Ako Latinská Amerika ovplyvňuje USA - história aj súčasnosť

Všetko sa to začalo 12. októbra 1492. Výprava Krištofa Kolumba zakotvila na kontinente Ameriky. Po mesiaci na mori boli tak radi, že uvideli zem, až pomenovali ostrovček dnešných Bahám San Salvador (Svätý Spasiteľ). Novoobjavený kontinent síce v Európe pohotovo pomenovali Nový svet, ale pravdou je, že Kolumbus nebol prvý cudzinec. Predbehli ho napríklad Vikingovia, Polynézania, pravdepodobne aj Číňania. Vplyv týchto stretnutí však bol natoľko zanedbateľný, akoby k nim ani nedošlo.

Práve Kolumbovo magnum opus v podobe štyroch ciest prinieslo najväčší míľnik v dejinách ľudstva od vynájdenia kolesa. Po svete sa začali miešať nielen tovary a produkty, ale aj ľudia. Miešaním rás vznikol doslova nový človek. Nové schopnosti a genetické predispozície toho najlepšieho z Európy, Ázie aj Afriky.

Nový svet sa stal akousi Petriho miskou nielen po genetickej, ale aj sociologickej stránky. Najlepším príkladom sú interakcie USA so zvyškom kontinentu. Aký rytmus naberajú? Podľa akých vzorcov prebiehajú? Prečo sa stala migrácia do USA kontroverznou témou za poslednú dekádu? Ako vedia Kubánci zvoliť prezidenta USA? Nielen tieto otázky si v nasledujúcom blogu rozoberieme.

Pred viac ako 12 000 rokmi sa začala migrácia ľudí z východnej Ázie cez Beringov prieliv na americký kontinent. Za približne dve miléniá došlo k osídleniu Amerík od Aljašky až po juh Čile.

Pred 5 000 rokmi sa lovci a zberači začali usadzovať a vznikali veľké civilizácie a impériá. Olmékovia sa považujú za praotcov všetkých mezoamerických kultúr. Sídlili v dnešnom mexickom štáte Chiapas a v parku La Venta už dvadsať rokov spoznávame pozostatky civilizácie, z ktorej sa vyformovali aj slávni Mayovia, Aztékovia či Inkovia. Všetky výdobytky starších kultúr si tie nasledujúce brali za svoje a udivovali Španielov, keď prišlo k ich prvým stretom v 16. storočí.

Tí namiesto toho, aby čerpali zo starodávnych poznatkov o astrológii a stavebníctve, sa rozhodli podmaniť si Amerindiánov a prevychovať ich na svoj obraz. Zatiahli ich do práce za vidinou zlata i zberom cukrovej trstiny. Amerindiánska DNA však nezvládla príchod nových ľudí a chorôb.

Kým po viac ako 10 000 rokov genetika na americkom kontinente bola najhomogénnejšia na svete, európsku imunitu vycvičili horúčavy Afriky a pláne Ázie. Za krátky čas zdecimovali choroby pôvodné obyvateľstvo Amerík a Španieli našli za nich náhradu pracovnej sily na „čiernom kontinente“.

Afričania si priniesli svoje náboženstvo, ktoré si vo forme Voodoo a Santérie našlo cez Haiti, Kubu a Karibské ostrovy pevné miesto aj v Miami. S nimi aj africká ryža, okra, papriky, čierna fazuľa a mnoho ďalších prešli Atlantik, aby pristáli v jedálničkoch od Brazílie cez Louisianu až po Južnú Karolínu.

Odmysliac si hamburger a trojuholník pizze, azda najobľúbenejšou kuchyňou v USA je mexická, alebo presnejšie tzv. Tex-Mex. Spojenie pochádza zlúčením Texasu a Mexika. Dnes susedia, do roku 1848 jedna krajina. Rapídne sa rozširujúca federácia Spojených štátov pri expanzii na západ narazila na Španielsko.

Mladá republika nemala ešte dostatok síl vzoprieť sa veľmoci (i keď upadajúcej). Ohrozenia zo strany Británie stále neboli celkom zažehnané a koalícia dvoch síl mohla byť fatálna. Španielske impérium sa od začiatku 19. storočia začalo rozpadávať a jeho bývalé kolónie sa rad za radom emancipovali. Pionierom bolo Nové Španielsko. Nezávislým sa vyhlásilo v roku 1810 pod názvom Mexiko. Dlho však neudržalo pohromade svoje obrovské územie.

V roku 1848, po dvoch rokoch bojov, prišlo Mexiko v prospech USA o polovicu svojho územia - 1 milión km². Územie od Texasu cez Nové Mexiko, Nevadu, Utah, Arizonu, Kaliforniu, až po Colorado a Wyoming. Tortillas, tamales, pozoles, carne asada, moles, boli chrbtovou kosťou miestneho jedálnička dávno pred zmenou hraníc. Príliv nového obyvateľstva priniesol aj kulinárske inovácie tradičných jedál. Chilli con carne, nachos a fajitas sú najznámejšími kulinárskymi vyjadreniami tejanos kultúry, nazývané práve Tex-Mex.

V roku 1836 sa vzbúrila vojenská pevnosť Alamo pri meste San Antonio s cieľom odtrhnúť sa od Mexika. Ich rebélia bola potlačená, ale mesiac po vzbure Alamo bol generál Santa Anna porazený (11-násobný prezident Mexika) a Texas získal nezávislosť. Alamo sa stalo sa symbolom slobody, nezávislosti a odhodlania, i keď s tragickým podtónom.

Neprekvapuje, že hlavným mestom kultúry tejanos je práve San Antonio. Každý rok v máji organizujú hudobný festival Tejano Conjunto Festival, ktorý je zároveň najstarším a najvýznamnejším tejano festivalom v USA.

Pre nás sú najznámejšími predstaviteľmi tejano hudby The Champs (Tequila), Los Lobos (La Bamba), či Ry Cooder (producent dokumentu o kubánskej Buena Vista Social Club). Nedá sa však zabudnúť ani na populárne speváčky z Texasu - Demi Lovato a Selena Gomez majú obe mexický pôvod.

Latinskoamerický vplyv tvorí základy celého štátu Kalifornia. Predtým, ako sa Kalifornia pripojila k Spojeným štátom, ju formovali objavitelia, domorodé komunity, rančeri a misionári. Toto dedičstvo nájdeme v hudbe, jazyku, jedle a architektúre okolo nás – a určite ho začnete cítiť, keď sem cestujete. Najmä na našom mimoriadne úspešnom BUBO zájazde USA – Západ, kde ukazujeme krásy divokého západu malým skupinám klientov.

Keďže súčasná Kalifornia je doslova postavená na španielsko-mexických základoch, nedá sa lepšie začať našu prehliadku mesta anjelov inde ako na Olvera Street. Historické mexické trhovisko priamo v srdci Los Angeles sa pýši najstaršou budovou v Kalifornii, odkiaľ sa mesto začalo rozširovať. Turisti, čo už navštívili Mexiko, sa ma pýtajú: „Tu je tá Olmeca Street?“

A hoci Olmékovia pochádzali zo starovekého Mexika a nie z Los Angeles, atmosféra vás skutočne prevezme do Mexika. Ručne vyrábané remeslá, papierové picado vlajúce vo vánku, živá hudba mariachi – je to jedno z tých miest, kde latinskoamerická duša v Kalifornii ožíva. Dáme si churros, café de olla - mexická káva so škoricou v hlinenom hrnčeku, a nasávame atmosféru.

Kalifornská gastronomická scéna by bola bez latinskoamerických chutí na nepoznanie: kukuričné ​​tortilly, tamales, ceviche, birria, carnitas, mole, aguachile, horchata – je to nekonečné. Mestá ako San Diego a Los Angeles majú jedny z najlepších tacos v celých Spojených štátoch. A áno, na BUBO zájazdoch sa zastavujeme na tacos – viete, že na priam luxusných gurmánskych zážitkoch si dávame záležať.

Ústredným vláknom, ktoré spája hispánsky príbeh západu USA, je El Camino Real (Kráľovská cesta), niektorými cestovateľmi hravo známy ako „Camino Red“ (Červená cesta) kvôli misijným zvončekom pri ceste s červeno sfarbenými vrchmi. Táto „Kráľovská cesta“ spájala 21 španielskych misií zo San Diega do Sonomy.

Naši klienti túto cestu dôverne poznajú, keďže práve ňou vychádzame z Los Angeles za dobrodružstvom na americkom západe. Dnes hlavné diaľnice vedú po tej istej trase – a keď jazdíme pozdĺž kalifornského pobrežia, cestujeme po stopách kňazov, rančerov, domorodých obyvateľov, vojakov a prvých osadníkov.

Severne od LA, v Santa Barbare, sa stretávame so španielskou neokoloniálnou architektúrou – biele steny, červené hlinené dlaždice a elegantné nádvoria – priamo odkazujú na obdobie španielskych misií. Dokonca aj moderné občianske budovy sú postavené v tomto štýle. Prechádzka Santa Barbarou je ako vstúpiť do jedinečného mixu medzi Andalúziou alebo Oaxacou.

My sa prejdeme cez jej najväčší architektonický klenot - budova okresného súdu! Áno, je to ten istý súd, kde mal pojednávanie Michael Jackson, ale my preferujeme pozitívne príbehy. Na nádvorí súdu zaliateho teplým poludňajším slnkom si sadneme a predstavujeme, aké to bolo, keď tu Charlie Chaplin pravidelne usporadúval žúrky pre smotánku. Dialo sa to ešte predtým, než sa celebrity začali zhlukovať v Montecito nad mestom ako Princ Harry s manželkou Meghan.

Čaro mesta uchvátilo aj ľudí ako Oprah, Kevin Costner či Katy Perry. Historicky Clark Gable a Bette Davis sem utekali pred hektickým zhonom zo sveta filmového štúdia.

Ak sa vydáme ďalej na sever, v San Franciscu nájdeme štvrť Mission District, ktorá odráža neskoršiu vlnu latino prisťahovalectva. Nástenné maľby pokrývajú celé ulice a rozprávajú príbehy o migrácii, boji, hrdosti a každodennom živote. Naopak južne, v meste San Diego vidieť v štvrti Barrio Logan, ako sa mexicko-americká identita neustále vyvíja.

Chicano Park s masívnymi nástennými maľbami pod mostom Coronado pripomína umelecko-historické múzeum s voľným vstupom. A keď ste už v San Diegu, nevynechajte ani bar Kansas City Barbeque. Ten síce nemá s latino kultúrou veľa spoločného, ale nakrútila sa tu slávna scéna z filmu Top Gun, kde Tom Cruise spieva pri klavíri.

Latinos zanechali svoju stopu v Kalifornii nielen umeleckú a kulinársku, ale aj politickú. Osobnosti ako Cesar Chávez a Dolores Huerta organizovali poľnohospodárskych robotníkov v kalifornskom Centrálnom údolí a bojovali za pracovné práva a dôstojné pracovné podmienky. Prečo to boli práve latino osobnosti? Odhalia nám to nekonečné poľnohospodárske polia okolo nás, keď jazdíme medzi Los Angeles a Yosemite alebo Sequoiou.

Tieto polia po generácie obrábajú latinskoamerické rodiny. Veď kto iný by pracoval na poliach za nízky plat ako to robia prisťahovalci? Navyše, na migranta, ktorý prišiel do USA nelegálne, sa nevzťahuje americký zákonník práce a tým ani minimálny plat či odvody. Druhý prezidentský mandát Donalda Trumpa výrazne zmenil reálie poľnohospodárstva nielen Kalifornie, ale aj celých Spojených štátov.

Po deportácii latinos bez víz a ďalším sprísnením vízových podmienok čelí americké poľnohospodárstvo veľkým výzvam. Na pleciach latinos totižto spočíva masívne poľnohospodárstvo Kalifornie, ktoré vypestuje viac ako tretinu všetkej zeleniny v Amerike a takmer dve tretiny ovocia a de facto všetky mandle, pistácie, avokádo, artičoky, stolové hrozno. Mandle, pistácie, sušené hrozienka, orechy a víno z Kalifornie si možno našli cestu aj do vašej kuchyne.

Pre filmových fanúšikov, ktorých zaujalo rozprávanie odporúčam MacFarland s Kevinom Costnerom. Príbeh nakrútený podľa skutočných udalostí odhalí nielen každodenné prekážky, ktorým latino rodiny musia čeliť v každodennom živote, ale najmä úspešný príbeh o tom, ako kouč Jim White vytrénoval popri ich práci na poliach študentov miestnej strednej školy v MacFarlande v najlepší bežecký tím Kalifornie.

Duša Kalifornie je dvojjazyčná, ako aj jej rytmus a zvuk. Aj keď nehovoríte po španielsky, počujete ju všade – a jednoducho ju vstrebávate. A, samozrejme, španielsky jazyk zostáva živým pulzom v Kalifornii. Tabuľky, značenia, rozhovory, hudba, ktorá duní z áut stojacich červenú – španielčina je votkaná do každodenného života.

No a aká hudba sa nesie ulicami? Najpravdepodobnejšie to bude Bad Bunny, spevák z Portorika. Jemu sa podarilo niečo neobvyklé - stať sa najpočúvanejším umelcom (v streamovaní na Spotify), ktorý nespieval v angličtine. A to nielen raz, ale v rokoch 2020-2022 trikrát po sebe! Pritom druhý rok ani nevydal nový album. Takýmto skalpom sa nepýši ani megaúspešná Taylor Swift.

Keď väčšina ľudí počuje „Louisiana“, predstaví si Francúzov. Skutočným tajomstvom Louisiany však je, že jej kultúrna DNA je trojdielna: francúzska, africká a španielska – a španielsky vplyv je oveľa silnejší, než väčšina cestovateľov očakáva. Takmer štyri desaťročia (1763 – 1803) bola Louisiana pod správou Španielska a tieto roky zásadne ovplyvnili New Orleans.

Španielsku vládu môžete skutočne vidieť vo Francúzskej štvrti (French Quarter), kde ironicky prevažuje španielska architektúra. Koncom 18. storočia prebehli dva ničivé požiare, ktoré zničili väčšinu starého New Orleans. Znovu ho postavila španielska koloniálna vláda, ktorá mesto viedla. Preto sú balkóny zo železa, preto sú nádvoria uzavreté, a preto má štvrť taký stredomorský nádych.

Keď sa prechádzame cez Vieux Carré na zájazde do New Orleans, prechádzame sa španielskou víziou karibského prístavného mesta, nie parížskym. Skrátka, Francúzska štvrť má francúzsku identitu, španielsku architektúru, karibské podnebie a kreolskú dušu.

Nielen duša, ale aj jazyk je kreolský. Samotné slovo kreolčina pôvodne znamenalo „narodený v kolóniách“ – či už španielskeho, francúzskeho, afrického alebo zmiešaného dedičstva. Postupom času sa stalo jedinečnou identitou (nielen) Louisiany. Takže keď hovoríme o kreolskom jedle, kreolských sídlach, kreolskej hudbe, v skutočnosti hovoríme o kultúrnom svete ovplyvnenom Latinoameričanmi, nielen o francúzskom.

Jedným z najpriamejších prejavov zmiešaného dedičstva je Cabildo – elegantná vládna budova hneď vedľa katedrály sv. Ľudovíta (najstaršia rímskokatolícka katedrála v USA) na Jackson Square. Bola postavená za španielskej nadvlády a pomenovaná podľa španielskeho systému mestských rád. Je to tiež miesto, kde bola podpísaná kúpa Louisiany, ktorá preniesla územie zo Španielska krátko späť do rúk Francúzska a nakoniec do USA. Takže celý okamih, ktorý zmenil mapu krajiny, sa odohral v španielskej budove, presne tam, kde stojíme počas našej návštevy.

Ďalšou prehliadanou kapitolou o Latinos je príbeh Isleños – osadníkov z Kanárskych ostrovov, ktorých Španielsko priviezlo koncom 18. storočia, aby osídlili a bránili Louisianu. Ich potomkovia stále žijú vo farnosti sv. Bernarda, hneď po prúde od New Orleans. Niektorí stále hovoria španielskym dialektom, ktorý je bližší starej ostrovnej španielčine ako mexickým dialektom alebo tomu madridskému. Je to jedna z najstarších žijúcich španielskych kultúr v Spojených štátoch, ktorá ticho prežíva v močiaroch.

A potom je tu jedlo – za mňa ako gurmána najradostnejší spôsob, ako pochopiť kultúru. Azda najlepším príkladom je jambalaya. Jambalaya je v podstate paella prispôsobená prostrediu Louisiany – ryža, vývar, koreniny a akékoľvek dostupné bielkoviny. Španielska koloniálna špajza sa zlúčila s francúzskymi klobásovými tradíciami a západoafrickým zmyslom pre korenie. Výsledok? Jedlo, ktoré chutí ako hudba. Keď jeme jambalaya v New Orleans, doslova ochutnávame Španielsko s Afrikou a s Amerikou v jednej miske.

Alebo po španielsky Nuevayork. Latinskoamerická kultúra tvorí jeden z významných kultúrnych pilierov mesta New York. Od El Barrio po Bronx, od Queensu po Brooklyn, vplyv španielsky hovoriacich komunít pomohol formovať rytmus, jazyk, jedlo a identitu moderného New Yorku. To, čo sa začalo ako migračné vlny začiatkom 20. storočia, sa rozrástlo do kultúrneho základu, ktorý sa dotýka takmer každej sféry mestského života dnes.

Prvá veľká latinskoamerická komunita v New Yorku pochádzala z Portorika. Po španielsko-americkej vojne na Kube z roku 1898 sa Portoričania stali občanmi USA a začali prichádzať v rastúcom počte. Usadili sa predovšetkým vo Východnom Harleme, čoskoro známom ako El Barrio (španielske slovo pre štvrť). V 20. rokoch 20. storočia lemovali ulice španielske obchody a hudobné obchody, čím začali tvoriť mesto v meste, kde sa karibská španielčina miešala s newyorskou angličtinou.

Medzi rokmi 1945 až 1960 nastala „Veľká portorická migrácia”, ktorá príchodom až milióna Portoričanov zmenila mesto. Každý rok prichádzali desaťtisíce ľudí, ktorí prinášali karibské tradície, katolícke sviatky, afro-latinskoamerické rytmy. Táto éra vytvorila komunity a kultúrne siete, ktoré neskôr vytvorili ikony poézie, hudby, politiky a pouličného umenia.

Nebol to však úplne hladký integračný proces. Bieli obyvatelia spočiatku nevnímali latinos ako seberovných. Nie je náhoda, že keď v 50. rokoch 20. storočia chceli priniesť Shakespearovu drámu Rómeo a Júlia na Broadwayský muzikál, rozhodli sa ho pretvoriť na príbeh súčasného New Yorku. Vznikol slávny muzikál West Side Story (pretože sa odohráva na západnom Upper West Side Manhattanu), kde sa odohráva konkurenčný boj medzi bielymi Tryskáčmi a portorickými Žralokmi v sprievode jazzu a latinskoamerických rytmov.

Príchodu Portoričanov vďačí New York jednej z najdôležitejších postáv kubánskej a latinskoamerickej histórie menom José Martí. Dlho pred kubánskou nezávislosťou žil Martí takmer 15 rokov v New Yorku. Mesto formovalo jeho písanie, politiku a víziu slobodnej Kuby. Písal eseje z brooklynských internátov, stretával sa s exulantmi v Dolnom Manhattane a hovoril s kubánskymi a inými latino robotníkmi po celom meste.

New York z Martího urobil mysliteľa globálneho rangu. Aj keď si uvedomoval prínos New Yorku pre jeho osobnostný rast, nebol nadšený myšlienkou anexie Kuby v prospech USA. V jedným zo svojich listov píše: „Žil som v monštre a poznám jeho vnútornosti, môj prak je Dávidov”.

Symbolika pokračuje pozdĺž 6. Avenue, ktorú od roku 1945 oficiálne volajú Avenida de las Américas, na oslavu jednoty všetkých národov Severnej, Strednej a Južnej Ameriky. Pozdĺž ulice sa vyskytujú erby a vlajky každého latinskoamerického národa, zapustené priamo do chodníkov a stĺpov pouličného osvetlenia.

Keď sa prejdete touto ulicou, nielenže pochopíte, ako hlboko sa New York vníma ako spojený s Latinskou Amerikou, ale uvidíte aj slávne Rockefeller Center (počas vianočného obdobia s klziskom a najväčším vianočným stromčekom), Bryant Park, Radio City Music Hall a Macy’s. V auguste sa tu uskutočňuje Dominican Day Parade a (Prehliadka v deň nezávislosti Dominikánskej republiky) a na Halloween zas Village Halloween Parade.

S príchodom ďalších skupín, ako sú Dominikánci, Kubánci, Kolumbijčania, Mexičania či ďalší Stredoameričania sa latino identita New Yorku rozšírila ďaleko za hranice El Barria. Dominikánci vytvorili vo Washington Heights malú verziu svojho domova - Little Dominican Republic a zaplnili ho bachatou a merengue. Príbeh Malej Dominikánskej republiky dokonca viete sledovať aj cez jej vlastný účet na Instagrame: @littledominicanrepublic.

Kubánci otvorili reštaurácie a kultúrne centrá, ktoré spojili mesto s Havanou. Mexičania – teraz jedna z najrýchlejšie rastúcich komunít v New Yorku – vybudovali chrbtovú kosť potravinárskeho, stavebného a servisného priemyslu mesta. Každá skupina novú ingredienciu do mozaiky New Yorku.

Hudba sa stala jedným z najviditeľnejších prejavov tejto fúzie. Z portorických perkusií a kubánskych rohov vzišla salsa, ktorú New York premenil na globálny žáner. Bronx a Východný Harlem sa stali sídlom vydavateľstva Fania Records, ktoré prinieslo legendy ako Celia Cruz, Willie Colón a Rubén Blades.

V meste sa nielenže hrala salsu, ale New York jej dal vlastný šmrnc a poslal ju späť do Latinskej Ameriky. Takýto kultúrny základ vychovali spevákov ako Jennifer Lopez a Marc Anthony (rodáci z New Yorku) a pritiahli z Portorika okrem spomínaného Bad Bunnyho aj Rickyho Martího, ktorý New York spomína vo svojom slávnom hite Living La Vida Loca.

Jedlo rozpráva rovnaký príbeh. Keď sa prejdeme New Yorkom, narazíme na mexické taqueríe, dominikánske raňajkové kaviarne, kolumbijské pekárne, ekvádorské cevicheríe a portorické pulty s cuchifritom. Mofongo, empanády, pernil, ropa vieja, chicharrón, tamales, pupusas, tacos al pastor – tieto jedlá sú súčasťou každodenného života v New Yorku podobne ako steak a bagel.

Mojím neochvejným favoritom je typicky netypická fúzia New Yorku - Papaya King, na ktorú nedal dopustiť ani hviezdny šéfkuchár Anthony Bourdain. V krátkosti: grécky migrant skĺbil karibskú papáju s nemeckými párkami a vytvoril newyorkskú ikonu v USA. Constantine „Gus” Poulos prvýkrát ochutnal čerstvú šťavu z papáje na Kube a rozhodol sa otvoriť si stánok s tropickým občerstvením v New Yorku.

Písal sa rok 1932 a tropické šťavy nestačili na udržanie podnikania počas Veľkej hospodárskej krízy. Do svojej ponuky pridal hot-dog na newyorský spôsob (hovädzie párky, cibuľová omáčka, kyslá kapusta, horčica) a vznikla svojrázna klasika, ktorá sa nemohla zrodiť nikde inde. Papaya King sa aj po deviatich dekádach nachádza prakticky na rovnakom mieste. Pôvodnú prevádzku pred pár rokmi zdemolovali, ale nová otvorila svoje brány len o kúsok vedľa.

Dnes má takmer 30 % Newyorčanov latinskoamerické korene. Španielsky sa hovorí v každej mestskej časti. Latinskoamerické umenie pokrýva tehlové steny, latinskoamerická hudba zapĺňa vozne metra a latinskoamerické oslavy – od sprievodu na Deň Portorika až po Deň nezávislosti Dominikánskej republiky – priťahujú milióny ľudí.

Latino kultúra je v meste hlboko zakorenená. Dokonca aj novozvolený starosta New Yorku, Zohran Momdani, si dal záležať na podpore od latino komunity a v kampani sa im prihováral po španielsky. Počas návštevy New Yorku s BUBO vám neukazujeme len mrakodrapy a Broadway.

Sprievodca vyškolený v BCA vás prevedie ulicami pomenovanými po Amerike. Počas zájazdu tu míňame sochy latinskoamerických osloboditeľov, počúvame rytmy zrodené v karibských mestách a ochutnávame chute z každého kúta španielsky hovoriaceho sveta. Latinskoamerická kultúra pomohla vybudovať identitu, hlas a svojský rytmus mesta. Započúvate sa s nami?

Najstaršie na koniec. Prvé osídlenie Ameriky sa totižto nachádza vo floridskom St. Augustine a založili ho Španieli v roku 1565. Dodnes sa počas prechádzok mestom cítite viac ako na niektorom španielskom ostrove v Karibiku ako v USA. Obranné pevnosti s typickým španielskym rukopisom vám tento dojem iba umocnia.

Florida pod španielskou nadvládou sa stala útočiskom pre zotročených ľudí utekajúcich z amerického Juhu. Španielsko ponúkalo slobodu utečencom, ktorí prijali katolícku vieru a slúžili v domobrane. Tak vzniklo Fort Mose (1738), prvé právne uznané slobodné černošské sídlo v Severnej Amerike, tvorené Afričanmi, Afro-Latinos a španielskymi dôstojníkmi. Táto raná multikultúrna spoločnosť vytvorila základ pre Floridu ako bránu medzi dvomi svetmi.

V roku 1763, po skončení sedemročnej vojny, došlo k jednej z najzaujímavejších geopolitických výmen v dejinách Ameriky. Španielsko vtedy vymenilo Floridu za Havanu. Briti počas vojny obsadili Havanu – kľúčový prístav a najdôležitejšie mesto španielskeho Karibiku.

Pre Madrid bola Havana srdcom impéria v Novom svete, centrom obchodu, flotíl aj obrany. Florida bola, naopak, riedko osídlená, stratová a strategicky menej dôležitá. Voľba bola jasná: radšej slabá Florida než strata karibskej perly.

Florida bola celé stáročia spravovaná nie z Európy, ale z Havany – administratívne, vojensky aj ekonomicky. Práve cez Havanu prúdili peniaze, vojaci aj rozhodnutia, ktoré formovali juh dnešných USA. Aj preto má Florida hlbšie karibské a latinskoamerické korene než anglosaské.

Orlando sa stalo najrýchlejšie rastúcim latinskoamerickým mestom na Floride a jadrom tohto rastu je práve portorická migrácia. Tisíce ľudí odišli z ostrova už v 90. rokoch kvôli ekonomickým ťažkostiam. Potom po hurikáne María (2017) sa desaťtisíce ďalších presídlili do oblasti Orlando–Kissimmee–Sanford. Výsledkom je, že stredná Florida predstavuje druhú najväčšiu portorickú populáciu na svete, hneď po samotnom Portoriku.

Keďže Portoričania sú občanmi USA, neprichádzali ako imigranti, ale ako vnútroštátni migranti – priniesli so sebou kultúru, jazyk, jedlo, aj politický hlas. To premenilo Orlando nielen na centrum boricua hudby (salsa, reggaeton, plena) s množstvom portorických reštaurácií, ale aj množstvo portorických festivalov (Fiesta del Coquí, Orlando Latin Fest).

Portoričania v strednej Floride menia štátnu aj národnú politiku. Vo veľkom počte volia a väčšinovo podporujú Demokratickú stranu, čím región Orlanda pôsobí ako protiváha kubánskej republikánskej základne v Miami. Mnohí portorickí politici, aktivisti a mediálne osobnosti, dnes pôsobia priamo z Orlanda.

Orlando však už nie je výhradne portorické. Žijú tu aj veľké komunity z Dominikánskej republiky, Kolumbie, Mexika, Venezuely a Kuby (menšia ako v Miami, ale rastie). Štúdiá ako Disney, Universal a celý pohostinský priemysel sa silne spoliehajú na latinskoamerických pracovníkov, vďaka čomu sú Latinoameričania kľúčovou súčasťou ekonomickej štruktúry Orlanda. To prechádzame spolu na zájazde Florida a východ USA.

Skôr, ako sa Miami stalo centrom pozornosti, Tampa (najmä štvrť Ybor City) predstavovala kultúrne a politické srdce latinskej Floridy. Ybor City vzniklo v 80. rokoch 19. storočia po tom, čo výrobcovia cigár ako Vicente Martínez-Ybor preniesli centrum výroby cigár z Kuby do Tampy. Osídľovali ho Kubánci, Španieli, Afro-Kubánci a Taliani, ktorí vytvárali zmiešané latino–stredomorské komunity.

Do obrovských cigarových tovární Tampy priniesli so sebou aj jedinečnú latinskú tradíciu lectora. Lector je človek najatý na predčítavanie novín, literatúry a politických esejí pracovníkom. To vytvorilo politicky uvedomelú latino robotnícku triedu, ktorá mala silné prepojenia na revolučné hnutia a založila podporné siete kubánskej nezávislosti v USA.

Žiadne iné mesto okrem Havany a New Yorku nemá s Josém Martí tak hlboké väzby ako Tampa. Žil tu, organizoval, písal prejavy a získaval podporu v Ybor City, kde inšpiroval Kubáncov aj Afro-Kubáncov. Latinské komunity Tampy zohrali zásadnú úlohu v kubánskej vojne za nezávislosť.

Hoci súčasná latino komunita je menšia ako tá v Miami, stále zostáva živá. Nájdete tu spoločenské kluby, kaviarne a kubánske pekárne, ako La Segunda Bakery (ikonický kubánsky chlieb). Tiež sa tu pravidelne organizujú podujatia oslavujúce kubánske, portorické a dominikánske dedičstvo, ale nezaostávajú ani rastúce mexické a kolumbijské komunity.

Tampa je kultúrne „uprostred“ medzi karibskou intenzitou Miami a portorickým jadrom Orlanda - je historickejšia, viac zakorenená v predrevolučnom prisťahovalectve a kladie silný dôraz na kubánsko-španielsku identitu.

Na východe Kuby síce Kolumbus nenašiel zlato, ale miestni Taíno indiáni ho poctili rastlinou, ktorá položila základy mnohomiliardovému biznisu v nasledujúcich storočiach - tabak. Tobacco bolo pomenovanie pre „dlhé, horiace palice” ktoré fajčili. Proces fajčenia volali mayské kultúry ako sikar - cigara. A tabakové listy? Indiáni ich volali cohiba. Výber mena pre najlepšie cigary, Cohiby, nie je náhodný. Kubánci si dodnes vychutnávajú el tabaco, cigaru, kým cigareta je el cigarro.

Okrem pôžitku využívali Indiáni tabak na ceremoniálne a socializačné účely. Keď chcete ulahodiť indiánskym alebo africkým bôžikom, tak rum, cukor a cigary patria k ich obľúbeným pochutinám. Uvalili na vás kliatbu? Šaman vás odkľaje počas prepracovanej ceremónie aj vďaka cigarovému dymu. A keď si chcete získať priateľov? Posadíte sa okolo vatry do kruhu a podávate si el tabaco ako fajku mieru vo westernoch.

Princíp je rovnaký. Priateľské gesto má umocniť puto medzi blížnymi a dym stúpajúci k nebu má zaniesť vaše slová priamo k Bohom. Aj v Peru dodnes tabak spája fyzický a spirituálny svet. Veria, že keď vám zomrie niekto blízky a zapálite si, tak vyfúknutý dym odnesie vášej blízkej osobe posledný, nevypovedaný odkaz.

Taíno indiáni poctili touto ceremóniou aj družinu Kolumba. Ten síce odniesol ukázať španielskemu kráľovskému páru zopár listov, ale nikdy ho čaru tabaku nechytilo. Prvým dokumentovaným Európanom, ktorý sa oddal tomuto pôžitku bol ďalší člen výpravy, Rodrigo de Jerez. Rodrigo si so sebou odniesol do rodného Španielska, kde si blažene bafkal na verande.

Oči sa mu iskrili a z úst vychádzal dym. Preľaknutá manželka zavolala na pomoc farára a ten si zavolal na pomoc miestnych žandárov. Rodriga zavreli na niekoľko rokov do väzenia. „Nikto nemá tú moc vydychovať dym, ibaže by bol posadnutý diablom,” verili.

Rodrigo bol prvý tabakový martýr, ale to vzostup karibskej rastliny nespomalil. V roku 1607 prvýkrát doviezol tabak z Karibiku do Virgínie John Rolfe, manžel slávnej Pocahontas. Tabak sa stáva prvým veľkým exportným artiklom dnešných Spojených štátov. Položil základy bohatstva mnohým prezidentom a otcom zakladateľov.

Plantáže mali prví piati americkí prezidenti (George Washington, John Addams, Thomas Jefferson, James Madison, James Monroe) a Benjaminovi Franklinovi pomohli ako diplomatický dar presvedčiť Francúzov podporiť novoznikajúce Spojené štáty americké pred hrozbou z Británie. Tabak formoval identitu najmä južanských štátov, kde dodnes funguje v meste Tampa cigarová fabrika so slovenským pôvodom!

V roku 1895 založil rodák od Košíc Julius Caesar Newman tabakovú spoločnosť, ktorú si po sebe aj pomenoval. Spočiatku pôsobil v štáte Ohio, kým v roku 1954 odkúpil bývalú španielsku továreň El Reloj (hodiny), kde tabakové listy importované z Kuby pretvorili v cigary. Po Castrovej revolúcii sa pôvod tabakových listov zmenil (i keď nedávno našli na povale svojej fabriky niekoľko krabíc predcastrovských cigár z kubánskeho tabaku), ale fabrika funguje dodnes, čím je aj najstaršou fungujúcou továrňou na cigary v USA.

Newmanovci na svoj pôvod nielenže nezabudli - sú naň pyšní. Keď sme dedkovu sedemdesiatku oslávili cigarou J.C. Newman, neodolal som pokušeniu zdieľať tento zážitok na sociálnych sieťach. Na to mi veľmi pohotovo napísal blahoželanie Drew Newman (súčasná generácia Newmanovcov), pripomínajúc ich pôvod zo Slovenska. V latino stope v USA má vďaka Newmanovcom svoje pevné miesto aj naša krajina.

Key West bol prvou veľkou kubánskou komunitou v USA – desaťročia pred Miami či Tampou. V polovici 19. storočia polovica obyvateľstva mesta bola kubánska alebo kubánsko-americká a ekonomiku ovládol cigarový priemysel. Neprekvapivo, aktivisti bojujúci za kubánsku nezávislosť nachádzali útočisko práve tu.

Martí v Key Weste intenzívne žil a pracoval, podobne ako v New Yorku a Orlande. Prednášal prejavy, ktoré spájali exulantov, písal listy a politické eseje a organizoval podporu pre revolučné hnutie. Jeho pôsobenie tu dodnes zanecháva trvalú stopu v podobe sochy v Bayview Park, kubánskou historickou trasou a zachovanými domami kubánskych vlastencov.

Key West sa často považuje za duchovné miesto zrodu kubánskej exilovej politiky. Dokonca sté výročie USA oslavovalo Key West pod prvým kubánskym starostom menom Carlos Manuel de Céspedes y Céspedes, ktorý nie je nik iný, ako syn otca kubánskej vlasti Carlosa Manuela Céspedesa (viac píšeme v blogu Kubánske dejiny).

Kultúra Key Westu spája afro-kubánske tradície s bahamskými koreňmi a námorný, karibský spôsob života. Výsledkom je jedinečná identita Key Westu, aká neexistuje v žiadnom inom regióne Floridy.

Pocit, že Key West je tak trochu USA, a tak trochu Karibik, sa umocňuje nielen vďaka najstaršej kubánskej kultúrnej zóne v Spojených štátoch. S Kubou ju spája aj osoba Ernesta Hemingwaya, ktorý tu strávil roky medzi 1928-1931, keď sa odsťahoval na Kubu. Jeho dom je dodnes múzeum (natáčala sa tu aj bondovka Povolenie zabíjať) obklopené potomkami jeho šesťprstých mačiek. Spočítate koľko prstov majú ich potomkovia alebo si radšej pozriete študovňu, kde napísal „Zbohom zbraniam”?

Po návšteve Hemingwayovho domu si doprajte desaťminutovú prechádzku k monumentu najjužnejšieho bodu kontinentálnych USA. To, že skutočný najjužnejší bod je kúsok vedľa (ale vo vojenskej zóne) nevadí zástupu ľudí, ktorý čakajú na fotku. Odporúčam vám vyhradiť si 10-20 min navyše na fotodokumentáciu.

Miami je epicentrom latinskoamerickej kultúry v Spojených štátoch. Všetko na Miami, od jazyka cez jedlo až po panorámu mesta, nesie odtlačok španielsky hovoriaceho sveta.

Transformácia sa začala kubánskou revolúciou v roku 1959. Keď sa k moci dostal Fidel Castro, vlny kubánskych exulantov utekali cez Floridský prieliv a často so sebou prinášali len spomienky a odhodlanie. Miami – kedysi opustené bažiny – sa stali hlavným prístavom. Títo noví prisťahovalci nepatrili len k robotníckej triede - mnohí z nich boli profesionáli, majitelia firiem, lekári, právnici. Svoje životy si obnovili pozoruhodnou rýchlosťou.

Malá Havana – najmä Calle Ocho – sa stala bijúcim srdcom kubánskej Ameriky. Vo výkladoch obchodov boli umiestnené valčeky na cigary, otvorené vetracie otvory na silné cafecito, v stánkoch sa objavili španielske noviny a každý starší pán presne vedel, kde hrať domino v parku Máximo Gómez. Nie je to nostalgia – je to rekonštrukcia vlasti.

Potom prišli tzv. „Freedom Flights” (1965 – 1973), ktoré priniesli viac ako 250 000 Kubáncov – najväčšia letecká operácia pre utečencov v histórii USA. A v roku 1980 pridal exodus z prístavu Mariel ďalších 125 000 Kubáncov, opäť meniac Miami. Každá vlna priniesla inú časť kubánskej spoločnosti – ale všetky mali spoločné poslanie: prežiť, obnoviť, prosperovať.

Kubánci v Miami postavili banky, supermarkety, lekárne, strojárske spoločnosti a politické siete. Panoráma Miami – tie sklenené veže odrážajúce karibské slnko – je do značnej miery výsledkom latinskoamerických investícií a rozvoja. Španielčina sa rýchlo stala dominantným jazykom mesta.

Mnoho podnikov vedie každodenný život výlučne v španielčine. Je to jedno z mála veľkých amerických miest, kde môžete uspieť celý život bez angličtiny.

Ako Miami rástlo, prichádzali nové latinskoamerické komunity – Kolumbijčania, Venezuelčania, Nikaragujčania, Haiťania, Dominikánčania, Argentínčania – utekajúci pred vojnami, diktatúrami a ekonomickým kolapsom. Priniesli nové chute, nové rytmy, novú módu a novú podnikateľskú triedu. Dnes sa finančná štvrť Brickell cíti skôr ako stretnutie Bogoty a Buenos Aires než Wall Street. Nie je to náhoda, že aj firma Bacardí s kubánskymi koreňmi si zriadila americké sídlo práve v Miami.

Calle Ocho (čítaj kaje očo) nie je len ulicou. Je to historická os, kultúrny nerv a pamäťový archív Miami. Ak existuje miesto, kde sa dá pochopiť, ako sa z amerického mesta stala latinsko-americká metropola, je to práve Calle Ocho v štvrti Little Havana. Tu sa exil nestal dočasným stavom, ale základom novej identity.

Po kubánskej revolúcii v roku 1959 sa Calle Ocho stala prvým skutočným domovom desaťtisícov Kubáncov v exile. Nebola to bohémska štvrť ani turistická atrakcia, ale funkčný priestor pre prežitie: banky, advokáti, lekárne, noviny, kostoly, obchody s potravinami, továrne na cigary. Všetko v španielčine. Calle Ocho bola republikou v republike, miestom, kde sa budovala Kuba v neprítomnosti Kuby.

Politicky a symbolicky sa z ulice stalo epicentrum kubánskeho exilu. Práve tu sa formovali postoje, ktoré neskôr ovplyvnili celú Floridu aj Washington. Reštaurácie, kaviarne a parky fungovali ako neformálne parlamenty exilu. Domino Park nebol len miestom hry, ale verejným fórom, kde sa miešala nostalgia, hnev aj politická stratégia. Kým na Kube nájdete monumenty oslavujúce odrazenie útoku „nájomných vrahov” v Zátoke svíň, na Calle 8 sa nachádza monument, ktorý si pripomína „martýrov” neúspešného pokusu oslobodenia ostrova.

Kultúrne bola Calle Ocho mostom medzi minulosťou a budúcnosťou. Kino Tower Theater sa stalo miestom, kde sa kubánska, latinská a americká kultúra začali prelínať – jazykovo, esteticky aj generačne. Staršia generácia tu udržiavala pamäť, mladšia ju pretvárala. Práve tu vznikol model bilingválneho, transnacionálneho Miami, ktorý sa neskôr rozšíril do celého mesta. Film kubánskych umelcov Andyho Garcíu a Glorie Esteban „Otec nevesty” vám humorne priblíži príbeh kubánskych exilov budujúc si život v USA.

Dnes je Calle Ocho ikonou – ale nie múzeom. Je živá, hlučná, rozporuplná. Calle Ocho Festival ju každoročne premieňa na jednu z najväčších latinských pouličných osláv v USA a pritom zároveň udržuje identitu exilu v meniacom sa meste.

Mne osobne Calle 8 učarovala, podobne ako samotná Kuba, jej obyvateľmi. Kým Miami považujem za esteticky nádherné mesto, dokáže trpieť tým istým neduhom ako ostatné americké mestá - antiseptickosť. Kým v mestách Latinskej Ameriky sa cítite byť súčasťou života, v USA skôr vidíte ľudí utekať z jednej práce bez druhej a život im uteká medzi prstami.

Prejdite sa však Calle 8 a dajte si kubánsku kávu (najlepšie hodnotený spôsob prípravy kávy za rok 2025 podľa TasteAtlas), pokecajte si s miestnymi. Majitelia si vám radi porozprávajú ich exilový príbeh. Budú cítiť, že vás spája isté spoločné puto ako občanov bývalých komunistických krajín. Zastavte sa v Domino Parku a pocítite, že sa tu zastavil čas. Tu sa cítim ako v na prechádzke uličkami Havany, kde sa susedia spontánne zídu, rozprestrú stôl a začína sa divoká (doslova) partička domina. 

Človečinu tu cítiť na každom kroku. Moja prvá návšteva Calle 8 bola spojená s lovom na dobré cigary. Pepín Garcia a Ernesto Perez-Carrillo sa preslávili ako miamskí výrobcovia cigár s kubánskym pôvodom a vyrábajú výnimočné cigary. Sú špičkou, ale podobný zážitok ponúkajú aj remeselné cigary od miestnych nadšencov, ktorí experimentujú s fermentáciou v sudoch z whiskey či humidifikáciou s rumom.

Vybral som sa nakúpiť zo všetkých. Kultový cigarový obchod El Titan de Bronze bol zavretý. Ako som stál sklamane pred obchodom, Emilio, chalan v mojom veku, ma zavolal do vedľajšieho obchodu, kde majú vlastné cigary. Ako dieť,a ktorému ponúkajú cukrík, som sa teda vybral za ním.

V obchode GalinII som nenašiel iba cigary, ale aj šperky vyrábané na mieru a umenie v každej podobe. Maľby, sochy, hudba… zdalo sa mi, že Galindovci sa venujú všetkému. Emilio spolu so svojím otcom, Ivánom mi ukázali aj ich veľdielo. Viac ako 3,5-metrovú sochu kubánskej speváčky Celie Cruz vykladanú zinkovými platňami priprevnenými viac ako 37 000 šróbmi!

Naučili nás s mamou hrať domino, zapálili cigaru a priniesli pivo. Vymieňali sme si príbehy o Kube, kde som pred našim stretnutím strávil semester štúdia a Iván utiekol v 90. rokoch. Pôvodne z Matanzasu nasadol na loďku, ktorej počas cesty došlo palivo, jedlo a tri dni si ich pohadzovali vlny medzi Kubou a Floridou, kým dorazil do svojho nového domov.

Prišiel som po niekoľko cigár a okrem nich som si odniesol aj nových priateľov. Kubánsky dych vo svojom najlepšom prejave. Calle Ocho je dôkazom, že Miami nevzniklo len developersky či ekonomicky, ale kultúrne – zdola, z ulice, v španielčine.

Hudba tiež duní touto transformáciou. Salsa, timba, bachata, merengue – Miami sa baví v španielčine. Prišli Gloria a Emilio Estefan, ktorí preniesli latinskoamerický pop a kongu z Miami Beach do sveta. Nedávno žezlo prevzali reggaeton a latino trap – Bad Bunny, Ozuna, Karol G – a Miami je pre ne jedno obrovské pódium. Koprodukcie, festivaly a hudobné videá napĺňajú mesto karibským teplom.

Politicky je latinskoamerický hlas Miami silný a vplyvný. Kubánski Američania sa stali jedným z najorganizovanejších voličských blokov v politike USA a formovali zahraničnú politiku voči Kube a Venezuele. Rozhlasové stanice, televízne štúdiá a noviny v španielčine ovplyvňujú voľby na miestnej a národnej úrovni. Miami je centrom moci, nie perifériou. Nie je náhoda, že prezident a minister zahraničných vecí USA sídlia na Floride.

Moderné Miami nie je definované jedinou latinskoamerickou identitou – je to križovatka všetkých latinskoamerických krajín. Miesto, kde si môžete dať kubánsku kávu v Little Havane, nakupovať vo venezuelských pekárňach v Dorale, počuť kolumbijskú španielčinu v Brickelle a zatancovať si dominikánsku bachatu vo Wynwoode – to všetko v jeden deň. Miami je severným hlavným mestom Latinskej Ameriky.

Politika USA je posiata vplyvnými politikmi s latino pôvodom. Najznámejšou ženou je kongresmanka Alexandria Ocasio-Cortez, portorikánskeho pôvodu, ktorá sa preslávila svojimi ľavicovými myšlienkami.

Prominentní muži sú kubánskeho pôvodu a spája ich odpor voči režimu Fidela Castra. Texaský senátor Ted Cruz v rozhovoroch ako pôvod svojho odporu uvádza porušovanie ľudských práv na ostrove. Jeho samotných rodičov režim mučil - lenže to bol režim Batistu, ktorého Castrovci zvrhli.

Bob Menendez bol začiatkom roka 2025 v správach po celom svete. Odsúdili ho na 11 rokov väzenia za korupciu. V jeho dome našli viac ako pol milióna dolárov a vyše tucta zlatých tehál. Odôvodňoval to výchovou rodičov, ktorí utiekli z ekonomickej mizérie Kuby a svoje deti vraj učili šetrnosti a odkladať si peniaze.

Lenže Menendezovci utiekli za Batistu, v časoch keď kapitalizmus pracoval na plné obrátky. Najprominentnejším súčasným politikom latino pôvodu je súčasný minister zahraničných vecí USA Marco Rubio, ktorého rodina emigrovala z Kuby - do tretice - za éry Batistu. Floridský kongresman Mario Díaz-Balart je synovec prvej manželky Fidela Castra.

Súčasný starosta Miami Fracis X. Suarez je síce prvým starostom mesta narodeným v Miami, ale jeho otec Javier bol prvým kubánskym starostom.

Voľby amerického prezidenta prebiehajú trocha iným štýlom ako v našich končinách. Bez toho aby sme boli príliš technickí, zakladá sa na koncepte volebného zboru (electoral college). Nevyhráva kandidát, ktorého volilo najviac ľudí, ale ten, čo získal minimálne 270 hlasov z volebného zboru. „Otcovia zakladatelia” tým zamedzili tomu, aby mladú Úniu štátov ovládali veľké štáty a zároveň aj malé štáty mali svoje potreby vypočuté.

Každý štát má určitý počet hlasov, ktorými prispieva do celkového koláča a, samozrejme, počet hlasov závisí od počtu jeho obyvateľstva. Florida disponuje 30 hlasmi, čím je tretím najväčším prispievateľom hlasov. Pri odstavci o Miami sme písali o významnej kubánskej komunite, ktorá mesto formovala. Od neúspešného vylodenia v Zátoke svíň (za Demokrata J. F. Kennedyho) sa kubánska komunita spolieha na Republikánov, že zvrhne castrovský režim.

Tým, ako sa Kubánci vedia zjednotiť za jednu stranu, vedia rozhodnúť výsledok volieb na Floride a od vylodenia v Zátoke svíň sa stalo iba dvakrát, že zvolený prezident nevyhral Floridu.

Keď David Beckham v roku 2007 podpísal zmluvu s LA Galaxy, vyjednal si vzácnu možnosť: po odchode do dôchodku si mohol za znížený poplatok za expanziu zaobstarať tím MLS (Major League Soccer - americká futbalová liga).  

Táto „opcia“ sa premenila v Inter Miami. Vznik Inter Miami CF v roku 2020 nebol len ďalším rozšírením MLS. Bol to kultúrny projekt presne zacielený na mesto, ktorého identita je latinsko-americká skôr než anglo-americká.

V Miami, kde futbal (nie „soccer“) vždy patril k prirodzenej kultúre kubánskej, venezuelskej, kolumbijskej či argentínskej komunity, Inter Miami zaplnil historické vákuum: dal latinskému mestu klub, ktorý sa mu kultúrne podobá, nielen geograficky patrí.

Kľúčovou postavou tohto projektu je spoluvlastník Jorge Mas, syn Jorgeho Masa Canosa – jednej z najvplyvnejších postáv kubánsko-americkej histórie. Mas-Canosa starší nebol len podnikateľ, ale politický architekt kubánskeho exilu v USA, zakladateľ Cuban American National Foundation a symbol tvrdého, sebavedomého postoja exilovej komunity. Jeho vplyv spočíval v tom, že z exilu urobil politickú silu, nie nostalgickú spomienku.

Po príchode Lionela Messiho (a následne Luisa Suáreza, Sergia Busquetsa či Jordiho Albu) len zvýraznil úlohu Interu Miami ako kultúrneho mostu medzi Latinskou Amerikou a USA. Pre mnohých Latinoameričanov sa klub stal prvým americkým tímom, ku ktorému mali emocionálny vzťah. Zrazu MLS prestala byť „americkou ligou s futbalom“ a začala byť ligou, ktorá zastupuje komunitu latinos.

V BUBO vždy hovoríme, že cestovanie nie je zbieranie atrakcií, ale porozumenie súvislostiam. A práve pri Latinskej Amerike v USA sa mi to potvrdilo silnejšie než kdekoľvek inde. Roky sprevádzam zájazdy po Karibiku, Mexiku, Strednej aj Južnej Amerike (kde sa BUBO dostalo ešte koncom 20. storočia ako prvé na Slovensku) a, úprimne, ani ja sám som si dlho neuvedomoval, ako hlboko je DNA latinos zapísaná do minulosti aj súčasnosti Spojených štátov. Nie ako okrajový jav, ale ako tichá (alebo miestami hlučná, ako sa na latinos patrí), no zásadná vrstva, bez ktorej by Amerika nebola tým, čím je.

Najlepšie interakcie, ktoré som v USA zažil, boli takmer vždy práve s latinos. Boli najvrúcnejší, najotvorenejší, najľudskejší. Často stačilo zopár viet po španielsky a bariéra zmizla. Prišli však zľavy, pozornosti podniku a parkovania zadarmo. Zrazu sme neboli turisti a miestni, ale kamaráti. Navyše, keď zistili, že som navštívil ich rodné mesto, dedinu alebo región v Latinskej Amerike, menilo sa to na úprimnú radosť a hrdosť. Vtedy si človek uvedomí, že rešpekt ku kultúre sa nezačína štemplom v pase, ale záujmom.

Platí to aj pri každodenných detailoch. Americká kuchyňa je v mnohých mestách stále najmä o hamburgeroch, fast foode a rýchlych riešeniach - pre mnohých niečo neprijateľné. A práve latino komunita je často najväčšou gastronomickou záchranou USA. Mexická, kubánska, salvádorská či peruánska kuchyňa dodáva Amerike chuť, vôňu a dušu. Nie je to exotika – je to každodennosť, ktorú miestni považujú za samozrejmosť, no bez ktorej by sa mestá stali sterilnými.

Tento blog preto nevnímajte ako historický prehľad ani ako kultúrnu poznámku pod čiarou. Je to pozvanie pozerať sa na USA inými očami. Všímať si ulice, jazyky, chute, príbehy ľudí, ktorí tu žijú. Pretože ak pochopíte latino Ameriku v USA, pochopíte aj to, prečo je Amerika taká rozporuplná, živá a neustále sa meniaca.

A presne o tom je cestovanie s BUBO. Nie je to o tom, čo si odfotíte, ale čo si odnesiete v hlave a v srdci.