Lisabon - európska exotika

Ľudia si pod pojmom exotika vybavia skôr destinácie mimo Európy, ktoré sú pre nich veľkou neznámou, no ak by som mala hľadať exotiku v Európe, Lisabon bude na prvom mieste. Ocítnete sa akoby na inom kontinente. Pri prechádzke mestom doslova narážate na pamiatky odkazujúce na námornícke výpravy.

Pri pohľade na gigantickú rieku Tajo rozmýšľame, ako sa s jej prúdom musela kedysi niesť loď Vasca da Gamu na šíri Atlantik. Za jemných tónov melancholickej hudby fado dávali manželky a milenky možno svoje posledné zbohom svojim láskam mávajúcim na palube a pomaly miznúcím za obzor. A práve cez fado nám Portugalci dnes otvárajú dvere do svojej duše.

V tomto blogu sa vás pokúsim presvedčiť nielen o exotike Lisabonu, ale aj o pravdivosti odvážneho tvrdenia, že hlavné mesto Portugalska má oproti San Franciscu dokonca v mnohom navrch. Pozrime sa spolu na zrejme ten najmarkantnejší rozdiel oboch miest, a fascinujúcu históriu Lisabonu, v rámci ktorej tu zanechalo stopy niekoľko kultúr, čo sa stále odzrkadľuje na rôznych aspektoch aj súčasného života.

Cesta minulosťou nebude priamočiara a bez úskalí. Veď Lisabon je po Aténach najstarším európskym mestom, a teda je starší ako mesto Rím, ktorého zrod sa datuje do roku 753 p.n.l. Dejiny mesta Lisabon sú doslova detektívkou a príbeh nemožno pochopiť bez zanalyzovania jednotlivých postáv, ich činov a vzájomných súvislostí.

Podľa legendy sa pôvod mesta opiera o postavu nepremožiteľného bojovníka gréckej mytológie, Odysea (v latinčine Ulysses). Ten po vyčerpávajúcej Trójskej vojne, pri návrate do vlasti, priplával k brehom dnešného Portugalska. Antickému hrdinovi učarovalo široké ústie rieky Teju do Atlantického oceánu, ako aj morská nymfa, ktorá mu bez väčšej námahy city opätovala. Napokon to bola práve ona, ktorá ho v strachu stratenia životnej lásky zadržiavala a nechcela, aby ju opustil. Odyseus sa však rozhodol inak, a tak, ako z iných častí svojich ciest, aj z Lisabonu nakoniec odišiel. Nymfa prekliala jeho meno, ale mesto po ňom ostalo pomenované.

V skutočnosti založili Lisabon Feničania okolo roku 1200 p.n.l ako obchodnú osadu na rieke Teju. Nazvali ju Alis Ubo („bezpečný prístav“). Aj keď je druhá teória nepochybne reálnejšia, Odyseus, ako zakladateľ Lisabonu, sa objavuje v literatúre aj miestnych povestiach, čo dokonale ladí s portugalskou tradíciou moreplavectva.

Po Feničanoch sa tu vystriedali Gréci aj Kartáginci, až prišli Rimania, ktorých prítomnosť v meste zanechala stopy viditeľné dodnes pri potulkách historickým centrom. Olissipo, ako znel názov mesta počas rímskej éry, sa dostal pod rímsku kontrolu v 2. storočí p.n.l. po vojnách s miestnymi kmeňmi Lusitanov.

Už v tom čase naberal Lisabon (známy ako Olissipo) na hospodárskom význame ako strategický prístav a obchodné sídlo s exportom vína, olivového oleja a garum, teda slávnej rybej omáčky, pre ktorú mali Rimania mimoriadnu slabosť. Rímske nádoby na garum z Lisabonu sa našli až v Pompejách. Ruka v ruke s obchodom prekvitali aj kultúra s infraštruktúrou s vybudovaním divadiel, chrámov, ako aj ciest a akvaduktov. O vyspelosti mesta svedčia rímske kúpele a kanalizácia.

V neposlednom rade to bol vojenský význam, ktorým sa Olissipo hrdilo a vzbudzovalo rešpekt. Slúžilo ako základňa pre rímske légie a z Olissipa pochádzali aj rímski jazdci, ktorí sa preslávili v gladiátorských hrách a armáde. V rímskej dobe sa dokonca verilo, že Olissipo je mesto, kde koňom stačí piť vodu z rieky Teju a automaticky vyhrajú preteky.

Sláva mesta začala zhasínať v 3.-4. storočí spolu s rozpadom Rímskej ríše. Na Pyrenejský polostrov prenikali barbarské kmene a ani Lisabon nezostal ušetrený ich nájazdom. Obsadili ho Švábi a neskôr Vizigóti, až sa v roku 714 dostal pod maurskú nadvládu, ktorá trvala vyše 400 rokov. Vtedy bol známy ako al-Ushbūna a stal sa súčasťou islamskej al-Andalus.

Mesto dobyl Alfonso Henriques spolu s križiackymi rytiermi v roku 1147 počas rekonkvisty, keď kresťania získavali späť stratené územia, avšak veľa prvkov z ich dedičstva možno aj dnes badať v architektúre, jazyku, kultúre, aj každodennom živote ľudí. Aj pôvod malých leštených dlaždičiek azulejos, ktoré doslova vytvárajú poéziu ulíc, treba hľadať v maurskej ére. Maurom vďačíme za ich vznik, techniku aj estetiku. A aj keď sa ďalej vyvíjali počas neskorších období, keď už bolo kresťanstvo v jasnej dominancii a zachytávali celé príbehy ľudí, v typickom portugalskom dizajne prevládajú abstraktné geometrické alebo rastlinné vzory, pretože islam zakazoval figuratívne zobrazenia.

Aj miestna kuchyňa odzrkadľuje arabský vplyv. Napríklad veľmi obľúbená ryža (arroz) bola rozšírená v Portugalsku cez Arabov. Niektorí historici tvrdia, že aj charakteristická hudba fado má korene v maurských smutných piesňach. Názov fado pochádza z latinského slova „viera". Spieva sa v ňom o láske, vášni a boji... O všetkom, čo cítime. Fado je oknom do duší Portugalcov. Melancholické tóny za sprievodu jemnej gitary pripomínajú arabskú tradíciu spevu.

V polovici 12. storočia tak nastal obrovský mix kultúr. Kresťania, moslimovia a židia sa spolupodieľali na zveľaďovaní mesta a budovania jeho identity. Doba objavov v 15.-16. storočí priniesla Lisabonu zlatý vek. Zámorské výpravy do predtým neznámych teritórií otvorili Portugalcom cestu k zlatu, drahým látkam, no najmä exotickému koreniu, ktorého výnosy predbehli aj tie najsmelšie očakávania. Lisabon bol vtedy taký bohatý, že vraj disponoval väčším objemom zlata v uliciach, ako bolo v tom čase v celom Londýne. Z bohatstva prameniaceho z kolónií sa financovali majestáty ako Belémska veža, či Kláštor Hieronymov a mesto rástlo do neuveriteľnej krásy.

Všetko to zničilo devastačné zemetrasenie s magnitúdou 8,5-9,0 Richterovej stupnice, ktoré zasiahlo mesto približne 9:40 ráno na Sviatok všetkých svätých 1. novembra 1755. Iba v Lisabone si vyžiadalo celkovo 30 000 – 40 000 obetí. V ten deň boli vo väčšine domov a kostolov zapálené tisíce sviečok. Pri zemetrasení padali oltáre, lampy a svietniky.

Starý Lisabon mal úzke uličky lemované budovami s drevenými konštrukciami. Ich zrútením sa nahromadilo nesmierne množstvo horľavého materiálu. Silný vietor v teň deň už len dopomohol k rýchlemu rozšíreniu požiaru po meste. Plamene zúrili nekonečných 5 dní. Niektorí hľadali únik pri brehoch rieky Teju, avšak paradoxne im to nezachránilo životy. Voda sa začala vzďaľovať, čo je typická predzvesť tsunami. O necelú polhodinu dorazili vlny s výškou údajne 6 až 20 metrov. Tsunami zaplavilo veľkú časť pobrežia Lisabonu vrátane Praça Comércio. Vlny dokonca zasiahli aj Karibik, kam sa prihnali za 9 hodín. Táto katastrofa šokovala Európu a stala sa impulzom pre rozvoj seizmológie.

Nasledoval boj o čas. Na vyčkávanie a spamätávanie sa nebol priestor. Úlohy sa chopil markíz de Pombal, doposiaľ pravá ruka kráľa Jozefa I., ktorý sa po nešťastí psychicky zrútil. Pombal sa chopil rozhodovania, organizoval záchranné práce a potlačil epidémie aj rabovanie. Zaslúžil sa o to, že Lisabon v relatívne krátkom čase vstal z popola ako bájny vták Fénix. Preživší spoločnými silami rekonštruovali mesto a stavali nové centrum so širokými ulicami v štýle pombalínskej architektúry. Markíz nariadil testovať budúce budovy tak, že vojaci pochodovali okolo ich modelov, aby simulovali otrasy, čo klasifikujeme ako prvý „seizmický test“ v Európe.

20. storočie bolo poznamenané autoritatívnym nacionalistickým režimom A. O. Salazaara s koncentráciou moci, propagandy a tajnej polície PIDE, ktorá sledovala a zastrašovala obyvateľov. Život v meste bol pod prísnou cenzúrou. Kontrolovali sa noviny, knihy, filmy, aj piesne fado. Speváci museli opatrne voliť texty. Cez spev sa niekedy vyjadrovali v inotajoch o smútku a neslobode, čo ľudia chápali ako tichý odpor. Bola to doba plná kontrastov; na jednej strane konzervativizmus a chudoba, na druhej strane snaha ukázať svetu modernú tvár Portugalska.

Odpor voči Salazaarovej diktatúre však rástol a za vyše 30 rokov vyústil 25. apríla do revolúcie. Ako jedna z mála na svete sa zaobišla bez jediného výstrelu. Namiesto nábojov si vojaci vložili do hlavní zbraní karafiáty. Od toho je odvodený aj názov pre túto rozhodujúcu udalosť, ktorá naštartovala moderný vývoj demokracie v krajine a bola prvým pilierom pre jeho neskorší vstup do EÚ. Dnes je Lisabon mixom histórie aj inovácií a obľúbenou destináciou pre digitálnych nomádov a startupy.

Ako iste viete, Portugalsko leží na západe Európy a patrí mu ostrov Madeira a Azorské ostrovy. Z východnej strany je jeho jediným susedným štátom Španielsko. Pobrežie je dlhé 848 km a pozostáva ako z útesov, tak aj z pekných pláži. Do mora sa však vrhajte opatrne, pretože často je tu silný vietor a vlny sú naozaj vysoké. Práve preto sem často prichádzajú návštevníci pozorovať surfistov.

Prítomnosť Atlantiku mala pre Portugalcov odjakživa veľký význam. Oceán im ponúkal mnoho zdrojov obživy, námorníctvo, obchodovanie, rybolov a, samozrejme, klimatické podmienky s tým spojené pôsobili aj na prosperitu poľnohospodárstva v krajine. Bolo to aj práve vďaka moreplavcom, že sa Lisabon rýchlo stal jedným z najbohatších miest Európy. 

Mesto Lisabon je naším prvým kontaktom s Portugalskom a jeho kultúrou pri viacerých BUBO zájazdoch v Portugalsku, či už uprednostňujete aktívnejší štýl, ktorý sledujeme počas celého zájazdu alebo volíte cestu kompromisu, kedy po prvých troch dňoch v znamení intenzívneho poznávania nasleduje relax formou pobytu na Algarve.

560-tisícová populácia Lisabonu sa ešte nepodpísala pod rozsiahle dopravné zápchy v porovnaní s inými veľkomestami, predsa len z logistických dôvodov volíme komfortné ubytovanie v hoteli Lutecia Smart Design Hotel, ktorý je situovaný v pokojnejšej rezidenčnej štvrti s pestrou ponukou služieb v pešej dostupnosti. Blízkosť medzinárodného letiska a ľahký prístup na mestskú výpadovku ho robí ideálnou voľbou pre náš 3-dňový pobyt. Lisabon totiž ponúka viacero nádherných miest naokolo a bola by obrovská škoda ich vynechať.

Hneď v prvý deň po príchode a zacheckovaní na hoteli si dáme ochutnávku toho najlepšieho vínka na zoznámenie a vyvolanie ešte väčšej túžby po hlbšom poznaní tohto čarokrásneho mesta, jeho kultúry, ľudí a gastronómie.

Nasadáme do nášho plne klimatizovaného autobusu, ktorý máme na celú dobu prenajatý od partnerskej agentúry len pre našu malú BUBO skupinku. Vedeli ste o tom, že BUBO je najväčší organizátor zájazdov v malých skupinách na Slovensku a v Čechách?

Vystupujeme z autobusu pri lisabonskom cintoríne Prazeres Cemetery Lisbon, prirovnávanom k slávnemu Père Lachaise v Paríži. Bol založený v roku 1833, po epidémii cholery. V alejach rodinných mauzóleí a kaplniek vykladaných mramorom, zdobenými bránami a vitrážami našli svoj večný odpočinok najslávnejší Portugalci 19. a 20. storočia – politici, umelci a spisovatelia. Osobitú atmosféru im zapožičiavajú vysoké cyprusy. „Cintorín radosti“, ako znie jeho zvláštna prezývka, nie je naším cieľom, len miestom, kde začíname rozmotávať niť napínavého príbehu o Lisabone jazdou v historickej električke.

Lisabonské električky sú jednou z najikonickejších atrakcií mesta a zároveň súčasťou funkčného dopravného systému. K prapočiatkom električiek sa treba vydať späť do roku 1873, kedy po meste začali jazdiť tzv. americanos, električkové vozne ťahané koňmi. Až v roku 1901 sa Lisabon stáva jedným z prvých miest v Európe s električkovou dopravou v pravom slova zmysle. Žlté vozne, ktoré dokázali vyšplhať po prudkých kopcoch a pokrývali celé mesto, si okamžite získali priazeň miestnych. Postupne ich ale vytláčali autá a autobusy a z niekoľkých desiatok sa tak dnes zachovalo len 6 liniek.

Tá najznámejšia s tou najpríťažlivejšou trasou, električka č. 28, sa zachránila vďaka tomu, že vedie cez úzke uličky Alfamy a Baixe, kde by autobus jednoducho neprešiel. Presne do tej nasadáme aj my a prvý priesmyk na seba nenechá dlho čakať. Od okolitých domov nás delí len pár centimetrov, takže niet divu, že slabšie povahy podvedome zažmúria oči.

Jazda električkou 28 určite nie je len adrenalínovým skrátením času, ale divadlom, ktoré vám ponúka okúzľujúce budovy a neskutočné výhľady na mesto.

Uvidíte Palácio de São Bento, resp. portugalský jednokomorový parlament zložený z 230 poslancov. Bol postavený v roku 1598 ako benediktínsky kláštor a okúsil monarchiu, republiku, diktatúru, aj demokraciu. Jeho bibliotéka s viac než 70 000 zväzkami patrí medzi najpôsobivejšie parlamentné knižnice v Európe. Monumentálne sochy levov pred hlavným vstupom nie sú len symbolom moci a autority, ale aj strážcovia demokracie často zvečnení na fotkách študentov dokumentujúcich protesty.

Pár zastávok a zákrut a pretíname živé múzeum literatúry a kultúry. Je to neprestajne pulzujúce miesto a kvôli jeho centrálnej polohe v bohémskej štvrti Chiado predstavuje aj populárny bod stretávania, najmä pred večernými výjazdmi Lisabončanov do barov v Bairro Alto alebo Chiado.

Navyše, táto štvrž zohráva úlohu dôležitého dopravného uzla, ktorým križujú početné autobusové linky a slúži ako brána k objavovaniu ďalších štvrtí a atrakcií.

Praça de Luis de Camões je pomenované po najvýznamnejšom renesančnom básnikovi v Portugalsku. Jeho impozantná socha v úctyhodnej veľkosti s výškou 4 metre stojí na 8-uholníkovom podstavci obklopená 8 sochami predstavujúcimi ďalších renomovaných literátov. Symetrické fasády budov s balkónmi vytvárajú dôstojnú kulisu. Portugalci sú hrdí patrioti a svojich velikánov si vedia patrične uctiť. Socha je neustálou pripomienkou bohatého literárneho dedičstva Portugalska a sile jeho slov.

Kúsok opodiaľ sa nachádza emblematická kaviareň ako jedna z prvých v meste vôbec. Podnik A Brasileira otvoril portugalský emigrant Adriano Telles v roku 1905 v starom obchode s košeľami. Pred návratom do vlasti sa oženil s dcérou gigantického producenta kávy v brazílskom Minas Gerais a nápad predávať v Portugalsku pravú brazílsku kávu bol na svete.

 Káva bola dovtedy Portugalcami zatracovaná pre svoju horkú chuť. Na propagáciu obchodu ponúkol Telles každému kupujúcemu, ktorý si kúpil kilo mletej kávy, šálku kávy zadarmo. Šikovný marketingový ťah nebolo nutné dlho používať a kaviareň si získala permanentnú klientelu. Schádzali sa tu umelci a spisovatelia a na obidvoch podlažiach bolo počuť živé diskusie intelektuálov. Pri vstupe vás upúta rímsový vchod s 3 samostatnými dvojitými dverami a socha básnika Fernanda Pessa.

Miesto bolo taktiež prvé, kde sa naservírovala „bica“ – malá šálka silnej kávy podobná espressu. Výraz je odvodený od kohútika, cez ktorý z kávovaru vyteká horúca hustá tmavá tekutina. Hovorí sa, že káva v kávovaroch často vychladla a raz zákazník požiadal čašníka, aby mu dal kávu „priamo z kohútika“, aby bola horúca. My v BUBO kvalitnú kávu zbožňujeme a na našich zájazdoch sa zameriavame aj na legendárne kaviarne, v ktorých sa okrem prípravy lahodného nápoja formovali odvážne myšlienky a názory, ktoré dokázali pohnúť svetom.

Vyvrcholením jazdy električkou je hlavná katedrála Lisabonu Sè de Lisboa postavená krátko po roku 1147. Má takmer 900 rokov! Samotné miesto je živou kronikou architektúry. Pôvodne tu stál kresťanský vizigótsky chrám, ktorý počas maurskej nadvlády nahradila mešita. Celý názov je Katedrála Panny Márie v Lisabone.

Se je skratka zo Sedes Episcopalis, v preklade sídlo biskupov. Za masívnymi múrmi s dvoma vežami a rozetovým oknom sa skrýva tmavý tichý interiér. Atmosféra chrámu je mystická a umocňuje duchovnú silu miesta. Každý kút akoby chcel vyrozprávať svoju pestrú minulosť. Napríklad o svätcovi Antonovi z Padovy, ktorý má pre portugalských veriacich osobitý význam, a bol pokrstený práve tu.

Do hlavnej lode sa dostanete zadarmo. Ak ale túžite po nadstavbe vašich vedomostí, po zakúpení lístka môžete obdivovať iluminované rukopisy, šperky a jednu z najúchvatnejších umeleckých relikvií v Portugalsku – monštranciu z 18. storočia vykladanú viac než 4 000 drahými kameňmi.

Sè de Lisboa je akousi vstupnou bránou do najstaršej časti mesta Alfama. Názov „Alfama“ pravdepodobne pochádza z arabského slova „al-hamma“, čo znamená kúpele/pramene. Pôvod siaha do čias Maurov. Na mieste Alfamskej brány na Rua de Säo Joäo sa nachádzali termálne kúpele. Aj urbanizmus, štvrte s príkrymi úzkymi kľukatými uličkami, nás pocitovo zavedie do arabského sveta. Tvoria navzájom bludisko, čo sa v minulosti osvedčilo zo strategického hľadiska na úkryt a ochranu pred nepriateľmi. Alfama sa považuje za srdce Fada, ktorému rešpekt vyjadrili Portugalci postavením samostatného múzea.

Múzeum vyjadruje zamilovanosť Portugalcov do ich hudobného štýlu opisujúceho clivým spôsobom za sprievodu gitary nešťastnú lásku, sociálnu nerovnosť, životy námorníkov a ich manželiek, plný smútku, obáv a nádejí. Súčasťou múzea sú celé ukážky piesní, archívne filmy alebo príbehy legiend, ako bola napr. Amalia Rodrigues. Po prehliadke pokračujte v nastavenom móde a zájdite do niektorého z fado barov: A Baiuca, Tasca do Chico alebo Mesa de Frades. Bolo otvorené v roku 1998 a od tých čias stále zhromažďuje svoju zbierku.

Električku opúšťame pri Miradouro de Santa Luzia. Táto alfamská vyhliadka je známa tým, že sa vám naskytne pohľad ako z pohľadnice mesta dozdobený pergolou plnou kvetín. Lisabon je komplexným mestom s množstvom nádherných pamiatok a stavieb, na ktorých návštevu by ste pri ich detailnom poznávaní potrebovali niekoľko týždňov. Každý kto cestuje, vie, že jednou z najcennejších vecí je čas. Veľakrát je extrémne ťažké vybrať si, ktoré miesta pri danom počte dní k dispozícii navštívime a ktoré vynecháme. Naši vyškolení sprievodcovia, ktorí sú najscestovanejší Slováci s kvantom skúseností, rozriešia túto dilemu za vás.

My v BUBO máme vždy zostavený rebríček vecí, ktoré je potrebné vidieť zvnútra, pri ktorých sa zastaviť a ktoré si ukázať na panoráme. Lisabon nám v tomto smere vychádza v ústrety a ponúka plejádu vyhliadok umožňujúcich demonštrovať skvosty, ktoré sa pre nedostatok času na zoznam nedostali. Aj v tomto sme v BUBO experti a vyberáme tie najlepšie a najromantickejšie vyhliadky, ktoré vás dojmú svojou krásou.

Na vyhliadke Miradouro de Santa Luzia pred nami nad červenými strechami Alfamy, ktoré sa spúšťajú k ústiu najdlhšej rieky Pyrenejského polostrova Tejo do Atlantického oceána, pózujú hneď niekoľké majestáty.

Castelo de Säo Jorge – dominanta Lisabonu týčia sa na jeho najvyššom kopci. Názov je prejavom úcty k sv. Jurajovi, patrónovi rytierov a križiackych výprav. Dôležitá vojenská pamiatka bola súčasťou obranného systému, ktorý sa v priebehu času menil. Z opevnenia postaveného v polovici 11. storočia sa zachovalo 11 veží s rôznymi architektonickými prvkami charakteristickými pre vojenské opevnenia z maurského obdobia. Pevnosť sv. Juraja znášala ničivé zemetrasenie zle a museli ju prerobiť. Kedysi dávno tu bolo hradisko, účelom ktorého bolo chrániť ústie rieky Tejo. Interiér hradu nemusí byť pre vás až taký zaujímavý ako jeho exteriér, hradby, záhrady s vyhliadkami na Lisabon a rieku Tejo. Najkrajšie fotky ulovíte ráno alebo večer počas zlatej hodinky. Ak sa dá, príďte radšej cez pracovný deň než cez víkend, nakoľko sa to tu hemží turistami. Lístky si zabezpečte online vopred, aby ste si nemuseli vystáť radu pri vstupe.

Igreja de Säo Vicente de Fora – barokový kostol s kláštorom je jednou z najveľkolepejších náboženských pamiatok v Portugalsku. Obsahuje jeden z najväčších a najcennejších súborov azulejos. Bol postavený na počesť Sv. Vincenta, ktorý je duchovným symbolom mesta a národa a ochranca Lisabonu.

Panteão Nacional – stavba nebola prvoplánovo realizovaná ako panteón, ale kostol Santa Engrácia, ktorého výstavba začala v roku 1681. Dokončená bola po takmer 300 rokoch, a preto sa zaužívalo prirovnanie „dielo sv. Engrácie“ na označenie nekonečne dlho trvajúcej stavby. Panteón je miestom posledného odpočinku niektorých z najvýznamnejších osobností, vrátane bývalých prezidentov a spisovateľov. Pochovaná tu je aj Amalia Rodrigues napriek tomu, že nebola zaradená medzi „oficiálne veľké osobnosti“. Mesto ale nakoniec vyhovelo vôle ľudu, a tak si pod kupolou so špeciálnou akustikou našla svoje miesto aj táto kráľovná fada.

Neďaleko vyhliadky Miradouro de Santa Luzia je vyhliadka Miradouro das Portas do Sol. Prejdete len kúsok ďalej od Santa Luzia popod palác Azurara zo 17. storočia a ste tam. Ak máte čas vkročte a do múzea Azurara, kde sa nachádza osobná kolekcia bankára a mecenáša umenia Ricarda do Epírito Santo Silva, ktorého brat sa pričinil o vznik banky Espirito Santo a vďaka škandálom v konzervatívnom Lisabone prvej polovici minulého storočia prešli niektoré funkcie a práva práve na Ricarda

Pomaly schádzame dolu a máme na zreteli našu bezpečnosť, ktorá je prvoradá. Leštené dlaždičky sa zvyknú šmýkať a pri neopatrnej chôdzi môžete rýchlo skončiť aj na zadku. Nemusíte sa báť. Náš sprievodca vám to vždy s humorom pripomenie pred prehliadkou, aby ste riziku predišli a zvolili pohodlnú obuv s gumenou podrážkou.

Ďalšou potenciálnou nástrahou sú vreckoví zlodeji, ktorí sa radi pohybujú po celom svete tam, kde je vysoká koncentrácia zahraničných turistov. Opäť budete počuť varovné slová našich sprievodcov, vyškolených v BUBO Cestovateľskej Akadémii, aby ste ich zbytočne neprovokovali vykúkajúcou peňaženkou v zadnom vrecku alebo rozopnutou kabelkou.

Teraz je správny okamih na zoznámenie sa s portugalskou gastronómiou. Na uvítaciu večeru volíme reštauráciu O Portas, neďaleko rušnej Rua Augusta, ktorá je hlavnou nákupnou tepnou plnou, najmä vo večerných hodinách, turistami, pouličnými umelcami a predavačmi i dobiedzajúcimi čašníkmi. Jednoduché prostredie bez prehnaného dizajnu je ideálna alternatíva k turistickým pasciam na neďalekej Auguste. Srdečný personál ovláda niekoľko jazykov a rád sa vám prihovorí. Porcie sú štedré a vynikajú čerstvosťou surovín. Náš BUBO sprievodca vám s potešením odporučí miestne špeciality. Máte chuť na grilované sardinky alebo tresku?

Nasledujúci deň máme bohatý program mimo hlavného mesta. Čaká nás najstarší zachovaný kráľovský palác v Portugalsku, v Sintre, najzápadnejší cíp pevninskej Európy, Cabo de Roca, aj kúzelné Cascais.

Po návrate do Lisabonu v poobedňajších hodinách otvárame obsiahlu tému moreplavectva a zámorských objavov v časti Belém. Z Beléma vyrážali moreplavci na svoje objaviteľské cesty a odtiaľto vyrazil na plavbu do Indie v roku 1497 i Vasco da Gama.

Náš prvý objekt záujmu je historická pevnosť Torre de Belem, ktorá slúžila ako obranná veža pred nepriateľskými loďami a pirátmi a ako slávnostná brána do mesta. Plnila aj úlohu majáku. Pohľad na ňu musel byť pre moreplavcov nezabudnuteľný. Keď priplávali k pevnine a konečne uvideli vežu, znamenalo to, že sa živí a zdraví vracajú domov.

Neskôr sa z nej stala colnica i väznica. Pobyt pre väzňov musel byť poriadne nepríjemný, keďže podzemné kobky boli často zaplavené vodou. Postavená je manuelínskom štýle pomenovanom po jej objednávateľovi kráľovi Manuelovi I. s prvkami neskorej gotiky, renesancie a maurskej architektúry. Nájsť sa tu dajú námorné uzly, templárske kríže, zvieratá, a síce hlavy delfínov, baranov a levov.

Pozornému oku neunikne kamenný nosorožec. Má pripomínať nosorožca, ktorého dostal kráľ Manuel I. z Indie a bol vôbec prvý živý nosorožec, čo sa dostal do Európy. Vzbudil veľké nadšenie a dokonca bol vyslaný na zápas so slonom na Praça Imperio. Slon vraj pred nosorožcom za mohutných ovácií prizerajúceho sa davu zo strachu utiekol. Zaujímavosťou tiež je, že veža pôvodne stála na ostrovčeku. V dôsledku prílivovej vlny po zemetrasení a následným riečnym naplaveninám stojí dnes pri brehu spojená s pevninou.

Kúsok ďalej sa, s výškou 52 metrov, týči Pamätník objaviteľov. Predstavuje karavelu, teda malú plachetnicu, ktorá bola pre jej ľahkosť a rýchlosť vhodná na dlhé prieskumy Atlantického oceána.

Na jej prove je Henrich Moreplavec a na dvoch bočných stranách súmerne rozmiestnených ďalších 32 neopomenuteľných postáv portugalskej zámorskej expanzie, a to moreplavcov, kartografov, kolonizátorov, misionárov, kronikárov a umelcov. Uveďme aspoň Bartolomea Dias, ktorý premenil Mys Mučení na Mys dobrej nádeje, Vasca de Gamu, ktorý objavil cestu do Indie, objaviteľa Brazílie - Pedro Alvares Cabral a samozrejme Fernâo Magalhâes, ktorý ako prvý oboplával Zem.

Pamätník bol postavený pre Svetovú výstavu EXPO 1940 a mal ukázať slávu Portugalska a jeho kolónií. Vzhľadom na dočasnosť materiálu bola nevyhnutná jeho rekonštrukcia a znovuotvorenie sa naplánovalo na výročie 500 rokov od úmrtia princa Henricha Moreplavca. Tentoraz bol už vyrobený z betónu, ružovo sfarbeného kameňa a sochy z vápencového muriva zo Sintry. Uprostred pamätníka vedie 9 schodov na plošinu s výhľadom na okolie. Na úpätí je mramorová mozaika predstavujúca kompas s mapou sveta v strede. Má priemer 50 metrov a Portugalsku ho darovala Juhoafrická republika.

Hneď oproti pamätníka vás okamžite zaujme pompézna stavba považovaná za jeden z najvýstižnejších príkladov portugalskej architektúry. Nechal ju postaviť kráľ Manuel I. na oslavu úspešnej plavby Vasca de Gamu a sprístupnenia výnosného obchodu s koreninami.

Výstavba trvala viac než 100 rokov. Počas tohto obdobia sa predávali poklady z ciest do Ázie, Afriky a Južnej Ameriky, aby sa získali prostriedky na dokončenie. Kláštor Hieronymov (Monastério dos Jeronimos) je spolu s Torre de Belem zapísaný na zozname svetového dedičstva UNESCO a obe stavby patria medzi 7 divov Portugalska (pozn. 1. Belémska veža, 2. Kláštor Hieronymov, 3. Palác Pena v Sintre, 4. Kláštor v Alcobaçe, 5. Kláštor Batalha, 6. Hrad Obidos,7. Hrad v Guimaräesi).

V kostole je pochovaný kráľ Manuel I., aj Vasco de Gama, ktorého pozostatky sem boli prenesené z Indie, kde zomrel. Kláštor bol domovom mníchov Rádu svätého Hieronyma. Ich poslaním bolo modliť sa za námorníkov, kráľa a členov jeho rodiny.

Práve mníchom vďačíme za vynájdenie jedného z najznámejších dezertov. Ich činnosť predsa len nespočívala iba v modlení sa a starostlivosti o kláštor. Museli sa náležite starať i o svoje mníšske rúcha a pri škrobení košieľ a golierov siahali po vaječných bielkach.

Tak sa stalo, že zrazu sa ocitli s nadbytkom žĺtkov a premýšľali, čo s tým. Začali piecť žĺtkové koláčiky a pochúťka bola na svete. Keď boli v 30. rokoch 19. storočia kláštory konvertované na kasárne, knižnice a internáty a mnísi boli vyhnaní, jeden z bratov stačil predať recept šikovnému podnikateľovi.

Ten založil v roku 1837 podnik prosperujúci dodnes. Jednoduché koláčiky z maslového lístkového cesta plnené žĺtkovým krémom s cukrom povýšil na sviatosť a hotovú alchýmiu. Recept je strážený a uchovávaný v prísnej tajnosti a poznajú ho len 3 osoby na svete. Ingrediencie sa miešajú v tzv. dielňach tajomstva, kde ostatní zamestnanci nemajú prístup.

Tým sa dostáva až hotové cesto, ktoré potom podľa zdieľaného know-how pečú pri presne stanovenej teplote po presne vymedzenú dobu. Ak niekto z nich zomrie, prebehne konkurz na nového kandidáta a víťaz sa opäť zaviaže mlčanlivosťou. Aj keď je internet plný receptov ponúkajúcich zaručene pravú chuť, tie originálne koláčiky viete ochutnať jedine tu. Šepká sa, že strážená receptúra obsahuje aj štipku múky zo sladkých fazuliek, vanilkovú esenciu a škoricu.

Pastéis de Nata sa na vás bude usmievať zo všetkých výkladov cukrární a kaviarní v Portugalsku a vďaka svojej popularite ich viete okúsiť dokonca aj Brazílii či Ázii. My v BUBO vám ale zabezpečíme jedinečný zážitok s tým „najpravejším originálom“ tu v Beléme a poradíme vám ako sa vyhnúť dlhočiznej rade v legendárnej Pasteis de Belem 1837. Zahryznutím do chrumkavého čerstvo upečeného koláčika s ešte teplým krémom vo vnútri sa lúčime s časťou Belém.

Pred opätovným nastúpením do autobusu pozmetáme zo seba posledné omrvinky a s dobitou energiou sme nedočkaví vydať sa opätovne do centra na ďalšie odhaľovanie pravdy o ľuďoch, ktorí tu žili a uliciach, ktoré im vyrastali pod rukami.

Našim štýlom však nie je len zavŕtať sa do betónových džunglí miest ako červík do hliny, ale pokiaľ je to v danom meste možné, dopriať si aj zopár nádychov v mestských parkoch, ktoré nám občerstvia myseľ a poskytnú relax a uvoľnenie. Aj na našich zájazdoch po Austrálii a Novom Zélande prechodíme stovky krokov po nádherných botanických záhradách, ktoré sú nezabudnuteľným zážitkom. Veď sme to nakoniec my, ktorí sa už roky aktívne angažujeme v mnohých charitatívnych aj ekologických projektoch, a tak náš riaditeľ, Ľuboš Fellner, spolu s BUBO teamom a sprievodcami sadí nové stromčeky, čistí jazero a pláže a dáva prácu komunitám v znevýhodnených oblastiach.

Ekologický je aj samotný Lisabon. V roku 2020 získal prestížny titul Európske hlavné zelené mesto. Mesto vyniká najmä v oblastiach udržateľného využívania pôdy, mestskej mobility, zeleného rastu, ekologických inovácií a adaptácie na zmenu klímy.

Lisabon sa prihlásil k Novému dohovoru primátorov a starostov o zmene klímy a energetike po tom, čo dosiahol výrazné výsledky – zníženie emisií CO₂ o 50 % (v rokoch 2002 – 2014), zníženie spotreby energie o 23 % a spotreby vody o 17 % medzi rokmi 2007 a 2013.

Mesto má jednu z najväčších sietí nabíjacích staníc pre elektromobily v Európe, pričom 39 % komunálneho vozového parku tvoria elektrické vozidlá. Lisabon zároveň presadzuje jasnú víziu udržateľnej mestskej dopravy, ktorá zahŕňa aj opatrenia na obmedzenie používania áut. Spustil systém zdieľania bicyklov, z ktorého dve tretiny tvoria elektrické bicykle.

Teraz je vám jasné, prečo ani my nedokážeme obísť jeden z najkrajších mestských parkov a najväčšiu zelenú plochu v centre mesta Park Eduarda VII. Je pomenovaný po anglickom kráľovi Eduardovi VII., ktorý navštívil Lisabon v roku 1903.

Prestížnu návštevu dokumentuje socha kráľa uprostred parku. Bonusom je jeho poloha na kopci, ktorá naskytá nádherný výhľad až na pobrežie. Park sa preslávil aj vďaka tomu, že v ňom natáčala jeden zo svojich klipov Shakira. V strede sa nachádza živý plot upravený do geometrických obrazcov; v severnej časti parku je najväčšia portugalská vlajka na svete.

Z parku sa dostávame na okázalé Námestie markíza de Pombal, pomenované po otcovi moderného mesta – politikovi Sebastião Carvalho e Melo. Okolo kruhového objazdu sa na 40 metrov vysokú sochu markíza s levom pod nohami prizerajú sídla bánk, hotelov a korporácií. Obrovské priestranstvo býva dejiskom demonštrácií, zhromaždení a osláv. V čase revolúcie 25. apríla 1974 bolo ústredným svedkom konca vyše 30-ročnej biedy, neslobody a strachu a nastúpenia na demokratickú cestu, ktorou sa Portugalsko uberá aj dnes.

Od Praça do Marquês de Pombal sa vinie veľký lisabonský bulvár Avenida de Liberdade pripomínajúci parížske Champs-Élysées. Napokon elegantná ulica bola koncom 19. storočia aj vymodelovaná podľa ikonických parížskych bulvárov. Spočiatku to bol verejný park, dnes ide o promenádu lemovanú stromami a sochami. Postupom času sa stala popredným módnym bulvárom, symbolom elegancie a luxusu – Louis Vitton, Prada, Hugo Boss, Gucci a pod. 

Na ulici nepózujú len neživé figuríny v nablýskaných výkladoch obchodov. Konajú sa tu živé prehliadky a festivaly, aj veľmi populárny lisabonský karneval. Spomenúť treba aj oslavy Santo António v júni známe ako sardinkový festival. Keďže sa sv. António považuje za patróna manželstiev, dátum je obľúbený na organizovanie hromadných svadieb a mužská populácia v tomto termíne rada požiada o ruku svoju nadchádzajúcu. Nemôže sa to zaobísť bez výdatnej konzumácie portugalskej špeciality – sardiniek.

Avenida je viac než len ulica, je to cesta i minulosťou. Pri prechádzke cítiť ozveny rôznych historických období v jej architektúre a dizajne, ktoré prelínajú staré s novými. Impozantnou architektúrou vyniká historické divadlo Teatro Tivoli BBVA, známe skvelými predstaveniami. Divadlo navrhol uznávaný architekt Raul Lino. Na jeho otvorení v roku 1924 sa premietal film Cisárske fialky. Stalo sa dôležitým orientačným bodom; hostilo ikonické filmové premiéry ako napr. Doktor Živago. Bolo ocenené Európskou filmovou akadémiou titulom „poklad európskej filmovej kultúry“.

Túžite byť hýčkaní prvotriednymi službami a bývať ako kráľ? Svoj sen si viete splniť na našom BUBO zájazde, pokiaľ si zvolíte príplatkový hotel Sofitel Lisbon Liberdade. Zobúdzať sa budete v jednom z najprepychovejších hotelov, v ktorom sa moderná elegancia snúbi s klasickým šarmom. A na záver dňa môžete povečerať v gurmánskej reštaurácii hotela - Matiz.

Avenida da Liberdade sa luxusnými 5 – hviezdičkovými hotelmi priam prehýba. Do trojice top musíme zahrnúť aj Tivoli Avenida Liberdade Lisboa, ktorý s reštauráciou Seen Lisboa by Olivier na streche hotela a strešným barom Sky Bar by Seen je jedným z najreprezentatívnejších priestorov v meste. V hoteli sa nachádza aj reštaurácia Cervejaria Liberdade, ktorá ponúka sofistikovaný kulinársky zážitok pri spojení tradičnej portugalskej kuchyne s medzinárodnými vplyvmi. Nič nepokazíte ani butikovým hotelíkom Valverde. Ten sa nachádza pri zastávke metra Avenida na ulici Av. Da Liberdade, ktorá vychádza z námestia Praca dos Restauradores, kde je aj vlaková stanica Rossio.

Približne o kilometer ďalej je ďalší exkluzívny hotel Four Seasons Ritz, hneď vedľa metra Marques de Pombal, ktorý je ďalšou skvelou možnosťou ubytovania.

Honosná nákupná tepna ústi do námestia Restauradores, ktoré oslavuje obnovenie portugalskej nezávislosti v roku 1640 po cudzej nadvláde Habsburgovcov. Uprostred sa vyníma 30 metrov vysoký obelisk. Na jeho stranách sú uvedené všetky bitky, ktoré sa v priebehu vojny odohrali. Bronzové alegorické sochy na podstavci symbolizujú slobodu a víťazstvo.

Pamätník je v obkolesení budov s decentnou architektúrou v štýle art deco. Neprehliadnuteľný je noblesný Palác Foz s ružovým exteriérom. Názov pochádza od markíza z Fozu, ktorý palác kúpil a interiér premenil na ukážku opulentného bohatstva. Šľachtické sídlo, z 2. polovice 19. storočia, v súčasnosti vo vlastníctve vlády, hostí prestížne spoločenské a kultúrne akcie, pri ktorých majú pozvaní možnosť zhliadnuť grandiózne schodisko v štýle Ľudovíta XIV., aj Zrkadlovú sieň pripomínajúcu Versailles. Historický vzhľad si zachovali aj slávne divadlo Eden (dnes hotel) a Hard Rock Cafe (bývalé kino Condes).

Na juhozápadnom konci námestia stojí nevšedný objekt. Pamätník umelcov vzdáva poctu lisabonským dlažbárom, ktorí sa v priebehu rokov podpísali pod umelecké chodníky mesta. Dve sochy vystihujú pracujúcich na návrhu karavely, symbolu Lisabonu.

Divadlo zo severnej strany uzatvára námestie portugalského kráľa a prvého brazílskeho cisára Doma Pedra IV. alebo, ako sa zvykne uvádzať, Praça Rossio. V súperení o najbúrlivejšiu minulosť plnú dramatických premien by určite suverénne vyhralo nad ostatnými námestiami. V dobách Rímskej ríše tu stával cirkus. Pri jeho ďalšom osude môžete uviesť čokoľvek vás napadne. Vystriedalo sa tu totiž takmer všetko – býčie zápasy, festivaly, veľtrhy, vojenské prehliadky, divoké večierky, revolúcie, inkvizičné procesy, aj popravy. Na istý čas miesto liečilo telo i ducha. Nachádzala sa tu kráľovská nemocnica i kláštor.

Dnes otvorenému priestranstvu kraľuje socha Dom Pedro IV. na vápencovom stĺpe v decentnej spoločnosti 4 alegorických ženských sôch. Reprezentujú Spravodlivosť, Opatrnosť, Silu a Umiernenosť, cnosti, ktorými bola príznačná vláda kráľa Dom Pedra IV. Hovorí sa, že socha mala pôvodne zvečňovať cisára Maximiliána I. Mexického, ktorý však bol medzitým zastrelený, a tak sa z Maximiliána zázrakom stal zo dňa na deň Pedro IV. Údajne sú ale tieto tvrdenia nepodložené a Pedro bol od začiatku Pedrom.

Spustite pohľad na čiernobielu mozaikovú dlažbu so zvlnenými vzormi. Kvôli nej si vyslúžilo prezývku „kolísavé námestie“. V parteroch postranných budov sú, okrem obchodov, najčastejšie zastúpené kaviarne a bary. Zvládnutie rovnej chôdzi po námestí je preto spoľahlivým testom, či môžete v konzumácii alkoholických drinkoch pokračovať.

Rovnako nájdete na námestí aj divadlo Teatro Nacional Dona Maria II. a za ním bývajú stánky, kde si môžete kúpiť tradičný višňový likér, ktorý sa vola ginjinha. Má to však 20 % alkoholu, tak opatrne. Z námestia vedie ulica Rua das Portas de Santo Antão, kde je mnoho reštaurácií. Odporúčame napr. Casa de Alentejo, č. 58, ktorá má nádherné nádvorie v maurskom štýle a tradičnú reštauráciu.

Teraz však zdvihnite zrak a hlavu pootočte na juhozápadnú stranu námestia. Upúta vás silueta staršej veže s absenciou strechy. Kláštor do Carmo bol v čase, keď ho postavili, najväčším gotickým chrámom v Lisabone. Keďže bol jedným z dominantných kostolov v meste, aj tu sa počas Sviatku všetkých svätých, 1. novembra 1755, konala slávnostná omša.

Práve vtedy však udrelo ničivé zemetrasenie, ktoré premenilo jeho nádherné klenby, zdobené portály a rozetové okná na kamennú suť a státisíce črepiniek skla. Kláštor sa počas obnovy mesta zámerne vyškrtol zo zoznamu objektov na rekonštrukciu, aby bol navždy spomienkou pohromy a symbolom zemetrasenia. V súčasnosti plní funkciu archeologického múzea a medzi iným ukrýva hrobku kráľa Ferdinanda I., ale aj dve múmie z Peru.

Rua Augusta – je hlavná mestská tepna plná obchodov. Zavítajte do Rua de Prata a Rua do Ouro, čo v preklade znamená Zlatá a Strieborna ulička – kvôli šperkom, ktoré sa tu predávajú. No rátajte s tým, že táto ulica nie je práve synonymum pokoja. Je chaotická, plná zmätku a miestami uviaznete v tlačenici davu. Hlavná nákupná trieda vedúca k rieke Tejo je posiata všemožnými obchodmi a reštauráciami. Otravní čašníci sa vás budú stoj čo stoj pokúšať nalákať do svojich podnikov a pouliční predavači budú hrdo stať nad na zemi naukladanými kabelkami značky Louis Vuitton bez písmena „L“. O zvukovú kulisu sa postarajú pseudoumelci bez fantázie, ktorí sa budú priživovať na svetovo známych spevákoch spievaním ich hitu.

Pozbierajte zvyšnú energiu, blíži sa veľkolepé finále prehliadky. Pred tým, ako sa tak stane, sa ešte ale pristavíme pri hviezde mesta, ktorá si zaslúži náš potlesk. Elevador de Santa Justa je jediný vertikálny výťah v Lisabone, ktorý slúži ako verejná doprava.

Je začiatok 20. storočia a Lisabončania musia stále zdolávať strmé kopce medzi jednotlivými časťami prevažne po vlastných nohách. Obzvlášť namáhavé to bolo pri preprave ťažšieho nákladu. A vtedy prišiel geniálny nápad. Výťah, ktorý výrazne uľahčil miestnym život, sa spustil do prevádzky v roku 1902 s patričným uznaním. Hneď prvý deň sa predalo viac ako 3 000 lístkov. Výťah bol vtedy poháňaný parou a dopravoval ľudí z námestia do hornej časti mesta. Bol známy pod názvom Elevador do Carmo (Carmo sa volal neďaleký kláštor, kde ostali fotogenické ruiny).

Odhliadnuc od praktického účelu, ktorý primárne plnil, je hotovým umeleckým majstrovstvom. Kabínka nesie secesný štýl a celú vežu, s výškou 45 metrov, zdobia neogotické ornamenty. Postavil ho Raoul Mesnier de Ponsard, ktorý bol veľkým obdivovateľom Gustava Eiffela a údajne sa pri svojom diele aj inšpiroval parížskou Eiffelovkou.  

V blízkosti vyhliadkovej plošiny si môžete dať napr. pohár portského či tradičný lisabonský streetfood pastel de bacalhau. Ak nechcete vystáť radu na výťah, choďte pešo okolo ruín kláštora Largo di Carmo. V hornej časti budete za pár minút a dostanete sa aj k vyhliadke. 

Lisabonský Víťazný oblúk na konci Rua Augusta mal pripomínať, že Lisabon sa po katastrofickom nešťastí v roku 1755 dokázal znovu postaviť na nohy. Pôvodným zámerom bolo postaviť dekoratívnu bránu. Za vyše 100 rokov, koľko trvala výstavba, sa jej charakter zmenil na monumentálny oblúk, popod ktorý prechádzali do mesta panovníci.

Na vrchole stojí alegorická socha Slávy. Ďalšie osoby pod ňou predstavujú významné osobnosti z portugalských dejín. Chýbať nesmie moreplavec Vasco de Gama a politik Markíz de Pombal. Stratili ste pojem o čase? Oblúk stačí podísť a pozrieť sa naň z opačnej strany. Veľké hodinky patria medzi ikonické detaily námestia. Stále fungujú a ukazujú správny čas. Ich mechanizmus bol jedným z najpresnejších v 19. storočí.

Hlavné námestie v Lisabone je obklopené honosnými budovami z 3 strán. Štvrtá strana je otvorená smerom k moru a budí to v človeku tak trochu prímorskú atmosféru, alebo pocit, že je možno niekde v Benátkach. Pred zemetrasením tu bol kráľovský zámok a námestie sa vtedy volalo Terreiro do Paço. Dnes je to hlavný bod mesta, kde majú zastávky takmer všetky autobusy a električky. 

Praça do Comércio by sa dalo metaforicky opísať ako otvorená náruč Lisabonu. Kolosálny priestor, zaliaty po väčšinu dňa slnkom, lemujú z troch strán arkády budov. Tú štvrtú tvorí rieka Tejo, ktorá svojou mohutnosťou vzbudzuje dojem mora.

Umiestnenie paláca malo strategické opodstatnenie. Rieka po pár kilometroch ústi do Atlantického oceána, a teda sa po nej vracali späť do vlasti všetky lode zo svojich ďalekých plavieb. Expedície sa tak mohli zastaviť takmer „na prahu“ kráľovského paláca a stať sa hlavným aktérom grandióznych osláv ich šťastných návratov. 1. november 1755 dal tomu všetkému razom koniec.

Zemetrasenie celkom zničilo aj cennú zbierku kráľovskej knižnice, historické záznamy súvisiace so zámorskými plavbami a umelecké diela. Symbolom niekdajšieho paláca sú dve rohové veže na oboch koncoch námestia pri pobreží. Plán prestavby inicioval Markíz de Pombal. S rekonštrukciou kráľovského paláca však už nepočítal. Miesto dostalo novú podobu námestia so sochou kráľa Jozefa I. umiestnenej uprostred plochy. Ten ideu nového usporiadania podporil, keďže od katastrofy trpel klaustrofóbiou a preferoval otvorené priestranstvá.

Skúsime si navodiť atmosféru dávnych čias a podídeme k rieke. Všimneme si dva stĺpy stojace na konci mramorových schodov vstupujúcich do vody. Nie sú tam len z estetických dôvodov. Pripravené na kotvenie lodí privážajúcich oficiálnych a významných hostí sú viac než estetickým prvkom.

Keď ste už tu, navštívte aj Time Out Market Lisboa, kde nájdete dobrý streetfood. Nachádza sa pod strechou Mercado da Ribeira a je to teda neďaleko hlavného námestia. Je tu takmer 40 reštaurácií a kioskov, nepotrebujete rezerváciu stola. Miest na sedenie je tu okolo 1000. Ak by som mala vybrať niečo špeciálne, tak niekoľko TOP portugalských šéfkuchárov tu má svoje reštaurácie.

Napr. populárny je Alexandre Silva, ktorý vyhral súťaž TOP Chef a získal aj Michelinsku hviezdu za reštauráciu Loco. Jeho ďalšia reštaurácia v meste sa volá Fogo. Tam rezervácie potrebujete. V tržnici musíte ochutnať u neho minimálne portugalsky dezert papas de anjo s jablkovým pyré.

Alternatívou je Mercado Campo de Ourique, ktorý sa nachádza mimo centra mesta a nachádza sa v štvrti Campo de Ourique, kde slúži obyvateľom už od roku 1934. V roku 1991 a 2013 ho opravovali, no stále si zachoval aj to svoje pôvodné. Sú tu taktiež možnosti reštaurácie a barov podobne ako v markete Time out.

Viete sa tam zastaviť na ceste do mauzólea/cintorína Cemitério dos Prazeres, ktoré odporúča aj National Geographic. Turisti tu väčšinou nechodia, iba ak im toto miesto odporúči niekto, kto sa vyzná... Každopádne na trhu odporúčame vyskúšať lokálne petiscos (Španieli by to nazvali tapas). 

Ako sme už spomenuli, námorníctvo je s Lisabonom úzko späté a v jeho uliciach sa neraz túlali aj osamelí kapitáni a členovia posádok hľadajúci zábavu. V Lisabone bežne existovali nevestince. Práve neďaleko Time out marketu hľadajte ulicu Rua Nova do Carvalho, ktorú každý pozná aj ako Calle Rosa (Ružová ulička). Jej začiatky boli ťažké. Bola to akási obdoba red light districtu.

Neskôr sa nevestince zatvorili a otvorili tu bary a reštaurácie. Mnohé z nich nesú pôvodné mená. V roku 2013 dokončili ružovú maľbu na ceste a toto miesto si okamžite zamilovali ako aj domáci tak aj turisti. Odporúčam vrátiť sa sem v noci aj so svojou partiou. Bývajú tu skvelé párty, podniky sú otvorené približne do 3:00 ráno.

Ak však chcete vidieť ako to tu vyzeralo v minulosti, tak nakuknite do baru Pensão Amor. Kalendár programu nájdete na ich webovej stránke.

Zaujímavý je burlesque, kabaret alebo pole dance. Ak tu však zvedavci nič zaujímavé nenájdu, môžu si aspoň objednať z množstva zaujímavých koktailov ako napr. Bing Qing zo ženšenu a Beefeater ginu a posedieť si na starých gaučoch a nasať atmosféru. Ak chcete z Ružovej uličky instagramovú fotku, tak príďte sem skoro ráno, kedy tu nebýva živej duše.

Najlepšie je postaviť sa pred Pensão Amor tak, aby ste mali v pozadí žltý mostík s modrou budovou za ním a ružovú uličku v jednom zábere. Ak máte šťastie na prázdnu ulicu otočte svoj telefón s fotoaparátom k ružovej zemi a od zeme sa pokúste zachytiť ulicu aj s mostom v pozadí. Ak hľadáte lepšiu fotogenickú uličku, musíte zájsť trošku ďalej do ulice Rua da Bica a zachytiť staré farebné budovy s riekou Tejo v pozadí. Calle Rosa a aj LX Factory sa objavili v klipe k songu Breaking Me od A7S, DJ Topic.

LX Factory – priemyselný komplex, ktorý sa z bývalej textilnej továrne premenil na kreatívne miesto s množstvom nekonvenčných umeleckých diel, dizajnových obchodov, kníhkupectiev, reštaurácií a barov. Steny pokrývajú originálne grafity a priestor ozvláštňujú rozličné formy pouličného umenia, vrátane predmetov z korku. Asi najpôsobivejším objektom je gigantická včela vytvorená z odpadu. LX Factory ponúka svojim návštevníkom takmer každý deň zaujímavý program od vernisáží, diskusných fór a hudobných vystúpení až po blšie trhy. Vedľa sa nachádza svojský koncept Village Underground. Ide o coworkingový hub pozostávajúci z nahromadených starých autobusov a kontajnerov.

Lisabon má zaujímavé múzeum Quake. Je to miesto, ktoré Vás za 1,5 hodinu prevedie rokom 1755 a na simulácii zažijete aké to bolo počas zemetrasenia. Lístok si kúpte vopred na stránke múzea a niečo málo ušetríte.

Pamätáte sa ešte na úvodné slová našej prehliadky? Tá sa teraz blíži k záveru. Možno vám teda chýba zmienený slávny most prirovnávaný k Golden Gate Bridge v San Franciscu. Hneď to napravíme. Stačí, aby ste sa pozreli doprava. Most 25. apríla (Most 25. de Abril) bol postavený v roku 1966 a pomenovaný podľa vtedajšieho autoritatívneho politika Antonia Salazara. S dĺžkou 2 277 metrov bol v čase postavenia najdlhším vysunutým mostom v Európe. Súčasný názov oslavuje nástup krajiny na svoju demokratickú cestu, ktorá odštartovala Karafiátovou revolúciou 25. apríla 1974.

 Kam by vás doviedol, ak by ste po ňom vyrazili? Do Almady, rovno ku Kristovi. Socha Krista v Almade bola postavená podľa predlohy známej sochy Krista v brazílskom Riu. Počas II. svetovej vojny portugalskí biskupi sľúbili, že ak sa krajina nezapojí do tohto ozbrojeného svetového konfliktu, odvďačia sa Bohu týmto spôsobom. Portugalsko sa uchránilo pred vojnou, a tak v roku 1959 vyrástla do výšky 113 metrov socha Krista so široko rozprestretými rukami.

Portugalci žijú v inom dennom režime ako Stredoeurópania. V čase, keď by sme sa doma asi pomaly zberali do postele, miestni, držiaci za ruky ledva chodiace malé deti, sa len teraz vydávajú do ulíc. Podniky sa zapĺňajú a ulice v centre praskajú.

Aj na Praça da Figueira vidno postávať hlúčiky ľudí. Miesto je, okrem iného, obľúbeným bodom stretávania sa. Názov v preklade znamená „Námestie figových stromov“, hoci tu už žiaden nestojí. Namiesto nich tu stojí socha kráľa Jána I., zakladateľa avízkej dynastie a záchrancu národa pred kastílskou nadvládou víťazstvom v bitke pri Aljubarotte v roku 1385. Dátumu, ktorý musí ovládať každý školák aj po prebudení o polnoci. Spoločnosť mu robia početné kŕdle holubov.

Tri minúty pešou chôdzou prídeme na Largo de São Domingos, ktoré je prakticky susedným námestím. Po boku Kostola Sv. Dominika stojí palác São Domingos, v ktorom došlo k zlomu v portugalských dejinách. Bol sídlom významnej osobnosti Portugalska Doma Antão de Almada. Hovorí sa, že pred povstaním v roku 1640 sa tu 1.12. stretol so 40 sprisahancami, pričom táto udalosť zohrala kľúčovú rolu v portugalskej vojne za obnovu.

V roku 2006, pri príležitosti 500. výročia, na námestí nainštalovali pamätník na počesť Židov, smutne pripomínajúci Lisabonský masaker z roku 1506. Počas veľkonočných sviatkov fanatickí katolíci prenikli do štvrtí konvertitov, pokrstených Židov, a zavraždili až 4 000 žien, mužov a detí. V snahe „očistiť“ katolícku cirkev si vytiahol rozbúrený dav zámienku židovského podielu viny na spôsobení sucha, hladomoru a moru. Medzi ľuďmi však obiehala fáma, že kto zabije Žida, tomu sa odpustia všetky hriechy. Žiaľ, tento spôsob vyznania kresťanskej viery sa stal počas inkvizície bežnou praxou. Vedľa pamätníka je nápis „Lisabon, mesto tolerancie“ preložený do 34 jazykov.

Lisabonské oceanárium

V modernej štvrti Parque des Nacoes nájdete podmorský svet, najväčšie akvárium v Európe. Táto štvrť veľmi rýchlo rastie a je tam možnosť využiť kabínovú lanovku Telecabine a oceniť výhľady z veže Vasca da Gamu (145 m).

Ocenárium bollo otvorené v roku 1998 ako súčasť svetovej výstavy EXPO, kedy sa nazýval Pavilón Oceánov. Každoročne ho navštívi cca 1 milión ľudí. V strednej časti sa nachádza centrálne akvárium, ktoré s objemom 5 miliónov litrov slanej vody drží rekord najväčšieho akvária na svete. Zvyšok akvária má 4 bloky, z ktorých každý predstavuje iný oceán. Môžeme tu vidieť viac ako 500 druhov zvierat a rastlín. Okolo vás si budú plávať žraloky, tuniaky, raje, vráskavce i tzv. Slnečnica (sunfish), a aj jediné morské vydry v Európe, zachránené na Aljaške.

Pláž v Lisabone - ak chcete zájsť na pláž (nedá sa však pohodlne kúpať, ale je dobrá na opaľovanie) a pozorovať surfistov, tak odporúčam od Španielskeho námestia (Praça de Espanha) nastúpiť na autobus 3710 smerom na Costa de Caparica, cesta trvá 50 min. Keď vystúpite na Costa de Caparica, tak od tejto zastávky je to k pláži asi 10 minút peši.

Múzeum portugalských dlaždičiek – umiestnené v bývalom kláštore Madre Deus, čiže okrem azulejos môžete obdivovať aj krásny kostol s barokovou výzdobou. Prevedie vás celou históriou dlaždíc v Portugalsku od 2. polovice 15. storočia po súčasnosť, vrátane tých najvzácnejších exponátov. 

Livraria Bertrand – najstaršie fungujúce kníhkupectvo na svete podľa Guinessovej knihy rekordov. Bolo založené v roku 1732 v štvrti Baixa. Ak ste milovníkom kníh, poprechádzajte sa medzi regálmi, užite si vôňu papiera a odneste si hodnotný suvenír v podobe nejakého zaujímavého titulu.

Nástenná maľba od pouličného umelca Vhilsa zobrazujúca známu speváčku fado Amaliu Rodrigues na Rua de Säo Tomé s názvom „Calçada“ v Alfame. Dielo je unikátne tým, že je celé vyrobené z portugalskej dlažby.

Kostol a kláštor Säo Vicente de Fora ako zázrakom prežil ničivé zemetrasenie. Možno ho ochránil práve Sv. Vincent, mučeník zo 4. storočia, ktorý je patrónom Lisabonu. Stavba si zahrala v niekoľkých portugalských filmoch a dokumentoch. Vo vnútri si nenechajte ujsť dlaždice zobrazujúce La Fontaineove bájky. Perličkou je, že kláštor využíva na ochranu historických kníh pred hmyzom netopiere.

Kostol Sv. Dominika stojí na námestí Largo de São Domingos, ktorému dal meno. Kedysi bol súčasťou kláštora. Má ohromujúci interiér, prepracované oltáre, hodnotné umelecké diela a atmosferické osvetlenie, ktoré vytvára auru spirituality.

Kostol Sv. Rocha (Igreja de Säo Roque) postavili v 16. storočí jezuiti, a tým sa zaraďuje medzi prvé jezuitské kostoly na svete. Nenápadná vonkajšia fasáda je v hlbokom kontraste s nádherou, ktorá vás čaká vo vnútri. Kostol má až 8 barokových kaplniek, ktoré spolu vytvárajú doslova klenotnicu. Kaplnka sv. Jána Krstiteľa bola vyrobená v Ríme za vlády Jozefa I. Po dokončení ju rozobrali, prepravili loďami do Lisabonu, kde ju poskladali ako lego. Zdobia ju vzácne materiály, ako alabaster, zlato a drahokamy a považuje sa za najdrahšiu kaplnku na svete.

Cervejaria Ramiro – otvorená v roku 1956 ako jednoduchá piváreň. Neskôr sa preorientovala na marisqueriu – reštauráciu, ktorá sa špecializuje na morské plody. Guardian ju opísal ako „chrám plodov mora“. Reštaurácia je mimoriadne populárna medzi miestnymi, aj turistami. Napriek veľkorysému priestoru rozloženému až na troch podlažiach sú vonku takmer vždy dlhé rady. Nečakajte biele obrusy a škrobenú atmosféru. Hovorí sa tu nahlas, všade je ruch a okolo budú pobehovať tak trochu drzí čašníci. A dokonca, ak je vás viac, môže sa vám stať, že ani nebudete sedieť spolu. Ale o to tu ide. Kus autenticity, ktorá by nás inde znechutila, tu je to však presne ako má byť.

Gambrinus – elegantná reštaurácia s bohatým dreveným obložením vytvárajúcim teplý svetlý dizajn a vintage atmosféru. Určite sem zavítajte, ak hľadáte pohodlie a noblesu. A pochopiteľne vynikajúcu tradičnú kuchyňu, ktorá predbehne vaše očakávania a nadchne aj tých najväčších gurmánov. Bezchybný zážitok dotvorí slušný profesionálny servis. Ak ste single, doporučujeme sedenie pri bare, ktoré pre vás bude nezabudnuteľným zážitkom.

Local Healthy Kitchen – výborná voľba pre milovníkov zdravého životného štýlu. Reštaurácia ponúka množstvo špecialít inšpirovaných portugalskou kuchyňou s moderným vibom. Jedlá sú plné kreativity a vždy perfektne naaranžované. Na svoje