Už som dobral antibiotiká a panaricium už nevyzerá tak zle, aj keď môj ukazovák je stále škaredý. Niečo ma v džungli štiplo, niekde som sa oškrel o list amazonského kríka a zápal bol taký ťažký, že som nevedel stáť na nohách. Veď sepsa („otrava krvi“) je pri panaríciu bežná.
Roman, ktorý kedysi pracoval ako horský sprievodca, to na mieste v džungli dával s prehľadom a bez akéhokoľvek reptania, ešte čaká na výsledky z oddelenia cudzokrajných chorôb a na rozbor stolice. Viac ako týždeň po návrate ho bolí hlava, oči, horšie vidí, celý je taký nanič... Maláriu, dengue, žltú zimnicu či inú hemorhagickú horúčku mu vylúčili hneď, no hľadajú, čo to len môže byť. Podľa mňa extrémna vyčerpanosť. To isté, čo mám ja =)
Propagácia Slovenska aj v džungli #
Chalani prileteli do srdca Amazónie, do mesta Manaus z Európy po extrémne vyčerpávajúcom lete a na hotel prišli okolo tretej nadránom. Ja som odletel do Južnej Ameriky už 22. mája, no oni prileteli 27. mája. Sadli sme si na recepciu, vypili fľašu cachaçe, ktorú v USA volajú brazílsky rum, zvítali sa. Toto sa volá aklimatizácia šokom.
Na ďalší deň v najlepšej reštaurácii Manausu po tom, ako sme si dali pirarucu (najväčšiu rybu sveta) a tambaqui (mastnejšiu ale lepšiu) a zapili to caipirinhou, mám príhovor.
Poďakujem našim trom brazílskym partnerom, ktorí spoločne dali túto expedíciu dokopy, a dávam im našu knihu o Slovensku. Vytlačili sme ju v angličtine, ukazujem im, že sme z kultúrnej krajiny, a na zopár stranách v úvode knihy vysvetľujeme o čo nám ide: lovíme unikátne zážitky, ktoré ešte masový turizmus neobjavil, budujeme udržateľný turizmus, podporujeme ekológiu a naši partneri poskytujú najvyššiu kvalitu služieb... Vedia o tom, že chceme byť najlepší a že si vyberáme partnerov, ktorí veria našej vízii. Toto je iba na pripomenutie si dôležitých bodov pred veľkou cestou. Pokračujem: „my sme lovci zážitkov a rátame, že táto cesta nás prekvapí a my zažijeme to, čo nikto pred nami. Preto sme TU.“
Z knihy sú nadšení a Erik má slzy v očiach: „toto mi ešte žiaden partner nedal. Slovensko je krásne.“ Od založenia BUBO pred 30 rokmi propagujeme na našich cestách Slovensko. Teraz spíme v najlepšom hoteli Manausu a aj to ukazuje našim partnerom, že my Slováci nie sme žiadni žgrloši. Vždy som bral cestovanie ako reprezentáciu našej mladej krajiny. Hovorím Erikovi, že expedíciu zvládneme a nesklameme v horách, veď v horách sme my Slováci dobrí. Plus toto je vybratá parta s obrovskými cestovateľskými skúsenosťami a slušnými skúsenosťami v horách.
Neviem, do čoho idem Ľuboš Fellner
No pravdu povediac, neviem, do čoho ideme, iba tuším. Viem, že to bude ťažké, aj keď to časť partie zľahčuje. Na internete našli informácie, že na vrch sa chodí, a videá, ktoré ukazujú, že je to v pohode. Ukáže sa, že tento pohľad zľahčovania výstupu bol chybou. Internet znesie všetko, sú tam termíny v rokoch 2020, ktoré viem, že sa na 100% neuskutočnili. Ja viem, aké ťažké bolo vybaviť povolenia vstupu na horu, veď som na permit čakal tri dlhé roky. Viem, že sme prvou zahraničnou skupinou z celého sveta a nikdy som ani sekundu tú cestu nezľahčoval. Podľa informácií, ktoré dostávam od týchto troch partnerov, vidím, že čo sa týka všeobecného prehľadu o horách a zvyklostiach v servise pri takýchto výstupoch vedia menej než ja. Niežeby sa nevyznali v Amazónii, ale chýba im skúsenosť s turistami, nevedia správne informovať a pletú piate cez deviate. Hovoria o zime a teplom oblečení, o výškovej chorobe, ale ani slovo o malárii. „Antimalariká spôsobia, že nevládzeš chodiť a nevyjdeš hore,“ počúvam opakovane. „To je bullshit,“ odpovedám, to v prípade Malaronu nie je pravdu, Malarone už nie je Lariam, ten je liek je okej. Vanessa hovorí, že Malarone je veľkým klamstvom farmafiriem. Preboha, pomyslím si.
Nespomínajú, odkiaľ budeme piť vodu. Nehovoria, ako budeme spať, iba že si každý môže vziať z domu svoju vlastnú hamaku. „My na Slovensku väčšinou vlastné hamaky nemávame, to u nás nie je zvykom,“ namietam. „Osobne náhodou asi tri hojdacie siete doma mám, no som značná výnimka a ani jedna moja hamaka nemá moskytiéru“ A moskytiéra je nutnosťou! Nechcem aby niekto na tej expedícii ochorel, niečo ho štiplo. Na moskytiére trvám..“. Tiež trvám na poistke, aby sme v prípade problémov vedeli odletieť vrtuľníkom do nemocnice. Všetky informácie z nich musím páčiť, celé je to také pofidérne a mne je čím ďalej, tým jasnejšie, že naša skupina je veľký pokus. Alebo inak, čo nedomyslím, to nebude. „Ľuboš, ďakujeme ti za tvoje postrehy, si veľkým prínosom tohto projektu,“ počúvam. To je síce fajn, no viem, že každá vec, na ktorú zabudneme, nás bude sakra bolieť...
A veci sa domyslieť niekedy nedajú úplne, ide o praktické skúsenosti. Hamaky nakoniec v cene expedície máme, ale keď ich v Manause skúšame, zisťujeme, že ak ste väčší chlap, tak sa do nich nezmestíte. Keby sme nemali deň voľna v Manause, nekúpili si väčšie, tak nemáme správnu hamaku a nevyspíme sa.
Neskôr na ceste zistím, že oni moskytiéru neriešia, spia bez nej, veľa vecí neriešia.
Seriál na pokračovanie:
Čítajte príbeh hľadania pravého Amazonského pralesa, nepoškvrnenej najvzdialenejšej Amazónie, posledného prírodného raja. Let do najindiánskejšieho mesta Brazílie. Môže byť na najexotickejšom rovníku zima? Ako sa spí v indiánskej hamake? Tarantulí kemp a vyháňanie zlých duchov. Objednajte si blogy od Ľuboša Fellnera a po ich uverejnení vám budú automaticky zaslané.
Byť prvý je vždy ťažké – ohavný slogan #
Mesiac pred expedíciou ma náhle operovali, vybrali mi mandľu. Po prílete z južnej Indie som ľahol, bol to absces a operovali ma ešte v ten istý deň. Nemohol som teda dobre trénovať, značne som schudol a zoslabol a najväčší problém vidím v tom, že tri percentá pacientov sa rozkrvácajú aj mesiac po operácii. Nikto nevie, ktorí pacienti. „Keď začneš krvácať, daj si na krk vrecko hrášku z mrazničky, a nech ťa ihneď odvezú do nemocnice,“ radí mi operatér. To je dobrá rada, no ani jedna z týchto vecí sa tu v džungli nedá zrealizovať. Tu v Manause ešte dnes áno, no od zajtra môžem zabudnúť....
Po tom, čo som našim partnerom daroval knihu, pokračujem v príhovore, ale už smerom k našej partii deviatich chalanov. Rozdávam im žlté tričká s nápisom Pico Neblina a podnadpisom „Byť prvý je vždy ťažké.“
Na Slovensku sa o prvenstvo nesnažíme, u nás sa považuje za nepatričné vybočiť z radu priemeru, mať iný názor ako väčšina a nebodaj sa snažiť vyhrať. Asi to máme hlboko zakorenené v našej takzvanej holubičej povahe a v génoch, nevytŕčať, aby si nás uhorskí drábi nevšimli? To je samozrejme chyba a tento postoj ženie našu krajinu do hlbokého priemeru = do prehry. Ako je možné, že dnes slovenskí študenti chodia študovať do Brna? Keď som bol ja študentom, Brno bolo najhoršou možnosťou, ďaleko za Bratislavou. Za tridsať rokov slobodného Slovenska sme to dopracovali až sem – do slušného debaklu vo všetkých smeroch. Jedným z dôvodov je to, že byť najlepší sa nepatrí byť. No my sa za to, že chceme byť prví nehanbíme. Chceme byť prvými Slovákmi, ktorí zdolajú najvyšší vrch Amazónie. Neviem, či sa nám to podarí, ale urobím všetko pre to, aby slovenská vlajka na vrchole zaviala. Ja osobne som rozhodnutý!
Sme prví na svete!
List účastníkom expedície 22.6. - 9 dní po návrate, teda v deň, keď som pre vás začal písať tento blog:
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Borci zdar!
Zasielam Vám certifikát o Vašom úspechu, potvrdenie účasti na prvej medzinárodnej expedícii na Pico de Neblina. Takže nielenže ste prví Slováci, ale máte potvrdenie o svetovom prvenstve. Gratulujem!
Na Vašom žltom tričku máte napísané „Byť prvý je ťažké“ a vy postupne pochopíte, keď som Vám hovoril, že takéto expedície sú najlepšie dva roky po skončení... Napríklad, ak si dáte do googlu: What is the most famous tribe in the Amazon Rainforest?
Zdá sa mi, že tí čo mali dosť na samotnom mieste, sú OK, no nezničiteľný Roman a ja máme dosť teraz. Dukla, ako ste nás volali, pukla. Už v Sao Gabriel, keď sme boli u Indiánov, som si musel sadnúť, nevládal som stáť. Ako opadol stres, dostal som infekciu do prsta – panaricium – a to smerovali k sepse (otrave krvi). No už som z toho vonku a aj v Romanovom prípade ide o absolútne vyčerpanie.
Už pred odchodom som čítal zápisky o kmeni Yanomanov od Napoleona Chagnona a je to fascinujúce, hovorí o najagresívnejšom kmeni na svete. Sú to lovci, ktorí si zachovali svoje zvyky, a my sme s nimi mali možnosť dva týždne žiť. Tiež som si istý, že sme boli najďalej, najhlbšie v Amazónií, kam sa akýkoľvek Slovák kedy dostal.
Mne osobne sa páčilo. Celý čas. Možno to bolo v niečom ešte ťažšie, než som si myslel, ale zasa ja som ľahkú vec neočakával. Sklamanie z oblečených Indiánov je aj vo mne, to je jasné, no takto to dnes už vyzerá a opak je evidentne cirkusom pre turistov.
Skúste si poznačiť do kalendára 7. septembra podvečer, kedy je 200. výročie založenia Brazílie. Pred rokom som o našej expedícii rozprával s veľvyslancom pánom Eduardom Gradilone a nevedel som či to dáme, vtedy to nevyzeralo reálne. No dali sme to! Jeho excelencia nám chce vzdať hold v priestoroch brazilskej ambasády. Brazília našu expedíciu považuje za veľkú záležitosť.
Výhoda takejto unikátnej cesty je okrem toho, že sa zapíše do histórie slovenského cestovateľstva aj v tom, že je o čom hovoriť, je o čom písať a až keď dorobíme film, bude naša expedícia ukončená. Ste úspešní ľudia, podnikatelia, viete, že ľahká cesta nevedie nikam a toto bola najťažšia cesta. Na samotnom mieste nebola sila, no teraz sa snažme zistiť, kam sme sa dostali?!
Čaute, keď máte akýkoľvek zdravotný problém, kontaktujte ma. Som rád, že ste to boli Vy, skúsení makači, čo ste boli so mnou!
Váš Luboš Fellner
PS: Dnes (22.6.2022) na svoj instagram pridal herec Leonardo di Caprio post o expedícii na Pico Neblina a indiánoch Yanomani a má to 248 000 likov a 1800 komentárov. Sláva našej expedície sa rýchlo šíri svetom =)
Nechceme nakaziť Indiánov žiadnou chorobou #
Už je post-covidové obdobie, aj keď v Brazílii to ešte nie je také voľné ako v Európe. O pár mesiacov budú totiž prezidentské voľby a podobne ako pri voľbe v USA medzi kandidátmi Biden – Trump bude hlavnou témou nie ekonomika, ale covid a tu v Brazílii aj Amazónia. V postfaktickej dobe ide u obyčajného voliča viac o pocity než o čísla. Bolsonaro, ktorý na začiatku pandémiu podcenil, je preto dnes o to prísnejší. Každopádne PCR test už na cestovanie po Brazílii nepotrebujeme, no ak ideme hlboko do Amazónie ku kmeňu, ktorý má minimálne kontakty s okolitým svetom, tak je od nás minimálne slušnosť nezavliecť sem chorobu. Vedeli ste, že v prvom storočí a pol po objavení Ameriky (do konca života tvrdil, že priplával do Indie) Krištofom Kolumbom, zabili kiahne, osýpky, čierny kašeľ, týfus a ďalšie infekčné choroby až osemdesiat percent pôvodných obyvateľov? Kosili nielen starých a slabých, ale aj mladých Indiánov, ktorí nemali proti týmto chorobám žiadne protilátky. Toto nechceme zopakovať a preto vstávame skoro ráno (na Slovensku odbila polnoc) a PCR test nám prídu urobiť priamo do nášho hotela. Keby merali zvyškový alkohol, mali by sme ho plno. Mnohé expedície začínajú takto extrovertne.
Manaus – mesto, kde vzniká Amazonka #
Manaus je hlavným mestom najväčšieho štátu Brazílie, štátu Amazonas. Väčšina Slovákov, čo v Amazónii bola, doletí do tohto mesta a dažďový prales si užijú v okolí. Aj my ponúkame našim klientom luxusné lodge v okolí Manausu a ja práve toto dobrodružstvo odporúčam. Lodge sú civilizáciou v tvrdej džungli a vy sa po prechádzkach okolím vrátite do klimatizovanej budovy, bahno necháte tam vonku, dostanete vynikajúce jedlo, drinky a máte tu posteľ. Presne to, čo nám na expedícii chýbalo. Presne to, čo nás tak ubíjalo. Tým, že máte čas a o okolie lodge sa majitelia starajú, vidíte paradoxne viac než my počas celej expedície. Manaus prezývajú Mesto lesov alebo Srdce Amazónie a už samotné mesto, aj keď má vyše dvoch miliónov obyvateľov je fajn.
Približne 15 km nižšie po prúde od Manausu je miesto, kde vzniká spojením obrovskej tmavej rieky Rio Negro a mútnej vody rieky Solimões rieka Amazonka. Pre mňa to je úžasný bod a to spojenie rôznofarebných riek, ktoré dlhé kilometre tečú vedľa seba paralelne bez toho, aby sa zmiešali, je fascinujúce.
Iná rýchlosť vôd, iná hustota, iná teplota a rôzne neznáme faktory spôsobujú úžasný prírodný fenomén. Amazonka je jednoznačne najmohutnejšou riekou sveta, s najväčším svetovým povodím, prietokom a mnohí tvrdia, že je dlhšia než Níl – Kagera a teda najdlhšia rieka sveta. Ja som bol nadšený, že som na takom úžasnom bode, kde sa rieka vytvára, stál úplne sám. Bol som tu deň predtým, ako doleteli chalani, a v loďke som bol iba ja.
Najlepšie hotely Manausu – zmysluplný zážitok #
Vedeli ste, že pred sto rokmi bol Manaus najbohatším mestom v Južnej Amerike? Úžasný je tu trh, či už s ovocím či s rybami. Neprehliadnite na ňom stánky s piraňami, tambaqui a pirarucu (arapaina). Pirarucu, ktorú tu prezývajú aj „dinosauria ryba“, je jednou z najväčších sladkovodných rýb sveta a dosahuje bežne hmotnosť nad sto kilogramov. Má tvrdú kožu, ktorú pirane neprehryznú a silné čeľuste. Bol som prekvapený, ale išlo o úplne bežnú potravu a pirarucu som našiel v každej lepšej reštaurácii Manausu.
Najvýznamnejšou pamiatkou Manausu je opera. Divadlo v džungli? Pred sto rokmi bolo v Manause toľko peňazí, že do tejto budovy v absolútnom centre mesta pozývali najvýznamnejších operných a operetných umelcov. Plavili sa parníkom z Európy a potom putovali loďou proti prúdu rieky ďaleko až sem do džungle, aby vystúpili pred miestnou smotánkou – zbohatlíkmi bez akéhokoľvek vkusu. Motivácia tu bola a zaplatili im za „stratený čas.“ Problém bol, že po návrate polovica umeleckého zboru umrela na žltú zimnicu.
Bývame hneď oproti opere. Odporúčam tu dva hotely Juma Ópera s bazénom na streche, odkiaľ máte operu ako na dlani. Pri našej expedícii sme si vybrali butikový hotel Villa Amazônia, ktorý je od Juma Ópera dve minúty pešo. Tiež lokalizovaný v starom dome kaučukových milionárov s obdobným vkusným designom. V Brazílii je úroveň hotelov slabá, ale tieto dva butikové hotely sú fajn zážitkom. Pred sto rokmi bol Manaus najbohatším mestom v Južnej Amerike a tieto domy, aj keď zvonka sú možno nenápadné, patria podľa mňa k top atrakciám mesta. Určite investujte do dobrého hotela, lebo ide o úžasný ulovený zážitok.
Lieky pre indiánske deti #
Pre nás je Manaus mestom, kde si ešte vieme dokúpiť posledné veci, čo sme zabudli. Hneď ráno nechám všetkých vyložiť si veci na posteľ, hore čiapky, dole topánky. Spoločne s lokálnym sprievodcom všetko skontrolujeme, či nič nechýba. Vidím, že nemá skúsenosti a ani sa nevyzná v outdoorových značkách, pozná iba to, čo sa dováža do Brazílie. Nikto z nás nemá páperový spacák, ten by sa v tomto vlhku zgrcol po prvom dni. Niektorí si napriek neodporúčaniu vzali čižmy, čo sa ukázalo ako dobrý nápad. Traja majú stan, ktorý nám taktiež zakázali. Veľkí chlapí nad sto kilogramov si dokúpia hamaky s moskytiérou, ktoré slúžia následne aj ako suvenír. Teda, ak ste si počas expedície nevypestovali na hamaku alergiu =)
Ja dokupujem ešte ďalšiu powerbank. Bolo totiž napísané, že powerbanky sú v cene expedície, ale vidím, že nie sú. Kúpim strašnú haraburdu, chalani sa mi smejú, že čo za idiotinu som kúpil a neskôr sa ukáže, že majú pravdu. Každopádne v tom vlhku môj vodotesný iPhone ešte pred Base campom odišiel a tak som až toľko nabíjať nakoniec nepotreboval. Meníme peniaze, lebo ďalej bude horší kurz a výmena náročná, respektíve nemožná.
Skladáme sa a kupujeme veľkú krabicu liekov pre deti Indiánov, ktoré trpia rôznymi parazitárnymi chorobami. Svojou cestou značne podporujeme indiánsku komunitu Janomanov, ale toto je čosi navyše. K liekom sa nemajú ako dostať, Manaus je pre týchto Indiánov nachádzajúcich sa hlboko, hlboko v dažďovom pralese prakticky nedostupný.
Vražda britského novinára a aktivistu #
Pár dní po tom, čo sa začala naša expedícia, boli zavraždení britský novinár Dom Phillips a proindiánsky aktivista, pracovník organizácie Funai, ktorú v tomto blogu budem spomínať, Bruno Pereira. Táto úkladná vražda sa odvtedy preberá v svetových médiách. Vyrazili zo Sao Gabriel po rieke Javari... O Brazílii je známe, že najviac sa kradne v Sao Paulo a Rio de Janeiro, no zdá sa, že najhoršia situácia je tu na severe krajiny. Blízkosť Kolumbie a Venezuely, neprebádaný, nedostupný región, prítomnosť silných drogových kartelov a je jasné, o čo ide. Peru je krajinou s druhou najväčšou produkciou koky, hneď po Kolumbii a tento incident sa udial na hraniciach týchto dvoch krajín, aj keď na brazílskej strane. V roku 2017 sú známe nepokoje vo väzniciach v Manause, v Boa Vista a iných väzniciach štátu Roraima. Išlo vlastne o boj dvoch zločineckých skupín, ktoré bojovali o teritórium. Manaus je bezpečný (na brazílske pomery), ale malé neznáme amazonské mestečká môžu byť skutočne tvrdé. Ovládajú ich gangy a narkobaróni ako tomu bolo v deväťdesiatych rokoch v Sao Paulo. V noci tu bežne počujete streľbu.
Najnebezpečnejšou časťou výletov ďaleko do džungle zdá sa nie sú hady, pavúky, pirane, žltá zimnica, ale neoficiálni hľadači zlata, chlapi, čo rúbu načierno Amazonský prales a potom drogová mafia. Vieme, aká je situácia v susednej Venezuele, a Pico Neblina je hraničnou horou práve s touto krajinou.
Pico Neblina (2 996 m)
Pico Neblina alebo Hmlový vrch je najvyšším vrchom Brazílie a obrovského územia Amazónie. Mnohí tvrdia, že ide o najvyšší vrch celej Južnej Ameriky nachádzajúci sa mimo Kordilier.
Ide o svätý vrch Indiánov kmeňa Yanomani, ktorí ho volajú Yaripo (Jaripo), čo znamená Veterný vrch. Dlho sa myslelo, že má vyše tritisíc metrov, ale posledné merania upravili výšku. Dlho sa tiež nevedelo, či tento nedostupný vrch neleží na venezuelskej strane, ale vo Venezuele leží iba báza vrchu a vrchol je celou svojou plochou na strane Brazílie. Pico Neblina je súčasťou nádherného pohoria Serra Imeri známeho bohatými ložiskami zlata. Pico Neblina slúži ako akési cvičisko pre výsadku brazílskej armády. Pico Neblina nie je vysoký vrch, ale extrémne nedostupný, vzdialený od akejkoľvek civilizácie a to je dôvod extrémnej náročnosti výstupu. Expedícia, ktorú zorganizovalo BUBO, bola prvou zahraničnou skupinou, ktorá vrchol zdolala (viď. medzinárodný certifikát).
Naša expedícia je z pohľadu bezpečnosti pripravená – myslel som na to. Jednak všetko som vybral chlapov, ktorí patria k najscestovanejším Slovákom. Okrem skúsenosti s horami, väčšina bola napríklad na Elbruse, Kilimandžáre, Aconcague, majú skúsenosti z džungle, napríklad Kongo, Stredoafrická republika či Nová Guinea a hlavne rozsiahle cestovateľské skúsenosti. Takíto ľudia sa na jednej strane neboja, na druhej cítia, keď sa niečo „kazí“ a vedia, kedy majú ustúpiť dva kroky dozadu. Je väčšia pravdepodobnosť, že neurobia chybu, ak ich stratím na chvíľu z dohľadu. Ak ich teda únava nepremôže, ak toho nebude príliš...
Nerobím expedíciu na čierno, nejdem na vlastnú päsť, ako to urobili Phillips a Pereira, ale s množstvom bojovníkov z kmeňa Yanomani, ktorí sa pohybujú na vlastnom území a ktorých vyslali ich náčelníci.
Neodporúčam neskúseným vybrať sa iba tak do džungle, bez silnej miestnej podpory. Môžete sa totiž omylom dostať do veľkých problémov.
Pokračovanie čítania o unikátnej slovenskej prvoexpedícii:
2. Amazonský prales
3. Nebezpečenstvo džungle
4. Výstup na najvyšší vrch Amazónie
5. Najslávnejší kmeň dažďového pralesa
6. Ekológia, udržateľnosť a zodpovedné cestovanie
7. Privat jetom utekáme z džungle
Objednajte si blogy od Ľuboša Fellnera a po ich uverejnení vám budú automaticky zaslané.