Najkrvavejšie festivaly a rituály

Väčšina z nás, Stredoeurópanov, krvavé rituály odsúdi a tak nerátam, že tento blog bude priveľmi čítaný. No niektorí z vás sa možno spýtajú, ako to prebieha a aký je dôvod týchto festivalov? Prečo vlastne ľudia takéto brutálne sviatky praktizujú a sú ochotní toľko trpieť? Snažím sa pre vás nájsť odpovede a z toho najkrvavejšieho sviatku mám aj vskutku unikátne a aktuálne zábery.

Roky navštevujem moslimský sviatok Eid al Adha, kde nie je o krvavé scény núdza. Ide o sviatok obetovania, kde si pripomíname čin mudrca proroka Abraháma, ktorý bol ochotný obetovať to najdrahšie, svojho syna. Boh mu však v poslednej chvíli poslal náhradu - zviera. Väčšina moslimov obetuje ovečku, ale v zopár krajinách som zažil obetovanie kráv a to boli doslova jatky, po chodníkoch a cestách sa valila krv. 

Ten sviatok má charitatívny rozmer a dve tretiny mäsa sa rozdajú susedom a chudobným. No na prvý pohľad je to pre Európana šok a nie každý tento sviatok zvláda. Podobné krvavé zvieracie obete môžete vidieť každých päť rokov na festivale Gadhimai 160 kilometrov južne od Káthmandú. Proti týmto jatkám bojuje mnoho organizácii, ale aj keď ich oficiálne zakážu, veriaci si nájdu cestu. 

Eid al Adha, alebo Sviatok obety sa zhoduje so záverečnými obradmi každoročného hadžu v Saudskej Arábii. O šítoch a sunitoch sa dočítate v mojom podrobnom blogu.

Na konci púte (hadždž), ktorá je jedným z kľúčových pilierov islamu, sa od mužov očakáva, že si oholia hlavy a ženy si odstrihnú prameň vlasov. Vrátia sa do Mekky, aby na rozlúčku obkrúžili Kaabu, ktorá predstavuje metaforický dom Boží. Následne sa pútnici vydajú domov a budú pokračovať v oslave zvyšku sviatku Eid al-Adha s rodinou. Každý chce obetovať zviera v mene Alaha. Zopár razy som to priamo v rodine zažil a Vy to môžete vidieť z mojich fotografií.

Eid al Adha ani Gadhimai však zďaleka nie sú tým najkrvavejším sviatkom. Tu ide totiž „iba“ o zvieratá a ľudská krv sa neprelieva. V tomto blogu vám chcem popísať iný sviatok, ktorý je omnoho drsnejší a pri ktorom prelievajú krv ľudia.

Keď rozmýšľam nad témou najkrvavejších osláv sveta, v hlave sa mi vynára pár šokujúcich príhod, ktoré som na svojich cestách zažil. S krvavými rituálmi je spojená bolesť a to skutočne veľká bolesť. Kmeňové rituály ju doslova vyhľadávajú.

Kmeňové iniciačné rituály, kedy sa z dieťaťa stane dospelý podstupujú jednotlivci kmeňa od nepamäti. Ide často o komplexné rituály, ktoré majú význam ako pre jednotlivca, tak aj pre celú komunitu. V Mali v krajine kmeňa Dogonov za jeden deň obrezali 400 chlapcov tým istým nožom, ktorý vôbec nedezinfikovali.

„Dievčatá majú v sebe muža - je schovaný v podobe klitorisu," dozvedám sa. Dogoni odstránia aj ten. Šaman predkožky a odrezané klitorisy zakope. Predkožky sa zmenia na jašteričky, klitorisy na škorpióny. Takto to aj dnes vidia všetci Dogoni.

Nielen v Afrike ale napríklad aj na ostrove Papua Nová Gunea som videl ľudí so skarifikáciami – jazvami po celom tele. Kmeň Čambri pri rieke Sepik praktizuje rituály, kedy sa chlapci nemenia na mužov, ale krokodílov, lebo ich zjazvená koža sa na tú krokodíliu začne podobať. Do stoviek malých jazvičiek im je vtieraný popol, poprípade živica. 

Tu na ostrove Nová Guinea som videl aj odseknuté články prstov, niektorí nemali ruku… išlo o smútočný rituál a ak niekto z rodiny zomrel, žena si nechala amputovať článok prstu.

V centrálnom Benine som sa zúčastnil voodoo rituálu. Najprv zabíjali sliepky, potom o polnoci niekde na rázcestí hlinených ciest podrezali ovcu a ja som čakal, kedy príde ľudská obeť, naozaj neviem, čo by som robil. Keď má niekto v nigérijskej komunite v Londýne malý problém, ide za právnikom, keď je problém veľký, ide za „džudžu“ (šamanom). V Temži sa pred dvadsiatimi rokmi našiel černošský chlapec, nemal ruky ani nohy, ale vraj plné brucho zlata...

V Afrike sa cestovateľ bežne stretne s bolestivými a krvavými úpravami tela domorodcov. Napríklad kmene Mursí a Surma v južnej Etiópii vkladajú svojim ženám do spodnej pery hlinený tanierik po tom, čo im vyrazia zuby v spodnej čeľusti. 

Polynézia od Nového Zélandu po Havaj je známa masívnym tetovaním po celom tele aj na tvári. Bolestivé tetovanie tradične hovorí o pôvode jednotlivca, z akej rodiny (na Samoe aiga) pochádza, či má urodzený pôvod. 

Toto všetko sú značne bolestivé rituály, ale vraj tú najväčšiu bolesť zažívajú amazonskí Indiáni kmeňa Satar-Mawe. Pre iniciačný rituál používajú mravca paraponera clavata - mravca so žihadlami obsahujúcimi silný jed, ktorých bodnutie spôsobuje niekoľkohodinovú extrémnu bolesť. Mravce sú vpletené do konštrukcie podobnej rukaviciam a tie sú potom nasadené na ruku mužovi, ktorý rituálom prechádza. Muž musí rituálom prejsť opakovane. Uvádza sa, že ide o najintenzívnejšiu bolesť, akú človek môže zažiť.

A tá bolesť je obetou bohom.

Ako prvý sviatok mi napadlo pripomínanie si ukrižovania Krista. Osobne som ho priamo na Golgote v Jeruzaleme slávil trikrát. Ten pocit byť na Veľký piatok na Kalvárii, dotýkať sa Svätého miesta v spoločnosti tisícov veriacich s plameňmi v očiach, s lícami červenými od plameňov sviečok, hladnými, lebo dnes držia celý deň pôst, prichádzajúcimi zďaleka vo svojich krojoch, so šatkami na hlavách, s pútnickými palicami, s piesňami, gospelmi, s úsmevom a nádejou, s túžbou po očiste a vykúpení, po zmazaní hriechov, omdlievajúc pod tou ťarchou ohromnej mystiky… Toto miesto v centre Jeruzalema je vždy veľmi silné, ale na Veľký piatok je neuveriteľné. No tu krv väčšinou netečie. Tento istý sviatok však chodíme sláviť aj na Filipíny a s jedným z miestnych Ježišov sa za tie roky už poznáme. 

Necháva sa každý rok pribiť na kríž, aby precítil muky, čo znášal Boží syn. Pre Filipíncov je Veľká noc najväčším sviatkom. Mnohí Ježišovia ťahajú na horu obrovské kríže, nechávajú sa dobrovoľne bičovať a nakoniec sa nechajú ukrižovať. Vraj takto chcú vykúpiť svoje hriechy a hriechy svojej rodiny a obetovať sa rovnako ako Ježiš. Táto tradícia sa zrodila iba pred päťdesiatimi rokmi a ak vám neprekáža krv, je to dobrý dôvod navštíviť Filipíny práve v tento čas.

Aj keď je túžba priblížiť sa Kristovi na Filipínach mladá, v katolíckej cirkvi je známa minimálne od 13. storočia. Vtedy Svätý Dominik spísal traktát Deväť druhov modlitieb, v ktorom sa zameral na ducha ale aj telo. Okrem tvrdého pôstu a spánkovej deprivácie išlo aj o sebabičovanie.

Ďalším „krvavým sviatkom“ je Thaipusam, kde ide tiež o veľkú bolesť ako pri ukrižovaní. Thaipusam nájdete na  miestach, kde žije tamilská komunita. Je to na juhu Indie, na severe Srí Lanky, ale napríklad aj v Singapure, na juhovýchode Juhoafrickej republiky, na ostrove Trinidad, na Fidži či na Mauríciuse. V Indii je sviatok oficiálne zakázaný, no do malajskej jaskyne Batu pätnásť kilometrov severne od Kuala Lumpur začiatkom roka v deň splnu smeruje viac než milión veriacich. Po prvý raz som v jaskyni stál v roku 1995 a 272 schodov do jaskyne, odkiaľ odháňate drzé opice, som odvtedy mnoho razy vystúpal. V roku 2018 ich gýčovo nafarbili na dúhovo. Oslavuje sa deň, kedy bohyňa Parvati (partnerka boha Šivu) darovala oštep bohovi Muruganovi (Kartikeya), aby s ním porazil démona. Festival preslávil hlavne tanec Kavadi. Po dlhom pôste, kedy mesiac nejedia žiadne mäso a chodia odetí v jednoduchom žltom odeve, si muži vyholia hlavu a vykonávajú špecifické obety. K jaskyni často putujú peši aj týždeň a noc predtým si už iba brúsia kópie, ihlice a háky... Na počesť víťazstva boha Murugana, boha odvahy, bohatstva a múdrosti si ihlicami prepichujú jazyk, líca a spôsobujú si bolesť. Do chrbta si zabodnú háky a následne ťahajú obrovské alegorické vozy, koža sa im napína a pôsobí to hrôzostrašne. No krvi je minimum, zmenšené napodobneniny kópii sú ostré a krv prakticky nevidieť.

Bolesť je špecifická téma. Človek sa s ňou stretáva v priebehu celého života, ale napriek tomu je vyčleňovaná mimo život, nie je pre ňu miesto podobne ako pre smrť. Spája sa s ňou strach a s umelo vyvolanou bolesťou dekadencia a perverzita. Je silne tabuizovaná, potláčaná, tlmená a liečená. Bolesť je v tele auto-regulovaná endogénnymi opioidmi, ako je endorfín, serotonín, dopamín, noradrenalín.

Haidar ma predstaví svojmu kamarátovi v hnedej džalabii z vysokokvalitnej látky. „Aj Ibrahim praktikuje tatbir,“ hovorí mi s hrdosťou v hlase a ja sa neveriacky pozerám na človeka na úrovni, o ktorom by som to nikdy nepovedal. Keď sa ho pýtam, ako to je, či si ostrí šabľu, aby to nebolelo a či to veľmi bolí, chvíľu sa zdá, že nechce svoje pocity zdieľať... no zrazu sa rozhovorí: „Vieš, bolesť v hlave bola na začiatku prenikavá, no zrazu slabla a keď som sekal viac, začal som pomaličky vystupovať mimo svoje telo. Prestal som vnímať, kde som, a ponoril som sa do plného vedomia. Cítil som, že naozaj som. Uvedomil som si, že som stále živý, ale nie som vo svojom tele. Sekal som a nič som necítil.“ 

Z pokojného Ibrahima sa stal vášnivý človek, gestikuluje a ukazuje, ako vystúpil zo svojho tela. Hovorí, že bol celý od krvi, krv mu zaliala oči, nič nevidel, ale sekal ďalej, lebo bolesť necítil a bolo mu čoraz lepšie. Jeho kamaráti ho museli nasilu zastaviť a skončil v sanitke. Hovorí o prerode a zdá sa, že je so sebou spokojný.

Od čias Sigmunda Freuda panuje všeobecné presvedčenie, že uspokojenie zo spôsobovania alebo prijímania bolesti je iba sexuálneho charakteru, ale na sebaničiacich, či sebatrýzniacich sviatkoch vidieť, že existuje skupina ľudí, ktorá má z týchto činností nesexuálne uspokojenie. Freudove tvrdenia vyvrátil už jeho žiak C. G. Jung. Prežívanie bolesti môže mať evidentne hlbšie psychologické až duchovné rozmery porovnateľné s účinkami jogy a meditácie.

Prekonávanie bolesti má však aj iné dôvody. Spomínaný kmeň Čambri na Papue mladým mužom kmeňa vyrýva stovky rezných rán po celom tele, aby napodobnili kožu krokodíla. Používajú na to iba bambus a žiadne analgetikum. Čambri veria, že ak chlapci dokážu zvládnuť intenzívnu bolesť v takom mladom veku, budú v celom ďalšom živote omnoho lepšie pripravení, ak príde skutočná bolesť pri love či boji so susedným kmeňom.

Pri Thaipusame sa zasa veriaci snažia bolesťou bojovať so svojimi vnútornými démonmi.

Už v prvom ročníku na LF UK mi na cvičeniach z anatómie povedali, že som krvilačný a budem dobrý chirurg. Krv mi akosi neprekážala... Ak však prekáža vám, radím vám už naozaj prestať číťať a určite nepozerať videá v texte.

Kvôli Ašure, kvôli tomuto najvýznamnejšiemu šítskemu sviatku, som zrealizoval do Iraku samostatnú výpravu. Bolo jasné, že napriek vskutku veľkým cestovateľským cieľom jej hlavným cieľom je tento unikátny festival. 

Irak je dnes sám o sebe úžasnou exotickou a pre cestovateľov extrémne nebezpečnou krajinou. Pridať k nemu sviatok Ašura bolo značne odvážne a riskantné. Ašuru sme na našich zájazdoch zažili v Iráne, lebo aj ten je šítsky, a raz som Ašuru náhodou zahliadol v Novom Dilí v Indii, kde som dlhšie žil a mnohokrát som sa sem vrátil. Vedel som teda, o čo ide, ale aj tak sme tu museli prekonať množstvo prekážok. Ašura totiž nie je medzi cestovateľmi známa a žiadne poriadne informácie neviete zohnať. Napríklad už iba: kedy je ten sviatok? 

Je to totiž zložitejšie a sviatok trvá 10 dní. Každý deň sa praktizujú jednotlivé procedúry, každý deň iné a iba na určitom mieste. Základom je však byť priamo na vyvrcholení Ašury a priamo v Karbale. Dá sa zohnať pri tých miliónoch pútnikov normálny hotel? A to taký, aby mal lokalitu, aby sme sa cez tie davy pretlačili kam treba? Aj v Karbale treba byť na tom správnom mieste a nestačí byť iba v Karbale. Byť v správny čas na správnom mieste je pri každom sviatku či festivale ešte dôležitejšie než inokedy. A to je ťažké. Inak sviatok uvidíte, ale bude to iba odvar a v žiadnom prípade nie to, čo nájdete v mojich fotografiách a videách.

Keď si však videá či fotografie pozerám, musím konštatovať, že naživo je to oveľa lepšie. Tu na fotografiách ani filme neviem zachytiť tie milióny pútnikov, do hľadáčika sa mi dostanú sotva desiatky. Bubny nemajú tú intenzitu a aj keď vedci energiu masy ľudí nepotvrdili, tu v rozvášnenom dave je jednoznačne cítiť. Ašura je sila!

Ašura je národným sviatkom v Iraku, Iráne, Afganistane, Libanone, Bahrajne či Pakistane, čiže všade tam, kde sa nachádzajú veľké šítske komunity. Naopak, sunitskí moslimovia sa na Ašuru pozerajú s dešpektom a v tento deň si pripomínajú legendu, kedy Noe vystúpil z archy späť na pevninu, či deň, kedy prorok Mojžiš vyviedol svoj národ z Egypta a Boh otvoril pred ním Červené more.

V roku 1517 Martin Luther pribil na dvere zámockého chrámu 95 výpovedí, ktorými vyjadril svoj nesúhlas s učením a praktikami vtedajšej cirkvi. Doktor na wittemberskej univerzite chcel reformovať katolicizmus, ale tento deň môžeme považovať za vznik protestantizmu. Podobne bitku v Karbale už v roku 680 môžeme považovať za definitívne rozštiepenie ummy - rodiny moslimských veriacich. 

Udalosti v Karbale si dnes šítski veriaci pripomínajú každoročne ako memento a dôvod, prečo nemôže byť islam jednotný. Čo sa vlastne stalo?

Na sviatku Ašura si šítskí veriaci pripomínajú hrdinskú smrť imáma Husajna, vnuka proroka Mohameda. Karbala sa martýrskou smrťou hrdinu Husajna stala niečím ako miestom kolektívnej šítskej pamäti. V deň, keď Husajna potupne zabila veľká presila sunitov, sa veriaci snažia ešte raz pretrpieť utrpenie svojho hrdinu. A v tom tkvie pre návštevníka unikátnosť Ašury. Inak, medzi miliónmi pútnikov sme boli jedinými turistami, jedinými kresťanmi.

V Karbale v mešite imáma Husajna sa nás ujíma Alí s perfektnou angličtinou. Pracuje pre mešitu, ktorá zamestnáva až 15 000 ľudí. „Vybavím vám špeciálne preukazy, aby ste mali prístup, kam len chcete. My na Ašuru novinárov neberieme. Tých smerujeme na festival, ktorý sa koná o štyridsať dní, na Arba’een (vyslov arbaín). Tam prichádzajú aj turisti a je to lepšie aj pre vás. Ašure nepochopíte, budete to vnímať zle... Šíti na zlú interpretáciu Ašury trpia...“ Vidím, že sa trošku stráca a nevie, ako by vysvetlil svoje pochybnosti. 

Sme tu traja a dlho sme čakali na povolenia a nechcem Alího sklamať „Alí, nemusíš sa báť, my sme veľmi scestovaní, všetci z nás prešli nad 150 krajín, ja dokonca všetky. Nie sme klasickí turisti… ja roky chodím vyslovene na festivaly po celom svete. Aj tu v Karbale sme už tretí deň a vidíš že sa omnoho viac zaujímame. My nie sme hejteri, my chceme vedieť prečo. My neodsudzujeme. Plus naozaj ja som ešte nikde nevidel taký obrovský charitatívny rozmer akcie ako tu na Ašure. Budeme hovoriť pravdu, nebudeme preháňať ani mystifikovať.“

„Musíte však prísť aj na Arba’een,“ nalieha a ja mu sľubujem, že sem prídem „a zoberiem aj svoje deti.“  Týždeň pred odletom sem do Iraku som svoju 11 ročnú dcéru zobral na púť do Santiaga de Compostela a aj to malo výbornú atmosféru. Na Ašuru by som ju nezobral, no Arbá‘een (pripomenutie si pohrebu imáma Huseina po štyridsiatich dňoch od zabitia) je naozaj v poriadku. Pútnikov vidím smerovať sem do Karbaly už zopár dní po skončení Ašury. Vyrážajú peši na dlhé púte, aby o štyridsať dní boli opäť v Karbale. Pri výstupe na Ararat som stretol Kuvajťana, ktorý išiel peši z hlavného mesta Kuvajtu na Arba’een už tretíkrát. Ja som však z Ašury nadšený. Uvidíme, či o 20 rokov tento festival ešte bude existovať.

Keď nám vzdelanec Alí, ktorý žil dlhé roky v USA, rozpráva o Husajnovi, má v očiach slzy. „Starý otec Husajna, prorok Mohamed, sa s Husajnom hrával, brával si ho na kolená a vysvetľoval mu svoje myšlienky. Husajn mal starého otca veľmi rád, jeho myšlienky hltal a  vedel najlepšie, čo to je pravá viera, pravý islam.“

Husajnov otec Alí (Alī ibn Abī Ṭālib) ako rašídsky kalif presunul hlavné mesto kalifátu z Mediny práve sem do Iraku, do mesta Kufa, prastarého mesta na brehoch rieky Eufrat, ktoré je dnes 170 km južnejšie od Bagdadu (ten vtedy ešte neexistoval). Imáma Alího pri rannej modlitbe vo veľkej mešite v Kufe zavraždili šabľou napustenou jedom. Šiti sa nazývajú aj šia Alí, teda Alího skupina. Po Alím sa stal piatym rašídskym kalifom jeho starší syn Hassan, ale ešte v ten istý rok 661, iba po pol roku vlády predal kalifát (pod vojenským nátlakom) Mu'awiyovi zo sunitskej Ummajovskej dynastie.

Hassana otrávili a teraz na scénu prichádza jeho brat, hrdina Husajn, kvôli ktorému sa Ašura koná. Mu'awiya za svojho nástupcu zvolí svojho (nepodareného) syna Jazída. A tu nastáva problém.

Jazíd žiadal Husajna, aby mu vzdal lojalitu, sľúbil verejne vernosť, podvolil sa mu. Hrdý pravoverný Husajn odmieta a po tom, čo dostáva list od obyvateľov Kufy, aby prišiel a pomohol im navrátiť pravú vieru, sa rozhodne vyraziť do Iraku.

Ide tu o príbehy, aké poznáme z gréckych bájí a povestí. Moslimovia ovládajú každý deň svojich hrdinov, vedia, ako bol oblečený, čo kto kedy povedal a dokonca čo si myslel.

Keď prídete na festival pár dní pred Ašurou, do týchto príbehov preniknete, lebo každý deň ich ľudia predvádzajú. Vznikajú akési amatérske ochotnícke skupiny a tie konkrétny príbeh ukazujú tak, ako ho vidia oni. Takže za daný deň vidíte aj desiaty variant daného príbehu, vždy zameraný na určitú tému s určitým akcentom na drobnú konkrétnosť. A toto desať dní.

Husajn so svojou malou družinou, ktorá pozostáva iba zo 74 ľudí, sa utáborí pri rieke Eufrat, na mieste, ktoré sa dnes volá Karbala. Oproti sa utáborí mnohotisícová armáda sunitov.

Podľa šítov dokonalý, najnoblesnejší, pravoverný hrdina, ktorý ovláda myšlienky islamu najlepšie na našej planéte doprevádza malú skupinku žien a detí, potomkov proroka Mohameda a teraz sa rozhodol zachrániť islam a spasiť svet. 

Husajn prichádza na koni a snaží sa najprv vyjednávať a vysvetľovať, no vidí, že to nemá význam. Proti nemu stojí krutý generál, ktorému je každá vznešená idea cudzia.

Nakoniec na tomto mieste na 10. deň prvého moslimského mesiaca (Muharram) prebehla nerovná bitka medzi pravovernými a mamonuchtivými. Medzi tými, čo chcú cez nové náboženstvo – islam – priniesť mier a raj na zemi, a tými, ktorí chcú toto náboženstvo využiť vo svoj vlastný prospech. Áno, toto je šítsky pohľad na vec.

Suniti nehovoria o bitke, veď tu išlo skôr o vraždu Mohamedovej rodiny ako o skutočný boj a oni si to uvedomujú. Suniti hovoia o „Incidente pri Karbale“ alebo o „Tragédii pri Karbale“ respektíve o „Katastrofe Karbala.“ Mu'awiya je v ich očiach silným, legitímnym a spravodlivým vládcom, ktorý bol dovtedy jednoznačne najdlhšie vládnucim kalifom - až 20 rokov - a ktorého Hassan za vládcu odobril. Suniti hovoria, že Mu'awiya mohol za nasledovníka zvoliť svojho syna Jazída, veď aj Alí zvolil svojho syna Hassana. Pripúšťajú, že voľba Jazída bola chybou. No absolútny základ, čo suniti dnes tvrdia, je, že tá zrada prišla od Iračanov a nie Arabov z Arabského polostrova. Ľudia z Kufy najprv Husajna pozvali, ale potom sa tí istí ľudia proti nemu postavili pri Karbale. 

Suniti tvrdia, že mnohotisícovú armádu, ktorá pri Karbale stála proti malej skupinke Husainovej rodiny, tvorili prevažne ľudia z mesta Kufa, teda zradcovia. 

Taktiež suniti absolútne otáčajú vyvrcholenie rituálov Ašury a to v tomto príbehu:

Jediný muž, ktorý z Husajnovej rodiny prežil bitku, bol jeho mladší syn al-Sajjad (vyslov al Sadžád), ktorý pre chorobu nebojoval. Keď al-Sajjada transportovali do Kufy, videl, ako sa muži z mesta Kufa bičujú a režú nožami a šabľami. „Veď to sú tí istí, čo zradili môjho otca,“ kričal. „Najprv ho pozvali do mesta, aby ich zachránil, a potom ho zradili a zabili. A teraz sa bičujú, aby vykúpili svoje hriechy...“

Suniti tiež hovoria o tom, že bičovať sa a celkovo si ničiť svoje telo je v islame haram, teda zakázané. Haram je aj fajčenie či pitie alkoholu, lebo to ničí telo tiež. Mnohí tiež tvrdia, že tieto krvavé rituály vrhajú zlé svetlo na celý moslimský svet.

„Ty si z Azerbajdžanu?“ opakovane dostávam otázku, keď sa prechádzam - či skôr pretláčam - státisícovým davom vo vnútri mešity v Karbale. Hľadajú najpravdepodobnejšiu možnosť a vedia, že jednými z najexotickejších vyznavačov šítskeho islamu sú Azeri. Nikomu nenapadne. že by som mohol byť turistom. Také čosi tu neexistuje.

Suniti tvrdia, že „bláznivé“ zvyky na festivale Ašura vrhajú zlé svetlo na celý islam, a toho sa boja aj šíti. Nechcú byť vo svete, kde sa všetko skracuje do instagramových postov či tvítov, vykresľovaní ako násilníci a fanatici. Nechcú tu turistov. A musím povedať, že to robia dobre a turistov tu ani nemajú. Neviete získať správne informácie, iba zavádzajúce, nasmerujú vás tak, aby ste Ašuru minuli.

No odhodlanú partiu Čechov a Slovákov neoblafli, a keď už sme tu, tak sú milí. A keďže sme tu jediní, o to viac si túto užasnú udalosť vychutnávame.

„Ty si sa nebál?“ dostávam otázky po návrate od mojich sprievodcov, čo už zažili všeličo. „To sa dalo prísť takto blízko? Veď ťa mohli seknúť. Mohli vás totálne rozsekať.“ Pred dvoma rokmi tu zomrelo vyše tridsať ľudí a stovky bolo zranených v tej strašnej tlačenici. No tie čísla budú zrejme vyššie. Aj tento rok počas Ašury v Pakistane vybuchla bomba. Ašura určite nie je pre cestovateľa - začiatočníka. V mojom blogu o najlepších festivaloch sveta píšem, že cestovanie po festivaloch je vysokou školou cestovateľstva. Ašura je potom postgraduálom.

Na prvú expedíciu na Ašuru som zobral iba tých najskúsenejších. Všetko to boli extrémne scestovaní ľudia, ktorí boli už takmer všade. Poznáme sa roky, spoločne sme prešli už v roku 2008 Južný Khordofán či severný Čad dlho predtým, než tam vstúpila noha ďalších turistov zo Strednej Európy. Keď sa na uvítacom večierku spýtam, kto bol na severnom póle, šiesti zdvihnú ruku. Stretli ste už takúto partiu cestovateľov?

Na prvoexpedíciach nemám šancu odsledovať všetkých. Každý musí vedieť čo a ako. Každý sa musí prebiť až tam kam treba. Čo ak sa fanatický dav vymkne spod kontroly a vyrazí proti západniarom, ktorí zabili hrdinu dneška Abú Mahdí al-Muhandisa? Kričať, že vy nie ste Američan rozvášnenému davu, ktorý nerozumie po anglicky, je vtedy obtiažne... Byť blízko a pritom v bezpečí, to chce šiesty zmysel a ten sa tvorí v každom odvetví skúsenosťami.

Prvocesty majú nevýhodu, ešte nemám kontakty a neviem ani čas ani miesto kde byť. (Teraz už viem). Na prvý raz TO hľadám a spoločne to hľadáme. Na prvej výprave opakovane chodím po Karbale ráno, na obed, po polnoci aj o štvrtej ráno. Musím povedať, že som tu skoro nespal. Bol som zatiahnutý do toho mnohomiliónového davu a nechal som sa unášať vierou, pudmi, ohromnými emóciami, ktoré ten vášnivý dav vyeskaloval na hodnotu, ktorú som nikde inde ešte nezažil. Byť pri tom bolo fantastické a jeden úžasný cestovateľský zážitok, za ktorý som vďačný.

Prvoexpedície sú cestami silných individualít, ale nie sú individuálnou záležitosťou. Ide o lov skupiny lovcov. Sám by som takéto čosi neulovil, bál by som sa, že ma stádo idúce proti mne rozdupe a rozseká. Silnú individualitu z cestovateľa vysekajú tvrdé podmienky na cestách. No na ulovenie takéhoto mamuta, akým bola Ašura, potrebujete skupinu skúsených lovcov. Týmto vzdávam všetkým hold za ich odvahu. Byť niekde prvý je vždy ťažké.

V takýchto ťažkých chvíľach sa individuality zomknú a potom spoločne objavujeme niečo, čo ešte nie je známe.

Viem, že o rok, dva toto už budú bežné zábery tak, ako sa dnes chodí bežne do Čadu. No možno to nebude až také ľahké, lebo musíte splniť naozaj veľa vecí. Rituálne sekanie viete vidieť aj v Bahrajne aj v Libanone, a to počas celého roka, prakticky kedykoľvek. Ale v takomto obrovskom rozmere, ako sme to zažili my, to viete vidieť iba zopár hodín v roku a na jedinom mieste na svete.

Ašura je desaťdňový nádherný festival, kde sa každý deň deje niečo iné. 

Ak ste smädný, načiahnete ruku a takmer určite v dosahu bude niekto, kto vám vodu (balenú) dá. Zadarmo. Chcete jesť? Každých pár metrov sa rozdáva zadarmo jedlo. Ide o mierumilovný festival s absolútnym nenásilím. Muži dokonca plačú. Medzi šítskymi moslimami je obľúbené príslovie, že „jediná slza, preliata za Husajnovo utrpenie, zmyje sto hriechov“.

No posledných pár hodín festivalu sa niektorí šítski muži pokúšajú napodobniť Husajnovo utrpenie tým, že sa bičujú reťazami alebo si sekajú do hlavy, až kým z ich tela neprúdi krv. Teraz neplačú! 

Celý týždeň v obchodoch dostať kúpiť iba čierne oblečenie a aj všetci desať dní v čiernom chodia.

A potom sa zrazu o štvrtej ráno oblečú do bieleho a nevinná krv Husajna sa vpije do ich naškrobených džalábijí, ktoré sú zrazu červené. Vyzerá to naozaj ako po boji. Je to spomienka na boj pri Karbale. Je to silné, je to fascinujúce.

Ako je možné, že na našej planéte ešte niečo takéto ostalo?

Priznám sa, pre mňa sú rituály, nielen tieto krvavé, o ktorých bol tento blog, fascinujúce. Náš svet je taký rôznorodý, taký iný. Za svoj cestovateský život som stretol mnoho šítskych veriacich. Keď som videl do „čiernych vriec“ odeté ženy bozkávať hrobku Jána Krstiteľa v Ummajovskej mešite v centre Damasku, a pritom nahlas nariekať, hodil som šítov do kategórie fanatikov. Bolo to v roku 1995 a bol som neskúseným cestovateľom. Neskôr som ich stretol veľa v Bahrajne, Libanone, Iráne a Iraku. Niet rozdielu medzi sunitom a šítom, respektíve o rozdieloch pre vás napíšem blog. Chcem však povedať, že šíti sú veľmi fajn ľudia. V mnohých veciach sú menej ortodoxní než suniti a šíti neveriacky krútia hlavami nad fanatikmi z Talibanu. 

A čo si o krvavých rituáloch Ašura myslia dvaja západom nenávidení vodcovia šítskych veriacich?

Ali Khamenei, najvyšší vodca Iránu

Tatbir je zakázaný. Prevádzkovať tatbir je chybný akt... Qama Zani je nová a vyfabrikovaná tradícia. Nerobte to! Nesúhlasím s tým. Neschvaľujem to. Ak niekto urobí čokoľvek, aby ukázal svoju túžbu realizovať tatbir, budem z neho hlboko sklamaný

Hassan Nusrallah, politický líder Hizbaláhu

Vodca šítskeho militantného hnutia Hizbaláh v Libanone opakovane vyzýva k ukončeniu samopoškodzovania sa a hovorí, že v daný deň by mali veriaci radšej ísť darovať krv do nemocnice a tým, ktorí ju potrebujú.

Ešte pred Nežnou revolúciou som chodil do Univerzitnej knižnice a ako osemnásťročný som si požičiaval existencialistické knihy, ktoré ma značne ovplyvnili. Aký je zmysel života? Ako nájsť v živote šťastie?

Slobodu si veľmi vážime a mnohí tvrdia, že radšej budú chudobnejší ako žiť v neslobodnej Číne. Keď sa však hlbšie spoločne s existencialistami zamyslíme, možnosť slobodného rozhodovania sa dá považovať za významný zdroj existenciálnej úzkosti. Každý riadiaci pracovník to pozná, ak teda nerobíte vo vláde, lebo tam je to jedno a nejde o vaše peniaze. Rozhodovať sa je ťažké, nie vždy sa rozhodnete správne, a musíte znášať následky. Preto veľká väčšina ľudí skĺzne k determinizmu. Rakúsky existencialista Viktor Frankl dokonca tvrdí že sloboda nie je vynechanie determinizmu, ale existuje napriek determinizmu. Tvrdí, že trpiaci človek sa môže stať hrdinom, keď zmení svoje utrpenie na morálne víťazstvo. Frankl tvrdí, že utrpenie môže byť zušľachťujúcim stavom pre človeka, nie len stavom deštruktívnym.

Tí, čo vydržia tlaky slobody a skutočne slobodu praktizujú, bývajú v živote úspešnejší. No toto nehovorí o šťastí.

A teraz sa dostávam k meritu veci, čo sa týka krvavých festivalov. Šťastnejší sú deterministi, ba fatalisti, teda tí, čo veria v osud. Šťastnejší sú ľudia, ktorí patria do skupiny.

Oddanosť bohu, ktorý má plán s vašim životom, je oslobodzujúca. Patriť do skupiny tiež. Ak však máte skúsenosť, viete, ako ťažko sa v (golfovom či koňakovom) klube dopracujete k uznaniu tak, aby vás naozaj brali za svojho. Trvá to roky. No ak sa spoločne vyšľaháte korbáčom a mečom si doráňate so svojimi druhmi hlavu, tak sa k tej skupine jednoznačne priradíte. Po takejto jasnej ukážke lojality ste jednoznačne členom skupiny. Spolupatričnosť je silnou zložkou v hľadaní šťastia a to je ďalší fenomén Ašury, ta spolupatričnosť je na festivale veľmi silná. Muži v skupine si navzájom pomáhajú, na jednej strane sa burcujú a dodávajú si odvahu vykonať bolestivý rituál, ale ak treba, zachraňujú svojho druha, ktorý to prehnal...

Šíti držia spolu z môjho pohľadu ešte viac než suniti. Pozerajú sa na seba ako na utláčanú menšinu, pričom sú presvedčení, že oni majú pravdu a bojujú za správnu vec. A tá utláčaná menšina šítov má dnes takmer dvesto miliónov členov, takže to je už jasná záruka, na ktorú sa dá spoľahnúť. Čím bláznivejší rituál, tým viac vás oddeľuje od iných a spája s tou vašou komunitou. Silný vzťah ku komunite dáva jasnejší deterministický zmysel vášmu životu. Ľudia sú možno menej ekonomicky výkonní, ale sú šťastnejší.

Čítal som aj menej filozofické vysvetlenie a Radek Kundt sa zamýšľa nad tým, že krvavé rituály pomáhajú liečiť chronické choroby. Už pri Thaipusame som spomínal, že ľudia bojujú s vnútornými démonmi. Za stáročia je odpozorované, že krvavé rituály pomáhajú liečiť niektoré psychické choroby.

Pri Thaipusame by som tomu veril, ale pri Ašure ide skôr o životnú nádej a o to nasmerovať zmysel života správnym smerom. Kým zmysel života sa v existenciálnom ponímaní vzťahuje na životné presvedčenie a teda na vieru, nádej sa vzťahuje k možnosti naplnenia životných cieľov. Opäť paradox, ale nie Škandinávci si do budúcnosti veria najviac, aj keď v tabuľkách šťastia vychádzajú Severania aktuálne ako najšťastnejšie národy sveta. Najväčšiu nádej v budúcnosť majú Afričania a práve Arabi. Medzi životnou nádejou a šťastím je silná korelácia.

Tak čo, nerozsekáte sa nabudúce aj vy? Zrejme nie. Tak aspoň poďte s úzkou partiou súkmeňovcov preplávať Dunaj na Trans Danube Swim a pocítite to šťastie, keď sa dotknete druhého brehu. Dobrým tipom je vyraziť s BUBO na expedíciu - aj tieto extrémne náročné cesty v malej skupine rovnako nastavených ľudí pomáhajú dosahovať šťastie. 

Máte nápad? Sem s ním!

BUBO si pri svojom vzniku dalo za cieľ rozvíjať slovenské  cestovateľstvo. Na expedícii Irak-Ašura sa nám opäť podarilo posunúť sa o kúštik ďalej. Od roku 2003 sme boli prví (kresťanskí turisti z celého sveta) v starobylom asýrskom Aššure a v tomto blogu vidíte, že sa nám podarilo dôkladne preskúmať aj festival Ašura.

Ak máte nápad na unikátnu expedíciu, kde môžeme byť prví, ozvite sa mi, prosím, a spoločne takúto expedíciu pripravíme a zrealizujeme.