Island, ako ho nepoznáte

Začnime tam, kde aj väčšina turistov: pred obrazovkou počítača, niekde v byte, kde za oknom prší alebo je šero. Fotografie Islandu sú navrhnuté tak, aby zasiahli presne tú časť mozgu, ktorá túži po úniku. Polárna žiara sa vlní nad čiernou lávou. Vodopád Seljalandsfoss horí oranžovým svetlom. Konské stádo sa plaší v hmle. Každá fotografia hovorí: tu je to iné, tu je to magické.

A to je pravda. Island je iný. Ale „iný" neznamená „jednoduchý" ani „pohodlný", ani „bezpečný". Problém nie je v samotných fotografiách – problém je v tom, čo vynechávajú. Vynechávajú cenu či chlad, ktorý prichádza v sekunde, keď sa oblaky roztrhnú a vietor zmení smer. Vynechávajú šoférovanie v hustej hmle po úzkej ceste, kde vás z jednej strany obkľúči útes a z druhej rieka. Vynechávajú pocit, keď zistíte, že vodopád, pri ktorom ste si chceli urobiť fotografiu, je zatvorený – pretože tam vo februári padajú ľadové stĺpy.

Turistický Island je produkt. Dobre navrhnutý, dobre spravovaný, dobre predávaný. A ako každý produkt – nezodpovedá úplne realite. Tento článok je pokus o to, ukázať, čo sa skrýva pod jeho obalom.

Existuje jeden zaujímavý paradox: Island je zároveň jednou z najviac turisticky navštevovaných krajín sveta prepočítaných na obyvateľa a zároveň jednou z krajín, kde si väčšina turistov odnesie najmenej autentický obraz. Nie preto, že by klamali, ale preto, že v tu cestovatelia ostávajú v priemere 6 – 7 dní. Čo je síce dosť na Zlatý trojuholník a južné pobrežie, no to však nie je celý Island. 

Na mape vyzerá Island ako kompaktný ostrov. Niečo ako Slovensko, len okrúhlejšie a modrejšie. Turista si otvorí Google Maps, zmeria vzdialenosť z Reykjavíku do Akureyri – druhého najväčšieho mesta – a vidí 390 kilometrov. V strednej Európe by to bola tri a pol hodinová jazda po diaľnici, možno s jednou zastávkou na kávu. 

Na Islande to trvá päť hodín. V dobrom počasí. V januári to môže trvať osem, s povinnými prestávkami, keď je cesta pokrytá ľadom a nízka viditeľnosť. A to hovoríme o Ring Road – hlavnej cestnej tepne krajiny, ktorá je aspoň asfaltová po väčšine trasy. F-cesty – horské cesty do vnútrozemia ostrova, nie sú označené písmenom F preto, že sú fantastické, ale preto, že sú „fjall“, čo po islandsky znamená hora – sú iná liga.

F-cesty sú oficiálne uzavreté pre bežné osobné autá. Nie preto, že by to zákon zakazoval, ale preto, že sú to štrkovité cesty, ktoré mnohokrát vedú cez rieky a preto je potrebné 4x4 auto. Napriek tomu každý rok desiatky turistov skúšajú šťastie v prenajatom malom Renaulte, čo častokrát skončí v riečnom brode, a tak sa záchranná služba musí vydať desiatky kilometrov do vnútrozemia zachraňovať turistov.

Pre Islanďana sú F-cesty každodennou realitou, najmä pre farmárov a robotníkov. Nie dobrodružstvom, ale pracovnou trasou. Domáci vedia, kedy a ako sú zjazdné – zvyčajne od júna do septembra, záleží na snehovej pokrývke toho roka. Prechádzanie riečnych brodov vyžaduje skúsenosť a odhad hĺbky a ak sa pokazí auto vo vnútrozemí, pomoc môže prísť o hodiny, nie minúty.

Preto vám odporúčame si každý deň skontrolovať prejazdnosť ciest na webovej stránke safetravel.is, kde vidíte všetky cesty a ich prechodnosť, smer vetra a informácie o rôznych uzáverách na ceste. 

Osobitnou kapitolou pri cestovaní na Islande sú aj ovce, ktorých je dvojnásobne viac ako obyvateľov na Islande a počas letných mesiacov sa voľne prechádzajú po krajine. Práve preto je potrebné si dať pozor na to, aby vám neskočili do cesty. Väčšinou obžierajú trávu pri ceste a akonáhle sa blížite, si povedia, že je vhodný čas na prejdenie cez cestu. V prípade, že zrazíte ovcu, je potrebné zavolať políciu, ktorá vypátra majiteľa ovce, ktorému musíte za ňu zaplatiť pokutu. 

Island má rozlohu 103 000 km² – pre porovnanie, Slovensko má 49 000 km². Na tomto území žije necelých 380 000 ľudí, z čoho viac ako 230 000 žije v Reykjavíku a jeho okolí. Zostatok krajiny je riedko osídlený do miery, ktorú si väčšina Európanov nedokáže predstaviť. Celý sever, celý východ, celý západ ostrova mimo polostrova Snæfellsnes – to sú oblasti, kde môžete jazdiť niekoľko desiatok kilometrov bez jedinej čerpacej stanice.

Pre malé komunity na severovýchode či na Westfjordoch – dlhých fjordových výbežkoch na severozápade – je vzdialenosť od Reykjavíku nielen geografická otázka. Je to otázka prístupu k lekárskej starostlivosti, vzdelaniu, pracovným príležitostiam. Letecká záchranná služba nie je luxus – je to nevyhnutnosť. A zásobovanie niektorých komunít sa v zime zastaví, ak počasie niekoľko dní nedovolí lietaniu.

Westfjordy sú domovom asi 7 000 ľudí na ploche, ktorá tvorí 11 % územia Islandu. Hlavné mesto regiónu Ísafjörður má 2 600 obyvateľov. V zime sa sem dostanete letecky alebo loďou – cesta autom po horských priechodoch trvá hodiny a je sezónne uzavretá. Pre obyvateľov to nie je romantika odľahlosti, ale každodenná logistická výzva.

Existuje islandské príslovie: „Ak sa ti nepáči počasie, počkaj päť minút." Turistom to hovoria sprievodcovia s úsmevom, ako vtip na privítanie. No Islanďania si to hovoria každé ráno, keď sa rozhodujú, či pripraviť deťom do školy pláštenku alebo zimné nohavice – a väčšinou zoberú oboje.

Islandské počasie je výsledkom stretnutia studeného arktického vzduchu zo severu a relatívne teplého atlantického vzduchu z juhu, pri krajine, kde výškový gradient – od hladiny mora po vrchol Hvannadalshnúkur na 2 110 m n. m. – sa odohráva na niekoľkých desiatkach kilometrov. Výsledok je meteorologická nepredvídateľnosť, ktorá nemá v Európe obdobu.

Pre turistu je búrka skúsenosť. Je to príbeh, ktorý bude rozprávať doma. „Predstav si, boli sme pláži Reynisfjara a prišiel vietor, fúkalo snáď 30 m/s, museli sme sa chytiť jeden druhého, aby nás neodfúklo." Fotky budú dramatické, zážitok bude intenzívny. O hodinu budú sedieť v teplej kaviarni s jahňacou polievkou.

Pre Islanďana je búrka škrtom v plánoch a logistickým problémom. Zatvorené školy, zrušené lety, odložené operácie, uzavreté cesty, zásobovacie problémy pre malé komunity. Farmár musí vyraziť ku stádu, aj keď fúka, rovnako tak je vyslaný aj záchranar do akcie. Počasie sa dotýka i menšícj rybárov, ktorí sa musia rozhodnúť, či pokúšať more.

Život s Islandským počasím nie je hrdinstvo tvárou v tvár prírode, ale pokora a praktickosť. Deti na Islande sa od malička učia, že správne oblečenie nie je vec pohodlia – ale vec prežitia. Podobne, ako keď idete do hôr a niekomu poviete, kam idete a kedy sa vrátite. Je to jednoducho súčasť kultúrneho kódu.

Každé islandské auto má v kufri núdzovú sadu. Každý dom má zásoby potravín na niekoľko dní bez prístupu k obchodom. Každý Islanďan vie, kde sú núdzové útulky pri horských trasách a kedy ich otvoriť. Toto nie je paranoja. Je to generáciami odovzdávaná múdrosť krajiny, kde príroda nikdy úplne neprestala byť nebezpečná.

Islanďania majú mimoriadne bohatú slovnú zásobu na opis vetra, zrážok, snehu a rôznych typov nepriaznivého počasia. Odhady hovoria o stovkách výrazov a zložených slov, ktoré sa používajú na opis konkrétnych poveternostných podmienok.

Islandské výrazy opisujúce počasie:

• veður – počasie
• rok – silný vietor
• stormur – búrka
• él – krátka snehová alebo dažďová prehánka
• hríð – hustá snehová víchrica
• slabb – mokrý sneh, brečka
• slydda – dážď so snehom
• þoka – hmla
• logn – bezvetrie
• suddi – mrholenie
• rigning – dážď

 Existuje z nich množstvo zložených slov:

• blindhríð – taká hustá víchrica, že nič nevidíte
• rokrigning – dážď hnaný silným vetrom
• fannfergi – hlboké záveje snehu

Turistické prospekty zobrazujú polárnu žiaru v decembri a polnočné slnko v júni. Obe javy sú reálne. Menej sa však hovorí o tom, ako polárna noc ovplyvňuje ľudskú psychiku – a to nielen u ľudí, ktorí na ňu nie sú zvyknutí, ale aj u tých, ktorí ju zažívajú opakovane. V decembri je v Reykjavíku len päť hodín denného svetla a na severe ostrova ešte menej. Toto nie je kuriozita pre fotografov – je to biologický stres, s ktorým Islanďania bojujú každý rok, čo je dôvodom, prečo spotreba antidepresív na Islande patrí k najvyšším v Európe. Svet to vie, ale turistické brožúry to nepíšu.

Polárna žiara je krásna, no mesiac bez slnka je už niečo iné. Na druhú stranu – polnočné slnko v júni prináša svet, ktorý nemá analógiu. Svetlo o druhej ráno má kvalitu, ktorú žiadny fotoaparát úplne nezachytí. Deti sa hrajú vonku o jedenástej večer a farmári kosia seno o polnoci. Celý rytmus dňa sa posúva a transformuje. Pre dlhodobých obyvateľov je toto adaptácia. Pre turistov – zásah do biologických hodín, ktorý mnohí podceňujú. 

21. júna má Reykjavík 21 hodín a 51 minút denného svetla. 21. decembra len 4 hodiny a 7 minút. Tento rozsah – takmer 18 hodín rozdielu medzi letným a zimným dňom – nemá v Európe obdobu okrem severnejšej Škandinávie.

Island je oficiálne najdrahšou krajinou na svete! Predbehol ešte aj Švajčiarsko. Toto by mali vedieť všetci, ktorí sa chystajú na dovolenku na Island. Väčšina z nich si dá na ňu extra budget, naplánuje si „rozumné" výdavky a príde do Reykjavíku s istotou, že to zvládnu. A potom príde prvý deň.

Káva v kaviarni: 700 – 900 ISK, teda zhruba šesť eur. Hamburger v bežnej reštaurácii bez alkoholu: 3 500 – 4 500 ISK, čo je tridsať až tridsaťpäť eur. Pivo v bare: 1 200 – 1 600 ISK, čo je desať až trinásť eur. Liter benzínu: pravidelne nad jeden euro šesťdesiat. Vstup do jednej z populárnych prírodných atrakcií – napríklad geotermálnych kúpalísk Sky Lagoon alebo Modrá Lagúna – pohybuje sa medzi päťdesiat a stodvadsať eur na osobu.

Island je drahý z jednoduchého dôvodu: takmer všetko sa sem musí doviezť. Krajina nemá dostatok poľnohospodárskej pôdy na sebestačnosť v potravinách. Väčšina ovocia, zeleniny, spotrebného tovaru, elektroniky, stavebných materiálov – všetko prichádza loďou alebo lietadlom, s príplatkom za prepravu, colnými poplatkami a obmedzenou konkurenciou.

Pre Islanďana sú tieto ceny realita každodenného života, nie šok dovolenky. Priemerná mzda je skutočne vyššia než v drvivej väčšine európskych krajín, ale zodpovedajú tomu výdavky – nájmy sú jedny z najvyšších v Európe, ceny potravín sú výrazne nad európskym priemerom a ceny energií – napriek tomu, že Island produkuje takmer všetku elektrinu z obnoviteľných zdrojov – sú tiež nadpriemerné pre bežnú domácnosť.

Mladí Islanďania majú s bývaním rovnaký problém ako mladí Slováci – akurát v inej cenovej výške. Reykjavík zažil v poslednom desaťročí výraznú gentrifikáciu, čiastočne spôsobenú prílevom turistického kapitálu a krátkodobými prenájmami cez Airbnb. Celé štvrte, ktoré bývali dostupné pre miestnych pracovníkov, sa premenili na turistické apartmány. Paradox: turizmus, ktorý Island ekonomicky zachránil po finančnej kríze 2008, teraz prispieva k problémom s dostupnosťou bývania pre tých, ktorých krajina je predávaná turistom ako destinácia.

Turista sediaci pri okne kaviarne v Reykjavíku a sledujúci dážď na hlavnej ulici Laugavegur vidí mesto. Kaviarne, obchody, ľudí v drahých bundách na ulici plnej jazykov z celého sveta. V tomto pohľade Reykjavík nepôsobí izolovane – skôr ako malé, funkčné európske mesto. Island však nie je len Reykjavík. A aj samotný Reykjavík je však istou formou izolácie, len menej viditeľnou. Uvedomujete si, ako ďaleko ste od všetkého? Najbližšie veľké európske mesto, Glasgow, je vzdialené takmer 1 600 km. Najbližší kontinent, Amerika, je ešte ďalej.

Island je ostrov uprostred oceánu a táto geografická realita má dôsledky, ktoré sa odrážajú v kultúre, psychológii aj spoločenskom živote spôsobmi, ktoré turista počas krátkej návštevy len ťažko zachytí. Ak však cestujete so skúsenými sprievodcami vyškolenými v BUBO Cestovateľskej Akadémii, aj za pár dní dokážete lepšie pochopiť život na tomto ostrove. Naši sprievodcovia poznajú destináciu do hĺbky, viacerí v nej dokonca niekoľko rokov žili.

V krajine s necelými 380 000 obyvateľmi sa ľudia poznajú – ak nie priamo, tak nepriamo. Platí islandská fráza: „Öll þekkjast“ – všetci sa poznajú. Nie je to prehnané tvrdenie. Na párty v Reykjavíku môžete stretnúť ľudí, ktorí sú vzdialenými príbuznými vašich kolegov, susedmi vášho lekára či spolužiakmi vašich rodičov. Spoločnosť je prepojená prekvapivo úzko – často stačí jeden či dva kroky.

Na druhej strane izolácia zanecháva stopy. Psychológovia opisujú tzv. „islandskú mentalitu“ – súbor postojov, ktorý zahŕňa miernu nedôveru voči cudzím vplyvom, silnú väzbu na lokálnu identitu a občas aj ťažšie prijímanie odlišných spôsobov myslenia. Toto nie je kritika, ale prirodzená psychologická reakcia na stáročia života v izolácii. Je to však realita, ktorú turista – vítaný hosť, ktorý prichádza a odchádza – nikdy nepocíti tak ako človek, ktorý sa na Islande rozhodne dlhodobo žiť.

Napriek tomu, že Islanďania pôsobia veľmi priateľsky, preniknúť do ich úzkeho okruhu blízkych priateľov nie je jednoduché, najmä ak nie ste miestny. Tento jav je typický pre viaceré škandinávske krajiny. Zároveň však Islanďania vykazujú mimoriadne vysoký index sociálnej dôvery – jednu z najvyšších na svete. Keď erupcie na polostrove Reykjanes prinútili tisíce ľudí opustiť svoje domovy, komunity po celej krajine spontánne organizovali pomoc, ubytovanie aj zásobovanie. Nie ako výnimočné gesto, ale ako prirodzenú reakciu.

Island zažíva rovnaký trend ako väčšina európskych krajín – odliv obyvateľstva z vidieka do miest. Malé komunity v Westfjordoch, na severovýchode a na západných fjordoch pomaly strácajú obyvateľov. Školy sa zatvárajú, keď počet žiakov klesne pod hranicu. Ordinácie lekárov v menších mestách zostávajú bez náhrady. Reštaurácie a obchody, ktoré boli ešte pred desaťročím jadrom komunitného života, dnes stoja prázdne.

Tento trend nie je nezvratný, ale je reálny. Zaujímavou iróniou je, že turistický boom, ktorý mohol priniesť ekonomické oživenie vidieckych oblastí, väčšinou skončil opačne. Turistické trasy vedú dobre obohratými chodníkmi – Zlatý trojuholník, južné pobrežie, polostrov Snæfellsnes. Západné fjordy a Severné fjordy – regióny, ktoré by turistické príjmy potrebovali najviac – zostávajú stranou hlavného prúdu.

Vatnajökull je najväčší ľadovec v Európe. Pokrýva osem percent územia Islandu – osem percent jedného z geograficky najextrémnejších ostrovov na svete. Turisti prichádzajú k nemu v autobusoch, organizujú výlety na ľad, fotia sa na modrastých ľadovcových jazykoch. Ľadovec vyzerá dobre na fotografiách, no pravdpu je, že Vatnajökull od roku 1890 stratil viac než 16 % svojej celkovej hmoty. A tempo straty sa čoraz zrýchľuje. Vedci odhadujú, že pri súčasnom trende zanikne drvivá väčšina islandských ľadovcov do roku 2200. Niektoré menšie ľadovce – ako Okjökull – už zanikli.

V roku 2019 islandskí vedci a aktivisti umiestnili na mieste zaniknutého ľadovca Okjökull pamätnú tabuľu. Jej text znie: „Ok je prvý islandský ľadovec, ktorý stratil svoj status. V nasledujúcich 200 rokoch očakávame, že rovnaký osud postihne všetky naše ľadovce. Tento pamätník je priznanie toho, čo vieme a čo sme neurobili.“ Tabuľa nesie aj dátum a údaj „415 ppm CO₂“, teda koncentráciu oxidu uhličitého v atmosfére v roku jej inštalácie.

Ľadovce nie sú len estetická atrakcia. Sú zdrojom sladkej vody pre riečne systémy, regulujú mikroklímu v okolí a sú hlavne zdrojom riek, na ktorých sa nachádzajú vodné elektrárne, ktoré produkujú 70 % energie. Ich roztápanie, paradoxne, zvyšuje sopečnú aktivitu. Znižovanie hmotnosti ľadovca odľahčuje zemskú kôru, čo mení tlakové podmienky pod povrchom a môže spúšťať alebo zosilňovať sopečné erupcie. Island teda čelí kaskáde efektov, nielen vizuálnej strate.

Pre Islanďana, ktorý vyrastal v tieni ľadovca, je toto osobná strata. Nie abstraktný štatistický problém klimatickej zmeny – ale zmena krajiny, ktorú pozná od detstva. Farmári na juhu ostrova opisujú, ako sa za posledné desaťročia zmenili riečne toky – rieky, ktoré napájali ich pôdu, sú dnes iné, inde, niekedy slabšie. Horské trasy, ktoré existovali na mapách generácií, dnes vedú cez morénové polia alebo nestabilné skalné povrchy, ktoré ľadovec skrýval.

Ľadovcové jazyky, pri ktorých si turisti robia fotografie – Sólheimajökull, Skaftafellsjökull či Fjallsjökull – sa každoročne posúvajú o niekoľko metrov, niekedy až o desiatky. Miesta, ktoré boli turistickými atrakciami v roku 2010, môžu byť dnes vzdialené aj stovky metrov. Parkovisko, ktoré bolo kedysi vybudované priamo pri ľadovci, dnes slúži len ako východiskový bod na trek k nemu. Nejde pritom len o praktickú zmenu, ale aj o bezpečnostný problém. Ustupujúci ľadovec zanecháva nestabilné podložie, skryté trhliny a jazerá zadržiavané ľadom, ktoré sa môžu náhle uvoľniť. Ľadovcové povodne – jökulhlaup – sú na Islande reálnym javom. Niekoľkokrát za desaťročie dôjde k pretrhnutiu prirodzenej bariéry a milióny kubických metrov vody sa v priebehu niekoľkých hodín vylejú do nížin.

Po ôsmich storočiach pokoja sa polostrov Reykjanes v roku 2021 opäť prebudil. Prvá erupcia v oblasti Fagradalsfjall bola relatívne pokojná – láva pomaly vytekala z dlhej trhliny bez výraznej explozívnosti či popola, ktorý by uzatváral letiská. Na miesto prišli desaťtisíce turistov, aby si odfotili tečúcu lávu zblízka, a Reykjanes sa na krátky čas stal jednou z najnavštevovanejších atrakcií Islandu. Následne však prišli ďalšie erupcie – častejšie, rozsiahlejšie a nebezpečnejšie – ktoré začali priamo ohrozovať mesto Grindavík.

Grindavík je rybárske mestečko s približne 4 000 obyvateľmi na juhu polostrova Reykjanes. Do novembra 2023 žila komunita relatívne pokojný život založený na rybolove a blízkosti geotermálneho rezortu Modrá Lagúna. Potom však prišlo silné zemetrasenie a evakuácia, po ktorej nasledovala séria erupcií, ktoré otvorili zem v blízkosti mesta. Obyvatelia Grindavíku sa opakovane evakuovali a vracali späť, pričom niektorí prišli o svoje domovy po zásahoch lávových prúdov, zatiaľ čo iní dodnes žijú v neistote návratu. Modrá Lagúna sa tak viackrát zatvorila a znovu otvorila, keď lávové prúdy v tesnej blízkosti minuli ochranný val, narýchlo vystavaný islandskými záchrannými zložkami.

Vedci predpokladajú, že aktívna vulkanická fáza polostrova môže trvať ešte desaťročia. Pre turistov však predstavuje sopečná činnosť najmä vzrušujúci zážitok – vypredané zájazdy k aktívnym lávovým prúdom či dronové zábery zachytávajúce erupcie z bezpečnej vzdialenosti. Pre obyvateľov Grindavíku však ide o úplne inú realitu.

Opakované evakuácie, strata domov, neistota návratu a dlhodobý psychologický stres robia z tejto situácie predĺženú krízu bez jasného konca. Počas našich BUBO zájazdoch na Island navštevujeme aj „mesto duchov“ Grindavík, kde je možné na vlastné oči vidieť domy zaliate lávou, zničené cesty či otvorené trhliny v zemi. Až tu si mnohí turisti naplno uvedomia realitu života na ostrove ohňa a ľadu.

Island je svetovým lídrom vo využívaní geotermálnej energie. Viac než 90 % domácností je vykurovaných geotermálnym teplom a približne 99 % elektrickej energie pochádza z obnoviteľných zdrojov – najmä z geotermálnych a vodných elektrární. Z environmentálneho hľadiska tak Island predstavuje často uvádzaný príklad udržateľnej energetiky. Geotermálna energia však nie je bez rizika. Rovnaká sopečná aktivita, ktorá poskytuje zdroj tepla, zároveň ohrozuje infraštruktúru, na ktorej je táto energetika postavená – potrubia prechádzajú oblasťami so zvýšenou geologickou aktivitou a elektrárne sa nachádzajú v prostredí, kde sa zem môže neustále meniť.

Zásobovanie Reykjavíku geotermálnou energiou závisí aj od infraštruktúry na polostrove Reykjanes, teda v oblasti aktuálnych erupcií. Táto závislosť nie je skrytá, ale je predmetom verejnej diskusie. Islandská vláda preto investuje do redundancie systémov, ochranných bariér aj presunu časti infraštruktúry. Základný paradox však zostáva: krajina, ktorá stojí na čistej energii vďaka svojej geologickej aktivite, je zároveň vystavená rizikám, ktoré táto aktivita prináša.

Turistický boom sa na Islande začal takmer náhodou. Erupcia sopky Eyjafjallajökull v roku 2010 – tá, ktorá na týždeň uzavrela európsky vzdušný priestor a ktorej sa meno stalo vtipom o islandskej výslovnosti – paradoxne upriamila pozornosť sveta na Island. Vy si však nemusíte lámať jazyk s jej vyslovovaním, zjednodušte si to na: „Ej aj fialový jogurt“.  Televízne záznamy krajiny v popole a sopečnom dyme boli vizuálne ohromujúce. A keď sa dym rozptýlil, časť ľudí, ktorí videli tieto záznamy, si povedala: chcem tam ísť.

V roku 2010 tak Island navštívilo približne pol milióna turistov. O deväť rokov neskôr, tesne pred pandémiou, ich počet presiahol dva milióny – v krajine s iba 380 000 obyvateľmi. Takýto prudký nárast sa nezaobišiel bez dôsledkov.

Čo turizmus Islandu priniesol?

• ekonomickú záchranu po finančnej kríze v roku 2008 – turistické príjmy nahradili kolaps bankového sektora
• pracovné príležitosti v pohostinstve, doprave, sprievodcovstve
• rozvoj infraštruktúry – nové cesty, parkoviská, sociálne zariadenia
• medzinárodnú viditeľnosť krajiny a islandskej kultúry
• financovanie ochrany prírodných miest prostredníctvom vstupného

Čo turizmus Islandu vzal?

• dostupnosť bývania pre miestnych – Airbnb transformoval celé štvrte Reykjavíku
• tichú prírodu – najslávnejšie miesta sú dnes v sezóne preplnené 
• bezpečnosť niektorých ekosystémov – erózia pozdĺž populárnych chodníkov
• autentickosť komunitného života v turisticky exponovaných oblastiach
• pôvodný charakter niektorých rybárskych obcí

Island na masový turizmus reagoval sériou regulačných opatrení: poplatok za parkovné pri niektorých prírodných lokalitách, zákaz kempovania mimo vyhradených miest, prísnejšie pravidlá pri prenájme áut. Tieto kroky sú správne, no prichádzajú oneskorene – až po tom, keď už časť škôd vznikla.

A potom je tu druhá strana – ako Island vplýva na turistov a mení ich? Krajina, kde príroda riadi každý deň, kde nemožno ignorovať počasie a kde na každej vzdialenosti záleží, zanecháva na návštevníkovi stopy aj po týždňovom pobyte. Mnohí opisujú rekalibráciu priorít a s ňou aj iný vzťah k tichu, priestoru a nepredvídateľnosti. Island nie je len destinácia – je to skúsenosť, ktorá konfrontuje mestského Európana s niečím, čo v jeho každodennom živote dávno zmizlo: so závislosťou od prírody.

Islanďania majú zložitý vzťah k masovému turizmu. Na jednej strane sú vďační za ekonomický prínos, na druhej strane sledujú, ako sa ich krajina mení pod tlakom miliónov návštevníkov ročne. Prieskumy ukazujú, že väčšina Islanďanov podporuje reguláciu turizmu, nie jeho obmedzovanie – zároveň však očakáva, že návštevníci budú prichádzať s rešpektom, nielen so statívom.

A my v BUBO pridávame ešte jeden záväzok, keďže na niektorých miestach nenájdete odpadkové koše: To čo som si bol schopný doniesť so sebou, so sebou aj odnesiem naspäť. Toto pravidlo by však nemalo platiť len na Islande, ale celkovo vo svete, pretože nikto sa nechce prechádzať po lese, kde sa povaľujú odpadky. 

BUBO už 30 rokov kladie dôraz na zodpovedné cestovanie. Milujeme našu planétu a chceme ju zachovať aj pre deti našich detí. Preto sme sa v roku 2018 podieľali na výsadbe stromov na Islande, kde bolo vysadených približne 12 000 stromčekov, aby sa aspoň čiastočne znížila uhlíková stopa, ktorú na ostrove zanechávame.

Island nie je len pekná turistická destinácia alebo „obrázky z internetu“. Je to reálna krajina, kde ľudia žijú už približne tisíc rokov vo veľmi náročných podmienkach. Láka polárnou žiarou, krásnou prírodou, ľadovcami či vulkánmi, no zároveň tu čelíte tvrdej realite. V decembri sú dni len päťhodinové, ľadovce postupne miznú a lávové polia môžu ohroziť životy miestnych aj ich majetok.

Turistický Island ukazuje to najlepšie. No za ním existuje iný Island – odolnejší, komplikovanejší a o to zaujímavejší. Krajina, kde každá generácia znovu rieši, ako žiť vedľa prírody, ktorá sa nepodriaďuje ľuďom ani ich „vstupenke“. Keď nabudúce zaparkujete pri gejzíri a postavíte statív, skúste sa na chvíľu pozrieť inam – nie na samotný gejzír, ale na krajinu okolo. Na cestu, ktorá vedie do ničotných diaľok, na oblaky vznikajúce z ničoho a na ticho, ktoré nie je prázdne, ale plné prítomnosti niečoho väčšieho, než dokáže zachytiť fotografia.

Odpoveď na to, čím Island naozaj je, nestojí pred fotoaparátom – ale za ním.