Caracas – v najnebezpečnejšom meste sveta

Venezuela je krajinou s najväčšími zásobami ropy na našej planéte. Paradoxom je, že ešte v 70-tych rokoch minulého storočia, keď nastal ťažobný boom, bola venezuelská metropola jedným z najdrahších miest sveta. Dnes píše celkom iný príbeh... Tak ako v tradičnom orientálnom príbehu, keď nádherný diamant vždy spôsoboval svojmu majiteľovi problémy a často smrť, aj jej obrovské bohatstvo Venezuelu paradoxne ťahá do veľkého nešťastia. Keď sa v posledných rokoch pohybujete po krajinách Strednej a Južnej Ameriky, tak ako ja, venezuelských utečencov jednoducho neprehliadnete. Pôvabné čiernovlásky s veľkými okrúhlymi očami z trópov predávajú v studených horách ekvádorského Quita či Cuzca všetko, od zmrzliny cez svoje telá, až po vlasy, ktoré si celé desaťročia starostlivo pestovali. No tu ide o život, a tak idú dole aj tie nádherné hrivy, ktoré pre Venezuelčanky znamenajú stelesnenie ich ženskosti, česť, hrdosť, osobnú integritu, všetko... Zachraňujú si holú existenciu. Tieto zúfalé činy venezuelských krások sú len dôkazom a symbolom, v akej kríze sa dnes táto krajina s obrovským potenciálom nachádza...

Najviac venezuelských utečencov som v posledných rokoch videl v Kolumbii, Paname a v guyanskom Georgetowne. Teraz sem chodím častejšie, už poznám domácich, a tí sa na venezuelský príliv sťažujú hádam viac než my Európania na černošských migrantov. Venezuelčania sú vzdelaní, kultivovaní, rozprávajú takisto španielčinou, takže tu nemajú problém uchytiť sa, a robia za hocikoľko, aj menej než za polovicu. Muži si tu pootvárali reštaurácie, väčšinou street-foody, mnohí z nich majú školy a rozum, sú medzi nimi inžinieri, a tak robia za lacno lepšie než domáca konkurencia. A tá zúri a žiarli...

No veľa s tým nenarobia. Venezuelčania si skrátka zachraňujú krky. Za posledné roky sa vo Venezuele nebezpečne rozrástla mafia, gangy sa zgrupujú, vystrkujú rožky. Okolo venezuelských hraníc je dnes skutočne nebezpečne a v centre Caracasu večer nenájdete ani živáčika. Žiadna ambasáda sveta neodporúča Venezuelu navštíviť - je tu dnes zle, veľmi zle. Venezuelská vláda práve v čase, keď som tam bol naposledy - 14. júna 2019, vydala do obehu nové bankovky v hodnote 20 a 50 tisíc bolívarov. Za posledný rok mena rapídne devalvovala a vláda toto opatrenie - tlačenie nových bankoviek, realizuje už po druhý raz za menej než rok. Ja som čosi takéto počul od môjho deda, no my sme to už doma nezažili. Peniaze, ktoré ste si sporili celý život, zrazu nemajú cenu. Chlieb kupujete za státisíce, rozvrat vo všetkom....

BUBO začalo chodiť do Venezuely už v minulom tisícročí. Bolo to ešte predtým, ako sem svoju nohu po prvý raz položili také legendy ako Becko či Paľo Barabáš. Venezuelu sme robili poriadne (poriadne robiť, poriadne cestovať - to je skrátka v génoch BUBO): stúpali sme na Stolovú horu v národnom parku Roraima, plavili sme sa pod Salto Angel a po Orinoku, prechádzali sme krížom cez celú krajinu do druhého najväčšieho mesta krajiny - Meridy, liezli na najvyšší vrch Pico Bolivar (5000 metrov nad morom), putovali po Los Lannos, kde sme chytali krokodíly, hady, lovili pirane a sedemmetrové anakondy. Bol to zážitok...

Vládla tu úzka belošská elita, krajina s pomocou skvelých plastických chirurgov a výbornej DNA ročne vyprodukovala desiatky krások, ktoré ako jediné dokázali na súťažiach Miss Universe konkurovať krásnym Kolumbijčankám. Darilo sa. Venezuela bola bohatá, vznešená kráľovná regiónu. Americké firmy tu mali vylobované kontrakty, ropa tiekla potokmi, podobne ako peniaze v kasínach.

No a potom sa zjavil Hugo. Kontroverzný, nenávidený, milovaný Hugo Chávez. Raz sme kvôli nemu celá skupina zmeškali let. Mali sme letieť Lufthansou z Caracasu domov, ale pre obrovské demonštrácie v krajine (to ešte nebol prezidentom) sme odlet nestihli...Tento otrlý, hrubý, priamočiary populista sa dostal k moci, porazil USA ako kedysi Fidel Castro, ktorého Hugo Chávez otvorene obdivoval, bral ako svojho otca a učiteľa zároveň. Elity v USA aj vo Venezuele boli v šoku. Hugo začal robiť kroky ako komunisti v Československu v päťdesiatych rokoch - znárodňovať, rozdávať sociálne balíčky, bačovať piate cez deviate... Vlaky zadarmo dať nemohol, lebo tie tu vtedy vôbec nefungovali. No začal železnice (za pomoci Číňanov) budovať - chystal sa veľkolepo na ten krok... 

Hugo Chávez bol k národu neuveriteľne štedrý, a ten ho za to miloval. Jeho pozícia sa iba upevňovala. Pamätám si, ako sme tu raz boli so zájazdom na Isla Margarite, prišiel hurikán, tým najchudobnejším zmizla strecha nad hlavou. Hugo vzal mikrofón a bohorovne vyhlásil, že všetci turisti v päťhviezdičkových rezortoch sa jednoducho potisnú a na ich izbu prídu Venezuelčania. “Im patrí táto krajina, hotel je postavený na ich pôde a majú na to nárok, bohatí kapitalisti sa potisnú!...” Hugo Chávez bol proste čávo!

No potom sa veci začali - logicky - kašlať. Ekonomika išla týmto spôsobom bačovania strmo dole ako zjazdár v Hahnenkamme. A potom zrazu zastrelili mojich dvoch dlhoročných partnerov. Vo Venezuele sa kradlo odjakživa, aj našim začínajúcim sprievodcom, ešte neskúseným uchám sa stalo, že boli v lokálnych autobusoch o všetko okradnutí. No toto bolo iné – vražda, to je iná káva... Stávalo sa  tiež, že ste na chodbe hotela stretli chlapíka, ktorý na vás vytiahol pištoľ. No chudák chlapík sa riadne sekol, keď sa takto vytasil voči Mirovi - ťažkému profíkovi, ktorý chudáka na chodbe zneškodnil. ”Mal si mu dať pár dolárov, však ťa mohol postreliť!”dohováral som parťákovi, s ktorým som toľko toho precestoval a ktorý ovláda históriu omnoho lepšie ako historici, ktorí pre mňa robili sprievodcov. “Nemohol Ľubo, naozaj nemohol, nemal šancu ..”  No môjho partnera zabili tým najhnusnejším spôsobom. Najprv mu ukradli auto. Keď to išiel na políciu nahlásiť, chlapíci si ho za bieleho dňa našli: “Tak ty si dovoľuješ nahlásiť, že sme ti ukradli auto?!!!” Vytiahli pištoľ a pred očami manželky a dcéry ho chladnokrvne zastrelili...

Hugo Chávez po rokoch hazardérstva s vlastnou krajinou zomrel v roku 2013 na rakovinu. Nepodarilo sa ho zachrániť ani kubánskemu hviezdnemu zdravotníctvu. Hugo dlho dodával Kube ropu a tá na oplátku poskytovala špičkových doktorov. Do Havany sa chodil liečiť k tým najlepším, no rakovinu sa mu už nepodarilo zdolať. Po ňom nastúpil na “trón” jeho spojenec - Nicolas Maduro, a tento bývalý šofér autobusu, zdá sa, drží volant v krajine pevne vo svojich veľkých rukách. Ešte prednedávnom sa zdalo, že Maduro končí, taký ste mohli mať dojem, keď ste sledovali západné médiá. Tie hovorili o nezištnej pomoci USA a novom sympatickom predsedovi parlamentu Juanovi Guaidovi, ktorého Západ (a jeho spojenci) vymenoval za prezidenta. Zaujímavé, zrazu Západu nevadilo, že sme demokraciu obišli... No Maduro pomoc odmietal. Následne “nezištnú” pomoc poskytlo aj Rusko s Čínou, kedy ich doplna naložené lietadlá pristáli v Caracase na letisku La Carlota. Apropo, dnes vo Venezuele nikdy neviete, či pristanete. Len si tak letíte, let vám zrazu presmerujú tesne pred pristátím a vysadia vás na Trinidade či Arube. Skrátka dnes je aj s jednoduchým príletom riadny chaos...

Venezuela sa razom stala nielen krajinou chudoby, ale aj krajinou bez práva. Tí, čo tvrdo pracovali a mali peniaze, boli zrazu nepriateľmi. Chávezove reči o elitárstve dopadali na hlavy nevinných. Moc preberala lúza, lumpenproletariát. My v BUBO sme Venezuele udelili hnedú - najnebezpečnejšiu farbu na našich mapách bezpečnosti v cestovaní, ktoré každoročne vydávame, ešte skôr než tak urobili medzinárodné ambasády. Väčšinou to máme naopak, sme liberálnejší a poznáme mnohé miesta ako bezpečné aj napriek strašeniu sveta. No tu sme hneď videli, že Venezuela sa rúti do priepasti...

Všetci si vieme predstaviť, čo za cargo vtedy Rusi s Číňanmi priviezli. Veď následne sa západné médiá (aspoň tie naše určite) poslušne odmlčali. Zrazu o Venezuele nepočuť. „Pokus o demokraciu” išiel do stratena... Zdá sa, že Putin tu vyhral. Jasne vyzval USA na “opustenie nezodpovedného plánu.” A naozaj sa zdá, že USA sa v tomto prípade prerátali. Maduro tu má stále veľkú podporu – neviem, či ľudu, ale vojska určite - než si mysleli. Následne prebehli rozhovory medzi znepriatelenými stranami v Oslo, a to je dobre. Situácia je naozaj zlá a jednoznačne potrebuje riešenie. Každopádne, Západ by mal mať rovnaký meter pre všetkých aj v tomto prípade...

V Caracase vraj nedostať benzín! V krajine, ktorá pláva na rope, neviete natankovať, a tak tu autá nepremávajú. V krajine, kde čokoľvek, čo zasadíte, vyrastie vyššie a väčšie ako inde, je hlad a nie je čo jesť. Západné médiá píšu o tom, že za mesačný plat si v elitárskom východnom Caracase nekúpiš ani šálku kávy. Nejde tu vraj elektrina ani internet, nič nefunguje. Uliciam vládnu gangy, neľútostiví zabijaci, ktorí terorizujú mesto. Ich heslo je: najprv zabi, potom kradni. Madurova vláda sa stará, aby sa vôbec udržala, a nezostáva sily na udržiavanie poriadku... Čo je však pravda? Ako to v skutočnosti dnes vo Venezuele vyzerá?...

Letím sem, aby som sa presvedčil na vlastné oči. Táto krajina ma dlho fascinuje, pozorujem ju, viem, že toto je pre ňu veľmi dôležité, kľúčové obdobie. Chcem byť pri tom. Čo si ľudia myslia o Leopoldovi Lópezovi, ktorý je mne osobne veľmi sympatický? López bol v tvrdej opozícii voči Chávezovi aj Madurovi, a po nepokojoch v roku 2014 bol zatknutý a väznený. V domácom väzení bol od roku 2017 až do apríla 2019. López podporuje Guaida, armáda je stále za Nicolasom Madurom. Má však Maduro po tom veľkom ekonomickom debakli krajiny ešte šancu dlhodobejšie prežiť? Naozaj, žiaden môj známy za ním nestál. Tá veľká masa odjakživa stála za Chávezom. Maduro nemá tú charizmu, a aj ceny ropy išli riadne dole a už nie je z čoho rozdávať.

Maduro minulý rok škrtol z meny krajiny päť núl. Viete si to predstaviť? Máte milión eur, a zrazu to má hodnotu desať?!! Najvyššia bankovka, ktorú budem mať v ruke dnes po prvý raz, spoločne so všetkými Venezuelčanmi, má hodnotu okolo sedem eur, a to je dnes viac ako minimálna mesačná venezuelská mzda. Tá je štyridsať tisíc bolívarov mesačne. Dnes je inflácia 800 000 % (osemstotisíc percent). Začiatkom roka bola 1,7 milióna %. To si ťažko čo i len predstaviť, nieto v tom žiť... Zažil som čosi podobné v Turecku aj v Srbsku, ale toto je teda iná káva. Všetci majú toho dosť. Okolo Madurovej komunistickej vlády sa pomaličky sťahuje telo škrtiacej anakondy...

Pôjde Venezuela cestou Sudánu či Alžírska, kde pred nedávnom prebehli veľké a úspešné revolúcie? A kde je vlastne pravda? Je López hrdina, martýr, či zbabelec, ktorý, keď zistil, že CIA platený prevrat nevyšiel, utiekol za dvere španielskej ambasády? (Bývalej koloniálnej mocnosti, ktorá tu vládla od objavenia pobrežia Krištofom Kolumbom až do 19. storočia). Ako sa má v dnešnom prepolitizovanom svete médií človek vôbec dozvedieť pravdu? Dostanem sa z letiska, ak tu nie je benzín? Najem sa, ak ľudia umierajú od hľadu? Aj všetky sociálne média píšu len toto, vlastne nič iné som nenašiel.

Pravda je však vždy obsiahlejšia, zložitejšia ako hlásajú novinové titulky a ja som sa o tom presvedčil už stokrát. Základom môjho života je, že verím, že sa pravdu oplatí hľadať. Nevzdávajte sa ani vy a hľadajte! Nedajte sa v jej objavovaní zastrašiť! Môžete sa mýliť, ale nestaňte sa papagájmi, opakujúcimi to isté, ad nauseam. Obvinia vás, že ste konšpirátor? Že ste kacír? Nech! Táto temná doba nátlakového žurnalizmu musí skončiť. Veď 17. novembra pred tridsiatimi rokmi sme bojovali za slobodu. Aj slobodu slova. Bojovali sme za pravdu. Slovensko potrebuje diskusiu a možnosť vyjadriť svoj názor bez perzekúcie. Diskusia a otvorenosť nás všetkých iba obohatí. Inak skončíme ako Venezuela...

A tak som tu. Caracas, mesto úplne na severe krajiny, kúsok od mora, dnes opradené toľkými hrôzostrašnými prívlastkami. („The most violent city“, „Highest homicide in the world“, „First kill and next steal”.) Ak nerátam aktuálne vojnové zóny, kde sa reálne bojuje, tak v Caracase ročne zahynie najviac ľudí na následky násilia.

Ako sa teda správať v najnebezpečnejšom meste sveta? Mám tri deti, nie som tým slobodným cestovateľom, ktorý nemá čo stratiť, lebo doma ho aj tak nikto nečaká a vlastne ho nikto nepotrebuje. Ja nemôžem toľko riskovať, mám zodpovednosť, musím ísť bezpečne. No moja výhoda je, že mám skúsenosti, v takejto situácii som sa ocitol už opakovane. Je to ako v každej profesii, kde sa rokmi vypracujete a každá náročná úloha vás iba posilní a naučí viac.

Na letisku ma odstavia nabok. Upgradli ma do biznisu, a tak som vyšiel z lietadla prvý, čo znamená prvý na rane aj u colníkov. Ako otvorili môj pas, hneď ma odstavili nabok (ani sa im nedivím, také čosi ako môj pas naozaj nevidieť bežne a oni majú príkaz čokoľvek  zvláštne skontrolovať), a teraz som na letisku jediný. Všetci už odišli, mňa kontrolujú. Vypisujem vstupný papierik, robí sa to tak v 99% vstupov do hocijakého štátu a naozaj neviem načo, veď to aj tak nikdy nikto nemôže čítať. Ani ja sám to po sebe neviem prečítať. No teraz sa ma pýtajú, koľko mám dolárov,  oblečenia, liekov, akú hodnotu má moja technika... Platí tu akási klauzula, že môžete priviesť veci v hodnote maximálne desaťtisíc dolárov, a iba moje dva fotoaparáty s objektívmi majú cenu viac ako tridsaťtisíc. Hm, čo napísať? Veď mi to Maduro ešte zoberie, hlavne, keď si ma tu nechali ako posledného....

Mimochodom, s touto drahou výbavou potom chodím po tých najnebezpečnejších miestach Caracasu. Keď ma neskôr v centre mesta neupozornili aspoň desaťkrát, aby som si schoval fotoaparát, lebo mi ho ukradnú (a možno popritom aj zastrelia) tak ani raz. Zastalo pri mne auto, volali na mňa, nech prídem bližšie, vraj - na sto percent ma okradnú, že po šiestej tu už nikto peši nechodí... No našli si ma aj v parku plnom domácich, je tu asi tristo ľudí, tancujú, hrajú domino, a napriek tomu to zlodejom nevadí. Všetci odporúčajú schovať fotoaparát aj mobil, je to veľmi peligroso – nebezpečné... No práve vtedy ja najradšej fotím, všetko je také romantické, ľudia hrajú na ulici šach, hneď vedľa pod viaduktom je rozložené holičstvo, domáci si spievajú na ulici, tancujú, fascinujúce! Naozaj, krásne scény z mesta, ktoré turizmus nezaujíma. Fotograf vždy riskuje veľké peniaze, keď chce priniesť unikátny záber. Ja používam dva fotoaparáty, na ktorých mám objektívy s pevným ohniskom. Vytiahnem ten, ktorý sa mi práve hodí. Okrem toho mám ešte objektívy na výmenu, ale to mením iba vo výnimočných situáciách. S touto výzbrojou chodiť po uliciach Caracasu – hotové šialenstvo...

Poďme však ešte späť. V banke na letisku si chcem vymeniť, no pani v okienku mi povie ako tú najnormálnejšiu vec, že nemá “efectivo” - nemá cash. Jediná banka a nemá nič, ani jednu bankovku. Tak zmením od veksláka v uniforme letištného personálu, ktorý má pomáhať tým, čo doleteli, dávať pozor, aby bol na letisku poriadok. Doviedol ma k nemu chlapík, ktorý sa mi predstavil ako Antonio a má tú istú uniformu. Uniformovaní veksláci, to je štýl. Podávam dvadsať amerických dolárov, dostávam za ne dve veľké guče bankoviek s portrétom Simona Bolívara a číslovkou päťsto. Spolu som dnes na letisku dostal 120 000 bolívarov. Rátam, že kurz nie je najlepší, ale keďže v banke sa vymeniť nedá, a aj bankomaty sú úplne prázdne taktiež, tak toto je jediná možnosť. Keď neskôr platím taxikárovi, či za večeru, odpočítavam z tej guče päť minút...

Taxík z letiska stojí tridsať dolárov, čo nie je veľa, ale mám čas, a tak skúsim lokálnu dopravu. Je ešte svetlo, a ak má byť niekde bezpečne, tak pri medzinárodnom letisku, plnom uniformovaných pracovníkov. A tak sa vyberiem peši. Cesta z letiska do centra ma pri dnešnom kurze stojí 70 centov a asi pol hodinu času čakania. Plus geniálnu lokálnu atmosféru, kde získavam prvé dojmy z krajiny.

Som v Caracase – hlavnom meste mafií a gangov, a chcem vedieť, ako sa tu dá prežiť. Šialenstvo? Chcem skrátka objaviť, čo sa skrýva viac za titulom najnebezpečnejšieho mesta sveta. Dá sa ísť Caracasom aj večer? Ako sa správať, kam ísť a kam už nie, koľko kde zaplatiť, aby ste prežili. Myslím na desiatky mojich zamestnancov, ktorí sú tak skvelí a ktorí ma ešte zopár rokov budú potrebovať. Nesmie sa mi nič stať. No sedieť na hoteli, to nie som ja.

Prvá vec, ktorú urobím je, že sa nechám odviesť na Plaza Altamira (niekde toto námestie nájdete pomenované aj ako Plaza Francia), ktoré sa nachádza v dôležitej časti východného Caracasu. V strede námestia, lemovaného mnohými budovami, sa týči obelisk s fontánou. Známy urbanista Luis Roche, ktorý dostal za úlohu v 40-tych rokoch vytvoriť novú architektonickú tvár pre Caracas, tu chcel vybudovať obelisk, vyšší ako katedrála Caracasu. Postavený bol na počesť francúzskym hrdinom, ktorí sa zúčastnili budovania Panamského prieplavu a mnohí z nich zahynuli...

Námestie je však tiež významnou súčasťou novodobých dejín krajiny. Podobne ako v Bratislave na námestí SNP, aj tu sa ešte nedávno konali veľké protivládne demonštrácie. “Valientes patriota si se puede” Odvážni patrioti! Áno, dokážeme to!, respektíve obamovské  ´Yes we can!´ kričalo zhromaždenie. Zúčastnili sa ho aj viacerí moji venezuelskí známi. „Ten, kto má vysokú školu, neznáša Madura,” hovoria mi unisono. No musím povedať, že to tu hovoria všetci. “Maduro nie je Chávez. Toho porazila rakovina, inak by stále vládol a nemali by sme šancu vyhrať.” Prekvapuje ma, že o tom všetci verejne rozprávajú. Neboja sa. Napriek silnej moci armády, veď sa všade šušká, že v skutočnosti nevládne Maduro, ale armáda. A tej sa treba báť. Ale tu cítim slobodu. Instagram aj Facebook fungujú, BBC a CNN tiež. Keď sa teraz hovorí o oslobodení Venezuely, nie je to pravda. Ona JE slobodná, ľudia SÚ slobodní. Len veľká väčšina chudoby si demokraticky vybrala chybnú cestu. A celá Venezuela na tom riadne prerobila. No nedeje sa to všade?...

Alberto je pôvodom Portugalec, ale v Caracase žije už od roku 1995. Je z bohatej rodiny, vlastnia tu viacero biznisov, on sám je šéfom hotelovej asociácie, vie zabezpečiť tie najlepšie hotely aj v zastrčených častiach krajiny, veď preto sa poznáme a spolupracujeme. “Ľuboš, toto je ešte dobré, kedysi sme tu používali krabice, plné krabice peňazí!“ Alberto je jeden z mála, ktorý tu má cash. Cashu je vo Venezuele zúfalý nedostatok. No práve v čase, keď sem prichádzam, dala vláda vytlačiť bankovky po dvadsať- a päťdesiattisíc, čo by malo uľahčiť situáciu. Je predsa len strašná pakáreň za jednu jazdu taxíkom vyratúvať 800 000 bolívarov v stovkách...

Za jedlo som zaplatil horibilnú čiastku 35 tisíc, no po prepočítaní je to smiešnych šesť dolárov, a to aj s tringeltom. Jedla je tu v Caracase veľa, pivo správne studené a takú kvalitnú a úprimnú starostlivosť čašníka v naškrobenej snehovobielej košeli som už dlho nezažil. Toto je úroveň, ktorú sa nenaučíte na nejakom modernom zázračnom rýchlokurze. Toto je stará dobrá škola. Mnohí čašníci sa učia jeden od druhého, mladí preberajú s pokorou remeslo po starých, a funguje to. Hneď si to všimnete, a mňa z toho chytá nostalgia, lebo pred takými tridsiatimi rokmi si takých pánov čašníkov pamätám aj u nás. Aj preto mám rád Viedeň, lebo tam takí stále sú... V jedálnom lístku nemajú ceny, ale v ľavom hornom rohu je na každej strane pripnutý papierik s legendou – podľa čísla nájdete, o čo ide a precio - dnešná cena jedla. Tieto papieriky sa menia každý deň, sú dni, keď aj niekoľkokrát za deň.

Bývam hneď pri centre, v La Candelaria. Štvrť La Candelaria je v Bogote tou najstaršou v meste, a tak sa pýtam taxikára, či je táto štvrť “alta”. Chvíľu si nerozumieme, pomixoval som do španielčiny nemčinu (z nemeckého ´alt´ - starý, no v španielčine to znamená vysoký), taxikár sa na mňa nedôverčivo pozerá, no vzápätí vylovím to správne slovko ´vieja´(´viecha´)... „Síííí señor! Áno, toto je veľmi stará štvrť, pomenovaná podľa katedrály La Candelaria.“ Presne ako v Bogote. No do španielčiny sa musím dostať, a to rýchlo, lebo anglicky tu nerozpráva nikto. Zdá sa mi, že ešte menej než pred dvadsiatimi rokmi.

TIP BUBO ako ušetriť a neprerobiť:

Vo Venezuele si vždy meňte menšie sumy peňazí, lebo po týždni môžu mať polovičnú hodnotu. Euro tu nepozná nikto, treba mať USD. Majte bankovky v hodnote jeden a päť dolárov. Pri ceste z letiska prejdite z medzinárodného terminálu tristo metrov vľavo na domáci terminál, pred ktorým stoja taxíky o polovicu menej (nie 30 ale 15 USD), alebo, ak ste dobrodružnejšej povahy, choďte autobusom (odchádza k Parque Central vtedy, keď sa zaplnia úplne všetky sedadlá), vyjde vás to menej než jeden dolár. Klíma funguje.

Natankujte niekomu plnú nádrž za 60 centov - pre tých, čo radi šetria, to bude blažený pocit. 

...tak sa to aspoň javí a prezentuje. No, neviem, či je to úplne tak. Bežne sa tu platí dolármi, jazdia tu obrovské americké autá, v obchodoch je všade Coca-Cola, dokonca mimo Caracasu sú obchody, kde majú na policiach iba Coca-Colu, aby vyplnili priestor. Z barov hrá na celú ulicu americká hudba, hneď oproti parlamentu v Caracase nájdete McDonald’s. Musím povedať, že som prekvapený. Venezuela mi aj v tomto pripadá slobodná a demokratická. Trh a národ si vyberá to, čo chce? Nezakročí armáda tvrdšie?

Venezuela je prezentovaná ako krajina, kde nie je elektrina, diesel, internet, reštaurácie zívajú prázdnotou, alebo sú pozatvárané, niet jedla, a ak aj je čo ponúknuť, niet nikoho, kto by si objednal. Áno, Venezuela na tom naozaj nie je dobre, v periférnych oblastiach sú problémy eskalované ešte viac ako v metropole. No na druhej strane musím povedať, že nič z toho, čo sa o krajine píše vyššie, sa mi pri mojej poslednej návšteve nepotvrdilo. Iste, boli dni, keď elektrina naozaj nebola, ale teraz tie doby skončili a ja som mal elekrinu stále.

V Caracase na prvý pohľad nevidíte, že s touto krajinou niečo nie je v poriadku. Zažívam tu dopravné zápchy ako inde vo svete - áut tu teda jazdí až príliš, ceny benzínu sú tu asi najlacnejšie na svete. Za dolár dostanete šesťdesiat litrov, sú vraj pumpy, kde máte 60 litrov za 60 centov. Teda plnú nádrž svojho smädnejšieho amerického fára za menej, než čo stojí jedna káva. Internet nie je dobrý. Je doslova perfektný, prístup tu máte na všetky sociálne siete, všetky vyhľadávače aj médiá; akokoľvek zle píšu o dnešnej vláde. Reštaurácie sú super, obrovské porcie skvelého jedla. Mango na ulici oproti parlamentu stálo tisícku, rovnako ako vrecko pukancov. To je šestina dolára, čiže asi najlacnejšie na svete. Paraglajding na pláži stojí do desať dolárov. Nikto sa ma tu nesnaží oklamať, ceny sú na rovinu, a pravdivé.

Ak ste dobrodruh a rozhodli ste sa, ako ja, túto výbušnú metropolu prebádať na vlastné oči a nohy, tému bezpečnosti v Caracase jednoducho nemôžete ignorovať. Pravdepodobnosť, že tu dostanete tropickú chorobu, je takmer nulová, oveľa viac možné je, že vás okradnú. Noste pri sebe neustále peniaze, ktoré dáte zlodejom pri prípadnom prepadnutí. Majte to prichystané ako charitatívny dar, podporu chudoby. Nehrajte sa na James Bonda a zlodejovi dajte to, čo chce. Prečo? Pretože každoročné štatistiky miest s najväčším počtom vrážd ročne hovoria jasne. Africké mestá sú na tom zle, ani sever Mexika dnes nie je bezpečný, rovnako ako Natal v Brazílii. No jedno mesto musí aj v tomto negatívnom rebríčku vyhrať. Áno, tušíte správne, v rokoch 2017, 2018 aj 2019 bolo v Caracase zrealizovaných najviac vrážd zo všetkých miest sveta. Teraz si asi hovoríte - tak načo sem vôbec ísť, čomu to robíte reklamu, o čom to píšete?... 

Chápem vaše argumenty, no my v BUBO rovnako dobre chápeme aj dobrodružné srdcia ľudí, ktorí majú skrátka neuhasiteľný hlad spoznávať autentický svet. Taký, aký je. Aj s jeho nepohodlnejšími stránkami. Preto Venezuela, preto Caracas. Verím, že aspoň trochu tej atmosféry prinášajú aj fotografie tohto blogu. Už z nich cítite ten temperament, odhodlanie, zvláštny komunitný život na ulici, proste všetko to, čo inde nie je, to jedinečné, čo je v dnešnom globalizovanom svete veľkou vzácnosťou. Preto je Caracas dnes unikátom.

Niekoľko užitočných rád

Pozor, Caracas naozaj nie je pre každého! Chce to profesionálneho sprievodcu, kontakty, a verím, že vám pomôžu aj tieto rady:

• Večer po 18.00 nechoďte peši po vonku.
• Netelefonujte s mobilom na ulici, lebo vám ho vezmú aj s uchom.
• Keď fotíte, pozor, vyhliadnu si vás aj váš kvalitný fotoaparát, ktorý pre nich znamená cash, a teda zvýšené riziko okradnutia. Ako to, že mám v tomto blogu toľko výnimočných fotografií z totálnej blízkosti? Iste, dá sa to, skúsený cestovateľ môže pravidlá porušiť. No naozaj si dávajte pozor, myslím to vážne a ja nezvyknem preháňať.
• Sledujte tunajšiu politickú situáciu, ešte stále nie je jasné, ktorým smerom sa veci preklopia. Keby armáda oficiálne prevzala moc, môžu demonštrácie skončiť krvavo, ako sa to stalo nedávno v Chartúme.
• Čo sa týka klímy, večer je tu príjemne, ale ojedinele, najmä keď zaprší, môže byť chladno - majte po ruke svetrík.
• Taxík si nechajte zavolať reštauráciou či barom, v noci na ulici veľa taxíkov nechodí.
• Pas a väčšinu hotovosti si nechajte na hoteli uzamknutý vo vašej batožine, zoberte si domácu menu a k nej čo najdrobnejšie doláre.

Caracas je každopádne mesto so svojím šarmom, kde je čo obdivovať. Len sa musíte vyznať...

Ako sa teda na Caracas pripraviť a čo to stojí? Na celodennú prehliadku si zoberte cca dvadsať dolárov, ak máte dopravu a vstupné zaplatené predom, bude to stačiť. Inak je tu doprava drahá a zhltne minimálne ďalších štyridsať dolárov (ak budete šetriť). A to nerátam s večerou a hlavne nápojmi v elitnej štvrti Las Mercedes, kde sú ceny porovnateľné s bratislavskou Euroveou, takže tu poľahky miniete ďalších tridsať dolárov. Bankomaty sú na mnohých miestach, v Las Mercedes mi dokonca jeden bankomat peniaze vydal. Taktiež v tejto štvrti väčšinou karty fungujú, inak sporadicky. Väčšinu hotovosti si nechajte v uzamknutej batožine na izbe.

Do ulíc Caracasu sú ideálne krátke nohavice a tričko s krátkym rukávom. No rátajte s tým, že môže spŕchnuť, a ak plánujete ostať až do tmy, tak sa citeľne ochladí. Cez deň bude teplo, ale príjemne. Z osobných skúseností môžem povedať, že je tu omnoho teplejšie než v Bogote, asi tak ako v Medellíne - v meste večnej jari. Malá fľaška s vodou je samozrejmosťou! Fotoaparát nikdy nemajte na krku, ani v ruke, ale schovaný, mobil takisto! Buďte v pohode, ale zároveň v strehu. Hovorí sa tomu aj - správať sa podľa ´sedliackeho rozumu´... Mesto má päť miliónov obyvateľov, no domáci strieľajú aj čísla, presahujúce desať. Je to veľké, rôznorodé mesto s viacerými tvárami. Ak je bezpečne v Las Mercedes, neznamená to, že je to takto všade.

My začíname na Plaza Bolívar, pred úchvatnou Metropolitnou katedrálou – kamenným sídlom arcidiecézy z roku 1666, po domácky aj “Catedral Santa Ana”. Sme v úplnom centre mesta, kde sa to všetko začalo... Práve tu, v okruhu 25 blokov v roku 1567 kapitán Santiago de León de Caracas mesto založil. Jeho slovami „Preberám túto zem v mene Boha a kráľa!“ tak Španieli nadobro umlčali rebéliu tunajších domorodcov voči dobyvateľom (až do roku 1845, kedy tu bola vyhlásená nezávislosť Venezuely). Námestie bolo založené ako Plaza Mayor, a kto bol v Španielsku, vie o čom hovorím, tak sa tu volajú všetky hlavné námestia...

Vkusná biela katedrála je usadená na okraji príjemného parku, v ktorého centre tróni národný hrdina, bojovník za venezuelskú nezávislosť a rodák z Caracasu Simón Bolívar na vzpínajúcom sa koni. Zaujímavé, je to tá istá socha, ktorú nájdete aj v Lime v Peru, či v kolumbijskej Cartagene. Ku koncu života sa však z hrdinu stal despota, demokracia prestala fungovať a keď chcel vecami pohnúť, pritvrdil, čo sa mu stalo osudným. No na adresu tohto človeka sa dnes vo Venezuele nežartuje, má  podobný status ako britská kráľovná. V Metropolitnej katedrále sú pochovaní rodičia aj manželka Simóna Bolívara. Okolo námestia nájdete ďalšie dôležité budovy - radnicu, arcibiskupský palác, divadlo, vládnu budovu... Kedysi tu bol hlavný trh, prebiehali tu popravy, dnes tu nájdete predavačov limonád, ovocia, ale aj rôznych politických vizionárov, či náboženských mesiášov, ktorí tu ochotne rečnia zvedavým domácim i hŕstkam turistov.

Od katedrály sa presunieme po dvesto metroch po Avenida Este 2  k parlamentu, nad ktorým hrdo vlaje vlajka Venezuely. Parlament obídeme dokola najprv zo severu, potom odbočíme doľava na Avenida Baralt (tu, oproti komunistickému parlamentu je Mc Donald´s)  a opäť odbočíme doľava na Avenida Universidad, okolo Palacio de la Academia. Ak ste milovník chrámov, alebo si chcete pozrieť omšu, vstúpte do ďalšieho kostola Iglésia de San Francisco. Mne sa veľmi páči. Bol postavený v roku 1593 na počesť Františka z Assisi, a práve tu bol Bolívarovi udelený titul osloboditeľa – El Libertador. Odtiaľ pokračujeme rovno (dve minúty peši) k rodnému domu Libertadora - Casa Natal de Simón Bolívar. Budova zo 17. storočia v bočnej uličke pri Plaza San Jacinto je jedným z mála koloniálnych domov, ktoré sa v centre Caracasu zachovali. Kruh dokončíme na Plaza El Venezolano, kde je uvoľnenejšia atmosféra než na Plaza Bolívar. Tu sa posadíme na kávičku, koláčik, komu nestačili raňajky, ochutná Arepa de Queso Trenza, Arepa de Perico, či Arepa de Pernil (národné jedlo – kukuričné koláče so syrom, vajíčkami a paradajkami, či šunkou).

Ďalej sa vlastnou dopravou presunieme pod kopce. Prestupujeme do vozidla 4x4, držte si klobúky, strmo stúpame po neuveriteľných cestičkách do národného parku El Ávila. Dá sa sem ísť aj lanovkou, no verte, džípom je to väčšia zábava! Výstup trvá krkolomnými cestami asi tridsať minút, a je to skutočný zážitok, môžete filmovať (okrem dvoch policajných kontrol) všetko! Naším cieľom je dedinka ukrytá v Kordillerách - San Antonio de Galipan, alebo jednoducho Galipan. Malé domčeky, učupené pod vrchmi, pôsobia ako z iného sveta, povedali by ste, že dnes už tu nikto nemôže bývať. Príroda národného parku (s najvyšším bodom Pico Naiguatá – 2765 metrov) je nádherná, bohatá, čo robí z výletu jednu z najväčších atrakcií návštevy Caracasu. Dá sa tu v okolí liezť po skalách, kempovať, bicyklovať... Žije tu vyše sto druhov motýľov, 120 druhov cicavcov, či päťsto druhov vtákov, rastie 1800 druhov rastlín. Nájdete tu aj deväť vzácnych endemických druhov vtákov, jeden z najväčších krásavcov je tu pestrofarebný vták „querrequerre“. Nie nadarmo sa El Ávila nazýva aj pľúcami Caracasu, úchvatná botanická záhrada je doslova všade okolo vás. Ale aj veľa pôvabných reštaurácií a kaviarničiek, množstvo suvenírových obchodíkov, ktoré predávajú džemy, rôzne nektáre a vína z horských byliniek.

Z Galipanu sa vyvezieme naším džípom asi za päť minút k lanovke, ešte raz kávička (za BUBO odporúčam vynovený bar 1956 s výhľadom na okolie metropoly), ešte raz suveníry. Mnoho reštaurácií tu má indiánske názvy, ako Arawak, či Warairafit. Romantici môžu zostať v hoteli Humboldt. Ostatní sa zvezú nádhernou cestou dolu. Kabínok lanovky je veľa, a tak sa poľahky stane, že budete v tej „svojej“ úplne sami. Lístky sa kupujú v takom zastrčenom okienku, že to nemáte šancu nájsť, no ja som ho pre vás nafotil. Cena lístka nadol je menej ako jeden dolár.

Meníme prostredie, mierime do Parque Central – biznisovej štvrti s jednými z najvyšších budov v Latinskej Amerike. Trónia mu Twin Towers – 59-poschodové mrakodrapy, ktoré ponúkajú rozprávkový pohľad na okolie mesta s horami. Ide o komerčný a kultúrny komplex v štvrti El Conde, 225 metrov vysoké budovy, ktoré majú s anténou až 255 metrov. Úprimne, je to taká strohá betónová džungľa, miesto autobusových staníc, štvorhviezdičkového Hiltonu, múzeí aj univerzít.... Caracas je vôbec mestom mnohých múzeí a univerzít a ja na Južnej Amerike milujem práve to, ako si tu vážia umenie a vzdelanosť. V meste nájdete Múzeum detí, Múzeum súčasného umenia, Múzeum krásnych umení (Museo de Bellas Artes), Múzeum vedy, Národnú galériu, Národnú experimentálnu univerzitu umenia... Ale aj ďalší zelený park východne od Parque Central -  Parque Los Caobos. Jeden z najstarších parkov Caracasu je známy svojimi mahagónovníkmi – stromami, podľa ktorých dostal svoje meno, a je príjemnou oázou relaxu uprostred mestskej divočiny.

Vydávame sa ďalej na východ - do luxusu. Zastavíme sa na Plaza Venezuela - námestie, ktoré niektorí považujú aj za druhé centrum mesta. Z pragmatických dôvodov, lebo je naozaj v jeho strede. Zdobí ho osvetlená fontána, pamätník Krištofovi Columbovi, je odtiaľto naozaj všetko na dosah. No dôležitejším námestím je Plaza Altamira (Plaza Francia) s pamätným impozantným, v noci osvetleným obeliskom. Námestie bolo otvorené v roku 1945 ako Plaza Altamira, no bolo premenované v čase, keď v Paríži dali jednému námestiu pri Avenue Foch meno Place du Venezuela. Tak na oplátku premenovali toto námestie na Plaza Francia. No pravdu povediac, nový názov sa neuchytil, je to skrátka Altamira, a tak ju poznajú aj všetci taxikári. Áno, je to presne to námestie, ktoré dobre poznáte z televíznych novín. Veď od roku 2002 sa práve tu konajú demonštrácie pod všeobecným názvom "Paro Petrolero”, ktoré začali ako protest proti vtedajšiemu prezidentovi Chávezovi. Takže obísť toto pamätné miesto nemôžete...

Plaza Altamira je typickým obrazom bohatého východného Caracasu, no my sme zvedaví a ideme ešte ďalej. Vyberieme sa autom dole (pri zápchach bude cesta trvať cca dvadsať minút), do najluxusnejšej oblasti Caracasu a najväčšieho nákupného raju Južnej Ameriky - Las Mercedes. Prekročíme rieku Rio Guaire, tepnu mesta, ktorá pôsobí skôr ako taký väčší potok a prichádzame na Avenida Rio de Janeiro. Jedna exkluzívna reštaurácia za druhou, luxusné obchodné domy, galérie, najlepšie značky, bary, život... Kto chce, zostane tu, ale pozor, o tretej ráno si dajte budíček, aby ste sa odtrhli od temperamentnej partie a vydali sa nazad do hotela.

Ostatní pokračujú späť do historického centra - do La Candelaria. Posilňovňa pod otvoreným nebom. Miesto na šachového zápolenia a turnaje domina. Domáci tancujú, spievajú... Autentický život. Za BUBO odporúčam skvelú reštauráciu El Quijote de la Candelaria. Reštaurácia je strážená, na poschodí sa hrá biliard, stoly majú biele obrusy, čašníci biele naškrobené košele a jedlo je skvelé. Pivo Polar vám prinesú do príjemne vymrazených pohárov. Ceny sú tu oproti Las Mercedes polovičné, a vy tu ako turista budete pôsobiť značne exoticky. Pritom ste v centre. Je to podobne ako v Bogote, kde je La Candelaria pre turistov atraktívnejšia, no domáca elita žije na severe v Zona Rosa. Tu sú to východné oblasti Caracasu. Sem, do skutočného centra sa skrátka nechodí. Schválne, koľko plagátov večného lídra (lider eterno) Huga Cháveza tu nájdete?...

Okrem toho určite neobíďte pre mňa najkrajšie múzeum Caracasu - Museo de Arte Contemporaneo. Už len tá budova zvonku stojí za pohľad, nehovoriac o piatich poschodiach, plných fascinujúceho umenia. Miestni majú radi aj Centro de Arte los Galpones – galéria v záhrade, kde sa spájajú všetky druhy umenia. Ľudia sa sem radi chodia začítať do knižky, dať si dobrú kávu, len tak sa nadýchať bohémskej atmosféry. V Caracase nájdete aj interaktívnu ZOO - Expanzoo Centro educativo, malú záhradu s niekoľkými zvieratami, perfektné miesto na relax. Ak chcete mať pochodené všetky významné atrakcie, choďte si pozrieť aj Panteon Nacional, kde sú pozostatky najväčších hrdinov krajiny, vrátane Bolívara, a na stropoch a stenách nájdete výjavy z histórie Venezuely.

Ak ste si Caracas už dostatočne vychutnali a zoznámili sa, je čas vyraziť za ďalšími objavmi celej obrovitánskej krajiny, ktorá je takmer osemnásť a pol krát väčšia než celé Slovensko. Ak budete z Caracasu odlietať, tak pekná je aj samotná cesta na letisko: klesáte stále dole, prechádzate širokou diaľnicou so štyrmi pruhmi cez množstvo tunelov. Okolo slumy, pred vami Karibik....

Aj to je Caracas, plný kontrastov. Aká budúcnosť ho čaká?...

Ako za komunistických čias, po celej Venezuele aj jej metropole budete všade vidieť veľké „M“, nakreslené vo farbách venezuelskej vlajky. Portréty Madura sú tu všade, niekde po boku Cháveza, no často samostatne. Na lampách je portrét Madura s nápisom, ktorý sa používa pri futbalových zápasoch: “Ideme, Venezuela!”  Klasické vymývanie mozgov. Gigantické Madurove podobizne nájdete aj na obrovských múroch, ktoré zabraňujú zosuvu pôdy. Má to pôsobiť, akoby to nakreslili samotní ľudia, bojujúci proti imperializmu. Na mnohých miestach nájdete oslavnými heslami posprejované steny. V takom množstve a v dosť jasnej uniformite ide o plánovaný branding. Reklamný mág zvolil “ľudovú stratégiu”...

Na Venezuele vidieť, že dlho trpí. Nie je tu taká vysoká úroveň akú dnes nájdete v Kolumbii, Peru, či Ekvádore. Všetky tieto krajiny boli pred dvadsiatimi rokmi vo vyspelosti a bohatstve ďaleko za Venezuelou, teraz idú prudko hore a nechávajú ju za sebou...  Caracas, výkladná skriňa krajiny, je mesto paradoxov. Násilie a vraždy, ale aj krásne zákutia, tancujúci ľudia, gangy a mafie, ale aj lacné služby a výborné jedlo. Mesto má veľa tvárí. Kaviarní okolo Plaza Bolívar je veľa, ale sú poloprázdne. Víkendy v bohatom východnom Caracase však vyzerajú, ako keby sa mal život ráno skončiť, ide sa naplno, míňa sa ostošesť, jednoducho, cítiť radosť zo života a kultivovaný temperament, aký nájdete iba tu, v Latinskej Amerike. Venezuela, to je revolúcia v krvi, ľudia sa tu nikdy nenechajú ubiť...

1. Život na ulici - Je len málo miest sveta, kde sa žije takýmto čulým komunitným životom. Na uliciach Caracasu sa spieva, tancuje, hrajú sa šachy aj domino, na ulici sa cvičí. Spoločne, hromadne, s kamošmi. Komunitný socializmus. Vidieť, že toto je venezuelská radosť zo života. A pre turistov skvelé fotografie.
2. 60 litrov benzínu za 60 centov! - Toto musíte vidieť a zažiť, lebo to už sa len tak niekde niekedy neuvidí! Plná nádrž dnes stojí vo Venezuele menej než šálka kávy...
3. Cerro el Ávila - Hora nad Caracasom je, podobne ako Monserrate v Bogote, dôležitou súčasťou prehliadky mesta. Hore si to vyjdite džípom a dole lanovkou (teleférico). Dostanete sa do výšky viac ako dvetisíc metrov nad morom, je tu úplne iná klíma, vegetácia, a vy si z vtáčej perspektívy urobíte prehľad o polohe Caracasu, vtesnaného v úzkom údolí Kordiller. Práve národný park El Ávila oddeľuje Caracas od Karibiku. Ak nebude hmla, uvidíte aj kus nádherného mora...
4. Najnebezpečnejšie mesto sveta - Iba v jedinom meste sveta je najviac zavraždených (3400) ročne, a to je práve v Caracase. Niekedy sa Caracas objavuje na 2. či 3. mieste v tabuľke najnebezpečnejších miest sveta, no v absolútnych číslach je jasne prvý. Vy budete so skúseným sprievodcom v bezpečí, ale je zaujímavé vychutnať si tento pocit.
5. Plaza Simón Bolívar - Vznešenému námestiu dominuje jeho socha na koni, ktorá ako keby z oka vypadla tej v Cartagene. Uchváti vás však najmä veľkolepou Metropolitnou katedrálou Santa Ana, ktorá je historickým stredom mesta.
6. Las Mercedes - Najväčšia nákupná štvrť Latinskej Ameriky s najlepšími reštauráciami a klubmi v celej krajine. Na Avenida Rio de Janeiro, ktorá sa vinie popri rieke Guaire, nájdete jednu top reštauráciu vedľa druhej, ale aj známy La Quinta bar.
7. La Candelaria - Ja osobne mám túto štvrť najradšej. Je tu najviac ľudí, myslím domorodcov, môžete si tu vychutnávať autentický caracaský ruch. Cez deň sa tu hocikde zastavia autá, domáci otvoria kufor a zmenia sa na predajne. Všetko sa deje na ulici.
8. Dom, kde sa narodil Simón Bolívar - Tento veľký hrdina má domy všade po Južnej Amerike, ale iba jeden, kde sa skutočne narodil. Casa Natal de Simón Bolívar – biely impozantný palác nájdete blízko katedrály aj parlamentu.
9. Múzeum moderného umenia - Jedno z najdôležitejších múzeí Južnej Ameriky, sídliace v hypermodernej budove, ktorá je sama o sebe úkazom.
10. Parque Central - Betónové a biznisové srdce mesta, s hotelmi, múzeami, univerzitou, ktorá je pod patronátom UNESCO, a jednými z najvyšších mrakodrapov Južnej Ameriky.