Buchara – perla hodvábnej cesty

Uzbekistan zažíva posledné roky turistický boom a o letecké spoje do krajiny nie je núdza. Najväčšie letisko v krajine sa podľa očakávaní nachádza v hlavnom meste Taškente a s Európou je spojené najmä leteckým spojom cez Istanbul. Po príchode máte viacero možností, ako sa do Buchary dostať. 

Autom to trvá približne deväť hodín a cesta prechádza aj cez historický Samarkand, preto je možné si ju rozdeliť na dve časti. Zaujímavejšou voľbou je cesta vlakom. Uzbekistan má vybudovanú sieť rýchlovlakov s názvom Afrosiyob. S ním túto trasu prekonáte približne za štyri hodiny a v pohodlí dorazíte do Buchary bez únavy z uzbeckých diaľnic. Najpohodlnejšou možnosťou je vnútroštátny let z Taškentu do Buchary, ktorým sa však pripravíte o zážitok z pozorovania krajiny. 

Prvá zmienka o Buchare ako o dôležitom civilizačnom centre pochádza už dôb kráľovstva Sogdiana. Ríšu založil ľud iránskeho pôvodu a neskôr ju dobyl Kýr Veľký, zakladateľ Achajmenovskej ríše a neskôr aj samotný Alexander Veľký. Vtedy ešte Buchara nebola hlavným mestom, no patrila  k jedným z najväčších obchodných centier na počiatkoch hodvábnej cesty. 

Hlavným mestom významnej historickej ríše sa stala Buchara až v 9. storočí pri vzniku ríše Samanídovcov. Založili ju štyria bratia, Nuh, Ahmad, Yahya a Ilyas, no v roku 892 ju zjednotil Ismail Samani. 

Buchara sa stala jedným z nových centier narastajúcej islamskej kultúry a konkurovala aj Bagdadu, ktorý bol hlavným mestom Abbásovského kalifátu. Vzostup zaznamenala aj perzská kultúra, najmä vo forme literatúry. V meste v tomto čase žil aj Avicenna, známy filozof, lekár, politik a prírodovedec. Populácia mesta v tomto čase bola približne 50 tisíc obyvateľov, čo na danú dobu robilo z Buchary obrovské mesto.

Ríšu Samanídovcov dobyl Karachánovský štát, ktorý ponechal dôležitosť Buchary, aj keď už nebola jediným hlavným mestom. Rovnako tomu bolo pri nasledujúcej Chorezemskej ríši, ktorá mala za hlavné mesto skôr mesto Urgenč. Posledná spomínaná ríša je spojená s príchodom Mongolskej ríše, ktorá za sebou v Centrálnej Ázii zanechala skazu.

Predstavitelia mesta boli prekvapení, keď vojská Džingischána dokázali bez problémov prekročiť púšť Kyzylkum a objavili sa za hradbami mesta. Civilná časť obyvateľstva sa údajne vzdala relatívne rýchlo, no vojaci sa rozhodli vzdorovať a stiahli sa do mestskej pevnosti. Tá bola nakoniec dobytá a Džingischán pri dobytí prehlásil vetu „som trest Boží“. Väčšina mesta bola vypálená a väčšina obyvateľov zavraždená alebo uväznená. Zachovali sa iba tri stavby, ktoré neskôr navštívime počas prehliadky.

Mesto bolo neskôr obnovené počas vlády Timura Veľkého a jeho potomkov. Tí mali sídlo v Samarkande, no obnovili historickú a kultúrnu dôležitosť Buchary spred čias Mongolov. Po dynastii Timuridovcov sa Buchara stáva hlavným mestom Bucharského chanátu, ktorému vládnu prvýkrát v histórii uzbecké kmene. V roku 1785 sa z chanátu stáva emirát a z chánov sa stávajú emírovia. Emirát sa stal protektorátom cárskeho Ruska v roku 1868 a v roku 1920 bolo mesto dobyté sovietskymi vojskami. Počas čias Sovietskeho zväzu a najmä neskôr prebehli v meste viaceré rekonštrukčné práce, ktoré z neho spravili súčasť dedičstva UNESCO.

Prehliadku mesta začíname vo východnej časti historického centra. Tu sa nachádza jedna významná pamiatka, ktorou je Chor Minor. V preklade ide o „štyri minarety“, ktoré však nikdy minaretmi neboli. Stavba vyzerá ako mešita, prípadne madrasa, no nebola ani jednou. Išlo o obyčajnú bránu do medresy, ktorá už dnes nestojí. Budova bola dokončená v roku 1807, a preto je postavená v mierne odlišnom štýle, ako zvyšok pamiatok v meste. Štyri veže sú postavené tesne vedľa seba a existuje viacero legiend o tom, čo symbolizovali.

Budovu spolu s touto bránou dal postaviť bohatý obchodník z Buchary menom Khalif Niyaz-kul. Ten mal údajne štyri dcéry, o ktoré vraj nebol záujem. Po postavení madrasy a tejto okázalej brány sa však slovo o ňom rozšírilo, spolu s čím sa dala do povedomia skutočnosť, že obchodník má štyri nádherné slobodné dcéry. Tie sa za relatívne krátky čas vydali. Druhá legenda hovorí o tom, že každý minaret reprezentoval jedno z veľkých náboženstiev, ktoré sa niekedy v meste vyskytovalo. Tými boli zoroastrizmus, budhizmus, islam a judaizmus. 

Budova brány je dnes obsadená suvenírovým obchodom. V jednom z „minaretov“ je schodisko, ktoré vedie na druhé poschodie. To je dnes prázdne a obchod ho z časti využíva ako sklad tovaru. Neďaleko Chor Minor sa nachádza jeden z najzaujímavejších obchodov so suvenírmi v celej Buchare. Ide o antikvariát, kde predávajú množstvo predmetov z minulosti, najmä z čias, kedy bol Uzbekistan súčasťou Sovietskeho zväzu. Nájdete tu aj také bizarnosti, ako perzský koberec, na ktorom je vyšitá podobizeň Lenina.

Autobusom sa presúvame na opačnú časť mesta, ktorou je západný koniec. Prechádzame cez zábavný park popri ruskom kolese, ktoré mu dominuje. Niekedy však na tomto mieste stál obrovský cintorín, kde boli pochované stovky ľudí z minulých čias. Tento cintorín však bol zničený, respektíve zrušený s príchodom sovietskych vojsk. Tie začali na tomto mieste robiť archeologický výskum, telá vykopali a všetky hrobky okrem jednej zničili. Tá jedna, ktorá ostala, je tá najdôležitejšia a k nej smeruje naša cesta.

Ide o mauzóleum Ismaila Samaniho. O najvýznamnejšom kráľovi dynastie Samanidovcov sme si už viac vraveli v teoretickom úvode. Toto mauzóleum bolo postavené pre jeho otca na prelome 9. a 10. storočia. Dnes by sme tu našli pochovaných štyroch ľudí – jeho otca, Ismaila samotného, jeho syna a jeho vnuka. Táto stavba tu vydržala stáť viac ako tisíc rokov a stala sa jednou z troch stavieb, ktoré neboli zničené Mongolmi a vydržali až dodnes. Mongoli mali veľký zmysel pre uctievanie predkov a preto sa rozhodli toto mauzóleum, spolu s celým cintorínom ponechať. Cintorín, bohužiaľ, do dnešných čias nevydržal.

Mauzóleum je postavené zo štyroch rovnako dlhých stien a na jeho vrchole sa nachádza kupola. Ide o tradičný architektonický prvok danej doby, kde sa robila na štvorcovom základe nadstavba pomocou poldómov a štvrťdómov, ktoré „zdvojnásobovali“ počet strán a tým umožnili na vrchole budovy postaviť kruhový dóm. Tento dóm má v skutočnosti dve vrstvy, čo umocňuje termoregulačné vlastnosti mauzólea. V zime je tu relatívne teplo a naopak, v lete je tu príjemne chladno. V mauzóleu sa dnes nachádza symbolická hrobka, v ktorej však nič nie je. Reálna hrobka sa totižto nachádza pod zemou a táto slúži ako miesto uctenia si pamiatky historického kráľa. Vnútro mauzólea síce nie je veľké, no naše malé skupinky sa do neho vždy komfortne zmestia a môžu tak obdivovať architektonickú pokročilosť danej doby.

Neďaleko od mauzólea sa nachádza ďalšie, menej významné a hlavne symbolické miesto. Pri náboženstvách existuje mnoho legiend, ktoré do určitej miery stavajú na pravde, no z väčšiny sú vymyslené a prikrášlené pre silnejší náboženský efekt. Podobným miestom je aj Jóbové mauzóleum. Biblický Jób tu pochovaný nie je, no hovorí sa, že na toto miesto prišiel, trikrát tu udrel svojou palicou a zo zeme vytryskol prameň. Ten mu mal pomôcť umyť sa a vyliečiť sa z kožných chorôb. Druhá časť legendy hovorí o tom, že tento prameň mal pomôcť ľuďom prekonať veľké sucho, ktoré ich v tom čase postihlo.

Ktorejkoľvek legende ľudia veria, mnohí toto miesto navštívia a aspoň z časti sa vodou umyjú alebo ovlažia. Prameň je uložený vo veľmi jednoduchej budove, v ktorej je dnes menšia výstava vysvetľujúca stav vodných tokov v Uzbekistane. Výstava sa sústredí aj na problematiku Aralského jazera a na celkový stav podzemnej vody v Uzbekistane. Je tu aj hrobka, ktorá je symbolická a slúži len pre veriacich na uctenie si Jóba.

Pokračujeme na našej ceste k absolútnemu centru Buchary a cestou sa staviame pri prvej skutočnej mešite. Ide o mešitu s názvom Bolo Haouz, medzi domácimi známej ako piatková mešita. Tá bola postavená v roku 1712 a začal ju využívať jeden z vtedajších emirov ako mešitu, kam sa chodil modliť, keďže bola neďaleko jeho pevnosti. Názov je spätý s piatkovou obednou modlitbou, ktorá je v moslimskom svete najvýznamnejšou. Vládca sa chcel viac priblížiť ľuďom, a tak sa túto modlitbu začal modliť spolu s bežnými ľuďmi. 

Interiér mešity je relatívne malý a všedný, no stavba sa preslávila najmä svojím vonkajším priestranstvom. Ide o malú terasu prekrytú prístreškom, ktorý je postavený na 20 drevených stĺpoch. Niekedy budete počuť aj názov „mešita 40 stĺpov“. Prečo však 40, keď ich v skutočnosti stojí iba 20? Odpoveď je jednoduchá. Pred mešitou je malé jazierko a keď sa doň zahľadíte, v odraze vidíte mešitu, čím sa počet stĺpov zdvojnásobí. Neďaleko mešity stojí aj vyhliadková veža, ktorá je už tri desaťročia pravidelnou zastávkou na našom zájazde Centrálna Ázia.

V minulosti malo mesto vybudovaný svoj vlastný systém kanálov, ktorý bol však zničený počas bombardovania sovietskymi lietadlami v roku 1920. Po tomto roku predstavitelia Sovietskeho zväzu postavili viacero vodných veží a táto bola jednou z nich. V druhej polovici dvadsiateho storočia ju však zachytil požiar, a tak bola prerobená na vyhliadkovú vežu. Neskôr sa v nej pokazil výťah a zrekonštruovaná bola až počas čias samostatného Uzbekistanu. Dnes je jednou z modernejších atrakcií a na jej vrchole sa nachádza reštaurácia s výhľadom na pevnosť.

Najväčšou stavbou v celej Buchare je aj v 21. storočí pevnosť, ktorú nájdeme aj pod názvom Ark. Tento názov pochádza z perzského slova pre pevnosť. Buchara bola v minulosti ako mesto chránená mestskými hradbami a do mesta sa dalo dostať jedenástimi bránami. V strede tohto mesta sa nachádzala pevnosť, ktorá tvorila „vnútorné mesto“, kde mali prístup len najvyššie postavení ľudia. Dnes však z pevnosti toho neostalo veľa.

O vzniku pevnosti v Buchare existuje legenda, o ktorej písal aj známy iránsky autor Ferdúsi. Dielo sa nazýva Šáhnáme a opisuje príbeh perzského hrdinu Siyavusha, ktorý ušiel do Buchary. V tom čase vládol v meste legendárny kráľ Afrosiyob a hrdina z príbehu sa zamiloval do kráľovej dcéry. Afrosiyob ich manželstvo odobril a daroval mu kožu z býka. Povedal mu, že si môže postaviť palác na takom veľkom území, ako veľmi dokáže roztiahnuť túto kožu. 

Siyavush bol však prefíkaný, kožu narezal na malé kúsky a vďaka tomu označil územie, ktoré by malo zodpovedať približnej veľkosti dnešnej pevnosti. Tento príbeh má veľa fiktívnych prvkov, no to neznamená, že by pevnosť nemala svoju históriu. Väčšina historikov sa zhoduje na jej pôvode z 5. storočia, mnohí tvrdia, že pevnosť je ešte staršia. Do stavu, v akom ju môžeme vidieť dnes, ju dali prebudovať emirovia z Buchary pred niekoľkými stovkami rokov. 

Pri návšteve uvidíme mešitu, ktorú využívali vládcovia ako svoju súkromnú mešitu. Na strope tejto mešity uvidíme zrkadlá, ktoré sem dal osadiť posledný emir. Ten študoval na konci 19. storočia v Petrohrade (kde naviazal priateľstvo s posledným cárom Mikulášom II.) a bol inšpirovaný výzdobou, ktorá sa využívala v tomto meste. Zrkadlo by za normálnych okolností v mešite povolené nebolo, pretože by ste sa mali modliť k Bohu a nebyť rozptýlený svojím odrazom v zrkadle. Preto dal emir osadiť zrkadlá na strop tejto mešity. 

V ďalšej časti pevnosti je možnosť navštíviť úsek, ktorý bol takmer celý zbombardovaný. Tu je možno vidieť rozsah škôd, ktoré spôsobili sovietske lietadlá na pevnosti. Hovorí sa, že dnes ostalo stáť približne 20 – 30 % pôvodnej pevnosti. Okrem toho môžeme navštíviť v pevnosti nádvorie, kde prijímal emir návštevy, vidieť dve z troch pokladníc, prejsť sa po mieste, kde mal emir odložené svoje kone (ktorých mal až 18!), alebo po vnútorných priestoroch pevnosti, kde nám expozície ukážu život vládcov, najmä toho posledného.

Od pevnosti je to do stredu mesta krátka, 5-minútová prechádzka. Čo vlastne označujeme ako stred mesta? Ide o tri stavby – madrasu, mešitu a minaret. Tento typ stavieb nájdeme v celom moslimskom svete a nie je ničím výnimočný. No každá zo stavieb, na ktorú sa môžeme pozrieť z malého námestia, je niečím špecifická. 

Madrasa samotná je špecifická v tom, že je dodnes funkčná. V Uzbekistane ich nájdeme len 9, ktoré operujú dodnes – 7 mužských a 2 ženské. Kým v minulosti boli absolventi madrás odmenení možnosťou zastávať takmer akúkoľvek vyššiu verejnú funkciu, dnes sa absolvovanie tohto štúdia obmedzilo „len“ na získanie titulu imáma. Keďže ženy imámom byť nemôžu, absolventky týchto madrás sa väčšinou stávajú učiteľkami kaligrafie, arabského jazyka alebo islamskej histórie. Táto madrasa funguje od 16. storočia a ročne vyprodukuje približne 30 až 40 absolventov, ktorí bývajú vybraní približne z 3 000 uchádzačov.

Oproti madrase stojí jedna z najväčších mešít v celom meste. Táto sa využíva na oslavovanie najväčších islamských sviatkov – známych pod názvom eid. Má kapacitu 10 tisíc veriacich a jej dominantou je obrovské nádvorie. V strede nádvoria stojí strom moruše, o ktorom sa hovorí, že jeho korene odsávali okolitú podzemnú vodu, ktorá mala vysoký obsah solí a poškodzovala stavbu mešity. Zároveň však vytvára tieň, ktorý je ocenený najmä počas horúcich liet v Buchare.

Dominantou námestia a celého mesta je minaret, ktorý stojí medzi budovou madrasy a mešity. Minaret je dodnes funkčný a stojí tu ešte spred mongolských čias. Ide o druhú stavbu, ktorá vydržala deštrukciu Džingischánových vojsk. Výška minaretu je 47 metrov, čo je pravdepodobne vlastnosť, ktorá pomohla ušetriť minaret pred zničením. Mongoli boli obyvatelia stepí a nikdy nemali šancu vidieť stavbu, ktorá by merala 47 metrov. Keď na toto miesto prišiel Džingischán, údajne sa zaklonil, aby uvidel vrchol minaretu a spadla mu prilba. Sklonil sa po ňu a celé jeho vojsko si myslelo, že sa klania tejto stavbe, tak sa uklonilo s ním. Džingischán túto príhodu zobral ako znak toho, že má minaret nechať stáť.

Neďaleko od námestia nájdeme ďalšie dve, tentokrát historické madrasy. Jedna bola postavená vnukom Timura Veľkého, Ulugbegom v roku 1420. Ten dal postaviť vo vtedajšej krajine 3 madrasy. Tá najznámejšia stojí na námestí Registan v Samarkande, druhá v meste Gijduvan a tretia práve v srdci Buchary. Ulugbeg bol vládcom, ktorý mal vzdelanie aj inteligenciu a túto skutočnosť pretavoval do svojho vládnutia. Na tejto madrase bol v minulosti nápis: „Cesta za vedomosťami by mala byť povinnosťou každého moslima – mužov či žien.“ Toto motto sa stalo symbolom danej doby v celej Centrálnej Ázii. 

Protiľahlá madrasa bola postavená o viac ako 200 rokov neskôr, okolo roku 1625. Jej autorom bol Abdulaziz Khan, vtedajší vládca mesta. Rozdiel v architektúre je badateľný. Kým Ulugbegova obsahuje pravidelné, geometrické a aj astronomické prvky, jej náprotivok je okázalá, bohato vyzdobená madrasa s prvkami okolitých ríš. Nájdeme tu aj pozostatky vplyvu čínskych obchodníkov vo forme namaľovaných dračích hláv. Obidve madrasy sa dopĺňajú a v minulosti boli významnými vzdelávacími inštitúciami, ktoré sa dnes premenili na niekoľko suvenírových obchodov a kontinuálne podliehajú rekonštrukčným prácam. 

Zaujímavosťou na Buchare je, že tu nenájdeme veľký historický bazár, ako to býva v ostatných mestách Centrálnej Ázie. Avšak trochu si budem protirečiť, pretože dnes v meste stojí veľký trh, neďaleko od Jóbovho mauzólea. Ten je ale moderný a pokiaľ hľadáte suveníry a historické predmety, musíte sa vydať do centra mesta, do niekoľkých menších „bazárov“. V skutočnosti ide o križovatky medzi viacerými ulicami, ktoré boli zastrešené a premenené na menšie „trhy“. V meste ich stálo niekoľko a každý mal svoje špecifiká. Ten, ktorý stojí najbližšie k hlavnému námestiu bol určený na predaj šperkov, zlata a striebra. V minulosti tu bolo 36 rôznych predavačov a každý z nich mal svojho kováča, ktorý šperky vyrábal. 

V meste nájdeme ďalšie významné trhy. Kompletne uzavretý trh cestou do južnej časti mesta sa využíval na predaj hodvábu, z ktorého sa neskôr vyrábali koberce. V ďalšom sa predávali knihy, neskôr však čiapky z celej Centrálnej Ázie. V najjužnejšom sa zamieňali peniaze, čo robili najmä Židia, nakoľko sa neďaleko nachádzala židovská časť mesta a synagóga. 

Medzi poslednými dvomi spomínanými bazármi stojí malé námestie a na ňom stavba, ktorou uzatvoríme trojicu stavieb, ktoré Mongoli nezničili. Ide o historickú mešitu, ktorá prežila džingischánove vojsko len vďaka tomu, že ju v tom čase nenašli. Bola totižto zahrabaná pod vrstvou zeme. Najodvážnejšie odhady určujú jej vek až na 1200 rokov, čo by z nej robilo jednu z najstarších mešít, ak nie najstaršiu v celej Centrálnej Ázii. 

Mešita bola neskôr nájdená a vykopaná. Nie je vizuálne atraktívna ako ostatné svätostánky v krajine, no aj to je ďalší fakt, ktorý potvrdzuje jej vek. Počas sovietskych čias Uzbekistanu bola činnosť všetkých podobných stavieb obmedzená a z tejto mešity sa dokonca stal bar. V 70. rokoch sa však prevádzka baru zrušila a z interiéru mešity sa stalo múzeum, ktoré rozprávalo históriu mesta. V roku 2025 tu bola výstava kobercov, no mešita sa od týchto čias nevrátila do pôvodného stavu.

Našu prehliadku budeme končiť v časti mesta, ktorú by sme v minulosti nazývali ako židovská. Stojí tu Lab-i Hauz, malé jazierko, okolo ktorého je postavených viacero skvostných budov. Ako už bolo spomenuté, tieto jazierka boli zničené po príchode Sovietov do mesta, údajne kvôli tomu, že pomáhali k roznášaniu viacerých chorôb. Spomínaný „hauz“ je jedným z posledných, ktorý sa zachoval.

Aj k tejto časti mesta sa viažu rôzne legendy. Hovoria o tom, ako v 17. storočí hľadali predstavitelia mesta priestor, kde by spomínané jazierko vybudovali. Jedna lokálna Židovka uvoľnila priestor na pozemku, na ktorom stál jej dom a ako protislužbu chcela, aby sa pre židovskú komunitu postavila v meste synagóga, nakoľko židia zdieľali s moslimami priestory jednej mešity. Dohoda bola dodržaná, a v meste sa tak postavila prvá synagóga.

Okolo jazierka sa neskôr začali stavať rôzne významné stavby, ako madrasy alebo mešity, z ktorých sa dnes stali priestory pre viacero luxusných reštaurácií, čajovní a obchodov. Pred jednou z madrás nájdeme aj sochu, pri ktorej sa radi fotia lokálni obyvatelia. Ide o sochu Nasreddina, hrdinu z lokálnych moslimských príbehov. Ide o reálnu historickú osobnosť, ktorá žila v 13. storočí v Turecku, no je spopularizovaná najmä vďaka literárnym dielam v celom moslimskom svete. 

Ak už raz podniknete cestu do Uzbekistanu, ktorý by som ja osobne označil za jednu z najfascinujúcejších krajín nielen v Ázii, ale aj vo svete, tak by bola škoda vynechať také mesto, akým je Buchara. Je to metropola, kde sa písala história ríš, o ktorých sme počúvali v školských laviciach a tento historický nádych je dodnes v meste zachovaný.

1. Bucharský minaret – symbolom mesta sa stal 47 metrov vysoký minaret, ktorý natoľko očaril Džingischána samotného, že ho nechal stáť. Je dodnes funkčný a je neprehliadnuteľnou súčasťou mesta.
2. Pevnosť v Buchare – rozsiahla pevnosť, z ktorej sa dnes zachovala približne iba jedna štvrtina zobrazuje, ako žili vládcovia emirátu Buchary v minulosti.
3. Chor Minor – bývalá vstupná brána do madrasy bola pravdepodobne najkrajšou súčasťou madrasy samotnej. Vďaka jej atypickej architektúre sa stala miestom, ktoré by nemal vynechať žiadny návštevník mesta.
4. Piatková mešita – mešita 20 stĺpov patrí k veľmi pokojným miestam v centre Buchary. Moslimská architektúra je tu zobrazená v plnej kráse a k celkovému dojmu dopomáhajú legendy o tomto mieste.
5. Lab-i hauz – malá vodná plocha v centre bývalej židovskej časti je dnes jedným z najvyhľadávanejších miest v celom centre vďaka svojej príjemnej atmosfére. Dobré jedlo, nádherná architektúra a prekrásne suveníry sú synonymami pre Lab-i Hauz.
6. Mauzóleum Samanidov – miesto posledného odpočinku najvýznamnejšieho kráľa Samanidskej ríše prežilo viac ako 1000 rokov a dnes rozpráva príbehy tohto dôležitého muža histórie centrálnej Ázie.
7. Trhy v meste – či už ide o šperky, koberce, čiapky, šatky alebo rôzne iné suveníry, v Buchare o ne nebude núdza vďaka niekoľkým trhom, ktoré na svojich miestach fungujú už stovky rokov.
8. Gastrozážitky – v Buchare nájdeme niekoľko reštaurácií, ktoré sú učebnicovými príkladmi toho, prečo je uzbecká kuchyňa taká chutná. Či už si tu dáte plov alebo šašlík, zle si nevyberiete a nezabudnite dobré jedlo zapiť šálkou uzbeckého čaju!
9. Hlavná mešita – jedna z najväčších mešít v meste zaberá takmer celé centrum mesta a je miestom, kde sa moslimovia modlia počas svojich najväčších sviatkov.
10. Obyvatelia mesta – uzbecká pohostinnosť má vo svete iba malú konkurenciu. Na prechádzkach po starom meste budete obklopení vľúdnosťou a úsmevmi domácich obyvateľov.