Banaue a Batad – najkrajšie ryžové polia sveta

Pristávame na medzinárodnom letisku v Manile a pomaly sa presúvame novučkou diaľnicou ponad mozaiku nových mrakodrapov a nízkych ošarpaných budov. V pohodlnom veľkom autobuse, ktorý máme v BUBO iba pre seba, sa komfortne usadíme a užívame si výhľady na krajinu. Čaká nás celodenná cesta na sever, aby sme videli na vlastné oči jeden z divov sveta – a ešte niečo navyše.

Pred návštevou smaragdovozelených ryžových terás smerujeme do najbližšieho mesta Banaue, v ktorom sme aj ubytovaní. Náš hotel nesúci meno Banaue Hotel sa nachádza iba zopár minút chôdze od centra mestečka, v ktorom nájdete niekoľko reštaurácií a obchodíkov. 

Priestranná hala hotela slúži aj pre miestnu komunitu a hoteloví hostia sú, samozrejme, pozvaní na všetky akcie. Je taktiež bežné stretnúť recepčnú v tradičnom odeve alebo aspoň jeho časti – aj keď to nie je povinné, miestni sú hrdí na svoje kultúrne dedičstvo. Hotel je kapacitne najväčší v celej oblasti a vzhľadom na jej pomery určite aj najluxusnejší. Má bazén, biliardový stôl, masáže na izbách a bar  – keď ho dokončili, iná možnosť ubytovania bola len u miestnych.

Dnes je už mestečko lepšie pripravené pre návštevníkov s rôznym rozpočtom, no nič lepšie ako hotel Banaue v oblasti zatiaľ nenájdete. Vítaným bonusom sú kultúrne show, počas ktorých nám mladí aj starší tanečníci a hudobníci z kmeňa Ifugao predvedú tradičné tance spolu s komentárom a vysvetlením kmeňových tradícií – napríklad nám prezradia, ako rozlíšiť podľa vzoru sukne status ženy v dedine.

Po neskorom príchode máte možnosť osviežiť sa na večeri priamo v hoteli, no ak máte trochu energie nazvyš, môžete sa prejsť do komorného centra (vzdialeného peši asi 15 minút) s malými obchodíkmi a zopár reštauráciami.

Hlavným cieľom ale nie je mesto Banaue, ale návšteva fotogenických ryžových terás v jeho okolí - považovaných za jedno z najkrajších miest Filipín. K nim sa ale potrebujeme odviezť, a preto nás pred hotelom čaká unikátny dopravný prostriedok Filipín – jeepney. Na prvý pohľad pripomína mix minibusu a džípu, ktorý často stretávame na uliciach. Slúžia najmä ako náhrada hromadnej dopravy, sedí sa nielen vo vnútri, ale aj na streche (pre odvážnych záujemcov).

Jeepney majú svoj pôvod v koloniálnom období, keď boli Filipíny pod správou USA a zaviedli zdieľané taxíky nazývané auto calesas, ktoré ale boli počas 2. svetovej vojny do veľkej miery zničené. Preto prišli v krajine s alternatívou inšpirovanou džípmi, ktoré vojnu „prežili“ a šikovní automechanici ich prekonvertovali na prevoz viacerých osôb a dodnes môžeme na uliciach vidieť rôzne veľké modely.

Ja som si ich dovolila nazvať aj minigalérie na kolesách – žiadne jeepney nie je rovnako dekorované a každý hrdý majiteľ sa chce ukázať pred svojou „konkurenciou“. Dodnes sa viac ako pol milióna Filipíncov uživí vďaka týmto špecifickým dopravným prostriedkom a my sa môžeme na chvíľu cítiť ako miestni.

Keď sa usadíme na lavice oproti sebe (a poniektorí odvážlivci aj na strechu), snažíme sa nenarážať do svojich susedov, no na kľukatých vidieckych cestách je to náročné. Za oknami míňame menšie dediny a ich obyvateľov posedávajúcich na priedomí. Náš jeepney zastaví na malom asfaltovom „parkovisku“ a my sa musíme prejsť k vytúženej vyhliadke. To by nebol problém, ak by sa pod náporom intenzívnych dažďov nezničila časť cesty a na nás čakala kopa hliny.

Našťastie sú Filipínci vynaliezaví a usilovní, preto tesne po našom príchode napochodovali dvaja „pracanti“ a začali s motykami vytvárať provizórne „výklenky“, po ktorých je už o niekoľko minút opatrne schádzali na lesnú cestičku. Odtiaľ to už nebolo ďaleko do dediny Batad pri vytúžených ryžových poliach.

Už vyše dvetisíc rokov pestujú príslušníci miestneho kmeňa Ifugao ryžu na políčkach, ktoré vybudovali len s primitívnymi nástrojmi ich predkovia. Na začiatku to bol prameň vody a vhodné prírodné podmienky, ktoré priviedli do tohto odľahlého kraja nových osadníkov.

Na budovanie prvých terás použili kamene z neďalekej rieky a políčka postupne rozšírili na okolité vhodné kopce najmä vďaka ďalšiemu vodnému prameňu.

V tejto časti dediny Batad môžeme nájsť aj jednoduché ubytovanie a reštaurácie s tradičnou miestnou kuchyňou a my sa práve v jednej z nich zastavujeme.

Cesta tam vedie strmými schodmi a chodníčkami, no aj to patrí k čaru miesta – je nedostupné autami a autobusmi. A keď si predstavíme, že miestni chodia všade pešo a často do kopca po nebezpečných cestách, uvedomujeme si luxus, v akom žijeme.

Z terasy sa nám ako na dlani odhalia rozprávkovo krásne ryžové terasy Batad, ktoré miestni volajú aj ôsmy prírodný div sveta. Dovolím si povedať, že zaslúžene, aj keď prírodnej kráse výrazne dopomohli ľudské ruky.

Výhľady sa menia podľa ročného obdobia, resp. podľa obdobia ryže – pre väčšinu návštevníkov je najkrajšia mladá sýtozelená ryža a ja musím len súhlasiť. Ich význam rozpoznala vláda už v roku 1973, keď boli prezidentským dekrétom vyhlásené za národný poklad. Uprostred polí je ešte stále malá časť dediny s čiastočne tradičnými domčekmi a dokonca aj kostolom. Cesta k nej je síce na pohľad adrenalínová, no prechádzka priamo po ryžových poliach je skvelým zážitkom.

Príslušníci kmeňa Ifugao, podľa ktorých bola pomenovaná celá provincia, si dodnes zachovávajú veľkú časť svojich tradícií. Je pravdou, že misionári väčšinu z nich úspešne prekonvertovali na kresťanstvo – a v každej malej dedinke nájdeme kostol alebo misiu, no zároveň prechádzame okolo tradičných domov na „stračích nôžkach“ a dedinčanov v tradičných krojoch a čelenkách zdobených lebkami a pierkami.

Názov „ifugao“ pochádza zo slova „ipugo“, ktoré môžeme preložiť buď ako „ľudia zeme“ (má znamenať odlíšenie od sveta duchov), alebo ako „ľudia z kopca“. Vo vnútri komunity sú rozdelení na tri spoločenské vrstvy: aristokratická, stredná a nízka vrstva. Delia sa podľa veľkosti majetku a tá najbohatšia vrstva má v prípade núdze pomáhať tým najchudobnejším, rovnako ako aj sponzorovať dedinské oslavy a sviatky.

V rámci umenia vynikajú v tkaní a drevorezbe, dodnes vytváraných ručne miestnymi remeselníkmi. Kedysi patrili k obávaným lovcom lebiek, no dnes ich tradičné domy bale zdobia „iba“ zvieracie kosti a lebky (prevažne opičie a byvolie). V zmenšených domčekoch „bývajú“ aj mumifikovaní predkovia, no dnes už táto tradícia vymiera a nahrádza ju kresťanský pohreb.

Aj napriek kresťanstvu sa zachovali zvyšky pôvodného náboženstva spätého najmä s prírodou. Dodnes nájdete v suvenírových obchodoch sošky bôžika bulola, ochrancu sýpok reprezentujúcich duše predkov.

BUBO zážitok v Batade

V BUBO sme počas návštevy Batadu mali šťastie a stretli sme sa s jedným z posledných príslušníkov kmeňa ovládajúceho tieto postupy. Lokálec Mark nás sprevádzal na ryžové polia a keďže sme mali na ďalší deň voľné popoludnie, dohodli sme sa na návšteve u jeho starého otca a strýka, ktorí sú poslední šamani jeho kmeňa.

Náš mladý sprievodca sa tomuto umeniu priúča, no proces je dlhý a, ako sám poznamenal, na viacero rituálov je potrebné byť v dvojici... Do dediny k šamanom ideme opäť farebným jeepney a cestou sa zastavujeme na nákup – totiž, na rituál potrebujeme živú sliepku. Kým Mark vyberá vhodnú zvieraciu obetu, dedinčania si na nás s úsmevom ukazujú a niečo si medzi sebou šepkajú. Ktovie, možno si myslia, že ideme variť kuraciu polievku.

Tesne pri našom cieli ešte musíme prejsť krkolomnou cestičkou po strmom chodníku až k domu, kde nás čakajú obaja šamani. Na dvore sú tri domčeky – jeden murovaný v európskom štýle a dva tradičné drevené. V malom kamennom kruhu už sedeli dvaja starší muži oblečení v kombinácii tradičného kroja a moderného oblečenia.

Mark im podá zviazané sliepky a nám ukazuje tradičné domčeky – na prvom sú desiatky kostí zvierat obetovaných pri príležitosti tradičnej mumifikácie. Hneď vedľa, v menšej stavbe, sú už uložení jeho traja predkovia. No predtým, ako ich môžeme vidieť, je nutné im priniesť obetu a vyrieknuť krátku modlitbu. Okrem toho je nutné otvoriť dvierka ešte za denného svetla, inak by naša duša mohla byť uväznená na onom svete.

My sme na návšteve popoludní, a tak nám nič z toho nehrozí, no aj tak trpezlivo počkáme, kým Mark položí predkom obetu v podobe obľúbených betelových listov a následne odomkne malé dvierka. Na prvý pohľad sú vo vnútri iba prikrývky, no po bližšom pohľade vidíme lebky a vysušené končatiny.

Tajomstvo procesu, ktorý trvá niekoľko týždňov a má špeciálne pravidlá, nám ale neprezradia – má byť odovzdané iba nasledovníkom šamanov. Našu pozornosť presunieme od mŕtvych na živých a jeden zo šamanov začne odriekavať formulky, kým ten druhý zručne chytí sliepku a podreže jej krk.

Hustú krv necháva odkvapkať do malej nádoby uloženej v kamennom kruhu a následne odovzdá jej telo do kuchyne – pred veštbou sa totiž musí očistiť.

Na scénu ale prichádza iný člen z rodiny s fľaškou silnej pálenky a ponúkne nám po troške. Neostáva nám nič iné len si dať „poldeci“ a keď ho vypijeme na ex bez riedenia vodou, dostane sa nám uznanlivého prikývnutia a úsmevov. Keď je sliepka pripravená, šaman ju rozpitve a ukazuje mi časť orgánov, podľa ktorej vie, či bola žiadosť k bohom úspešne vypočutá.

Potom mi podáva pierko namočené v obetovanej krvi a ja ho idem zastoknúť k desiatkam zvieracích lebiek. Tentokrát nám boli bohovia naklonení a budú nás ochraňovať na ďalších cestách svetom. Nakoniec sa rozlúčime, poďakujeme a odchádzame s radou, aby sme sa večer k duchom pomodlili – inak by naša duša ostala v Banaue a my by sme doma chradli.

V nadmorskej výške približne 1 500 metrov nad morom a v jednej z najizolovanejších oblastí (najmä kvôli hornatému terénu) sa ryža naďalej pestuje ručne a od roku 2009 je zakázané pestovať geneticky modifikovanú ryžu.

Nie je ale všetko také idylické, ako sa na prvý pohľad zdá – ryžové terasy ohrozuje ako prírodný, tak aj ľudský faktor. Tým prírodným sú červy, ktoré sa na poliach rozšírili najmä v 80. rokoch v období prechodu na zeleninové políčka.

Odtiaľ to už nemali ďaleko k ryži a zatiaľ sa ich nepodarilo úspešne vyhubiť. V menšej miere sú totiž pre polia prospešné, lebo tvoria v pôde tunely, po ktorých prúdi voda – no ak ich je priveľa, voda sa nedostane na susedné pole a pôda vyschne.

Z ľudskej hrozby je to nedostatok farmárov a odchod mladých ľudí do veľkých miest kvôli lepšej práci a životným podmienkam. Aj preto je viac než štvrtina políčok dnes opustená. Rodiny majú totiž zvyčajne iba malé políčka vyžadujúce náročné obhospodarovanie s minimálnym ziskom, preto často nemajú peniaze ani na opravu a na pomoc od vlády sa nemôžu spoliehať.

Síce filipínske ministerstvo poľnohospodárstva prispelo na ich opravu, no tie boli skôr zamerané na poškodenie kvôli zosuvom pôdy.  

Naša cesta severom sa ešte nekončí a cestou naspäť do Manily sa zastavujeme v príjemnom, aj keď na prvý pohľad chaotickom meste Baguio. Je známe aj pod prezývkou „letné hlavné mesto Filipín“ vďaka svojim príjemným teplotám, nadmorskou výškou 1 500 metrov nad morom a množstvu zelene v meste a jeho okolí. Pôvodne vzniklo ako tábor USA v roku 1900 na mieste malej dediny a postupne sa z neho stalo sídlo s viac ako tristotisíc obyvateľmi.

Síce mesto založili počas americkej okupácie, no meno pochádza z miestneho jazyka a v preklade znamená „mach“. Toto mesto by sme mohli považovať za križovatku kultúr už od jeho začiatku, keď boli najatí japonskí a čínski robotníci na výstavbu jednej z tzv. zig-zag ciest známej aj ako Kennon Road. V roku 1908 bola dokončená stavba reprezentatívneho sídla pre amerického guvernéra na únik pred horúcimi letami v hlavnom meste. Dnes pred nimi uniká filipínsky prezident a je to jeho oficiálne letné sídlo.

Autor prvotného návrhu tejto budovy, architekt Daniel Burnham, sa postaral aj o plán mesta vhodného pre elitu. Počas 2. svetovej vojny nebolo mesto ako americká základňa ušetrené od útokov a ničenia zo strany Japonska, preto ako odveta spadlo na mesto a jeho okolie 933 bômb a bolo použitých viac ako tisíc galónov napalmu. Tieto udalosti dnes pripomína pomník civilným obetiam na námestí pred katedrálou.

Po vojne sa toto mesto „preslávilo“ legendárnym strateným pokladom, ktorý mal byť ukrytý v okolí mesta japonským generálom Yamašitom. V roku 1990 postihlo mesto silné zemetrasenie a zničilo niekoľko ikonických budov z koloniálneho obdobia, no väčšina z nich bola, našťastie, opravená.

Podľa miestnych je Baguio pre Filipíncov lákavé miesto na víkendový únik, no práve táto popularita prispela k vysokým cenám a nedostatku ubytovania. Aj napriek množstvu zelene je vzduch jeden z najviac znečistených v krajine, čo je pri pohľade na cestné kolóny pochopiteľné.

Nás to ale neodradí od návštevy mesta a z nášho hotela ideme opäť miestnym jeepney na námestie s katedrálou zasvätenej panne Márii. V areáli pred chrámom je pekne upravený priestor s monumentom venovaným civilným obetiam vojny a súsoším venovaným prvým kresťanským misionárom, ktorí priniesli kresťanstvo do tejto oblasti.

Cestou sa zastavujeme aj pri letnom prezidentskom paláci a v parku, v ktorom sa konajú vianočné trhy. Aj keď na týchto trhoch nenájdete tradičnú cigánsku pečienku alebo horúcu medovinu, atmosféra je príjemná a sneh je nahradený množstvom svetla zo žiaroviek. Na záver si ideme zaslúžene oddýchnuť na hotel pred dlhou cestou späť do hlavného mesta Manila.

Naša malá skupina lovcov zážitkov odchádza s pocitom, že sme ulovili jedinečné zážitky v najkrajšej prírode, akú si len viete predstaviť. Filipíny nie sú len o dokonalých plážach či zaujímavom street foode. Práve ryžové políčka Batad sú pádnym dôvodom, prečo sa sem vybrať a dať Filipínam šancu.