Marakéš - čím vás prekvapí mesto pod Atlasom?

Prehliadku začíname na mieste zvanom Menara, pri jednom z najväčších letísk v krajine, ktoré sa rovnako volá Menara. Menara sa v arabčine označuje miesto, ktoré je vyššie ako všetko na okolo. Aj preto je pavilón zo 16. storočia v botanickej záhrade zvanej Menara najvyšším bodom široko ďaleko. Pavilón bol postavený dynastiou Sádovcov, ktorí extrémne zbohatli na predaji cukru Európanom.

Pred pavilónom sa nachádza umelé jazero, v ktorom plávajú ryby a na toto jazero je z pavilónu krásny výhľad. Práve z tohto balkónu kedysi sledoval vtedajší sultán, ako v jazere topia jeho nepriateľov, aby mal aspoň nejaké rozptýlenie počas stereotypických dní, ktoré panovník trávil so svojim háremom alebo pojedaním ďatlí, či granátových jabĺk, čo je typické ovocie pre túto časť sveta.

Botanické záhrady Menara, ktoré sú plné olivovníkov a rodín s deťmi, ktoré v tieni týchto nádherných starých stromov piknikujú, dostávajú svoju vlahu z hôr Atlasu, vďaka dômyslene vybudovanému systému zavlažovania, ktorý privádza vodu z takmer 40 km vzdialeného pohoria s najvyšším vrchom Jabal Toubkal (4 167 m). 

Ďalšia zastávka na našej trase je vzdialená iba 15 minút autobusom a volá sa Koutoubia. Je to 77 metrov vysoký minaret, ktorý patrí mešite v starom meste, alebo v medine, ako sa často staré mesto v arabčine nazýva. Tento minaret slúži ako orientačný bod v meste, keďže leží na križovatke  významných ulíc, ktoré pretínajú centrum.

Minaret bol postavený koncom 12. storočia kalifom Jakubom Al-Mansúrom a stal za vzorom pre neskoršiu islamskú architektúru ako napríklad veža Hassan Tour v Rabate alebo Giralda v španielskej Seville, ktorá bola neskôr prestavaná na kresťanskú zvonicu. A toto je tá pravá Menara v Marakéši, pretože žiadna iná stavba ani budova nie je a ani nemôže byť vyššia ako práve tento 77 metrov vysoký minaret, ktorý má na úplnom vrchu 3 guličky. Je to typický znak minaretov v Maroku a je niekoľko verzií, ktoré vysvetľujú, čo tietu guličky znamenajú. Obľúbenou je tá, ktorá hovorí, že guličky symbolizujú toleranciu troch náboženstiev - islamu, kresťanstva a judaizmu.

Ku minaretu Koutoubia sa dostávame cez krásne záhrady plné ďatlových paliem. Legenda hovorí, že mesto založili ľudia z púšte, ktorí jedli hlavne ďatle a kôstky vypľúvali na zem - preto tak veľa ďatlových paliem. Zaujímavé je, že hneď vedľa mešity sa nachádzajú základy pôvodnej mešity, z ktorej sa nakoniec upustilo, lebo vtedajší stredovekí architekti vypočítali, že nie je úplne dokonale otočená smerom k Mekke a tak musela byť prestavaná.

Ďalším miestom, ktoré nemôžme obísť je 10 minút autobusom vzdialený palác El Badi. Je to miesto, ktorého názov v arabčine znamená palác neporovnateľnej krásy. Aj keď je pravda, že svoje najlepšie časy má už dávno za sebou, stále je to miesto s úžasnou atmosférou a charakterom. Nachádza sa na konci zaprášenej ulice, kde predávajú hlinené nádoby slúžiace na prípravu typického jedla zvaného tažín a keď neviete kam ísť, len ťažko by ste toto miesto našli.

Stavba tohto paláca bola financovaná prevažne z výkupného zaplateného Portugalskom po tzv. bitke troch kráľov v 16. storočí. Trvalo celých 15 rokov kým palác postavili, no ale keď bol dokončený, tak zosobňoval to najdokonalejšie a najkrajšie z čias slávnej a bohatej dynastie Sádovcov. Nebola tu núdza o prvky zo zlata, talianskeho mramoru a drahých kameňov. V strede paláca bol takmer 100 metrov dlhý bazén a okolo neho presne 360 bohato vyzdobených izieb.

Dnes si môžme len domýšľať, akú nádheru mohol palác El Badi ukrývať. Faktom je, že keď padla dynastia Sádovcov a nastupovala dynastia Alaouitovcov, tak nový sultán prikázal ukradnú všetko hodnotné z paláca El Badi, aby to mohol použiť ako dekoráciu svojho vlastného nového paláca v novom kráľovskom meste Meknés. 

Len možno 10 minút pešo od paláca El Badi nájdeme židovskú štvrť Mellah, kam židia utekali pred španielskou inkvizíciou. Tu nájdeme naozaj okázalú stavbu postavenú z lásky. Podobne ako indický Taj Mahal je postavený z lásky, tak aj palác Bahia v marockom Marakéši je postavený z čistej lásky. Bol postavený v 19. storočí a postavil ho vtedajší vezír Ba Ahmed pre svoju obľúbenú manželku, ktorá sa volala Bahia, vraj preto, lebo ona mu ako prvá porodila syna, ďalšieho nástupníka na tróne.

Nájdeme tu až priam ťažko uveriteľné detaily a prvky tak typické pre arabskú a islamskú architektúru, dohnané priam do úplnej dokonalosti. Návštevník sa len prechádza s otvorenými ústami, vníma atmosféru tohto miesta a predstavuje si, ako asi musel vezír Ba Ahmed milovať svoju ženu. Ak ste niekedy boli v andalúzskej Alhambre, toto miesto vám bude veľmi povedomé. 

Zaprášenými uličkami starej mediny sa behom necelých 20 minút dostaneme do srdca tohto mesta, ba až do srdca celej západo africkej krajiny, na námestie Jemaa el-Fna, čo v preklade znamená Námestie mŕtvych, keďze sa tu kedysi konali verejné popravy. Je to jedno z tých miest, ktoré sa asi ani nedá pochopiť. Jednoducho stojíte a pozeráte a ste šokovaní kamkoľvek pohľadom zaostríte.

Raz natrafíte na pouličných zubárov, raz na spevákov bez mikrofónu, potom vám niekto na ramená hodí opicu v plienkach na reťazi, potom uvidíte jastraby na bidle, hneď vedľa vás nejaká žena schmatne za ruku a bude vám kresliť tradičné berberské symboly hennou, toľko čo sa vytrhnete z jej zovretia tak na vás skríkne deduško, ktorý predáva staré ponožky a holuby, za ním sa na zemi plazia hady a už už vám ich niekto chce položiť okolo ramien, no v tom ho predbehne skupina chlapov s veľkými klobúkmi, ktorí zvonia aby si od nich ľudia kúpili pohár vody.

Do toho sa ozýva hlasná hudba, ruky z kažej strany vás ťahajú do svojich stánkov, kde vám sľubujú ten najlepší kebab v Afrike spolu grilovanými baklažánmi na špíze a arabským chlebom. Lenže nie je to také jednoduché, lebo ten stánok je 10 metrov ďaleko a to sa ešte musíte predrať cez zhromaždenie ľudí, ktorí počúvajú starých rozprávkárov hovoriť svoje príbehy a do toho vám ktosi predáva bubny a staré svietniky, či baranie hlavy a korytnačie panciere. Je to doslova útok na vaše zmysly z každej jednej strany a človek to nestíha spracovať a stáva sa až dezorientovaným.

V tejto chvíli sa môže stať, že sa zatúlate do bočných uličiek a možno vás niekto aj pozve k sebe domov. Maročania občas bývajú voči cudzincom dosť formálni. Keď niekoho stretnete po prvýkrat, nie je nič výnimočné, keď sa vás bude vypytovať na váš rodinný stav, deti, zdravie alebo že z akej rodiny pochádzate.

Maročania sa zvyčajne zdravia potrasením si ruky a niekedy aj 2 bozkami, najprv na ľavé a potom na pravé líce - ale toto sa robí len keď sa stretnú ľudia rovnakého pohlavia, čiže žena so ženou a muž s mužom. Ak sa chce pozdraviť žena s mužom, žena by mala natiahnúť svoju pravú ruku dopredu na znak pozdravu a muž by sa mal zľahka ukloniť.

Nejaké verejné prejavy náklonnosti sú v Maroku zriedkavým javom. Častejšie uvidíme ako spolu za ruky držia ženy a aj chlapi medzi sebou - znamená to, že sú dobrí kamaráti. Homosexualita je v Maroku zákonom zakázaná a hrozí za ňu väzenie. V podstate, akokoľvek sa už pozdravíte, vždy by to malo byť pravou rukou, a to aj keď ste ľaváci. Ľavá ruka je považovaná za nečistú, pretože sa používa pri veľkej potrebe. Taktiež aj jesť by ste mali iba s pravou rukou. 

Ak sa náhodou ocitnete u Maročanov doma, tak si treba dať pozor na nasledovné veci: Po prvé, vždy sa uistite, že ci ste dostali pozvanie iba vy, alebo môžte prísť aj so svojou ženou. Niektoré konzervatívne rodiny nebudú chcieť mať doma zmiešanú mužsko-ženskú návštevu, alebo budú mať separátne miestnosti pre mužov a pre ženy.

Akonáhle vkročíte do domu, musíte sa najprv vyzuť a nechať si topánky pri dverách. Tiež je dobrým zvykom priniesť nejaké malé darčeky, ako sladkosti, figy, ďatle, oriešky alebo pomaranče. Kvety v niektorých rodinách sú tiež považované za vďačný dar. Určite nenoste žiaden alkohol, iba ak viete, že vás hostiteľ pije. A nenoste žiadne varené teplé jedlá, lebo sa hostiteľka môže uraziť. Keď žena navarí večeru, všetci si posadajú na zem alebo na vankúše okolo okrúhleho stola asi vo výške kolien a na stred stola sa položí jeden veľký tanier pre všetkých.

Predtým ako sa začne jesť, okolo stola koluje malá krhlička s vodou a nádobou, v ktorej si umyjete ruky, pretože tradične sa jedlo je rukami a nie príborom. Najprv musí začať jesť hostiteľ, potom môžu začať ostatní. Keď máte pred sebou ten veľký tanier s jedlom, tak sa očakáva, že máte zjesť zhruba toľko jedla vo veľkosti takého pizzového trojuholnía, keď si to predstavíte.

Tiež sa dá očakávať, že keď dojete tak vám ponúknu viac jedla. Je zdvorilé najprv odmietnuť a potom keď vám ponúknu znova, tak si treba zobrať malú porciu aby sme hosťa neurazili. Ak ste už úplne prejedení, tak sa len hladkajte po bruchu a kývte hlavou z boka na bok a hovorte "Lá šukrán" (nie ďakujem) a každý pochopí, že máte dosť. Nebuďte ale prekvapení, ak hosť bude na vás ďalej tlačiť a núkať vám viac jedla - je to znak úcty k hosťovi a štedrosti hostiteľa.

Čím je bližšie ku večeru, tým je atmosféra na hlavnom námestí energickejšia, otvára sa viac a viac stánkov s jedlom, z ktorých stúpa dym k nočnej oblohe. Hudba je hlasnejšia a dynamickejšia, tance sú rytmickejšie a divokejšie, predavači sú na každom kroku a dav zvedavcov, či už domácich alebo turistov je násobne väčší ako čo i len jednu hodinu dozadu.

Marakéš je hlavné mesto pouličného jedla a bola by veľká škoda neochutnať niečo z domácich špecialít, ktoré miestne stánky ponúkajú. Základné pravidlo znie, jesť tam, kde jedia aj domáci alebo tam, kde sedia rodiny s deťmi. Ak tam sú iba turisti, buď je tam draho alebo je to turistická pasca.

No my sa do Maroka opakovane vraciame niekoľkokrát za rok a už poznáme domácich predavačov a kuchárov aj po menách. Vieme, že najlepšia cícerová polievka je v stánku číslo 75 a že najchutnejšia je, keď ju zajedáte ďatľami za 3 dirhamy. Snáď najtypickejším jedlom v Marakéši sú varené slimáky, ktoré domáci poznajú pod názvom bebouche. Vezmete si špáradlo, alebo niektorí kuchári používajú kaktusový pichliač a vytiahnete slimáka z jeho ulity. Je to delikatesa.

ečer v Marakéši patrí medzi najnezabudnuteľnejšie na našej ceste aj vďaka okolitým kaviarničkám s výhľadom na rušné námestie Jemaa el-Fna. Stačí si objednať sladký mätový čaj a sledovať to divadlo okolo seba. A práve o tom to je. Nechať sa unášať atmosférou a obdivovať toto nevšedné predstavenie.