Trevír či Trier - nemecký poklad plný pamiatok

Široká tepna mesta Simeonstrasse vybiehajúca z brány vedie pomaličky (ale isto) na hlavné námestie v srdci Trevíru. Ráno sa obchodíky ešte preberajú zo spánku, ale netrvá dlho a ulicou sa preháňa vôňa z otvorenej pekárne. Nemecké pečivo, slané či sladké koláče, alebo jemne nasolené praclíky, zatúži mať každý, komu do nosa udrie ich ranná vôňa.

My v BUBO sme otestovali chrumkavosť mnohých pekárničiek, ale Biebelhausener Mühle sme si obľúbli zo všetkých najviac. Funguje to, pretože niekoľko domácich si tu vychutnáva skvelé chrumkavé raňajky pri káve. A tí predsa vedia, čo je dobré.

Niektoré domčeky vyrastajúce z hlavnej ulice majú nádherné hrázdené fasády, ktoré prenášajú do minulosti. Kedysi boli také domy v celom meste, no s postupom času zmizli. Našťastie nie všetky a dnes dotvárajú kolorit centra.

Dolu sú obchodíky, kaviarne, reštaurácie, ale aj banky či iné dôležité budovy. Kde-tu z fasády vytŕča do ulice hlava zlatého jednorožca, alebo sa na starých emblémoch zalesknú levy či postavy ľudí.

Niektorí ľudia sa ponáhľajú do práce, ale iní si vykračujú pomalým, ležérnym krokom, akoby sa ich práca ani netýkala. Odrazu sa ocitneme na stredovekom námestí Haupmarkt. Farebné domčeky jeden vedľa druhého, kostolné veže a fontána plná kamenných postavičiek pôsobí na prvý pohľad okúzľujúco.

Námestie je dodnes verné svojmu názvu a takmer každý deň sa na jeho kamennej dlažbe koná trh, kde sa dá zohnať čerstvé ovocie, zelenina, ale aj voňavé kvety.

Tu sa zbiehajú všetky hlavné ulice mesta, najmä keď reštaurácie vyberú von svoje stoly a stoličky. Veľmi rýchlo sa zaplnia, pretože tráviť čas na takomto krásnom kúsku mesta, kde sa mieša stredovek s renesančnou architektúrou, má čosi do seba.

Kým hlavné námestie obklopené domami hrá všetkými farbami, o niekoľko metrov ďalej stojí monumentálny kamenný dóm ponorený do šedých odtieňov. So všetkými svojimi vežičkami, oblúkmi a zaoblenými bastiónmi sa môže zdať, akoby ho poskladali z niekoľkých stavieb, ale výsledok je len prirodzeným spojením stredovekej architektúry ovplyvnenej románskym slohom a gotikou.

Ani sa nechce veriť, že sa pozeráme na najstaršiu nemeckú katedrálu. V 4. storočí na tomto mieste stál dom svätej Heleny, matky Konštantína Veľkého. Nápad vybudovať obrovský svätostánok skrsol v hlave biskupa Maximina krátko po tom, čo milánskym ediktom zrovnoprávnili kresťanstvo s pohanským náboženstvom.

Mal plány, no možno ani on netušil, že započal jednu z najväčších stavieb svojho druhu za hranicami Ríma. Niekoľkokrát ju síce cudzí návštevníci v stredoveku zničili, ale nemecká húževnatosť ju opäť postavila na nohy. Vstúpime dnu a obklopí nás pohlcujúce ticho a prázdnota. Chvíľku sedíme na starých drevených laviciach a pred odchodom sa ešte prejdeme okolo hrobiek.

Katedrála je známa aj vďaka tomu, že uchováva róbu Ježiša Krista, ktorú mal oblečenú na golgotskom kríži. Túto cennú relikviu mala nájsť v Jeruzaleme sv. Helena a vzácny náklad poslala do Trevíru, kde v tom čase žil neskorší cisár Konštantín Veľký. Pútnici z celého Nemecka a okolia tak prichádzajú ku katedrále, aby sa ocitli v blízkosti rúcha.

Nalepený na katedrále spočíva kostol Liebfrauenkirche. Už na pohľad je odlišný od tmavých múrov katedrály. Je najvčasnejším príkladom nemeckej gotiky a jeho portál zdobia postavy apoštolov.

Z ničoho nič vyrastá z ulice mohutná kamenná stavba pripomínajúca obrovskú škatuľu. Pri porovnaní s tým, čo už doteraz človek v Trevíri videl, mu príde, akoby tá strohosť ani nebola namieste.

Keď si však premietneme, že stavba pochádza z roku 310 a predstavuje Konštantínovu baziliku, tak sa na ňu človek pozerá úplne inak. Je až neobyčajne zachovalá, keď si vezmeme, že tu stojí bez pohnutia dlhých 1 700 rokov.

Aula Palatina, ako baziliku svojho času volali, sa dostala až na zoznam UNESCO, pretože fascinuje svojimi obrovskými rozmermi. Po dĺžke meria cez 67 metrov a siaha do výšky okolo 36 metrov. Ak si vezmeme dobu, v ktorej vznikala, klobúk dole. Strohosť pravých uhlov aspoň narúša zaoblená apsida, ktorá púta pozornosť. V stredoveku bola dokonca sídlom biskupa.

Zvláštnym spôsobom je k bazilike pripojený malý rokokový palác žiarivej farby. Svojím výzorom pripomína skôr cárske paláce v okolí Petrohradu. Neskutočný rozdiel je pohľad na baziliku a vzápätí na fasádu paláca plnú všakovakých reliéfov, sôch, monumentálneho schodiska a desiatok vysokých okien.

Dve stavby, medzi ktorými je rozdiel takmer 1 300 rokov, tu akousi zvláštnou náhodou žijú v symbióze vedľa seba. Asi nikde inde na svete by sme nič podobné nenašli. Palác bez parku je ako kráľ bez koruny, a tak sa pred ním do diaľky rozlieva príjemný areál plný zelene, sôch a upravených stromov.

Aké by to bolo rímske mesto bez kúpeľov? Netreba sa báť, pretože tento chrám oddychu na staroveký spôsob nemôže chýbať ani v Trevíre. Ruiny niekdajších kúpeľov zabrali celý roh jedného z veľkých mestských parkov. Pripomínajú Rím, hoci sme stále v Germánii. Po stenách kúpeľov sa prechádzajú biele a červené pásy a miestnosti so studenou, vlažnou a horúcou vodou ležia niekoľko metrov pod úrovňou dnešnej ulice.

Ako mnoho iných rímskych pamiatok v meste, aj kúpele sa pripisujú cisárovi Konštantínovi, ktorého meno má v Trevíri punc nesmrteľnosti. Malé múzeum poteší vystavenými nálezmi a dodá určitú predstavu o živote Rimanov. Necelý kilometer za mestom sa na nízkych pahorkoch tiahnú vinohrady plné hrozna. Tiché štvrte vôbec nenapovedajú, že niekoľko stoviek metrov od nich stojí miesto, odkiaľ sa pravidelne ozýval dupot tisícok ľudí, rev, rinčanie zbraní a frenetický potlesk.

Rímsky amfiteáter z 1. storočia z ulice takmer nie je ani vidno. Dvíha sa tu netypický kopec a až pri bližšom pohľade odrazu začnú vyčnievať kusy kamennej architektúry. Úzkym kamenným prechodom vchádzame do stredu arény a rozhliadame sa okolo seba. Teraz je tu bezpečne, no kto sa tu ocitol uprostred pred dvomi tisíckami rokov netušil, či sa z nej ešte niekedy dostane von živý.

Presne odtiaľto vidno, aký je amfiteáter obrovský, pretože sa do neho na jeden gladiátorský zápas mohlo pomestiť až 20 000 ľudí. Schádzame do podzemia, kde je všetko vyhĺbené, až mám pocit, akoby sme sa dostali do maličkého podzemného mesta. Oplatí sa vyštverať sa na vrchol stavby, pretože sa celý amfiteáter krásne vykreslí priamo pod nohami.

V BUBO cestujeme po celom antickom svete a stopujeme najkrajšie amfiteátre staroveku. Naši sprievodcovia vyškolení BUBO Cestovateľskou Akadémiou vedia o starovekom svete úplne všetko!

Západnú hranicu starého mesta tvorí rieka Mosel. Pramení síce vo francúzskych Vogézach, ale je to rieka, komu vďačí Trevír za svoj život. Rimania si všimli výhodnú polohu v údolí a rozhodli sa, že toto bude miesto neskoršieho mesta. Zopár metrov predtým, ako počuť valiacu sa rieku, stoja tentokrát kúpele vybudované barbarmi.

Ich ruiny prežili dodnes, aj napriek tomu, že pred zopár stáročiami si z nich spravili domáci dostupný kameňolom, a tak sa mnohé domy v Trevíri môžu pochváliť historickou hodnotou. Mosel je pomerne široká rieka.

Na druhej strane sa dvíha kopec a jeho vrchol je posiaty niekoľkými luxusnejšími domami. Musí byť odtiaľ krásny pohľad na celé staré mesto. Jeden z mostov vedúcich cez rieku postavili ešte Rimania, a tak sa naň sem-tam prídu pozrieť zvedavci, no odchádzajú sklamaní. Most je celý postavený nanovo, okrem niekoľkých starovekých pilierov. Okolie rieky lemuje park vyplnený alejou stromov, kam si chodia ľudia schuti zabehať.

Opustené kamenné múry na nábreží pomaličky obrastá mach a skáče aj na kôru stromov. Sem-tam ešte stoja staré žeriavy, ktoré kedysi slúžili na nakladanie a vykladanie tovaru z lodí. Dnes tu lode prejdú len výnimočne a žeriavy majú skôr funkciu múzejného artefaktu.

Niekoľko desiatok metrov od brehu Mosela stojí dom, kde sa narodil muž, ktorého busta stále stojí na moskovskom námestí neďaleko slávneho divadla Baľšoj. Práve tu v Trevíri sa totiž v roku 1818 narodil Karl Marx a vyrastal tu predtým, než odišiel študovať do Bonnu a Berlínu.

Každé mesto má v sebe ukrytú stavbu, ktorú nielen domáci, ale aj zahraniční návštevníci, považujú za symbol. Tým symbolom je v Trevíri, bez akýchkoľvek pochýb, takzvaná Čierna brána alebo Porta Nigra. Jej nádherná architektúra vznikala pod rukami rímskych architektov, pretože Trevír v čase rímskeho impéria patril k najvýznamnejším mestám severne od Álp.

Vtedy mu nik nepovedal inak ako Augusta Treverorum a punc mena sa stal natoľko výstižný, až sa mesto dostalo v 3. storočí do kolónky „hlavné mesto Západorímskej ríše“. A to už niečo znamená.

Z kamennej brány stúpajú dve veže, jedna vyššia ako druhá, a tak ako kedysi, aj dnes sa za ňou začína centrum starobylého mestečka. Telo brány je posiate oknami a dokonca sa miestnym pánom podarilo pamiatku sprístupniť pre turistov, ktorí sa tak môžu ponoriť do tmavých chodieb a užiť si výhľad na hlavnú ulicu.

Maličké námestie priliehajúce k bráne spravili preto, aby si tu človek mohol sadnúť a vychutnať ničím nerušený pohľad na symbol mesta. Najzaujímavejšie na tomto pohľade je fakt, že z každej strany vyzerá brána ako odlišná stavba. Kým zo strany od mesta vidíme vežičky zaoblené, tu na mestskej strane majú telo celkom hranaté.

V 11. storočí premenil bránu arcibiskup Poppo na Kostol sv. Šimona, ktorý žil v jednej útlej miestnosti hore vo veži. Rímska tradícia však stredovekú hravo porazila a dnes sa každý na bránu pozerá ako na memento Rímskej ríše.