Guayusa - zázračná rastlina Južnej Ameriky

O rastlinke koka niekde z Peru a Bolívie, ktorá mala tiež pôvodne posvätné postavenie vieme relatívne dosť. Taktiež vieme hodiny rozprávať o hierba maté z oblasti Argentíny a Paraguaja. O guayuse vieme u nás málo. Aj ja sa o nej dozvedám až zo spolužitia v jednej ekvádorskej komunite v oblasti Pastaza.

Komunita Yaku Runa v oblasti Pastaza žije na pomedzí civilizácie a hustého pralesa. Na jednej strane sem štát dotiahol asfaltovú cestu, na strane druhej sem takmer nič nejazdí a indiáni používajú tieto cesty ako spojnice medzi jednotlivými komunitami.

Širšia komunita sa tiež stretáva raz za čas, aby praktizovala tzv. mingu. Môžeme si to predstaviť, ako keď sa stretnú susedia, priatelia a známi, ktorí spoločným úsilím a prácou chcú niečo zlepšiť. Napríklad sa opraví cesta, vyčistí sa prívod vody a popri tom sa navarí spoločné jedlo, ktoré sa na záver konzumuje.

Každý má možnosť niečo povedať, vystúpiť akoby za svoju rodinu alebo časť komunity. Ide o akúsi brigádu, ktorá má ale hlbší význam stmelenia kolektívu a vymieňania si skúseností.

V tomto spoločenstve žijú premiešané tri skupiny pôvodných obyvateľov. Jedná sa už o spomínaných „Sapara“, ďalej sú tu „Shuar“ i „Quechua“. Každý má svoje korene prepletené v tomto trojboji. Jeden má babičku Quechua, ale svokru Shuar a dedka Sapara. Quechua je asi najrozšírenejšia etnická skupina a ich jazyk je akýmsi „lingua franca“ v pôvodných jazykoch v oblastiach ako Peru, Kolumbia, Ekvádor, ale z časti aj Chile a Argentína. Uvádza sa, že ľudí hlásiacich sa ku quechua komunite je okolo 11 miliónov.

Shuar sa do dejín zapísali ako bojovníci a Španieli ich kvôli ich rituálu tsantsa prezývali aj lovci lebiek. Sapara sú zase najmenšou komunitou, ktorá hlása len okolo 500 osôb žijúcich v roztrúsených amazonských komunitách. Komunitu Sapara možno najviac preslávila osoba Manariho (na úvodnej fotografii hrá na hudobnom nástroji vo svojej záhrade), ktorý za jej práva bojuje aj na pôde OSN alebo na rôznych sympóziách po celom svete. Tak sa napríklad v roku 2001 podarilo začleniť národ Sapara, ako sa hrdo oni sami nazývajú, za súčasť nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.

Komunita Yaku Runa pozostáva z niekoľkých rodín. Každá rodina žije vo svojom vlastnom dome svojpomocne postavenom. Jednotlivé obydlia sú od seba vzdialené aj niekoľko desiatok metrov nepreniknuteľným porastom hustej tropickej džungle.

Spojítkom všetkého života je však lagúna, v ktorej sa môžu loviť ryby, prípadne sa v nej získava voda na všestranné použitie. A zároveň tzv. komunitný dom, kde je z hlavnej cesty natiahnutá elektrika. Tú využívajú hlavne na dobíjanie telefónov. A tie im zase slúžia hlavne ako zdroj svetla a zároveň budík.

Ak bývate na rovníku, počas celého roka vám slnko vychádza približne o 6 ráno a zapadá o 6 poobede. Máte 12 hodín svetla a 12 hodín tmy. Takto to je na rovníku všade na našej planéte. Ak nemáte elektriku a slnko zapadlo okolo 18.00 h, pravdepodobne pôjdete spať skôr, ako to robíte doma. Je veľmi možné, že okolo 20.00-21.00 h už ste v posteli. To znamená, že okolo 3.00 h nadránom už máte okolo 6-7 hodín kvalitného spánku za sebou. Ideálny čas vstávať. A presne na toto slúži miestnym budík.

Tradične tieto komunity dodržiavajú rituál guayusy, ktorý začína každý každučičký deň o 3 ráno a trvá približne do východu slnka. 3 hodiny sedíte v komunitnom dome pri ohníčku a popíjate výťažky listov Ilex Guayusa v podobe akéhosi odvaru. Odvar sa varí vo veľkom hrnci, ako by ste u nás varili guláš pre partiu kamarátov.

Oheň je založený tradične na 3 veľkých pňoch, v ktorých horia malé uhlíky dreva. Občas na pňoch aj niekto posedáva. Inak sa sedí na drevených laviciach okolo. Napriek tomu, že ste na rovníku, je tu relatívne vysoká vlhkosť a hmla by sa dala krájať, čo len umocňuje pocit zimy až do kostí.

A prečo vôbec títo domorodci vstávajú každý deň o 3 ráno a 3 hodiny pijú čaj z guayusy?

Veria, že človek práve o 3 ráno má najjasnejšiu myseľ. A má ju jasnú preto, lebo akurát spal 6-7 hodín a zároveň začína piť guayusu, ktorá má účinky podobné ako zelený čaj a káva. Obsahuje nielen kofeín, ale aj theobromín, ktorý uvoľňuje duševné napätie.

„Kofeín dáva našej mysli jasnosť a božský pokrm (tak hovoria Theobromínu) zas uvoľňuje cesty našej predstavivosti.“

*theobromin je alkaloid kakaovníka a jeho názov bol odvodený od dvoch slov „theo“ Boh alebo Božský a „brosi“ pokrm.

Theobromín a kofeín sú ideálnou kombináciou, aby ste si pamätali svoje sny. A o to často pri guayuse ide.

Tradične sa však guayusa používala na vysvetľovanie a objasňovanie snov. Indiáni veria, že práve v tomto čase, o 3 v noci po siedmych hodinách spánku si najlepšie sny pamätáte a preto majú pre vás najsilnejšiu moc. Odkaz snov prekladá šaman alebo najstaršia osoba komunity a ľudia veria, že sny majú pre nás hlboký význam. Ovplyvňujú to, čo vnútri chceme, kam by sme sa mali uberať. To znamená, ak budeme konať v súlade s výkladom našich snov, naše podvedomie a vedomie sa spoja.

Vedome budeme konať to, čo naše podvedomie počas snívania vyplavuje. V tom prípade nastane harmónia a náš život sa naplní. Práve preto amazonskí indiáni týchto komunít každý deň vstávali o 3 hodine ráno. Východ slnka ich približne o 6 hodine ráno privítal do nového dňa, kedy sa rozišli po svojich pracovných povinnostiach.

Ďalšou výhodou pitia guayusy je nepociťovanie hladu. Tak podobne ako Španieli dávali niekedy domorodým Indiánom žuť listy koky. Ak domorodci žuli koku, nepociťovali hlad pri náročnej práci v baniach, kam ich Španieli posielali vo vidine hľadania zlata, striebra a drahokamov. Pri guayuse pociťujete niečo podobné. Ste nabudený a bez známok hladu môžete vykonávať ďalšie doobedňajšie činnosti.

Každá guayusa končí ešte záverečnou bodkou. A tou je inhalovanie tekutiny z tabakových listov. Je známe, že tabak pochádza z Ameriky. A bol niekedy požívaný len panovníkmi a pri špeciálnych príležitostiach. Historky hovoria, že keď sa prvýkrát Kolumbus stretol s indiánmi kmeňa Taino, dali mu fajčiť tabak. Podľa ich obyčaje, sedeli pri ohni a fajčili tabak len najvyšší predstavitelia komunity. Fajčili zo špeciálnej, z hliny umlátenej, fajky. A ten čo mal fajku, mal právo rozprávať a ostatní s rešpektom počúvali.

Tabak sa cez fajku inhaloval nosom a dym sa vypúšťal ústami. Keď prišiel rad na Krištofa, Indiáni mu fajku podávali so slovami „tabaco, tabaco“, čo v ich reči znamenalo „fajka“. Tabaku sa hovorilo „cohíba“, čo je dnes názov, ktorý si zobrala snáď najznámejšia kubánska spoločnosť na výrobu ručne šúľaných cigár. Krištof si myslel, že slovom „tabaco“ označujú tlejúce listy rastliny vo fajke, a tak ich nazval tabakom. Názov, ktorý používame dodnes.

Guayusa sa tiež končí tabakovou bodkou. Človek najprv 3 hodiny popíja vývar z listov gayusy, aby si na záver šnupol do nosa pár kvapiek tabakového výluhu. Poviem vám, silná káva. Je to akoby vám dal niekto po kľudnom nedeľnom obede riadnu facku. Guayusa vás nabudí a ukľudní zároveň, takže máte pocit blaženosti a tabak vás postaví na nohy.

Takto povzbudení sa miestni rozchádzajú s východom slnka po svojich povinnostiach a začínajú deň. Tri hodiny si rozprávali a vykladali svoje sny. Nič by ich nemalo prekvapiť. A tešia sa už na ďalší rituál guayusy, ktorý nastane presne o 3 ráno nasledujúceho dňa. Takto každý deň. Celý život.