Svätá Lucia – kráska, ktorá vás zhypnotizuje

Ostrov Svätá Lucia vo východnej časti Karibského mora konkuruje v luxuse a nádhernej prírode značkovým Seychelám. Nie je síce tak vzdialený od pevniny, preto je oveľa bežnejšou turistickou destináciou a nemá taký nádych exkluzivity, ale je nesmierne pôvabný a určite stojí za návštevu!

Tento miništátik niekedy prezývajú aj La Belle Héléne, lebo je vskutku prekrásny. Toto pomenovanie dal ostrovu istý britský historik po legendárnej trójskej Helene, ktorá svojou krásou hypnotizovala tých najväčších bojovníkov. Svätá Lucia má podobnú moc zhypnotizovať vás svojím čarom, zákutiami, pobrežím, skvelými službami. V mojom prípade sa jej to podarilo, totálne ma dostala...

Vo svojej histórii tento ostrov zmenil svojho koloniálneho vládcu až štrnásťkrát! A od každého si ponechal to najlepšie. Ak Svätú Luciu porovnávam s jej susedmi, vychádza mi z toho jasne víťazne. Svätý Vincent na juhu ani zďaleka nemá jej vkus, Barbados na východe je totálne ´british´, zatiaľ čo Lucia si ponecháva svoj francúzsky šarm.

Trinidad na západe má svoje perfektné diaľnice, no St. Lucia má svoje romantické uzučké cestičky, ešte pôvabnejšie aj krkolomnejšie ako tie na Vincentovi. Hrdý a krásny Martinik na severe ponúka dokonalú infraštruktúru, no aj trochu rozmaznaných obyvateľov, zatiaľ čo Lucia pôsobí oveľa priateľskejšie, prístupnejšie...

Kreolčinou s množstvom francúzskych slov, ktorá sa tu používa, mi pripomína Seychely. Názvy mestečiek či prírodných úkazov sú tu na 90% vo francúzštine, no v pohode sa tu dohovoríte aj po anglicky, podobne ako na Seychelách.

Ceny Svätej Lucie sa ťahajú viac k tým seychelským. Áno, je tu oveľa drahšie než u susedov, ceny konkurujú aj Barbadosu, ktorý sa predáva ako Aston Martin. Skrátka, Svätá Lucia je so všetkou tou svojou krásou a čarovnosťou naozaj drahá, bodka.

Je zároveň jedinou krajinou pomenovanou po žijúcej žene (Lucia zo Syrakúz bola reálna postava, ktorá naozaj žila a francúzski námorníci tu stroskotali podľa legendy práve v deň Svätej Lucie). A poviem vám, aj keď je svätá, stojí za hriech... 

Indiáni (Amerinidáni) tu boli dobre usadení už niekedy v druhom storočí. Vtedy tento ostrov volali Hewanorra – Tam, kde žijú iguany (Podľa endemitických plazov, ktoré nájdete na Sv. Lucii dodnes). Obývali ho najprv Kaboneovia, čo boli väčšinou lovci a zberači, po nich kultivovanejší Arawakovia, ktorí tu rybárčili, tkali, stavali lode a domy, boli šikovní poľnohospodári. Užívali si tu dlhé storočia v mieri.

Ten prerušila okolo roku osemsto skupina Kalinago  (väčšina kníh ich uvádza ako Caribov) - bojovníkov, ktorí neľútostne pozabíjali tunajších mužov a ženy si nechali ako manželky. Kalinango tu vládli všetkým Náveterným ostrovom. 

Španielov, ktorí sem prišli z Nového sveta prví, ostrov nezaujal, veď tu nebolo zlato. Prvý Európan, ktorý sa tu usadil, bol až François Le Clerc, prezývaný aj Jambe de Bois, pre svoju drevenú nohu. Áno, bol to obávaný pirát. No už sa nehovorí o tom, že mal “papiere” priamo od francúzskeho kráľa Henricha II. Bol to teda “privatizér”.

To boli skutoční piráti oveľa viac, ako postavičky s papagájmi na ramene, či hákmi namiesto rúk... Španieli Le Clerca neznášali. Používal veľké lode, no nespoliehal sa na chabý vetrík, ale na silné paže svojich chlapov. Španielske lode, plne naložené (ukradnutým) zlatom nemali voči nemu šancu.

Le Clerc viedol dokopy desať lodí, z toho sedem pirátskych a tri vojnové. Pôvodom bol z Normandie. Začal prepadávať španielske lode na Kanárskych ostrovoch, až neskôr sa presunul priamo na miesto do Karibiku, kam na neho Španieli až tak nedočiahli. Tu sa plavil zo svojho domova na Svätej Lucii hore-dole a lúpil.

V roku 1554 napadli jeho lode prístav v Santiago de Cuba a zničili ho tak, že odvtedy sa nespamätal a jeho biznis prevzala Havana. Mesiac všetkým v Santiagu (dnes druhom najväčšom meste Kuby) ničil život, potom naložil osemdesiat tisíc pesos a odplával do západu slnka. Ešte než sa vrátil domov, cestou vyplienil Las Palmas.

Bol veľmi majetný, Forbes ho dnes pasuje za jedného z TOP 20 najbohatších pirátov histórie. Zomrel v roku 1563 na Azorách, pri činnosti, ktorú miloval - keď napadol ďalšie španielske lode. Do konca života bol tento chlapík s drevenou nohou presvedčeným pirátom. Pirátom so Svätou Luciou v srdci...

Angličania tu pristáli po prvý raz v roku 1605. To keď mala loď Olivera Blancha namierené do Guyany a stratila smer. Na neznámom ostrove vystúpilo z lode šesťdesiatsedem novousadlíkov, ale o rok devätnásti z nich utiekli na kanoe, ostatných pozabíjali Indiáni. Francúzi sem prišli v roku 1651, po tom, čo ostrov kúpili od Západoindickej spoločnosti. No Angličania to nerešpektovali a hádali sa o ostrov ďalších stopäťdesiat rokov.  

V roku 1794 prišla na Svätú Luciu ideológia francúzskej revolúcie, s ktorou tu bolo zrušené otroctvo. Zaujímavé je, že sa tak stalo o štyridsať rokov skôr, než to oficiálne urobili Briti. Černosi, za Francúzov oslobodení, odmietli robiť otrokov pre Britov. A tak vraj títo ´Marúni´ odišli do Afriky. Takéto slobodné černošské  spoločenstvá – Maroones, nájdete dodnes napríklad aj v Guyane, kde žijú hlboko v džungli.

V roku 1951 tu uznali Briti všetkým občanom starším ako dvadsaťjeden rokov volebné právo. O šestnásť rokov neskôr – v roku 1967 Briti garantovali ostrovu nezávislosť. Tú oficiálne Svätá Lucia dosiahla 22. februára 1979, odkedy je tento karibský miništátik slobodnou svojbytnou krajinou.

Dnes má Svätá Lucia asi 160 000 obyvateľov, z ktorých 63 000 žije v hlavnom meste Castries.  Malebný ostrov má rozlohu 616 km2, svojou polohou patrí do súostrovia Malých Antíl. Je konštitučnou monarchiou v rámci Commonwealthu (preto sa tu jazdí vľavo), oficiálne spadá pod anglickú kráľovnú.

Má vulkanický pôvod, nájdete tu niekoľko sopiek, i keď posledná tu vybuchla niekedy v roku 1766. A hoci má úrodnú sopečnú pôdu, poľnohospodárstvo už nie je najdôležitejším biznisom ostrova, ako kedysi. Jednotkou je dnes turizmus (tvorí vyše osemdesiat percent ziskov krajiny), v ktorom pracuje až tretina obyvateľov ostrova.

Okrem neho ostrov žije aj z prekládky kontajnerov, vývozu banánov, manga, kakaa, produkcie kokosového oleja...  Na ostrove absolútne prevláda kresťanstvo, asi iba päť percent je neveriacich, necelé dve percentá sa hlásia k rastafariánstvu.

Ľudia sú tu celkovo veľmi milí a pohostinní, takže okrem dobrodružných výletov do vnútrozemia a luxusného leňošenia na pobreží si tu môžete užívať aj čulý nočný život v bezpečí. Dobré a husté je aj letecké spojenie sem. Jednoducho ostrov so všetkými lákadlami, ktorý sme na svojich potulkách svetom nemohli vynechať...

Zoznamovanie s Luciou môže začať. Šikovným trikom je priletieť na severné letisko ostrova pri hlavnom meste Castries a odletieť z juhu z Vieux Fort. Na obe letiská sa viete z tých miest dostať peši. Keby ste nemuseli obchádzať letiskovú dráhu, boli by to tri kilometre, takto sú to tri, resp. štyri míle. Pri oboch letiskách sú nádherné pláže, takže na lietadlo viete čakať v neuveriteľnej pohode.

So spoznávaním St. Lucie začnite, ako my, na ostrovčeku Pigeon Island v severnom regióne Santa Lucie, ktorý vlastne nie je ostrovom, lebo istý významný politik ho v roku 1972 spojil cestou s hlavným ostrovom. Práve tu sídlil Jambe de Bois, odtiaľto podnikal výpady na španielske lode. Ostrovček je vlastne historicko-kultúrnym národným pamätníkom so zvyškami pevností z 18. storočia.

Zostali tu po Britoch, ktorí tu z nich špehovali lode Francúzov zo susedného Martiniku. V roku 1979 bol ostrov ustanovený chráneným národným územím. Nájdete tu príjemné zákutia, super hotely siete Sandals a úžasné pláže, na ktorých sa dá stráviť celý báječný ostrovný deň.

Vo výšinách ostrova nájdete jediné golfové ihrisko St. Lucie (71-par), Pigeon Island (je pomenovaný podľa holuba skalného, ktorý ho kolonizoval) je tiež dejiskom každoročného festivalu Santa Lucia Jazz Festival. Vstup na ostrov je cca 8 USD.

Potom sa popri plážach vydajte do hlavného mesta Castries. Pôvabné mesto, pomenované po francúzskom grófovi z Castries, niekoľkokrát zničené požiarmi aj hurikánmi, no vždy znovu dobudované. Keď sme tam boli naposledy, tunajší domáci trh akurát prerábali, no určite toto miesto neobíďte!

Je to veľký trh s rôznymi remeselnými výrobkami, batikovanými odevmi, koreninami, olejmi z banánov, suvenírmi, no predovšetkým s množstvom ovocia, tak čerstvého, lahodného a šťavnatého, že keď ho ochutnáte, už si doma nič nekúpite a počkáte si na ďalšiu cestu do trópov... Po návšteve trhu sa zastavujeme na hlavnom námestí, ktoré dnes nesie meno po nositeľovi Nobelovej ceny (1992) za literatúru, sirovi Derekovi Walcottovi.

Narodil sa v Castries v roku 1930 a tunajší si ´svojho´ spisovateľa patrične ctia. (Mimochodom, spolu s druhým nositeľom Nobelovej ceny za ekonomiku, Sirom W. Arthurom Lewisom je Svätá Lucia druhým najúspešnejším štátom sveta, čo sa týka množstva ocenených Nobelovou cenou na počet obyvateľov!).

Park na námestí vzdáva hold aj ďalšiemu umelcovi - Duncanovi St. Omerovi, ktorého diela zdobia námestie. Omer, talent od Boha, ktorého ako malého volali v škole ako „chlapec, ktorý vie kresliť“, navrhol aj vlajku Svätej Lucie, žlto-čierny trojuholník na modrom pozadí. S parkom susedí Katedrála Nepoškvrneného počatia – chrám s hodinovou vežou v talianskom štýle, zvonka možno jednoduchý, no vnútri ukrývajúci pôsobivé fresky.

V nedeľu ráno je katedrála poriadne živým miestom, kde sa stretávajú všetci veriaci z mesta. Oproti katedrále je pekná koloniálna budova verejnej knižnice a rad farebných koloniálnych domov, ktoré dodávajú námestiu pôvab. Atrakciou parku je veľký šamanský strom - domáci ho volajú Massaw tree a svoju funkciu si plní už 400 rokov!

V historickom mestečku nájdete aj Old Morne Fortune Fortress – starú francúzsku pevnosť na kopci, vojenské, či hradné múzeum, či anglický vojenský cintorín.

Prejdite sa spolu s nami príjemným Castries. Míňame parlament, radnicu, sme v prístave. Smerom na juh prechádzame okolo krásnej historickej budovy starej policajnej stanice. A konečne stúpame do hôr, tie sú jedným z najväčších krás ostrova. Ak sa aj vy vyberiete do pôvabného vnútrozemia Svätej Lucie, rátajte s dlhšími presunmi.

Cesty sú tu naozaj úzke, treba ísť pomaly a opatrne, čím vyššie sa chcete dostať, tým pomalšie a viac to trvá. No je to úžasná cesta!!!! Ulovíte tu také fotografie, že keď ich ukážete doma, každý bude chcieť Svätú Luciu navštíviť...

Pozitívom ostrova je, že domorodci dobre vedia, čo turistov zaujíma, čo im môžu ponúknuť, a tak tu máte vybudovaných dosť odpočívadiel s vyhliadkami. Aj nad Castries nájdete takéto odpočívadlo, z ktorého budete mať pred sebou hlavné mesto s ohromným prístavom ako na dlani...

Pokračujeme strmo hore do hôr. Banánovníky, kokosovníky, chlebovníky, mangovníky, všetko tu hojne rastie, akosi viac než inde. Tu na severe sa zeleni darí očividne viac než na juhu ostrova. Obdivujeme tú krásnu bujnú prírodu, vzápätí nás cestička ´zvedie´ späť k moru, do malého rybárskeho mestečka Anse La Raye...

Možno aj vám z toho pohľadu padne sánka, tak ako nám... Nielen príroda, ale aj mestečká sú tu neuveriteľne krásne! Akoby ´pokrivené´ domčeky, každý stojaci si samostatne, po svojom, no celé je to veľmi vkusné, štýlové, hodiace sa presne sem, skrátka... karibské!

Anse La Raye je najkrajšie karibské mestečko, aké si viete predstaviť; ihneď tu môžete natáčať pirátsky film! Turisti, zvyknutí na rezorty, podobné si po celom svete ako vajce vajcu, sa môžu tej prílišnej autentickosti trochu zľaknúť, možno sa im to až tak páčiť nebude. No ľudia, čo veľa cestujú, práve toto ocenia. Ak máte cestovateľské srdce, budete z tohto miesta naozaj nadšení!

A keď sa vám podarí byť tu v piatok, večer tu navyše zažijete pravé morské hody. Dedinčania pre vás nachystajú neuveriteľne chutné ´obžerstvo´ z darov, ktoré im ponúka more. Celé sa to volá The Fryday Night Fish Fiesta. Všetci spievajú, tancujú, ulice sú pre dopravu zatvorené, celé rodiny domácich hodujú spolu s turistami...

Vychutnávame spolu so skvelým jedlom a milými ľuďmi pohľady na vyše storočné koloniálne domčeky, obdivujeme katolícky kostol z 18. storočia, všade rozvoniava vôňa chleba, pečeného v malých pekárničkách klasicky, na dreve...

Prechádzame čarovnou rybárskou dedinkou až k mostu, odtiaľ opäť smerujeme ciky-caky do hôr; neuveriteľne krásna cesta pokračuje. Tu sa už pred nami po ľavej strane odhaľuje najvyšší vrch ostrova - Mount Gimie (950 metrov). Ešte zbehneme do ďalšieho krásneho rybárskeho mestečka Canaries a opäť stúpame.

Zrazu to príde ako úder blesku. Pred nami konečne Pitony! Nie, žiadne nebezpečné hady ale dva vrchy-dvojičky, podobné vrchom v Rio de Janeiro. Je to jedna z najväčších atrakcií na juhozápade ostrova, od roku 2004 svetové dedičstvo UNESCO (Nájdete tu viac ako stovku rôznych druhov rastlín a dvadsaťsedem druhov vtákov, päť z nich endemických).

Dve skaly – Gros Piton a Petit Piton, stúpajúce strmo nahor priamo z pláže. Nie, nie sú pekné. Sú nádherné! Je to tak krásny pohľad, že musíte zastať a uznať, že je to ešte oveľa úžasnejšie, ako ste si vôbec predstavovali a počuli...

Na Pitony si, samozrejme, nechávame osobitý čas neskôr. Teraz ešte zbehneme dole do Soufriere - mestečka, ktoré je na Svätej Lucii mojím najobľúbenejším. Cítim tu skrátka v ovzduší niečo...viac. A možno to ucítite aj vy... Kedysi, počas francúzskej nadvlády, to bolo hlavné mesto ostrova.

Teraz je to krásne útulné zapadákovo, kde si budete sami vychutnávať prechádzku pri západe slnka... Chlapci tu po vidiecky machrujú na zadných kolesách bicykla či motorky, ženy sušia vypratú bielizeň na slniečku, priamo na hlavnej promenáde, rybári diskutujú o úlovku, mnohí iba tak pohulujú, “no problem, ´mon´...”

Jediná reštaurácia je tu Le Petit Peak a má tri stoly, hneď pri vode. Všetko ostatné, to sú iba domorodé vývarovne pre tvrdé žalúdky. Priamo v meste nie sú žiadne hotely, no v jeho okolí sú super možnosti ubytovania aj reštaurácie. Napríklad Orlando’s na severnom okraji mesta...

No ja aj tak odporúčam stráviť západ slnka tu v meste, s domorodcami. Aj keď to na pohľad možno vyzerá divoko, nič sa vám nestane. Spravte si okruh mestom okolo katedrály, prejdite po Church Street a u Camile zahnite vľavo smerom k moru. Krásne drevené domčeky nie sú namaľované gýčovo, ako na mnohých iných miestach Karibiku, farby sú decentné a pritom výrazné, ladia spolu, všetko je to veľmi vkusné.

Cítim tu tú kultivovanosť, typickú pre celú Svätú Luciu... Prechádzame sa po miestach, mnoho razy atakovaných a ničených hurikánmi aj zemetrasením, a cítime ešte väčší obdiv ku všetkej tej kráse. Práve tu väčšinu svojho detstva prežila cisárovná Joséphine, prvá žena Napoleona. Keď Svätú Luciu navštívila britská kráľovná Alžbeta II (v roku 1966), tiež pristála tu a nie v Castries.

A kúpanie? Pekné pláže nájdete na severe od mestečka v Anse Chastanet, s tmavým vulkanickým pieskom a spektakulárnymi koralmi. Južne od mesta sa nachádza známa Sugar Beach s tzv. cukrovým pieskom. Je to pláž, kde bol na pôvodne tmavý, tu prirodzený piesok, dovezený pred rokmi bielučký piesok, a tak pôsobí ako pocukrovaná.

Ideálne miesto na šnorchlovanie, vodné športy, navyše, núka sa odtiaľto krásny výhľad na Pitony. Časť pláže patrí Sugar Beach Rezortu, no severná časť pláže je prístupná, dostanete sa tam cez Viceroy Resort.

Zo Soufriere sa vydávame ďalej do kopcov. O takých päť minút sa zastavujeme v sírových bublajúcich kúpeľoch Sulphur Springs. Dá sa tu okúpať aj natrieť blahodarným bahnom, vyskúšajte! Dobré na dýchacie ústrojenstvo i reumu... Pramene vyvierajú hneď pri sopke Qualibou, do ktorej útrob sa dá vojsť autom, čo je ďalší svetový unikát Svätej Lucie. Nebojte sa, vulkán od roku 1766 spí...

O ďalších pätnásť minút sme na plantážach kakaovníka Rabot Estate. Ich súčasťou je výnimočný Hotel Chocolate. Ak tu budete, určite ochutnajte rôzne druhy tunajšej exkluzívnej čokolády, či celé čokoládové menu. Počas návštevy sa tiež dozviete všetko o pestovaní a výrobe kakaa aj o histórii obchodu s touto žiadanou komoditou.

Veď na Svätej Lucii údajne pestujú kakaovníky tých najlepších kvalít! Určite ochutnajte miestny skvelý rum. Odporúčam Chairman's reserve alebo  Admiral Rodney, kde určite choďte do edície HMS Formidable.

Popri ďalších plážach ideme na juh, okolo mestečka Choiseul. Odtiaľto je cesta stále menej divoká. Ak sa obzriete dozadu, máte pekný výhľad na Gros Piton (i keď omnoho krajšie sú výhľady zo severu od Soufriere, alebo ak si v meste zoberiete lodičku a vyjdete na more, odtiaľ máte Pitony ako na dlani a je to úžasné).

Smerom na juh je suchšie, pribúda kaktusov i pohľadov na pasúce sa kone. Dostávame sa do Laborie, odkiaľ je to už len kúsok do centra juhu - malebného Vieux Fort (v preklade Starej pevnosti). Sme v druhom najväčšom meste ostrova, v južnom cípe, kde sa vody Karibského mora miešajú s Atlantikom. Práve pre tieto pobrežné výjavy a scenérie je Vieux Fort krásny a oplatí sa zájsť až sem.

Južne od mesta je polostrov Moule-à-Chiques majákom, dobrodružnými strmými zrazmi a množstvom rôznych vtákov, pripadal som si trochu ako v Severnom Írsku...

Tu, nasýtení pohľadmi na krásnu prírodu sa otáčame a vydávame sa drsnejšou, skalnatou a riadne členitou východnou Atlantickou cestou s množstvom výbežkov a útesov cez Micoud, Dennery a popri Baronneau. Po ceste je ďalšia preslávená pláž Grande Anse, usadená v nádhernom pokojnom prostredí s výhľadom na útesy, ideálna na romantické prechádzky...

No my sa už nezdržiavame, čaká nás naša najväčšia túžba a výzva. Vyjsť na kopec... 

Pitons nás priťahujú ako vábničky, odkedy sme ich prvýkrát zazreli. Nie sú najvyššie (798 a 743 metrov), no sú úchvatné. Dva ostré vulkanické vrchy, ako žraločie zuby vybiehajúce z mora, spojené chrbtom, tzv. Piton Mitan. Paríž má Eiffelovku, Svätá Lucia má Pitons... Obľúbený trip sa robí na o čosi vyšší Gros Piton.

Domáci vám budú hovoriť, že sa vyráža o šiestej, no vy trvajte na svojom a prehovorte ich na piatu. Verte, my v BUBO to máme odskúšané. Za začiatku cesta nie je strmá, a kým sa dostanete na riadny stupák, už je pekne vidieť.

BUBO odporúčaná výstroj:

Ešte predtým sa však musíte riadne vyzbrojiť. Čelovka, liter a pol vody na osobu (keď vyrazíte o pol hodinu neskôr, alebo sa chystáte byť pomalší, tak aj viac), malý ruksak (budete sa predierať medzi kameňmi, popod stromy, nech nezavadzia), určite potrebujete voľné ruky!!! Nezabudnite čo najlepšie trekové topánky, čokoládu ako zdroj energie, veď túra trvá cca štyri hodiny a idete naplno.

Čo sa týka oblečenia, ideálne sú voľné nohavice, v ktorých sa dá dobre pohybovať a neobmedzujú plus jedno extra suché tričko v taške (keby pršalo, aby bolo stále suché) na prezlečenie. Na Petit Piton je dobrá Go Pro.

Noc pred výstupom určite neexperimentujte, nepite rum ani nefajčite marihuanu, bude to tvrdé. Vrchy sa zdajú byť vedľa seba, ale nástup je úplne inde. Pod vrch sa dostanete taxíkom z hotelov v okolí Pitonov za 50 eur (je skoro ráno, takže je to drahšie). Za vstup do národného parku zaplatíte ďalšiu päťdesiatku, lokálny sprievodca vás vyjde na 100-150 dolárov.

Sprievodcu v podstate nepotrebujete, no vstupnému poplatku sa vyhnúť nedá. Na vrchol to bude ľuďom, čo pravidelne behávajú svoju desiatku, trvať tak dve hodinky. Rátajte, že nápad zdolať Gros Piton bude mať okrem vás viacej ľudí. Svätá Lucia je dosť rušný ostrov, turizmus je na vzostupe.

Gros Piton je tu bežná túra, asi ako na Slavkovský štít, len trochu strmšia. No dovolím si tvrdiť, že väčšina Slovákov ju zvládne (sme predsa horský národ s dobrou kondičkou).

Petit Piton sa skúšať neodporúča, pokiaľ nie ste horolezec, dobrodruh s dušou piráta, či niekto, kto chce proste skúsiť všetko. Ja som to dal za štyri hodiny  (aj keď môj sprievodca ma utešoval, že to boli tri) a bolo to ťažšie, než som si myslel. Sprievodca je na menšom Pitone nutnosťou, sami sa z polovice vrátite.

Tým pádom, logicky, vyjde malý Piton drahšie. Po asi troch kilometroch po rovine prudko bočím doprava a začínam stúpať, skoro stále pritom používam ruky. Je tu mnoho koreňov, kameňov, čoskoro nastúpia laná. Také černošské laná, kde-tu rozstrapkané... Je ich veľa a fakt sa hodia. Od polovice je kopec kolmejší a vy doslova leziete.

Pozeral som si to vopred na YouTube, myslel som si, že to je výnimočné miesto, no takých lezeckých pasáží tu nájdete aj desať.

Je teplo, ale pred svitaním sa to dá zvládať. Som sústredený na svoj cieľ, postupne s nepriateľským Pitonom nájdeme spoločnú reč, nachádzam svoj rytmus. Aj pre tieto chvíle – aj keď spotený, zadychčaný, sa oplatí ísť na druhý koniec sveta... Keď konečne vyjdem na vrch, zrazu začne strašne fúkať. Hore som presne na sekundu o 7.00 a je to prekrásne. Obzerám sa okolo. Z Petit Piton vidím Martinik, Svätý Vincent, sprievodca mi ukazuje aj Barbados, ale ja ho veru nevidím.

Gros Piton mám pred sebou ako na dlani, slnko ho teraz ráno krásne osvetľuje. Jednu fotografiu si urobím hore, potom zídeme na druhú stranu smerom k veľkému Pitonu, je tu akýsi kameň, o ktorý sa dá oprieť a vy vyzeráte, že letíte. Veľa záberov však z týchto unikátnych miest nemám, keďže môj černošský sprievodca Edgar nie je práve vášnivý fotograf.

Čakal som, že cestou dolu stretneme ďalších dobrodruhov, no sme úplne sami, nikde ani noha... To je veľká výhoda malého, aj keď neprístupnejšieho Pitonu – vyhnete sa turistom. Nevýhodou je, že oficiálne tu nemáte čo robiť a keď padnete, tak... ale vlastne to už je jedno. Pozor, určite bude vlhko a bude sa šmýkať. Hore to nie je problém, ale ťažšie bude zísť aj dole.

Píše sa “jeden chybný krok a ste mŕtvi”, a v tomto prípade veľmi nepreháňajú. Ak trpíte čo len trochu závratmi z výšky, tak na malý Piton radšej nechoďte. Na mnohých miestach sú pod vami stovky metrov voľného priestoru. Keď sa rozhodnete s výstupom skončiť, vrátite sa tou istou cestou...

Som šťastný. Objavil som jeden z najkrajších ostrovov v Karibiku, prešiel som ho hore-dole, vyliezol som na spurný Piton, a videl som pôvabnú Svätú Luciu a jej okolie pekne zhora. No niežeby to bol jediný pohľad, ktorý stojí za to. Tento mini-štátik ponúka zo svojej krásy a štýlu, kde sa len pohnete, v mestách, horách aj na pobreží. A už dávno neláka iba pirátov...

Ak som doteraz o Svätej Lucii iba básnil, treba dodať aj povestné „ale“... Ide o jednoznačne turistický ostrov, a tak tu všade na najväčších atrakciách stretnete aj obéznych Američanov a pomalých britských dôchodcov. Je umenie utiecť im! Domorodci sú rozmaznaní tým, aký je ich ostrov žiadaný a v každom turistovi hneď vidia Američana, ktorý rozdáva bankovky všade naokolo (minimálne od Soufrière smerom na juh).

A Amík to robí aj preto, lebo sa bojí, že ho tu zabijú, tak radšej všade ochotne cáluje a sladko sa usmieva. Everything´s ok! Každé druhé dieťa si tu bude od vás pýtať peniaze na knihy do školy... Cesta domácim autobusom trvala 50 minút a stála šesť dolárov, no za štyri minúty na letisko som platil ďalších dvadsať dolárov.

Najlacnejší hotel (nie guesthouse) tu stojí sedemdesiat dolárov bez raňajok, ale svoju manželku by som tu ubytovať nedokázal. Taxikári rátajú v dolároch, no nie v karibských, ktorými sa tu platí, ale v amerických, čo je 2,67-násobne viac. Celkovo sa vás budú snažiť všetci dosť vášnivo obrať o peniaze.

Zistili, že to na tú hordu turistov, ktorí na chvíľu opustili svoj rezort, platí. Domorodci nie sú blbí, veď nie náhodou sa im tu narodili dvaja frajeri s Nobelovou cenou... Zohnať tu na obed zelené figy so solídnou rybou, čo je akési národné jedlo, je ako zohnať v reštauráciách v Eurovei bryndzové halušky - teda nemožné. No väčšine by to aj tak nechutilo. A tak tu všade dostanete posh jedlá. Veď sme na posh ostrove...

Mnohé dobré nájdete na severe v Rodney Baya Vigie Marina, severne od centra Castries. V The Coal Pot (Vigie Marina) majú naozaj kvelé morské príšerky. Vlastní ju Michelle Eliot s francúzskym manželom Xavierom a bola vyhlásená za najlepšiu reštauráciu ostrova. Konkuruje im reštaurácia Jacques v Rodney Bay. Tu nájdete aj The Lime Restaurant, či Chic.

V hlavnom meste BUBO odporúča The Great House a The Green Parrot. Chic je otvorená iba na večeru a bol som prekvapený, keď som dostal šampanské, ktoré som si neobjednal. Je vždy v cene. A tak ďaleko od domova poteší....

Prileťte na jedno letisko a odleťte z druhého, teda nevracajte sa celú cestu späť. V Castries na waterfronte  v La Place nájdete duty free predajne. No vyhnite sa zaoceánskym lodiam, vtedy je tu nával. Nejazdite taxíkmi, ale miestnymi mikrobusmi (80 USD vs 8 USD). Vyskúšať túto dopravu odporúčam každému, no pre fotografov to nie je schodná cesta...