Čo ste (ne)vedeli o olympiáde?

Aj keď korene olympijských hier siahajú do Grécka, gréčtina nie je ich oficiálnym jazykom. Na otváracej ceremónii olympijských hier môžete počuť 3 jazyky – francúzštinu, angličtinu a jazyk hostiteľskej krajiny.

Prečo je francúzština pred angličtinou a prečo sa prvý príhovor stále prednáša po francúzsky? Nie je to preto, že francúzština kedysi dominovala diplomacii – skutočný dôvod je iný. Francúzština sa stala prvým jazykom Medzinárodného olympijského výboru, ktorý sídli vo francúzsky hovoriacom Lausanne, predovšetkým zásluhou Francúza baróna Pierrea de Coubertina. Práve on koncom 19. storočia položil základy moderných olympijských hier.

Ako je to teda s ostatnými jazykmi, ktoré môžete počuť počas olympiády? Gréčtina medzi nimi zahrnutá nie je. Dnes majú olympijské hry dva oficiálne jazyky, a nimi sú práve angličtina a francúzština. Na oficiálnych ceremoniáloch sa preto najprv používa francúzština, potom angličtina a napokon jazyk hostiteľskej krajiny. Tento systém vychádza z tradície Medzinárodného olympijského výboru, ktorý sídli vo frankofónnom prostredí.

Ak je hostiteľskou krajinou štát, kde je hlavným jazykom angličtina, poradie sa zjednoduší na francúzštinu a angličtinu. Ak však olympiádu organizuje krajina, kde má francúzština oficiálne postavenie, tretí jazyk nezaznie, môžete tak počuť iba dva – spravidla najprv angličtinu a potom francúzštinu.

Milovníci futbalu sa už stretli so žltou a červenou kartou, ktorá sa bežne vyskytuje na zápasoch. Počuli ste už ale o čiernej karte? Čo táto karta znamená a kedy sa používa?

Ak ste fanúšikmi olympijských hier, možno ste postrehli, že počas Letných olympijských hier v Londýne v roku 2012 bola počas bedmintonového zápasu udelená čierna karta.

Účastníčky ženskej štvorhry v bedmintone (z Číny, Južnej Kórey a Indonézie) boli obvinené z toho, že úmyselne prehrávali zápasy, aby si zabezpečili výhodnejšiu pozíciu do vyraďovacej fázy. Ich správanie bolo očividné – robili zámerné chyby, dávali podania do autu a snažili sa nehrať víťazne. To vyvolalo hlasné bučanie divákov.

Hlavný rozhodca turnaja, Torsten Berg, počas zápasov vytiahol čiernu kartu ako symbolický signál závažného porušenia fair play. Následne boli všetky štyri páry diskvalifikované z turnaja za „správanie poškodzujúce šport“.

Hoci by sa mohlo zdať, že čierna karta je oficiálnym olympijsky jednotným trestom, nie je to tak. Medzinárodný olympijský výbor (MOV) nemá jednotný kartový systém pre všetky športy. Čierna karta sa používa špecificky pre bedminton a niektoré ďalšie športy, pričom indikuje diskvalifikáciu za závažné porušenie pravidiel alebo hrubé nešportové správanie.

Ako ste sa už dočítali, história olympijských hier siaha až do starovekého Grécka. Na úplne prvých olympiádach sa súťažilo v šatkách, obviazaných okolo bedier. Zlom však priniesol bežec menom Orsippos, ktorý sa objavil úplne nahý a okamžite tým zmenil podobu hier. Nahota sa stala silným symbolom „gréckosti“ a národnej identity.

Postupne začala predstavovať nebojácnosť, odvahu a silu a zároveň sa vnímala ako pocta bohom. Športovci si dokonca natierali telá olivovým olejom, aby lepšie vynikli ich svaly a fyzická dokonalosť.

Dokonca slovo gymnasium, ktorým sa označuje telocvičňa, pochádza z gréckeho gymnós, čo znamená nahý. Dnes by takíto športovci boli z hier diskvalifikovaní a určite by nahota vyvolala škandál.

Ďalšou bizarnosťou, ktorá sa odohrala počas olympijských hier v roku 1960 v Ríme bolo to, keď Abebe Bikila vyhral maratón, ktorý zabehol bez topánok. Stal sa tak prvým Afričanom, ktorý vyhral zlatú medailu.

Najdlhšie neprekonaný rekord moderných olympijských hier drží Bob Beamon v skoku do diaľky. Na Olympijských hrách v Mexiku 1968 skočil 8,90 metra, a tento výkon zostáva olympijským rekordom už viac ako 56 rokov!

Prečo sa považuje tento rekord za výnimočný a ako je možné, že ho ešte nik neprekonal? Beamonov skok bol v tom čase úplne prelomový – vzdialenosťou ohromil celý svet a nikto ho na olympiáde odvtedy neprekonal, hoci svetový rekord bol neskôr zmenený, nestalo sa tak na olympijských hrách.

Do Mexika začalo posielať BUBO svoje malé skupinky už v roku 1995. Vy dnes môžete navštíviť túto krajinu s lovcami zážitkov na zájazde Mexiko - Veľký okruh. 

Paralympijské hry sa začali ako rehabilitácia. Úplne prvé hry v 1948 vznikli ako „rehabilitačný športový turnaj“ pre vojnových veteránov so zraneniami chrbtice v Londýne.

Prvé paraolympijské hry sa konali v Ríme v roku 1960. Boli zorganizované na to, aby dali aj vojnovým veteránom možnosť súťažiť.

Hoci by sa mohlo zdať, že názov paralympics je odvodené od slova paralýza, nie je to tak. V skutočnosti pochádza zo slova parallel, keďže sa dnes hry konajú paralelne s olympijskými. Dokonca aj medaily sú veľmi podobné tým olympijským, ale sú na nich jedinečné prvky – reliéf, ktorý označuje odvahu.

Aj keď na prvých paraolympijských hrách bolo len 16 krajín, dnes sú hry veľmi populárne a zúčastňuje sa ich viac než 160 krajín a 4000 – 5000 športovcov.

V histórii olympijských hier sú však zapísaní aj telesne znevýhodnení športovci. Jedným z nich je gymnasta, George Eyser, ktorý vyhral až šesť medailí na olympijských hrách v roku 1904, pričom súťažil s drevenou nohou.

Od vzniku prvých zimných olympijských hier v roku 1924 až do roku 1992 sa konali zimné aj letné olympijské hry v tom istom roku. Fanúšikovia si tak pozreli najprv zimné športy, keďže ZOH sa zvyčajne konajú v januári až februári a počas letných mesiacoch sa mohli zúčastniť LOH.

Medzinárodný olympijský výbor v roku 1994 sa rozhodol, že posunie ZOH o dva roky, aby sa konali v strede olympijského cyklu a neprenikali sa s letnými hrami.

V roku 2026 sú zimné olympijské hry v Cortine d’Ampezzo a letné budú v roku 2028 v Los Angeles.

Tento príbeh sa odohral na Olympijských hrách v Berlíne. Dvaja japonskí atléti, Shuhei Nishida a Sueo Oe v skoku o žrdi skončili s rovnakým výsledkom – 4,25 metra. Keďže v tom období mali pravidlá atletických disciplín jednoduchšiu podobu ako dnes, rozhodcovia nevedeli určiť, komu poputuje druhé miesto a komu tretie.

Rozhodcovia teda poradie neurčili podľa presných čísel ani jasných výkonových kritérií, ale jednoducho zobrali do úvahy, ako súťaž prebiehala, kto kedy skákal a ako jeho pokusy vyzerali, no veľkú rolu v tom zohral aj ich subjektívny úsudok.

Atléti s tým neboli spokojní, ale ich žiadosť o umiestnenie na rovnakej pozícii bola zamietnutá. Po návrate do Japonska dali svoje medaily klenotníkovi, ktorý ich rozrezal na polovicu a znova spojil. Každý z dvojice tak dostal medailu zloženú z polovice striebornej a polovice bronzovej. Medaily sa neskôr preslávili ako „medaily priateľstva“.

Určite ste si už všimli, ako olympionici počas slávnostného odovzdávania hryzú do svojich medailí. Prečo to robia?

Táto tradícia siaha do doby, keď sa takto kontrolovala pravosť mincí. Ak by totižto minca nebola vyrobená zo zlata, ale z lacného olova či medi, ostal by v nej po zahryznutí otlačok zubov.

Prvýkrát sa gesto zahryznutia do medaily objavilo vo fotografiách z olympijských hier v Paríži 1900, kedy sa medaily ešte výrazne líšili od tých dnešných.

Dnes už samozrejme nie je žiadna medaila olovená a tak športovci už nemusia overovať jej pravosť zubami. Aj napriek tomu sú takéto fotografie obľúbené. Ide o ikonické gesto olympiády, ktoré radi zachytávajú fotografi či kameramani.  

Okrem oficiálnych kroník a štatistických zoznamov sú niektorí olympionici pripomenutí aj priamo v priestore, kde sa história písala – na stenách štadiónov, stĺpoch arén či pamätných tabuliach. Napríklad na Olympijskom štadióne v Berlíne, kde sa v roku 1936 konali olympijské hry, sa dodnes nachádzajú vytesané zoznamy víťazov, ktoré slúžia ako pamiatka na úspechy vtedajších atlétov.

Podobnú funkciu plnil aj Olympic Roll of Honour pri štadióne Wembley v Londýne, kde po hrách v roku 1948 vznikol pamätný zoznam olympijských šampiónov. Ten pripomínal výnimočné športové výkony v náročnom povojnovom období a bol umiestnený priamo v areáli štadióna.

Táto tradícia má pravdepodobne korene už z čias, kedy sa konali staroveké hry. Počas antických olympijských hier sa mená víťazov zaznamenávali do oficiálnych zoznamov a v niektorých prípadoch boli vytesané do kameňa alebo inak trvalo uchované v posvätnom areáli Olympie.

„Víťazov v kameni“ môžete nájsť aj v súčasnosti. Napríklad v Salt Lake City, dejisku olympijských hier 2002, sa nachádzajú pamätné steny a tabule s menami medailistov, ktoré návštevníkom dodnes pripomínajú športové úspechy, ktoré sa tu odohrali.

Dnes sa nám zdá odovzdávanie medailí víťazom ako úplne bežná záležitosť. Nebolo to tak stále. Na prvých moderných OH v Aténach a v Paríži odchádzali víťazi so striebornými medailami či prútenými vencami na hlavách.

K zmene tejto tradície prišlo na tretích OH v americkom St. Louis v roku 1904. Práve tu sa po prvý raz zaviedol dnes už známy systém zlatých, strieborných a bronzových medailí za prvé, druhé a tretie miesto.

Táto tradícia ostala odvtedy nemennou a športovci z celého sveta sú dnes odmeňovaní práve týmito medailami. Najcennejšou je zlatá medaila, ktorá sa stala silným symbolom výnimočného výkonu.

Dodnes existujú športové či pohybové aktivity, ktoré sa bežne neoceňujú medailami, pretože ich cieľom nie je poraziť súpera. Do tejto kategórie patria napríklad joga či pilates, ale aj niektoré bojové umenia, ako napríklad Aikido.

V niektorých športoch sa súťažiaci oceňujú medailami len niekedy. Napríklad v surfingu sa častokrát hodnotí štýl jazdy či skateboarding, ktorý vznikol ako nesúťažná športová aktivita.