Ekológia, udržateľnosť a zodpovedné cestovanie

Prvá expedícia na najvyšší  vrch Amazónie – Pico Neblina:

1. Expedícia do Amazónie - moja najťažšia 
2. Pravý Amazonský prales
3. Nebezpečenstvo džungle
4. Výstup na najvyšší vrch Amazónie
5. Najslávnejší kmeň dažďového pralesa

Tento blog je šiestym pokračovaním našej expedície, kedy máme pred sebou posledný šľapací, vraj ľahký deň – no uvidíme – a následne plavbu späť do civilizácie. Na začiatku rozoberám aktuálnu tému, ktorá kvári našu planétu. Ja mám pre mnoho ľudí značne neortodoxné názory a možno aj pri tejto téme ich nájdete. Ak sa ekológii nechcete venovať, zascrollujte o trošku nižšie a vnorte sa do silných zážitkov posledných dní našej trekkovej skupiny vyčerpanej na smrť.

Toto je ťažká otázka, hlavne ak ide o prax. Tu vám otvorene poviem o svojich vlastných skúsenostiach. 

Medzi brazílskou elitou pretrváva desaťročia názor, že Indiáni sú rodení ekológovia. Čím viac chránených území im zveríme, čím viac budú izolovaní, tým lepšie pre planétu. Inak, toto je možno pravda, no nesedí mi v tom ten prvotný progresívny zámer FUNAIu o nasmerovaní pôvodných obyvateľov do mainstreamu. To neznie ako oxymoron, to oxyoron je. Izolovaní a zároveň manstream? A naozaj, toto sú základné ciele, ktoré FUNAI tlačí. Vo svete, kde hovoríme, že rodová rôznorodosť neexistuje, ale zároveň, že pohlavia sú také odlišné, že jedinou možnosťou je nezvratný chirurgický výkon, sa nie je čo diviť.

Tento ideologický zmätok vo FUNAI je následkom dlhých sporov a hľadania konsenzu. Išlo o názory dvoch úžasných mužov, ktorí v danej dobe ešte naozaj názory mali a bojovali za ne. FUNAI vzišiel z ideí týchto mužov. Na jednej strane Candido Mariano Rondon, ktorý obhajoval „vzdelávanie“ Indiánov, aby sa stali súčasťou mainstreamu, na druhej Orlando Villas-Boas, ktorý obhajoval izoláciu a zachovanie si vlastných zvykov. Výsledkom konsenzu týchto názorov je, samozrejme, absolútna hlúposť a najhoršie na tom je, že pracovníci FUNAI to kontrolujú.

Je to ako náš politický systém, ktorý z akéhosi dôvodu voláme demokracia a pritom ide o populizmus a sociálnu mediokraciu a so skutočnou vládou ľudu a pre ľud toto nemá spoločné nič. Politický systém, čo máme, by sa skôr mal volať: „ako oklamať ľud?“ No, podobne ako o rodovej rovnosti, ekológii, ani o „demokracii“ dnes neviete otvorene diskutovať – je to tabu. Smutné je, že väčšina iba kecá, nepracuje na zlepšení a v západnej civilizácii na výsledkoch prestáva záležať.

Keď dala vláda domorodým Indiánom cez FUNAI možnosť vyčleniť si vlastne územie, tak to urobili a prakticky vlastnia obrovské územia, kam beloch nesmie. Indiáni kmeňa Janomani, s ktorými sme boli my, spravujú napríklad územie, ktoré má rozlohu bezmála dvojnásobku Slovenska. Pritom ich je iba 26 000.

Väčšina obyvateľov Amazónie sú mestici ktorí majú v krvi ako indiánsku, tak aj európsku krv a ktorých hanlivo nazývajú caboclo. Keď sa územie delilo coboclo sa začali vydávať za indiánov a tí čo nie museli územie opustiť. Mnohým sa to zdá nespravodlivé, žili v oblasti stovky rokov a zrazu na miesta, kde žili ich prarodičia, rodičia, nemajú právo vstupu, nepatrí im, nemôžu tu mať svoj dom, svoje políčko, nemôžu prevádzkovať žiaden biznis.

Možno bude pre vás zaujímavý prípad z praxe. Od náčelníkov kmeňa Janomanov FUNAI chcel, aby sa rozhodli, či ich turizmus bude outdoorový či etnologický a oni v hlavnom meste Brasília podpísali dokument. To je ako keby som ja podpísal dokument o tom, aké motory má mať raketa na Mars. No FUNAI následne vyčlení darmožráčov - pardon, zamestnancov - ktorí za štátne peniaze cestujú do komunít a kontrolujú dodržiavanie pravidiel. V extrémne vzdialenej Maturaca sme takých našli – narazili sme na ich veľký míting.

Žalovanie je na bežnom poriadku. Musím povedať, že moji partneri sa zamestnancov FUNAI boja ako čert kríža. No je pravda, že väčšina pracovníkov FUNAI v Amazónii, o ktorej rozhodujú, nikdy nebola, a tak tí, čo sa dostavili do Maturaca, si zaslúžia pochvalu a uznanie. Tiež bolo pre mňa zaujímavé, že predstaviteľ FUNAi zodpovedný za Janomanov je zo strany „nepriateľa Amazonskej džungle“ Jaira Bolsonara, a to, že je to veľmi akčný a ústretový človek, ktorý nám veľmi v zrealizovaní našej prvoexpecdície pomohol. Asi ako všade, sú ľudia a ľudia a aj v nefunkčnej štátnej inštitúcii sa nájde sem-tam biely jaguár, ktorý posunie veci trošku vpred.

Napriek všetkému a hlavne tomu, že neverím štátnym a neziskovým organizáciám, že niečo rozumné a hlavne praktické vedia spraviť, si teraz myslím, že ak sa tieto územia udržia, nie je to zlý nápad. S FUNAIom nemám osobné dobré skúsenosti, ale z Indiánov som nadšený. FUNAI to taktiež nemá ľahké. V septembri 2020 bol zamestnanec FUNAI, Rieli Franciscato, napadnutý kmeňom ktorý chcel on osobne chránit.

Zrejme títo ľudia - Indiáni - nemali dobre skúsenosti s belochmi, ktorí prichádzajú klčovať na čierno do ich teritória drevo či hľadať zlato. Ako mali vedieť, že Rieli Franciscato je z iného súdka? Stalo sa to v štáte Rondônia. „Niekto po ňom vystrelil šíp“, hovorili jeho domorodí sprievodcovia, „vykríkol au a po troch krokoch umrel.“ 

To, čomu verím, je ekoturizmus! Podľa WWF (World Wildlife Fund) ekoturizmus vie ako najsilnejší impulz zastaviť odlesňovanie. Národný park Pico da Neblina (PARNA do Pico da Neblina), kde sa nachádzame, je v kategórii ICMBio, čo dáva možnosť udržateľným ekonomickým aktivitám, ako je ekoturizmus.

Indiáni môžu byť rodení ekológovia. Každopádne, aj Indiáni chcú mobil, motorku a chcú mať to, čo bieli - nechcú byť vydedení zo spoločnosti.

Ekoturizmus Indiánom prináša peniaze, ale nechce od nich to, aby sa pričlenili do mainstreamu. My chceme, aby si Indiáni nechali čo najviac svojho – aby nezabudli na svoje oblečenie, aj keď je podľa kresťanských misionárov amorálne. Mnohé kmene chodili polonahé. My chceme, aby spievali svoje piesne a nie americké hity. Aby nezabudli strieľať z fúkačky, liezť na palmu, a loviť ryby lukom a šípom. Za originalitu a autenticitu sme ochotní platiť. A za naše peniaze si môže Indián kúpiť svoj iPhone.

No nenútim ich meniť sa, ani im nič nezakazujem. Nie som inkvizítor, sudca a kat. Rozhodnutie nechávam na nich. Motivácia je silná – ak ostane prales zachovaný a ostane zachovaná vaša kultúra, my budeme chodiť a budeme platiť. Ak to bude iba „akože“, povrchná turistická show, to nás nezaujíma. Správa, ktorú vysielame je: "Udržte si pôvodno! Udržte planétu v pôvodnom stave."

A strácali sme tým veľký biznis. No práve o zodpovedné cestovanie sa v BUBO snažíme od nášho vzniku. Nikdy sme nešli cestou masového turizmu. Keď som o zhubnom vplyve low-cost arlines a Airbnb, ktoré spôsobujú overtourismus, prednášal na festivale Pohoda pred niekoľkými rokmi, spôsobilo to šok. Väčšina turistov však naozaj chodí na tie isté miesta a vytláča tak miestnych obyvateľov. Nemusíme ísť ďaleko, stačí ísť do centra Prahy, Barcelony či Amsterdamu...

Mám k tomuto dve veci:

1. Ďalej a inam v každom jednom obore dokážu ísť iba profesionáli

2. Podporovať pôvodné kultúry je jeden zo spôsobov, ako pôvodnú planétu zachovať.

My v BUBO platíme viac, ale vraciame regiónom ich snahu a snažíme sa ich presvedčiť, aby sa venovali radšej ekoturizmu, zachovali si pôvodné zvyky, než klčovali lesy a stavali tu fabriky. Motivujeme našich partnerov, aby do toho išli s nami. Jednak je to knihou, ktorú každý náš BUBO partner dostane, a potom systematickou prácou s nimi. V neposlednom rade ide o prácu s mladými Slovákmi, ktorí pracujú ako sprievodcovia pre BUBO.

Je s tým veľa práce a niekedy som aj ja frustrovaný. Vidím, že je obrovský rozdiel medzi kecami na instagrame a tým, aby skutočne čosi urobili. No idem svojou buldočou povahou a príkladom. Pozrite si našu stránku Ekológia a udržateľnosť v BUBO. Tam nájdete aj moje dve aktuálne videa. Toto chcem, aby robili aj všetci moji sprievodcovia – drobnosti, ktoré však naozaj môžu inšpirovať a nakoniec zmeniť svet.

Som presvedčený, že toto je cesta a turizmus zdražie, aby bol svet lepší. Negatívom bude, že si cestovať bude môcť dovoliť menej ľudí, no zároveň sa zníži počet letov za lacným alkoholom a výjazdy na predĺžený víkend, ktoré škodia našej planéte najviac. 

Tomé si ma zavolá nabok a ideme do „tajného lesa“ kde s mačetou odsekne z vysokej palmy listy, kôru, v dlaniach ich rozgniavi a nechá do rána pôsobiť. „O čo ide?“ pýtam sa Vanessy. „Má ťa rád, chce ti namaľovať tvár, iba tebe.“

Som opäť dojatý.

Večer sme mali zábavu. Tomé nám povedal, aby sme si zapálili vlastný oheň. No to bola zábava, Indiáni sa smiali, lebo oni vedia zapáliť oheň aj keď prší. Dnes opäť neprší, no drevo je aj tak vlhké a ide to omnoho ťažšie, než u nás. Sú v tom finty, ktoré sme však okukali. Napríklad drevo sa posúva do ohňa a nekladie sa do stohu, jedno na druhé, ako u nás. Indiáni nám upiekli čerstvé ryby a bolo to vynikajúce, taká oslava na záver.

Ráno je veľký ceremoniál. Spoločné fotografovanie. Ja odovzdám malý bakšiš nosičom a kuchárkam. Dávame každý “ iba” 40 €, čo na to množstvo 22 indiánov nie je zase až toľko. Vyčistili sme cestou dole prales – zdvihli zopár papierikov, čo boli na ceste. Ja viem, že týmto nezachránim svet, ale prosto zohol som sa sem-tam, aj keď, áno, Milan sa zohol viackrát. Je mladší. Ja som všetky tie papieriky zasa zozbieral, niesol celý čas v mojom batohu a večer sme ich spálili v ohni. Mám pre nosičov 22 úplne nových čapíc od Fjällräven. V Manause sme spoločne nakúpili lieky pre ich deti a tie odovzdáme v Maturaca. 

No, hlavne, sme už poriadne prispeli samotnou cestou, kde cez organizácie AYRCA a Kumirayoma pomôžeme 850 domorodým Indiánom. Dali sme teda až-až. Musím povedať, že sú veľmi vďační. 

Fotíme sa s vlajkou Yaripo a vlajkou Slovenska. Okrem Tomého má príhovor aj Joao Bosco, vtipálek, tak trochu pri sebe, ktorého som priveľmi neregistroval, iba tak, že sa celý čas aj v najväčšom daždi a bahne usmieval. Teraz má reč najprv v domorodom jazyku a následne v portugalčine. Je to divné, ale aj Tomé, aj Joao Bosco sa neobracajú na skupinu, ale otočia sa ku mne - ako k náčelníkovi. Ja sa teda ako náčelník necítim. Chalani, s ktorými tu som, sú v biznise omnoho úspešnejší než ja. Ja im slúžim. Svojimi skúsenosťami, scestovanosťou, nadšením... 

No Indiáni sa na mňa obracajú, aby som dané veci vysvetlil našej skupine. Joao Bosco hovorí niečo v zmysle: "Nevadí, že máme rovnošatu, tričká s nápisom Yaripo, aj tak máme silnú kultúru. Sme síce oblečení, ale chránime posolstvo našich predkov. Sme Janomani, sme to my!“ Je to na zamyslenie, aj keď naše sklamanie to úplne nezakryje, zdá sa nám, že ich kultúru pred nami, doslova, skrývajú.

Hovorím, že by sme radi videli tance v ich veľkom dome. Všetci bojovníci súhlasne prikyvujú. Vanessa vraští obočie. Vie, že FUNAI by jej robil zle. Vie, že úradníci by využili „chybu“ a potopili celý projekt Yaripo.

Tomé mi následne nafarbi tvar červenou bylinkou, ktorú natrhal a rozdrvil už počas predošlého večera. Volá má Lubozíño, čosi ako Ľuboško. Som teraz červenokožec.

Celkovo nás všetkých majú Janomanovia radi a aj to hovoria, že dobre šlapeme, pri výstupe na vrchol sme urobili rekord. My sme boli dole o 14.30 h a výsadkári brazílskej armády sa vracajú po tme. No hore to bolo ako v našich horách, a to nám vyhovuje. Nás zabíja to dusno v nížinách, celkové nepohodlie, hmyz... To, čo zasa nevadí Brazílčanom.

Po spoločných fotografiách sa zakričí “halmo he!” a vyrážame a vôbec to nie je ľahký deň. Milan vtipné poznamenáva, že je to ako v seriáloch, keď robia rekapituláciu všetkých predchádzajúcich dielov. Dnešný deň je prierezom útrap celej expedície. Začíname brodením, no rieka je nižšia, než keď sme išli sem a keďže je to vedľa kempu, tak ideme v šľapkách a obúvame sa až na druhej strane. Potom ďalšie brodenie, už sa nám nechce vyzúvať, vyberáme veľké drevo a hádžeme ho do plytkého koryta, no nie je až také plytké, lebo drevo namiesto toho, aby sa zafixovalo, odpláva ako trieska. V tomto pralese pôsobíme značne nemotorne aj po 10 dňoch.

Nevyzúvame sa už a, áno, topánky sú úplne mokré. Potom brodíme bahno – jedno, druhé, tretie, tucet, som opäť úplne mokrý. Mokrý, zničený, vyšťavený. Po príchode k lodičkám sa hádžem do vody, je studená iba prvú sekundu, a potom veľmi príjemná, tečie pomaličky, no musím trošku plávať. Už sme ako Maugli - žiadnych kajmanov ani piraní, ničoho sa nebojíme, a toto ovlaženie je ohromno úľavou. 

Dve hodiny loďou sa točíme v meandroch, slnko svieti, je to nádherná cesta a trošku nás osmahne. Prichádzame do Maturaca, vybiehame k chatke, a to, čo sa nám zdalo, keď sme sem po prvý raz prišli, ako koniec sveta, je teraz luxusom. Ten hnusný betón na terase je teraz spasením, lebo tu nie je blato. Objímame sa všetci navzájom a tešíme sa, ako keď sme stáli na vrchole. Sme v bezpečí, až teraz je jasné, že už je dobre, už bude dobre, už nemusíme chodiť. Coca Cola z chladničky je ako Krug - lahoda a návrat do civilizácie.

Je tu slabé wifi, ale je, signál bude až v São Gabriel. Voláme domov zo satelitných telefónov, že sme späť v civilizácii, teda že sme v bezpečí, že už iba loď a džípy, ale už žiadne sku**ené chodenie v mokrých topánkach. Ja volám do Base campu na Dunajskej, aby potvrdili letenky a hotel v Sao Paulo. Sušíme zatuchnuté veci. Sharujeme fotografie. 

Prídu dvaja Brazílčania, belosi, pracovníci Funai. Maturaca je stále veľmi ďaleko, a to, že sa tu zjavili, je zvláštne. Dozvedáme sa, že tu majú konferenciu – veľké stretnutie, oni sa navzájom nepoznajú. Rozprávam sa s nimi a je jasné, že vedia o každom našom kroku. Nestretávajú sa kvôli nám? Po našej expedícii? Apropos, nezdá sa mi, že by ju títo „jaskyniari“ schvaľovali. Vanessa je nervózna a prosí ma, aby som neblbol. „Ľubo, nič nevymýšľaj, prosím. Oni ma zničia.“

Naši nosiči idú domov, a toto premeškáme a keď idem po 30 minútach po tom, čo si vyvesím tie mokré veci a zatelefonujem domov, zistím, že cesta, ktorou išli, končí pri vode na druhej strane. Zdá sa, že do každej komunity musíte ísť ďalšou loďkou. Loď je tu úplne bežnou záležitosťou. No my loď nemáme, a tak vyrazíme cez jediný most iba do misie, ktorá je na našej strane asi dva kilometre po prúde.

Naši nosiči sa vrátia, stretnú sa na „našej terase“ o 16.00 h a majú trojhodinový rozhovor o našej ceste a ako to zlepšiť. Neuveriteľné, veľmi sa mi to páči. Vystúpi každý jeden a povie svoj názor. Ja u nás v BUBO praktizujem utorňajšie ranné stretnutia, no za tie roky málokto nájde odvahu. Tu ju cítim, ako aj vzájomnú úctu a snahu o zlepšenie.

Ide predsa o komunitnú záležitosť, v kmeni Janomanov sú si všetci rovní a ani náčelníci nevlastnia väčší majetok než iní. Náčelník je vybraný pre svoju bystrosť, ostrovtip, ale je iba väčší medzi rovnými. U Janomanov sa nikto nevyvyšuje a ja keď píšem o najšťastnejších ľuďoch sveta, tak ich vidím v takýchto prapôvodných komunitách.

Joao Bosco reční opäť najdlhšie a následne ma chce zobrať k sebe domov, ukázať mi svoju rodinu, svoje deti. Je to „kúsok“ - tridsať minút lodičkou, je tma a prespal by som u neho. No je problém, ako sa dostanem ráno späť. Toto ma fakt mrzí, no nemám energiu na akciu, nechcem robiť zle Vanesse, ktorá je v absolútnom strese a som absolútne vyčerpaný a zaspávam na betóne na zemi. Až potom sa prinútim vstať, nič nemám suché, a tak spím nahý, je tu teplo a píšem z hamaky tieto riadky. 

Toto je moja posledná noc v tejto indiánskej sieti. Keď som sa konečne naučil otáčať sa nabok (to bolo asi po troch dňoch), nevyliať v hamake na seba horúci čaj, vyrovnať si spacák - je posledná noc.  Keď som si zvykol obuť sa do mokrých ponožiek a mokrých topánok a usmievať sa pritom – končíme. Nie-nie, ľúto mi nebude.

Vstávame neskôr, o 7.00 h a vyrážame o 8.00 h. Odovzdali sme prezidentovi komunity lieky pre indiánske deti. Mnohé majú veľké bruška plné parazitov. Zložili sme sa všetci chalani a je to naozaj dojemné, Indiáni si takúto pomoc vážia. Potom nasadáme na našu lodičku, mávajúc kričíme Yaripooo a lúčime sa so všetkými.

Je strašné teplo, ale ja sa nedám obalamutiť a do batoha si beriem aj pončo, aj goretexovú vetrovku, aj teplú fleesku. Samozrejme, začne pršať a je otrasná zima. No ja mám oblečenie, a tak sa navlečem ako cibuľa, schúlim pod modrú plachtu, ktorá nás celý čas doprevádza - už je zaštopkaná Ivanovými leukoplastmi, ktorými odvádzal vodu, aby nekvapkala naňho, ale vedľa =). Je to umelecký výtvor podobný tým v prehistorických jaskyniach. Na chvíľu sme taký jednoduchý život viedli.

Úuuu, je mi dobre, už sa v Amazónii vyznám. Otrasné teplo prejde do otrasnej zimy za sekundu. Prší, strašne prší, potom fučí a my ideme šesť hodín (dole prúdom je to rýchlejšie), no ideme do civilizácie, ideme domov a ja som v totálnej pohode.

Keď sa vylodíme pri našich staručkých džípoch, čaká nás vychladené pivo a sme ako keď deti dostanú dobrú hračku pod vianočný stromček, naozaj si toto vážime. Čakajú tu ďalší FUNAIci, ktorí sa majú zúčastniť v Maturaca veľkej konferencie. Kde tam budú chodiť na záchod? Kde sa budú sprchovať? V tom humuse? Maturaca je pre bežných civilizovaných ľudí naozaj otras. Pýtajú sa nás, ako sme sa mali a zdá sa, že o nás vedia všetko. Evidentne sme svojou expedíciou narobili v ich hlavách riadny chaos.

Idem čosi vyše dvoch hodín džípom a ani nezapadneme a v prvej krčme, pri ceste ešte bez asfaltu, flekujeme. V Bela Vista kupujeme 30 pív, 2 fľašky cachaçi a vrecúško limetiek. Krčmára sme museli zobudiť a je strašne neochotný, no keď vidí, čo sa tu chystá, tak pustí latino hudbu cez obrovské repráky.

Nepripravovaná neuveriteľná žúrka na okraji džungle. Prial by som vám nadýchať sa tej atmosféry, ktorá vie byť iba na takýchto miestach. Vyzeráme, ako keby sme ušli z basy a aj som v treťom kempe niekde z vedľajšej hamaky začul, že „v base je to určite pohodlnejšie“... Roztočíme to, ako keby sme nepreplávali Rio Negro, ale Sfinx, unikli Hádesovi a vrátili sa späť do ríše živých. Áno, za jednu hodinu sme sa totálne rozšróbovali.

Naskočí signál a Fero píše domov, že nás po príchode do posády v São Gabriel čakali “stejky a pivo” a múdry telefón mu opravil slovíčka na “štetky a pivo.”  Skoro to poslal svojej žene. Žiadne štetky, no prišla jedna moletná masérka a dáva chalanov dokopy. Ja masáže neznášam. Jááj, ako sa máme krásne.

Máme v São Gabriel voľný deň. Dávam si vyprať komplet všetky veci, strašne mi totižto smrdia, sú ztuchnuté. Doteraz som smrad necítil, no teraz cítim, že je to strašné. Sprchujem sa v teplej vode dlho, predlho. Milan našiel vo svojej izbe môj červený neseser, a tak mám mydielok a šampónikov až-až. Sára z BUBO so mnou cez Zoom nahráva rozhovor, prvé dojmy po návrate z džungle

Je krásne, slniečko svieti, sušíme topánky, pasy, preukazy žltej zimnice, peniaze – veď všetko, úplne všetko, je minimálne navlhnuté. Tenzing, ktorý nám celý čas uväzoval hamaky, dostáva od nás veci, ktoré už nemienime brať domov, a to trekkové topánky, štucne, pončá, vetrovky, odsávačku hadieho jedu, epipeny, ktoré o chvíľu exspirujú a pod. Vidím, že tento chlapec z hôr je šťastný.

Milan sa podujal na projekt „picaña“ a ide do mäsiarstva nakúpiť obrovské pláty mäsa a k tomu argentínske a čilské červené. My ideme loďičkou na druhý breh pozrieť indiánske komunity. Uchváti ma zbieranie indiánskej pochúťky - mravcov. Už sme mravce chutnali pred trekom (nižšie postujem video), no teraz ide o iný druh. Pre indiánov ide o ohromnú pochúťku, čosi ako pre nás kaviár.

Kontrolujeme domorodé pasce na ryby. Pečieme maniok a obedujeme rybaciu polievku. Strieľame z fúkačky a je to neuveriteľné presné. Chalani fúkačky kupujú, ja kupujem veslo, zbieram totižto veslá. Mám ich z celého sveta od Srí Lanky po Komorské ostrovy a mám ich doma na terase, môže na ne pršať a nevadí to. Ja nekupujem magnetky či klasické suveníry, ale veci, ktoré domorodci naozaj používajú. Nie je problém TO kúpiť, problém je doniesť TO domov =)

Ukazujú nám desiatky ovocia, ktoré som v živote nevidel. Musím si sadnúť, nevládzem. Ukazovák ľavej ruky mám hnisavý, opuchnutý – typické panarícium – a cítim, že sa infekcia dostala už do celého tela. Som v bezpečí, stres opadol a je to tu – ochorel som. Nasadzujem si Augmentín, no tri dni, kým zaberie, cítim, že zápal prechádza do otravy krvi a je mi otrasne zle.

Pokračovanie - záver expedície:

Expedícia Yaripo, výstup na najvyšší vrch Amazonie je dobrodružstvo do úplného konca. Ako sa objednáva privat jet v džungli? Dozviete sa v 7. záverečnej časti.

 Unikátna slovenská prvoexpedícia na pokračovanie:

1. Expedícia do Amazńie -moja najťažšia
2. Amazonský prales
3. Nebezpečenstvo džungle
4. Výstup na najvyšší vrch Amazónie
5. Najslávnejší kmeň dažďového pralesa
6. Ekológia, udržateľnosť a zodpovedné cestovanie
7. Privat jetom utekáme z džungle

Objednajte si blogy od Ľuboša Fellnera a po ich uverejnení vám budú automaticky zaslané.