Vyhynuté alebo nevyhynuté? Môžeme ich ešte vidieť?

V minulosti si naša Zem prešla viacerými obdobiami, kedy nastalo takzvané hromadné vymieranie. Hovorí sa o piatich masových vymieraniach, z ktorých asi najmohutnejšie bolo Veľké permské vyhynutie pred približne 251,9 miliónmi rokov, kedy naša domovina prišla o viac ako 90 % druhov živočíchov.

Vymieranie v menšom formáte nastalo aj približne pred 273 miliónmi rokov (Olsonove vymieranie), kedy vyhynulo viac ako 60 % rastlín a toto obdobie je považované za nástup cicavcov. Tu sa objavili vo väčšej miere terapsidy - plazy, ktoré sú považované za priamych predkov dnešných cicavcov.

Asi najznámejším z piatich vymieraní je masové vyhynutie spred 66,5 milióna rokov, ktoré je nazvané K-T vymieranie. Odohralo sa na prelome kriedy (K) a terciéra (T) čo je označenie začiatku treťohôr. O tomto vymieraní sa hovorí pravdepodobne najviac a vedia o nich dnes aj malé deti. Práve v tejto dobe bolo rýchlo vyhynutých viac ako 3/4 druhov na celej Zemi.

Vyhynuli všetky nevtáčie dinosaury, väčšina zvierat s váhou väčšou ako 25 kg okrem krokodílov a korytnačiek. Jednou z pravdepodobných príčin je dopad obrovského meteoritu s priemerom 10-15 km, ktorý vytvoril kráter Chicxulub v dnešnom Mexickom zálive, na sever od polostrova Yucatán. Od tejto doby sa začalo kenozoikum, ktoré trvá dodnes a umožnilo nástup pravým cicavcom a vtákom tak, ako ich poznáme dnes. Bola to však dlhá cesta.

O to viac nás trápi, keď sa niektorý z druhov dostane na hranicu vyhynutia alebo až za ňu počas našich životov, alebo za obdobie, ktoré považujeme za „naše“. Viaceré druhy sa dostali za hranicu, odkiaľ už niet návratu. Niektorým sa podarilo prežiť v zajatí a niektoré sa podarilo dokonca vrátiť do voľnej prírody. Príbehy sú rôzne a konce neisté aj v prípade tých, ktoré sa podarilo (aspoň nateraz) vrátiť.

Je zásadný rozdiel medzi vyhynutím a vyhubením. Vyhynutie môže trvať dlho, napríklad stratou prirodzeného prostredia, a to kľudne aj bez vplyvu alebo povšimnutia človeka. Takto prichádzame o množstvo menších druhov, ako sú ryby, hmyz, obojživelníky alebo aj cicavce, ktorým znemožníme my alebo naša planéta život a oni sa jednoducho prestanú množiť a druh vyhynie.

Vyhubenie je radikálnejší spôsob, priamo zapríčinený ľudskou činnosťou, či už za účelom lovu, získania životného priestoru, alebo len kvôli bezpečnosti. Z týchto a iných dôvodov sme prišli o viacero druhov, ktoré v prírode už nie sú, alebo sa ich pokúšame navrátiť.

Viaceré sme dostali za hranicu možnosti návratu a sú stratené navždy. Existuje množstvo prípadov a príbehov takýchto zvierat a my sa pozrieme na niektoré z nich. Niektoré majú lepší koniec, niektoré smutnejší.

Jedným zo známych príbehov je príbeh severoamerického bizóna. Pôvodní obyvatelia žili popri obrovských stádach bizónov, na ktorých boli do veľkej miery závislí. S príchodom Európanov, ktorí začali s masovým lovom sa počet dramaticky znížil. Predpokladá sa, že pred príchodom „bieleho muža“ žilo na prériách dnešných USA a Kanady približne 15 až 50 miliónov kusov. Postupom času sa miestni „Indiáni“ zaslúžili o zníženie počtu, ale v 19. storočí prišli bieli usadlíci a tí dielo skazy zavŕšili.

Bizóny lovili pre kožu a jazyk, zvyšok nechali na mieste zhniť. Toto by pôvodní obyvatelia nikdy nespravili. Aj keď napríklad Crowovia ich nahnali na okraj útesu a zvieratá sa pri páde zabili a takto ich ulovili aj 700 pri jednom love, z ulovených bizónov spotrebovali všetko. Pred rokom 1800 ich tu žilo do 50 000 000 a v roku 1900 ich bolo približne 325 (slovom tristo dvadsaťpäť).

Okrem priameho vybitia spôsobila pokles populácie aj stavba železnice naprieč USA, ktorá obmedzila prirodzenú migráciu. V prvej polovici 20. storočia sa začal proces reintrodukcie – znovunavrátenia do prírody, ktorý je zjavne úspešný. Bizóny sa nachádzajú vo viacerých národných parkoch a chovajú sa aj na súkromných farmách.

Vo voľnej prírode (rozumej národné parky) ich dnes žije približne 20 000 a spolu s tými na farmách a v ZOO viac ako 350 000. My ich sledujeme na našich BUBO zájazdoch Prérie a sopky severu USA, Prírodné klenoty USA, alebo Kanada - západ.

Bizónov európsky príbuzný, zubor, sa v prírode ešte objavuje. Oblasť s najväčším výskytom je v Poľsku (2 700), Bielorusku (2 000), Rusku (1 700) a malé skupinky v ďalších krajinách. Na Slovensku bol posledný divý zubor zastrelený v 17. storočí. Po 300 rokoch sa ich podarilo opäť vypustiť do prírody.

Hlavnou chovnou stanicou je Zubria zvernica v Hosťovciach pri Topoľčiankach, kde ich môžete prísť navštíviť. Vo voľnej prírode sa u nás vyskytujú v Národnom parku Poloniny, kam bolo vypustených niekoľko jedincov a pravdepodobne sa v prírode aj množia. Keďže prechádzajú na územie susedných štátov, majú väčšiu šancu sa stretnúť s ďalšími skupinami z neďalekých parkov v Poľsku a na Ukrajine.

Obávaný predátor, ktorého meno viacerých vyženie z vody, prípadne naženie strach. Žraloky sú fascinujúce zvieratá, o ktorých sú popísané tisícky strán v knihách a vedeckých publikáciách. Pre väčšinu z nás je žralok synonymom agresie a nenásytnosti. Nie je to však celkom tak a k tomuto profilu sa tieto zvieratá dostali až v modernej dobe. Boli, samozrejme, obávanými predátormi morí, ale neboli v dávnejšej minulosti považované za horšie tvory, akými sú vlci alebo medvede.

V populárnej kultúre ich negatívne spropagovali filmy zo série Čeľuste a v ďalšom rade gastronómia, ktorá ich dostáva neustále z mora na taniere. Katastrofou sú hlavne východoázijské krajiny, kde sú populárne polievky zo žraločích plutiev a zvyšok je v podstate odpad. Celková populácia klesla podľa prestížneho časopisu Nature od roku 1970 dodnes o 71 %. Žraloky sú vo všeobecnosti veľmi dôležitým ohnivkom v potravinovom a ekologickom reťazci.

Vo svetových moriach a oceánoch žije viac ako 1 000 druhov žralokov a rají. Prvý žralok sa objavil na Zemi pred približne 419 miliónmi rokov (prvý dinosaurus 231 miliónmi rokov, človek rozumný 130 000 rokov). O žralokoch sa hovorí, že majú dokonalý vývoj, čo znamená, že na sebe už nemajú čo zmeniť a sú na svoje prostredie dokonale prispôsobené.

Vydržalo im to až do roku 1970, kedy nastal prudký pokles populácie vďaka nadmernému lovu. Sám James Cameron, režisér prvých Čeľustí, sa podieľa na znovuobnovení dobrého mena žralokov a snaží sa pomôcť pri záchrane mnohých druhov.

Na niektoré z nich sa môžete pozrieť s nami. Pozorujte pod vodou z tesnej blízkosti žraloky veľrybie v Džibutsku, na Filipínach, Mauríciu na našich zájazdoch. Ponorte sa do klietky a pozrite sa zoči-voči tomu „najhoršiemu“ zo žralokov – žralokovi modrému, skôr známemu ako „biely“ alebo „ľudožravý“. Ponorte sa do problematiky života žralokov a objavíte fascinujúci svet týchto prehistorických a dokonalých tvorov.

Jedným zo symbolov úspešného navrátenia do prírody je kôň Przewalského. O jeho existencii sa Európa dozvedela až v roku 1880 od poľsko-ruského prieskumníka, geografa a cestovateľa menom Nikolay Mikhaylovich Przhevalsky a popísaný bol v roku 1881 ako nový druh. O menej ako 100 rokov, v roku 1970, oznámili, že tento kôň sa už v prírode nevyskytuje. Pôvodne žil v oblasti centrálnej Ázie, v oblasti dnešného Mongolska, severnej Číny a priľahlých oblastiach.

Tento druh bol pravdepodobne posledným skutočným divým koňom, keďže aj slávny americký mustang je ferálnym zvieraťom. To znamená, že je zdivočelý. Kôň Przewalského sa od ostatných koní oddelil niekedy pred 33-160 000 rokmi, čo znamená že nemá nič spoločné s neskôr domestikovanými koňmi, ako sa iným divým koňom stalo v tejto oblasti počas Botajskej doby pred 5 000 rokmi (dnešný Kazachstan). Divé kone teda v dnešnom Mongolsku vyhynuli, respektíve boli vyhubené v priebehu niekoľkých storočí miestnymi chánmi.

Niekoľko jedincov odchytili v roku 1900 Carlom Hagenbeckom a umiestnili do Zoo v Európe. Tieto kusy sú základom celej dnešnej populácie. Od roku 1903 do roku 1947 neboli v prírode pozorované a aj neskôr iba ojedinele. Pražská zoo mala zdravú populáciu a úspešný chov, a tak im v roku 1959 bola zverená takzvaná Plemenná kniha. Táto sleduje všetky narodené jedince a ich predkov a dáva dokopy páry, ktoré sú najmenej príbuzné, aby neprichádzalo k príbuzenskej plemenitbe.

Vďaka tomuto systému je celosvetovo chovaných niekoľko tisíc koní a je možné ich aj vypúšťať do prírody. Prvýkrát sa tak stalo v roku 1988 a prvé transporty šli do Číny a Mongolska. Nasledovalo viacero transportov a kone sú dnes vo viacerých národných parkoch a rezerváciách.

V roku 2023 prebieha projekt navrátenia týchto koní do Kazachstanu, na ktorom sa s pražskou zoo podieľa aj známy slovenský filmár, ekológ, zoológ a milovník prírody Tomáš Hulík. So šťastím tieto kone uvidíte na našich zájazdoch do Mongolska, keďže sú reintrodukované do viacerých rezervácii, vrátane tých v blízkosti Ulanbátaru.

Antilopy sú ladné zvieratá, ktoré dokážeme obdivovať kvôli ich atraktivite a rozmanitosti. Priamorožce (oryxy) sú druhy antilop, ktoré majú unikátne rohy. Práve kvôli nim boli terčom lovu a ich už aj tak nízky počet bol privedený k nule. Ich miznutie zo severnej Afriky a Arabského polostrova začalo už v neolite (10 až 5 000 rokov späť) vďaka klimatickej zmene (kto ju spôsobil vtedy?) a miznutiu vegetácie z dovtedy zelenej, alebo relatívne zelenej Sahary (v prípade šablorohého oryxa).

Africký druh bol za vyhynutého v prírode vyhlásený v roku 2000. Jeho arabský príbuzný bol za vyhynutého vyhlásený už v roku 1970. Našťastie, oba druhy boli relatívne hojne chované v zoo a v iných zariadeniach. Tak sa obom podarilo zachrániť a vďaka rôznym národným alebo medzinárodným projektom sa vracajú do ich prirodzeného prostredia.

Napríklad aj bratislavská zoo sa podieľala na vytvorenie chovnej skupiny v Tunisku a odoslali tam niekoľko jedincov. Reálne vypúšťanie do voľnej prírody aktuálne prebieha v Čade.

Arabský priamorožec sa v dnešnej dobe nachádza vo viacerých parkoch a rezerváciách a aj BUBO klienti ich majú možnosť stretnúť počas niektorých aktivít v rámci cestovania po Arabskom polostrove. Práve tento druh bol prvým, ktorý zo statusu „vyhynutý v prírode“ bol v roku 1986 preklasifikovaný na „ohrozený“ a v roku 2011 na „zraniteľný“. Aj podľa tohto je vidieť reálny úspech systematickej záchrany a aj to, že sa snaha skutočne opláca.

Blízky príbuzný človeka, ktorý prináša medzi cestovateľov rôzne názory. Tieto sa týkajú hlavne ceny za ich návštevu. Gorily horské (Gorilla beringei beringei) sú poddruhom goríl, ktoré obývajú dve hlavné územia. Tým najhlavnejším a najznámejším je pohorie Virunga na trojhraničí Ugandy, Rwandy a Konžskej demokratickej republiky. Na všetkých troch stranách sa nachádzajú národné parky, kde je možné ísť na trek za týmito fascinujúcimi tvormi.

Druhým miestom je národný park Bwindi Impenetrable forest v Ugande (Bwindi-Nepreniknuteľný les). Tento sa nachádza len niekoľko desiatok kilometrov od Virungy, avšak vďaka odlesneniu a osídleniu ľuďmi sú tieto gorilie komunity od seba nadobro odrezané. Na návštevu goríl sa dá pozrieť z dvoch strán. Z pohľadu ceny a z pohľadu úspešnosti a kvality. Pokiaľ niekto hľadá najnižšiu možnú cenu, je tu Konžská republika. Tu je však bezpečnostné riziko, nakoľko sa národný park Virunga nachádza v zóne postihnutej občianskou vojnou.

Uganda vo Virunge ponúka návštevu v Mahinga Gorilla National Park, kde je však habituovaná iba jedna rodina, ktorá z času na čas prechádza do Rwandy. Najviac habituovaných rodín je v Rwande, ktorá má najlepšiu organizáciu a najvyššiu cenu. Vďaka nej sa mohla ochrana goríl posunúť výrazne vpred. Práve vysoká suma za hodinu s gorilami dáva ochranárom viac možností pracovať na ochrane a záchrane a výsledky sú vidieť. V 80. rokoch sa hovorilo o posledných 600 jedincoch, dnes je pravdepodobné, že ich žije v tejto oblasti viac ako 1 200.

Jej status bol zmenený z kriticky ohrozenej na ohrozenú. Veľkým problémom pri horskom poddruhu je, že ju z nejakých dôvodov nie je možné dlhodobo chovať v zajatí. Preto, ak ju chcete vidieť, ostáva vám iba vycestovať do niektorej z troch krajín v okolí Virungy. BUBO organizuje zájazdy za gorilami do Rwandy aj Ugandy.

Tip: v Konžskej demokratickej republike sa na južnom okraji jazera Kivu nachádza park Kahuzi-Biega, kde žije ďalší poddruh – kriticky ohrozená gorila nížinná-východná (Gorilla beringei graueri). Táto je o máličko väčšia ako horská, má o niečo menej dlhého ochlpenia. Pokiaľ hľadáte „lacnú“ cestu vidieť gorily, ponúkame cestu aj sem. Na tejto ceste môžete vidieť a zažiť oba z týchto najohrozenejších poddruhov.

Deň 7. september je v Austrálii označený ako Národný deň ohrozených druhov. Stalo sa tak na „počesť“ posledného vakovlka tasmánskeho, ktorý uhynul v Zoo v Hobart, Tasmánia 7.9.1936. Prvá písomná zmienka bielych kolonizátorov o vakovlkovi je z roku 1792 a prvý ulovený jedinec bol v roku 1805. Vtedy začal obrovský hon na tohto „deštruktívneho“ vačkovca. Po celej Tasmánii sa roznieslo, že sa živí výhradne mäsom, čo bolo v dobe, kedy sa tu enormne rýchlo rozširovali farmy s ovcami, tragické pomyslenie.

Miestna vláda vyplácala odmeny za kože, neskôr už len za chvosty týchto legendárnych zvierat. Suma bola 1£, čo by v dnešnej dobe predstavovalo cca 140 €. Už v roku 1850 bol vydaný článok ministrom Johnom Westom, nadšeným prírodovedcom, ktorý označil vakovlka za kriticky ohrozeného a vyhlásil, že onedlho bude vyhubený, keďže sa už nevyskytuje takmer ani v najodľahlejších oblastiach tasmánskych hôr. Vakovlk síce lovil ovce, avšak vždy iba jeden kus kvôli potrave.

Žil v malých rodinných skupinách, a tak nikdy nebol tak škodný, ako napríklad skupiny divých dingov v kontinentálnej Austrálii, ktorí pri jednom útoku zabijú väčšie množstvo oviec. Samotný druh bol pravdepodobne už v dobe jeho objavenia pre „moderný“ západný svet na pokraji vyhynutia. V poslednej dobe sa objavili nálezy pozostatkov alebo skalných malieb vakovlkov v kontinentálnej Austrálii ale dokonca až na Papue Novej Guinei. V každom prípade bol posledný voľne žijúci kus zastrelený v máji 1930.

V najnovších výskumoch sa ukazuje, že bol predovšetkým lovec menších zvierat, ako sú posumy a trpasličie druhy kengúr. Ovca bola pre neho veľkou korisťou, ku ktorej sa uchyľoval v krajných prípadoch. Dňa 7.9.1936 svet prišiel o posledného vakovlka. Z času na čas sa vynoria neoverené informácie o jeho stopách alebo dokonca truse, nikdy však neboli seriózne overené a podložené.

V auguste 2022 spoločnosť v Melbourne v spolupráci s laboratóriom v americkom Texase začala pracovať na projekte naklonovania vakovlka. Nakoľko vyhynul len pred nedávnom, zachovala sa kvalitná sekvencia DNA, ktorá by mohla tohto tvora navrátiť. Rozhodnutie bolo odôvodnené aj tým, že v prírode sa stále vyskytuje jeho prirodzená korisť a vakovlk je tak dobrým kandidátom na zvrátenie vyhynutia.

Ako náhradná matka by mohla byť použitá samica jeho najbližšieho príbuzného, vakomyši hrubochvostej. Tento projekt je zatiaľ v počiatočnej fáze, uvidíme, ako sa bude ďalej vyvíjať a pevne veríme, že sa na našich zájazdoch do Austrálie niekedy budeme môcť na vakovlka pozrieť.

Prehistoricky vyzerajúce mohutné zvieratá, ktorých predkovia sa oddelili a vytvorili skupinu, ktorá viedla k vývoju moderných nosorožcov v skorom eocéne (cca 50 miliónov rokov). Vtedy vyzerali skôr ako dnešné tapíry a nemali rohy. Evolúcia vytvorila veľké množstvo druhov, ktoré sa pohybovali prevažne po dnešnej Európe, Ázii a Afrike. Dokonca aj ľudia žijúci v oblasti dnešného Slovenska sa s niektorými druhmi stretávali.

Maľby a iné pozostatky sa našli vo viacerých jaskyniach a iných archeologických náleziskách. Dnes máme možnosť na Zemi vidieť 5 druhov nosorožcov: afrického tuponosého a dvojrohého a tri druhy v Ázii: indický, sumatránsky a jávsky. Tri druhy sú kriticky ohrozené – dvojrohý, jávsky a sumatránsky. Na začiatku 20. storočia sa odhaduje, že po Zemi chodilo približne 500 000 kusov všetkých druhov. V roku 1970 ich bolo už len 70 000 a k dnešnému dňu sa celkový počet odhaduje na 27 000.

Africké druhy vytvárajú viaceré poddruhy, ktoré boli naviazané na určitú oblasť. V priebehu desaťročí boli v niektorých oblastiach kompletne vyhubené, hlavne kvôli ich rohom, ktoré sa pokladajú v niektorých kultúrach za afrodiziakum. Nakoľko genetické rozbory neboli v polovici 20. storočia bežné na získanie informácií, stávalo sa, že poddruhy boli zasielané na reintrodukciu do oblastí, kde sa ten daný poddruh nikdy nevyskytoval. Tak sa napríklad stalo, že sa v západnej alebo východnej Afrike ocitli jedince južného poddruhu.

Tieto prvé pokusy síce pomohli zachrániť druh v danej krajine, ale viac-menej to zničilo konkrétny poddruh. V aktuálnej dobe nám pred zrakmi prebieha vyhynutie severného poddruhu nosorožca tuponosého, z angličtiny známeho ako bieleho. V prírode je už dlhšiu dobu vyhubený a posledné 4 žijúce jedince boli v decembri 2009 zo zoo v Dvůr Králové nad Labem prevezené do kenskej súkromnej rezervácie Ol Pejeta. V zajatí sa už nemnožili, a tak spravili pokus, či im zmena nepomôže k vlastnej záchrane.

Dnes, v roku 2023, žijú už len posledné dve samice - matka s dcérou. V priamom prenose sa tak pozeráme na vymretie ďalšieho z veľkých druhov. Západný poddruh nosorožca dvojrohého bol za vyhynutého vyhlásený v roku 2011. Pri ňom v podstate nie je cesty späť. U severného tuponosého prebieha príprava projektu na množenie v laboratórnych podmienkach. Vďaka jedincom chovaných v zajatí je relatívne dostatok biologického materiálu v podobe vajíčok a spermií, ktoré im boli pravidelne odoberané. Pokiaľ to bude možné, v laboratóriu vypestujú plod, ktorý bude vložený do samice žijúceho poddruhu tuponosého nosorožca. Tak budú narodené mláďatá geneticky 100 % severného poddruhu.

V Ázii sa nosorožec indický vyskytuje už iba na maličkých územiach. Slávny je národný park Chitwan v Nepále, kde aj klienti BUBO tieto „opancierované“ nosorožce často stretávajú na našich zájazdoch do Nepálu. Tieto boli vďaka intenzívnej ochrane vrátené spoza hranice beznádejného konca. Začiatkom 20. storočia ich ostalo približne 200 kusov. Pôvodne sa vyskytovali od Pakistanu po Mjanmarsko (Barma). Dnes je populácia na čísle okolo 3 700 jedincov. Tento nárast ich z ohrozeného druhu priviedol na stupienok „zraniteľný“.

Populácia v Nepále tvorí približne 20 % a v samotnom národnom parku Kaziranga v indickom Assame približne 70 % všetkých indických nosorožcov. Práve tento raj nosorožcov navštevujeme v rámci zájazdu India – nosorožce, budhizmus a najdaždivejšie miesto Zeme. Úspech zvrátenia tohto stavu je najväčším z podobných projektov v Ázii. Veríme, že indický nosorožec je nateraz zachránený. Blízky príbuzný nosorožec jávsky je najviac a kriticky ohrozený druh nosorožcov. Ostáva ich posledných približne 70 jedincov a všetky žijú v národnom parku Ujung Kulon na Jáve.

Kedysi žil tento druh od severovýchodnej Indie až po Jávu. Posledný jedinec vo Vietname bol zastrelený v roku 2010. Jedince v Ujung Kulon sú finálnou možnosťou na záchranu. Strata prirodzeného prostredia, lov kvôli rohom, choroby, príbuzenské kríženie a iné pohromy sú však príliš silné na tak malý počet. Uvidíme, či sa staneme svedkami ich smutného osudu.

Sumatránsky nosorožec, chlpatý a jediný ázijský s dvoma rohmi je rovnako kriticky ohrozený s populáciou menej ako 80 jedincov. Sú najbližšie príbuzné vyhynutých srstnatých nosorožcov zo všetkých piatich žijúcich druhov. Dva jeho poddruhy žijú v malých, fragmentovaných skupinkách na posledných ostrovček vhodného prostredia na Sumatre a Borneu. Nakoľko sa vďaka oddelenému životu dospelé jedince takmer nemajú možnosť stretnúť, je malá pravdepodobnosť na prirodzený nárast populácie.

Za posledných 15 rokov sa len dvom samiciam v zajatí narodili mláďatá. Vďaka tomuto je jeho vyhynutie ešte pravdepodobnejšie ako u jávskeho druhu.

Tieto zaujímavé druhy delfínov, delfínovcov a ínií sú takmer všetky na pokraji vyhynutia. Extrémne trpia stratou kvality svojho prirodzeného biotopu. Žijú výhradne v mohutných riekach. Hlavnými miestami ich výskytu sú v Južnej Amerike povodia Orinoka a Amazonky. Tu sú asi najslávnejšie „ružové“ delfíny – ínie amazonské. My ich na BUBO zájazde do Kolumbie sledujeme v Amazonskom pralese na absolútnom juhu krajiny.

Ich počet nie je známy a nie je ani známy smer vývoja populácie. Vo všeobecnosti sa pracuje na zlepšení životného prostredia vodných zvierat v Amazónii, ale hlavnou hrozbou pre ne je stále pravdepodobne lov. Je priebežne zaradený do stavu ohrozených druhov. Horšie dopadol sladkovodný delfín z rieky Yangtze v Číne. Delfínovec čínsky, známy aj ako Baiji, je prvým známym delfínom, ktorý vyhynul z dôvodu negatívnej ľudskej aktivity na rieke. Za vyhynutého bol vyhlásený v roku 2006.

Je veľmi ťažké vytvárať dobré podmienky v riekach pre druhy ktoré ešte prežívajú, keďže sa stále nedarí riekam vrátiť čistotu, zastaviť nadmerný lov prirodzenej koristi týchto sladkovodných delfínov a rovnako aj zabezpečiť možnosť migrácie v rámci riečnych systémov. Budeme pravdepodobne svedkami vyhynutia ďalších druhov. V Yangtze žije druh sladkovodných sviňúch (malých delfínov), ktorých počet sa odhaduje na 1 000-1 800.

Delfínovec indický je na tom podobne. I keď je populácia odhadovaná na väčšie číslo (3 500-5 000), žije v oveľa väčšom regióne. Obýva riečne systémy Ganga-Brahmaputra-Meghna a Karnaphuli-Sangu v Nepále, Indii a Bangladéši. Tieto slepé delfíny lovia iba pomocou echolokácie v bahnitých vodách a občas ich je vidieť v určitých oblastiach. Jedno zo známych miest je aj v blízkosti národného parku Kaziranga, ktorý leží na brehoch Brahmaputry a park Kaziranga s najväčšou populáciou nosorožcov indických aj riečne delfíny navštevujeme na našom zájazde.

Pokiaľ sa však výrazne nezmení prístup k riekam aj v týchto končinách, sladkovodné delfíny sú pravdepodobne odsúdené na zánik, nakoľko sa nechovajú v zajatí. Ostáva nám tak iba za nimi vycestovať, pokiaľ ich ešte je možné vidieť.

Tento rad zahŕňa približne 90 druhov veľrýb, delfínov, vorvaňov a vráskavcov. V rámci tejto skupiny sa nachádza aj najväčšie a najdlhšie známe zviera, aké na zemi žilo a zatiaľ žije. Mnohé druhy veľrýb boli v 19. a 20. storočí privedené takmer na pokraj vyhubenia. Vďaka cielenej ochrane a vytvoreniu medzinárodného dohovoru o nelovení veľrýb, sa ich populácia pomaly obnovuje. V skutočnosti túto dohodu podpísali takmer všetky krajiny sveta. Výnimkou aktuálne ostávajú Island, Nórsko a Japonsko. Tieto krajiny naďalej veľryby lovia na komerčné účely.

Japonsko istú dobu podpísalo a lovilo na „vedecké účely“, nakoniec však vystúpili a lovia vo svojich výsostných vodách, kde nepodliehajú medzinárodným kontrolám. Pri love rôznych druhov ostávajú aj malé komunity, ktoré žijú v odľahlých ostrovných oblastiach a lov veľrýb je jedným z mála zdrojov potravy. Tieto komunity však nelovia masovo, a tak nie sú reálnou hrozbou pre konkrétne druhy.

V jednom britskom dokumente sa novinár vydal na lov vorvaňa na jednom z tichomorských ostrovov so skupinou domorodcov na tradičnom člne a s jednoduchou harpúnou. Po neúspešnom love sa ho náčelník pýtal, či aj v Británii sa loví rovnako. Tento novinár odpovedal, že áno. Nevedel, ako mu vysvetliť celú problematiku lovu veľrýb, ako predstaviť plán dohody o nelovení, a tak mu povedal, čo mu povedal. Na domácom lovcovi veľrýb bolo vidno, ako mu padol kameň zo srdca, že nerobia nič zlé... Títo ostrovania ulovia jedného až dvoch vorvaňov za rok pre celý ostrov s niekoľkotisícovou komunitou.

Skutočne sa moratórium dostalo do platnosti až v roku 1986 a platí dodnes. Odvtedy sa populácie väčšiny veľrybích druhov začali obnovovať. Najviac ohrozená je veľryba grónska, ktorej populácia je pravdepodobne na úrovni 400 jedincov. Ostatné veľryby sa mnohokrát dostali zo zóny kritického ohrozenia. Toto je považované v kruhoch ochrancov prírody za enormný úspech vo všeobecnosti a ako príkladný a úspešný príbeh. Stále však ostáva množstvo problémov, ktoré veľryby ohrozujú.

V prvom rade je to globálne otepľovanie, nech je spôsobené čímkoľvek. Toto má okrem iného na svedomí aj zmeny morských prúdov, zmeny distribúcie potravy a tým aj distribúcie jedincov. Pokiaľ sa zmení miesto výskytu potravy, ako sa to aktuálne deje na severnej pologuli v arktickej oblasti, zvieratá sa musia presúvať na väčšie vzdialenosti a oddeľujú sa tak jednotlivé populácie. Strácajú kontakt, strácajú možnosť sa množiť a populácia klesá.

Všeobecne je lov veľrýb nahradený inými problémami, ako sú náhodné ulovenia do sietí určených na iné druhy komerčných rýb, stretnutia s loďami a podobne. Nadmerný hluk spôsobuje dezorientáciu a celkovo negatívne zmeny v rámci znečistenia sa podieľajú na zlej situácii pre veľryby.

Stále sú však na svete miesta, kde sa na veľryby môžete pozrieť z malej vzdialenosti. Pokiaľ sa vyberiete do ich letovísk, čo je na južnej pologuli naša zima, na Antarktickom pobreží môžete vidieť desiatky veľrýb. Naše leto a jeseň sú obdobím, kedy sa južná populácia dostáva na pobrežie Juhoafrickej republiky alebo Nového Zélandu.

Tu máte veľkú šancu tieto fascinujúce tvory vidieť z rlatívne malých vzdialeností. Na severnej pologuli je to zasa Island s Faerskými ostrovmi, Aljaška, Nórsko a Špicbergy, Dominikánska republika alebo Kanada. Toto je len zopár tipov, kde uvidieť skutočné, veľké veľryby. Ich menšie príbuzné spomedzi delfínov, sviňúch a delfínovcov je možné vidieť na mnohých iných miestach Zeme. Preto vám odporúčam prečítať si blog - najlepšie miesta na pozorovanie veľrýb.

Počty veľrýb vo svetovom oceáne sa veľmi ťažko určujú, aj keď ochranári používajú moderné technológie na ich sledovanie a výskum. je pravdepodobné, že väčšina druhov má stúpajúcu tendenciu počtov, rovnako ako napríklad najväčší tvor na Zemi. Vráskavec ozrutný bol s počtom na nízkych číslach, ale vďaka ukončeniu lovu ich počet stúpa. Aktuálne ich je pravdepodobne medzi 10-25 000.

Toto obrovské zviera, ktorého srdce je vo veľkosti Volkswagenu „Chrobák“, sa vyskytuje po celom svete. Najväčšia šanca ich zahliadnuť je na Srí Lanke a na Novom Zélande. Pridáte sa aj Vy do skupiny fanúšikov pozorovania veľrýb?

Treba len spočítať hrby a je jasné, o ktorú ide. Obe ťavy sa dajú vidieť v púšťach. Jednohrbú na Sahare a na Arabskom polostrove, dvojhrbú v centrálnej Ázii, prevažne v Mongolsku. Problém je, že všetky tieto ťavy niekomu patria a nie sú voľne žijúce. Jednohrbé ťavy sú už niekoľko storočí iba domestikované a divé sa vyskytujú iba potom, čo utečú a tak sú iba zdivočelé a nie divé. Podobne je na tom aj dvojhrbá ťava. Tá však v juhozápadnom Mongolsku a severozápadnej Číne žije aj divoko a vyskytuje sa tu posledných približne 1 000 jedincov.

V prípade dvojhrbej ťavy problém zachádza o kúsok ďalej. Obe sú si veľmi podobné, avšak sú to dva rôzne druhy: Camelus ferus je divá dvojhrbá ťava a Camelus bactrianus je domestikovaná. Genetické testy ukázali, že majú rozličných predkov. Majú aj mierne rozdiely vo výzore a dajú sa od seba odlíšiť. Divá dvojhrbá ťava je z dôvodu nízkeho počtu vyhlásená za kriticky ohrozenú. Hlavné dôvody sú strata životného priestoru.

Aj keď sú schopné piť vodu slanšiu, ako je morská voda (domáce dvojhrbé to nedokážu), majú často obmedzený prístup k vode kvôli pastierom, ktorí si napájadlá zaberajú pre svoje zvieratá. Sú aj lovené a často práve pri napájadlách, kde ich lovia pomocou nášľapných mín. Okrem toho je tu aj problém s miešaním sa s domácimi ťavami a stratou genetickej čistoty. Okrem človeka ich lovia len vlky.

V roku 1982 bola vytvorená rezervácia v púšti Gobi v Mongolsku a v roku 2000 v Číne, kde sú posledné divé ťavy pod kontrolou. Okrem toho bola v roku 2003 vytvorená aj chovná stanica, kde sa darí samiciam porodiť mláďatá každé dva roky. Narodilo sa už viacero životaschopných divých dvojhrbých tiav.

Jednohrbé ťavy vo voľnej prírode divoko nežijú. Iba ak by ste navštívili austrálsky outback. Hovorí sa o populácii približne 1 milión divoko žijúcich tiav, dvojhrbých aj jednohrbých spolu. Boli sem prvýkrát privezené v 40. rokoch 19. storočia ako dopravné prostriedky prieskumníkov vnútrozemia – outbacku. Veľa z nich prežilo ich dobrodružných majiteľov, alebo sa im len podarilo ujsť.

Žijú tu veľké skupiny a sú skutočným problémom austrálskej vlády. Snažia sa ich eliminovať, či už utratením, alebo sterilizáciou. Ťavy sú tu aj chované na farmách a farmári si ich pochvaľujú ako účinných bojovníkov proti istému druhu akácie, ktorá je rovnakým problémom ako samotné ťavy, nakoľko bola importovaná z Indie.

Pokiaľ teda chcete vidieť divoké jednohrbé ťavy, jedinou možnosťou je Austrália, túlajú sa aj v okolí slávnej hory Uluru / Ayers Rock, kde ich BUBO klienti často vídajú. Dvojhrbé divoké musíte ísť hľadať do odľahlých oblastí púšte Gobi v Mongolsku, kde verme, že projekt na reintrodukciu bude podobne úspešný ako u koňa Przewalského. Ak vás zaujíma ťava ako zviera, prečítajte si náš vynikajúci blog o týchto fascinujúcich zvieratách - ťavy, kráľovné púšte.

Táto šelma má smolu, že má to, čo chcú aj ľudia. Nádherný kožuch, ktorý je žiadaný po celom svete a samce majú penis, ktorý hľadajú muži v určitých krajinách ako afrodiziakum, prevažne vo východnej a juhovýchodnej Ázii. Okrem týchto dvoch „problematických“ a neoddeliteľných súčastí ich tela trpia aj stratou prirodzeného prostredia, lov z dôvodu konfliktu s človekom, straty prirodzenej koristi.

Tigre historicky prišli o 95 % svojho pôvodného územia, ktoré sa rozprestieralo od dnešného Turecka až po Jávu a Bali, na sever až po Kórejský polostrov a Japonské more. Ostali žiť viac-menej v izolovaných oblastiach, na posledných ostrovčekoch ich pôvodného domova. Tu prichádza ku konfliktu s človekom, pretože tigre potrebujú veľké územia a keď si ich hľadajú, často sa dostávajú do oblastí mimo chránených území.

Kde-tu sa objaví informácia o zabitom tigrovi, ktorý ohrozoval dediny v blízkosti národných parkov. Najväčšia populácia voľne žijúcich tigrov je v oblasti Sundarbans, v mangorovových porastoch na pobreží Bengálskeho zálivu, priamo na hranici Indie a Bangladéša. Pokiaľ sa dvihne hladina svetového oceánu čo i len o 30 cm, táto populácia bude navždy stratená. Okrem tohto problému je tu aj viacero ďalších.

Tigre sa vo viacerých krajinách chovajú na farmách za účelom spracovania na žiadané produkty. Tieto farmy, niektoré aj legálne v určitých krajinách, však môžu slúžiť aj ako krycí manéver pri love v prírode. Odhaduje sa, že na takýchto farmách v Ázii žije približne 8 000 tigrov. V súkromných chovoch len v USA sa predpokladá že žije približne 5 000 týchto zvierat. Toto sú jedince, ktorá sa žiadnym spôsobom nepodieľajú na medzinárodnom úsilí o ich záchranu v divočine. Dokonca aj na Slovensku sa predpokladá, že v súkromných chovoch sa nachádza až 120 tigrov. Pre porovnanie, v Nemecku približne 160.

Slovensko tak má podľa EÚ na obyvateľa jednu z najväčších tigrích populácií v súkromných zbierkach. Majitelia, ktorí nezvládajú dospelé tigre chovať, ich potom musia umiestniť do nejakého chovného zariadenia. Jedno z nich je aj Malkia pri Dunajskej Strede. Vo voľnej prírode je práca namáhavá a chrániť voľne, po obrovskom území sa pohybujúce tigre, je v chudobných krajinách takmer nemožné. Medzinárodné organizácie tak vstupujú do týchto projektov a pomáhajú pri navracaní „ujdených“ jedincov mimo parky, venujú sa osvete v dotknutých oblastiach.

Strach domácich, ktorí počúvajú strašidelné príbehy, je jedným z faktorov, ktoré treba znížiť. Pokiaľ budú miestni vedieť, ako vedľa tigrov žiť, bude väčšia šanca na ich záchranu. WWF sa podieľa na mnohých týchto projektoch a v rámci 13 krajín, kde tigre voľne žijú, tvorí dôležitú súčasť aj pri rokovaniach s vládami o legislatívnych procesoch. Tigre samotné sú tak málo známe, že stále potrebujeme vedieť viac o ich živote a o živote ich prirodzenej koristi. Preto aj veľa projektov sa venuje ich skúmaniu, skúmaniu ich koristi a celkovo prostredia kde žije.

Tigre majú aktuálne status ohrozených zvierat a ich počet je na úrovni približne 4 800. Z tohto počtu ich v Indii žije približne 3 100, v Bangladéši do 500, v Indonézii do 400 a v Rusku, kde žije najväčší poddruh, sibírsky, približne 450. Od 90. rokov 20. storočia sa začalo s intenzívnejšou ochranou. Tá očividne prináša dobré výsledky. Od roku 2016 sa počet zdvihol z 3 900 na súčasných 4 800. Práve India s najväčšou populáciou je aj lídrom v ochrane.

Bývalá premiérka Indira Gandhiová v roku 1973 začala zriaďovať tigrie rezervácie, ktoré tvoria v dnešnej dobe síce iba 10 % pôvodného tigrieho prostredia, avšak táto ochrana dokázala tigriu populáciu zvýšiť z pôvodných 1 200 (v roku 1973) na 3 500 (v rokoch po 1990). V dôsledku pytliactva sa počet o niečo znížil, ale dnes má opäť stúpajúcu tendenciu. Na rozdiel od Indie, sa sumatránsky poddruh (druhý je takzvaný kontinentálny), pravdepodobne ocitne na zozname vyhynutých/vyhubených.

Posledná populácia tohto malého tigra žije v lesoch Sumatry, kde je stále lovený pre čierny trh s ich časťami a stráca svoje prirodzené prostredie aj korisť. Aj napriek úsiliu sa ich počet neustále znižuje. Viacero foriem je ohrozených, poprípade o ich počtoch vieme len málo, ako je to aj v prípade sibírskeho tigra (odhadom 560 jedincov s rastúcou tendenciou).

Dňa 21.12.2022, na sklonku Roku Tigra (čínsky kalendár), americký prezident Joe Biden podpísal deklaráciu o zákonnej povinnosti registrácie doma chovaných tigrov. Toto by malo čiastočne pomôcť obmedzeniu pašovania tigrov a predávania ich častí na čiernom trhu.

Tigria populácia pomaly v určitých oblastiach rastie. Ak chcete túto fascinujúcu šelmu vidieť na vlastné oči, vydajte sa na tigrie safari s BUBO. Zažite indickú divočinu s jej kráľom, na miestach kde sa odohrávali aj príbehy, ktorými sa inšpiroval Rudyard Kipling vo svojej Knihe džunglí a nahliadnite do krajiny Šer Chána, hlavného antagonistu jeho knihy.

Lesný muž sa v malajčine povie Orang-utan. Ešte do roku 2017 sme rozoznávali dva druhy orangutanov, aby sme od tohto roku mohli vyhlásiť aj tretí a najohrozenejší. Dva relatívne početné druhy sú známe ako orangutan bornejský (105 000) a sumatránsky (7 500). Počas detailnejších výskumov prišli vedci na odlišnosti orangutanov zo severo-západnej časti Sumatry, nazývanej Tapanuli, podľa ktorej tento „nový“ druh aj nazvali.

Ihneď po určení ho mohli vďaka počtu približne 800 jedincov zaradiť medzi kriticky ohrozené druhy a je najohrozenejším ľudoopom. A tak sa v tomto kotly ocitol spolu so svojimi bornejskými a sumatránskymi príbuznými.

Orangutany sú symbolom ničenia prirodzeného prostredia v oblasti Indonézie a Malajzie. Hlavným dôvodom je deforestácia, aby pôvodný les „nezavadzal“ pestovateľom rôznych plodín a vytvorili si priestor. Jednou z najhlavnejších rastlín, ktorá sa na odlesnených miestach pestuje je olejová palma – rafia. Organizácie bojujúce proti zakladaniu nových palmových plantáží si za svoj symbol zvolili práve orangutana.

Orangutany sú závislé od pôvodného lesa, kde nachádzajú svoju čisto rastlinnú potravu. Bez tradičnej potravy a lesa sú nútené chodiť na farmy, ktoré ich domovský les nahradili. Tu vzniká konflikt s človekom, ktorý si chráni svoju úrodu. V dnešnej dobe sa približne 50 % orangutanej populácie nachádza v lesoch mimo chránených území. Tu je deforestácia a čierna ťažba vzácnych drevín rozšírenejšia a orangutany tu ešte rýchlejšie prichádzajú o svoje prostredie.

Okrem zabíjania a vyháňania orangutanov z fariem ich na južnom Borneu zabíjajú kvôli lebkám. Matky a, hlavne, ich mláďatá, sú často terčom obchodníkov so zvieratami, ktorí ich predávajú ako domácich miláčikov. Tento čierny trh má katastrofálne dôsledky. Podľa sledovania takýchto obchodníkov sa prišlo na to, že len jedno zo štyroch mláďat určených na taiwanský trh prežilo. Taiwanská vláda sprísnila kontrolu a boj proti takémuto obchodovaniu a už sa do krajiny dováža omnoho menej ľudoopov. Indonézia však naďalej bojuje s takýmto obchodom so zvieratami, nie veľmi úspešne a nielen pri orangutanoch.

Jednou z hlavných medzinárodných organizácii pomáhajúcich orangutanom je aj The Orangutan Project, ktorý v spolupráci s Frankfurtskou zoologickou spoločnosťou spravuje programy na ochranu prostredia, záchranu jednotlivcov z domácich chovov, odhalenie čierneho obchodu s mláďatami, vytváraní záchranných staníc a následnej reintrodukcii vhodných adeptov. Vzhľadom k histórii niektorých opov nie je možné im už dopriať slobodu a sú umiestňované do zariadení, ktoré sú aspoň čiastočne v ich prirodzenom prostredí.

Vedci a ochranári sa však boja, že ak sa radikálne nezmení stav ochrany pôvodnej prírody na Sumatre a Borneu, orangutan sumatránsky aj tapanuli budú vyhynuté v roku 2035 a o niekoľko rokov neskôr aj bornejský. Pokiaľ máte radi prírodu (ak čítate tento blog, tak pravdepodobne áno) a radi cestujete, vydajte sa na niektoré z týchto miest a navštívte aj niektorú zo záchranných staníc. Podporíte svojou návštevou návrat týchto fascinujúcich pokojných a mierumilovných tvorov do ich prirodzeného prostredia. Možno aj vďaka vašej podpore sa na orangutany do pralesa budú môcť ísť pozrieť naše deti a vnúčatá. Viď zájazdy do Indonézie.

Kondory sú známe ako obrovské a mohutné dravé vtáky lietajúce vo výškach nad skalnatými bralami. Sú americkými ekvivalentmi starosvetských (Európa-Afrika-Ázia) supov. Ich miesto v potravinovom reťazci je veľmi podobné. Sú mrchožravci, a tak sa starajú o zdravie ekosystému a zabraňujú šíreniu chorôb, ktoré by mohlo nastať v dôsledku väčšieho množstva uhynutých a nezlikvidovaných živočíchov. Práve tento spôsob obživy dostal kondory na veľa miestach na pokraj existencie.

Asi najohrozenejším sa stal kondor kalifornský. Na konci poslednej doby ľadovej (skončila 10 000 rokov p.n.l.) sa jeho teritórium zmenšovalo spolu s miznúcou megafaunou. Pôvodne žil od Floridy až takmer po dnešnú hranicu s Kanadou na západnom pobreží USA. S príchodom bielych usadlíkov na divoký západ ich teritórium bolo zmenšené na juhozápad USA (Kalifornia, Arizona, Texas, Nové Mexiko a Nevada). Začali podliehať tomuto civilizačnému rozvoju.

V roku 1970 bolo známych už len niekoľko miest v Kalifornii, kde sa občas dal tento kondor pozorovať. V roku 1987 bol vyhlásený za vyhynutého v prírode. Malo to však aj druhú stránku, nakoľko posledné jedince v prírode boli odchytené a zaradené do projektu na reintrodukciu. Tento projekt je dlhotrvajúci a od 2. svetovej vojny bolo doň investovaných viac ako 35 miliónov dolárov, čo z neho činí najnákladnejší ochranársky projekt pre jeden druh zvieraťa v histórii USA.

Od roku 2007 je každoročne investovaných 2 milióny. V roku 1987 bol teda odchytený aj posledný voľne žijúci kondor kalifornský, zaradený k ostatným 21 posledným žijúcim kondorom, taktiež v zajatí. Cieľ bol vytvoriť dve oddelene žijúce populácie po 150 jedincoch. Mláďatá sa v zajatí odchovávajú pomocou rukavice v tvare dospelého kondora, aby tak nepoznali človeka a mali vštepený vzor svojho budúceho partnera vo voľnej prírode.

V roku 1988 začal program na pokusný návrat. Na to boli určené samice kondora andského. Tie boli vypustené do voľnej kalifornskej prírody a monitorované. Samce vypustené neboli, aby neprišlo k nežiadanému rozmnoženiu na území severnej Ameriky. Po sledovaní a úspechu boli opäť všetky odchytené a následne vypustené v juhoamerických Andách. Od roku 1991 sa pristúpilo k vypúšťaniu kalifornských kondorov do vybraných národných parkov.

Jedným z nich je aj známy Grand Canyon, kde môžete tieto nádherné vtáky zazrieť. Projekt je natoľko úspešný, že v roku 2014 bolo sledovaných 446 jedincov, z čoho 276 vo voľnej prírode. K štyrom miestam, kde sú vypúšťané v rámci juhozápadu USA, bol v roku 2007 pridaný aj projekt v Mexiku.

Vo všeobecnosti sa kondory kalifornské, andské aj ostatné stretávajú s podobnými problémami. Hlavným je ich spôsob obživy. Tým, že sú mrchožrúti, často prichádzajú do kontaktu s otrávenou potravou, či už jedmi, pesticídmi, olovenými brokmi od lovcov ktorí nedohľadali svoju korisť. Od roku 2008 je v USA zákaz používať olovené náboje v oblasti výskytu kondorov. Ďalším problémom je samotný lov alebo nalietavanie vtákov do elektrických drôtov. Tieto problémy spájajú oba druhy, kalifornského aj andského.

Andský kondor je populačne na tom lepšie, v prírode sa odhaduje na 10 000 kusov. Počet však v niektorých oblastiach klesá, a tak aj v Kolumbii, Peru, Chile, Argentíne sú projekty na ochranu a reintrodukciu. Vo všeobecnosti je kondor andský klasifikovaný ako ohrozený a  kalifornský zaradený ako kriticky ohrozený.

Druhý menovaný však má rovnako nádej na návrat a verme, že my ho budeme môcť aj naďalej sledovať, ako krúži nad hlbokým Grand kaňonom. Ak nájdete veľkého dravca s číslom na krídle, budete vedieť, že to je jeden z posledných preživších kondorov kalifornských.

Len za posledné a odsledovateľné obdobie sme prišli o desiatky druhov. Hovorí sa o zlikvidovaní mamutov, ktoré žili ešte do nedávnej doby, o mauricíjskom drontovi, zebre z južnej Afriky (quagga), tarpanovi a podobne. Vďaka vedeckému pokroku sa začína zvažovať reálna šanca na zvrátenie tohto stavu a vykonanie tzv. deextinkcie.

To znamená, že by tieto zvieratá mohli byť privedené spoza hranice vyhynutia. Je niekoľko reálnych adeptov, ktorí by prichádzali do úvahy vďaka zachovaným zvyškom, ktoré môžu poskytnúť biologický materiál. Nechajme sa prekvapiť, kam veda dokáže zájsť a či sa opäť budeme môcť pozrieť na živého vakovlka, pyrenejského kozorožca, zebru kvagu, poprípade dokonca mamuta alebo srstnatého nosorožca.

A pokiaľ sa podarí prvý krok, bude možný aj úspešný návrat do voľnej prírody? Všetko je to iba na nás, ako sa budeme naďalej správať k našej planéte a či bude možné dočkať sa obdobia, kedy nám príroda bude vďačná.

Iberský kozorožec je považovaný za prvý úspešný pokus deextinkcie. Poslednej žijúcej samici odobrali tkanivo, z ktorého vyextrahovali potrebný materiál, ktorým oplodnili vajíčka a tie vložili do domácich kôz. Z 208 kôz bola gravidná jedna. Mláďa však kvôli poruche pľúc žilo iba 7 minút. Aj napriek tomu je to považované za obrovský úspech, ktorý povzbudil vedcov celého sveta k pokračovaniu aj s ďalšími druhmi.