Sintra – rozprávkové Portugalsko

Kráľovské sídla, paláce, husté lesy a romantické záhrady plné pestrej vegetácie – od pôvodných stredomorských druhov až po množstvo okrasných rastlín dovezených z celého sveta. A keď hovorím z celého sveta, myslím tým naozaj z celého. Nájdeme tu stromové paprade z Austrálie a Tasmánie, sekvoje z USA, cédre z Himalájí, kamélie z Japonska či rododendrony z juhovýchodnej Ázie. Vďaka čomu si Sintra vyslúžila označenie jedného z najčarovnejších miest celého Portugalska.

Za príjemnou klímou stojí predovšetkým unikátna mikroklíma pohoria Serra de Sintra a blízkosť Atlantického oceánu. Práve tá prospieva miestnej vegetácii a v minulosti lákala kráľovskú rodinu, ktorá tu hľadala úkryt pred rozpáleným hlavným mestom. V Sintre býva príjemnejšie – panuje tu oveľa chladnejšia a vlhkejšia klíma. Po stáročia sem preto smerovali panovníci, šľachta aj umelci.

História Sintry, ktorá mesto formovala do jeho súčasnej nádhernej podoby, preto láka návštevníkov z celého sveta. A niet sa čomu čudovať, že je zapísaná na zozname svetového dedičstva UNESCO ako kultúrna krajina. Samotný názov mesta sa spája s legendou, podľa ktorej Rimania nazvali tunajšie pohorie Mons Lunae – v preklade Hora Mesiaca – a verili, že je zasvätené bohyni Cynthii, ochrankyni Mesiaca. Práve z jej mena postupom času vznikol názov Cintra, neskôr Sintra.

Toto bola jedna z prvých otázok, ktorá mi pri prvej návšteve mesta napadla, a som si istá, že nielen mne. Odpoveď je vlastne až banálne jednoduchá. Môže za to miestna mikroklíma. Chladnejší a vlhší vzduch poskytoval najmä v letných mesiacoch úkryt pred horúčavami v hlavnom meste. Už od stredoveku tu preto pobývali portugalskí panovníci, ktorí sa sem chodievali tak trochu schovať.

Pri ich návštevách ich, samozrejme, nasledoval celý kráľovský dvor, šľachta, cirkevní hodnostári, úradníci aj bohatí obchodníci. Každý z nich si chcel postaviť vlastnú rezidenciu, vilu či zámoček práve v blízkosti panovníka. Postupne tak vznikli architektonické skvosty, ako napríklad Národný palác Sintra, ktorý slúžil ako hlavné kráľovské sídlo.

Skutočný rozmach však Sintra zaznamenala až s nástupom romantizmu. V 19. storočí nechal kráľ Ferdinand II. na mieste bývalého kláštora vybudovať azda najrozprávkovejší palác, Palácio da Pena, a jeho príkladom sa inšpirovali aj ďalší aristokrati. Vznikla Quinta da Regaleira, Palácio de Monserrate aj desiatky romantických víl, ktoré dnes dávajú Sintre jej nezameniteľný charakter.

Keď sa povie Sintra, vybavím si farebný palác s vysokými vežami, cimburím a bohato zdobenými fasádami, ktorý vyzerá, akoby ho niekto postavil z lega a teleportoval z rozprávky, k čomu prispieva aj jeho poloha. Stojí totiž na samotnom vrchole skalnatého kopca a už z diaľky priťahuje pozornosť nielen svojím tvarom, ale aj sýtymi farbami, medzi ktorými prevláda najmä žltá a červená.

Tento romantický skvost nechal postaviť portugalský kráľ Ferdinand II., ktorý pochádzal z Nemecka. Tamojší romantizmus ho v tom čase ovplyvnil natoľko, že si chcel svoju osobnú rozprávku vybudovať v Portugalsku. Jeho cieľom nebolo vytvoriť obyčajnú rezidenciu, ale akúsi pripomienku romantických snov, stredovekých legiend a rozprávkových príbehov. A uznajte sami, podarilo sa.

História tohto miesta však siaha oveľa ďalej, dokonca až do 12. storočia. Podľa legendy našla na mieste, kde dnes stojí Palácio da Pena, pastierka zázračnú sošku Panny Márie. Miestni považovali tento nález za znamenie a posolstvo z nebies, že ide o posvätnú pôdu. Správa sa rýchlo rozšírila, začali sem putovať veriaci a postavili tu aj malú kaplnku, kde si mohli uctiť Pannu Máriu z Peny (Nossa Senhora da Pena).

Tradovalo sa, že práve z tohto vyvýšeného miesta nad Sintre rád sledoval horizont Atlantického oceánu kráľ Manuel I. V roku 1502 tu údajne zazrel plachty vracajúcej sa flotily Vasca da Gamu, ktorá prichádzala z Indie. Tento moment mal kráľa natoľko ovplyvniť, že ho vnímal ako znamenie Božej priazne a potvrdenie svojho sna o veľkej námornej ríši.

Rozhodol sa preto na tomto mieste vybudovať kláštor, ktorý sa stal domovom a útočiskom rádu svätého Hieronyma. Ničivému zemetraseniu z 1. novembra 1755 sa však nevyhol. Zemetrasenie nezničilo „iba“ takmer celý Lisabon, ale zasiahlo aj ďalšie mestá vrátane rozprávkovej Sintry.

V roku 1838 kúpil pozemok kráľ Ferdinand II., ktorého víziou bolo premeniť toto zničené a chátrajúce miesto na romantický palác, útočisko kráľovskej rodiny a symbol moci Portugalska. Ferdinand II. zveril prestavbu nemeckému architektovi, geografovi a geológovi, barónovi Wilhelmovi Ludwigovi von Eschwegemu. Ten je zodpovedný za dnešnú podobu paláca, v ktorej sa kombinujú gotické, manuelské, renesančné aj maurské prvky.

Samotná prestavba trvala niekoľko desaťročí a bola dokončená v druhej polovici 19. storočia. Palác sa okamžite tešil priazni portugalskej kráľovskej rodiny. Bol dokonalým letným sídlom, ktoré však nevyužívali príliš dlho. Po revolúcii v roku 1910 a zrušení portugalskej monarchie bol palác premenený na múzeum, ktoré každoročne navštívia milióny návštevníkov.

Palác nie je čarovný iba zvonku. Vo vnútri ukrýva viac ako 150 miestností – od reprezentačných sál cez kráľovské apartmány až po súkromné izby členov kráľovskej rodiny. Nechýba pôvodný nábytok, bohatá štuková výzdoba, keramické obklady azulejos ani množstvo umeleckých diel, ktoré dotvárajú atmosféru kráľovského sídla. Pri prehliadke si tak nie je ťažké predstaviť, ako tu členovia kráľovskej rodiny trávili svoj čas.

K samotnému palácu patrí aj rozsiahly park s rozlohou približne 85 hektárov, ktorý vznikol ako súčasť Ferdinandovej koncepcie a plánov. Chcel vytvoriť krajinu, ktorá bude pôsobiť prirodzene, no zároveň bude premyslená do najmenšieho detailu. Nemôžem nespomenúť, že na tvorbe týchto záhrad sa podieľal aj rodák z českého Třebíča pri Slanom, len niekoľko desiatok kilometrov od Prahy.

Volal sa Václav Cífka a ako záhradný architekt pomohol vytvoriť túto dokonalú romantickú scenériu, ktorá patrí k najkrajším parkom v Európe. Počas prechádzky narazíte napríklad na vysoký kríž, Údolie jazier, Údolie papradí či Mníchovu jaskyňu. Celý areál je natoľko rozsiahly, že ak si ho chcete naozaj vychutnať, vyhraďte si na jeho prehliadku aspoň celý deň.

Takmer na dosah od Palácio da Pena stojí ďalšia neprehliadnuteľná a ikonická pamiatka – Castelo dos Mouros alebo Maurský hrad. Niekomu môže pripomínať zmenšenú verziu Veľkého čínskeho múru. Pevnosť bola postavená už v 8. storočí, keď Pyrenejský polostrov obsadili Maurovia. Práve v tomto období začala Sintra zaznamenávať svoj prvý skutočný rozmach. 

Po dobytí Lisabonu portugalským kráľom Afonzom Henriquesom v roku 1147 Maurovia Sintru opustili, pevnosť stratila svoj význam a začala postupne chátrať. Nový život jej vdýchol až Ferdinand II., ktorý spolu s Palácio da Pena nechal opraviť pôvodné hradby a zakomponoval ich do okolitej krajiny. Prechádzku po hradbách by som na vašom mieste určite nevynechala. Ak hľadáte dokonalé výhľady na okolie, práve tu ich nájdete.

Národný palác sa nachádza priamo v historickom centre mesta a na prvý pohľad ho nemožno prehliadnuť. Spoznáte ho zaručene z každej strany, a to vďaka dvom obrovským bielym kužeľovitým komínom. Sú natoľko charakteristické, že sa stali jedným zo symbolov mesta.

Na rozdiel od ostatných palácov nepôsobí okázalo, romanticky ani záhadne. Na prvý pohľad môže pôsobiť až stroho. Ak by sme opomenuli jeho veľkosť a dva komíny, možno by nás na prvý pohľad ani veľmi nezaujal. Nenechajme sa však zmiasť. Po dlhé stáročia slúžil ako letné sídlo portugalských kráľov a kráľovien a ide o najstaršiu zachovanú kráľovskú rezidenciu v Portugalsku.

Prvá zmienka o tejto pôvodne maurskej pevnosti pochádza z 10. storočia. Po dobytí Lisabonu v roku 1147 sa však z maurského sídla začalo stávať sídlo portugalských kráľov. Každý z panovníkov tu aspoň chvíľu pobýval a niektorí tu zanechali aj výraznú architektonickú stopu.

Palác sa v priebehu storočí prestavoval a rozširoval, vďaka čomu dnes predstavuje zmes rôznych štýlov – gotiky, manuelského štýlu aj mudejarskej architektúry. Aj tento palác zasiahlo ničivé zemetrasenie v roku 1755, následne ho však zrekonštruovali do podoby, akú mal už v polovici 16. storočia a ktorá sa zachovala dodnes.

Hoci zvonku palác svojím interiérom príliš neláka, nenechajte sa odradiť. Vo vnútri totiž nájdete jeden z najkrajších historických interiérov v Portugalsku. Obdivovať môžete nádherné kachličkové obklady známe ako azulejos, krásne maľované stropy aj reprezentatívne sály. Súčasťou prehliadky je aj vstup do kuchyne, kde sa môžete na dominantu paláca, teda kužeľovité komíny, pozrieť aj zvnútra.

Jedným z najväčších lákadiel je Labutia sála, ktorej strop zdobí 27 maľovaných labutí. V paláci sa okrem labutieho stropu nachádza aj strop s maľbami strák, ku ktorému sa viaže miestna legenda. Podľa nej kráľa Jána I. pristihla jeho manželka Filipa Lancasterská pri bozku s jednou z dvorných dám. Tento incident sa, samozrejme, na kráľovskom dvore nedal utajiť. Šírili sa klebety a kráľ sa rozhodol reagovať po svojom.

Na strop nechal namaľovať presne 136 strák – portugalského symbolu klebiet –, teda toľko, koľko bolo v tom čase dám na dvore. Každá z nich drží ružu a sprevádza ju nápis „Por Bem“, čo znamená „v dobrom úmysle“. Kráľ tým chcel dať najavo, že jeho bozk nemal žiadny romantický význam a išlo iba o nevinné gesto, aj keď sa o ňom teraz bude v paláci klebetiť.

Či už tejto legende veríte, alebo nie, verte, že návšteva paláca naozaj stojí za to. Práve tu na vás totiž dýchne pravá atmosféra portugalskej histórie. Po stáročia sa tu stretávali kráľovské rodiny, uzatvárali politické dohody a odohrával sa každodenný život.

Zaujímajú vás tajomné symboly a záhady? Ak áno, tento palác určite nevynechajte. Quinta da Regaleira, známa aj ako palác milionára Monteira, sa spája s bohatým obchodníkom Antóniom Augustom Carvalho Monteirom. Ten si na prelome 19. a 20. storočia nechal toto mystické sídlo vybudovať ako svoju súkromnú rezidenciu.

Celý areál je pretkaný tajomnými tunelmi, jaskyňami, vežami a symbolmi. Monteiro bol totiž fascinovaný alchýmiou, tarotom, mytológiou, literatúrou, slobodomurárstvom a ezoterikou. Najväčším lákadlom miesta je Iniciačná studňa (Poço Iniciático), ktorú si môžete predstaviť ako obrátenú vežu zapustenú do zeme. Nejde o skutočnú studňu na vodu, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, ale o špirálové schodisko vedúce hlboko do podzemia.

Hovorí sa, že kto zostúpi a následne vystúpi všetkých deväť poschodí so zatvorenými očami či v úplnom tichu, znovuzrodí svoju dušu. Miesto žije vlastnou históriou a dodnes sa tu šíria reči o tajných obradoch slobodomurárov, ktoré sa tu údajne vykonávali. Samotné miesto, kde palác stojí, bolo už od neolitu považované za posvätné a spájané s legendami o podzemných svetoch.

Práve legendy boli tým, čím sa Monteiro pri stavbe komplexu inšpiroval. Chcel, aby sieť tunelov a iniciačná studňa predstavovali akési spojenie s tajuplnými príbehmi a symbolizovali vstup do tajomného sveta pod zemou. Miestni navyše veria, že tunely pod Quintou da Regaleira sú súčasťou oveľa rozsiahlejšej siete chodieb, ktoré prepájajú celú horu Monte da Lua vrátane podzemia Palácio da Pena a Maurského hradu. Niektorí dokonca veria, že tunely vedú až k samotnému oceánu.

Stavba kombinujúca gotické, indické a maurské architektonické prvky, ktorá v porovnaní s vyššie spomínanými palácmi stojí trochu v úzadí. Pre nás, lovcov zážitkov bojujúcich proti overturizmu, to však nie je na škodu. Vďaka menšiemu počtu návštevníkov ponúka pokojnejšiu atmosféru a príjemnejšie, romantickejšie prechádzky po okolí.

Palác si nepostavil ani portugalský šľachtic, ani bohatý mešťan, ale Angličan. Alebo skôr niekoľko Angličanov. Všetko sa začalo na konci 18. storočia, keď si pozemok prenajal Gerard De Visme, prvý z Angličanov, ktorí tu následne pobývali a palác spolu so záhradami postupne budovali do dnešnej podoby. Toto miesto sa dokonca objavilo aj v básni Childe Haroldova púť od Georga Gordona Byrona z roku 1812.

Architektonicky najvýraznejším prvkom paláca je kupola, ktorá svojím tvarom pripomína florentský Dóm, ktorým bola inšpirovaná. Zvyšok stavby však už kombinuje maurské a indické motívy. Indické prvky môžeme na paláci obdivovať vďaka poslednému anglickému majiteľovi Francisovi Cookovi, ktorý s touto krajinou obchodoval.

India ho inšpirovala natoľko, že jej prvky zakomponoval aj do tejto stavby. Navyše, v 19. storočí vzbudzovala India v britskej verejnosti mimoriadny záujem. Orientálne motívy boli v tom čase vnímané ako symbol bohatstva a exotiky. Toto sídlo vlastne fungovalo ako akási cestovateľská vizitka – prezentácia obchodných úspechov a vášne pre cestovanie.

Všetky spomínané paláce sú nádherné, čarovné a neprehliadnuteľné, no keď už budete v Sintre, nezabudnite objaviť aj samotné mestečko. Úzke uličky, farebné domčeky, kaviarne a obchodíky plné suvenírov by bola naozaj škoda vynechať. Nie nadarmo sa hovorí, že Sintra sa najlepšie objavuje tak, že sa v nej stratíte, čo môžem potvrdiť na vlastnej koži.

Blúdenie kľukatými uličkami ponúka nezameniteľnú atmosféru, ktorá sa len ťažko opisuje slovami. Pri potulkách vás svojou vôňou určite zláka cukráreň Casa Piriquita s pečivom travesseiros. Ide o podlhovastú obdĺžnikovú lahôdku, ktorá na prvý pohľad pripomína nadýchaný zlatistý vankúšik posypaný cukrom. A áno, v preklade to skutočne znamená „vankúš“. V lístkovom ceste sa ukrýva jemný krém z vaječných žĺtkov, mandlí a škorice.

Travesseiros vznikol práve tu v Sintre, v cukrárni Casa Piriquita, ktorú v roku 1862 založili Amaro dos Santos so svojou manželkou Constânciou Gomes. Tento jedinečný recept však vznikol až v 40. rokoch 20. storočia. Vytvorila ho Constança Luísa Cunha, vnučka zakladateľov. Recept je odvtedy rodinným tajomstvom a odovzdáva sa z generácie na generáciu.

A práve od šiestej generácie si tento koláčik môžete v Sintre kúpiť aj vy. Samotný koláčik nie je len vynikajúci, ale odráža v sebe aj portugalskú históriu. Spája vplyv Maurov, ktorí do Portugalska priniesli mandle, a Francúzov, od ktorých sa Portugalci naučili pripravovať lístkové cesto.

Casa Piriquita, samozrejme, nie je jediným miestom, kde sa tieto „vankúšiky“ predávajú. Práve tu však nájdete pôvodný nezmenený recept, podobne ako pri najznámejších koláčikoch pastéis de nata, ktoré môžete ochutnať v celom Portugalsku či dokonca za jeho hranicami. Originálne pastéis de Belém ochutnáte iba v jedinej cukrárni, ktorú BUBO počas svojich zájazdov pravidelne navštevuje už od roku 1993.

Ochutnať travesseiros je v Sintre takmer povinnosťou, no bez toho, aby ste si dali aj queijadas de Sintra, jednoducho nemôžete odísť. Tento malý okrúhly koláčik s priemerom približne 5 až 6 centimetrov má tenkú, mierne chrumkavú cestovú škrupinku a hutnú náplň z čerstvého syra typu requeijão, podobného ricotte, vajec, cukru, múky a škorice.

Ide o najstaršiu sladkosť spojenú so Sintrou, ktorej história siaha až do stredoveku. Prvé písomné zmienky o queijadas pochádzajú z roku 1227. V dobových listinách sa dokonca uvádza, že tieto koláčiky slúžili ako platidlo, napríklad pri platení nájomného za prenajaté usadlosti. Tento spôsob úhrady sa zachoval nepretržite až do roku 1585.

Až v polovici 18. storočia ich však začala za úplatu predávať Maria Sapa, ktorá vytvorila akýsi vtedajší obchodný model – koláčiky predávala vysokopostaveným pánom a šľachte. V roku 1890 bola práve na jej odkaze založená Fábrica das Verdadeiras Queijadas da Sapa, pomenovaná priamo po nej, a tradičné koláčiky sa tu pečú dodnes.

Sintra patrí medzi najnavštevovanejšie miesta v Portugalsku. Nielenže vám dokáže počas jediného dňa ukázať hneď niekoľko odlišných tvárí – maurskú kultúru, romantizmus 19. storočia, tajomné symboly aj obyčajný život historického portugalského mestečka.

Sintra je navyše zapísaná na zozname UNESCO a v posledných rokoch zažíva výrazný rozmach cestovného ruchu. Sociálne siete z nej urobili turistický magnet, v dôsledku čoho do mesta s necelými 30 000 stálymi obyvateľmi každoročne prichádzajú milióny návštevníkov. Takýto nápor je však čoraz ťažšie udržateľný.

Preto ak plánujete navštíviť toto čarovné miesto, naplánujte si cestu dostatočne vopred a vyhnite sa cestovaniu autom. Sintra totiž čelí čoraz väčším dopravným problémom. Úzke stredoveké uličky nie sú prispôsobené množstvu áut, ktoré sa nimi dnes snažia prejsť. Samotným centrom navyše prechádzajú len rezidenti, obchodníci či taxíky. Turistické autobusy sú presmerované na okrajové parkoviská mesta.

Najpohodlnejším a zároveň k miestu najmenej zaťažujúcim spôsobom dopravy je pravidelná vlaková linka zo samotného centra Lisabonu, pričom cesta trvá približne 40 minút. V Sintre potom fungujú miestne autobusy, ktoré vás odvezú priamo k jednotlivým palácom. Táto možnosť je určite pohodlnejšia než absolvovať dlhé pešie presuny medzi jednotlivými palácmi. Takto skrátite presuny na minimum a čas môžete stráviť priamo na miestach, kvôli ktorým ste sa do Sintry vybrali.

V hlavnej sezóne bývajú hlavné turistické atrakcie mimoriadne vyťažené. Pred palácmi sa tvorili neúnosné rady, ktoré sa vyriešili zavedením časových slotov a vstupeniek na konkrétny deň a hodinu. Tie však rýchlo miznú. Vstupenky do jednotlivých palácov bývajú často vypredané aj niekoľko týždňov vopred, preto nič nepodceňte a na cestu sa dobre pripravte.

Týmto vás od návštevy neodrádzam. Skôr vás vyzývam a možno aj prosím, aby sme sa k miestu, ktoré si to skutočne zaslúži, správali zodpovedne a ohľaduplne. Aby s nami vydržalo čo najdlhšie a zostalo turisticky zaujímavé aj pre ďalšie generácie. Ak sa však pridáte na náš zájazd, Sintrou vás prevedú skúsení sprievodcovia vyškolení v BUBO Cestovateľskej Akadémii a ukážu vám jej najkrajšie miesta bez starostí.