Zvieratá, ktoré uvidíte len na Galapágoch

Galapágy, tzv. "živé laboratórium", ležia v Tichom oceáne, približne 960 kilometrov na západ od ekvádorského pobrežia. Skladajú sa z 13 hlavných ostrovov, 6 menších a 42 ostrovčekov, ktoré nie sú o nič väčšie ako veľké skalisko. Všetky sú sopečného pôvodu a sú roztrúsené v oceáne na ploche zhruba 80 000 km². Ich najvyšším bodom je vulkán Wolf vo výške 1 707 m.n.m. na ostrove Isabela, ktorý je s rozlohou 4 606 km² najväčším ostrovom súostrovia.

Na väčšinu ostrovov zavítali v rôznej dobe prieskumníci z celého sveta, a tak majú často dva alebo dokonca tri rôzne názvy. Britskí piráti im dávali poctivé britské mená ako Jervis alebo Chatham. Španieli im podľa svojho zvyku dali náboženské mená ako Santa Cruz (Svätý kríž) a Santa Fe (Svätá viera), zatiaľ čo ekvádorská vláda sa v roku 1892 snažila zabrániť zmätku tým, že ostrovom udelila oficiálne názvy, takže teraz má každý z nich najmenej dve mená, ktoré sa bežne používajú.

Galapágy sú vlastne (nad hladinou vystupujúce) vrcholky niekoľkých obrovských štítových sopiek, ktoré sa vypínajú z dna oceánu do výšky zhruba 10 000 metrov a tvorí ich výhradne čadič. Obecne sa uznáva, že súostrovie vzniklo predovšetkým nahromadením lávy z niekoľkých po sebe idúcich podmorských sopečných erupcií.

Zdá sa, že jeden z prvých ostrovov vznikol približne pred 4 až 5 miliónmi rokov a že niektoré z ostrovov západnej časti Galapág, ako Fernandina alebo Isabela, sú len milión rokov staré.

Horotvorný proces neustále pokračuje, keďže Galapágy ležia na severnom okraji tektonickej dosky Nazca. Postupom času sa pozvoľným kontinentálnym driftom posúvajú smerom na juhovýchod - presne nad jednu z takzvaných horských škvŕn sveta. Tieto nestabilné a nepohyblivé body pod tektonickými doskami sa postupne rozžhavia natoľko, že vyvolávajú sopečnú erupciu, ktorá stúpa až nad hladinu oceánu.

Juhovýchodné ostrovy Galapág boli týmto spôsobom vytvorené ako prvé a na západných ostrovoch sú stále aktívne sopky, z ktorých najvyššia sa nazýva vulkán Wolf (Wolfova sopka).

Sopečné hrbole, ktoré sa najprv vynorili z Tichého oceánu pred 4 miliónmi rokov, neposkytovali žiadne podmienky na život, aj napriek tomu sa teraz ostrovy hemžia rastlinami a živočíchmi. Nejakým spôsobom sa sem dostali z Južnej Ameriky, a pretože ostrovy nikdy neboli spojené s kontinentom, museli tieto zvieratá a rastliny prekonať 1 000 km široký pás a otvorené more.

Cestu však prežili len určité druhy zvierat, čo vysvetľuje súčasnú prevahu morských vtákov (ktorí sem mohli preletieť), morských cicavcov (ktorí sem mohli priplávať) a plazov (ktoré zrejme priplávali z amerického pobrežia na náhodne vytvorených pltiach z rastlinného materiálu a na rozdiel od obojživelníkov a suchozemských cicavcov tak boli schopné prežiť dlhšiu dobu bez potravy a vody). Semená rastlín a hmyz mohli na pevnine uviaznuť na krídlach vtákov alebo v žalúdku zvierat, ktoré sem priplávali.

Jedným zo zvierat, ktoré v BUBO pozorujeme na Galapágoch, sú pinky. Možno by ste to nepovedali, ale práve tieto malé vtáčiky mali pre Charlesa Darwina veľmi zásadnú rolu pri rozvíjaní jeho predstav o evolúcii a vzniku druhov. Teóriu evolúcie vypracoval po pozorovaní rôznych druhov rastlín a živočíchov na Galapágskych ostrovoch.

Keď sa Angličan vydával na svoju cestu okolo sveta na lodi Beagle (1831-1836), rovnako ako väčšina ľudí v tej dobre veril v nemennosť druhov. V území na rovníku ale spozoroval, že každý ostrov má svoj vlastný jedinečný druh, no napriek tomu sú všetky úzko príbuzné. Toto pozorovanie ho viedlo k otázke, ako sa tieto rôzne druhy vyvinuli a diverzifikovali.

Pozoroval pritom najmä pinky, leguány a korytnačky. Zistil, že 13 rozdielnych druhov piniek sa vyvinulo z rovnakej skupiny predkov. Práve toto ho viedlo k presvedčeniu, že sa druhy môžu v čase vyvíjať, pričom tie, ktoré sa najlepšie adaptujú na svoje prirodzené prostredie, dokážu prežiť a predávajú svoje charakteristické rysy ďalšej generácii, teda ide o proces prirodzeného výberu.

Existuje 13 rôznych druhov Darwinových piniek, malých suchozemských vtákov pomenovaných po biológovi Charlesovi Darwinovi, ktoré sa nachádzajú na Galapágoch. Zatiaľ čo všetky druhy Darwinových piniek majú približne rovnakú veľkosť a farbu, väčšinou sa líšia veľkosťou a tvarom zobáka a stravou. To sú hlavné rozdiely, ktoré spozoroval.

Preto, že sa zobáky piniek vyvíjali, mali rôzne veľkosti a tvary, aby sa prispôsobili rozličným podmienkam, prostrediu a zdrojom potravy. Napríklad pinka ostrovčan pichavka (Camarhynchus pallidus) používa na lov koristi vetvičky a tŕne kaktusov, zatiaľ čo pinka upírska (Geospiza septentrionalis) sa živí hlavne krvou morských vtákov, odtiaľ pochádza aj jej názov.

Spomenuté druhy piniek sú rozdelené do dvoch skupín - podľa toho, či žijú na zemi alebo na stromoch - z tých je najvýznamnejší ostrovčan mangrovový (Camarhynchus heliobates), ktorý žije výhradne v bažinách ostrova Isabela. Pri krátkej návšteve ich pravdepodobne neuvidíte všetky, ale je zaujímavé pokúsiť sa všimnúť si čo najviac z nich.

(Mimus parvulus) Bežný druh vtáka z ostrovov bol ďalším druhom, ktorý zohral úlohu v evolučných štúdiách Charlesa Darwina. Všimol si, že speváky z Galapág (z rôznych ostrovov) sa líšia veľkosťou, tvarom zobáka a výraznými znakmi. Tento objav ho priviedol k jeho teórii prirodzeného výberu a toho, ako sa zvieratá prispôsobujú, aby prosperovali vo svojom prostredí.

Tieto vtáky žijú v suchých pobrežných oblastiach a jedia širokú škálu potravín vrátane piniek, lávových jašteríc, hmyzu, stonožiek a vajec morských vtákov. Počas obdobia sucha na ostrovoch boli pozorovaní, ako lietajú k turistom a snažia sa popíjať z ich fľiaš vody.

Je to tu, prechádzame od malých galapágskych vtákov ku zvieratám, ktoré sú TOP zvieratá Galapág pre cestovateľov a dôvod, prečo sa vyberú za takýmto safari na druhom konci sveta. Naďalej pritom ostávame pri zvieratách, ktoré zohrali kľúčovú rolu v Darwinovej teórii.

Korytnačka slonia (Chelonoidis nigra) je nielen symbolom Galapágskych ostrovov, ale je aj inšpiráciou pre názov súostrovia „galapago“ - staré španielske slovo, ktoré v preklade znamená korytnačka. Korytnačka slonia je najväčšia suchozemská korytnačka, pôvodné druhy sú takmer tri milióny rokov staré, korytnačky sa postupom času vyvinuli do 15 rôznych druhov. Dnes na planéte zostáva len 10 z týchto druhov.

Korytnačky slonie sa môžu dožiť aj viac ako 100 rokov. Druhy sa líšia veľkosťou a tvarom, ale zvyčajne sú dlhé 1,2 metra a vážia viac ako 200 kilogramov, čo z nich robí jeden z najväčších druhov korytnačiek na svete. Korytnačky s kupolovými panciermi žijú na väčších ostrovoch s vlhkým počasím, zatiaľ čo korytnačky sedlovité majú tendenciu zhromažďovať sa v suchom prostredí.

(Chelonia mydas) Šnorchlovanie je jednou z najobľúbenejších aktivít, kde pravdepodobne uvidíte niekoľko kariet morských. Tieto priateľské zvieratá sú schopné zostať pod vodou až päť hodín a môžu plávať rýchlosťou až 50 kilometrov za hodinu. Kareta morská je jediný druh morskej korytnačky, ktorý hniezdi na ostrovoch. V noci sa karety dostanú na pobrežie a nakladú až 200 vajec, to všetko musia stihnúť do východu slnka a vrátiť sa naspäť do vody.

Teplota je to, čo určuje pohlavie týchto galapágskych zvierat. Vyššie teploty hniezda vytvárajú samice, zatiaľ čo nižšie teploty vedú k samčím potomkom. Keď sa mláďatá morských korytnačiek vyliahnu, musia si vyhrabať cestu z hniezda a ponáhľať sa do oceánu, kým ich nezožerú predátori. Ak sa dostanú do mora, budú čeliť ešte väčším výzvam a budú sa musieť vyhýbať žralokom a fregatám, aby prežili.

(Conolophus subcristatus) Na Galapágoch žije niekoľko druhov leguánov. Najpozorovanejšie suchozemské leguány sú žltooranžovej a zemitej farby. Posledný nedávno objavený druh suchozemského leguána je leguán ružový. Nachádza sa jedine na sopke Wolf v severnej časti ostrova Isabela. Leguán ružový má na tele zvislé tmavé pruhy.

Darwin opísal suchozemského leguána ako škaredé zviera dorastajúce maximálne do dĺžky 1,5 metra, vážiace až 11 kíl, ktoré sa môže dožiť veku až 50 rokov. Počas dňa je ťažké ich spozorovať, pretože sa dobre miešajú s kameňmi a vegetáciou. Pozemné leguány sú chladnokrvné plazy, takže sa cez deň vyhrievajú na slnku alebo sa schovávajú v tieni, aby sa ochladili.

Okolo večera zostávajú schované v norách, aby si udržali nazbierané teplo. Leguány majú symbiotický vzťah s vtákmi, tie z nich odstraňujú parazity a kliešte, čo leguánom poskytuje úľavu a vtákom zase potravu.

Ako jeden z endemických druhov galapágskych zvierat sú morské leguány (Amblyrhynchus cristatus) jediné jašterice na svete, ktoré sú schopné žiť v mori. Zvyčajne ich uvidíte, ako sa opaľujú na skalnatých brehoch ostrovov, pretože tieto chladnokrvné plazy sa po určitom čase v studenej vode potrebujú zahriať. Preto často vyhľadávajú čierne lávové pobrežia, ktoré pritiahnu viac slnka a tepla a skôr sa na nich leguány ohrejú.

Na zemi sú ťažkopádne, ale pod vodou sú veľmi obratné. Živia sa morskými riasami, ktoré obhrýzajú z podmorských skál. Väčšie jedince plávajú ďalej od pobrežia a pri kŕmení sa pridržiavajú silnými pazúrmi o skaly. Mladé jedince sa často kŕmia za odlivu v malých bazénikoch. Žijú skôr v neorganizovaných skupinách, v období párenia si samce trvdo chránia svoj hárem samíc. Pri ponore spomalia tlkot srdca na polovicu, čo im umožní ostať pod hladinou dlhšie. Vedia zadržať dych až na 30 minút, v priemere však ostávajú menej ako 3 minúty.

Na Galapágoch žije približne 200 000 až 300 000 morských leguánov. Mladé morské leguány sú zvyčajne čierne, zatiaľ čo dospelé morské leguány možno nájsť v kombinácii čiernej, zelenej, červenej a šedej.

Charakteristickým je pre ne ostnatý hrebeň, ktorý sa tiahne pozdĺž hlavy a celého chrbta. Tieto zvieratá sú na môj vkus prekvapivo malé, dosahujú dĺžku 50 až 100 centimetrov, veľké jedince až 150 centimetrov, samičky vážia okolo 0,5 kilogramu, zatiaľ čo samce 1,5 kilogramu, nie sú to teda žiadni obri.

Živia sa riasami, ktoré rastú pri pobreží. Ide o jediných jašterov, ktorí si v dospelosti hľadajú potravu výhradne v mori. A keďže jedia potravu s vysokou koncentráciou slanej vody, často ich uvidíte, ako kýchajú cez ňufák kryštály soli. Preto majú na nose biely pás, ktorý upúta vašu pozornosť.

Ich hlavnými nepriateľmi sú zmeny počasia (El Niño dokáže znížiť populáciu až o 85 %), aj znečistenie prostredia, ktoré majú neblahý vplyv na ich potravu. Introdukcia psov, mačiek a iných invazívnych druhov spôsobila útoky na ich mláďatá. 

Ku vtákom z Galapág sa dostaneme podrobne ešte nižšie, do popredia však jasne musíme dať tento jedinečný úkaz a ďalšie veľké turistické lákadlo. Sula modronohá (Sula nebouxii) je jedným z najpopulárnejších a najznámejších galapágskych zvierat. Meno tohto vtáka pochádza z jeho jedinečne sfarbených nôh, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu v procese párenia. Samce s intenzívnejšími odtieňmi modrej na nohách sú vnímané ako mužnejšie a v konečnom dôsledku priťahujú viac samíc.

Počas dvorenia samce suly modronohej darujú svojim vysnívaným samičkám malú paličku alebo kameň a neskôr ukážu farebné chodidlá svojmu potenciálnemu partnerovi.

Tieto vtáky sa zvyknú kŕmiť v blízkosti brehu, ponorením sa do vody a chytaním malých druhov rýb, ako sú ančovičky a sardinky, na ceste späť na hladinu. Vo vzduchu sú obratné, do vody sa ponárajú rýchlosťou až takmer 100 kilometrov za hodinu. Na ostrove North Seymour, Española, Floreana, Isabella, Pinzon a Santa Cruz môžete zvyčajne vidieť veľké populácie suly modronohej - vtákov, ktoré sú obrovským lákadlom týchto ostrovov.

Tento žralok (Carcharhinus galapagensis) sa vyskytuje po celom svete, aj keď ho pôvodne objavili na tomto súostroví. Žraloky sa podobajú útesovým a tmavým žralokom, ale líšia sa hlavne vnútornou kostrou, keďže žraloky galapážske majú podstatne menej stavcov ako ich náprotivky.

Títo podvodní predátori sa živia predovšetkým rybami, chobotnicami ale lovia aj tulene a uškatce. Žraloky galapážske sa radi zdržiavajú v plytkých vodách a spozorovali ich pri útesoch. Zatiaľ čo sa nachádzajú na celých Galapágoch, majú tendenciu sa zhromažďovať väčšinou okolo Wolfových a Darwinových ostrovov.

Uškatce sú jedny z prvých zvierat, s ktorými sa pravdepodobne stretnete počas dovolenky na Galapágoch, na ostrovoch ich žije viac ako 20 000. Uškatce, pôvodom z Kalifornie, sa prispôsobili teplejšiemu prostrediu ostrovov a vyvinuli sa do iného druhu.

Uškatce často uvidíte, ako sa povaľujú na skalách, plávajú v oceáne alebo sa stretávajú na súši s inými uškatcami, pretože uprednostňujú život v skupinách 30-50 zvierat. Samce sú polygamné a majú často hárem, kde nájdeme 5-20 samíc. Samice môžu mať mláďatá až v treťom roku života.

Ak budete mať šťastie, môžete vo voľnej prírode zahliadnuť aj mláďa. Tieto malé zvieratá sú zvyčajne videné v starostlivosti svojich matiek. Alebo ich uvidíte, ako sa učia plávať v plytších oblastiach.

Vyskytujú sa tu dva druhy, ktoré však bežný laik ťažko odlíši. Arctocephalus galapagoensis je menší, s väčšími očami a ušami viac vytŕčajúcimi. Na rozdiel od Zalophus wollebaeki sa radšej zdržiava na sklalistých pobrežiach. Jeho príbuzný zasa preferuje piesočné pláže a móla v prístavoch.

Galapágske tučniaky (Spheniscus mendiculus) sú výnimočné, pretože sú jediným druhom tučniakov, ktorý sa nachádza severne od rovníka. Tieto malé zvieratá sa zvyčajne vyskytujú v chladnejších oblastiach Galapág, hlavne na ostrove Fernandina a Isabela a majú tendenciu žiť v malých jaskyniach alebo štrbinách. Živia sa predovšetkým húfmi rýb - lovia malé druhy, ako sú ančovičky, sardinky a parmice. Ich krídla slúžia ako plutvy vo vode, čo z nich robí rýchlych plavcov. Potápači by mali byť vždy v strehu, pretože je známe, že sa v nečakaných momentoch priblížia zozadu.

Tučniak galapágsky je najmenším druhom svojho rodu, s dĺžkou tela 48 až 53 cm a hmotnosťou 2 až 2,5 kg. Samec má nepatrne väčšie rozmery než samice. Veľkosť zodpovedá Bergmannovému pravidlu, veľkosť zvierat rovnakého druhu alebo príbuznej skupiny sa zväčšuje so vzdialenosťou od rovníka k obom pólom.

Tučniak galapágsky je veľmi vzácny vták s nízkou populáciou, obýva len menšiu časť ostrovov. Je to endemický druh, ktorý sa nachádza len na niektorých ostrovoch, zároveň patrí medzi ohrozené druhy. Podľa Medzinárodného zväzu ochrany prírody v divočine prežije len 1 200 dospelých jedincov ročne.

Absencia dravcov spôsobila, že vtáci na Galapágach sú nebojácni. To znamená, že mnoho z nich je veľmi jednoduché zahliadnuť. Žije tu 58 druhov, z ktorých 28 je endemických a okolo 30 druhov je sťahovavých vtákov.

Morské druhy môžete najčastejšie vidieť v suchých pobrežných oblastiach. Tu pravdepodobne uvidíte troch zástupcov čeľade terejovitých, albatrosy galapágske - nenajdete ich inde na svete ako na ostrove Espaňola, kde hniezdi kolónia 12 000 párov a zástupca jediných dvoch rodov nelietavých morských vtákov, tučniakov galapagskych a kormoránov.

Najlepšia doba na pozorovanie vtákov je v zime (od októbra do februára), kedy je väčšina sťahovavých druhov doma a vtáci sa rozmnožujú. Skúsený ornitológ môže za deň uvidieť až 50 druhov a laik by mal byť schopný zbadať približne 20.

V raji však hrozí aj určité nebezpečenstvo - zavlečenie pevninských zvierat, ktoré sem priviezli ľudia sťahujúci sa na ostrov za prácou, má priam katastrofálne následky. Vtáky sa stávajú korisťou mačiek a krýs a kozy ničia ich prirodzené prostredie. Poľnohospodárstvo na obývaných ostrovoch tiež devastuje ekosystém a prírodný jav El Niňo (odchýlka v systéme morského prúdenia v Tichom oceáne) prináša choroby prenášané komármi a narušuje miestny potravinový reťazec.

Jasne ružové plameniaky červené (Phoenicopterus ruber) z Galapág sú v mnohých ohľadoch podobné plameniakom americkým, až na to, že tento poddruh je oveľa menší a znáša menšie vajíčka. Charakteristický odtieň plameniaka je výsledkom jeho stravy. Plameniaky sa živia hlavne riasami, kôrovcami a rastlinami, ktoré obsahujú veľké množstvo karotenoidového pigmentu, ktorý ovplyvňuje intenzitu ružového peria a kože vtákov. Plameniaky červené-galapágske sú monogamné a pária sa v plytkých vodách.

Zvyčajne ich môžete vidieť stáť na jednej nohe, aby znížili telesné teplo a fyzickú námahu. Aj keď sú to spoločenské vtáky, ktoré žijú v kolóniách, okolo ľudí sú zvyčajne plaché. Na rozdiel od dospelých plameniakov sa mláďatá zvyčajne rodia s rovným zobákom a sivou farbou a môže trvať až tri týždne, kým sa ich zobáky typicky ohnú. Najlepšie miesta na pozorovanie plameniakov na Galapágoch sú Punta Cormorant, Floreana a Puerto Villamil na ostrove Isabela.

Jeden z najzaujímavejších rituálov na Galapágoch je rituál párenia albatrosa tropického (Phoebastria irrorata). Tieto širokokrídle vtáky, ktoré sú zároveň najväčším druhom vtákov na Galapágoch, sa stretávajú so svojimi celoživotnými partnermi na ostrove Española, jedinom mieste hniezdenia albatrosa tropického na svete. Monogamné vtáky potom začnú dvorný tanec, pri ktorom sa budú navzájom klaňať, hrkútať a behať jeden okolo druhého.  

Po párení samica znesie jedno vajce a samce aj samice sa striedajú v inkubácii svojich potomkov, až kým sa nevyliahnu. Ak budete mať šťastie, možno budete môcť vidieť mláďatá albatrosov tropických, ako sa prvýkrát pokúšajú lietať. Keď sa albatrosy na ostrove Española nepária, zvyčajne ich nájdete v ekvádorskom a peruánskom kontinentálnom šelfe.

Spomedzi piatich druhov fregat na svete nájdete na Galapágoch dva z nich: fregatu ebenovú (Fregata minor) a fregatu vznešenú, často známu aj pod názvom fregata nádherná (Fregata magnificens). Majú zahnuté zobáky a veľké čierne krídla, ale sú ľahko pozorovateľné vďaka ich jasne červeným vakom na hrdle. Ak navštívite Galapágy počas obdobia párenia, uvidíte, ako samčie druhy priťahujú pozornosť žien tak, že nafúknu hrude, až kým nebudú pripomínať veľké červené balóny.

Galapágske druhy nepatria do skupiny morských vtákov (ich perie nie je naolejované), preto ich nikdy neuvidíte potápať sa do vody ako niektoré iné druhy, dotýkajú sa len hladiny. Na vodnú hladinu nepristávajú, svoju korisť ulovia už počas letu. Sú známe tým, že neľútostne vytrhávajú potravu z úst iných vtákov, a preto sa nazývajú fregaty podľa typu lodí, ktoré zvyčajne uprednostňujú piráti pri lúpení a napádaní cudzích lodí.

Zaujímavosťou je, že fregaty hniezdia na vyššie položených miestach, majú krátke nohy, a preto im hniezdenie vo výškach uľahčuje následný odlet. Ak by pristáli priamo na zemi, je dosť možné, že by potom nedokázali znovu vzlietnuť.

Ako už názov napovedá, kormorán nelietavý (Phalacrocorax harrisi) je jediným druhom kormoránov na svete, ktorý nevie lietať. Tento endemický druh na Galapágoch stratil schopnosť lietať po tom, čo sa prispôsobili bohatej zásobe potravy na ostrovoch a nedostatku konkurencie. Výsledkom je, že dnešné vyvinuté druhy majú zmutované krídla, ktoré sú oveľa menšie ako veľkosť rozpätia krídel, ktoré by potrebovali na lietanie.

Hoci sa nelietajúci kormorán nedokáže vzniesť do vzduchu, je neuveriteľne obratný vo vode, kde sa živí najmä úhormi, rybami a chobotnicami. Ich svalnaté nohy a blany im umožňujú ponoriť sa hlboko do oceánu a ich flexibilné krky im umožňujú loviť potravu medzi skalami a útesmi.

Na rozdiel od vyhynutého vtáka dronta mauricijského, známeho ako vták Dodo, ktorý sa kedysi nachádzal na Mauríciu, má kormorán nelietavý šťastie, že ho nemal kto vykynožiť a nepadol za obeť hladným pirátom.

Známy aj ako myšiak ostrovný (Buteo galapagoensis), je jediným dravým vtákom nachádzajúcim sa na Galapágskych ostrovoch. Je to vzácny druh dravca, ktorý opäť nájdete len na Galapágoch. Tieto agresívne dravce sa živia hlavne bezstavovcami, ale lovia aj hlodavce, plazy, vyliahnuté korytnačky a malé vtáky.

Ich perie je zvyčajne tmavohnedé alebo čierne a veľkosťou sa podobá americkým jastrabom červenochvostým. Ako je to u väčšiny jastrabov, samice sú väčšie ako ich mužské náprotivky. Tieto dravce predstavujú hrozbu pre niektoré ohrozené druhy živočíchov na Galapágoch, ale zároveň zabezpečujú prirodzený kolobeh života v prírode.

(Grapsus grapsus) Vďaka svojmu farebnému pancieru a svetlým nohám ho na pláži rozhodne neprehliadnete a ľahko ho rozpoznáte už z diaľky. Tieto kraby, ktoré sa zvyčajne nachádzajú na skalnatých pobrežiach ostrovov, zohrávajú dôležitú úlohu v ekosystéme Galapág, pretože jedia veľkú časť odpadu na pobreží, od placenty uškatcov až po parazitov iných živočíchov a leguánov.

Hovorí sa, že dostali meno po karibskom tanečníkovi, a to práve vďaka svojej obratnosti pri skákaní zo skaly na skalu a schopnosti behať v štyroch smeroch. Dospelé kraby majú charakteristické intenzívne modré a červené sfarbenie panciera s bielym alebo svetlomodrým spodkom. Mladšie kraby majú tmavšie sfarbenie s červenými škvrnami, ktoré poskytujú vyšší stupeň maskovania. Zakaždým, keď kraby zvlnia svoju ulitu, škvrny sa postupne zväčšujú, až kým nedosiahnu sfarbenie ako v dospelosti.

Samice krabov Sally Lightfoot nosia vajíčka so sebou na bruchu, kým sa nevyliahnu do vody. Larvy potom vyplávajú do hlbších vôd, kde skonzumujú fytoplanktón a podstúpia rýchlu sériu zvliekania. Nakoniec prechádzajú metamorfózou, aby sa z nich stali mladé kraby a plávajú na pobrežie.

Tieto mláďatá majú tendenciu cestovať vo veľkých skupinách, kým nedosiahnu zrelosť, po ktorej sa stanú väčšinou samotárskymi, v prípade, ak sa nepária. Keď sa kraby nepária alebo nekŕmia, trávia čas schovaním sa v puklinách skál. Ak ich vyrušíte, môžu ako obranný mechanizmus na nepriateľa striekať vodu alebo zhodiť jednu nohu.

Ak navštívite Galapágy, pravdepodobne uvidíte niekoľko lávových jašteríc (Microlophus spp.) opaľujúcich sa na vrchole lávových kameňov – odtiaľ ich názov. Sú to najhojnejšie druhy plazov na ostrovoch. Aj keď je na Galapágoch sedem druhov lávových jašteríc, je takmer nemožné rozlíšiť medzi nimi rozdiel. Je ľahšie rozlíšiť samcov lávových jašteríc od samíc, pretože samce sú väčšie a majú pruhy, zatiaľ čo samice sú o niečo menšie a majú červenú hlavu a hrdlo.

Keď sa samce lávových jašteríc cítia ohrozené inými jaštermi, zapoja sa do súťaže v pretláčaní, aby sa navzájom zastrašili. Majú tiež jedinečnú schopnosť samoamputovať si vlastný chvost, ak ich náhodou chytí predátor.

Galapágy môžeme skutočne označiť za faunový unikát. Jedinečné miesto s ešte výnimočnejším životom, ktorý nikde inde nenájdete. Vzdialený kút Zeme ležiaci na rovníku toho ponúka ešte oveľa viac a je skutočne luxusnou destináciou, z ktorej si odnesiete výnimočné zážitky.