Poradíme vám, ako sa vyhnúť davom turistov

Príchod internetu koncom deväťdesiatych rokov a následne jeho rozšírenie medzi širokú verejnosť celkom zmenil logiku cestovania. Keď BUBO podnikalo prvé cesty za hranice vtedajších všedných dní, cestovali sme do Sýrie, na Gibraltar alebo za polárny kruh s hrubým atlasom sveta a snažili sa zorientovať v meste podľa strohých máp slúžiacim vodičom na šikovný vjazd do centra. Vo februári 2005 sa v našich počítačoch zjavili google mapy a v septembri 2008 tieto interaktívne mapy prišli aj do našich mobilov. Cestovanie sa tým celkom zmenilo. Turista zrazu nemá problém zorientovať sa kdekoľvek v meste a prísť tam, kam chodia všetci. S dôrazom na slovo všetci. Stránku tripadvisor, ktorá je hlavným zdrojom masového poznania, mesačne navštívi stosedemdesiat miliónov turistov bažiacich po informáciách. Cestovanie je zrazu jednoduchšie, dostupnejšie, ale aj uniformnejšie, masovejšie a... nudnejšie. 

Cestovanie zmenili aj nízkonákladové letecké spoločnosti, ktoré obrátili vnímanie hodnoty lietania naruby. Tisíce ľudí sa každý piatok presúvajú za zábavou do iných miest, aby sa v pondelok vrátili domov, a taxík na letisko je často drahší než samotná letenka. Víkendoví turisti si otvoria tripadvisor či iné stránky s odporúčaniami, čo vidieť a navštíviť v meste, a zamieria tam, kam idú všetci. Barcelona či Praha by o tom vedeli rozprávať. A čoraz viac európskych miest zápasí boj o to, aby sa nestali len skanzenom pre turistov. 

Cestovanie zmenili aj ponuky súkromných bytov prenajímaných cez internet. V Paríži dnes ponuka bytov o polovicu prevyšuje množstvo hotelových izieb. Mnohé mestá sa snažia s portálmi na krátkodobé prenajímanie bytov bojovať s cieľom chrániť domáce obyvateľstvo. Robí to Berlín, ale robí to napríklad aj Reykjavík, kde si len na hlavnej ulici tohto sympatického mesta môžete (vo veľkom predstihu) vyberať z viac než stovky bytov ponúkaných na prenájom. Takéto byty vytláčajú z mesta domácich, zvyšujú ceny nehnuteľností a robia centrum Reykjaviku pre bežného Islanďana v podstate nedostupným. Každá minca má dve strany. 

Cestovanie zmenili aj výletné lode, najrýchlejšie rastúce odvetvie turizmu. V roku 2017 sa plavilo na výletných lodiach 26 miliónov dovolenkárov (takmer o 10 miliónov viac než v roku 2009). Láka ich nízka cena, pohodlie plávajúceho hotela, ktorý sa presúva, kým oni večerajú, či spia, a za pár dní im umožní odfajknúť si množstvo krajín a absolvovať celý rad štvorhodinových prehliadok miest, ktoré sa im zlejú do jednej.

Tento typ cestovania je obrazom našej dnešnej doby. Má to byť lacné, rýchle, pohodlné aj za cenu nulového zážitku, bezpohlavnej atmosféry a masového biznisu, keď dovolenkári vidia všetky atrakcie v kolóne desiatok autobusov, ktoré ukazujú to isté im, ako aj dvom tisícom spolucestujúcich z ich lode. Z top destinácie výletných lodí, z Benátok sa vysťahovala už polovica pôvodného obyvateľstva. A prispelo k tomu aj osemdesiattisíc turistov, ktorí sa každý deň tiesnia pri ich lagúnach a kanáloch. 

Iným spôsobom, ale predsa zmenili cestovanie aj selfie tyčky. Kým ste pred pár rokmi ešte potrebovali iných turistov na spoločnú fotografiu z dovolenky, dnes len vytiahnete selfie tyčku a nemusíte nikoho o nič prosiť, keď chcete mať peknú fotografiu na instagrame či originálne vtipnú momentku od šikmej veže v Pise. Na mnohých miestach sa už zdá byť selfie dôležitejšia než pôvodný objekt záujmu a namiesto nazerania do knižných sprievodcov turisti naťahujú ruku s tyčkou. Mnohé mestá a miesta vo svete už toho začínajú mať plné zuby a reagujú zákazmi. Dnes sa so selfie tyčkou neodfotíte napríklad pri milánskej katedrále, vo Van Goghovom múzeu v Amsterdame, ale ani v Zakázanom meste v Pekingu či v saudskej Mekke (ak by ste sa tam ako nemoslim niekedy dostali). Najmä pre Číňanov, ktorí ľúbia selfies, to musela byť poriadna rana. 

Každý chce mať fotografiu, ako stojí sám na Veľkom čínskom múre, no väčšina ho navštívi v dave iných turistov. Ak vás k tomu na mieste nemotivuje sprievodca a nedá vám dobrú radu, skončíte na klasickom organizovanom výlete, dorazíte na nesprávne miesto na múre, prídete neskoro a odídete s pocitom, že Veľký čínsky múr je proste vždy plný. Aj vo vychytených destináciách sa tomu dá vyhnúť. Chce to však skúsenosti, energiu a chuť spoznávať viac. Chuť, ktorú musíte mať spoločnú s niekdajšími objaviteľmi. A my v BUBO ju máme. 

BUBO nevzniklo ako obyčajná cestovná kancelária, vždy nás hnala túžba objavovať svet. Keď sme začiatkom deväťdesiatych rokov vyrážali za severný polárny kruh, doma sa báli, že tam zmrzneme. Na hraniciach medzi Izraelom a Sýriou sme riešili nevyriešiteľný problém izraelskej pečiatky v pase, s ktorou nikoho nikdy nepustili do Sýrie. Nás áno, lebo sme nevedeli... Cesta do Maroka znela ako cesta do rozprávok tisíc a jednej noci. 

V roku 1997 sme objavili pre našich klientov Thajsko a opäť nás sprevádzal strach ako posolstvo z filmov. Veď aj Nicole Kidmanovej v seriáli Bangkok Hilton dali do batožiny drogy, a báli sme sa, že ked neskončíme v doživotnej base za podstrčený kokaín, určite nás zničí prostitúcia, čo bola druhá z dvoch tém, ktorú si Slováci vtedy s Thajskom spájali. No každý, kto s nami odvtedy vstúpil do krajiny priateľských úsmevov, sa na mieste presvedčil, že všetky strachy a predsudky sú nepodložené a smiešne. 

O rok neskôr sme prvýkrát navštívili Barmu. V tom čase vojenská junta vydávala víza len na pár dní a ešte mnoho rokov sme sa prechádzali medzi tisícročnými pagodami úžasného barmského Baganu celkom sami. Turistický svet o Barme nevedel, tí, ktorí vedeli, sa jej vyhýbali a demokratický západný svet nás presviedčal, že do Barmy nemáme chodiť, lebo tým podporujeme miestnu armádu. My sme podporovali miestnych dobrých ľudí, pre ktorých sme boli často jediným zdrojom príjmu. A keď si spomeniem, ako mi miestny sprievodca po štvrtom barmskom pivku plakal a vysvetľoval, že aj on chce zažiť, čo je to demokracia, alebo ako disidentskí Fúzatí bratia v Mandalay dychtivo hltali každé slovo o tom, ako to vyzerá za ich oponou, som dodnes presvedčený, že sme konali správne. 

Podobné príbehy sme zažívali aj na Kube, ktorá bola v roku 2002 mimo Varadera ostrovom pre objaviteľov. Zažili sme ich aj v roku 2005 v Severnej Kórei, ktorú v tom čase navštívilo ročne len 350 ľudí z celého sveta. Dodnes nám občas niekto vytkne, že cestami do týchto krajín podporujeme režim, s ktorým ani my nesúhlasíme. My sme však dodnes presvedčení, že práve príchod rozhľadených turistov s informáciami a s úctou k obyčajným dobrým ľuďom tehličku po tehličke búra múr medzi diktatúrou a okolitým svetom. Mnohí Slováci už dnes zabudli, čo to znamenalo mať prázdnu plechovku od Pepsi Coly na poličke v detskej izbe či uhladenú dolárovú bankovku vloženú medzi najcennejšie listy. Uvedomelí turisti sú poslovia z iného lepšieho sveta a prinášajú dobrým miestnym ľuďom nádej. 

Keď sme začiatkom milénia prešli po zemi z Pekingu do Dillí cez Tibet a Nepál, ani sme netušili, že sa to nedá. V Lhase nás vítali, veď západných turistov sem chodilo menej ako málo a vytvorili sme si vzťahy, ktorými žijeme dodnes. No aj miliardové krajiny ako Čína či India boli okolo milénia ešte turisticky neprebádané. Hotely bežne neubytúvali nečínskych turistov a príbehy boja s čínskou byrokraciou nezvyknutou na turistov, ktorí chcú cestovať po krajine mimo ciest vyšliapaných čínskymi turistami, by sme mohli rozprávať. 

Už Johann Wolfgang von Goethe v osemnástom storočí písal, že človeka už nič neprekvapí a kamkoľvek príde, vie, čo ho tam čaká. No aj o dvesto rokov neskôr máme neuveriteľnú možnosť cestovať do krajín, kde ešte vždy môžeme byť hostia a nie bežní turisti. Stačí, keď nás neodradí dlhá cesta (Patagónia), nespravodlivo zlé meno (Irán), blízkosť známejšej destinácie (Guatemala ako sused Mexika) či rozľahlosť krajiny a nevybudovanie turistickej infraštruktúry (Namíbia). O cestách do oblastí, kam treba ísť práve teraz, hovorí aj naša septembrová akcia Od pólu k pólu. V našich cestovateľských novinách nájdete zoznam top pamiatok sveta mimo klasických turistických trás, o Iráne píše Tomáš Kubuš, o tom, že aj v známej Číne jestvujú Európanom neznáme miesta, hovorí Samuel Klč. Ešte aj dnes je čo objavovať. Len musíte byť krok pred ostatnými. 

Dnes sa dá cestovať skutočne tak lacno ako nikdy v histórii ľudstva. Za originálnymi zážitkami je však cesta azda ešte zložitejšia než kedysi. Za takéto zážitky môžete platiť buď vyššou cenou, keď chcete dobyť severný pól, spoznať kmene Papuy Novej Guiney či africké krajiny, kde iný ako ohromne drahý servis nejestvuje. No platidlom je aj odvaha zdvihnúť zrak a nechať sa osloviť krajinami, ktoré sú menej známe, no nemenej krásne ako tie najnavštevovanejšie na svete. 

My vám v tom radi pomôžeme. Poďte s nami do krajín, kde lokálne obchodíky ešte nevystriedali suvenírové obchody s magnetkami vyrobenými v Číne ani univerzálne príjemné bary, ako o tom už pred šesťdesiatimi rokmi písal nemecký spisovateľ Hans Magnus Enzensberger, keď varoval pred tým, že turisti menia celý svet na svoj obraz.

A mimochodom, uzatvoríme stávku? Pozrite si krajiny, o ktorých v svojom článku píše Ľuboš Fellner. Podnestersko, Východný Timor, Mongolsko, Papua Nová Guinea... Uveríte nám, že o pätnásť-dvadsať rokov sa sem bude chodiť bežne a zážitky turistov tu budú celkom iné - dostupnejšie a... nudnejšie?