Zo života Inuitov - Eskimákov

Arktída = 9 mesiacov ukrutnej zimy, 3 mesiace leta, a to je presne to, čo majú Inuiti radi. Keď príde zima, všetko zamrzne a teritórium, na ktorom žijú, sa zrazu zdvojnásobí a horizont je nekonečný. Neexistujú tu žiadne ploty, žiadne dvory, žiadne zábrany. Všetko je nekonečné a slobodné. V lete slnko nikdy za horizont nezapadá a v zime na oblohe vidíte magickú polárnu žiaru.

Keď idem dedinou, počujem zavíjať psy. Aj tie sa tešia. Konečne budú jesť. Psy milujú čerstvé surové mäso. Inak, presne ako Eskimáci. Eskimák v preklade znamená „ten, čo je surové mäso“.

Jeden Inuit dnes musí ročne uloviť vyše 100 tuleňov, aby nakŕmil svoju svorku psov. „Dobrý majiteľ svorku kŕmi v lete každý druhý deň. Psy potom zosilnejú a v zime im nie je zima,“ vysvetľujú mi. A ja vidím, že v Grónsku je všetko inak, často akosi naopak. No to je aj dôvod, prečo som začal písať tento blog. Je to totižto ukrutne zaujímavé. Vybral som pre vás zopár mojich príhod a často nesúrodých poznatkov.

Pristávame na letisku bez asfaltu alebo dolietame na vrtuľníku, no poslednú časť ideme na lodi. V Grónsku je viac lodí než áut, čo je logické.

Vo východnom Grónsku som zažil masívne kopanie hrobov. Myslel som si, že komunitu napadli ľadové medvede a pozabíjali naraz celú rodinu. No to si „iba“ kopali hroby do foroty. Ak totižto niekto zomrie v zime, tak do zmrznutej pôdy nevykopete už nič. Kopať sa dá iba v lete.

Na severe západného Grónska som videl „hroby“, kde boli telá zakryté skalami. Preto, aby telá nezjedli dravci, ale vraj aj preto, aby duch mohol poľahky vystúpiť z tela.

Podobné hroby som videl aj v Altaji. Je zaujímavé, ako si my (homo sapiens) nachádzame podobné zvyky, aj keď sme ďaleko od seba. Altaj a Sibír mi niektoré zvyky Inuitov pripomínali. Východné Grónsko som navštívil v roku 2012 a odvtedy sa do Grónska dostali stroje, ktoré dokážu vykopať jamu aj v permafroste.

Videl som lov narvalov. Zub narvala za stredoveku v Európe prezentovali ako roh jednorožca. Držal som ho v ruke a je to čosi nádherné. Škoda, že je to zakázané vyvážať. Málokde som našiel viac kontrol, než práve keď z Grónska dolietam späť do Európy.

Prechádzam popri uniformovaných strážnikoch. Dávajú si tú prácu a pozerajú všetko. Kožu ľadového medveďa ani trojmetrový zub narvala som vtedy nevedel preniesť. No aj tu sa veci menia. Taktiež to, že v roku 2012 bol prísny zákaz dovozu tvrdého alkoholu, no teraz som v Grónsku popíjal najlepší gin vo svojom živote.

Čakal som lovenie narvalov oštepom, klasickou starou metódou. Narvaly plávajú v skupinách a keď počujú výstrel, zvyšok ich utečie. Kdežto s oštepom môžete uloviť viac, myslel som si. No domáci nasadli na motorové člny, zobrali do ruky automatické pušky a v zálive som počul výstrel za výstrelom. Zastrelili dva narvaly a korisť nevytiahli v dedine, ale na ľadovú kryhu v zálive, kde ju čistili. Mäso môže prilákať medvede a vy nechcete mať medveďa v „obývačke“.

„Hovorí sa, že máš pred ľadovým medveďom utekať do hôr. No, poviem ti, keď ťa zbadá on prvý, tak nemáš šancu a si už mŕtvy,“ vysvetľuje mi môj inuitský sprievodca s nemecko-anglickým menom John Kestller. „Hnedý medveď možno nezaútočí, ale biely vždy. Je extrémne rýchly. S čiernym medveďom sa oplatí bojovať, vždy máš šancu. S ľadovým medveďom nemáš žiadnu šancu,“ skonštatujte úplne jasne. „Jediná šanca je nosiť zbraň,“ dodá. 

A to je aj dôvod, prečo na odľahlé túry v Grónsku zbraň nosím. Ja som však realizoval túry, kde som bol úplne sám a ďaleko od civilizácie. Ak idete známu ACT (Arctic Circle Trail), tak sa báť nemusíte, tam je na medveďa príliš veľa ľudí a idete ďaleko od jeho prostredia, ktorým sú ľadové kryhy.

Plavíme sa hodiny a keď zastaneme, ticho je prerušované iba lámaním ľadovcov. Mette má ďalekohľad a sleduje, či neuvidíme medveďa, ktorý sa môže vynoriť odkiaľkoľvek. „Je z nich vynikajúci guláš,“ hovorí Mette. Guláš z ľadového medveďa – to by vyzeralo na jedálnom lístku cool. Mäso medveďa som našiel v Illulisate v supermarkete.

Lov je pre domácich povolený, ale zároveň striktne kontrolovaný. „Mäso musíš variť dlho, aby stratilo jed,“ hovoria mi Dáni, no Inuiti sa tvária, že medveď je v pohode. „Nejeme iba pečeň,“ vysvetľujú mi. Ja viem, že pečeň medveďa má veľa vitamínu A. Až toľko, že je to pre človeka jedovaté a začnú vám vypadávať vlasy a môžete naozaj umrieť. Medvede jedli aj cestovatelia a píše o nich Knut Rasmussen a mladé medvedie prsia chutili aj Fridjofovi Nansenovi.

Inuitské deti tu vedia strieľať z pušky, keď majú 4 či 5 rokov. V dedinke Ilumanaq vojdem do potravín Pilersuisoq a pozdravím sa so starostom. Potraviny sú otvorené dnes dve hodiny, a potom sú dva dni zatvorené. Rajčiny tu nemali dva roky, ale predávajú české pušky. Zbraň tu má každý. Aj ja keď idem v Grónsku na treky, kde som úplne sám a som v blízkosti ľadovcov, a teda aj medveďov, nosím aj pušku. Skôr by som sa s ňou zastrelil asi sám, no nosím ju.

Iným nebezpečenstvom, ktoré okrem medveďa viete na treku stretnúť, je pižmoň. „Pižmoň je veľký ako bizón a keď budeš utekať do kopca, dobehne ťa, no dole kopcom nie, má ťažkú hlavu a nevie s ňou bežať dole. Alebo búchaj dve skaly o seba a on sa zľakne."

Na medveďa nič takéto neplatí.

Keď som bol po prvý raz v Grónsku, po návrate sa ma mnohí pýtali: „A dali ti ženu?“ Poznáte ten inuitský zvyk ponúknuť pocestnému teplo, jedlo a ženu? Je to logické. V komunite, kde sa berú bežne bratranec a sesternica a vo vzdialenejších komunitách často aj brat a sestra, lebo inak deti niet s kým mať, je osvieženie genómu (DNA) vítané.

Teraz, keď som letel na západ Grónska, sa ma na to už nepýtal nikto. Pýtali sa, prečo do Grónska idem, či chcem pozrieť ďalšiu krajinu. „V Grónsku som už jednak bol a Grónsko nie je krajina, patrí Dánsku a ja som už všetky krajiny dávno prešiel,“ vysvetloval som. „Je to najväčší ostrov sveta a ja som tam pristál sedemkrát a vylodil sa deväť ráz. Hľadám zážitky, dobré hotely a reštaurácie pre našich klientov a chcem sa dozvedieť čo najviac,“ odpovedal som.

Mám prichystané otázky. Ako to bolo s polyandriou, čo je systém, kde má jedna žena viacero manželov? Vo svete je to veľmi zriedkavý jav s ktorým som sa stretol v roku 1996 v Ladakhu, kam sa polyandria dostala z Tibetu. Aj Inuiti ju praktizovali. Ďalšia otázka bola, že keď jeho otec či dedo daroval pocestnému svoju mladú manželku, či potom išiel z iglu von. Do toho mrazu.

Ako to v praxi všetko fungovalo? Z výpravy z roku 2012 viem, že to už nefunguje, ale aj to, že to naozaj v nedávnej minulosti takto bolo. Mimo iglu je mínus 40 a aj dnes v ďalekých komunitách žijú Inuititi natesnaní jeden na druhého a príliš veľké tabu tu neexistuje. Starší otvorene učia mladých sexu - tak ako hádzať oštepom, či vykostiť rybu.

Sex je, samozrejme, háklivá téma a vyplýva z kultúrnych a prírodných podmienok extrémne malých komunít. Treba k nej pristupovať s porozumením a decentne.

Pohostinnosť sa v inuitskej komunite považovala za základnú črtu a málokedy sa dala odmietnuť bez toho, aby hostiteľ nestratil tvár. Ľudia, o ktorých sa domnievalo, že využívajú štedrosť iných ľudí viac, alebo ju neopätovali, boli ohováraní. K štedrosti a pohostinnosti v komunite patrilo aj delenie sa s domom, jedlom, ale aj požičiavanie partnera.

Pred vyše 100 rokmi, keď prišli kresťanskí misionári do malých grónskych komunít, ktoré navštevujem, sa všetko pohanské, napríklad tetovanie, či praktizovanie šamanizmu zakazovalo. No ako zakázať rodenie detí, keď nikto iný nie je nablízku?

Ak by sa Grónsko osamostatnilo, bola by to najmenej zaľudnená krajina sveta. Jednoznačne by predbehlo Mongolsko, lebo tu žije na kilometer štvorcový 66-krát menej obyvateľov.

Ak je niekde na svete komunizmus, tak je to v izraelskom kibuce a potom v malých komunitách lovcov a zberačov, ku ktorým Inuiti patria. Deliť sa je tu absolútnym základom. Ty ulovíš tuleňa a sused nie? Tak sa rozdelíš. Aj keď, áno, sused dostane horšie časti - to je tiež zakotvené v jasných stáročných pravidlách. Toto delenie o teplý príbytok či stravu pokračuje aj do iných oblastí života.

Inuiti odjakživa praktizovali výmenu manželiek. Hovorilo sa o posilňovaní súdržnosti viacerých rodín. Je pravda, že ak uviaznete niekde v snehu na tri týždne, nie je čo jesť, ide doslova o život a vy ste tam so susedovým synom, tak bojujete hlavne za seba. No ak susedov syn môže byť taktiež váš syn a takto ho aj beriete, bojujete omnoho viac spoločne. Výmena manželiek, ako sa to nám môže javiť zvrátené, fungovala.

Prax ukázala, že ak bojujete spoločne, tak je väčšia šanca na prežitie. V Grónsku je aj dnes spoločnosťou povolené sexuálne stýkanie sa mladých pred svadbou. Kresťanské európske spoločenstvá, hlavne tie luteránske, boli prudérne, no Inuiti sú otvorení.

Dnes o tejto fascinujúcej téme prebieha sociologický a antropologický výskum. Ako sa „pozápadňovanie“ prejavuje v kultúre a konkrétne v sexuálnom živote Inuitov? „Stáročia tu boli jasne rozdelené mužské a ženské roly, no dnes sme si omnoho viac rovní,“ dozvedám sa od milej dvojice z juhu z Qakortoqu. Ak si pozriete film Salmonberies, uvidíte Inuitku Kotzebue, ktorá má silné androgýnne črty a zaľúbi sa do nemeckej knihovníčky.  

V Ilimanaqu sme sa zastavili pri obrovskom navijaku, ktorým vedia v prístave dostať na breh ulovenú veľrybu. „Moja sestra to vie točiť sama. Ani ja, ani môj otec to nedáme. Moja sestra robí policajtku a každý ju rešpektuje,“ vysvetľuje mi John.

Inuiti nezvyknú prejavovať náklonnosť na verejnosti a napríklad bozkávanie sa či držanie sa za ruky je preto odložené do súkromia. Náklonnosť na verejnosti sa môže prejaviť k deťom, no muž k žene - to sa nepatrí. V iglu (zimný príbytok) či tupiqu (letný stan) často ležia všetci prikrytí jednou prikrývkou a túlia sa k sebe. Tu je zasa intímnosť na naše pomery až prílišná. Áno, je to zvyk, ktorý vznikol preto, že inak je zima. V ruskej tundre, vysoko na severe Sibíri, som zažil, že prišla návšteva a skočila k mladomanželom do postele. Dôvod bol, aby sa návštevník zahrial. No bolo to z nášho pohľadu zvláštne.

Sex je, každopádne, medzi Inuitmi čosi normálne. Keď sa narodí dieťa v mimomanželskom vzťahu, nie je to žiaden hendikep, neexistuje žiadna stigma. Šéf komunity a rodina budú tlačiť na mladých, nech sa zoberú, ale nie je to povinnosť. Ak sa dieťa narodí príliš mladému dievčaťu, ktorá sa oňho ešte nevie postarať, tak dieťa vychovávajú starí rodičia.

V roku 2000 bola miera tehotenstva u mladých Inuitiek v najväčšej kanadskej provincií Nunavut 161,3 detí na tisíc žien,  čo je výrazne viac v porovnaní s Kanadou celkovo (miera tehotenstva 38,2 ).

Za dlhých jasných svetlých letných grónskych nocí som si prečítal Never in Anger/Portrait of an Eskimo Family od Jean Briggs. Ide o vedkyňu - antropologičku z Harvardu, ktorá žila sedemnásť mesiacov ako adoptívna dcéra v inuitskej rodine s 35 členmi. Jej pôvodný zámer bolo štúdium šamanizmu. Téma, ktorá aj mňa veľmi zaujíma a zbieram čriepky po celom svete. „John, povedz mi, stále spomínaš na svoju babičku, aká bola silná a šikovná a múdra žena. Vedela niečo aj zo šamanizmu?“

„Čo? Šama - čo? Nikdy som o tom nepočul...“ Nemyslite si, že poznatky, ktoré tu píšem, sú niekde napísané, alebo sa k ním ľahko dostanete. Nie-nie... John je kresťan a nepočul ani slovo luterán. Vie však, že babička našla tu za dedinou pitnú vodu, vedela čarovať.

Jean Briggs mala ten istý problém, komunita už bola kresťanská a misionármi brainwashovaná a nechceli „pohanské zvyky“ rozoberať. Jazyk nevedela, nemala prekladateľa, a tak kým sa základy jazyka naučila, iba pozorovala život, emócie v komunite. Keď čítam, čo hodnotila, zistil som, že aj ja som celý svoj cestovateľský život antropológom. Toto nie je čisto vedecká kniha a hovorí aj o pocitoch vedkyne, ktorá v drsných podmienkach prepukla zopár ráz do hnevu, čo sa v komunite berie ako vážnejší prečin než sex na verejnosti. Doslova ju ostrakizovali a prestali si ju všímať. Keď už videla svetlo na konci tunela a jej návrat z „inuitského väzenia“ sa blížil, upokojila sa a rodina ju opäť prijala.

Jean Briggs vedecky pozorovala výchovu detí. Do troch rokov bolo dieťa kráľom a mohlo všetko a my by sme povedali, že je nevychované. Následne sa všetko zmenilo. Dieťa nemohlo verejne prejaviť smútok ani hnev. Keď šesťročné dievčatko začalo plakať, starší súrodenci sa jej vysmievali. Plakala ticho, na druhej strane ikliqu – tak, aby ju nikto nepočul, ale rodičia počuli a povedali: „Máme ťa radi, neplač, daj si čaj.“ My, západná spoločnosť, sme presvedčení, že „pocity majú ísť von“, že hnev nás odbremení od vnútornej záťaže. Inuiti si to nemyslia. Naopak, myslia si, že hnev nakazí celé spoločenstvo a urobí ho slabším.  U nás môžete odísť a trucovať. Inuiti, ak opustia iglu, zahynú.

Ako píšem vyššie, videl som 5 či 6-ročné deti používať pušku. Taktiež som videl, ako otec nechal dieťa riadiť loď pomedzi ľadovce. To je extrémne nebezpečné. Deti dnes chodia do školy a skoro z malej komunity odchádzajú do internátnych škôl. To, samozrejme, pretína rodinné putá a pôvodné učenie sa praxou. Deti sa tu pôvodne učili hrami, presne ako malé medvieďatá. Výchova bola komunitnou záležitosťou a aj dnes je bežné, že do výchovy sa stará strýko či sused. Dieťa má takto viac vzorov, ktoré môže kopírovať či nasledovať.

Inuiti na deti nekričia, ale porozprávajú im inuitskú legendu, kde sa rozoberá daný poklesok a aj to, kam to vedie. Nechajú na dieťati, nech si samo uvedomí, kadiaľ chce ísť. Základom je sloboda a vlastný úsudok. Inuiti veria v inovácie a tie prinesie iba otvorená myseľ.

Ak sme pri výchove, tak vás pozývam prečítať si môj blog Ako vychovať milionára, ktorý je poctou výchove môjho otca. Pripadá mi, že využíval mnohé inuitské praktiky. Možno preto, že žil dlhé roky v Nórsku?

Martha Greig, prezidentka Pauktuutit Womenm vydala v roku 1989 knihu „The Inuite Way“ a píše o živote Inuitov v modernej dobe: „Inuiti dnes pracujú v kancelárskom prostredí, pozerajú hokej v televízii, nakupujú v miestnych obchodoch, robia politické prejavy. To návštevník vidí. No to, čo možno najskôr nevidí, je, že Inuiti majú aj naďalej silnú, jedinečnú kultúru, ktorá nás vedie v našom každodennom živote – naše úzke väzby s pôdou, oddanosť komunite a silný pocit samostatnosti…“ Publikáciu si viete zadarmo stiahnuť tu.

Všimol som si značný rozdiel medzi Inuitmi na východe a západe Grónska. Medzi tými na juhu a severe až taký veľký rozdiel nebol. Všetci chodia západne oblečení, ako vozidlá používajú autá, aj keď najdlhšia cesta má v Grónsku 35 kilometrov a z mesta sa nikam autom neviete dostať... Na lovenie veľrýb už nepoužívajú harpúny, ale ukazujú mi automatické pušky M-16. Prekvapil ma ich vtip, hlavne, ak som mal zároveň vedľa nich Dána, Nóra či Švéda. Bola s nimi sranda, boli často menej vzdelaní, ale pripadali mi veľmi inteligentní.

Aby som nepísal iba o pekných veciach. Je tu jedna otázka. Zničil alkoholizmus Grónsko? Do východného Grónska bolo vziať tvrdý alkohol zakázané. Tu na západ som ho mohol doniesť. V najväčšej osade východu som zažil deň keď, dánska vláda poslala „výplatu“, a to všetci nabehli do krčmy na pivo. Alkoholizmus je u Inuitov rozšírený a mnohí značne otvorene hovoria, že pochádzajú z rodiny alkoholika. Mária Janceková z Námestova, ktorá žije v západogrónskej dedinke celú letnú sezónu, mi tvrdí, že Inuiti teda pijú viac, než sa pije na Orave. „Oveľa viac. Oveľa...“

Dlho som sa rozprával s Larsom v osade Tasiilaq na východe Grónska. Žil tu mnoho rokov, nafotil krásnu knihu a mal tu cestovku. Mladý akčný Dán chcel rozvíjať biznis a mne sa jeho nápady zdali super. V jeho drevenom domčeku som sedával na kožušine od polárneho medveďa, na stene bol trojmetrový zub narvala a totálna pohodička. Lars za tri roky od založenia cestovky nenašiel v miestnej komunite spoločníka. „Vieš, dohodnem sa s niekým na zajtra na ôsmu ráno a on jednoducho nepríde. Alebo raz príde a nabudúce nepríde. Príde, keď sa mu chce.“

Chcel som tu v Amassalickom fjorde ísť loviť s harpúnou tradičným spôsobom. Dohodol som si cenu, bola dosť vysoká, a vtedy nastalo to, že  k tomu ešte musím zaplatiť benzín a ešte tamto a ono... „Urob mi jasnú jednu cenu a povedz, kedy a čo a ja ti poviem áno či nie,,“ hovoril som čo najjasnejšie. No toto nefungovalo a k cene som sa nedopracoval. A už vôbec nie k tomu, kedy a kde.

Čo si mám na lov vziať? Ako sa obliecť? To už presahovalo všetko a Inuit zrejme človeka, čo nevie ani to, ako sa má obliecť na lov tuleňa, považuje za idiota. Asi očakával, že budem mať vlastnú harpúnu. Možno sa bál, že objavím jeho tajné lovištia? Okukám starý rodinný trik? Neviem. Každopádne, išlo o jasné nepochopenie kultúr, nepochopenie sa navzájom. Toto sa mi stáva vo veľmi vzdialených komunitách, ako sú Pygmejovia či skutočne izolované kmene.

Keď rozprávam tieto príhody Jorgenovi, ktorý žije v západnom Grónsku 25 rokov, hovorí, že Inuiti sa nezlepšili doteraz. „Vieš, oni ulovia tuleňa a druhého idú loviť, až keď toho prvého zjedia, nie skôr. Takto je to aj s výplatou, opäť idú do práce, až kým všetky peniaze minú. Keď som robil riaditeľa v Nuuku, tak sme dávali výplatu podľa dňa narodenia, a tak bol vždy niekto v práci. Inak by sme museli firmu po výplate zatvoriť.“ Jorgen tiež hovorí, že alkoholizmu je medzi mladými rozšírený menej, tí sa snažia, študujú a chcú čosi dokázať a nechcú dopadnúť ako otcovia a starí otcovia. Grónsko sa veľmi mení – k lepšiemu.

Problém s tvrdou systematickou prácou je aj ten, že sa Inuiti majú podľa tisícročných tradícií deliť s ostatnými. V západnej civilizácii, keď tvrdo pracujete a máte úspech, ste cenení. Teda neviem, či na Slovensku, ale povedzme v USA a v protestantskom Dánsku áno. No Inuit, ktorý má úspech, je svojou komunitou považovaný za toho, ktorý sa dostatočne nerozdelil.

Ďalší problém - ak chcete zamestnať Inuita, zádrhel je ten, že „nedokáže“ prijímať príkazy. „Dôjdi o 8.00 h do prístavu,“ je neakceptovateľný rozkaz. Inuiti sú od mladosti vychovávaní k tolerovaniu individuality toho druhého. Rozhovor so zamestnancom by mal prebiehať asi takto: „Iku, čo povieš, kedy by si mal chuť zajtra prísť do prístavu? Vieš, turisti si zaplatili výlet...“ No je jasné, že je to problém, lebo aj keď turisti smerujúci do Grónska vedia, že môže byť zlé počasie a výlet sa môže zrušiť, si to v skutočnosti nepripúšťajú a chcú mať jasný plán a rozvrh dňa. Nie prísť do prístavu a tri hodiny čakať, kým sa Iku uráči.

Raz som fotil školu, bola druhá polovica augusta a prvý deň v škole, veľká slávnosť. Nový učiteľ z Dánska vybral dvoch chlapcov a povedal im, nech si rozdelia družstvá a ide sa hrať futbal. No nič sa nedialo. Tým dvom inuitským chlapcom bolo blbé vybrať si spolužiakov podľa ich kvality. Takto by jasne dali na vedomie, že tí, čo si ich nevybrali, či vybrali ako posledných, sú horší. To je v inuitskej kultúre neakceptovateľný prehrešok. Sú horší vo futbale, ale v inom môžu byť zasa lepší. Keď potrebujete progres vo firme, či kdekoľvek, veci sa tu na severe vedia nelogicky zastaviť a vy ako šéf iba krútite hlavou.

Nechcem to zaverovať ako lenivosť, je to nepochopenie kultúr, presne ako povedal Jorgen. No tiež ak porovnám moje skúsenosti z roku 2012 a teraz, vidím veľký posun k lepšiemu.

Prax nezasahovať do života iných je problémová v tom, že od Inuitov dostanete minimálne informácie. Oni sa pozrú na oblohu a vedia, že príde búrka, ale vám to nepovedia, lebo vás nechcú uraziť (že vy to neviete). Po mojom šiestom pristátí na pôde Grónska som už čo-to vedel, mal som kontakty a dostal som sa na lov. Nasledoval som lovca, ale on mi nedával príkazy, ale nechal ma iba ho nasledovať. Nič mi nepovedal. Pýtal som sa na medvede, čo robiť ak sa objavia a on nič. Že uvidíme.  Keď lov skončil, skončila sa aj jeho líderská funkcia. Inuiti sú lídri príkladom, nie príkazmi ako slovenskí manažéri: „Dejte mi lidi a já to udělám!“ Inuit všetko urobí sám a ak je v komunite na danú úlohu najlepší, je automaticky lídrom.

Fotenie je problém. Málokde na svete som sa stretol s takým odmietaním. Hrdosť je taká silná... Oni nebudú robiť pajácov. Nie sme predsa v cirkuse. Nie sú za pózovanie platení. Samozrejme, že som sa s takýmto čímsi už stretol aj inde, napríklad v Stredoafrickej republike, či v Južnom Khordofane, kde mi rozbili palicou objektív.

V mojich blogoch nájdete mnoho unikátnych fotografií, ktoré sú fotené „na hrane“. Na miestach, kde sa to nepatrí. Napríklad najkrvavejšie festivaly sveta (pozor: pre tvrdé žalúdky). Nahrával som nášho sprievodcu pri ľadovci Eqi a on za mnou potom prišiel, že si neželá byť fotený ani filmovaný. Ospravedlnil som sa a akceptoval som to. Nakoniec sme sa dali dokopy – on bol guide na turistiku a ja som chodil po horách sám, bez značiek a on videl, že ak som zašiel na kraj brala, vrátil som sa. Videl, že sa v horách vyznám - však som Slovák no nie? Cestu sme si našli k sebe cez úctu a rešpekt.

Ak som sa chcel dostať v rozhovore hlbšie, mal som opäť problém. Inuit mi nič nepovedal. Mám veľmi rád ľudí s názorom, hlavne, ak ma daný názor prekvapí a nie je to povrchné verklíkovanie. U Inuitov mať názor a nebodaj ho presadzovať sa považuje za panovačnosť, spupnosť a čosi negatívne. Je to aj jasné, v tom malom iglu počas 9 mesiacov vydržať s niekým na malej ploche, čo omieľa idiotiny, že „ten politik je blb a ten druhý tiež...“ Toto nikoho nezaujíma.

To isté, ak chce niekto "riadiť vaše činy", môže byť považovaný za dotieravého. Takým bol v ich očiach zrejme majiteľ cestovky Lars. Inuiti s ním absolútne nezdieľali víziu, že cestovka, ak budú tvrdo pracovať, sa o päť až desať rokov môže rozbehnúť. To je ďaleko a celkovo ten človek sa správa neúctivo. Vtedy sa Inuiti uzamknú do seba a vykašlú sa na teba, ostrakizujú ťa.

Výnimkou bolo iba to, ak som v krčme zaplatil pivo Inuitovi, ktorý už bol trošku pod parou. Vtedy som sa čo-to dozvedel. No to nie je zrovna morálne aj keď ceny piva v Grónsku sú nemorálne vysoké taktiež. Tiež som si troch Inuitov získal pri trekoch. Boli to chalani v rôznych kútoch Grónska a od nich som sa dozvedel mnoho z vecí, o ktorých vám dnes píšem.

„My Inuiti máme radi súcitných ľudí, ktorí nie sú agresívni v hľadaní informácií,“ vysvetľujú mi. S tým, že je s fotením Inuitov problém, vás upozorní každý tour operátor. Ľadovce a prírodu fotiť môžete. „No prečo fotíš nás?“ Vysvetlenie, že Grónsko bez Inuitov je polovičným, neobstojí. Veľký rozdiel som pozoroval pri fotení na východe Grónska a na západe. Západ je omnoho viac rozvinutý, zdal sa mi byť vzdelanejší a fotilo sa tu ľahšie.

Chváliť sa svojimi úspechmi sa považuje za nevychované, pretože v skutočnosti by daná osoba upozorňovala na relatívne úspechy alebo zlyhania iných. Tradične sa verilo, že chválenie sa lovom zvádza zvieratá, aby sa tomuto lovcovi vyhli a každý, kto s ním loví, tak potenciálne pripravuje rodinu a komunitu o jedlo. Skromnosť pozorujem na Srí Lanke, v Tibete a celkovo v budhistických krajinách vrátane Kórey či Japonska. V Číne a Mongolsku trošku skromnosť odišla – je to dôsledok komunistickej pasáže v ich histórii?  U Inuitov je skromnosť vysoko cenená, asi ako u nás jesť pekne príborom, či celkovo vedieť sa správať.

Gaba, ktorého som stretol hlboko vo fjorde patriacom Nuuku, sa opakovane bije do hrude s tým, že „Ja som najlepší kameraman. Najlepší inštruktor kajaku,“ no robí si tak srandu zo západného prístupu. S Gabom bola sranda. Plus, bol k tomu aj výborný kuchár a na chuť rybacej polievky, ktorú uvaril, nikdy nezabudnem.

Pri návšteve u nás sa ohlásime a keď prídeme, tak konverzujeme. Toto sa pokladá za slušnosť. Keď som bol v jednej malilinkej dedinke, kde žilo asi 30 ľudí, videl som, ako Inuit vošiel bez opýtania, bez zaklopania k susedom. Prišiel, sadol si, sedel a nehovoril nič. Potom odišiel. „Chcel vedieť, ako sa máme,“ vysvetľovali mi milo. U nás by toto nebolo možné ani na najmenšej dedine a bralo by sa to ako maximálne nevychované. Možno ako očumovanie? Čo tu, preboha, chcel?

Ten, kto prejavuje navonok svoje emócie, je považovaný za nezrelého. Tým, že na vás vidieť napríklad hnev, vyvíjate tlak na ostatných, aby zareagovali a vchádzate do ich súkromia. Môže to byť pre ostatných nepríjemné. Takže ak vidíte usmievajúceho sa Inuita, neznamená to, že vás má v láske. Svoju averziu k cudzincovi však nedáva pred ostatnými znať. Stály úsmev a nestratiť tvár. To je aj dnes v základoch správania sa mnohých ázijských komunít.

Nemám rád, ak sa u nás hovorí, že dôchodcovia by nemali voliť. Áno, svet okolo nás sa rýchlo vyvíja a babka nie je tak sexi na Instagrame. Naše média písali, že Mečiara a Fica volia babky demokratky a dôchodcovia. Neviem, nikto z mojej širokej rodiny ich nikdy nevolil. Každopádne, z dôchodcu sa stal na Slovensku pejoratívny pojem a aj od vzdelaných ľudí opakovane počúvam: „Zakázal by som tým starcom voliť.“

Dôchodcovia sa (logicky) nedokázali prispôsobiť zmene po roku 1989 a v mnohých ohľadoch ide o stratenú generáciu, tak ako o nich písal Puškin v diele Eugen Onegin. No podľa mňa to nás neoprávňuje našich starých rodičov a celkov dôchodcov zatracovať. Je to úbohé.

Inuiti si myslia to, čo ja, a už malé deti učia k úcte k starším. Pozoroval som, že ich nútia predvídať, čo asi starší človek bude potrebovať. Podajú mu ruku, donesú deku, keď si sadne, či teplý čaj. Musím povedať, že mi to pripadalo veľmi milé. Starí ľudia sú u Inuitov považovaní za neoceniteľný zdroj skutočných vedomostí.

Moderná inuitská spoločnosť má dnes veľké problémy, lebo aj keď si staršinovia užívajú ohromný rešpekt v komunite, tak si generácie prestávajú rozumieť. Mladí sa sťahujú do miest, preč od komunity, pozerajú televíziu, sociálne médiá a stále viac sa rozprávajú medzi sebou po anglicky. Prestávajú zložitejším inuitským slovám a frázam starších rozumieť.

Stará kultúra a tradície sa rýchlo strácajú. Zle narobilo aj obdobie, keď Dáni dávali Inuitom alkohol za odmenu a keďže oni nevlastnia enzým alkoholdehydrigenázu a nevedia alkohol spracovať, mnohí starí rodičia dopadli naozaj zle.

Každopádne múdre národy vedia, že tradície vedia vždy starí rodičia, a tak sú nositeľmi hlbokej múdrosti.

V inuitskej spoločnosti je normálne mať niekoho rád. U nás máme všetky deti rovnako radi, u Inuitov je bežné, že hovoria, že to či to dieťa je „bozkávateľnejšie“.

V každej krajine, ktorú navštevujem, sa snažím navštíviť lekára či aspoň zubára. Jednak som z tohto prostredia vzišiel, rozumiem mu a chápem, čo lekár robí a porovnávam, ako pristupuje k diagnostike a následnému liečeniu. Je to často veľmi zaujímavé. Mnohokrát sa dostávam na miesta, kam lekár prichádza raz za rok.

Keď som prišiel do ordinácie v Grónsku, videl som tam Inuitov sedieť úplne ticho. Bol som pri získavaní anamnézy a oni nepovedali nič. „Takíto sú vždy. Nepovedia ani slovo, neviem vypáčiť nič. Až na druhý, často až tretí raz, kým sa rozkukajú. Na začiatku je to však presne takéto. Neviem ani to, prečo prišiel,“ vysvetľoval mi doktor.

Vo východnom Grónsku som sa opakovane stretol s dcérou poslanca. Zdalo sa, že sú najbohatší v mestečku. Otec bol práve v parlamente v Nuuku, no dcéra mi ukazovala, ako krásne fotí. Bol to biznismen, fotograf, najúspešnejší človek Tasilaqu. No rád sa vracal medzi svojich, „sadnúť si s nimi na zem“. Veľmi mi to pripomínalo môjho dubajského partnera, ktorý začal ako prvý organizovať v Dubaji púštne safari. Úspešný bohatý muž sa so mnou stretol vždy iba na púšti. Lobby luxusného hotela či snobská reštaurácia neboli miesta, kde sa cítil dobre.

Grónčina má slová, ktoré sú opisné, a tak keď tlačíte knihu v dánčine a grónčine, zistíte, že na grónčinu potrebujete o 30 % viac strán. Ich slová sú veľmi dlhé. Mne grónčina pripomína francúzštinu. Teda aspoň tá západná grónčina. Je tam mnoho tých „ťažkých“ zvukov a keď iba tak povrchne počúvam, počujem francúzštinu. Francúzština je ľubozvučná aj pri speve, no keď spievajú Inuiti, je to ako rev zvieraťa.

Inuiti zasa tak často nespievajú. Nie je to „spevavý“ národ, ktorý si neustále pohmkáva pesničku, aj keď ja posledný polrok počúvam celkom slušný počet inuitských hudobných skupín. Niekedy je to tvrdá robota a ja na bicykli musím začať ťahať rýchlejšie. Priamo v Grónsku som Inuitov počul spievať počas šamanských rituálov. Spievali svoje legendy, na krku sa im pohupávali figúrky tupilaq vyrezané zo zubu narvala. Monotónne texty, pri ktorých sa mi zdalo, že sa speváci dokážu dostať do tranzu. Melodický rozsah je značne úzky a spievajú ako keby v rovnakej tónine. Inuiti ani slovo ako hudba nemajú. Spev tu nikdy nebola forma zábavy či uvoľnenia sa.

Základom tradičnej hudby sú bubny (qilaat) a viac ráz som počul hrať na drumble. Drumbľa vznikla niekde v Altaji, kam viac než desaťročie poriadame zájazdy ku kazašským kmeňom Orlích lovcov. Aj dnes tu máme zájazd. Tu na západe Mongoľska som drumbľu počul často, ako aj na severnej Sibíri u kmeňa Komi, a vlastne na mnohých miestach Zeme.

Inuiti k tejto hudbe spievajú zvláštnym hrdelným spevom katajja. Takýto spev počúvam u Mongolov, v Tuve, ale aj na Sardínii. Aj ženy dokážu takto spievať hrubým hlasom a z toho prechádzať do sopránu. No väčšinou ide o omnoho monotónnejšie spevy, kde dve ženy ako keby spolu hovorili.

Niektorí hovoria o akejsi kooperatívnej súťaži, kde dve ženy stoja proti sebe zoči-voči a v speve sa nasledujú, napodobňujú tak, že sa dva hlasy spoja ako keby do jedného zvuku. Opakujú krátke motívy v striedavých intervaloch, často napodobňujúce prírodné zvuky, ako sú zvuky vtákov, tuleňov, karibu, až kým jednej dôjde dych, alebo sa nezačne smiať. Vtedy sa spev či súťaž skončí.

Rád kupujem originály. Mám výrobky od Tuaregov. Žijú na Sahare, kde mesiace niet čo robiť, a tak majú na výrobky čas. To isté je tu v Grónsku. No tu aj keď ide o malý „šperk“ vyrobený zo zubu narvala – tupilaq – tak má cenu ako zo zlata. „Poprosím 600 eur,“ vypýtal si pred dvanástimi rokmi za dvojcentimetrový prívesok Inuit.

„To si sa zbláznil?“

„To je tupilaq, je to sväté,“ odpovedal mi. 

Vtedy som prepašoval sem na východ fľašku borovičky, a tak som dal pol litra borovičky a doplatil 150 eur. Celkom slušný obchod, zdá sa. No dal som tupilaq ako darček svojej dcére a ona ho ihneď stratila. Inak bolo to krásne šamanské dielko. Také, aké mám rád. Na západe Grónska som už takú vysokú kvalitu nevidel a väčšinou nešlo o vyrezávanie zo zubu narvala, ale z rohu soba.

Ďalším suvenírom môžu byť kamik, ktoré sa volajú aj mukluk. Ide o inuitské topánky. Polárnik Fridjof Nansen objavil, že sú vodotesné, extrémne teplé a lepšie, než vymyslel akýkoľvek beloch. Nóri prevzali mnohé inuitské triky a toto bol jeden z hlavných dôvodov, že v polárnych expedíciách dokázali víťaziť – áno, myslím aj na Roalda Amundsena.

Eskimák znamená v preklade „pojedač surového mäsa“. Do dnešných dní jedia Inuiti mäso a tuk z rôznych lovených druhov, vrátane tuleňov, veľrýb, karibu, rýb, kreviet a pod.  Mäso zajedajú mäsom. Tak ako napríklad Mongoli, ale ako som to zažil napríklad aj v kmeni Nenetsov - Samojedov. Gaba mi vysvetľuje: „Nechápem, ako ku šťavnatému mäsu vy zakusujete niečo studené, vodnaté ako šalát...“ Inuiti ešte ale v oveľa menšej miere jedia polárneho medveďa, pižmoňa či rôzne vtáky. V surovom mäse je veľa vitamínov.

Zopárkrát sa mi stalo, že som sa dostal do vzdialenej komunity a jedol som kožu s tukom z veľryby či tuleňa. Keď sa ma spýtajú, aké som mal najhoršie jedlo v živote, tak to bol tuleň vo východnom Grónsku. Bol odležaný, smrdel a aj keď ho vypražili ako nášho kapra, nedalo sa to jesť. Potom som tuleňa jedol ešte asi tucet ráz a bol fajn. Je to ako s krokodílom. Deväť z desiatich je super, ale sem-tam... Neviem, či je to tým, že išlo o starého krokodíla či neskúseného kuchára, no bolo to hrozné. V prípade tuleňa to však bolo inak, bol som u inuitskej rodiny a oni to takto jedia. Bolo to vtedy naozaj zlé.

Dnes je zlé, že sa medzi Inuitov dostáva moderná západná strava, lančmít, mnoho cukru, takzvané junk food. Zvýšila sa prevalencia cukrovky, kardiovaskulárnych chorôb a k tomu majú Inuiti aj nadváhu.

Inuiti veria, že močový mechúr tuleňa je dôležitým orgánom, a tieto zbierajú, a potom naraz vo veľkom šamanistickom rituáli vracajú späť do mora. Oni nehovoria o šamanizme, ale o tradícii. Veria v čosi ako reinkarnáciu tuleňov.

Zaujímavú príhodu z jedenia  kože veľrýb a veľrybieho tuku mám z ďalšej oblasti Dánskeho kráľovstva - z Faerských ostrovov. Spal som s mojou dcérou na ostrove Mykines. Tam to väčšinou nejde, no my sme sem doleteli úplne prvý deň, čo ostrov po dlhom čase otvorili. Áno, väčšinou sa chodí loďou, no ja som odletel vrtuľníkom - to tu je ako MHD a platili sme okolo 15 či 20 eur.

No a večer, bolo totálne svetlo, moja dcéra už spala a ja som pil s námorníkmi. Boli to tvrdí Dáni, sympoši. Popíjali sme a oni potom vytasili najväčšiu pochúťku - veľrybí tuk. Ukazovali mi, ako zabíjajú (milosrdne) stovky veľrýb, no keď som chcel obrázky, nechceli mi ich dať: „To ti nedáme, vy by ste nás prezentovali ako zloduchov, doslova vrahov. Pritom, vieš čo, keď sme tieto (premnožené) veľryby nezabíjali, tak sami v stovkách kusov spáchali v tom istom fjorde masovú samovraždu. Vieš, dnes zvyknú do všetkého hovoriť úplní amatéri. My, čo vyrastáme na mori, nemáme žiadne slovo. Tento svet sa zbláznil. Skol!“

Veľrybu viete jesť v najlepších hoteloch Grónska, ktoré dva razy do týždňa robia „grónske večere“ a bol to prvý chod z 18-chodového menu v reštaurácii Koks. Koks to vysvetľuje: „Tak to tu prosto je. Tu sa veľryba je.“ Koks pritom ako jedna z mála reštaurácii vlastní okrem dvoch červených michelinských hviezd aj zelenú hviezdu za udržateľnosť.

Keď sme u pálenky, tak keď som bol po prvý raz v Grónsku, bol tam tvrdý alkohol zakázaný. Tabu ako u nás tvrdé drogy. Východné Grónsko má stále veľký problém s alkoholom. Tu na západe je alkohol povolený, ale je oveľa drahší. Pivo v supermarkete stoji 7 eur a v krčme 9 až 10 eur. Pália tu grónske čučoriedky, ktoré vidíte, ako v lete zbierajú, ale čo je podľa mňa super je vypálená grónska Angelica z minipaliarne Kvann. Zaujímavá je pálenka z ptarmigana, čo je biely vták, ktorého som taktiež v Grónsku jedol (je symbolom Koksu).

Poznáme írsku kávu... Grónska káva je najtvrdšia. Whiskey, Grand Marnier, Kahlua - to všetko nalejú do jednej kávy. No hold tvrdý kraj.

Ešte pred 50 či 70 rokmi žili Inuiti tradičným životom lovcov. Kočovali, lovili, rozkladali pasce. Zmena životného štýlu prišla rýchlo a vo väčších mestách sú znalosti lovu a prežitia v prírode menej cenené, až nepotrebné. Rýchla zmena si vyžiadala daň ako vysokú nezamestnanosť, rodinné násilie, vysokú mieru samovrážd. Je tu obrovská priepasť medzi generáciami, ktoré si prestávajú rozumieť.

Mladí strácajú zručnosti starých otcov a už by v zime v iglu neprežili. Inuitská spoločnosť, zdá sa, že sa rúca. „Brat chodí loviť každý víkend,“ píše mi Tina, ktorá žije v Kodani a pracuje pre cestovnú kanceláriu. Dlho som nevedel, že je Inuitka a zdalo sa mi, že ide o zhumpľovanú západniarku, keď reagovala, že ona v piatok už po 15.30 h nepracuje a chce mať aj svoj vlastný život.

Tina hovorila vždy k veci a „maličkosti“ ako napríklad, že v danom období je v Grónsku veľa komárov či hnusných mušiek, nepovedala. Až keď som položil jasné otázky, nechala si tri dni času a jasne odpovedala. Jasne ako jasne – nič sa nedá, nič nejde, nefotiť, nedá sa. Keď Tina napísala, že jej brat chodí pravidelne loviť, všetko som viac pochopil. Prečo to tak bolo, píšem v kapitolách vyššie. Neskôr som Tinu spoznal lepšie a je to super baba.

Ak som aj trochu v niektorých pasážach Inuitov kritizoval, tak som sa snažil vysvetliť ich počínanie. Majú extrémne ťažký život a nie každý tieto ohromne rýchle zmeny zvláda. Inuiti majú najviac samovrážd na svete a u mužov je to až neuveriteľných 75 samovrážd na 100 000 obyvateľov, a to každoročne. V Japonsku známom samovraždami je toto číslo 23 a v Peru 1 (jedna) na 100 000.

Počasie sa za posledných 50 rokov, kedy v Grónsku prebiehajú veľmi presné merania, mení. Je omnoho teplejšie, sú hustejšie hmly, v lete omnoho viac prší. Takéto počasie bolo pred 50 rokmi viac než tisíc kilometrov na juh. Ilulissatský ľadovec je vraj najväčším zdrojom stúpania oceánov. Spím v Ilulissatskom zálive v zátoke Disko týždeň a neviem sa na obrovské kryhy vynadívať. Pri teplom daždi sa ľadovce odlamujú ešte viac a fjordy sú potom nepriechodné. Apropos, vedeli ste, že to bol práve ľadovec odtiaľto z Ilulissatu, do ktorého narazil Titanic? Minulé leto som bol na Newfounlande, na mieste, ktoré je k potopenému Titanicu najbližšie. Medzi Newfounlandom a Labradorom som videl veľa ľadovcových krýh, ktoré sa odtrhli práve z Ilulissatského ľadovca.

 „Kvôli ľadovcom sme museli zrušiť mnohé rezervácie,“ hovorí mi Daniel Juráš, skvelý kuchár v dvojmichelinkovej reštaurácii Koks. „Vy ste išli k nám loďou 30 minút, ale máme dni, kedy loď ide dve hodiny a aj dni, kedy sa k nám nedá dostať.“ Život v Arktíde a akýkoľvek pobyt v Grónsku je náročný, aj keď máte hocijaký dobrý hotel a ten najlepší servis. Padne hmla a odíde o týždeň a za ten čas nič nemôže odletieť.

Grónsko je aj dnes nevyspytateľné a nikdy nikto nevie, ako bude zajtra. Aj toto na povahu Inuitov aj dnes vplýva.

„Sme stále viac pyšní na to, kým sme a odkiaľ pochádzame. Bolo obdobie, kedy sme na to zabudli, ľudia sa utápali v alkohole, stále je tu najviac samovrážd. No myslím si, že prichádza čas, kedy nemusíme loviť, ale chceme. Chceme byť Inuitmi, hrdými Inuitmi,“ dostávam vysvetlenie v glampingu hlboko vo vnútri druhého najrozsiahlejšieho fjordového systému sveta. Som jediným klientom, a tak máme čas kecať. Inuit Gaba študoval v Japonsku a prejavil sa ako vtipálek, ale aj ako inteligentný mladý muž.

Keď nastane otázka, či sa vyberú smerom modernizácie, či uchovania pôvodnej kultúry, tvrdia, že oboje sa dá zladiť. Ja si to myslím tiež!

Inuiti sa nechcú vrátiť späť k pôvodnému životu. V rodine si pamätajú ten extrémne tvrdý život, kedy ľudia zomierali od hladu. No na druhej strane si chcú zachovať staré zvyky, ktoré rýchlo zabúdajú. Uvedomili si to a teraz chcú vedieť prežiť v drsnej prírode - na zemi aj na mori. Chcú vedieť loviť, vyrábať remeselné výrobky, chcú jednoducho ostať unikátnymi – Inuitmi.

Jednou z najdôležitejších cenených vlastností Inuitov je sebadôvera. Veriť si, že TO zvládneš. Taktiež sú hrdí na svoju inovatívnosť, veď to boli Inuiti, kto vymyslel kajak, harpúnu, topánky z kože tuleňa a soba, nepremokavú bundu s kapucňou (anorak).

Postaviť teplý dom zo studeného snehu? Dá sa, to ak vchod „ponoríte“ pod úroveň podlahy iglu a v samotnom iglu máte vyvýšené miesto, kde je ešte teplejšie. Najteplejšie je úplne hore a teplo produkujú ľudské telá.

Inuiti sú skromní, no bojujú bez reptania, nesťažujú sa nikdy na nikoho a na nič. Možno by sme si vedeli vziať z niečoho príklad.