Lahore, kultúrne srdce Pakistanu

Lahore, kultúrne srdce Pakistanu

Marek Melúch

Marek Melúch

Najväčšie a hlavné mesto provincie Pandžáb a druhé najväčšie mesto Pakistanu patrí jednoznačne medzi kultúrne šoky vo všetkých smeroch. Mesto, ktoré bolo ovplyvnené mnohými náboženstvami a ich vládcami, je v súčasnosti jedno z pakistanských miest s najväčším sociálnym liberalizmom, progresivizmom a kozmopolitizmom.

Pôvod Lahore sa datuje až do prastarej histórie, nakoľko civilizácia povodia rieky Indus patrí k tým najstarším. Samotné mesto sa nachádza na severovýchode Pakistanu pri hraniciach s Indiou v provincii Pandžáb, ktorá je rozdelená medzi tieto dve krajiny. Podľa hinduistickej legendy je názov mesta Lahore odvodený z „Lavpur“ alebo „Lavapuri“ (City of Lava) podľa princa Lava, syna Sity a Ramu, hrdinami starého indického eposu Ramajána. To isté sa hovorí aj o susediacom meste Kasur podľa jeho brata dvojčaťa princa Kusha. Rozprávajú sa legendy aj o tom, že vznik mesta je spojený s Alexandrom Macedónskym a jeho koňom Bukefalom, ktorý tu údajne svojho pána zachránil.

Historicky však bolo dokázané, že mesto Lahore je staré asi 2000 rokov. Prvé overiteľné zápisky existencie mesta pochádzajú od čínskeho pútnika Xuanzang (Šuanč-žang), ktorý okolo roka 630 n. l. navštívil tento región a opísal ho ako veľké a prosperujúce mesto, ktorého názov nevedel. Vďaka svojej polohe bolo mesto terčom častých nájazdov panovníkov rôznych dynastií, ako napr. dynastia Hindu Shahi (850-1026 n. l.), perzská moslimská dynastia Ghaznovci (Ghaznavid dynasty – 977-1186 n. l.), iránska dynastia sunitských moslimov Ghuridi (Ghurid dynasty – 879-1215 n. l.) a dynastia Dilijského sultanátu v stredoveku (1206-1526). O vyplienenie mesta sa v roku 1241 pričinil aj samotný Džingischán a v roku 1397 ho podmanil turkický dobyvateľ z Uzbekistanu, Timur. Ten však mesto od zničenia ušetril a namiesto toho si z neho spravil provinčné mesto svojej armády. Lahore však svoj najväčší rozkvet dosiahlo až po zániku Dilijského sultanátu a vzostupe Mughalskej ríše.

Mughalské impérium

Mughalská ríša (niekedy nazývaná Mogulská ríša alebo ríša Veľkých Mughalov) bola novodobé impérium v Južnej Ázii. Od roku 1526 do roku 1858 sa impérium rozkladalo na obrovskom území od vonkajšej hranice povodia rieky Indus na západe, severného Afganistanu na severozápade, Kašmíru na severe, vysočín dnešného Bangladéša na východe a severnej Indie na juhu.  Mughalská ríša bola založená v roku 1526 panovníkom z dnešného Uzbekistanu, Báburom. Ten bol údajne potomkom piatej generácie turkického dobyvateľa Timura. Niekedy sa však zrod ríše spája až s Báburovým vnukom Akbarom Veľkým. Medzi najväčších panovníkov tejto ríše sa však od jej zrodu považujú Bábur, jeho nástupca a syn Humayun, syn Humayuna Akbar Veľký, syn Akbara Jahangir, syn Jahangira Shah Jahan a syn Shah Jahana, Aurangzeb. Panovníkov Mughalskej ríše bolo ešte omnoho viac, no práve títo sa považujú za najväčších vládcov, počas vládnutia ktorých ríša prekvitala. S nástupom Aurangzeba na cisársky trón sa však strácala stabilita a ríša sa začala decentralizovať. To súviselo aj s násilnou islamizáciou krajiny podporovanou Aurangzebom, ktorá kontrastovala s dovtedajšou náboženskou toleranciou Mughalov voči iným neislamským tradíciám. Medzi najväčších odporcov nového režimu patrili Džatovia, Maráthovia a Sikhovia. Ríša v druhej polovici 18. storočia stratila postavenie a postupne sa pozícia mocnej ríše vytratila z celého Indického polostrova. Zanechali však za sebou obrovskú nezmazateľnú stopu.

Lahore je s populáciou 12,6 milióna obyvateľov druhým najväčším mestom Pakistanu po hlavnom meste Karáči

Lahore sa stalo hlavným mestom Mughalskej ríše v roku 1587, keď Akbar Veľký znovuvybudoval zruinovanú mestskú citadelu, dnes známu ako Lahorská pevnosť. Odvtedy sa každý z významných vládcov postaral o budovanie kultúrneho centra krajiny. Britská východoindická spoločnosť v roku 1846 prevzala kontrolu mesta Lahore z rozpadajúceho sa štátu Sikhov a do roku 1848 mali pod kontrolou celú provinciu Pandžáb. To trvalo až do nezávislosti Pakistanu v roku 1947, kedy sa Britský Rádž rozdelil na Pakistan, Indiu a Východný Pakistan (dnešný Bangladéš).

Prehliadka sa začína v srdci Lahore #

Lahore ponúka okrem neskutočnej autentickej atmosféry aj mnoho architektonických skvostov, ktoré sú absolútne bez turistov. To bude jeden z tých najzaujímavejších faktorov celej prehliadky, nakoľko na všetkých miestach kam prídeme, budeme pre domáce obyvateľstvo ako ufóni, ktorí práve pristáli na zemi. Staré mesto Lahore sa nazýva aj ako „Opevnené mesto Lahore“, nakoľko tu dodnes stoja niektoré steny, ktoré ohraničovali mesto počas Mughalskej ríše. Celá opevnená časť mesta dnes spadá pod kultúrne dedičstvo UNESCO.

Mešita Badshahi #

Prvou zastávkou na prehliadke prvého dňa je bezpochyby mešita Badshahi (Badšáhi) nachádzajúca sa na okraji opevneného mesta Lahore západne od pevnosti. Je považovaná za najikonickejšiu pamiatku celého mesta a tomu sa niet čo diviť. Mešita bola postavená vládcom Aurangzebom v roku 1673, jej stavba trvala dva roky. Táto veľkolepá mešita je unikátnou ukážkou mughalskej architektúry, ktorej exteriér pozostáva z dekorovaného červeného pieskovca s mramorovými vložkami. Dodnes je mešita Badshahi najväčšou mešitou postavenou počas Mughalskej ríše a druhou najväčšou v Pakistane. Po páde Mughalskej ríše ju využívalo impérium Sikhov a Britov ako svoju pevnosť.

Úžasná Badshahi mešita mughalskej architektúry fascinuje svojou prázdnosťou
Foto: Marek Melúch — BUBO

Do prednádvoria mešity sa dá dostať z dvoch strán. Buď ideme cez malé drevené dvierka veľkej brány Roshnai Gate od hotela Fort View Hotel, kde občas spíme, alebo pôjdeme zo strany parkoviska na opačnej strane pri pevnosti. Park, ktorý sa nachádza medzi mešitou a pevnosťou sa nazýva Hazuri Bagh. Občas tu môžeme vidieť pasúce sa pávy. V strede parku je tzv. baradari, budova resp. pavilón s dvanástimi dverami, ktorých cieľom bolo zabezpečiť prúdenie vzduchu vo vnútri. Tieto budovy boli aj kvôli dobrej akustike využívané na spevy a tance noblesných kurtizán. Na jednej strane parku vidíme starovekú opevnenú bránu Alamgiri Gate a na druhej strane je vstupná brána z červeného pieskovca do mešity.

Pri vstupe do každej mešity je povinné sa vyzuť, čo platí aj u tejto. Keďže počasie v Lahore býva cez leto extrémne teplé a vlhké, treba mať na prehliadku prichystanú pokrývku hlavy a opaľovací krém, ale aj pršiplášť, pretože počasie sa tu môže rýchlo zmeniť. Odporúčam zobrať si aj náhradné ponožky, ktoré nám poslúžia ako ochrana pred rozhorúčenou „podlahou“ mešity.

Pred vstupom do areálu mešity

Po vstupe cez bránu nás čaká nezabudnuteľný pohľad na najkrajšiu mešitu Mughalskej éry. Nádvorie mešity s celkovou rozlohou 25 641 m2 je obrovské a zvládne kapacitu až 100 tisíc veriacich. Tu počas slnečného dňa pocítime, prečo je lepšie vziať si so sebou ponožky. Samotná stavba pozostáva z troch výrazných dómov a ôsmych minaretov, pričom tie najvyššie merajú až 60 metrov. 4 minarety sú hlavné a 4 menšie sú okolo samotnej mešity. Minarety sú osemuholníkové  a mierne naklonené do vonkajšej strany z dôvodu zabezpečenia mešity pred zemetrasením. Jednoducho, aby minarety nespadli na ňu. Mughalský architektonický štýl mešity je ovplyvnený perzskými prvkami na rozdiel od starších mešít v Lahore. Ak by sme chceli túto mešitu porovnať s inou, tak práve Jama Masjid v Delhi v Indii je tou najpodobnejšou. Práve z nej si Aurangzeb bral vzor pri stavbe Badshahi mešity, ktorú  postavil o 17 rokov neskôr, v oveľa pompéznejšom meradle, ako jeho otec.

Mešita Badshahi bola viac než 300 rokov známa ako najväčšia mešita sveta

Interiér mešity je prepracovaným dielom stavbárov. Je vyzdobený  bielym mramorom vyrezávaným do kvetinového dizajnu, ktorý bol typický pre mughalské umenie. Hlavná modliaca miestnosť pojme kapacitu až 10 tisíc veriacich. Miestnosti mešity boli postavené tak, aby slúžili aj ako akusticky prepracované hovorne. Ak sa postavíme do stredu miestnosti a rozprávame, zvuk sa zosilňuje. Ak sa postavíme do niektorého z rohov miestnosti tvárou k stene a začneme potichu rozprávať, tak osoba na opačnej strane, otočená taktiež tvárou k stene, to plynule a jasne počuje. Mešitu si prejdeme v smere hodinových ručičiek a na pravej strane mešity (ak sme pred ňou) je z okien výhľad na národnú pamiatku Minar-e-Pakistan. Tento 62 metrov vysoký minaret sa staval v rokoch 1960 – 1968 na mieste, kde bolo po prvýkrát verejne vyhlásené stanovisko politickej strany Moslimská liga k dosiahnutiu nezávislosti Pakistanu. Minaret je súčasťou parku Greater Iqbal, ktorý je centrom oddychu pre domácich ľudí.

Mešita Badshahi, skvost Mughalskej architektúry

Pokračujeme do opevneného mesta... #

Hneď vedľa mešity sú brány do starej opevnenej „citadely“ Lahore Fort, ktorá sa nachádza na severnom konci opevneného mesta Lahore. Celá pevnosť sa rozkladá na ploche väčšej ako 20 hektárov a obsahuje 21 pozoruhodných pamiatok, z ktorých niektoré sú ešte z čias Akbara Veľkého. Prvotná pevnosť bola postavená už niekedy v roku 1566, ale kompletne vystavaná bola až v polovici 17. storočia, kedy bola Mughalská ríša na výslní.

Počas prehliadky Lahore je s nami aj náš lokálny partner Peter, ktorý už dlhé roky spolupracuje s BUBO a vždy nám je nápomocný. On nám kupuje lístky a ukáže nám tie najväčšie zákutia jednotlivých pamiatok, ale aj samotného mesta. Kúsok pri vstupe do pevnosti je toaleta, ktorú sa tu oplatí využiť. Hneď prvotná stena pevnosti nás zaujme farebnou, aj keď vyšedivenou, ornamentálnosťou. Sú tu zachované krásne fresky, mozaiky, ale aj leštené kachličky. Považuje sa za jednu z najväčších stien podobného charakteru. Na stene je 116 panelov, na ktorých sú zobrazené napr. slonie zápasy, anjeli, hra pólo a iné ornamenty.  Samotná stena vznikla  počas vlády Jahangira niekedy v 20. rokoch 17. storočia a dokončená bola jeho synom Shah Jahanom.

Hneď naľavo za vstupom sú schody, po ktorých sa dostaneme na hornú plošinu samotnej pevnosti, kde sú staré ruiny, ale aj zachované budovy. Ako prvé nazrieme do „paláca zrkadiel“ Sheesh Mahal. Nachádza sa v severozápadnom bloku pevnosti a považuje sa za jej klenot. Tento prepracovaný palác z bieleho mramoru je dekorovaný odrážajúcimi sa sklenenými dlaždicami a je ukážkou perfekcionizmu Shah Jahana. Skúste zapnúť viacerí baterku na telefóne a namierte na strop. Uvidíte, čo sa stane.

Pevnosť Lahore

Ďalej sa prejdeme cez letný palác známy aj ako „Pari Mahal“. Je to labyrint miestností z čias Shah Jahana. Využívali sa najmä počas teplých letných mesiacov, kedy slúžili ako klimatizované miestnosti vďaka oknám s dokonalými úzkymi výrezmi, cez ktoré príjemne fúka, aj keď je takmer bezvetrie. V celom paláci si treba všimnúť aj vodný systém, ktorý tu už v tej dobe mali. V dobách rozkvetu bola pevnosť Lahore popri rieke Ravi, ktorá jej vytvárala relatívne nedobytnú polohu. Práve z rieky Ravi bola do pevnosti pumpovaná voda, ktorá kolovala po väčšine miestností. Mali tu dokonca aj svoje fontánky a kaskády, v ktorých voda pravidelne cirkulovala a ochladzovala priestory. Rieka Ravi však rokmi odklonila svoj smer a dnes sú tu po nej iba stopy po hradnej priehrade.

Ďalej sa prejdeme cez pavilón kráľovských slečien Khilwat Khana, letný „čierny pavilón“ panovníka Jahangira, Kala Burj, ktorý patrí medzi jeho najvýznamnejšie prístavby. Mierny vplyv európskeho štýlu s anjelmi tu znázorňuje virtuóznosť kráľa Šalamúna, s ktorým sa sám Jahangir stotožňoval.  Na opačnej strane je „červený pavilón“ Lal Burj, ktorý sa začal stavať počas Jahangira, no dokončil ho až jeho syn Shah Jahan.

Pokračujeme ďalej po pevnosti

Ďalej prejdeme cez tzv. Shah Jahanov štvoruholník (Shah Jahan´s Quadrangle), čo je nádvorie zložené z viacerých pavilónov. Medzi najdôležitejšie patrí spálňa Shah Jahana Khwabgah postavená pod dohľadom jeho pravej ruky, Wazir Khana. Ďalšou je pavilón Diwan-i-Khas, v ktorom panovník prijímal svojich hostí a riešil politické záležitosti. Pokračujeme do ďalšieho nádvoria Jahangirov štvoruholník (Jahangir´s Quadrangle), ktoré je tým najväčším z celej pevnosti. Pavilón Diwan-i-Aam bol taktiež pavilónom na prijímanie hostí a iných návštev, no v roku 1841 bol zničený synom maharadžu Ranjit Singh-a, Sher Singh-om. Súčasná štruktúra bola postavená Britmi v roku 1849 po víťazstve nad Sikhmi. Zaujímavými stavbami sú tu aj Kharak Singh Haveli, čo bol súkromný dom potomka Ranjit Singha. Spolu s pavilónom Sehdari sú to jedny z mála štruktúr, ktoré boli postavené za čias Sikhskej nadvlády a neboli zničené Britmi. 

Na južnej strane nádvoria sa nachádza posledný veľký pavilón, prejdeme ho a ocitneme sa na obrovskom trávnatom nádvorí plnom zelene a stromov. Tu si vieme spraviť pauzu na toaletu, ale aj nejaký čaj, kávičku alebo studený nápoj. Zároveň sú tu dva  obchodíky so suvenírmi, kde jednoznačne treba nakúpiť magnetky! Sú to jediné „turisticky“ suvenírové obchody z našej celej prehliadky. Magnetky síce nepatria medzi najkrajšie, no kto sa môže pochváliť magnetkou z Pakistanu?

Lahorskú pevnosť máme za chvíľu prejdenú...

Smer staré mesto Lahore... #

Dve najdôležitejšie pamiatky už máme za sebou a je čas vyraziť do omnoho rušnejšej časti mesta. Autobusom sa odvezieme až k bráne Delhi Gate, ktorá je 1 zo 6 preživších historických brán opevneného mesta Lahore. Názov Delhi má podľa svojej polohy na východe mesta, nakoľko hlavné mesto Indie je odtiaľto východným smerom. Staré mesto je dodnes kultúrnym srdcom Lahore, ale aj samotnej provincie Pandžáb. Za bránou zrazu všetko ožilo a život tu je úplne iný ako v mešite a v pevnosti. Všetko, čo vidíme je autentické a presne také, ako vidíme v dokumentoch National Geographic. Ulice sú rušné, špinavé, rozbité, plné ľudí, ktorí sa niekam premávajú, no zároveň sú plné farieb, vôní, chutí a všetkého čo Vás napadne. Tu vidíme naživo, ako ľudia žijú. Celé to na prvý pohľad vyzerá ako obrovský trh poprepletaný tisíckami uličiek, v ktorých by sme sa bez lokálneho sprievodcu všetci stratili, no človek sem rýchlo dokáže zapadnúť. V starom meste sa kultúra spája na každom rohu. Na jednej strane je dom z éry Mughalov, na druhej strane je dom (haveli) z čias Sikhov a na opačnej strane stopy po Britskej nadvláde.

Staré opevnené mesto Lahore je unikátnym zážitkom autenticity

Mešita Wazir Khan #

Cez spleť uličiek prejdeme aj okolo jedného z najstarších domov v starom Lahore, ale aj cez vodárenský dom, ktorý dodnes aktívne funguje a prináša do starého centra vodu. V ňom sa vždy zastavíme a nazrieme, ako to tu vyzerá. Dajte si pozor, aby ste sa nepotkli. Najzaujímavejšou stavbou je však náš cieľ v starom meste, Masjid Wazir Khan. Táto mešita v západnej časti opevneného mesta Lahore bola postavená v čase nástupu panovníka Shah Jahana na trón. Stavba bola dokončená v roku 1641 a jej stavba trvala 7 rokov.

Mešita Wazir Khan je najornamentálnejšou mešitou Mughalskej éry
Foto: Marek Melúch — BUBO

Wazir Khan sa považuje za najornamentálnejšie dekorovanú mešitu Mughalskej ríše. Je známa najmä vďaka svojím spletitým dlaždicovým fajansám známym ako „Kashi-Kari“. Interiér mešity v ničom nezaostáva a ponúka prepracované fresky a stropné ornamenty. Podobne ako v mešite Badshahi, aj tu sa musíme vyzuť a prejsť na hlavné nádvorie cez tzv. Iwan (vstupná brána obdĺžnikového tvaru, nad oblúkom ktorej sa nachádza Šaháda, resp. vyznanie viery, ktoré patrí do piatich pilierov islamu).  Záujemci majú možnosť vystúpiť aj do minaretu napravo od mešity (opačná strana vchodu). Iba tento jeden je sprístupnený verejnosti. Mešita má 5 dómov, pričom ten najvyšší má takmer 10 metrov, a 4 minarety s výškou 33 metrov.

Mešita zasadená v centre starého mesta Lahore

Mešita sa nachádza na hlavnej tepne starého mesta na ulici Shahi Guzargah (kráľovská cesta), ktorá bola tradičnou cestou mughalskej noblesy na ich ceste do kráľovskej rezidencie v pevnosti Lahore. Podnet na stavbu mešity zadal hlavný doktor kráľovského dvora Mughalov, Hakeem Ilam-ud-din Ansari, známy najmä ako Wazir Khan. Ten sa neskôr stal aj miestodržiteľom samotného Pandžábu a je zodpovedný za stavbu niekoľkých pamätníkov v Lahore. 

Pohľady z minaretu na mešitu a okolie patria rozhodne medzi tie najexotickejšie, aké človek zažil. Na nádvorí sa nachádza aj jazierko 10x10 metrov, ktoré sa využíva najmä pri islamskom rituáli umývania - wudu. Okrem toho sa tu nachádza aj krypta s hrobkou svätého sufiho (predstaviteľ mystického islamu), Syed Muhammad Ishaq Gazruni-ho, známeho aj ako Miran Badshah. Nádvorie je lemované 32 malými študovňami zvanými „khanas“ určenými pre náboženských učencov. Odtiaľto je najlepší čas vyraziť na večeru. Vhodným variantom je pešia zóna na ulici Fort Road, kde je výborná reštaurácia Haveli Restaurant s terasou a večerným výhľadom na osvietenú mešitu Badshahi. Sem sa dostaneme zo starého mesta na motorikšiach alebo autobusom.

Doprava v Lahore je zážitkom samým o sebe

Doprava v Lahore je zážitkom samým o sebe

Druhý deň prehliadky sa môže začať... #

Dnešný deň sa budeme pohybovať po jednotlivých pamiatkach autobusom, nakoľko sú od seba relatívne dosť vzdialené. Doprava v Lahore je neustále vyťažená a preto niekedy aj 10 km môže trvať viac než hodinu jazdy. Pozorovanie dopravnej situácie je však nezabudnuteľným zážitkom.

Prvou zastávkou dnešného dňa bude Lahore Museum. Patrí medzi najlepšie a najnavštevovanejšie múzeá v Pakistane. Založené bolo v roku 1865 na menšej ploche a otvorené až v roku 1894 na mieste, kde stojí dodnes. Samotná budova, ako aj kanón Zamzama pred ňou sa preslávili najmä vďaka slávnemu britskému románu Kim od Rudyarda Kiplinga, ktorého otec John Lockwood Kipling bol jedným z prvých kurátorov múzea.

V múzeu sa nachádza celkom 18 galérií. Najvýznamnejšie z nich sú práve 4 najväčšie miestnosti vedľa vestibulu. Po vstupe do múzea sa nachádzame v umeleckej galérii, ktorá je akoby vestibulom celého múzea. Po ľavej strane sú miestnosti s Islamskou galériougalériou Gandhara, cez ktoré sa dostaneme do Hinduistickej, Budhistickej a Džinistickej galérie (z tejto sa dá ísť do ďalšej miestnosti, ktorá sa aktuálne rekonštruuje, ale sú tu po stranách toalety). Po pravej strane od umeleckej galérie v strede je galéria obrazov a rôznych malieb od slávnych mughalských, ale aj pakistanských novodobých umelcov. Okrem toho tu nájdeme aj oddelenie so zachovanými rukopismi  a kaligrafmi. Múzeum disponuje mnohými greko-budhistickými (zloženie helenistickej kultúry a budhizmu) sochami, mughalskými obrazmi, maľbami Pahari (maľby z horských regiónov), ale aj relikviami civilizácie z povodia rieky Indus. Sú tu zobrazené aj obdobia Gandhara (praveký hinduistický región) a Grécko-baktrijské kráľovstvo. Najväčším unikátom múzea je socha postiaceho sa Budhu „The Fasting Budha“, ktorá sa datuje až z obdobia Gandhara, niekedy z 2. storočia nášho letopočtu. V múzeu sa oplatí stráviť minimálne hodinu a pol času a dôkladne si pozrieť tie najzaujímavejšie galérie. Ak náhodou niekto nemá náladu na múzeum, tak sa môže prejsť okolo budovy, kde uvidí Univerzitu umenia a dizajnu, Pandžábsku univerzitu farmácie, múzejnú knižnicu, park Nasir Bagh alebo Pandžábsku verejnú knižnicu.

Múzeum, ktoré by v západných krajinách bolo preplnené turistami

Odtiaľto sa presúvame cca 9 km severne k hrobke štvrtého mughalského panovníka Jahangira – Jahangir´s Tomb. Počas cesty budeme prechádzať okolo minaretu Minar-e-Pakistan, ktorý sme včera videli z mešity, ale aj z pevnosti. Akonáhle prekročíme rieku Ravi, tak je to už iba asi 10 minút jazdy k parkovisku a k vstupnej bráne do areálu.

Za vstupnou bránou sa nachádzajú rozľahlé perzské záhrady zvané „Chahar Bagh“, alebo aj rajské záhrady. Ich špecifickou charakteristikou sú symetrické tvary v podobe štyroch alebo viacerých rozdelených sekcií záhrady na štvorce s dláždenými chodníkmi (khiyabans) a dvoma pretínajúcimi sa ústrednými vodnými kanálmi. Tie majú odzrkadľovať 4 rieky tečúce do raja „Jannat“, ktorý je islamskou predstavou raja. Od brány prejdeme na prvú križovatku chodníkov. Najprv ideme doprava k hrobke vládcu Jahangira. Jeho hrobka sa nachádza v obrovskom štvorcovom mauzóleu v strede záhrady. Hrobku si nechal postaviť sám Jahangir v záhrade „Dilkusha“, ktorá bola jeho obľúbeným miestom, ako aj jeho manželky Nur Jahan. Až jeho syn, piaty mughalský vládca Shah Jahan, sa rozhodol okolo hrobky postaviť v roku 1637 mauzóleum hodné cisára na počesť svojho otca. Jahangir vládol Mughalskej ríši v rokoch 1605 – 1627, kedy zomrel pri Kašmíre. Bol dopravený do Lahore a presne na tomto mieste bol aj pochovaný.

Z múzea sa presunieme 10 km severne k hrobke Jahangira

Architektúra mauzólea je v mughalskom štýle ovplyvnená perzskými prvkami, ktoré na mughalské kráľovské nádvorie priniesla Nur Jahan. Exteriér stavby je podľa sunitskej islamskej tradície, kedy aj pradedo Jahangira, Babur, sa rozhodol byť pochovaný pod otvoreným nebom v Báburových záhradách v Kábule. To však Jahangir porušil, pretože jeho hrobka strechu mala, ale neželal si, aby sa na mauzóleu nachádzal stredový dóm. Aj preto je toto mauzóleum na rozdiel od iných v strede ploché. Dekorácie exteriéru sa nazývajú „pietra dura“ (technika výrezov a vkladania vysoko obrúsených kameňov/polodrahokamov do iného materiálu – napr. mramoru). Interiér hrobky má v strede kenotaf vyzdobený prepracovanými vzormi s polodrahokamami a vyrytými 99-timi menami Alaha, čo je bežné v mystickom islame Sufizme.

Po hrobke Jahangira sa oplatí pozrieť aj hrobku na ľavej strane záhrad. Tu sa za bránou Akbari Sarai nachádza hrobka Asif Khana postavená v roku 1645. Táto stavba už nie je taká monumentálna ako predchádzajúca, no stojí za to sa pozrieť, čo spraví zub času. Hrobka bola postavená pre švagra Jahangira, štátnika Mirza Abul Hassan Jaha, ktorý bol titulovaný ako Asif Khan. Kúsok odtiaľto sa nachádza aj hrobka jeho sestry a panovníkovej manželky Nur Jahan.

Keď sa povie, že doprava je zážitok, tak to myslíme vážne

Keď sa povie, že doprava je zážitok, tak to myslíme vážne

Odtiaľto pokračujeme ďalej k Šalimarským záhradám vzdialeným 13 km, čo počas prázdnej premávky môže byť 30 minút, no počas dopravnej špičky aj viac než hodina. Po ceste sa zastavíme na expresný obed, alebo si dáme niekde miestne placky „čapati“ alebo grilovanú kukuricu, ktorá je veľmi chutná.

Šalimarské záhrady sú od roku 1981 spolu s pevnosťou Lahore zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO. Je to mughalský záhradný komplex vybudovaný s cieľom priblíženia sa perzským rajským záhradám a vytvorenia pozemskej utópie, v ktorej ľudia spolunažívajú v harmónii so všetkými elementmi prírody. Výstavba záhrad v Lahore začala v roku 1641 pod vládou panovníka Shah Jahana a dokončená bola o rok neskôr. Pôvod názvu siaha do turkického jazyka, kde „Shala“ znamená „potešenie – radosť“ a „mar“ znamená „miesto, kde sa žije“.

Záhradný vodný systém bol napájaný z riečneho kanálu Shah Nahar

Záhrady boli vystavané z južnej strany na severnú v troch klesajúcich terasách. Celé záhrady sú uzavreté vysokými opevnenými stenami. Bolo to preto, lebo mughalský kráľovský dvor tu prijímal vážené návštevy zo zahraničia. Šalimarské záhrady majú štvorcový tvar, ako aj záhrady okolo hrobky Jahangira. Sú rozdelené na hornú terasu „Farah Buksh“ (to najlepšie z potešenia), strednú terasu „Faiz Buksh“ (to najlepšie z množstva) a spodnú terasu „Hayat Buksh“ (to najlepšie zo života). Zo severu na juh záhrada meria 658 metrov a zo západu na východ 258 metrov. Na hornej terase sa nachádza 105 fontán, na strednej je 152 fontán a na spodnej ich je 153. To spolu vytvára 410, bohužiaľ, momentálne nefunkčných fontán vzhľadom na to, že starostlivosť o miestne pamiatky nebola prioritou mesta až do nedávnych rokov. Dnes sa to už zlepšuje a po každom návrate na pamiatky v meste Lahore to s nimi vyzerá stále lepšie a lepšie. My sa prejdeme cez záhrady až k hlavnému mramorovému pavilónu „Sawan Bhadoon“, kde vládcovia a jeho návštevníci sledovali tance mughalských alebo iných kurtizán v strede bazénu na podstavci.

Po cca 12 km na juhovýchod sa z hrobky Jahangira dostaneme do Šalimarských záhrad

Našou poslednou zastávkou bude Pakistansko-Indická hranica Wagah-Attari, ktorá sa nachádza 24 km z centra Lahore a 19 km zo Šalimarských záhrad. Nám to potrvá asi 30-40 minút, kým prídeme na parkovisko k hranici. Táto hranica je jedinou pozemnou hranicou medzi Pakistanom a Indiou v rozmedzí 3323 km. Preslávená je každodenným ceremoniálom uzatvárania hranice, ktorý sa koná od roku 1959 nepretržite za každého počasia, až na výnimku niekoľkých dní v rokoch 1965 a 1971 počas indicko-pakistanských vojen. Hranica Wagah bola zriadená v roku 1947 na historickej ceste Grand Trunk Road, ktorá sa považuje za jednu z najstarších a najdlhších hlavných ciest v Ázii. Má vyše 2500 rokov a spája Indický subkontinent s Centrálnou Áziou. Meria takmer 2400 km z mesta Chittagong v Bangladéši až do Kábulu v Afganistane.

Iba 18 km zo záhrad sme na hraniciach Pakistanu a Indie, Wagah Border

Pakistanskí rančeri sa každodenne doberajú s indickou hraničnou strážou

Pakistanskí rančeri sa každodenne doberajú s indickou hraničnou strážou

Z parkoviska k tribúne je to približne 400 metrov, ktoré musíme prejsť peši. Ceremoniál sa uskutočňuje dve hodiny pred západom slnka, čiže asi o 17:00 hod.. Je dobré prísť tak 40-60 minút pred začiatkom, aby sme si našli dobré miesta na tribúne. Hranica Wagah je známa aj ako „berlínsky múr“ Ázie. Rozdeľuje veľké mestá Pandžábu Lahore v Pakistane a Amritsar v Indii. Ak chce ktokoľvek prejsť z Pakistanu do Indie inak ako lietadlom, musí prejsť jedine touto hranicou. Taktiež to je jediné miesto medzi týmito dvoma krajinami určené na import a export tovarov. Ceremónia je v „bojovom“ duchu a zobrazuje rivalitu medzi Indiou a Pakistanom, večnými rivalmi. Ide akoby o súťaž medzi pakistanskými rančermi (Pakistan Rangers) a hraničnými bezpečnostnými zložkami Indie (Border Security Force). Pretekajú, kto vie lepšie pochodovať, kto vykopne nohu vyššie nad seba, kto dá rýchlejšie dole vlajku, ale aj kto dokáže dlhšie kričať do mikrofónu a burcovať rozvášnené publikum. Tento ceremoniál patrí medzi zážitky na nezaplatenie. My sme toho súčasťou a hlasno skandujeme „Pakistan Zindabaaaad“, čo znamená v jazyku urdu „dlho žijúci Pakistan“. Obe krajiny majú na svojej strane obrovské vlajkové žrde s vlajkou svojej krajiny. Pakistan v tomto opäť vyhráva, pretože ich žrď je vysoká 122 metrov (najvyššia v Pakistane) a bola namontovaná v roku 2017, čím predbehla najvyššiu, 110 metrov vysokú žrď Indie.

Mysleli by ste si niekedy, že uzatváranie hranice môže byť taká show?

Po silnej ukážke patriotizmu oboch krajín a uzavretí hranice, sa brána medzi krajinami zatvára a otvára sa až ráno nasledujúceho dňa, kedy sem prídeme znova, no tentokrát nie na ceremoniál, ale na hraničnú kontrolu. Krajina, ktorá vo svete nemá dobré renomé vzhľadom na pretrvávajúce teroristické organizácie pôsobiace v odľahlejších častiach Pakistanu, nás aj tak očarí a zapôsobí na nás svojou vrúcnosťou a exotikou iných rozmerov.

Odporúčania

Tak, ako aj v iných krajinách Ázie, aj tu treba dodržiavať určité zásady správneho cestovania. Keďže Pakistan nie je veľmi turisticky navštevovaný, ľudia nie sú tu až tak zvyknutí na spoločnosť „bielych“. To ale neznamená, že sú tu ľudia nepriateľskí alebo nevraživí. Tak ako všade vo svete, sú normálni ľudia a ľudia, ktorí to v hlavách nemajú v poriadku. Základom cestovania po Pakistane a konkrétne v Lahore je dodržiavanie náboženských zvyklostí, ako napr. zahaľovanie sa pri vstupe do mešít, vyzutie sa na určených miestach alebo rešpektovanie miestnych tradícií. Netreba na seba poukazovať alebo príliš dlho sa zdržiavať na jednom mieste. Treba sa na ľudí usmievať a milo pozdraviť. Niektorí úsmev neopätujú, no mnohí sa chcú s nami fotiť. Na prehliadku si treba vziať kópiu pasu a originálny pas ponechať na izbe v trezore. Taktiež treba vynechať výstredné oblečenie (výstrihy, sukne) a najlepšie nechať všetky šperky doma. Treba myslieť na to, že fotiť ľudí bez ich súhlasu sa nesmie! Aj my by sme boli nervózni, ak by si nás nejaký turista začal na ulici fotiť. Treba mať so sebou drobné peniaze, ktoré budeme dávať ľudom pri mešitách za stráženie topánok. Na uliciach s veľkým počtom ľudí treba byť ostražitý.

TOP 10 Lahore

  1. Uzatváranie hranice: Najfascinujúcejším zážitok celého Lahore je jednoznačne uzatváranie hranice Wagah Border medzi Pakistanom a Indiou. Súperenie oboch strán a skandovanie je nevšedným pohľadom. Kde inde si človek môže s chuťou nahlas zakričať Pakistan zindabad? :)
  2. Kultúrny šok: Medzi najlepšie zážitky patrí prvých pár hodín v tomto meste, kde je každý šokovaný tým, čo vidí okolo seba. Zdá sa nám, že sme v úplne inom svete, o ktorom sme počuli jedine z dokumentov na National Geographic.
  3. Mešita Badshahi: 5. najväčšia mešita na svete a 2. najväčšia v Pakistane patrí medzi najunikátnejšie stavby nielen mesta Lahore, ale celej Mughalskej ríši.
  4. Mešita Wazir Khan: Mešita v centre opevneného mesta Lahore je extrémne fotogenická a disponuje prepracovanými ručne robenými ornamentmi a maľbami. Je tu možnosť vystúpiť do minaretu, odkiaľ sa perspektíva mesta mení.
  5. Prechádzka cez staré mesto: Viete si predstaviť ako vyzerá pakistanská exotika ? Presne takto! Úzke uličke plné ľudí, motoriek, kráv, volov, kôz, rôznych stánkov a starých budov. Toto a ešte viac vidíme v starom opevnenom meste Lahore.
  6. Pevnosť Lahore: Historická citadela zo 16. storočia patrí dodnes medzi najnavštevovanejšie národné pamiatky mesta. Mughalský kráľovský dvor si vedel vybrať vhodné miesto pre svoju rezidenciu.
  7. Hrobka panovníka Jahangira: Krásne zachovaná hrobka štvrtého panovníka Mughalov je ukážkou mughalského prepracovaného umenia. Všimnite si najmä detaily.
  8. Šalimarské záhrady: Záhradný komplex slúžiaci na relax mughalskej „smotánky“, ktorý slúžil aj na prijímanie vážených návštev, ale aj na relax služobníkov na kráľovskom dvore.
  9. Lahorské múzeum: Múzeum, ktoré ak by bolo niekde v Európe, Amerike alebo Japonsku by bolo každodenne plné, no tu sme väčšinou jediní turisti. Socha postiaceho Budhu je unikátom tohto múzea. Treba tu však nazrieť aj do histórie jednej z najstarších civilizácii ľudstva.
  10. Večera s výhľadom na mešitu: Prvý deň prehliadky sa nedá lepšie ukončiť ako výbornou večerou s výborným výhľadom. Ten nájdeme v reštaurácii Haveli Restaurant, kde zo strešnej terasy vidíme krásne osvietenú mešitu Badshahi.

Hotel Pearl Continental Lahore

Niekoľko luxusných tipov v Lahore

  1. Aj keď v Lahore sa veľa luxusu nájsť nedá, tak práve hotel Pearl Continental Lahore je hodnotený ako najlepší hotel v meste.
  2. Reštaurácia Haveli na ulici Food St. Fort Rd. hneď vedľa mešity Badshahi je skvelým miestom na ukončenie dňa s perfektným výhľadom a vynikajúcim jedlom.
  3. Shopping v nákupnom centre Emporium Mall, ktoré bolo otvárané v roku 2016. Dnes je to 2. najväčšie nákupné stredisko v Pakistane po Lucky One Mall v Karáči. Má 11 poschodí a je tu viac než 200 obchodov.
Marek Melúch

Marek Melúch

Marek Melúch

Cestovanie je pre Mareka vášňou a snom, ktorý si plní už od desiatich rokov. Precestoval takmer 40 krajín, v posledných rokoch mu učarovala Indonézia, Izrael, Pakistan a sever Indie. Všade hľadá porozumenie medzi ľuďmi. Ochutnáva exotické jedlá a vyhľadáva gurmánske zážitky. Fascinujú ho všetky prírodné javy ako sú tornáda, búrky, cyklóny, hurikány až po tsunami a zemetrasenia. Rád sa vzdeláva a pátra po nových informáciách, ktoré rozširujú obzory a všeobecný prehľad aj ľudí okolo neho.

Obľúbený zájazd z BUBO katalógu
Jáva, Bali, Bromo + Flores, Rinca, Komodo

Zo zájazdu: Keňa, Tanzánia, Zanzibar

Nataša

Posledná úprava článku | Prečítané: 94x

Odporúčame tieto zájazdy

E

Ázia  

Pakistan, India


náročnosť

18 dní

Trvanie

3060

BUBO Covid garancia v cene

Preplatíme vám test aj domácu karanténu