Holandské Antily v Karibiku

*posledné sčítanie obyvateľstva

Holandské Antily, to sú ostrovy Aruba, Bonaire, Curaçao - takzvané ABC, nachádzajúce sa na juhu, blízko pobrežia Venezuely.

Následne Saba, St. Eustatius a polovica ostrova Svätého Martina - takzvané SSS ostrovy, na úplne opačnej strane na severovýchode Karibiku, súčasť Náveterných ostrovov Malých Antíl.

Pojmy Malých a Veľkých Antíl a celkového rozdelenia Karibiku aj s prehľadnými mapkami nájdete v mojom encyklopedickom blogu o Karibských ostrovoch.

Už na začiatku vám prezradím, že každý ostrov je úplne iný. Holanďania boli vždy dobrí obchodníci a vedia, že inakosť predáva a tak tú inakosť každého ostrova iba zväčšujú.

Prešiel som všetkých 6 ostrovov, aby som ich vedel skutočne objektívne porovnať. Snažil som sa prejsť celé ostrovy, čo najviac pláží, hotelov a reštaurácií a urobiť kvalitnú recenziu, z ktorej sa dá čerpať.

A: Aruba   B: Bonaire  C: Curaçao

SSS z juhu na sever:  

S: Sv. Eustatius   S: Saba   S: Sint Maarten

Ak vám ide iba o pláže a hotely, tak túto kapitolu preskočte. K hlbšiemu pochopeniu je však dôležitá, a aj na vysvetlenie si pojmov, lebo tak, ako sú ostrovy rozdielne geograficky, niektoré majú a iné vôbec nemajú pláže, tak sú rozdielne aj čo sa týka vzťahu k materskej krajine - Holandsku. Je to vcelku chaos, ak vám to niekto nevysvetlí.

Holandský Karibik bol historicky známy ako Holandská Západná India a ide o bývalé kolónie Holandskej ríše v Karibskom mori.

V súčasnosti zahŕňa zakladajúce krajiny Aruba, Curaçao a Sint Maarten (ostrovy CAS) a špeciálne obce Bonaire, Sint Eustatius a Saba (ostrovy BES). Termín „Holandský Karibik“ sa niekedy používa aj pre "karibské Holandsko", entitu pozostávajúcu z troch špeciálnych obcí, ktoré sú od roku 2010 súčasťou Holandska. Trošku chaos, ja viem. Je to však tak, že Aruba, Curaçao a Sint Maarten nie sú Holandskom. Ale Bonaire, Sint Eustatius a Saba Holandskom sú. Tieto ostatné tri ostrovy majú v Holandsku postavenie zvláštneho správneho obvodu.

Všetkých 6 ostrovov je však súčasťou Holandského kráľovstva. Pomohol som Vám v orientácii?

Už som to spomínal vyššie. Každý ostrov je iný a až šokantne iný.

No južné ostrovy ABC majú niečo spoločné. Prekvapili ma tým, aké sú suché. Aj keď ležia mimo hurikánového opasku, sú bližšie k rovníku, a to bežne značí viac dažďa. No tu je to akýsi paradox, je tu sucho, všade nájdete množstvo kaktusov a celkovo sukulentov. Najsuchším ostrovom je Aruba. Nebyť moderných zavlažovacích techník, tak by Aruba nebola taká pekná.

Južné ostrovy ABC majú spoločné aj to, že ich „národným“ vtákom je ružový plameniak. Plameniakov tu nájdete veľa nielen v slaných jazierkach, ale aj na kľúčenkách, tričkách, vývesných štítoch obchodov, ale aj ako obrovitánske sochy v meste.

Ďalším spoločným znakom je unikátny jazyk papiamento. Prekvapilo ma v ňom veľa portugalských slov, veď dobrý deň sa povie bon día, respektíve bon tardi. Deti sa v škole učia povinne po holandsky, no Holanďanka, ktorá tu roky žije, sa mi sťažovala, že oni medzi sebou rozprávajú iba papamiento a „to vôbec nie je jazyk, je to taký guláš, ktorý vôbec nejde do podstaty“. Papiamento, to je aj holandčina, španielčina, angličtina či jazyky západnej Afriky a aj tá portugalčina je „zlomená“ - kreolská. Niekedy som si pripadal ako v Guinea-Bissau či na Kapverdoch.

Tiež je dobré vedieť, že sa tu na všetkých južných ostrovoch stretnete so španielčinou. Asi 80 % ľudí, s ktorými som sa stretol, boli z Venezuely, Kolumbie, Dominikánskej republiky, teda zo španielsky hovoriacich krajín. Domáci majú vyššie štátne funkcie, ale prisťahovalci „robia všetko.“

Na všetkých ostrovoch celoročne fúka, čo pôsobí ako ventilátor. Málokde na svete zažijete takéto pravidelné a neustále fúkanie. Ste na juhu Karibiku, a tak je tu najteplejšie, slnko najsilnejšie a vetrík príjemne „chladí“, a tak si na spálenie dávajte pozor ešte viac. A, áno, toto je raj surfistov...

Prekvapilo ma aj to, že z kohútika na všetkých troch ostrovoch tečie pitná voda.

Ani jeden z týchto spoločných znakov: žiaden hurikán, sucho, papamiento, pitná voda, na ostrovoch SSS nenájdete. No prostitúcia je v Holandskom Karibiku legálna všade.

Toto sú ľahko navštíviteľné ostrovy, na každý z nich viete totižto doletieť priamym letom z Európy. Áno, bývalá materská krajina Holandsko sem vysiela najstaršiu leteckú spoločnosť sveta založenú už v roku 1919, modré lietadlá spoločnosti KLM. Lounge v Amsterdame je moderný, nie je luxusný, ale je príjemný a funkčný.

Určite lepší než dnešné lounge v USA, kde musíte často jesť či piť kávu z plastu, či papierových tanierikov a pohárov. Letieť cez USA je totižto druhou možnosťou, ako sa sem dostať. Až 90 % turistov tvoria Američania, a tak sú lety časté. Holanďania sú známi šetrením a všetko musí byť veľmi výhodné.

Vyskúšal som si pri lete krížom cez Atlantik triedu „economy comfort“, čo je vlastne platený seating a sedadlá boli ďalej od seba, dali sa omnoho viac sklopiť a aj servis bol fajn. Nie, nie je to ani business, dokonca ani premium economy – servis, ktorý KLM práve teraz postupne zavádza. No je to lacná možnosť príjemnejšieho letu.

Ja som sa následne presúval medzi ostrovmi. Po vode je to problém, ale prelety boli časté, aj keď letecké spoločnosti mali naozaj divné mená (Divi Divi Air) a v niektorých lietadielkach sme leteli traja či štyria.

Čím je známe okrem „antiprírodne“ modrého (Blue Curacao), alkoholického likéru s citrusovou vôňou a osviežujúcou pomarančovou chuťou? Vyrába sa z kôry ovocia laraha, ktoré rastie iba tu.

Najväčší ostrov ABC nie je určite tou klasickou plážovou dovolenkou -all inclusive hotel a jedna pláž. To nie. Skúsim vám však predstaviť môj pohľad na prekvapivo historický ostrov.

Nachádza sa iba 65 km od Venezuely a má rozlohu 444 km². So susednou Arubou majú síce spoločnú históriu a dorozumievacie jazyky – papiamento a holandčinu - ide však o veľkých rivalov. Curaçao sa správne volá “Krajina Curaçao“ a skladá sa z hlavného ostrova, a potom neobývaného Klein Curaçao – áno, Malé Curaçao.

Ostrov Curaçao sa objavil už na mape z Antverp z roku 1562. Tvrdí sa, že sa volal Ilha da Curação (Ostrov Uzdravovania), lebo námorníci, ktorí trpeli skorbutom (nedostatkom vitamínu C), tu vyzdraveli.

Curaçao sa stalo centrom obchodu s otrokmi a centrom pirátstva. Holanďania ich volali Zeerovers (zlodeji morí) a Španieli Korzári. Holanďania od roku 1634 vystavali na Curaçao veľa pevností, z ktorých dnes zostalo zachovaných 6, s najznámejšou Fort Amsterdam.

V roku 1651 tu založili židovskú obec, prvú v Amerike a v roku 1732 postavili židovskú synagógu, a tá je týmto pádom najstaršou kontinuálne fungujúcou v celej Amerike. Respektíve na dverách synagógy nájdete tabuľku s nápisom (fotografia nižšie), že v celej Západnej hemisfére.

Počas bojov za nezávislosť krajín Južnej Ameriky sa na Curaçao zgrupovali revolucionári pod vedením latinskoamerického hrdinu Simona Bolivara.

Holanďania zrušili otroctvo v roku 1863. To úplne zmenilo život na ostrove, no ešte väčšia zmena prišla, keď sa našla v blízkej Venezuele ropa. Spoločnosť Shell postavila rafinérky na Arube, ale aj na Curaçao a profitovalo sa z výroby, ale aj obchodu, transportu...

Curaçao sa malo stať samostatnou krajinou v rámci Holandského kráľovstva už v roku 2007, ale všetko tu ide pomalšie než na susednej Arube. Na Arube hlasovalo za samostatnosť 82 % obyvateľov, tu to bolo iba 52 % (15.5.2009).

Čo sa týka pláží, Curaçao ich má viac než Aruba, 37 až 40, ale nie sú také dlhé ako tie na Arube. Na Curaçao nájdete plameniaky, jelene, ktoré sem zrejme doniesli ešte arawackí Indiáni dávno pred príchodom Španielov a iguany - jašterice, ktoré sú tu aj exotickou potravou. Je tu vlhšie než na Arube a dažďová sezóna trvá od októbra do decembra. Inak je od januára do septembra sucho.

Celkovo, čo sa týka pláží a pohľadu na turizmus, je Curaçao úplne iné než na Arube. Aruba je “americká” a Curaçao je „holandské.“ Možno že nie až tak ako Bonaire, ktorý je takým zapadákovčekom pre Holanďanov, ktorí chcú utiecť od reálneho kapitalistického života Západu, ktorý sa točí okolo biznisu a naháňania peňazí… Na Arube ste v centre biznisu a veľkého biznisu, Curaçao je plné života, no Bonaire je zaspatý.

Čo som stretol ľudí, čo na Bonaire žijú, boli z tejto pomalosti nadšení. “Na našom ostrove nie sú turisti,” zhodne som počul. “Je tu božský pokoj."

Na Curaçao som stretol Holanďanku, ktorá tu žije 16 rokov. Odporučila mi jej najobľúbenejšie pláže. Mal som auto, inak by som nemal šancu sa tam dostať. Z juhu na sever: Daiboooi, Playa Porto Marie, Cas Abao Beach, Playa Largu, Playa Manzalina. Na juh od Willemstadu odporúčam okrem Mambo Beach aj Hemingway Beach - tá je ešte južnejšie od Mambo. Severne od Mambo je zase Cabana Beach.

Potápačmi obľúbený je tzv. “Blue Edge", veď Curaçao sa nachádza na strete severoamerickej a juhoamerickej platne, a toto je ostrý pád hlboko do mora. Na najzápadnejšom okraji ostrova vo Watamula sa nachádza druhý obľúbený potápačský spot. Keď ide o najlepšie, vyskúšajte Grote Knip, Playa Lagin, Playa Porto Marie.

Na východe sú nainštalované vrtule - veterné elektrárne - a tam sa do mora nechodí.

Veľkých rezortov je viac na Arube, ale dva by som dal do pozornosti aj tu. V roku 1826 vystavali Holanďania vojenskú pevnosť Waterfort a na nej zase hotel Van der Valk Plaza Curaçao. Druhým tipom je Sandals. Sandals je all inclsuive sieť pre dospelých, o ktorej píšem pri Antigue, Bahamách, Jamajke, Turks and Caicos atď...

Na Arube sa platí florinom, tu guildenom či guiderom, no aj na Curacao majú ceny označené 15 FL. Na bankovkách aj minciach je však gulder. Na Curacao sa platí rovnakou menou ako na Sint Maarten. Na Bonaire sa platí americkými dolármi.

Začnite pri pevnosti Riff Fort. Tá je krásne prerobená a ak chcete ísť na luxusnú večeru pri západe slnka, toto je to miesto. Sushi, ceviche, steaky, čokoľvek chcete, a to vo veľmi vkusnej atmosfére. Zamierte hore na hradby - čím vyššie, tým lepšie.

Odtiaľ je to iba asi 300 metrov na pontónový Most Kráľovnej Emmy. Zátoka Anny rozdeľuje hlavné mesto na dve polovice, kde je jedna lepšia než druhá. Zábery z mosta sú tými najznámejšími, čo sa týka Willemstadtu. Farebné domčeky sú ozajstné, nie je to umelé ako v Oranjestad na Arube a Kraljendiku na Bonaire. Tu sú domy tie pravé. Reštaurácie sú plné.

Z pontónového mostu som bol nadšený, ale totálnou topkou je Most Kráľovnej Juliany. Keď ho otvorili, autá už cez pontónový most nemuseli prechádzať. Keď idú lode, pontónový most sa rozoberie, no Most Kráľovnej Juliany je taký vysoký, že lode, aj tie najvyššie, podplávajú. Takýto podobný most som videl v Paramaribo v Suriname. Ten most je neuveriteľný...

Prejdem most a zbehnem dole k synagóge. Väčšia budova, než som si myslel a väčšia synagóga než tá v Recife v Brazílii, ktorá je taktiež veľmi známa.

Pozor, Willemstad nie je o luxuse, je to drsnejšie mesto, ako som už spomenul. Každopádne, UNESCO sa nepomýlilo, ak si ho vzalo pod svoje krídla.

Najekologickejší Karibik? Najlepšie potápanie? Na juhu ostrova je vraj najlepší kite surfing v celom Karibiku. Fúka tu naozaj slušne a neustále a rovnakým smerom.

Pri príchode na Bonaire či loďou, či lietadlom, či čímkoľvek, musíte zaplatiť vstupnú tax. Bonaire sa zaviazal chrániť prírodu. No ekologická tax je dobrým trikom, ako z vás vyžmýkať ďalšie peniaze. Majú menej turistov, no majú poplatok 75 USD. Nahodím do Google: Bonaire tax, začnem vypisovať a cenu mi to stanoví na vyše 96 USD. Bacha, takýchto stránok je veľa. Neotvoril som oficiálnu stránku...

Taxi sa nedá vyhnúť, iba ak by ste tu tranzitovali, a to robí teda málokto, len promile turistov. Aj keď na Bonaire doletíte na jednodňový výlet z Curacao a ešte v ten istý deň sa vraciate späť, nepovažuje sa to za tranzit. Musíte zaplatiť, lebo to je výlet a nie tranzit.

Je tu jedna krásna “úradníčka” v modrej košeli s modrými očami a čiernymi vlasmi a urobím si s ňou selfíčko. Smejká sa, konečne sa niečo deje… No to selfíčko ma vyjde draho. Prídem k pasovákovi a zrejme je to jeho frajerka, či aspoň po nej ide a začne kolotoč, že „odkiaľ idem a kam idem a prečo a začo“.

V lietadle nás bolo 5 a ja som posledný. „Vy ste Holanďan?” pýtam sa slušne pasováka. Trošku zháčene odpovedá, že áno. „Takto dlho ma ešte nikto na hranici nezdržal,” blufujem trošku, lebo v blogu o problémoch s vízami sa dočítate, že na hranici medzi Beninom a Nigériou som strávil skoro celý deň. Pasovák mi položí ďalších desať stupidných otázok, ako že čo idem robiť na Bonaire a nakoniec ma do Holandska pustí, lebo Bonaire je súčasťou Holandska.

Som teda v Európe, som doma. No nie som v Schengene a neplatí sa tu eurami ako napríklad na Réunione, Francúzskej Guyane či Svätom Bartolomejovi, ale americkými dolármi. Dostávam sa von z letiska, je skoro ráno, beriem si taxikára s dlhočizným copom, ktorý je ako z netflixových dielov o mexických mafiánoch. No Papa Manuel je veľmi milý. Keď priletíte nabudúce na Bonaire spýtajte sa na neho, každý ho tu pozná. Zastavíme sa cestou pozrieť plameniaky, potom vstúpime s pompou po 10 min pomalej jazdy do hlavného mesta Kralendijk.

Také novopostavené farebné imitácie starých domov, ktorých originál nájdete na Curaçao vo Willemstade. Chcem sa preplaviť na neobývaný ostrov Klein Bonaire, a tak ma Papa Manuel vyhodí pred miestom - tým severným, odkiaľ odchádza trajekt. Nič som nevečeral. Niečo by som si na raňajky dal, ale na tomto mieste  nič nie je… A tak ma prevezie k druhému “terminálu”, čo je akési mólo, na ktorom je však fajn reštaurácia. No tá je ešte zatvorená. Takže vybehnem do mesta, ale všetko je zatvorené, a tak ostávam hladný. Nechcel som počas tejto cesty priveľmi piť, ale na lodi si kúpim na raňajky dve pivá. Iný zdroj energie nemajú.

“Ten, kto je dobrý potápač, alebo sa necíti, môže ísť na hodinové šnorchlovanie,“ hovorí sprievodca trajektu. „No dnes je protiprúd, a tak je to na vaše riziko,“ dodáva.

 „Chce niekto ísť?” Prihlásim sa, veď Bonaire sa často v tabuľkách umiestňuje na prvom mieste, čo sa týka šnorchlovania v celom Karibiku. Šnorchluje sa na hlavnom ostrove priamo z brehu, kde veľmi často vidíte korytnačky. No najlepšie šnorchlovanie je na Klein Bonaire. Toto si nemôžem nechať ujsť.

Šnorchlovanie bolo naozaj super, dal by som ho do desať najlepších v mojom živote a videl som aj korytnačky. Na Klein Bonaire nie je žiaden obchod, žiaden slnečník a všetko musíte mať so sebou. Ostrov ostáva verný svojej povesti.

Vraciam sa na hlavný ostrov, ubytovávam sa v blízkosti mesta a prechádzam následne pláže aj na hlavnom ostrove. Na pohľad nie sú tak pekné ako na Klein Bonaire, ale more je príjemnej teploty a viditeľnosť je nekonečná.

Preslávená svojimi bielymi plážami a tým, že je tu celoročne pekné počasie, je (hlavne v USA) extrémne populárna. Je to najsuchší ostrov Karibiku, nemyslím teraz, že by sa tu nenalieval alkohol, to práve naopak, no najmenej tu prší. Napriek tomu je golfové ihrisko veľmi slušné. Celkovo je Aruba aspoň v časti Eagle Beach a Palm Beach vystavaná so širokými cyklocestami a vonkajšími telocvičňami pod otvoreným nebom.

Všade rastie množstvo kaktusov, toľko som nikde inde v Karibiku nevidel.

Arubu prejdem autom zo severu na juh, čo je vcelku jednoduché, veď je tu jedna cesta. No z hlavného mesta až k majáku idem celú cestu raz peši a navštevujem každý jeden hotel. Robím recenziu hotelov a pláží, aby som vedel svojim klientom podať relevantnú informáciu. Viac sa dočítate v mojom blogu Aruba. 

Oplatí sa Aruba? Oplatí. Zo všetkých troch ABC ostrovov je Aruba tou „najklasickejšou karibskou dovolenkou“. Áno ,dávam toto slovné spojenie do úvodzoviek, lebo ja v Karibiku aj trekujem, bežne tu mám auto a prevážam sa z pláže na pláž či katamaranom brázdim pláže a spoznávam ostrovy. No dnes ešte väčšina Slovákov ide do Karibiku na klasickú dovolenku – relax. A o tom presne Aruba je.

Arubu by som definoval ako konkurenciu Turks a Caicos a pláže Grace Bay či konkurenta Kajmaních ostrovov a 7 Mile Beach na Grand Cayman. Biele nádherné pláže, tyrkysová vodička a jedna veľká výhoda, že tu málo prší a je tu bezpečne.

O tom, že sem lietajú priame lety z Európy a mnohých miest USA, som už písal. Negatívom je, že Aruba je zamerikanizovaná a ja som bol v hoteloch na Floride a tie reštaurácie a obchody vyzerali presne ako tie na Arube. Za svoje veľké peniaze nedostanete taký kultivovaný servis ako v Európe. No ste na Arube a more je ako na mojich fotografiách. V celom blogu nájdete moje fotografie a nie vyretušované z reklamných agentúr. Urobíte si takto lepší obraz a rozhodnete sa lepšie ktorý ostrov je tým pravým práve pre Vás.

Aruba má však v celom Karibiku vyhlásené reštaurácie. Čo sa mne až tak nepáči, je, že skoro v každom hoteli je kasíno. Keď ste v kasíne, dostanete jedlo aj drinky zdarma, no mňa toto na rodinnej dovolenke trošku otravuje. No tak to prosto je. Ďalším negatívom sú obrovské ceny, ale tie sú v celom Karibiku a poznám ešte omnoho drahšie ostrovy než Aruba (Anguilla či St. Barth).

Veľmi pozitívnu skúsenosť mám s ľuďmi z Aruby. Napriek ohromnému biznisu boli ku mne opakovane veľmi dobrí. Okrem bicyklov tu veľmi dobre funguje miestna autobusová doprava a autobusár ma vždy, keď som dobiehal na autobus, počkal. Bol som tu teraz v januári a asi aj kvôli tomu, že bol karneval, bolo všetko úplne vypredané, ťažko bolo nájsť čo len jednu izbičku voľnú. Deň po karnevale bolo celé mesto ako keby vymreté, domáci si dali, jednoducho, po prepitej noci pauzu.

Ako ušetriť? Turisti, ktorí pri cestovaní venujú hlavnú pozornosť šetreniu, by si mali byť vedomí odletových daní, ktoré platíte cash pri odlete z ostrova.  Náklady na dopravu sa taktiež neustále zvyšujú. Kľúčová je aj sezóna – tieto Karibské ostrovy sú najdrahšie od polovice decembra do polovice apríla.

I. Letisko s najkratšou dráhou používanou pri komerčných letoch. II. Najvyšší vrch Holandského kráľovstva. III. Saba je najmenšie teritórium so stálou populáciou v celej Amerike.

Už iba tieto tri body musia vo vás vzbudiť pozornosť. U tých, ktorých hlodá červíček záujmu, vzbudia tieto unikáty nadšenie. Saba môže byť na Vašej ďalšej ceste Karibikom tým najneobvyklejším ostrovom. Nemá napríklad pláže...

Saba je nádherná na prvý pohľad. Čistá krása a úžasná biodiverzita. Nie je to destinácia na celú dvojtýždňovú karibskú dovolenku, ale posadil by som to tak, že Saba je úžasným spríjemnením každej karibskej dovolenky.

Odletíte sem a už na pristávanie nikdy nezabudnete. Ja som mal prílet pri západe slnka, a to bolo skutočne nádherné. Trošku som sa cítil nesvoj, keď si hlavný pilot začal pristávaciu dráhu natáčať. „Čo si točí posledné pristátie?” Slnko už za vysokými horami zapadalo a celé to bolo romantické. Pristávacia dráha je jediným rovným miestom na celom ostrove. Letisková hala na Juancho E. Yrausquin Airport bola taktiež jednou z najmenších, aké som videl.

Aj na Azoroch či Faeroch sú letiskové haly násobne väčšie. Toto bolo veľmi veľmi milé. Saba je belošský ostrov (na rozdiel od Sv. Eustácia) a pripadal som si pocitovo skôr ako na tých Faeroch či na južnom ostrove Nového Zélandu. Ľudia, ktorí si v ťažkých podmienkach vytvárajú svoj raj. Nezlomní ľudia, ktorým keď holandskí a švajčiarski inžinieri povedia, že na ich hornatom ostrove sa nedá postaviť cesta, si ju postavili samy. Saba je sopka, ktorá začína hlboko v mori a stúpa z mora hore. A to, čo trčí nad vodou, je iba zlomok toho pod vodou. Saba je ako z filmu a keď ste videli prvého King Konga, tak to je Saba.

Z letiska vyrazíte po „The Road“ hore a hore a hore a nasleduje zákruta za zákrutou. A ak chytíte šoféra s dredmi zo susedného Sv. Krištofa, ktorého auto je nasiaknuté marihuanou, tak aj táto cesta bude nezabudnuteľná. Treba sa ubytovať v mestečku Windwardside - ako z rozprávky. Keby ste to videli, tú atmosféru, povedali by ste Škandinávia. A akosi divne tu všade rastú banánovníky a chlebovníky. Potraviny zatvárajú skôr, a tak všetko musíte mať prichystané.

Sabu pomenoval ako „Svätý Krištof“ samotný Krištof Kolumbus. Neskôr mala prezývku "Ostrov žien", lebo muži boli stále na mori.

Neskazená kráľovná – takto ju dnes vidia domáci aj turisti. Je tu úplne iná atmosféra než na Bonaire, úplne iná než na akomkoľvek inom ostrove. Mojím cieľom je vystúpiť hore na najvyššiu horu, ktorú asi s príznačným humorom nazvali Mt. Scenery. Mal by byť z neho scénický výhľad, no všetky tie dni, čo som tu strávil, bol vrchol v oblakoch.

Mt. Scenery je okrem toho, že je najvyšším vrchol ostrova, aj najvyšším vrchom Holandska. Už som bol na najvyššom vrchu Portugalska na exotickom ostrove Pico (výstup na Pico) a teraz mám ďalší outdoorový zárez. Cestovateľsky ide o najťažšie dostupný európsky kopec - ak hovoríme o najvyšších vrchoch európskej krajiny.

Väčšinou sa vrchol nachádza v hmle a turistika v hmlovom pralese bola veľkým zážitkom aj pre mňa.

Svätý Eustatius, aký je?!

Deň predtým som vstal opäť skoro ráno a vydal som sa peši do mesta, čo bolo asi 20 minút od miesta, kde bývam. No po 5 minútach ma zastihol lejak, a tak som zdvihol ruku a zastavilo mi prvé auto s totálne vybombovanou hudbou - taký krásny černošský gospel. Hudba, kvôli ktorej by som kostol navštevoval denne. Inak, veľká väčšina obyvateľov sú Adventisti 7. dňa - vplyv USA.

Nasadol som a vyše 100-kilová mladá baba sa rozbehla. Pomaličky, no hudbu nestlmila, a tak som nemal šancu sa rozprávať. Počúval som hudbu a do toho sa rozpršalo ešte viac. Vysadila ma tam, kde pracuje, čo bolo v absolútnom centre Oranjestad.

Ulica sa volala Fort Oranjestad, a tak som sa do pevnosti vybral. Tu je osadená pamätná tabula od prezidenta F.D. Roosevelta, podľa ktorého je tu pomenované aj letisko. Roosevelt sa tu na dve hodiny zastavil a tabula hovorí o tom, že Sv. Eustatius bolo prvé spoločenstvo, čo uznalo nezávislosť USA. Holandský guvernér ostrova vystrelil z dela o ranu navyše, a tým bolo USA z jeho strany uznané, až na to, že Briti vypovedali Holandsku vojnu.

Ostrov objavil Krištof Kolumbus v roku 1493, no keďže mal málo vody, dlho o neho nikto neprejavil záujem. Následne, po tom, čo na ňom Holanďania vybudovali cisterny na vodu, 22-krát zmenil majiteľa. Tento malý ostrov má v Karibskom mori strategickú polohu. Volali ho „Zlatá skala“ vďaka význačnosti obchodného prístavu. Strategická poloha medzi španielskym, britským, francúzskym a dánskym Karibikom dovolila malému národu značne zbohatnúť.

Rozprší sa ešte viac a ja urobím chybu a nezbehnem do reštaurácie oproti pevnosti. Zdala sa mi ešte zatvorená? Ani neviem, prečo, no vybral som sa ďalej, že sa zastavím v inej reštaurácii a hľadal som „Old Gin House“, o ktorom som predtým čítal a ktorý sa mi zdal na mape blízko. To bola chyba, lebo je pravda, že táto inštitúcia je na mape blízko, ale nachádza sa v Lower Town a ja som teraz v Upper Town a cesta tam vedie naozaj okolo - takže to vôbec nie je blízko.

Začne tak pršať ako na expedícii v Amazonskej džungli a ja som v momente mokrý do nitky a aj v horúcom Karibiku mi začína byť poriadna zima. Hľadám kaviareň, no, za prvé, nič nenachádzam a tú jednu, čo som našiel, je zatvorená. Vbehnem do školy, pod strechu, je piatok, a teda vyučovací deň a riaditeľka školy, neskôr sa mi predstaví, vybehne von a podá mi papierovú utierku, lebo som celý mokrý. Pozve ma dovnútra školy, kde mi predstaví svojich študentov.

Sú štyria, zdá sa mi, no ona sa obraňuje, že nie, ona má celkovo až 8 študentov. Majú rozdielny vek a keď vychodia túto školu, veľa im to teda nedá. Na Arube a Curaçao vedeli všetci obyvatelia po anglicky, španielsky, holandsky a doma používali papamiento - akýsi mix všetkých jazykov s prevahou portugalčiny. No tu je to angličtina a holandčina.

Som mokrý a vraciam sa, aj keď stále ukrutne prší smerom do centra. Oranjestad je jediné mesto na Statii a domáci tvrdia, že ide o najmenšie hlavné mesto na svete! Toto som však už počul o Tórshavne na Faerských ostrovoch či o King Edward Point na Južnej Georgii.

V katedrále vidím fúriky a všetko sa prerába. Zdá sa, že Sv. Eustatius sa prebral z letargie a chce sa dostať na turistickú mapu sveta a začal prerábať všetko od letiska po katedrálu. No dnes som na uliciach jediný turista. Teda jediný človek. Ostatní, keď prší, evidentne ostali doma. Vbehnem späť do kaviarne - reštaurácie oproti pevnosti a vyjdem na prvé poschodie. Majiteľ René, ktorý tu žije 25 rokov, keď ma vidí, ihneď povie, že mi urobí horúcu čiernu kávu.

René má podľa mňa najlepšiu reštauráciu v meste. Z terasy mám výhľad na more, pevnosť a večer tu viete obdivovať prekrásne západy slnka. Ak teda neprší. Našťastie nie som cestovateľ začiatočník a jednak mám nepremokavý ruksak a v ňom uterák - teraz vyzerám, akoby som vyšiel so sprchy. Plus náhradné veci, košeľu a svetrík a je mi taká zima, že ho použijem.

Káva urobí divy a postupne pršať prestáva. René, čo máš na obed? “Burger z kozy” - to je miestna špecialita a kozy tu vidím behať všade ako na Faeroch ovce. „No potom volský chvost, to je super.” Turisti prichádzajú? pýtam sa. “My nechceme turistov. Ja mám plno, všetko domáci. Statia, to je pokoj, prekrásny, dobrý život...” vysvetľuje. 

Rozhodnem sa, že napriek dažďu vyšliapem Quill, čo je najvyšší vrch ostrova. Nájsť cestu ku Quillu je nemožné a spýtam sa ďalších belochov, ktorých stretnem na ulici. Zoran je pôvodom Chorvát, ale so svojou holandskou priateľkou žije tu na Stasia už 22 rokov. Obaja sú hipisáci, presne ako René. “Ideš na Quill? To je super, to je čosi prekrásne, je tam džungľa. Poviem ti, život na Stejša je super.” Obaja sú dôchodcovia môžu mať tak 65, ale sú chudí, stále usmiati, evidentne majú super život. Zoran má na hlave červenú šatku a celkovo sú oblečení ako z Formanovho filmu Hair.

Svätému Eustáciu domáci nijak inak nepovedia iba STEJŠA. Je to najčernošskejší ostrov z celého Holandského Karibiku. Ostrov čiernych a hipisákov, a potom farárov a farárok z USA. Ešte je tu zopár potápačských centier. Títo ľudia nemajú bohvieaký biznis a skôr to robia pre “dobrý život” a “kľud”. Zmes týchto ľudí vytvára dnešný Sv. Eustatius, ktorý je najmenej navštevovaný turistami zo všetkých “holandských” ostrovov.

Zoran ma nasadí do staručkého auta a aj keď žijú na ostrove 22 rokov, s ťažkosťami hľadajú cestu pod Quill. No potom odbočia na hlinenú cestičku a auto zastane. Vysadia ma, nech idem. “To naozaj chceš ísť až hore? Hmm,” divia sa. Pršalo a vtedy sa v džungli šmýka ešte viac. Nemám turistické topánky, ale šľapky, aj keď Tewa, a to je OK, no v žiadnom prípade nie ideálne.

Sám by človek nemal chodiť do neznámych hôr. Plus nemám signál, náš operátor tu nemá partnera. Na každom jednom ostrove som signál mal, ale na Sv. Eustatiuse nemám. Mám však fľašku s vodou a hlavne skúsenosti. Ráno mi pol dňa zabil dážď a teraz som nabudený. Je zamračené a po daždi nie je až tak teplo - to býva v týchto častiach sveta najväčším problémom, ktorý vysáva z človeka energiu.

Cesta je jasne značená, žiaden problém, som tu úplne sám, paráda. Pozerám sa pod nohy, aby som nestúpil na hada, to by ma tu našli asi až o rok. Nešmýka sa. Sú tu odbočky, no ja idem ku kráteru. Ide sa dobre, vyššie sú naťahané laná, ale ľahké, nič veľmi náročného.

Keď som hore, tak sa vyberiem na ten vyšší “zub” vľavo. No a tu zablúdim, lebo toto značené už nie je. Začalo to lanami, ale teraz sa štverám bez lán, „na pankáča“. My Slováci máme v tomto výhodu, cítime hory. Na rozdiel od Holanďanov. Keď som v roku 1995 stúpal na Gunung Sibayak nad sumatrianským mestom Berastagi  videl som kríže Holandských turistov. Poznámka: Indonézia bola taktiež kolóniou Holandska. Pre mňa išlo o ľahkú túru na 2181 metrový kopček.

Vyjdem hore na Quill, som celý od blata, ale som hore. Mám krásny výhľad dole na mesto, na záliv, na sopku oproti.

Obe sopky dávajú Sv. Eustatiu sedlovitý tvar. Celkovo svetoví vulkanológovia tvrdia, že táto sopka je jedným z najdokonalejšie vytvorených exemplárov na svete.

Potom opäť prichádzajú mraky a začne popŕchať - je čas vybrať sa dole. Quill je ďalšou exotickou sopkou, ktorú som zdolal. Druhý najvyšší vrch Holandska. Pred niekoľkými dňami som bol na najvyššom vrchu Holandska, na ostrove Saba. Tam som išiel po tme, hneď ráno, no toto bolo vcelku príjemné.

Idem dole, po lanách až k rozdvojke, a potom ešte zbieham do krátera. Sú tu schody a je to naozaj veľmi fajn upravené. Kráter je zarastený a človek ani nevidí rozdiel oproti svahom. Áno vegetácie je viac. Necítim síru, nič, sopka vybuchla posledný raz pred 1 600 rokmi, no stále je považovaná za driemajúci stratovulkán. Keď sa pozrieme na blízky ostrov Montserrat, tak vidíme, že táto oblasť môže byť, čo sa týka sopečnej činnosti, nebezpečná. Fotografie a videa z Montserratu nájdete v mojom encyklopedickom blogu o Britských zámorských územiach.

Zbehávam z hory dole, nohu si nevytknem a idem peši dole do mesta. Na konci Mango street je obchod - čo je medzi nami vzácnosť a ja poznám všetky obchody na Sv. Eustatiu - a vojdem dovnútra. Obchod je, samozrejme, čínsky, tak ako všetky. Kúpim si za odmenu pivo a v tej chvíli vojde do obchodu Zoran so svojou partnerkou. Takto to tu je, za dva dni poznám väčšinu ostrova a väčšinu ostrovanov. Divia sa, že som už dole. „Pre mňa je to tréning,“ vysvetľujem, že som sopku jednoducho vybehol.

Cestovanie po Karibiku nie je príliš fyzický náročné, a preto mám rád túry, kde si trošku rozhýbem údy.

Centrum hlavného mesta Oranjestad je naozaj krásne. Množstvo historických budov a je vidieť, že kedysi bol práve St. Eustatius tým významným a bohatým miestom. Vtedy, keď sa tu oficiálne platilo sklenenými gorálkami. Ostrov ležal v strede medzi Britmi, Francúzmi, Španielmi a Dánmi. Dánom patrili Panenské ostrovy, Briti mali Jamajku, Antiguu, Francúzi Guadeloupe, Martinik, Španieli Kubu, Dominikánsku republiku, Portoriko. St. Eustatius bol v prostriedku, a teda vedel sprostredkovať obchod medzi znepriatelenými krajinami.

Aj počas boja za nezávislosť USA, o ktorom píšem vyššie, sa vlastne k “prvej salve” dostali tak, že robili obchod a predávali “vzbúrencom” zbrane. Kto zaplatil tomu predali… Najväčší biznis Sv. Eustatia však boli otroci, tu bolo akési prekladisko. Dnes je na Eustatiu tiež obchod, ktorý “ide”. Nie, nie je to dolovanie Bitcoinu, ide o ropu. St. Eustatius má okolo ostrova hlboké vody a môžu sem priplávať veľké tankery a z nich sa prečerpáva ropa do menších a tie ju následne rozvážajú do prístavov kam sa veľké tankery nedostanú, alebo kde nie je toľko ropy treba.

Kozu som už mal, volský chvost mávame u Giulia aj na Slovensku. Mám chuť na presláveného eustatianského homára a na mušľu z lastúry - conch (vyslov konk). Schádzam okľukou do dolného mesta. Tam sa zastavím v Old Gin House a žiaden luxus, ten na tomto ostrove budete hľadať márne. Zastavím sa v Barell House, potápačskom centre, odkiaľ ma na lobstra pošlú do Bordwalk cafe. Na “promenáde” v prístave sú postavené dva nie kontajnery, ale, nazval by som to, maringotky.

V jednej miešajú superkoktejly a je tu kasa, v druhej je kuchyňa. Reštauráciu vlastnia domorodé černošky. Neusmejú sa, pripadám si ako v Tatrách v roku 1991 tesne po tom čo padla Železná opona a ešte sme nevedeli, čo je to biznis. No rozosmejem ju a ona je presne ako jej prababička z Afriky, všetko je razom iné. Vidí, že nie som ten drzý týpek z lode, lebo sem do Lower Town prídu turisti, čo tu podľa mňa väčšinou omylom odparkujú svoju jachtu. Inak sem ani nemusíte chodiť…

No lobster so zemiakom a conch sú fajn. Delikatesa? Nemôžem povedať, no korenie je čerstvé a karibská strava je podobná, ako keď niekde ochutnáte čerstvý ananás. Ten rozdiel je v čerstvých ingredienciách. Priznám sa však, že Francúzsky Karibik je čo sa týka stravy omnoho lepší. Homára a mušľu som zjedol, ale portugalská a francúzska, ba dokonca aj španielska kuchyňa, sú lepšie než kuchyňa ovplyvnená Britmi a Holanďanmi.

Tu dole sú aj potápačské centrá, lebo Stasia, jeden z najmenej navštevovaných ostrovov Karibiku je známy krásnym podmorským životom. Medzi marcom a novembrom tu kladú vajíčka obrovské korytnačky – kožatky.

Hore do Upper Town sa mi nechce šliapať, a tak zdvihnem ruky a zastaví mi prvé auto. Mama má asi 70 a zákruty si nenadbieha a reže ich, ale ide maximálne 20 km/h. Kto ide oproti, musí zastať, lebo by sa vedľa nás nezmestil, a mama každému zdvorilo zakýva. Keď jej poviem, že som bol hore na Quille, hovorí, že aj ona tam raz bola, ale to je 50 rokov už a doteraz na to spomína, aké to bolo ťažké. Ja som hore vybehol za 50 minút. Mama ma hodí až pred miesto, kde bývam.

„Bývam pri hoteli Papaya, volá sa to Country Inn,” a ona jasné, že pozná Papayu aj Country Inn. Pritom Country Inn nemá vývesný štít, toto ubytovanie je vlastne načierno. No keď som prišiel na tento ostrov bez turistov, nevedel som zohnať ani jedinú izbu. Takto som sa dostal do Country Inn - klimatizácia, teplá sprcha, chladnička. No antiservis. Papaya je veľký rozdiel, no vedúcou tam je pani zo Sv. Lucie, kde biznis vedia robiť. Domáci tu na Statia nevedia.

Na druhý deň som sa išiel prejsť k druhému vrchu, navštívil som múzeum, botanickú záhradu a okúpal sa na čiernych plážach ostrova.

Je krásne, doslova prekrásne, na oblohe ani mráčika. Je 7.00 h ráno, slniečko svieti. Presný opak predošlého dňa. No na tomto ostrove nemám šťastie, a tak mi zrušili let - teda posunuli ho o 2 hodiny. To by nevadilo, keby som nemal v Sint Maarten na prestup 30 minút. Už som bol natrénovaný, lebo som tu presadal päťkrát, a teraz na 6. raz som už vedel každú fintu a vedel som, že to stihnem. No teraz viem, že TO nestihnem.

Vybaviť niečo odtiaľto je nemožné. Zamestnankyňa má 120 kg, je milá, no extrémne pomalá. Na letisku som bol prvý a vybavovala ma 40 minút. Potom prišli ostatní ľudia, a tak to podľa mňa ledva stihne aj pri tom meškaní. Keď zahlásili na novom veľmi peknom letisku (vo vnútri je pekné, vonku ešte rozbúrané v štádiu prestavby), že meškáme, tak som bol už za security control. Nechal som si veci vo vnútri, veď v odletovej hale sedíme spolu štyria a naozaj mi nemá kto čo vziať.

A obehol som budovu a opäť sa u mojej milej tety zastavil. “Tak čo?” pýtam sa. “Winair sa o teba postará,” odpovedá presvedčivo. “A to čo znamená? Ja sa potrebujem dostať na Sv. Bartolomej!” A tak im zavolá a aj tak bude všetko inak a zo super prestupu a geniálneho dňa na jednej z najkrajších pláží sveta bude celý deň na otrasnom letisku.

Píšem, lebo stále čakám na letisku. Môj let, kde som mal boardovať o 6.55 h, sa prehodil na 9.00 h. Tým pádom som zmeškal odlet na St Barth. Nakoniec sme odleteli, aj s neplatnou palubenkou som prešiel skratkou k bráne číslo 3, odkiaľ Winair odlietava. „Letím na Barth,“ oznamujem no nevzbudí to žiadnu reakciu. „Letím na Barth hneď...“ gradujem.

To už reakciu vzbudilo: „Toto nie je tvoj let,“ dostávam odpoveď od statnej, aj keď nemá až 120 kg, černošky. „Pôjdem týmto letom, odlietajú na Barth...“ nedám sa a jednám africky. „Nie, do lietadla môže ísť maximálne 11 ľudí,“ odpovedá mi a dostávam teda záchytný bod a začínam ľudí, pre ktorých práve otvorili bránu, prepočítavať... To uvidí černoško, ktorý ma aj osobne pozná, veď tadiaľto idem 6. raz, pozná svoju kolegyňu, zvládne napočítať do 11 a hovorí, „Ide, akurát to vychádza!“

A tak mierim k lietadielku s čakačkou nula minút. Ešte si dokonca sadnem úplne dopredu za pilotov a nafilmujem pre vás to ohromné chaotické pristávanie, ktoré je jedným z najhorších pristávaní na letisku. Nájdete ho v blogu St. Barth a Anguilla -najluxusnejšie ostrovy Karibiku.

Ostrov Svätého Martina je rozdelený medzi dve krajiny, Holandsko a Francúzsko. Prikladám Vám tu video s krátkou orientáciou.

Ostrov Svätý Martin je rozdelený na dve časti - podobne ako Cyprus, akurát bez hraničných kontrol a pri hraničnom bode na juhozápade ostrova je krásny fotogenický bod, kde sa Holandsko a Francúzsko stretávajú. Každopádne, severná časť Svätého Martina, ktorá je tou väčšou, patrí Francúzom, menšia južná zase Holanďanom a nazýva sa Sint Maarten.

Väčšina turistov si to pri výlete na Sv. Martin namieri práve do holandskej časti. Tu sa totiž nachádza hlavné mesto Phillipsburg, medzinárodné letisko Princess Juliana a zároveň časť Maho - centrum hotelov a kasín, kde však turisti vyhľadávajú najmä rovnomennú Maho Beach.

Áno, tu vám lietadlá prelietajú priamo nad hlavou, skutočne priam na dotyk kolies, keď pristávajú a vám sfúkne šiltovky a slnečné okuliare. Keď som tu bol prvýkrát, bol som nadšený a adrenalínový zážitok to bol nenormálny. Keď som tu bol po šiesty raz, už mi to také zábavné neprišlo. Na prvý pobyt na Maho však nikdy nezabudnem - mnohí turisti vrátane mňa tu filmovali a mne odletel okrem okuliarov aj mobil. Video z pristávania nájdete v mojom blogu: Najnebezpečnejšie lety a letiská sveta

Nie je však najväčšou plážou. Tou je susedná Simpson Bay, ktorá je síce na mape na skok, ale nedá sa na ňu prejsť peši. Teda dá, ale musíte obísť celé letisko. Peši sa ale dá prejsť na Mullet Bay Beach za necelých 15 minút, a to je podľa mňa najkrajšia pláž holandskej časti ostrova.

Sint Maarten si Holanďania a Francúzi podelili v roku 1648 (53 km² FRA ku 34 km² NED) a kolonizátorov zaujal najmä pre ložiská soli, neskôr aj pre plantáže cukrovej trstiny. Holanďania tu ešte v roku 1633 založili pevnosť Fort Amsterdam - už podľa názvu teda viete, že ste v Holandsku.

Hazardné hry, alkohol a prostitúcia sú okrem pláží, potápania a prírody lákadlom, za ktorým sa sem cestuje. Aruba je domovom „stud poker“ a najkrajších kasín Karibiku. Viete si zahrať na Palm Beach v centre mesta Oranjestad a aj na Eagle Beach.

Prostitúcia je na každom ostrove Holandských Antíl legálna a kontrolovaná štátnymi inštitúciami. Na ostrove Bonaire zatvorili majiteľa bordelu do väzenia a teraz sa čaká, kým niekto ďalší nedostane licenciu. Saba, najmenšie spoločenstvo ľudí v celej Amerike, je také malé, že sa tu bordel neoplatí otvoriť. No cez víkendy prilietavajú „tanečnice“ a povráva sa, že robia viac než len tanec.

Opäť sa mi potvrdilo, aký je svet rôznorodý. Napriek globalizácii, tej istej histórii, bol každý jeden ostrov Holandského Karibiku úplne iný. Preto som ich chcel prejsť naraz, lebo aj keď som už tu už (na niektorých ostrovoch) bol, chcel som mať jasné, aktuálne porovnanie. To je ako keď lietame naším privátnym lietadlom po 7 novodobých divoch sveta.

Takto na jednej ceste ich porovnáme najlepšie. Keď si poviete, že sa vám ten ktorý div sveta páčil najviac, máte pravdu. Toto isté som chcel urobiť tu v Holandskom Karibiku a ísť tie ostrovy takto za sebou. Začal som na Arube, odletel som, na Bonaire, potom Curaçao, Sinn Maarten, Saba a skončil som na Sv. Eustatiu.

No nemal som privat jet, a tak sa týmto chcem poďakovať ľuďom v Base Campe BUBO, menovite Tomášovi Hušekovi, ktorý tie lety riskol a vyšlo to. Až na posledný let zo Sv. Eustatia, ktorý bol zrušený, ale to som už vlastne všetky ostrovy videl.

V tomto blogu dávam svoju tabuľku pre ľahšiu orientáciu, aby ste si svoju dovolenku vedeli lepšie vybrať. Aby ste vedeli, ktorý ostrov je presne pre vás.

Každý ostrov je úplne iný a vôbec sa nebudete nudiť, ak ich “obehnete” tak ako ja. Aruba a Saba už rozdielnejšie ani byť nemôžu. Aruba - úplná rovina, rovné cesty, golfové ihrisko, belostné pláže a luxusné hotely a reštaurácie. Oproti tomu Saba - krásne hory, samé zákruty, žiadne pláže, malé hotelíky.

Je to rozdiel ako pláž na Malorke a Azorských ostrovoch. No poviem vám, ja som bol zo Saby nadšený. Niečo úplne, úplne iné a exotika od príletu až po výstup na najvyšší vrch Holandska. Príjemné, vkusné a svojské. Maličký unikátny svet, ktorý pravý cestovateľ ocení.

Aruba je preslávená svojou kuchyňou. Nájdete tu pouličné stánky, street food priamo z auta, ale aj top reštaurácie, ktoré sa šplhajú v celom Karibiku na úplný top. Možno je to blízkosťou Južnej Ameriky? Tým, že na Arube žije 92 národností? Alebo je to holandská precíznosť zmixovaná so sexepílom mesticov, potomkom arawakov a černochov?

Na Curaçao si dajte drink, áno, modré Curacao, ktorý vznikol, keď tu experimentovali s lokálnym citrusom, ktorý tu volajú laraha. Vychutnajte si jeden z kokteilov, ktorý sa z neho robí.

Na raňajky si dajte pastechi plnené tuniakom alebo syrom.

Klasikou dňa je guláš stobá s kozím mäsom a papájou. Kozacina je v Karibiku super, najviac som jej jedol na Tobagu, kde sa konajú dokonca kozie preteky. Viac mi chutí polievka Guiambo s okrou a morskými príšerkami. Kadushi, mdlú kaktusovú polievku ja osobne nemusím.

Z polievky sopi mondongo na trhu vo Wilemstade na Curacao, z vnútorností - držky - som bol nadšený. Ako príloha je sladký portugalský chlieb (pao), “hranolky” z banánov (plantany) a potom africké funchi, čo je to isté ako fufu či ugali, ale z kukurice. Kto nepozná túto africkú prílohu, tak najbližšie je rumunská polenta.

Zaujímavé bolo pre mňa to, že zopár čínskych reštaurácií ponúkalo indonézske jedlá ako gado gado, nasi goreng, lumpia, satay a pod. Indonézia bola holandskou kolóniou a ja som zažil jeden neuveriteľný festival Indonézanov v Suriname, ktorý bol tiež holandskou kolóniou.

Po prvý raz som navštívil Karibik v roku 1999 a odvtedy som sa sem pravidelne vracal. Nespočetnekrát. No, povedzme, že 30 ráz. No až na posledný raz som si „odčiarkol” posledný ostrov. St. Eustatius, ktorý je ťažko dostupný, lieta sa sporadicky a chce to veľa času a námahy - musíte byť značne „fokusovaný“.

Väčšinu ostrovov Holandských Antil som prešiel počas posledných 20 rokov. Teraz som sa sem vrátil na jednej jedinej ceste a prešiel som ich naraz, všetkých 6 ostrovov, aby som ich vedel skutočne objektívne porovnať. Na danej ceste som sa snažil prejsť celé ostrovy, čo najviac pláží, hotelov a reštaurácií a urobiť kvalitnú recenziu, z ktorej sa dá čerpať. Verím, že ste sa niečo dozvedeli. Ostatné veci dostali naši destinační manageri a sú pre našich klientov.

Moja životná skúsenosť ma opakovane poslala smerom, pozrieť si niečo, čo nie je v móde. Takto som realizoval africké expedície desaťročia pred ostatnými a keď si prebehnete môj blog a fotografie v ňom, uvidíte tu nádheru. Preto aj neznáme Holandské Antily. Možno dnes ešte budete trošku pred ostatnými Slovákmi... No to vôbec nevadí.