Privat jetom utekáme z džungle. Všimol si nás aj Leonardo DiCaprio

Prvá expedícia na najvyšší  vrch Amazónie – Pico Neblina:

1. Expedícia do Amazónie - moja najťažšia 
2. Pravý Amazonsky prales
3. Nebezpečenstvo džungle
4. Výstup na najvyšší vrch Amazónie
5. Najslávnejší kmeň dažďového pralesa
6. Ekológia a udržateľnosť v turizme

Vanessa chalanom odporučila vstať o 6.00 h, aby sme stihli vyraziť o 7.00 h. Chceme sa ešte zastaviť na trhu nafotiť a kúpiť gorálky z amazonských semienok našim blízkym. Auto však nepríde ani o 7.00 h a ani o 8.00 h. Deň predtým sme zaplatili za odvoz = vymyslené celodenné prenájmy auta, každý 165 eur a teraz auto na letisko nedôjde. Tak nás hodí naša pani domáca - Giovana a ostatní idú taxíkom.

Zastavíme sa na 15 minút na trhu, fotíme naporcovanú kapybaru, najväčšieho hlodavca našej planéty, ktorú sme jedli pred niekoľkými dňami v Maturace, a ideme na letisko. Je to smerom na Pico Neblina a tú cestu sakra dobre poznáme. Verím, že odletíme, v noci strašne pršalo, bubnovalo to na plechovej streche a aj ráno mierne prší. Lety tu vtedy často rušia… A ďalšie lietadlo ide až o niekoľko dní. 

Prídeme na letisko, nerobia problém ani s miernou nadváhou. Zacheckujú nám aj fúkačky a mne dvoje veslá, ktoré som kúpil od indiánov Baniwa. Pri check-ine chcem jedinú vec, a to sedieť pri okne, letíme cez deň nad Amazóniou, a to je zážitok. No nezvládnu to, posadia ma do uličky, a tak si nechám palubenku prerobiť. O chvíľu zistím, aké hlúposti riešim a opäť sa tu v džungli presviedčam, ako je všetko relatívne.

Milan zisťuje, že stratil mobil. Kde doprdele je? Prehľadám mu všetky veci, ale naozaj nie je. Taxikár zatiaľ odišiel a na letisku nie je signál, takže mu nemôžeme ani zavolať. Verili by ste, že na letisku nemajú telefónny signál? No nemajú. Giovana sa podujme naháňať taxikára a o pol hodinu donesie mobil. Je to dobrodružné do poslednej chvíle. 

Zacheckujeme batožinu, prejdeme kontrolou, aj keď skener tu ani nemajú zapojený a čakáme v odletovej hale – je tu jediná brána.

Našťastie neprší, ale zasa oblaky sú nízko, a to lietadlo vraj taktiež nepristane. Dokelu, tak kedy vlastne pristane? Dozvedám sa, že sa často stáva, že priletí z Manausu a krúži nad São Gabriel hodinu a keď sa počasie nezlepší, tak nepristane a vráti sa späť do Manausu. Sme skutočne ďaleko na hranici civilizácie a na takýchto miestach stále veci fungujú takto a vy si vlastne nič neviete poriadne naplánovať. Sedíme na modrých umelohmotných laviciach vo vnútri. Všade je napísané, že rúška sú povinné, ale nikto ich tu nemá. Okrem nás sú tu iba brazílski turisti z Florianópolisu. Čo tu preboha robili?

Zrazu nám oznámia že prší a lietadlo nepristane. Možno o hodinku, a tak čakáme, ale o hodinku povedia, že možno poobede a poobede, že definitívne nie. Čo robiť? Lietadlo pôjde zajtra – určite!!! -  Ak teda nebude pršať. Nebude? Skôr by som sa bol ochotný staviť, že pršať bude, ako naopak. Máme zaplatený hotel v Sao Paulo a na druhý deň lety biznis classom domov. Riadny let zo São Garbriel je až o 4 dní. A nikomu z nás sa tu už nechce byť. Spali sme tu v São Gabriel v najlepšom hoteli a domáca pani s manželom je super, ale aj tak. Stačilo.

Čas pokročil, objednám všetkým ľuďom obed a ja zatiaľ sedím vzadu u šéfa, tlsťocha v oranžovom tričku, a voláme - on volá na 30 rôznych čísiel a zháňa nám lietadlo. Dnes stojí 16 700 €, hovorí. “Čo ste sa zbláznili?” vybuchnem.

„Zajtra ráno stojí polovicu,“ bráni sa.

No dnes to bude jet a poletí hodinku a zajtra vrtulák, a ten letí tri hodiny. „Zajtra aj tak poletíme,” hovorí. “Určite?” pýtam sa. “Určite!!! Ak nebude pršať,” odpovedá.

Tak toto sa naozaj nedá. Vybehnem von povedať informácie chalanom. Práve dopíjajú cachaçu značky 55. Ráno som tú fľašku chcel vyhodiť, ale pre istotu som ju zobral a teraz sa sakra zišla. Na letisku sme sami, ostatní už dávno odišli. Sme jediní, ktorí ešte bojujú.

Nikto nerozmýšľa ani sekundu – všetci súhlasia. Chceme letieť - dnes! A začína sa ďalší problém - ako to zaplatiť. Bankovú kartu nechcú. Toľko cashu nemáme a nechcú ani pol cash (naše bankovky sú mokré) ako jasnú zábezpeku a pol inak. Chcú bankový prevod - akúsi bankovú zábezpeku. No nie bankový prevod zo Slovenska, ktorý by trval zopár dní, ale bankový prevod od brazílskej firmy. No, ďakujem pekne.

Vanessa to nevie urobiť, a tak volám Erikovi. Mám satelitný telefón a napojil som sa na wifi pracovníkov letiska. Brazílsku simku mám, ale nie je tu, ako som písal, signál... Je sobota, a to Brazílčania nerobia, no Erik sa rozpohybuje a dostaví sa do práce a po hodine a pol naozaj peniaze prevedie. Všetko trvá, nič nie je isté. Zatiaľ nám pôvodný let z Manausu do Sao Paulo odletel. Maťo je už v hoteli v Sao Paulo a volám mu, nech im povie, že prídeme nie poobede, ale asi o tretej ráno, ale že prídeme, nech izby držia. V skutočnosti neviem, či prídeme.

Privat jet musí tu v São Gabriel totižto pristáť. Pristane, ak pilot zreteľne uvidí dráhu. Nesmie pršať a musí byť svetlo a v tejto chvíli nie je splnená ani jedna požiadavka. Už sme zaplatili, peniaze prešli, podarilo sa to. No lietadlo musí pristáť najneskôr do 17.00 h, čiže za svetla. Áno, celý deň sme na tomto letisku.

Problém s pristávaním v São Gabriel je v tom, že tu nie sú poriadne navádzacie prístroje ako inde - napríklad v Manause, a tak pilot musí naozaj vidieť zem a keď ju pre oblaky a hustý dážď nevidí, tak nemôže pristáť. To isté ak je tma. Chalani si robia srandu, že si oblečú opäť goráče, bagandže a keď padneme do džungle, tak budem v pohode pokračovať, už vieme ako.

Erik peniaze previedol, ale lietadlo posielajú pre nás z Manausu a akosi im to trvá. Pozeráme Flight radar, ale nič neletí. Ak ho pošlú neskoro, nedomyslia to, nebudeme môcť odletieť a tie peniaze boli jednak vyhodené a jednak nám prepadnú zajtrajšie letenky do Európy. Väčšina má biznis a na ďalšie dni je biznis absolútne vypredaný. Najbližších 5 dní nenájdete v biznis triede ani jedno jediné miestečko. Takto vyzerá postcovidové cestovanie v praxi. Obrovské ceny leteniek a ani za hocijakú cenu ich nedostanete. 

Musíme odletieť! Nakoniec je to, ako celá expedícia, boj do poslednej chvíle.

Vzal som si ďalšiu tabletku Augmentinu. Je mi divne, mám nafúknutý prst, ktorý strašne bolí, mám zapálené bedrové kĺby a bez analgetika neviem spať. A mal by som spať, byť v pokoji. Expedícia dobehla aj mňa. Dnes sa opäť nevyspím. 

Lietadlo konečne pristáva, je na zemi, čo je bomba, lebo tu v São Gabriel nechce ostať a chce sa vrátiť do Manausu a chce teda odletieť. Naskakujeme doňho ako výsadkári. Pilota sa pýtam zo srandy, či nemá cachaçu a on, že má whisky, a tak letíme a vypijeme všetko, čo tam je.

Ide o vcelku luxusné lietadielko s koženým kvalitným interierom a dávam prípitok, že som rád, že sa chalani so mnou zúčastnili môjho sna. Je nám dobre, smejeme sa, je to nádhera. Let do Manausu trvá hodinku a pristávame v úplnej tme. Bolo to tesné.

Tensing ostal v São Gabriel a na ďalší deň mu volám, či teda odleteli, ako bolo sľúbené, no neodleteli a ani na ďalší deň. Dobre, že sme ten privat jet vzali. V Manause na nás čaká pri lietadle auto, preskočíme do neho ako keď na F1 prezúvajú gumy a bez akéhokoľvek zdržania ideme na terminál. Máme už nové letenky, sme zacheckovaní a odlietame do Sao Paulo. BUBO Base Camp v Bratislave robí aj cez víkend, aj po polnoci – je to nenormálna firma. Ďakujem!

Pristávame v Sao Paulo, tu dole na juhu ďaleko od rovníka je strašná zima, ale ja som v meste pred necelým mesiacom bol a sme na to pripravení. Na hoteli nás o tretej nadránom čaká Maťo, a tak sme opäť celá partia spolu. 

Celý týždeň po návrate sme si lízali rany. Moja hlava bola prázdna, nebola v nej jediná myšlienka, nezachytila sa. Telo bojovalo o prežitie, zabezpečovalo základné funkcie a nedovolilo rozptyľovať sa. Sme desiati a domov sme leteli piatimi lietadlami, ale doleteli sme, v Schwechate nás čakali šoféri z BUBO VIP airport transferu, ten luxus, serióznosť a perfektný servis. Toto je domov!

Píšem tieto riadky, je leto, ale stále príjemné teploty, žiadne ukrutné dusno, mám otvorené dvere na terasu a nelieta mi sem žiaden štípajúci hmyz. Keď chodím, nestúpim na hada, žabku a nenarazím na pavúka. Voda je pitná a mám tu svoju posteľ! 

Na Instagram uverejním post z výťahu, keď idem domov s komentom, že teraz mám rád všetkých našich politikov a aj výmoly na našich cestách. Romanovi na oddelení cudzokrajných chorôb nezistili nič a kým som dopísal túto dlhočiznú výpoveď o najťažšej expedícii, všetkých nás všetko prešlo.

Američan Ricky Sherril rozpráva o svojej šesťtýždňovej púti Brazíliou v 569-tom cestovateľskom podcaste a keď má spomenúť jedinú príhodu, tak vyberie noc v Amazonskej džungli. Hovorí o tom ako o obrovskom dobrodružstve, na ktoré sa z celej partie odvážil iba on. Jediná noc, a to hneď vedľa Manausu? Pchch. My sme zažili tu najpravejšiu najdivokejšiu Amazóniu, aká existuje.

Deväť dní po našom návrate Leonardo DiCaprio postol na svoj Instagram expedíciu Neblina. Herec je známy svojim ekologickým postojom. Ja ho obdivujem za veľmi odvážny film Don't Look Up. 

Pre Slovenské cestovateľstvo je naša expedícia veľkou záležitosťou. Rozvíjať cestovateľstvo máme vo svojej BUBO vízii a robíme to od nášho vzniku. "Leo" si všimol, že expedícia na Pico Neblina je aj ukážkou toho, ako sa má robiť udržateľný turizmus.

To sa mi zdá teraz, keď som sa práve z Yaripo vrátil. Keď na vrch nevyšli takí, čo zdolali predtým Kilimandžáro či Akoncaguu, tak to náročné musí byť, však. No za svoj cestovateľský život som zrealizoval veľa ťažkých expedícií. Veľmi úspešná Ašura v lete pred rokom bola náročná nie až tak fyzicky, ale organizačne. Milión pútnikov a my jediní turisti. To nebola náhoda! Na Ašure sme neboli jediní Slováci ale jediní kresťania.

Ašura je najkrvavejším sviatkom sveta a šiíti nechcú, aby sa zábery priveľmi dostávali ďalej do sveta, lebo svet to nepochopí. Preto turistov zavádzajú a nasmerujú ich inde. Na tejto expedícii sme boli po mnohých rokoch (od 2003) prví kresťania na dvoch pamiatkach UNESCO (Ašur a Hatra). Teraz je z tejto expedície zájazd do Mezopotámie a aj tu je množstvo fotografií, z ktorých si viete urobiť prehľad.

Pamätám si na ohromný psychický nápor na expedíciach do Čadu (2010) a južného Khordofánu (2008), kde sme taktiež predbehli dobu. Ani výstup na najvyšší vrch Severnej Kórey nikto po nás už nezopakoval. Uvidíme, ako to bude s Pico Neblina?

Expedície, ktoré si najviac vážim, nájdete na stránke Fellner - cestovateľ

Cieľom expedície bolo, aby slovenská vlajka zaviala na najvyššom vrchu Amazónie, aby sa tam dostal čo i len jeden člen výpravy. Nakoniec to dokázala polovica. No hore sme boli aspoň transcendentne všetci spolu. Každý, kto okúsil túto expedíciu, išiel do absolútneho neznáma, je hrdinom.

Každý, kto to dal do Base Campu v tých hrozných podmienkach, si to bude pamätať do konca života. Bolo to násobne ťažšie, než džungľa Irian Jaya či výstup na Kilimandžáro. Po expedícii Ašura (Irak) som napísal, že „expedície sú cestami silných individualít, ale nie sú individuálnou záležitosťou.“ Toto platí aj tu. Bez chalanov by som to nedal.

Servis bol veľmi nízky a aj prežiť noc bol boj. Bola to tvrdá expedícia taká po akej som vždy túžil. Priznám sa, bol som nadšený počas celej cesty a aj som zopárkrát na túto tému nahral krátke videjko. 

Aj teraz som nadšený. Ide o cestu pre borcov, ktorí sa chcú prekonať a okúsiť najťažší challenge svojho života. Bežne v horách ideme 4.6 až 5.0 km/hod., no tu sme napredovali 1.0 – 1.2 km /hod. a na ceste do Base Campu sme boli ešte výrazne pomalší. Aj toto hovorí o obrovskej námahe, ktorá za tým bola.

Táto expedícia bola obrovským snom. Niečo, čo sa u nás ešte nikomu nepodarilo. Je za tým dlhoročné hľadanie a systematickosť. Veď už je to vyše 24 rokov, čo som do Amazónie doletel po prvý raz. Odvtedy som sa sem mnohokrát vrátil a posúval som sa krôčik po krôčiku. Na kongrese touroperátorov v roku 2016 v brazílskom Recife som sa o unikátnej expedícii, na ktorú som zháňal špeciálne povolenia, rozprával s viacerými profesionálmi, ktorí sa regiónu Amazónia venovali. Dotiahla to však až Danka Mihaldová, destinačná managerka BUBO pre oblasť Južnej Ameriky, na konferencii vo Fortaleze. Za každou unikátnou vecou je veľké know how a tvrdá práca.

Vybavenie špeciálnych povolení bolo pre túto expedíciu rozhodujúce. 

V roku 2003 na odporúčanie Úradu federálneho prokurátora (OFPP) Brazílsky inštitút životného prostredia (Instituto Brasileiro de Meio Ambiente – IBAMA) pozastavil v národnom parku Pico da Neblina (Parque Nacional do Pico da Neblina) všetky turistické aktivity. Keď sme dostali echo, že by sa mal park pre turistov otvoriť, ihneď som prejavil záujem. No prišiel covid, a tak sa neotvoril a ja som na povolenie na vstup čakal dlhé tri roky. Niektoré zahraničné cestovky to v roku 2019 a 2020 vypísali, ale nikdy žiaden výstup neuskutočnili. 

Čakal som, striehol som na správnu chvíľu a dočkal som sa. Som zvyknutý čakať na unikátne príležitosti, veď na to dostať sa do Mekky ako prvý Slovák som čakal 25 rokov. Ak nechcete ísť klasickou cestou, ale hľadáte výnimočnosť, tak niekedy je to beh na dlhšiu trať a k výnimočnosti sa dostávate postupne. Rada je byť trpezlivý, systematický a nevzdávať sa! Tak je to v každom jednom odbore. Výnimočnú vec dosiahnu iba profesionáli, povedal by som, že až fanatici v danom segmente. 

Okrem know how však potrebujete mať ešte odvahu.

Tento blog na pokračovanie, o výstupe na Pico Neblina nebol iba o zážitkoch z Amazónie a strádaniach v džungli a môže mať pre vás hlbší zmysel. Snažte sa robiť veci najlepšie, ako viete a nebojte sa riskovať! Potom dosiahnete svoje Pico Neblina, taký vrchol, taká unikátnosť totižto exituje vo všetkom. Pico Neblina je sen, o ktorom sa oplatilo snívať a na jeho realizáciu nikdy nezabudnem. My ľudia máme náš mozog uspôsobený tak, že vytesňuje zlé veci, a tak nám všetkým účastníkom z Nebliny ostanú iba krásne spomienky.

Silné spomienky na unikátne ulovené zážitky!

Som si istý, že silné spomienky ostanú aj Indiánom kmeňa Janomani, ktorí už vždy budú hovoriť o trošku nemotorných, no nakoniec nezlomných Slovákoch, ktorí to dali.