Quito - hlavné mesto Ekvádoru

Quito, obklopené zasneženými sopkami, sa nachádza len 24 kilometrov od rovníka. Ide o zvláštne a krásne mesto, kde po celý rok panuje príjemné jarné počasie. Počas inkskej a predinkskej doby išlo o významné mesto, pôvodné budovy boli zbúrané a dnes sa tu stretáva koloniálna architektúra a sochárstvo z dôb španielskej nadvlády s čistými líniami moderných častí. Vďaka kombinácii nadherných koloniálnych kostolov a kláštorov, žiarivých sklenených výplní a súčasnej uhladenej architektúry je Quito jedným z najkrajších miest celej Latinskej Ameriky.

Hlavné mesto Ekvádoru leží na úpätí sopky Pichincha, ktorá ma dva krátery - starý vyhasnutý Rucu Pichincha (4 969 m n. m.), ktorý leží bližšie k mestu, a nový aktívny kráter Guagua Pichincha (4 794 m n. m.). Mesto vďačí za svoje meno kmeňu Quito. Keď sa ríša Inkov rozšírila pod vedením Huayny Cápaca až do Ekvádoru, pôvodní Indiáni žijúci na území dnešného Quita kládli pozoruhodný odpor nájazdníkom z mesta Cuzco (v dnešnom Peru).

Nakoniec Huayana Cápac nielenže pripojil oblasť k ríši, ale tiež sa oženil s krásnou princeznou z dobytého kmeňa a ustanovil Quito severným hlavným mestom Inkov. Vybudovala sa tiež cesta, ktorá spájala Quito s Cuzcom, ktoré si Huyana Cápac zvolil za svoje sídlo.

Hlavnou príčinou rozpadu ríše bolo jeho rozhodnutie rozdeliť kráľovstvo Inkov na severnú a južnú časť, a to, že v oboch oblastiach splodil synov. Keď Huyana Cápac zomrel, jeho legitímny dedič Huáscar si nárokoval trón v Cuzc  a nelegitímny (podľa mnohých obľúbený) syn Atahualpa sa sám prehlásil za vládnuceho Inku v meste Quito.

Riešenie otazky nároku na trón nebolo jednoznačné, tiež z dôvodu inkského systému nástupníctva, ktorý sa nezakladal len na poradí narodených detí. V mnohých prípadoch nástupníctva bol prehliadaný prvorodený Inkov syn v prospech mladších súrodencov, a to v prípade, ak prejavili lepšie vodcovské schopnosti, múdrosť a odvahu. V prípade Huáscara a Atahualpy podporovali poddaní v oboch častiach kráľovstva svojho miestneho nasledovníka.

Rok po tom, ako nechal Francisco Pizarro popraviť Atahualpu na hlavnom námestí v Cajamarce (dnešné severné Peru), prišiel Sebastián de Benalcázar v doprovode conquistadora (dobyvateľa) Diega de Almagro, aby vzniesol v mene španielskej koruny nárok na Quito. Na odpor sa im postavil Atahualpov generál Rumiňahui (kamenná tvár) a keď zistil, že nemôže vyhrať, radšej palác Inkov zapálil, akoby ho nechal padnúť do rúk dobyvateľov. Plamene sa rozšírili a mesto, ktoré sa španielom konečne podarilo prehlásiť za ich, ľahlo popolom.

Rumiňahui bol medzitým zajatý a popravený. Z tohto dôvodu nie sú v Quite žiadne inkské stavby. Jediné, čo zo skvtostných budov na náhornej planine ostalo, boli mohutné kamenné základy. Na týchto základoch postavili španielski dobyvatelia kostoly, kláštory a paláce v štýle latinskoamerického baroka.

Koncom 16. storočia dosiahol počet obyvateľov 1 500 a nové koloniálne mesto sa stalo sídlom kráľovského súdneho dvora Real Audiencia pre provincii Quito. Vďaka rastúcemu počtu kostolov, ženských a mužských kláštorov získalo Quito prezývku “Kláštor Ameriky”. Tie isté budovy presvedčili v roku 1978 Organizáciu spojených národov, aby mesto zapísala na zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Začiatok koloniálnej éry so sebou priniesol postupné zavádzanie zmien: pestovanie pšenice, konverzia pôvodného indiánskeho obyvateľstva na kresťanstvo a nahradenie pôvodnej kultúry koloniálnou vládou a zákonmi. V nasledujúcich storočiach sa Quito stalo centrom umenia a sochárstva v Novom svete.

Quitská škola vytvárala umelecké diela charakterizované násilnými kresťanskými motívmi, akými boli napríklad mučení svätci umierajúci v desivých a krvavých výjavoch, používali sa sýte tmavé farby v kombinácii so zlatou farbou. Ich štýl sa podobal prácam Cuzskej školy v Peru.

Avšak rast a rozvoj Quita nemal vždy ľahký priebeh. Proti kráľovskej dani z predaja vypukla v roku 1952 krvavá vzbura, ďalšia sa udiala v roku 1765, kedy sa rozšírila fáma, že vládou poskytovaný rum bol otrávený, aby zlikvidoval chudobnejšie vrstvy obyvateľstva. Ale život plynul pomerne pokojne aj ďalej, až kým hnutie za nezávislosť nepreniklo až do Ekvádoru a nevypuklo povstanie.

V auguste roku 1809 v Quite vzplanuli prvé iskry revolúcie a 24. mája 1822 mesto padlo po krvavej bitke na úpätí Pichinchy do rúk povstaleckých jednotiek pod vedením maršala de Sucre. 24. máj je v súčasnosti štátnym sviatkom. Ekvádor bol osem rokov súčasťou Veľkej Kolumbie - spájajúcej pod jednou vládou územie súčasnej Kolumbie, Venezuely, južnú časť Strednej Ameriky a časti Ekvádoru, ale v roku 1830 sa osamostatnil za vlády prezidenta Juana Josého Floresa.

Kým Centro Histórico (staré mesto) s kostolmi, kláštormi a nabielo natretými domami s červenými strechami sa od koloniálnej éry veľmi nezmenilo, severné Quito sa dnes pýši obrovskými obchodnými centrami, bankami na každom rohu, nákupnými pasážami, ambasádami a luxusnými vládnymi budovami.

Obytné štvrte vyšších sociálnych vrstiev sa sústreďujú práve do tejto časti Quita. Najchudobnejšia oblasť sa nachádza prevažne v južnej časti mesta spoločne s továrňami a strediskami ťažkého priemyslu, ktoré sa ťahajú pozdĺž Panamerickej diaľnice, dnes známej ako Panamericana.

Quito sa dnes rozprestiera ďaleko za hranicami starého mesta, dokonca sa na západe rozširuje az na svahy vulkánu Pichincha. Mesto sa rozrástlo do diaľky 35 kilometrov, ale široké je len 3-5 kilometrov. Na východnej strane mesta sa v dobrej dostupnosti nachádza Los Chillos, údolie s viac ako 300 000 obyvateľmi, ktoré v posledných rokoch zažíva stavebný rozmach.

Napriek rastúcemu počtu obyvateľov (2,8 milióna) sa mestu podarilo zabrániť vzniku rozľahlých favel, ako je to bežné v mnohých metropolách Južnej Ameriky. Existuje však mnoho oblastí, kde je úroveň bývania naozaj jednoduchá a zásobovanie vodou a elektrinou nestále, takisto pouličná kriminalita sa začala objavovať aj v tých najluxusnejších častiach Quita. K problémom v Quite prispievajú aj dopravné zápchy na starobylých dláždených uliciach, ktoré nikdy nenavrhli pre autá a znečistenie ovzdušia výfukovými plynmi.

Historické centrum Quita Centro Histórico v roku 1978 zaradili na zoznam svetového dedičstva UNESCO a vďaka rozsiahlemu projektu rekonštrukcie je dnes jedným z najpôvabnejších koloniálnych centier v Latinskej Amerike. Mestu vrátili veľkú časť niekdajšej veľkoleposti a neustále sa tu objavujú nové útulné hotely, reštaurácie a galérie.

Najlepším spôsobom, ako spoznať staré Quito, je prechádzka úzkymi uličkami, ktorá vás dovedie na hlavné námestie. Srdcom historického centra je Plaza de la Independencia (Námestie nezávislosti). Tomuto námestiu s ostrovčekmi zelene, medzi miestnymi nazývanému plaza Grande, dominuje Catedral Metropolitana (Metropolitná katedrála). Uprostred námestia stojí pomník z bronzu a mramoru, ktorý oslavuje prvé vyhlásenie nezávislosti Ekvádoru od jeho španielskych dobyvateľov v roku 1809.

Predpokladá sa, že katedrála v Quite, bola najprv z dreva a nepálených tehál, až kým v roku 1565 na jej mieste postavili oficiálny kostol. Katedrálu trikrát poškodili zemetrasenia a znovu ju opravili. Je plná obrazov niektorých z najlepších ekvádorských umelcov Quitskej školy. Medzi umeleckými dielami katedrály vyniká socha známa ako "Zavinovanie do plátna" od domorodého umelca Capiscaru. Rovnako ako mnoho sakrálnych budov postavených počas 16. a 17. storočia v Quite, aj katedrála vykazuje určité maurské vplyvy - prepracovaný kazetový strop nazvaný aj "artesonado" je nádhernou ukážkou mudejarského slohu.

Jeden z bočných oltárov skrýva pozostatky veliteľa oslobodeneckej armády, venezuelského maršala Antńia Josého de Sucre. Naľavo od hlavného oltára je socha prvého prezidenta Ekvádoru Juana Josého Floresa a plaketa za oltárom označuje miesto, kde zomrel prezident Gabriel García Moreno na následky strelných zranení, ktoré utŕžil pri návrate z omše. Preniesli ho cez ulicu naspäť do kostola, ale všetky pokusy o jeho záchranu boli márne.

Za rohom katedrály na calle García Moreno sa nachádza kaplnka El Sagrario, postavená medzi rokmi 1657 až 1706 ako hlavná kaplnka katedrály, ale dnes sa využíva ako samostatný kostol. V kupole je niekoľko zreštaurovaných fresiek do Francisca Albána. Na východnej strane Plaza de la Independencia stojí budova Palacio Municipal (radnica) z roku 1978 a severnú časť námestia zaberá Palacio Arzobispal.

Palác s nápadnou kolonádou v priečelí bol od 19. storočia tradičným sídlom arcibiskupa a je jednou z niekoľkých budov postavených okolo katedrály za účelom ubytovania cirkevných hodnostárov. Dnes v ňom sídlia obchody a reštaurácie.

Na severozápadnej strane námestia sa nachádza Palacio de Gobierno (Vládny palác). Ak by ste ho chceli navštíviť, rezerváciu si musíte urobiť deň vopred. Pri vchode stoja stráže v morých uniformách evokujúcich módu 19. storočia. Pôsobia trochu zastarane v kontraste s puškami, ktoré nosia prehodené cez rameno, tie použili pri pokuse o prevrat v roku 1975. Táto budova sa stala svedkom mnohých udalostí, hlavne v počiatkoch vzniku republiky.

Len od roku 1901 do roku 1948 bolo v Ekvádore ustanovených 39 vlád, štyri ústavy a raz sa dokonca počas obdobia 26 dní vystriedali štyria prezidenti. Pri prehliadkach paláca budete mať možnosť vidieť vnútorné nádvorie zdobené fontánami, kovaným zábradlím a kolonádou a niektoré vládne sály, ak práve nie sú využívané. Correa behom svojho úradovania, premenil prezidentské sídlo na múzeum.

Jedným z pokladov paláca je aj slávna mozaiková nástenná maľba oswalda Guayasamína zobrazujúca výpravu dobrodruha Francisca de Orellana do Amazónie. Takmer 400 rokov starý palác je neobvyklou zmesou formálnych a neformálnych prvkov a ide určite o jednu z mála prezidentských kancelárií na svete, kde prízemie na úrovni ulice prestavali na obchody so suvenírmi.  

Našou ďalšou zastávkou, len zopár krokov od námestia, je úchvatný kostol zo 16. storočia Iglesia de la Compaňía de Jesús. Stavba tohto najprezdobenejšieho jezuitského kostola v celej krajine trvala 163 rokov. Ťažko ju poškodilo zemetrasenie v roku 1987, ale v roku 2002 dokončili jeho rozsiahlu rekonštrukciu. Kostol je bohato zdobený zvnútra aj zvonku, je majstrovským dielom barokového a koloniálneho umenia v Quite, oltár pozlátený lístkovým zlatom a krásne maľby na klenutom strope mu priniesli prezývku “Sixtínska kaplnka Quita”.

Steny pokrývajú fresky maliarov Quitskej školy, motívy na stĺpoch vo vnútri kostola zreteľne vykazujú maurský vplyv a samotné stĺpy sú vraj kópiami Berniniho stĺpov z Vatikánu. Najvzácnejšie poklady kostola, vrátane obrazu Virgen Dolorosa (Sedembolestná Panna Mária) vykladaného smaragdami a zlatom, sú však uložené v trezoroch Centrálnej ekvádorskej banky, vidieť ich môžete len pri zvláštnych náboženských slávnostiach.

Pôvodné zbierky kostola boli kedysi podstatne bohatšie, v roku 1767, kedy bolo kráľovským dekrétom zakázané pôsobenie jezuitov na španielskom území, boli poklady z kostola uložené do 36 truhlíc a dopravené do Španielska na splatenie vojnových dlhov. Striebro, ktoré väčšinou zostalo, bolo určené na predaj, ale pobožní obyvatelia Quita odmietli čokoľvek kupovať s tým, že dané predmety patria Bohu.

Pri oltári sa nachádzajú pozostatky svätice Mariany de Jesús, v roku 1645 krajinu postihla nielen epidémia osýpok a záškrtu ale aj zemetrasenie, v čoho dôsledku zomrelo v Quite 14 000 obyvateľov, čo vyvolalo zúfalý pokus zastaviť valiacu sa lávu na mesto. Vtedy sa objavila 26-ročná Mária, osirelá dcéra z aristokratickej rodiny, ktorá všetok svoj majetok rozdala chudobným a vraj zázračne uzdravovala chorých.

Uzavrela dohodu s Bohom a ponúkla mu svoj vlastný život, ak sa mu podarí zachrániť zvyšok obyvateľov mesta. Legenda vraví, že Marianna okamžite ochorela a po jej smrti sa prestali šíriť choroby. Tesne pred jej úmrtím jej lekári pustili žilou, ako bolo zvykom a krv rozliali do záhrady pri jej dome. Tradovalo sa, že na miestach, kam krv dopadla, vyrástli ľalie, a preto ju pápež nazval aj “ľalia z Quita”.  V meste sa nachádza množstvo ďalších kostolov opradených rôznymi príbehmi.

Keď Španieli dobyli Ekvádor, priviedli tiež kňazov z rôznych rehoľných rádov - františkánov, augustiniánov, dominikánov a neskôr aj jezuitov. Behom 50 dní po založení Quita v roku 1534 začali františkánski mnísi so stavbou vlastného kostola, ktorý bol prvým typickým príkladom koloniálnej architektúry.

Každému cirkevenému rádu španielska pridelila koruna pôdu a všetky rády medzi sebou súperili pri výstavbe kostolov, kláštorov a námestí. Flámsky františkán Jodoco Ricke založil neoficiálnu školu pre domorodé deti, aby ich naučil náboženstvo a umenie. Táto inštitúcia sa stala úplne prvou školou výtvarných umení v Južnej Amerike.

Františkáni objavili tvorivé schopnosti pôvodných obyvateľov a tiež priviedli talentovaných moslimov obrátených an kresťanstvo. Motívy slnka (najvyšší boh Inkov) sa bežne objavujú vedľa madony s dieťaťom a stropy stavieb často zobrazujú mudejarské vplyvy. Táto zmes európskych a domorodých predstáv stvorila Quitskú umeleckú školu.

Umelecké hnutie ešte posilnili jezuiti po svojom príchode v roku 1586. Počas nasledujúcich 250 rokov vznikali prepracované kostoly s bohatou výzdobou, rezbárskymi prácami a nádhernými maľbami. Boli zakladané cechy a v polovici 18. storočia ovládlo celú umeleckú produkciu v Quite 30 cechov.

Pri objavovaní mesta je dobré získať predstavu o jeho usporiadaní zhora a zájsť na miesto, z ktorého je krásny panoramatický výhľad na mesto El Panecillo, na ktorom vrchole stojí sochy Panny Márie s výhliadkovou terasou na celú dolinu v ktorej Quito leží. Na kopec vedie množstvo schodov a cestičiek z calle García Moreno a calle Ambato, ale po ceste bývajú časté prepadnutia. V rámci šetrenia času sa vydávame na výhliadku autobusom.

Najveľkolepejšia atrakcia Quita je lanovka TelefériQo, otvorená do ôsmej večer, ktorá vedie od úpätia sopky Pichincha a vozí návštevníkovna vrchol Cruz Loma v nadmorskej výške 4 270 m n. m. Výhľad na Quito a na okolité hory je úchvatný, rovnako ako samotná nadmorská výška, je to azda najjednoduchšia štvortisícovka, na akú sa dostaneme.

Z vrcholu Cruz Loma môžete za päť až šesť hodín dôjsť na vrchol Rucu Pichincha a späť. Treba však rátať s chladným počasím a riedkym vzduchom, preto sa nikam neponáhľajte, kyslíkový bar tu nie je len tak na parádu. Odtiaľto sa môžete vybrať na trek priamo až ku kráteru sopky, alebo sa pohojdať na visutej hojdačke, ktorá je miestnou atrakciou.