Nepoškvrnená najvzdialenejšia Amazónia, posledný prírodný raj, indiáni, ktorí nestretli človeka. Smerujeme do najindiánskejšieho mesta Brazílie. Môže byť na rovníku zima? Ako sa spí v indiánskej hamake? Tarantulí kemp a vyháňanie zlých duchov.

  1. Expedícia do Amazónie - moja najťažšia 

Začiatkom roka 1999 som navštívil Amazóniu po prvý raz. Koncom roka 1998 som chodieval do centra Viedne vedľa Stephansdomu, na Lugeck 1 na brazílsku ambasádu ako na klavír. „Pustite nás, dajte nám, prosím, víza, my nechceme emigrovať. My sme cestovatelia. Chcem ako prvý prejsť od Tichého oceánu k Atlantiku. Vidieť Machu Picchu, prejsť Andy, džungľu a skončiť na karnevale v Rio de Janeiro. Ešte nikto z mojej krajiny to neurobil.“ Nechcú nám dať víza, vraj je to recipročné... No nakoniec po dlhých mesiacoch ich presvedčím. Do každej jednej krajiny potrebujeme víza, do Paraguaja musíme všetci prísť s výpisom z registra trestov preloženým do španielčiny a odtlačiť na ambasáde na vízový formulár palce svojej pravej ruky. Vidíte, aké je cestovanie dnes ľahké?! Dnes víza na zájazdy krížom Južnou Amerikou nepotrebujeme.

Do džungle koncom januára 1999 letíme malá partia z vysokopoloženého La Pazu a pristávame v tropickom Rurenabaque. Nasadneme na loď a plavíme sa hodiny po rieke Beni k našej lodži pri jazere Chalalán. Pred nami tu bol holandský princ a v roku 1999 sme jednými z prvých Slovákov smerujúcich do Amazonskej džungle. Je to iná doba. Ja robím na bratislavských Kramároch, kde v noci na moje narodeniny 20. marca 1998 stojím pri stole prvej úspešnej slovenskej transplantácie srdca. Slovensko je mladý štát a ja mu chcem pomôcť rásť – prial by som vám pocítiť tú energiu, kedy sa vám zdá, že štát ide dobrým smerom. Od októbra vládne Mikuláš Dzurinda a najlepšia vláda, akú kedy Slovensko malo. Vyrážame do Limy a naozaj ako prví prejdeme krížom cez kontinent Južnej Ameriky. Sú to neopakovateľné zážitky cestovateľských amatérov. Po príchode k jazeru Chalalán v národnom parku Madidi domáci ani nestihnú nič povedať a naskáčeme do jazera. Večer nám povedia, že ideme pozorovať krokodíly a dovedú nás k tomu istému jazierku – svietime baterkou a späť sa odrážajú stovky červených kajmaních očí. Po prvý raz lovím pirane, vidím kapibary, tapíre, dlhochvosté juhoamerické opice a prechádzam amazonskou džungľou, ktorá je úplne iná, než som si ju predstavoval. Cestou späť lietadlo neletí, tu v Rurenabaque sme pristáli na akomsi väčšom trávnatom futbalovom ihrisku a oni vždy ráno prídu na plochu a zistia, že vody je na „ihrisku“ príliš veľa a lietadlo nepriletí. Chvíľu je to sranda, no po pár dňoch zistíme, že zmeškáme karneval v Rio de Janeiro a v meste vyrobíme taký chaos, že doletí maskované vojenské lietadlo a doslova nás deportuje von z džungle. Booking.com neexistuje, žiadny hotel nemá webovú stránku. Hotel v Rio de Janeiro pre mňa dohodol veľký slovenský cestovateľ Francisco Kele a ja som im poslal fax, no keď prídem na recepciu o ničom nevedia, respektíve sa pýtajú, či som včerajší, veď počas karnevalu sa nedá rezervovať hotel na dve noci, ale minimálna doba je týždeň. Bol som včerajší. Druhé hotely majú strašnú cenu absolútne mimo rozpočtu Slovákov z roku 1999 a sú plné.  Ale zrazu jeden fajn objavím. Trošku sa mi zdá divné, že ružová posteľ má tvar srdca a hore na plafóne je zrkadlo... a majiteľovi sa zdá čudné, čo tu chcem robiť dve noci. Cena, ktorú mi povedal, nie je na deň, ale na 15 minút. Nakoniec som hotel našiel a naša cesta krížom cez Južnú Ameriku bola epickou a takou úžasnou že ma to k cestovaniu pripútalo ešte viac. Toto bol zároveň moment, kedy som si povedal, že chcem Amazóniu spoznať viac do hĺbky.

Amazonský dažďový prales

Amazónia sa rozprestiera v deviatich štátoch Južnej Ameriky. Hlavná časť je v Brazílii (69%) ale potom je obrovská časť Amazonského pralesa v Peru (13%), Bolívii (7.7%), Kolumbii (7.1%), Venezuele (6.0%),  Francúzskej Guyane, Suriname, Guyane (Britskej) a v Ekvádore (1%).

Povodie Amazonky ma rozlohu sedem miliónov kilometrov štvorcových, z čoho dažďový prales tvorí viac než dve tretiny. To je vyše polovica dažďového pralesa, ktorá na nasej planéte ešte ostala.

Rieku Amazonka pomenoval conquistador Francisco Orellana, ktorý bol prvým belochom (1542), čo mohutnú rieku splavil. Jeho vojaci sa v džungli nedokázali uživiť a tak kradli indiánom jedlo a dochádzalo k bojom. V jednom boji Orellana videl odvážne bojovať domorodé ženy a to ho tak uchvátilo, že dal rieke názov podľa Amazoniek z gréckej mytológie.

Následne som Amazonskú džungľu navštívil v Peru v Puerto Maldonado, najľahšie to bolo v Ekvádore, potom v kolumbijskej Leticii, kde žil ešte v minulom storočí náš sprievodca Robert Reitmaier. Leticiu máme v našej ponuke zájazdov doteraz, podobne ako venezuelskú Amazóniu. Vo Francúzskej Guyane sa mi pošťastilo zažiť demonštráciu domorodých Indiánov a to bol ďalší popud ísť do džungle hlbšie a vidieť ich žiť v reálnom prostredí. Nikde predtým som totiž takto namaľovaných Indiánov nevidel.

Preto som sa do Guyan vrátil, na miesto, kde je minimum turistov, s očakávaním pravých Indiánov. Plavil som sa v Suriname proti prúdu rieky, skoro sa nám potopila loď a tak sme si prenajali ďalšiu. Navštívil som indiánske rezervácie v Britskej Guyane, môjho syna tu v hlboko v džungli hryzol had. Tu hlboko v džungli (ale na inom mieste) som obdivoval aj jeden z najkrajších vodopádov, aké som kedy videl, Kaieteur, ktorý padá v jednom prúde hlboko do priepasti. Nikde žiadne zábradlie, iba zeleň a hukot vody. Naozaj prekrásne.

Stále mi však v Amazónii čosi chýbalo. Chcem ísť hlboko, na miesto, kde nikto nebol. Kde sa nedá doletieť. Chcem vidieť ten najmenej dotknutý prales. Chcem vidieť tých najexotickejších Indiánov, ktorí sa s civilizáciou dostali do styku čo najmenej. Chcem vidieť to prapôvodno, ktoré z našej planéty tak rýchlo mizne. A to je dôvod tejto expedície – chcem si splniť môj veľký sen. 

6 fotografií

Amazonskí indiáni, foto: Ľ. Fellner

Indiánske kmene Amazónie

V Amazónii žije okolo tristopäťdesiat etník, takže nie je amazonský Indián ako amazonský Indián. Z celkového počtu ľudí žijúcich v oblasti Amazónie tvoria títo Indiáni respektíve ameroindiáni iba deväť percent. Prví obyvatelia, ktorí z Ázie prekročili Beringovu úžinu, sa tu usadili iba pred 11 200 rokmi. Pre porovnanie Aborigéni prišli do Austrálie pred 50 000 rokmi.

V čase, keď do Amazónie prišli prví belosi, tu žilo až päť miliónov ľudí – no prales vtedy siahal až k moru. V roku 1980 tu žilo iba dvestotisíc. Aj my si musíme dávať pozor, aby sme neprivliekli žiadnu chorobu.

Jednotlivé kmene majú vlastný jazyk, vlastnú mytológiu, vlastnú kultúru. Objavovať rozdiely je fascinujúce. 

Let do najindiánskejšieho mesta Brazílie #

Amazónia je ďaleko a kým sem človek doletí, dá to zabrať. Do Manausu prilietam z hlavného mesta krajiny z mesta Brazília, ktoré leží v prostriedku štátu, a môj let najmodernejším Boeingom trvá tri hodiny. To je strašne dlho, no dnes letíme ďalších osemsto kilometrov ešte hlbšie do džungle. Lety do São Gabriel da Cachoeira často rušia, zacheckujú vás, dokonca odletíte, už máte pristávať, ale keď husto prší a pilot dobre nevidí na pristávaciu plochu lietadlo ešte hodinku nad mestom krúži a potom sa vyberie späť do Manausu a poletí inokedy. Kedy? No to sa nevie... Táto expedícia je náročná a nevyspytateľná od úplného počiatku – je to iný level, na ktorý nie je bežný turista zvyknutý.

Odletíme a ihneď  za nami príde letuška povedať nám, že tento let je bezalkoholický. „Myslím to vážne. Alkohol sa na palube nepije,” snaží sa hovoriť prísne. Neviem, prečo si nás vybrala, či z nás ešte cítiť po tom zoznamovacom večierku v štýle: veľké zážitky, žiadne spomienky? No skôr, keď sa pozrie na desať vcelku drsných chlapov oblečených do džungle, tak jej to asi zapadlo do rovnice. Let je nádherný, pod nami ostrovčeky Rio Negro, všade nedozerný les. Keď pristávame, strašne to hádže, no pristaneme. Cestou späť už takéto šťastie mať nebudeme ...

Pri indiánskom kmeni Baniwa #

„Aký máme program po prílete?“ pýtam sa miestnych, keď sme už na zemi, a je jasné, že sme dorazili.

„Dohodnem pre vás reštauráciu, ideme na pivo,” s nadšením mi hovorí náš hlavný sprievodca. Doprdele, to čo je? Ja vôbec nie som pivár, nechľastám, za posledné dva mesiace som vypil možno jedno pivo, držal som ramadán a vtedy nepijem ani kvapku. Jeden uvítací deň je v pohode, no ďalší? To sa už pri expedícii, na ktorú sme dlho trénovali, nehodí.

A tak sa hneď z letiska zastavíme v kmeni Baniwa. São Gabriel da Cachoeira je totiž unikátne mesto, kde žije 23 indiánskych komunít, a ak rátame Yanomani, tak 24. Toto nikde inde v Brazílii nenájdete, a preto je to raj antropológov. V samotnom meste žije iba trinásťtisíc ľudí, ale tieto komunity sa nachádzajú v okolí a spolu je to štvornásobok. To je veľmi veľa.

Všade v Amazónii je červená hlina, no táto komunita kmeňa Baniwa má svoju usadlosť postavenú na bielom piesku. Na ňom futbalové bránky a okolo škaredé baraky s plechovými strechami. Hrdý cachique – náčelník nás sprevádza po svojej obci, svojej komunite. „Žije tu 20 rodín,“ vysvetľuje. „Sme absolútne sebestační, dokážeme sa uživiť sami.“ Perá náčelník nemá, tie nosí iba na oslave. Baniwa sú známi tým, že pestujú maniok a vyrábajú košíky. Ukazujú nám, ako vyzerá palma, z ktorej ich vyrábajú, aké farbivá používajú, a tam vzadu v tieni jeden košík stará paní práve pletie. „To je moja mama, dvakrát ju pohrýzol had,” hovorí nám mladá Indiánka Lucy, ktorá nám výrobu vysvetľuje. Niektoré košíky sú také obrovské, že sa do nich zmestíme aj my.

Uvaria nám výborne tunajšie haláslé, do ktorého si dosypeme maniok, nalejeme hustú čiernu omáčku z manioku a namáčame do polievky na panvici upražený maniok. Potom nakúpime prútené košíky. Košíky to je stáročná tradícia, sú naozaj kvalitné. Vo Francúzskej Guyane som jeden deväťdesiatlitrový pred mnohými rokmi kúpil, dal som ho vonku na terasu a doteraz drží farbu a funguje. Ani v mrazoch sa nerozpadol. Ceny sú tu smiešne, košík stojí do desať eur. Táto zastávka bola fajn, aj keď Indiáni sú civilizovaní, oblečení. São Gabriel je riadna exotika, najindiánskejšie mesto obrovskej Brazílie, kde žije najviac indiánskych etník. Nám sa podarí navštíviť štyri, ale pre nás je to iba začiatok a ideme ďalej. Omnoho ďalej.  

3 fotografie

Čriepky São Gabriel da Cachoeira

Plávanie v Rio Negro #

Sme nabudení a najradšej by sme ešte dnes začali šliapať, no bohužiaľ, tu v Amazónii má všetko svoje tropické tempo, všetko je ďaleko, všetci, ako keby stále spali, a my sa musíme prispôsobiť. Na konci expedície pochopíme, ako to vlastne na začiatku ešte dobre fungovalo...

Od kmeňa Baniwa ideme opäť okolo letiska a dlhú jazdu do nášho hotela, našej posady. Aj keď mám kúpenú brazílsku SIM kartu, stále nemám signál. Tu v São Gabriel ani na letisku signál nie je a v meste bežne zvykne vypadávať. Pokojne aj celý deň signál nie je a nikto sa tomu nediví. Ľudia tu sú zvyknutí, že ich mesto je sem-tam od civilizácie absolútne odrezané.

Naša posada sa mi páči, krásne amazonské ubytovanie. Medzi nami, jediné slušné v celom meste. Posada má päť dvojok s klímou a teplou sprchou. Je to presne pre našu partiu. Neviem, či toto bol dôvod že nechceli ani za svet vziať kameramana, ktorý by bol v našom teame osobou číslo jedenásť. Sľuboval som, že zaplatíme za neho vyššiu sumu, no nechceli. Povolenia sa vydávajú iba pre maximálne desať ľudí, znela odpoveď, no možno aj táto posada je limitom? Máme krásnu veľkú jedáleň a hotelík je položený vo veľkej tropickej záhrade plnej orchidei. Ok, je to jednoduché ubytovanie, ale veľmi čisté a proste fajn.

Zaleziem v tom teple na izbu a ihneď zaspávam, no Milan hučí o hodinku, že ideme, a tak vyrážame do mesta a kde sa zastavíme? Na pive. Neznášam to!

Všetci sa najedia, pozeráme na televízore finále ligy majstrov Real Madrid – Liverpool. No potom ideme peši – konečne – a slnko je už nižšie a je fajn. Mestečko je hneď romantickejšie, máme rekordne vysokú hladinu vody, rieka Rio Negro je tu teraz široká kilometer a hlboká až tridsať metrov. V názve São Gabriel da Cachoeira – Cachoeira znamená pereje a voda tu hučí a je krásna vizuálne aj zvukovo. Čierna voda Rio Negro obmýva naše nohy a je nám dobre. Potom zbehneme na akési hlavne námestie, čo je pláž, nábrežie s betónovými schodmi, ktoré zbiehajú na pieskovú pláž, ktorá je však dnes zaliata tmavou vodou rieky. Nevydržíme, vyzliekame sa a skáčeme do vody a je to paráda. Plávame, špliechame a robíme taký rozruch, že to istotne odoženie každého kajmana. Voda je úžasná a vonia skoro tak pekne ako Dunaj, keď prvú nedeľu v septembri, počas Transdanube Swim plávame krížom zo severného na južný breh.

Romantický západ slnka nad Rio Negro
Foto: archív — BUBO

Rozpačitý úvod #

Osviežení, znovuzrodení vybehneme von z mútnych vôd Rio Negro a prenajatý mikrobus nás odvezie na vyhliadku. Pozor São Gabriel da Cachoeira je rozlohou obrovitánske mesto a peši sa nedá celé prejsť. Vystúpime na akomsi smetisku a so zopár zamilovanými párikmi vystúpime pomedzi staré chladničky na kopček. Ľahneme si na teplý, za celý deň vyhriaty kameň, na obrovskú skalu a užívame si výhľad. V pozadí hory a slnko zapadá presne za ne. Toto miesto domáci poznajú a posedávajú tu zaľúbenci a zdá sa mi, že im to kazíme. Hold tento deň bol trošku chaotický, zbytočne pokazené informácie a ja vidím, že moji partneri sú v turizme absolútni amatéri. Robia to, ako keby neboli cestovkou, tak ako by to robil neprofesionálny turista, ktorý má neobmedzený čas. Neskôr tu stretnem americký pár lekárov, ktorí v meste pracovali niekoľko mesiacov, a potom si tu dali mesiac dovolenky. Mne sa zdá, že za jeden deň som videl všetko a moja nepokojná povaha chce ísť ďalej, hlbšie do džungle. Chápem svojich partnerov, že logistika je náročná, ráno sme mali PCR test, teraz teplú sprchu, máme prenajatý slušný mikrobus s funkčnou klimatizáciou, máme čo jesť a že vybaviť toto v tejto oblasti je ukrutne ťažké...  Zatiaľ to na ťažkú expedíciu nevyzerá, skôr na dovolenku partie pivárov. No cez deň prišlo zopár krásnych highlightov, na ktoré nikdy nezabudnem! Nakoniec, aj keď sme nič nešportovali, to bol pekný deň. 

Staručkými tereňákmi cez exotický rovník #

Ráno hádžeme nepremokavé duffle bagy do predsiene, dáme si super raňajky s mojim obľúbeným džusom cupuaçu (vyslov kupuasú). Milujem džús s marakujou, v Kolumbii bol mojim top lulo (Solanum quitoense), no biely džus cupuaçu je totálna bomba, ktorá sa dostáva na prvú priečku. Ak som ho tu v Amazónii sám nevypil desať litrov, tak potom ani hlt. Raz to musíte skúsiť! Strom vyzerá ako kakaovník s podobným plodom, latinsky sa nazýva Theobroma grandiflorum. U nás v záhrade posady ich máme plno. Okrem toho, že chutí geniálne, obsahuje epicatechin a má teda veľa antioxidantov.

Ideme chvíľu po asfalte, ale za letiskom sa asfalt končí a pokračujeme po červenej mazľavej zemi. Osemdesiat kilometrov trvá tri hodiny. Po chvíli sa zastavíme presne na rovníku, prechádzame z južnej na severnú pologuľu. Stovky razov som rovník prelietal, desiatky krát som na tejto 40 000 km dlhej čiare stál. Po prvý raz na Sumatre, potom v Ugande, v národnom parku Meru v Keni, v La Mitad del Mundo (v Strede sveta) pár kilometrov severne od ekvádorského Quita, miesto, ktoré sa hrdí tým, že ide o najvyššie položený rovník na našej planéte. Potom sú to exotické rovníky ako napríklad ten v mini štátiku São Tomé, ktorý leží v „Strede sveta“, najbližšie priesečníka rovníka a nultého poludníka. Ten je doteraz mojim najobľúbenejším s nádhernými plážami v blízkosti. Rovník som preletel v súostroví štátu Kiribati, preplával na prenajatom katamarane na Galapágoch či prešiel vlakom v Gabone.

No dnešný rovník je TOP úlovok, ide o rovník ďaleko, preďaleko od civilizácie, kdesi pri neznámom mestečku São Gabriel da Cachoeira, v srdci Amazonskej džungli. Časť rovníka, o ktorej sa nikde nedočítate, rovník, o ktorom nikto nevie.

Otrasné teplo a otrasná zima #

Prechádzame pekné drevené mosty, zapadneme, ale ideme štyri autá, a hneď nás druhé vytiahne. Ja naskočím na korbu, milujem ten pocit a vietor vo vlasoch. Toto je super, keď neprší, a zatiaľ je OK. Potom ma vystrieda Ivan, je na korbe päť minút a začne strašný lejak, je celý mokrý.

Zastaneme kdesi pred mostom, kde už čakajú Yanomani. Doviezla ich naša loď a naše autá, ktoré nás teraz vyložia, ich zoberú do São Gabriel da Cachoeira, kde si vyzdvihnú dotácie od štátu. Brazília podporuje indiánske komunity za hocijakej vlády, hocijakého prezidenta už desaťročia. Indiánske komunity chráni. Darovala im obrovitánske územia, ktoré si spravujú sami a beloch (respektíve neindián) tu má akékoľvek podnikanie zakázané. Našou cestou značne finančne podporujeme kmeň Yanomani, ale aj táto “drobná” pomoc, to že ich zadarmo doviezli naše lode a teraz odvezú naše autá, je pre nich dôležitá. Bez nej by sa zo svojej osady v džungli do mesta São Gabriel nedostali.

Vymeníme sa s nimi, nasadáme na naše lode a trvá hodinu a možno aj viac, kým preložíme veci. Konečne vyrážame, po pár minútach zisťujeme, že motor jednej lode prestal fungovať. Vrátime sa pre ňu, opäť preložíme veci. Pritom zisťujeme, že predok niektorých lodí je ťažký, a musíme ich opäť preložiť... Motory sú dobré, ale aby sa loď dostala do sklzu potrebuje ľahký predok. Presadáme takto trikrát a spolu strácame pár hodín. Je horúco, pečie na hlavu, dávame si klobúky, natierame sa, nepomáha to, je otrasne teplo. No konečne frčíme. Z malej rieky vojdeme na veľkú a naozaj neviem, ako pozná lodivod cestu, štyri razy odbočí a úplne ma zmiatol, sám by som späť netrafil. Teplo a dusno ako vie byť iba v Amazónii a toľko hodín na vode – to bude riadna pakáreň.

A zrazu sa zatiahne a začne pršať, dám si pončo, kvalitné pončo, ktoré som si kúpil presne na tento prípad, a je to paráda. No iba chvíľu, pri tej rýchlosti a sile dažďa cítim, že pončo začína presakovať. O chvíľu som celý mokrý, až po slipy, nemám goretexovú bundu, tú ma v tej otrasnej horúčave nenapadlo vybaliť, mám ju prichystanú na spodku duffle bagu na výstupový deň. Potom na nás hodia ešte modrú nepremokavú hrubú plachtu, ktorá, ako zistím, nás bude sprevádzať celý čas až do Base campu a ja rád pod ňu zaleziem a ochudobním sa o výhľady. Aj tak nič nevidím, silný dážď ešte zosilnie. Cesta má trvať šesť hodín, no aj keď sme vyrazili skoro ráno, prídeme po tme. Neviem vystúpiť z lode, je mi tak zima. Pred necelým mesiacom som mal operáciu a schudol som až dvanásť kilogramov, a moje telo nevie teraz vydržať zimu. Podajú mi ruku, šmyknem sa na tom blate, aj druhý krok skoro padnem... vyzerám ako opitý, som úplne na dne. Do prdele ako tu budem chodiť tých desať dní? Vyjdem hore k domčeku, kde budeme spať, dajú mi do ruky pohárik s horúcou kávou, trasú sa mi ruky, no toto mi pomôže dostať sa späť do sveta živých. Zima v Amazónii? Mám skutočne dosť. Operovaný som bol pred mesiacom, ale som nejaká bábovka. Ako ja vôbec túto expedíciu zvládnem, behá mi hlavou.

Prvý spánok v hamake #

„Tu máme spať?“ ohŕňajú chalani nos, zvyknutí na servis na Kilimandžáre. Hamaky nám nenatiahli vo vnútri budovy, ale na teraske. Keď uvidia záchod, tak sa na päte otočia. Fuj. Ešte netušia, že toto bude to najlepšie ubytovanie s jediným splachovacím záchodom a jediné miesto, kde máme po vystúpení z hamaky pod nohami sucho. Ostatné kempy sú divá príroda, mokro a bahno a tak. Dávam si večeru, veď základnou poučkou cestovateľa je jedz vždy, keď je to len trošku možné. Ani neviem, čo to bolo, niečo hnusné, no zjedol som všetko. Zapil som to dvoma pohármi açaí, ovocia z miestnej palmy, ovocia, ktoré poznáte aj zo Slovenska. Aj to je hnusné, ale zato zdravé.

Po prvý raz leziem do hamaky. Spal som v nej v Suriname a nemám na to dobré spomienky, vôbec som sa nevyspal. Teraz do nej leziem a keby ste mojich prvých pätnásť minút nastupovania natočili a postrihali, máte vcelku vtipný film. Neviem chytiť balans, následne nedočiahnem na zips moskytiéri, zosúvam sa neustále dole, neviem si vyrovnať a zapnúť spacák. No po vtipnej štvrťhodinke zaspávam zakuklený do spacáku a som rád, že je mi teplo. Neskôr sa zobudím na chrápanie a teplo. Opäť zaspávam a je mi veľmi fajn. Tá zima ma tak vyšťavila, že vôbec nemyslím na bolesť chrbta ani na nič a hamaku, ktorej som sa asi najviac bál, si doslova zamilujem.

Kemp u milej tarantuly #

Dnes ešte nasadneme do alumíniovej lode, ale následne už konečne začneme aj šliapať. Už sa všetci veľmi tešíme.  Dúfame, že navštívime jedno z posledných skutočne nedotknutých miest na našej planéte. Hamaka nádherná, cez moskytiéru nič nepreliezlo a spal som ako v bavlnke. To vôbec nebolo jasné, veď ešte deň predtým chalani hovorili, že máme krátke hamaky pre Indiánov, ktorí majú 150 centimetrov. Nespať desať dní, to by som nedal, a tým pádom by sa moja účasť na expedícii skončila. No všetko bolo ok a spal som ako bábätko. Pozriem sa hore a nad svojou hamakou nachádzam veľkú tarantulu. Nemám arachnofóbiu a tak si ju pokojne fotím.

Pohľad z Maturaca. No nie je to prekrásne?!
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Miloš má volá pár metrov vedľa a nad dedinkou Maturaca čnie prekrásny strmý kopec. Amazónia je tak nádherná, všetko je také krásne, veľmi sa teším. Hodím do seba raňajky a zdajú sa mi omnoho chutnejšie než večer a chutí mi aj açaíko. „Chalani, vždy, keď si čokoľvek vyberáte z duffle bagu, si ho poriadne opäť zapnite. V noci vám dovnútra totiž môže čokoľvek naliezť a keď sa budete v ňom opäť prehrabávať mohlo by vás to hryznúť a to nechceme, však?“ Kričím rady. Tí, čo ma poznajú, vedia, že som späť. Všetci súhlasne prikyvujú. Tu nemôžeme urobiť chybu, všetko sa začína práve dnes. Tu musíme všetko domyslieť my. Od našich sprievodcov za celý čas nedostaneme ani jednu radu.

„Dajte duffle bagy na hromadu, budú ich vážiť.“ Môžeme mať každý dvanásť kilogramov, čo nám vezmú nosiči, a zvyšok si nesieme sami.

Vyháňanie zlých duchov #

Náčelníci a šamani nás čakali včera, ale prišli sme až v noci. Prichádzajú preto teraz ráno. Sú až z ôsmich komunít a niektorí musia na lodi cestovať bezmála tri hodiny. Aj pre nich je toto stretnutie veľkou vecou. Ide o veľkú a dôležitú ceremóniu, pozdravíme sa navzájom, každý niečo povie, pre Indiánov z kmeňa Yanomani je to veľmi dôležité. Vybrali sa dobrou cestou, keď na svoje územie púšťajú turistov? Satan kmeňa Yanomani má bielu farbu a biela pokožka je znakom problémov. Neoklamú ich títo bieli ľudia, nevzíde z dobrej myšlienky niečo zlé? Šamani začnú zrazu úplne ostentatívne šnupať parica, drogu pochádzajúcu z kôry tajných stromov a o chvíľu sú v spojení so svojimi bohmi a duchmi naokolo. To hneď využijem a popýtam sa šamana, ktorý sedí oproti mne, či mi vie pomôcť s vyhnaním zlých duchov, nech sa mne aj celej expedícii vyhýbajú. Je to zvláštna príprava na expedíciu, ale iný kraj iný mrav. Volá sa to pajelança a ide o liečebný rituál, ktorý vykonáva pajé (liečiteľ a duchovný vodca dediny).

Šaman si ma posadil a vyvolávajúc duchov predkov a lesných zvierat šibrinkoval okolo mňa rukami a potom zo mňa aj dotykom všetko zlé vyhnal. Cítil som, že toto nie je žiadny turistický rituál, veď turista tu nikdy nebol, ale veci sa dejú naozaj. Milujem originály, také vzdialené našej kultúre a odporúčaniam vedcov SAV. Že to nefunguje? Yanomani čosi podobné vraj praktizujú 11 000 rokov. Šaman kričal zariekadlá a prosil bohov, ktorí práve na hore Yaripo sídlia, aby napëpe (belochom), ktorí sa odvážia na jeho svahy, pomohli. Som dojatý.

-----------------------------------------------------------------------------------

Aké sú nebezpečenstvá v džungli? Ktorý je najagresívnejší kmeň sveta? Cez anakondie rybníčky, okolo jaguárieho stromu pokračuje naša expedícia hlboko do džungle. Útok divých ôs a dravec v penise.

Pokračovanie expedície:

3. Nebezpečenstvo džungle

4. Výstup na najvyšší vrch Amazónie

5. Najslávnejší a najagresívnejší kmeň Amazónie

6. Ekológia, udržateľnosť a zodpovedné cestovanie

Objednajte si blogy od Ľuboša Fellnera a po ich uverejnení vám budú automaticky zaslané. 

 

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

Začiatkom roka 1999 navštívil Amazóniu po prvý raz, keď letel z La Pazu do Rurenabaque. Odtiaľ sa plavil so svojimi kamarátmi po rieke Beni k našej lodži pri jazere Chalalán. V roku 1999 sme jednými z prvých Slovákov smerujúcich do Amazonskej džungle. Je to iná doba. Ľuboš vtedy robí na bratislavských Kramároch, kde v noci na svoje narodeniny 20. marca 1998 stojí pri operačnom stole prvej úspešnej slovenskej transplantácie srdca. Od októbra vládne Mikuláš Dzurinda a najlepšia vláda, akú kedy Slovensko malo. Mladý lekár Ľuboš tu v bolívijskej Amazónii po prvý raz loví pirane, vidí kapibary, tapíre, dlhochvosté juhoamerické opice a prechádza amazonskou džungľou, ktorá je úplne iná, než si ju predstavoval.
Následne Amazonskú džungľu navštívil v Peru v Puerto Maldonado, v Ekvádore, čo bolo pre neho najľahšie,  potom v kolumbijskej Leticii, kde žil ešte v minulom storočí BUBO sprievodca Robert Reitmaier. Leticiu máme v našej ponuke zájazdov doteraz, podobne ako venezuelskú Amazóniu. Vo Francúzskej Guyane sa mu pošťastilo zažiť demonštráciu domorodých Indiánov a to bol ďalší popud ísť do džungle hlbšie a vidieť ich žiť v reálnom prostredí. Nikde predtým totiž takto namaľovaných Indiánov nevidel.
Preto sa do Guyan vrátil, na miesto, kde je minimum turistov, s očakávaním pravých Indiánov. Plavil sa v Suriname proti prúdu rieky, navštívil indiánske rezervácie v Britskej Guyane, jeho syna tu v hlboko v džungli hryzol had. Tu hlboko v džungli (ale na inom mieste) obdivoval aj jeden z najkrajších vodopádov, Kaieteur, ktorý padá v jednom prúde hlboko do priepasti.
Prešiel Amazónsku džungľu vo všetkých 9 krajinách a regiónoch a jeho snom bolo zdolať najvyšší vrch regiónu, ktorý je rozlohou 110x väčší než Slovensko. Tento sen si splnil na expedícii Pico Neblina. Pár dní po návrate - o expedícii a jej ekologickom rozmere uverejnil na svojom Instagrame post herec Leonardo di Caprio.

 

Odporúčaná expedícia: Pico Neblina - najvyšší vrch Amazónie

Zo zájazdu:

Ľuboš Fellner

Posledná úprava článku | Prečítané: 1825

Mohlo by Vás zaujímať

Ekológia, udržateľnosť a zodpovedné cestovanie Prémiový blog

Prémiový blog Ekológia, udržateľnosť a zodpovedné cestovanie

Verím, že udržateľnosť v turizme je možná. Základ ekológie je nekecať, ale niečo aj urobiť. Tu je jasná ukážka!

Ľuboš Fellner 16 min. čítania
Výstup na najvyšší vrch Amazónie Prémiový blog

Prémiový blog Výstup na najvyšší vrch Amazónie

Je to extrémne náročné a extrémne nebezpečné. Prečo zdoláš Aconcaguu, ale nie Pico Neblina? Pre toto sme sem išli, pre dobytie vrcholu podstupujeme…

Ľuboš Fellner 11 min. čítania
Nebezpečenstvo džungle Prémiový blog

Prémiový blog Nebezpečenstvo džungle

Najagresívnejší kmeň sveta, anakondie rybníčky, jaguárí strom, útok divých ôs, najväčšia bolesť na svete a dravec v penise. Ako sa robí hygiena v…

Ľuboš Fellner 18 min. čítania
Rio de Janeiro - deň v meste bohov Rio de Janeiro

Rio de Janeiro Rio de Janeiro - deň v meste bohov

Mesto bohov a samby - sen každého cestovateľa. Čo tu vidieť okrem nádhernej sochy Ježiša, Cukrovej homole či slávnej Copacabany? Pokiaľ do Ria…

Najkrajšie pláže sveta - top 20 Prémiový blog

Prémiový blog Najkrajšie pláže sveta - top 20

Chodím po svete tridsať rokov, aby som našiel tú najkrajšiu pláž na planéte. Za ten čas som natrafil na pláže opustené a romantické, plné života a…

Cartagena - najkrajšie mesto Karibiku Karibik, Cartagena

Karibik, Cartagena Cartagena - najkrajšie mesto Karibiku

Cartagena je srdcom kolumbijského karibského pobrežia. Jedno z najstarších miest v Novom svete, mesto večného leta, rytmov, farieb a vôní,…

Blogov

Odporúčame tieto zájazdy

E

Amerika  

Južná Amerika, Peru, Paraguaj, Chile, Brazília, Bolívia, Argentína


náročnosť

29 dní

Trvanie

7550
K

Amerika  

Južná Amerika, Paraguaj, Brazília, Argentína


náročnosť

15 dní

Trvanie

3895
K

Amerika  

Južná Amerika, Patagónia, Brazília, Argentína


náročnosť

19 dní

Trvanie

4695
K

Amerika  

Južná Amerika, Paraguaj, Brazília, Argentína


náročnosť

12 dní

Trvanie

3533 3840€