Kde najlepšie pozorovať zvieratá?

Priznám sa, som skôr na kultúru, kmene, náboženstvá a rôznorodosť nás ľudí. Zaujíma ma história, politika a z toho vyplývajúce súvislosti. Na pozorovanie zvierat, počas ktorého musíte veľakrát trpezlivo čakať, nemám povahu. Aspoň to som si sprvu myslel. V tomto blogu mám však pre vás zopár zaručených zážitkov, ktoré oslovia aj takých ignorantov, ako som ja.

Verím, že mi moji sprievodcovia safari v Afrike odpustia, ale okrem Ngorongoro, Serengeti, Masai Mara, NP Kruger, Etoshe či safari v Botswane a Big Five (lev, slon, byvol, nosorožec, leopard) je tu na našej planéte aj niečo iné. Nehovorím o druhej a tretej triede - v žiadnom prípade!

Nie som najväčší odborník na africké safari, v BUBO sú lepší, no mám vcelku prehľad. Safari som zažil nielen v Keni, Tanzánii, Namíbii, Juhoafrickej republike a Botswane, ale bol som v národných parkoch aj v Benine, Burkine Faso, v Čade, Etiópii, Džibuti, Gabone, Kamerune, Kongu, Pobreží Slonoviny, Senegale, Stredoafrickej republike, Svazijsku, Ugande, Zambii… Tu môžem zo svojich skúseností poradiť ísť do národných parkov s profesionálmi, lebo oni vám vedia vysvetliť, čo vidíte a nadchnúť vás, aj keď „nudne“ čakáte, kým leopard zlezie zo stromu.

Svoje prvé veľké safari som realizoval v januári a februári roku 2000 na veľkej expedícii, kedy sme križovali Centrálnu Kalahari. Dostali sme špeciálny permit na vstup a zo Strednej Európy sme boli na daných miestach prví. Bola to dokonca doba, kedy sa v Botswane ešte mohlo piť za volantom. Policajti nemali prístroje, a tak sa tu jazdilo a popri tom sa pilo pivo.

Keď som šoféroval z Windhoeku (hlavné mesto Namíbie) do Gaborone (hlavné mesto Botswany), musel som odbočiť na pumpu 120 km, vrátiť sa 120 km späť a pokračovať. Aj do krčmy sme jazdili dve hodiny tam a dve naspäť džípom, to bolo vtedy normálne.

Tí, čo boli posledné roky na exkluzívnom safari v Botswane, si to už nevedia predstaviť, no píšem to preto, lebo veci sa menia a dajú sa meniť. Botswana mala pred 25 rokmi víziu, a tá sa aj naplnila. Teraz v tejto krajine nájdete jedno z najlepších safari sveta, najkrajšie ekologické hotely a neuveriteľné ceny, kde sa vám zdá, že sa pomýlili najmenej o jednu nulu. Smerom nahor.

O safari napísali v našich blogoch moji kolegovia, ktorí sledujú migrácie, počet zvierat v parkoch a keď sa z parku nejaké jedince presunú inde, meníme parky atď. Priznám sa, ja by som na to neprišiel, na to musíte mať fanatikov. A oni nimi sú. 

V tomto blogu vám chcem ukázať, že existuje aj niečo iné než klasické africké safari. Niečo, kde viete byť k zvieratám blízko, kde ich naozaj uvidíte a kde budete z prírody nadšení až tak, že sa z ignorantov, ako som ja, stanú ochrancovia a doslova propagátori ciest za zvieratami. To sa mi práve stalo.

Ak máte predstavu, že pumu sa nedá vidieť, tak tento blog vám ju zmení. Všetko je inak a môj kamarát Enrique pred 20 rokmi začal v najkrajších horách Ameriky, v patagónskych Torres del Paine veľkú zmenu. Rančeri tú zamestnávali takzvaných “leoneros”, čo boli lovci púm a ročne ich zastrelili 42.

“Nestrieľajte ich, sú vzácne a turisti prídu, uvidíte.” A, skutočne, všetko sa zmenilo a vy, ak ste už videli Big 5 v Afrike, si dnes do zbierky viete pridať aj pumu. S Enriquem a jeho synom Davidom sme pre prírodných fanatikov prichystali úžasnú cestu a na zájazde do Patagónie sa nám pošťastí vidieť aj pumu.

Spolu je v Chile päť mačkovitých šeliem. Puma je najväčšia a následne tu nájdete Geoffrey Cat (južné Chile), Kod kod (centrálne a južné Chile), Andean Mountain Cat (vidíte na severe Chile), Pampas Cat (južné Chile). Najťažšie viete vidieť Andean Mountain Cat, čo je jedna z najťažšie pozorovateľných mačkovitých šeliem na svete.

Torres del Paine je úžasné samo o sebe – to si viete pozrieť v mojich fotografiách, ktoré som umiestnil v blogu: Patagónia. Ak máte v Patagónii dobrých sprievodcov a uvidíte k tomu ešte pumu.. úúú.. tak tomu sa povie ulovený zážitok!

Pumy žijú v celej Amerike, a tak ich je možné vidieť aj v iných jej častiach. Niektorí naši klienti a sprievodcovia mali šťastie na pumu na Aljaške, ba dokonca aj v Everglades na Floride, kde ich volajú panter alebo cougar.

Táto farebná opica z rozprávok sa mi zdala nedostupná a už som sa zmieril s tým, že ju nikdy naživo neuvidím. V národnom parku Nouabalé-Ndoki v Kongu som sa rozprával so šéfom národného parku a on mi dal šancu. Pracoval predtým v Gabone a natáčal tu s BBC a National Geographic, ktoré nazvali Gabon „Posledným rajom“. Uznávam, Gabon stále nie je pre každého, ale moje stretnutie s mandrilami si vážim.

Stáli sme meter vedľa nich a obrovský samec (mandril je najväčšou opicou sveta) mal v stáde desiatky samičiek. V tom istom národnom parku videli stádo s 1 300 kusmi a my sme tu videli aj skupinu šimpanzov. Celkovo Gabon so svojimi nedostupnými národnými parkmi a rituálom Bwiti bol pre mňa veľkým zážitkom.

Pozor, mandrila nenájdete v Gabone kdekoľvek. Problém s mandrilami je, že táto najpestrejšia opica sa nedá na svete nikde vidieť. Žije totižto iba v najhustejšej džungli Afriky, a to na veľmi malom území v Kamerune, Stredoafrickej republike a Republike Kongo. Všade tam som v pralesoch bol, hľadal som zvieratá a, samozrejme, aj primáty. Všade tam som videl napríklad gorily, ale mandrily nie. Žijú tam síce, ale nemáte šancu ich zazrieť.

Mandril je totižto veľmi plachá opica. Prakticky jediným miestom, kde ju možno zazrieť vo voľnej prírode, je preto Gabon. A aj z tohoto dôvodu bol mandril v našom itinerári značnou prioritou. Práve kvôli nemu sme sa prepravili na druhú stranu krajiny - do Franceville. Podstúpite tú námahu a nič nie je isté, a ste ešte iba na začiatku. Potrebujete ďalšie prenajaté autá, aby ste sa dostali k národnému parku, potom zaplatiť mastné poplatky za vstup, ďalšie džípy, rangerov, stopárov atď.

V tomto národnom parku sme úplne sami a o to ťažšie je takúto vec zorganizovať. Musíte byť v správny čas na správnom mieste... Mandrily sa združujú vo veľkých svorkách, často nad 100 kusov a sú riadne pohyblivé a vy musíte mať guráž ísť po nich a vystopovať ich. Prales zaberá 80 % Gabonu. Tzv. Gabonese Jungle belt nie je iba najväčšou nedotknutou plochou pralesa v Afrike, ale je jednou z najväčších ucelených džunglí na svete.

Prales – džungľa je dôvodom, prečo sa do Gabonu chodí. V pralese je strašne dusno, odporúča sa chodiť v stopách svojho rangera, lebo on vidí, či nejaký konár pred vami nie je hadom atď. Vyskakujeme z áut na kraji lesa a máme dnes ohromné šťastie. Mandrily sú hneď na začiatku lesa. Ako uvidím prvé bielo-modro-červené tváre, dostávam sa do tranzu. To vám bola taká bomba, že som to naozaj nečakal. Tých opíc nebolo síce 100, asi menej ako polovica, ale aj tak išlo o obrovskú skupinu, kde každá opica robí niečo iné a vy neviete, kam máte s kamerou zamieriť skôr.

Samičky nosia najmenšie mandrilčatá zavesené na bruchu, väčšie na chrbte, sú všade okolo mňa. „Nečup! Ihneď vstaň!” hovorí rázne ranger. “Nikdy nesmieš byť na úrovni samca, lebo zaútočí. Musíš byť nad ním – vztýčený.” Akonáhle vidím tie zubiská, keď zívne, tak radšej už nečupím. Každopádne fotografiu z rovnakej výšky som urobil a vidíte ju v tomto blogu. Mandril je diurálna opica a v priebehu dňa neodpočíva a je prakticky stále v pohybe. Stádo je preto veľmi aktívne a stále sa scény menia. A zrazu je predo mnou jeden obrovský mandril, evidentne alfa samec, jediný šéf celej svorky. Nazval som ho pracovne “BUBO” a viem, že sa budeme odteraz na našich zájazdoch vídať pravidelne.

Dominantný samec je našuchorený s najsýtejším sfarbením zadku aj tváre. Je neuveriteľné, že príroda si dovolila takéto jasné farby. Ide o najpestrejšieho cicavca planéty. Keď ho zbadám, strácam pojem o čase úplne. Iba fotíme, mandrily sú od nás na meter, tento dominantný samec tak na 2,5 metra. Odháňa súperov a absolútne sa nás nebojí. 

Maximálna skupina, ktorá môže mandrily navštíviť, je 5-členná, a to bolo super. Každý z nás mal dostatok miesta a naozaj unikátny zážitok. Priznám sa, nečakal som, že mandrila uvidím, nečakal som, že budeme tak blízko. Po zážitku s gorilami, kde sme boli rovnako blízko, som si myslel, že sa im už nič nevyrovná. No byť s týmto veľkým stádom tak dlho, to bola jedna obrovitánska cestovateľská pecka. Stále ide o exkluzívny zážitok, veď mandrily vidí ročne tisícnásobne menej ľudí než gorily a vám sa to na zájazde do Gabonu môže podariť tiež.

Madagaskar som po svojej prvej návšteve nazval Noemovou archou plávajúcou v Indickom oceáne. Podobne, ako je unikátna fauna v Austrálii a na Novom Zélande, je to aj tu. K lemurom sa opäť dostanete blízko a tie druhy sú od seba značne odlišné výzorom aj správaním sa. Lemury dodávajú Madagaskaru jednu z unikátností. Opäť, Madagaskar je cestou pre pokročilejších cestovateľov, no nie je to Gabon. Madagaskar, to sú veľmi fajn hotely a hlavne s BUBO máte totálne prepracovaný program zájazdu a nebudete sa nudiť. Na Madagaskare sme totižto boli prví, desaťročie pred ostatnými!

Madagaskar, štvrtý najväčší ostrov na svete, sa spolu s Indiou pred cca 165 miliónmi rokov odtrhol od Afriky, neskôr dal zbohom aj Indickému subkontinentu, a tak tu vznikol priestor pre tento živočíšny druh. Ak sa človek vyvinul z opice, tak opice sa vyvinuli z lemurov. Tie žili aj v kontinentálnej Afrike, ale tam ich rýchlejšie a väčšie opice (vyvinuli sa pred cca 35 miliónmi rokov) a ďalší predátori poslali medzi vyhynutý druh. Nebyť Madagaskaru, tak si lemura pozriete ako fosíliu v múzeu alebo v knižkách, aké mame o dinosauroch.

Jedinými nepriateľmi lemurov je škrtič z rodu veľhadov, a fosa (ak ste videli rozprávku Madagaskar, tak fosy boli ti zlí). A možno ešte my, ľudia. Zaujímavosťou Madagaskaru je, že bol osídlený ľuďmi z Indonézie.

Prvýkrát sa s lemurmi na našich zájazdoch stretneme v národnom parku Isalo. Je to najstarší národný park, prezývaný aj Jursky park, pretože sa po ňom prechádzali aj dinosaury. BUBO sa tadiaľto prejde s každým zájazdom. Z pohodlia vkusnej prírodnej, ale zároveň modernej lodže, vyrážame na turistiku. Vždy s miestnym sprievodcom, aby nám neunikol ani jeden endemicky hmyz, ani jedna zaujímavá rastlinka a aby sme mali istotu, že uvidíme viac.

V ďalších národných parkoch v okolí Andasibe sme videli najväčších lemurov Indri indri, diademovu sifaku, hnedého lemura, malého bambusového lemura, rodinku nočných lemurov a v noci aj malého myšieho lemura. Ku lemurom navyše chameleóny (najmenší na svete ale aj najväčší), jašterice a farebne stromové žaby. Tu máme ostrov kde nám lemury skáču po hlavách, čo je často najpopulárnejšia fotografia Madagaskaru.

Za posledných 15 rokov je priemerná veľkosť skupiny na Madagaskare 9 klientov. Keď píšem tento blog tak má skupina 7 klientov a predchádzajúca mala dokonca štyroch. Madagaskar nie je klasikou, ale je to dobrý cestovateľský tip a zájazdy na Madagaskar sa vám vryjú do pamäti navždy.

Vidieť mačkovité šelmy je vždy ohromným zážitkom. Lev, leopard, gepard v Afrike a tiger v Indii, Nepále či Bangladéši - na tieto stretnutia nikdy nezabudnete. Mačkovitých šeliem je však na svete omnoho viac. Spolu 37 až 39, lebo v dnešnej dobe podľa DNA separujú šelmy a z jedného druhu sú zrazu dva. No tak, ako je v Afrike kráľom zvierat lev, v Amerike je to jaguár.

Amazóniu v BUBO navštevujeme v okolí brazílskeho Manausu, v Ekvádore, kolumbijskej Leticii, v Puerto Maldonado v Peru či Rurenabaque v Bolívii. Taktiež na našich zájazdoch do Francúzskej či Britskej Guyany a do Surinamu. Miestne vodopády tu milujem, stretávame tu amazonských Indiánov a plavíme sa džungľou na malých lodičkách. Sme samy v srdci nedostupnej prírody, v najväčšom lese planéty Zem.

V Amazonskom pralese jaguára uvidíte veľmi ťažko, ale Pantanal na juhu Brazílie je ideálnym miestom. Sú tu vystavané kvalitné lodže a celá dovolenka je na slušnej úrovni so silným ekologickým podtónom. 

Jaguár je posvätným zvieraťom amerických Indiánov. Ide o tretiu najväčšiu mačkovitú šelmu na svete po levovi a tigrovi. Od leoparda ho rozlíšite tým, že má po tele čierne rozety a v ich vnútri je ešte čierna bodka. Uloví tapíra, kajmana či najväčšieho hlodavca na svete – kapybaru. Nezabíjajú labou, ale silným kusnutím a majú najsilnejší stisk zo všetkých mačkovitých šeliem. Vedia takto zabiť korisť, ktorá je aj 4x väčšia a ťažšia než oni. Sú excelentní plavci a aj keď ide o mačky, vody sa rozhodne neboja.

Polovica zo všetkých jaguárov žije v Brazílii a ja som raz videl jaguára, keď som ležal v Amazónii v hamake viď video vyššie. Išlo o moju najťažšiu expedíciu Amazoniou. Pantanal je však najlepším miestom pre Vás. Spolupracujeme s partnermi, ktorí pomáhajú uchovať habitat jaguárov a takto ich spoločne s našimi klientami pomáhame chrániť.

Nemusíte byť potápač. Všetky zvieratá v tomto blogu vidíte voľným okom a sú dostupné akémukoľvek amatérovi. Žralok obrovský, ako sa mylne nazýva, sa živí planktónom a nie je pre vás nebezpečný. Na našich zájazdoch ho klienti vidia na našom zájazde Mexiko - veľký okruh, keď posledné štyri dni oddychujú v Cancúne. Isla Mujeres je jedným z najlepších miest, kde túto obrovskú rybu viete zazrieť.

Ďalším miestom sú Maldivy. Najlepšími miestami sú však Džibuti a ostrov Svätá Helena. V Džibuti je záliv Tadjourah plytký, a tak vám zvieratá nevedia ujsť hlbšie. Najvyššia sezóna je od novembra do januára. Ja som sa s nimi zrážal a nemyslím to poeticky, ale doslovne.

Ostrov Svätej Heleny v prostriedku Atlantiku je tak ďaleko, že odtiaľto nevedel utiecť ani Napoleon Bonaparte. Šanca vidieť tu žraloka veľrybieho, najväčšiu rybu sveta, je 100 %. Ideálny čas je medzi decembrom a marcom.

Šnorchloval som tu na jar 2023 a takú čistú vodu som videl naozaj málokde. Vedci tvrdia, že žralok veľrybí sa práve tu v hlbinách Atlantiku, na Svätej Helene, pári. Tento zážitok si viete spojiť s klasickým safari v Juhoafrickej republike.

Je ich 10 000 druhov a viete ich pozorovať na celom svete. Kolibríky pozorujeme na našich zájazdoch v Kolumbii. Mníšiky - alky s oranžovými zobáčikmi na Islande a Faerských ostrovoch, konkrétne na ostrove Mykines.

Na západe je dnes mnoho ľudí, ktorí chcú vidieť všetky rodiny (anglicky families) vtákov, ktorých je okolo 250, a to sa dá za život zvládnuť.

Na pozorovanie pelagických vtákov, ktoré trávia väčšinu svojho života na mori, sú dobré plavby na Antarktídu a ešte lepšie sú plavby krížom cez Atlantik. Práve z takejto plavby pridávam do tohoto blogu fotografie. Toto je miesto albatrosov s rozpätím krídel až 4 metre. Ku hniezdiskám albatrosov sa viete dostať veľmi blízko aj na Falklandoch. Tieto úžasné vtáky, ktorým hrozí vyhynutie sa ožívajú bezmála 100 rokov.

V Peru, Chile či na skalných zrázoch Grand Canyonu v USA hľadáme veľmi vzácnych a ohrozených kondorov. Poviem vám, je to úžasný zážitok, keď len tak vypadnú z hniezda, roztiahnu krídla a teplý vzduch ich „sám“ vynesie po špirále nahor, presne pred naše objektívy. Endemické vtáky naši klienti obdivujú na stále populárnejších Galapágoch. Na zájazde v Ugande chodíme za exotickými člnozobcami. Orly a sokoly je výborné pozorovať v Izraeli, konkrétne v Eilate.

Skúsení vtáčkari poznajú, o akého vtáka ide, aj bez ďalekohľadu - iba podľa jeho správania. Ja na svojich plavbách juhom Atlantiku hodiny a hodiny stávam na palube a vedľa mňa plachtia albatrosy a ani raz nemávnu krídlami. Sú ohromne rýchle a lietajú neuveriteľne ďaleko. Je to fascinujúce.

Vedia sa medzi sebou páriť a stal sa prípad, že poľovníci dostali povolenie na odstrel ľadového medveďa a keď ho odstrelili a urobili test DNA, zistili, že je to medveď hnedý. Tým, že sa sever roztápa, a teda lovištia ľadového medveďa odchádzajú, tak sa tento sťahuje na juh a kríži sa s medveďom hnedým.

Grizlyho chodíme pozorovať na zájazdoch na Aljašku a za mnoho rokov, čo Aljašku robíme, asi nebol ani jeden zájazd, kde by sme medveďa nevideli. Naopak, vidíme ich mnoho. Odporúčam vodopády Brook v národnom parku Katmai na Aljaške, približne 350 km juhozápadne od mesta Anchorage. Prečítajte si pikošky o malých medvieďatkách a latentnej gravidite medvedíc.

Ľadové medvede som videl z neuveriteľnej blízkosti na plavbe na severný pól. Výborným miestom sú Špicbergy, a potom mesto Churchill v Kanade. Špicbergy však odporúčam a my sem organizujeme vysokokvalitné zájazdy na Špicbergy vo veľmi slušných hoteloch. Prvý medveď, ktorého som stretol, bol od nás asi 200 metrov. Hlavu mal krvavú až po uši. Zvláštny pohľad na tú červenú hlavu a obrovské biele telo uprostred ľadovej krajiny. Pred ním kostra obžratého tuleňa, ktorému trčia len rebrá. A to vraj medvede jedia iba delikatesný tuk a zvyšky nechávajú iným (líškam a slonovinovým čajkám s úžasným čuchom).

Ľadový medveď je impozantné zviera, ktoré dorastá až do 680 kilogramov (niektoré jedince majú viac ako tonu), živí sa prevažne tým, že z ľadových krýh loví tulene. Zaňuchá ich dieru, trpezlivo čaká, kým sa prídu nadýchnuť, potom už len svojimi tuhými tmavohnedými pazúrmi hrabne a tuleňa, ktorý váži takmer pol tony, si vytiahne von a prehryzne mu lebku.

Medvedica rodí v marci a o svoje rozkošné medvedíky sa stará dlhé tri roky. Môže mať jedno mláďa, ale aj trojičky. Loví pre ne, chráni ich a učí, čo treba na prežitie. Číha tu strašne veľa nástrah, no najväčšou je asi samotný medveď – samec, ktorý je stále hladný a je mu jedno, že zožerie aj svojich. Na vlastné oči vidíme útek mladej medvedice pred zjazveným starým medvedím samcom. Vytrhol ju z absolútneho pokoja, v sekunde chytá enormnú paniku a rozbehne sa ako o život. Preskakuje desaťmetrové vodné plochy tak, ako keď my prekračujeme prah dverí.

Potom sa hádže do mora a pláva a pláva... Pláva dlho, až zjazvený samec uzná, že nemá toľko síl, nechá svoju obeť tak, zastane pri našej lodi a vetrí, či sa nedá zožrať čosi tu. Medvedica nepláva ako pes, používa iba predné nohy, zadné má vystreté, no aj tak pláva oveľa rýchlejšie. Nie náhodou je latinský názov ľadového medveďa Ursus maritimus, teda medveď morský. Rodí sa na brehu, ale väčšinu života strávi v mori. Je to najväčší zemský mäsožravec, dvakrát väčší než tiger.

Ostatné druhy medveďov sú všežravce, no tento je prakticky absolútne mäsožravý. Je to zabijak, predátor, pred ktorým človek nemá šancu. Stovku zabehne pod deväť sekúnd a dokáže v takejto rýchlosti bežať poriadne dlho. Na svete je asi dvadsať skupín bielych medveďov. Spolu je ich na našej planéte cez dvadsaťtisíc, no očakáva sa, že pri roztopení oceánu ich ostane iba tretina.

Pozriete sa do očí gorile a ihneď pochopíte Charlesa Darwina. Gorily som po prvý raz pozoroval v Kamerune, potom v Stredoafrickej republike, Republike Kongo, Demokratickej republike Kongo, Ugande a vrcholným zážitkom boli gorily v Rwande. Všade to však bol trošku iný zážitok.

V Rwande som bol, keď hodina s gorilami stála 260 USD a o rok cenu zvýšili na 360 USD a ďalší rok na 600 USD a my sme našim klientom cenu nezvyšovali, a tak sme na danom zájazde tri roky prerábali. Iné cestovné kancelárie v našom milieu gorily neponúkali, Rwanda mala vtedy zlé meno úplne neodôvodnene a je to ako keby ste sa k nám báli teraz ísť kvôli vojne v Juhoslávii.

No za tie roky sme si získali kontakty a mnohí naši klienti zažili v Rwande a okolitých krajinách veľmi pekné a kvalitné zájazdy. Podľa mňa to, že sme ich dotovali, ani nevedia.

Cena za hodinku s gorilami ide stále hore, ale problémom je, že sa tam neviete dostať. Sú prípady, kedy si to zaplatíte a prídete ďaleko až do Rwandy a oni Vám vrátia peniaze, lebo majú plno. Aj na zajtra, aj o týždeň. Toto sa nám, našťastie, nestane. Sme silným, dlhodobým a serióznym partnerom. Plus, poznáme správnych ľudí =)

Zážitok s gorilami je naozaj super a teraz sme pripravili nový zájazd, kde chodíme pozorovať gorily do Konga. Tieto sú dokonca v cene zájazdu, a tak si zájazd za gorilami s výhodnou cenou našiel opäť slušné publikum. O päť rokov sa ceny zvýšia aj tu, a tak treba naše know how využiť čo najskôr.

Také sú obrovské a tak ťažko ich vidieť. Keď píšem tento blog, som na lodi v prostriedku Atlantiku a akurát predvčerom som ich videl naraz 40. Štyridsať kusov veľrýb na jeden raz. Dá sa to a tu sú najlepšie miesta, kde veľryby vidieť:

Ja osobne som najviac veľrýb videl na plavbách na ostrovy v okolí Antarktídy. Tu je trikom vybrať si menšiu loď, aby ste sa mohli vyloďovať na gumených zodiakoch. Z tohoto člna som veľryby dokonca hladkal.

Videl som najväčšiu veľrybu - vráskavca ozrutného, ktorého vo svete volajú Blue Whale. Veľrybu južnú (right whale), no najradšej mám vráskavce dlhoplutvé (humpback whale), ktoré sú akýmisi cirkusantami morí. Vyskakujú nad hladinu, dlhými plutvami búchajú o hladinu, voda strieka všade. Pri týchto veľrybách vidíte ohromnú silu tohoto krásneho zvieraťa.

Najlepším miestom v Európe sú podľa mňa Azorské ostrovy a hlavne ostrov Pico a mesto Lajes. Bývalí veľrybári tu dnes majú múzeum a veľryby chránia. Tým, že si zaplatíte výlet za veľrybami v rámci zájazdu na Azorské ostrovy, pomáhate k ich ochrane. To je veľmi dôležité.

Nečakané prvé miesto, ja viem. Prvého tučniaka vo voľnej prírode som videl v roku 2000. Ak som odvtedy nevidel milión tučniakov tak ani jedného. No stále som totálne nadšený, a preto získali v mojej tabuľke prvé miesto. Áno bol som nadšený keď som uvidel stádo mandrilov a svorku psov hyenovitých, no to je dlhé putovanioe a často náhoda. Zážitok s tučniakmi je istota. A stačí vediať kam ísť.

Státisíce tučniakov som videl na plavbe na Antarktický polostrov v roku 2012, a potom keď som sa do Antarktídy vrátil. Kolónie tučniakov sú však všelikde a naši klienti ich vidia na rovníku na Galapágoch, kde som s nimi dokonca plával.

Šnorchloval som na Galapágoch a zrazu okolo mňa preplával zvedavý tučniačik. Nemal som neoprén, však tu je voda totálne teplá. Hneď však vidíte, že ako sú nemotorní na súši sú úžasní pod vodou. Toto vidíte aj na našom filme - stačí ponoriť Go Pročku pri vašom zodiaku do vody.

Tučniaci sú neuveriteľne chutnučkí. Na brehu nemotorní, ale tu vo vode ako keby lietali.

Tučniaky pozorujeme s našimi klientami taktiež v Patagónii - hlavne Magelanské. Na juhu Nového Zélandu, na Tasmánii, a na 100 % ich vidíme aj na našich zájazdoch do Kapského Mesta, keď vyrazíme k Mysu dobrej nádeje. A tam ideme vždy so všetkými klientami. Doobeda tučniaky, poobede párujeme vynikajúce červené s čokoládou v najstaršej vinici Afriky - Groot Constantia, odkiaľ bral víno už spomínaný Napoleon Bonaparte.

Najviac tučniakov a kolónie s 300 000 tučniakmi som videl na ostrove Južná Georgia a najintímnejšiu skúsenosť som mal na bielych plážach Falklandských ostrovov.

Najviac si vážim to, že som videl Cisárskych tučniakov, ktoré ako jediný živočích zimujú na Antarktíde. Ten príbeh obety rodičov pre to, aby sa vyliahlo vajíčko v -50 stupňoch, je srdcervúci. Naši klienti ich každoročne vidia na našich luxusných expedíciách na Južný pól.

Výhoda je, že sa k tučniakom dostanete blízko, neutečú vám. Neviem, či je to tým, že sa podobajú na Chaplina, ale sú veľmi vtipné. Nepoznám človeka, ktorému sa nepáčia. Ja som už v tučniakoch hlbšie, videl som všetky hlavné druhy. Investoval som desaťtisíce euro, aby som videl Cisárskych tučniakov. Išlo o dva privátne lety priamo na Antarktíde, iba kvôli týmto neuveriteľným tvorom. Vybral som sa za nimi dokonca na najexotickejšie UNESCO na nedostupnom ostrove Gough island. Bol som na piatich prednáškach venovaných tučniakom. Som však presvedčený, že aj ako „začiatočník” budete nadšený.

Tento blog píšem ako laik, z ktorého zážitky so zvieratami urobili milovníka prírody. Aj keď ste skôr človek, ktorý navštevuje pamiatky UNESCO, naozaj veľmi odporúčam vsadiť do svojich cestovateľských plánov aj pozorovanie zvierat.

Viete, kde je ten trik? Je to v dobrých sprievodcoch! Keď som chodil na safari sám, bola to nuda, no keď som bol v „bežnom Krugeri“ s naším šéfom na Afriku Martinom Karnišom, bol som nadšený.

Druhou vecou, čo si treba uvedomiť, je, že tým, že zvieratá navštívite, podporujete dobrú vec a ich ochranu. Toto je napríklad pre nás v BUBO veľmi dôležité. Boli sme prví na Slovensku kde si môžete odčítať uhlíkovú stopu zo svojej letenky a podporujeme mnoho ekologických projektov aj u nás v Bratislave ale, áno, hlavne po celom svete.

Ak si uvedomíte, že pozorovaním veľrýb či goríl ich zároveň chránite pred vyhubením, o to ľahšie budete do veľkého zážitku investovať svoje ťažko zarobené peniaze.

Šťastné cesty prajem!