Wallaceova línia – miesto, kde sa menia svety

Mnoho BUBO klientov navštívilo exotické Bali, ostrov bohov. Pokiaľ ste sa zahĺbili do spoznávania tejto oblasti, pravdepodobne ste narazili na termín Wallaceova línia. Táto fascinujúca biogeografická hranica prechádza v tejto časti práve medzi ostrovmi Bali a Lombok. Z tohto prielivu pokračuje na sever Makasarským prielivom, pomedzi východné pobrežia Bornea a západné pobrežie Sulawesi (starší výraz bol Celebes), až po južné oblasti filipínskeho ostrova Mindanao.

Hlavným významom tejto línie je poukázanie na odlišné zloženie organizmov. Britský prírodovedec Alfred Russel Wallace si počas svojich ciest všimol a uvedomil tieto rozdiely a v roku 1859 nakreslil čiaru, ktorá bola po ňom pomenovaná. Nebol prvým, kto si tieto rozdiely všimol. Prvé zmienky o rozdieloch v zložení zvierat zaznamenal v roku 1521 benátsky objaviteľ Antonio Pigafetta, ktorý sa plavil okolo sveta s výpravou ktorej velil Fernão de Magalhães.

Pigafetta bol jedným zo šťastlivcov, ktorý prežil ťažké boje na Filipínach, pri ktorých na ostrove Mactan zahynul aj samotný Magalhães. Pigafetta tak mohol spracovať svoje pozorovania medzi Filipínami a Moluckým súostrovím, ktoré leží za líniou „oproti“ Mindanau. Neskôr, v roku 1845, svoje pozorovania publikoval aj anglický moreplavec George Windsor Earl, ktorý detailnejšie popísal rozdiely v zložení druhov v rámci Indo-austrálskeho regiónu. Venoval sa aj pevninským mostom, ktoré boli vytvorené v dávnej minulosti (Sahul a Sunda).

V roku 1859 prišiel A. R. Wallace s návrhom zaznamenať a vytvoriť pomyselnú líniu, ktorá poukáže na rozdiely medzi Filipínami a indonézskymi ostrovmi Jáva a Borneo na jednej strane. A na druhej strane ostrovy a súostrovia patriace do Austrálsko-pacifickej zóny (kontinentu). Popri týchto štúdiách prišli viacerí vedci na odlišnosti a svoje závery publikovali ako navrhované zmeny Wallaceovej línie.

Takýmito boli napríklad T. H. Huxley (Darwinov zastánca známy ako „Darwinov buldog“), P. L. Sclater (Sclaterova línia), R. Lydekker (Lydekkerova línia), J. P. L. Pelseneer (Weberova línia vytvorená na základe spoločnej expedície s M. C. W. Weber van Bosse) a ďalší.

Nakoľko táto hranica nie je striktná a má na rôznych miestach rozličnú šírku (medzi Bali a Lombokom iba 35 kilometrov) a niektoré druhy ju „nerešpektovali“, spomínaní vedci prichádzali s návrhmi na logickú úpravu a doplnenie Wallaceovej teórie. Tejto širokej oblasti, ktorá je akýmsi prelínacím miestom, sa hovorí Wallacea.

V tejto prechodnej zóne sa nachádza viacero známych ostrovov a súostroví, ako sú napríklad Moluky, veľká časť Malých Súnd, Východný Timor a podobne. Vo Wallacei sa nachádzajú rastliny a živočíchy oboch regiónov: indomalajského aj australázíjského. Celú Wallaceu delia na dve časti napríklad spomínaná Lydekkerova a Weberova línia.

Wallace strávil v tomto regióne obdobie od roku 1854 do 1862 a s úžasom pozoroval tieto nápadné rozdiely v živočíšstve medzi blízko ležiacimi ostrovmi. Jeho línii nahráva aj fakt, že počas posledného glaciálneho maxima (pred cca 21 000 rokmi) bola hladina svetových morí o 110 až 130 metrov nižšia, a tak aj množstvo ostrovov tvorilo pevninské chrbty a mosty, po ktorých zvieratá a ľudia migrovali do nových častí sveta.

Jednu výnimku tvorí práve miesto, ktoré zakresľuje Wallaceova línia, kde sú hlboké morské kaňony, ktoré tvorili prirodzenú hranicu pre suchozemské tvory. Makasarský a Lombocký prieliv majú priemerné hĺbky 1 500, respektíve 800 metrov a sú hlavnými tepnami oceánskych prúdov, čo sťažovalo zvieratám plávanie z jednej strany línie na druhú.

Tieto línie vznikli približne pred 50 miliónmi rokov, keď sa tektonické dosky oddelili a vytvorili hlbinný kanál.

Zoznam druhov na oboch stranách Wallaceovej línie je siahodlhý a do veľkej miery odlišný, i keď samotná Wallacea, ako zóna miešania druhov, tvorí samostatnú kapitolu. Na západ od tejto línie, v oblastiach ako Borneo, Sumatra a Jáva, prevládajú druhy nápadne podobné tým, ktoré nájdeme v kontinentálnej Ázii.

Stretneme tu tigre sumatránske, inteligentné orangutany, ázijské slony (trpasličie poddruhy) a dva druhy nosorožcov (sumtránsky a jávsky, nepočítame sem indického). Táto fauna nesie jasné stopy spojenia s ázijskou pevninou počas predchádzajúcich období nižšej hladiny mora, kedy tieto ostrovy tvorili súčasť kontinentálneho šelfu (Sunda-land).

Keď prejdeme len niekoľko desiatok kilometrov na východ, za Wallaceovu líniu, ocitneme sa v úplne inom zoologickom kráľovstve. Ostrovy ako Sulawesi, Lombok, Flores a východná časť Timoru hostia druhy, ktoré sú oveľa bližšie príbuzné austrálskej faune. Namiesto tigrov tu nájdeme zvláštne vačnatce ako kuskusy alebo stromové kengury, namiesto typických ázijských vtákov tu žijú kakadu a lori, či fascinujúci Eclectus, o ktorom sa dlho myslelo, že samce a samice nepatria jednému druhu.

Prítomnosť týchto, a mnohých ďalších endemických druhov s austrálskymi príbuznými, poukazuje na dlhú históriu izolácie a nezávislej evolúcie Sahul-landu. Papua-Nová Guinea a okolité ostrovy sa v dôsledku stúpajúcej hladiny mora od Austrálie oddelili len nedávno, až po poslednej dobe ľadovej, približne pred 10 000 - 8 000 rokmi.

Význam Wallaceovej línie ďaleko presahuje len konštatovanie tejto nápadnej (prevažne) živočíšnej rozdielnosti. Wallaceove detailné pozorovania a starostlivé zbieranie vzoriek počas jeho ciest po regióne, ktoré ho zaviedli na odľahlé ostrovy dnešnej Indonézie a Východného Timoru, mu umožnili nielen identifikovať túto výraznú zmenu v zložení živočíšnych spoločenstiev, ale aj položiť základy pre pochopenie mechanizmov, ktoré ju spôsobili.

Toto bol jeho príspevok k teórii evolúcie prostredníctvom prirodzeného výberu, formulované práve na základe týchto biogeografických zistení. Výrazne zmenili naše chápanie života na Zemi a posunuli vedcov bližšie k pochopeniu evolučnej teórie. Wallace si uvedomil, že geografická izolácia, ktorú predstavovali hlboké morské prielivy medzi ostrovmi, zohrala kľúčovú úlohu v oddelenom vývoji živočíchov na oboch stranách tejto pomyselnej čiary.

Dnes je Wallaceova línia fascinujúcim príkladom vplyvu geologických procesov na biologickú diverzitu. Pohyb tektonických platní formoval rozloženie pevniny a morí v tejto oblasti, čím vytvoril podmienky pre vznik tejto unikátnej biogeografickej hranice. Hlboké prielivy sú dôkazom neustálej geologickej činnosti regiónu.

Prechodná zóna medzi Wallaceovou a Weberovou líniou, Wallacea, je navyše laboratóriom evolúcie v priamom prenose, kde sa stretávajú a interagujú druhy s odlišným evolučným pôvodom, čo vedie k vzniku unikátnych hybridných foriem a komplexných ekologických vzťahov. Štúdium živočíchov a rastlín Wallacey nám poskytuje neoceniteľné informácie o procesoch špecializácie, adaptácie a vplyve izolácie na evolúciu.

Svet je z rôznych dôvodov z biologického hľadiska rozdelený do viacerých zón, ktoré už síce nie sú také výrazne vyhranené, ako je Wallaceova línia, ale aj napriek tomu sú tu výrazné rozdiely v zastúpení druhov živočíchov či rastlín.

Holarktická oblasť vs Neotropická oblasť

Tieto dve oblasti sú oddelené hranicou, ktorá sa nachádza niekde v severnej polovici Mexika. Po milióny rokov bola Južná Amerika izolovaným kontinentom, podobne ako Austrália. Vyvíjala sa tu unikátna fauna (napr. leňochy, mravčiare, pásavce, vačice). Severná Amerika mala bližšie kontakty s Áziou cez Beringovu pevninskú šiju, a preto jej fauna zahŕňala cicavce typické pre Palearktídu (jeleňovité, šelmy ako medvede, líšky a vlky, hlodavce).

Pred asi tromi miliónmi rokov došlo k vzniku pevninského mostu na území dnešnej Panamy, čo umožnilo masovú migráciu druhov medzi oboma kontinentmi. Severoamerické druhy ako medvede, psy, mačky alebo kone migrovali na juh a ovládli mnohé ekosystémy. Niektoré juhoamerické druhy ako vačice a pásavce sa dostali na sever, ale v menšej miere.

Táto hranica je dôležitým príkladom toho, ako geologická udalosť (vznik Panamskej šije) zásadne zmenila biodiverzitu celého kontinentu.

Palearktická vs. Etiópska hranica

Na prvý pohľad hranica, ktorá nedáva zmysel. Pri bližšom zamyslení sa však vidíme, ako sa na relatívne úzkom území zmení biodiverzita. Palearktická zóna zahŕňa Severnú Ameriku, Európu a Áziu vrátane tej strednej. Južne od tejto hranice sa nachádza afrotropická oblasť. Etiópska línia sa v zásade tiahne územím Sahary a vyznačuje tak výrazne odlišnú subsaharskú Afriku od zvyšku kontinentu.

Palearktída oblasť je typická výskytom vlkov, líšok, medveďov, jeleňov, zajacov a podobne. Práve tieto druhy (jelene, kone, medvede, vlky, diviaky) žili alebo žijú aj napríklad v marockom pohorí Atlas. Južne od Sahary sa vyskytujú zvieratá iného typu (slony, hrochy, antilopy, opice starého sveta a mnoho ďalších).

V Ázii oddeľuje rovnako tropickejšie oblasti od tých, kde je podnebie výrazne iné a rozšírenie druhov odlišné. Etiópska línia tak vytvára podobnú hranicu, akou je Wallaceova línia.

Madagaskar a Austrália

Tieto dva regióny sú známe ako prírodné archy. Oba sa oddelili od zvyšku pôvodných prakontinentov. Samy sebou sú aj hranicami. Takmer jednoznačné je to v prípade Madagaskaru. Lemury a podobné endemity sa skutočne nevyskytujú nikde inde na svete. Okrem lemurov na Madagaskare nájdeme približne dve tretiny druhov chameleónov, viac ako 100 endemických druhov vtákov a nepreberné množstvo hmyzu, ktorý je taký unikátny, že často ho BUBO klienti počas zájazdov na Madagaskar ani za hmyz nepovažujú. Až pri bližšom skúmajú si tento fakt uvedomia.

Austrália je známa ako výhradný domov vačkovcov. Podobne ako sa na Madagaskare vyvinuli lemury a napríklad ich jediný pôvodný predátor – fosa, aj Austrália mala svoju vlastnú cestu vývoja. Vačkovce tu zabrali všetky existujúce biologické niky, od dažďových pralesov, cez suché lesy, hory až po neúprosné púšte. Rozmanitosť pokryla celé potravinové spektrum, od bylinožravcov, ako sú napríklad kengury, až po predátory, akým bol začiatkom 20. storočia vyhubený vakovlk, alebo dodnes žijúci tasmánsky diabol alebo kunovec (quoll), pričom oba sú čiastočne aj mrchožravci.

Austrálska fauna je tak špecifická, že 7 z 10 najjedovatejších hadov pochádza z Austrálie, žijú tu primitívne cicavce, ktorých mláďatá sa rodia z vajec (ježury a vtákopysky), a týmto sa zoznam iba začína. Ak sa by ste sa radi dozvedeli viac o austrálskych zvieratách, prečítajte si náš blog Najznámejšie zvieratá Austrálie.

Austrália však so svojimi typickými vačkovcami až taká jednoznačná nie je. Severná časť Queenslandu je tak blízko k ostrovom ako Papua-Nová Guinea, že sa tu vyskytujú podobné zvieratá. Na Paupue aj v Queenslande nájdete napríklad kazuáre, stromové kengury, vakoveverice, bandikuty. Viacero druhov menších vtákov zdieľajú oblasť Queenslandu s Papuou. Patria medzi ne niektoré druhy rajok, sovičiek, papagájov či holubov, ale aj najnebezpečnejší vták sveta - kazuár.

Ak sa počas cestovania v malej skupine ocitnete na Bali, Borneu, Sulawesi, či Papue-Novej Guinei, spomeňte si na tento zaujímavý biogeografický úkaz. A ak sa náhodou rozhodnete cestovať naprieč touto líniou v rámci jednej cesty, budete mať možnosť tento úkaz pozorovať priamo na vlastné oči.

Práve takéto možnosti ponúkajú BUBO zájazdy ako Jáva, Bali, Bromo + Flores a Komodo, alebo Východný Timor pod taktovkou sprievodcov vyškolených v BUBO Cestovateľskej Akadémii. Vycestujte do Wallacey, o ktorej len málokto vie, že existuje. Jednoznačne by ste sa zaradili medzi najscestovanejších Slovákov.