Zo života detí na Islande - od narodenia po školu

Islandské deti sa zvyčajne rodia v nemocnici v Reykjavíku alebo v menších zdravotných strediskách po celej krajine. Všetko však závisí od stavu matky a jej zdravotnej spôsobilosti, ktorú určí jej lekár. V niektorých prípadoch je dovolené rodiť aj doma, je to však na vlastnú zodpovednosť, keďže v prípade komplikácií si matka musí uvedomiť, že najkvalifikovanejší personál na pôrod je až v Reykjavíku.

Preto sa budúcim matkám, ktoré bývajú ďalej od Reykjavíku, odporúča zopár týždňov pred pôrodom presťahovať bližšie k hlavnému mestu. Momentálne sa v Reykjavíku stavia úplne nová nemocnica, ktorá bude poskytovať ubytovanie aj pre rodinných príslušníkov, ktorí pricestujú s rodičkou na pôrod. Island má jeden z najnižších indexov detskej úmrtnosti na svete, čo svedčí o kvalitnej zdravotnej starostlivosti.

Rodičovská dovolenka na Islande trvá 12 mesiacov a delí sa medzi oboch rodičov – 6 mesiacov pre matku a 6 mesiacov pre otca, pričom rodičia si môžu preniesť až 6 týždňov jeden na druhého. Tento progresívny systém podporuje rovnosť pohlaví a aktívne zapojenie otcov do starostlivosti o dieťa.

Pokiaľ rodič svoj čas nevyužije, stráca ho – okrem spomínaných 6 týždňov, ktoré sa dajú preniesť na druhého partnera. Výška dávky sa počíta ako 80 % z priemernej mzdy až do stropu, ktorý je okolo 600 000 ISK (4 170 EUR). Nárok na dávku má iba matka poistená v islandskom systéme sociálneho zabezpečenia, ktorá odpracovala aspoň 6 mesiacov pred začiatkom materskej dovolenky.

Dávku je možné čerpať naraz alebo po častiach, no najneskôr do 24 mesiacov od narodenia dieťaťa. V prípade, že je dieťa vážne choré, je samozrejme možné, že rodičovskú dovolenku štát predĺži.

Jednou z najfascinujúcejších súčastí islandskej kultúry je ich systém pomenovávania detí. Na rozdiel od väčšiny západných krajín Islanďania nepoužívajú tradičné priezviská v našom zmysle slova. Deti dostávajú priezvisko odvodené od krstného mena ich otca či matky s príponou -son (syn) alebo -dóttir (dcéra).

Rodičia majú 6 mesiacov od narodenia na to, aby dali svojmu dieťaťu meno, a je úplne bežné, že do pol roka života dieťa meno vôbec nemá. Je normálne, že rodičia meno odhalia až počas slávnosti oficiálneho pomenovania dieťaťa. Dovtedy sú novorodenci nazývaní menami ako drengur (chlapec), stúlka (dievča) alebo elskan (zlatíčko, moja láska).

Samotný obrad pomenovania je v islandskej kultúre veľkou udalosťou. Priatelia a rodina sa stretávajú, aby to oslávili, a zvyčajne sa koná, keď si všetci trochu oddýchnu a zvyknú si na život s novým dieťaťom. Je jasné, že rodičia majú už vybraté nejaké mená pred pôrodom, no o skutočnom mene sa rozhodujú až vtedy, keď dieťa uvidia a cítia, že to meno je pre ich najmenšieho ako stvorené.

Je veľmi bežné, že deti dostávajú dve krstné mená a obe mená sa využívajú aj v bežnom živote (napr. María Kristín). Na Islande existuje aj stará tradícia, podľa ktorej sa dieťa pomenuje po niekom, kto sa zjaví v snoch matky počas jej tehotenstva.

Hovorí sa, že ak matka bude ignorovať „žiadosť“ tohto návštevníka v sne, mohlo by to ublížiť nenarodenému dieťaťu – najmä ak návštevník už zomrel. Deti teda často dostávajú mená po prastarých alebo starých rodičoch.

Predstavte si, že chcete nazvať svoje dieťa menom, ktoré sa vám páči, ale najprv musíte požiadať o povolenie vládny výbor. Presne takto to funguje na Islande už desaťročia. Mannanafnanefnd, čiže Islandský výbor pre osobné mená, je jedinou inštitúciou svojho druhu na svete, ktorá má takú rozsiahlu moc nad tým, ako sa ľudia môžu volať.

Výbor pre mená vznikol v roku 1991, ale jeho korene siahajú oveľa hlbšie do islandskej histórie. Island vždy kládol obrovský dôraz na zachovanie svojho jazyka a kultúrnej identity. Po stáročiach dánskej nadvlády sa Islanďania rozhodli chrániť to najcennejšie – svoj jazyk a tradície.

Pôvodne sa mená regulovali cez cirkev a neskôr cez rôzne vládne úrady. Mannanafnanefnd ako samostatná inštitúcia vznikla z potreby systematicky chrániť islandskú jazykovú čistotu v ére globalizácie.

Výbor tvorí trojica expertov: jazykovedec špecializujúci sa na islandčinu, právnik znalý islandského práva a tretí člen je zvyčajne z oblasti kultúry alebo literatúry. Ak chcú teda rodičia použiť nové meno, musia požiadať o schválenie a niekedy dokonca predložiť gramatickú analýzu mena.

V nadväznosti na všetky tieto obštrukcie s krstným menom a priezviskom si ženy na Islande nepreberajú priezvisko po partnerovi, ale nechávajú si svoje pôvodné.

Islandské deti začínajú navštevovať materské školy už od 2 rokov, hoci mnohé začínajú skôr. Rodičia riešia starostlivosť o dieťa viacerými spôsobmi. Najčastejšie riešenie je, že deti dajú do škôlky (Leikskóli), teda predškolského zariadenia. Islandské materské školy kladú obrovský dôraz na čas strávený vonku, bez ohľadu na počasie.

Deti trávia niekoľko hodín denne na čerstvom vzduchu, aj pri teplotách pod nulou alebo v daždi. Veď islandské príslovie hovorí: „Neexistuje zlé počasie, len zlé oblečenie." Typický deň začína ranným zhromaždením, pokračuje voľnou hrou, kreatívnymi aktivitami a povinným časom vonku. Deti sa učia základy islandskej kultúry, tradičné piesne a príbehy o islandských elfoch a trolloch.

Materské školy poskytujú nutrične vyváženú stravu. Tradičné islandské jedlá ako fermentovaný žralok zostávajú rezervované pre dospelých, ale deti ochutnávajú miestne ryby, jahňacinu, tradičný islandský jogurt Skyr a množstvo čerstvých produktov dovážaných z kontinentu.

Deti sú prihlasované do škôlok od 12 – 24 mesiacov, v závislosti od dostupnosti, no vo väčšine obcí (napr. Reykjavík) sa snažia ponúknuť miesto od 18 mesiacov, no veľa rodičov čaká omnoho dlhšie. Za škôlku sa platí mesačný poplatok, ktorý sa však dotuje mestom alebo obcou, takže je výrazne nižší než reálne náklady.

Rodičia tak za mesiac v škôlke zaplatia okolo 45 000 ISK – 55 000 ISK (cca 300 až 370 eur). Pri druhom dieťati je zľava 50 %, tretie a ďalšie dieťa je už bez poplatku. Rodičia s nízkym alebo žiadnym príjmom môžu dostať znížený poplatok alebo nemusia platiť vôbec. Tieto poplatky sa týkajú však iba mestských škôlok, no k dispozícii sú aj súkromné, keďže kapacita mestských zariadení je pomerne obmedzená.

Mesačný poplatok za súkromnú škôlku sa pohybuje okolo 470 až 800 eur. Ďalšou možnosťou sú súkromné opatrovateľky, ktoré sa starajú o menšie skupiny detí (5 – 7). Rodičia využívajú túto možnosť, kým dieťa nedosiahne vek na vstup do škôlky. Za súkromné opatrovateľky sa platí mesačný poplatok, ktorý je často dotovaný mestom.

Niektorí rodičia majú pomoc od starých rodičov alebo iných členov rodiny, hoci to nie je veľmi bežné, keďže väčšina ľudí pracuje a žije oddelene. Island má naozaj veľkú tradíciu v nezávislosti, takže rodinná výpomoc je menej častá ako napríklad v strednej Európe. Poslednou možnosťou je predĺženie neplateného voľna jedného z rodičov, kým sa uvoľní miesto v škôlke.

Islandské deti začínajú povinnú školskú dochádzku vo veku 6 rokov. Posledný rok v materskej škole sa venuje príprave na školu prostredníctvom základov čítania a písania islandskej abecedy, matematiky a sociálnych zručností potrebných pre školu.

Vzdelávací systém na Islande je rozdelený do štyroch hlavných úrovní, ktoré pokrývajú celé spektrum vzdelávania od raného detstva až po vysokoškolské štúdium. Každá úroveň má svoje špecifické charakteristiky a ciele.

Predškolské vzdelávanie (Leikskóli)

Predškolské vzdelávanie predstavuje prvú úroveň vzdelávacieho systému a je zákonom definované ako vzdelávanie a starostlivosť o deti, ktoré nedosiahli vek šiestich rokov. Táto úroveň je pod správou jednotlivých obcí, ktoré zabezpečujú jej financovanie a organizáciu. Predškolské zariadenia sa zameriavajú nielen na prípravu detí na formálne vzdelávanie, ale aj na ich sociálny a emocionálny rozvoj.

Povinné vzdelávanie (Grunnskóli)

Povinná školská dochádzka na Islande trvá desať rokov a je určená pre deti vo veku od 6 do 16 rokov. Tento systém kombinuje primárne a nižšie sekundárne vzdelávanie do jednej kontinuálnej štruktúry. Povinné vzdelávanie je takisto pod správou obcí, čo umožňuje určitú mieru miestnej autonómie pri adaptácii vzdelávacích programov na lokálne potreby a podmienky.

V oblasti Reykjavíku môžu školy mať až 1 200 žiakov. Vo vidieckych oblastiach môžu mať školy menej ako 10 žiakov a približne 50 % škôl má menej ako 100 žiakov. Pre deti, ktoré bývajú mimo miest, v ktorých sú školy, je zabezpečený školský autobus, ktorý ich ráno pozbiera na rôznych farmách a po škole a krúžkoch ich opäť odvezie domov.

Hlavným vyučovacím jazykom v Grunnskóli aj v Leikskóli je islandčina. Grunnskóli sa väčšinou delí na tri stupne: mladší stupeň (ročníky 1. – 4.), stredný stupeň (ročníky 5. – 7.) a starší stupeň (ročníky 8. – 10.). Počas povinného vzdelávania sa deti učia základné predmety ako islandčinu, matematiku, prírodné vedy, spoločenské vedy, telesnú výchovu a umenia. Dôraz sa kladie na komplexný rozvoj osobnosti žiaka, nielen na akademické znalosti.

Islandské školy používajú stupnicu známok od 0 do 10, kde 10 je najvyššia známka a 5 je potrebná na úspešné zvládnutie predmetu. Po ukončení Grunnskóli majú študenti možnosť pokračovať v strednej škole (menntaskóli alebo framhaldsskóli), ktorá už nie je povinná, ale väčšina študentov v nej pokračuje.

Na Islande je však povolená aj domáca výučba, ktorá sa využíva minimálne, pretože podlieha veľmi prísnym pravidlám. Od roku 2009 vyžaduje, aby aspoň jeden z rodičov mal učiteľskú licenciu, a je potrebné dodržiavať štátom schválené osnovy.

Zaujímavosťou je, že deti od 13 rokov majú povolenie pracovať na Islande, a teda je úplne bežné, že v supermarkete za kasou vidíte pomerne mladé deti. Od 13 rokov je však možné zamestnať dieťa len pri veľmi obmedzených typoch práce. Od 15. do 17. roku života môžu pracovať takmer na väčšine pracovných miest, okrem tých, ktoré sa považujú za nebezpečné alebo fyzicky veľmi namáhavé.

Pre mladých je veľmi bežné pracovať v takom veku, hlavne počas prázdnin a najmä v prípade, že bývajú mimo Reykjavíku, pretože sú radi, že si môžu niečo privyrobiť a byť užitoční.

Island sa však stal aj svetovým lídrom v prevencii drogových závislostí u mládeže vďaka revolučnému prístupu, ktorý kladie dôraz na šport a pozitívne aktivity namiesto poukazovania na negatíva drog.

Model je založený na veľmi jednoduchom, ale silnom princípe: namiesto toho, aby sme mladým ľuďom hovorili, že majú „len povedať nie“ drogám, musíme im dať veci, na ktoré môžu povedať „áno“. Štátne financovanie sa zvýšilo pre organizované športy, hudbu, umenie, tanec a iné kluby, aby sa deťom poskytli alternatívne spôsoby, ako sa cítiť súčasťou skupiny a cítiť sa dobre, namiesto používania alkoholu a drog. Voľnočasové krúžky sú tak k dispozícii aj v tých najmenších mestách a dedinách a sú z veľkej časti dotované štátom.

Po ukončení povinnej školskej dochádzky môžu študenti pokračovať vo vyššom sekundárnom vzdelávaní, ktoré trvá tri až štyri roky. Na rozdiel od predchádzajúcich úrovní je vyššie sekundárne vzdelávanie pod správou ústrednej vlády. Študenti si môžu vybrať z rôznych študijných programov, vrátane všeobecného vzdelávania, ktoré pripravuje na vysokoškolské štúdium, alebo odborného vzdelávania zameraného na konkrétne profesie.

Framhaldsskóli, v doslovnom preklade „pokračujúca škola“, nasleduje po nižšom strednom vzdelávaní. Tieto školy sa väčšinou zameriavajú na kombináciu akademického a odborného vzdelania, zatiaľ čo Menntaskóli môžeme prirovnať k našim gymnáziám.

Obe však vedú k rovnakým kvalifikáciám a možnostiam ďalšieho štúdia. Tieto školy tak predstavujú kľúčový mostík medzi povinným vzdelávaním a vysokoškolským štúdiom, pričom poskytujú študentom flexibilitu v ich vzdelávacej dráhe.

Islandské vysokoškolské inštitúcie sa nazývajú „háskóli“, čo doslova znamená „vysoká škola“. Systém zahŕňa osem vysokoškolských inštitúcií, pričom najstaršou a najväčšou je Univerzita Island, založená v roku 1911. Tieto inštitúcie ponúkajú široké spektrum študijných programov v oblasti humanitných, prírodných a spoločenských vied, ako aj profesionálnych disciplín, vrátane teológie, práva, medicíny, farmácie a ďalších.

Mnoho Islanďanov sa však rozhodne študovať vysokú školu v zahraničí. Najpopulárnejšie je Dánsko, a to hlavne z dôvodu jazykovej a kultúrnej blízkosti. Medzi populárnu voľbu patrí aj, ku podivu, Slovensko – konkrétne mesto Martin. Martinská lekárska fakulta je populárna medzi študentmi zo Škandinávie, a preto tu môžete stretnúť pomerne veľa mladých Islanďanov. Medzi ďalšie krajiny patria napríklad Spojené štáty, Nórsko, Švédsko, Veľká Británia či Holandsko.

Jedným z najvýraznejších aspektov islandského školstva je jeho verejné financovanie. Väčšina škôl je financovaná z verejných zdrojov, čo zabezpečuje dostupnosť kvalitného vzdelávania pre všetkých občanov bez ohľadu na ich sociálno-ekonomické pozadie.

Hoci existuje určitý počet súkromných škôl, predovšetkým na úrovni predškolského, vyššieho sekundárneho a vysokoškolského vzdelávania, verejný sektor zostáva dominantný. Islandský vzdelávací systém vykazuje zaujímavú kombináciu centrálneho riadenia a miestnej autonómie. Zatiaľ čo ústredná vláda stanovuje všeobecné politiky a kurikulum, obce majú zodpovednosť za predškolské a povinné vzdelávanie.

Toto rozdelenie zodpovednosti umožňuje prispôsobenie vzdelávacích programov miestnym potrebám a podmienkam. Zodpovednosť za národné hodnotenie a testovanie nesie Inštitút pre vzdelávacie testovanie, ktorý je jedinou skúšobnou komisiou v krajine. Tento inštitút zabezpečuje vydávanie a hodnotenie národných testov, čím garantuje jednotnosť štandardov v celej krajine.

Detstvo na Islande je jedinečnou kombináciou tradičných hodnôt a moderných, progresívnych prístupov. Od zložitého systému pomenovania detí, cez outdoor filozofiu vzdelávania, až po silný dôraz na rovnosť pohlaví v rodičovstve – islandské deti vyrastajú v prostredí, ktoré si váži ako kultúrne dedičstvo, tak aj inovácie.

Islandský vzdelávací systém reprezentuje severský model vzdelávania s dôrazom na rovnosť, dostupnosť a kvalitu. Hoci čelí určitým výzvam v oblasti efektívnosti a výsledkov, jeho základné princípy verejného financovania, miestnej autonómie a komplexného prístupu k rozvoju študentov zostávajú hodnotnými aspektmi, ktoré môžu inšpirovať iné krajiny pri rozvoji ich vlastných vzdelávacích systémov.

Táto malá ostrovná krajina s približne 370 000 obyvateľmi dokázala vytvoriť systém starostlivosti o deti, ktorý je vzorom pre mnohé väčšie krajiny. Kombinácia rešpektu k prírode, kultúrnych tradícií a moderných hodnôt robí z islandského detstva skutočne výnimočnú skúsenosť.