Fauna Severnej Ameriky: Spoznajte najzaujímavejšie zvieratá kontinentu

Mnoho mojich známych, kamarátov a klientov nechce ísť do Ameriky, vraj nie sú zvedaví na ich spôsob života a na fastfoody. Pre mňa je severoamerický kontinent najmä neuveriteľne nádherná príroda, ktorá má toľko podôb, že sa Američanom ani nedivím, že nemajú potrebu ísť mimo svojej krajiny. Mokrade Everglades na Floride, pobrežné duny Severnej Karolíny, Great Smoky Mountains a Apalačské vrchy až po jazerné oblasti štátov New York a Maine. A to sme neopustili východ USA. Nekonečné prérie Dakoty, Wyomingu a stredu USA, bizarné parky Utahu a Arizony, kde nemôžete vynechať Arches, Canyonlands, Monument Valley, Antelope Canyon, Grand Canyon, Canyon de Chelly, Údolie smrti až po arizonskú Sedonu a jej červené skalné formácie.

Pokračujte na sever a prídete do Yellowstone, Grand Teton, Cascade, Olympic Peninsula a park Glacier. Prekročíme hranice do Kanady a na Aljašku? Banff, Jasper, Kootenay, Vancouver Island, Denali, Kenai… Takto by sme sa mohli vrátiť a doplniť zoznam. Ja som presvedčený, že kohokoľvek by som sem „nasilu“ zobral, videl by Ameriku, akú si nepredstavoval.

Nemusíte predsa ísť do New Yorku alebo San Francisca, aj keď aj toto ku kontinentu patrí. Príroda tu človeka vyťaží na niekoľko rokov a môžete sa sem opakovane vracať za novými zážitkami. Keď je to možné, snažím sa vidieť zvieratá, ktoré u nás žijú iba v ZOO.

Najprv si však vysvetlime, ako sa sem tieto, v dnešnom ponímaní, moderné zvieratá dostali. Ak by ste sa po tomto kontinente mohli prejsť pred 20-tisíc rokmi, videli by ste mamuty, mastodonty, obrovské leňochy, kone, ťavy šabľozubé tigre a krátkonohé medvede. Tieto a mnohé ďalšie živočíchy boli súčasťou pleistocénnej megafauny.

Počas tohto vývojového obdobia Zeme sa striedali ľadové doby s teplejšími medziľadovými. Keď klesla hladina oceánov, odkryla sa medzi Sibírou a Aljaškou pevnina – Beringia. Bol to pevninský most, po ktorom oboma smermi migrovali zvieratá aj ľudia. Ku koncu poslednej ľadovej doby pred 13- až 11-tisíc rokmi sa začalo otepľovanie, ktoré spôsobilo výrazné zmeny. Ľadovce začali ustupovať, odkrývali sa nové priestranstvá a megafauna prehrala súboj s otepľovaním aj s novými druhmi, ktoré sem prišli z Ázie. 

Nové druhy nezačali vznikať po vyhynutí megafauny, ale žili po ich boku. Bizóny sa pásli spolu s mamutmi, kojoty utekali pred veľkými šabľozubými mačkami. Z povrchu zemského zmizli americké ťavy a obrie leňochy. Kone sa vyvinuli na území Severnej Ameriky, odkiaľ sa po pevninskom moste dostali do Ázie. Na americkom kontinente vyhynuli a späť ich vyšlachetené priviezli európski kolonialisti. Pôvodní severoamerickí obyvatelia kone dovtedy nepoznali a mnoho kníh a filmov sa v tomto významne mýli. 

Severná a Južná Amerika neboli vždy spojené. Dlhý čas ich oddeľovalo more a zvieratá na oboch kontinentoch sa vyvíjali oddelene. Približne pred tromi miliónmi rokov sa však v oblasti dnešnej Panamy vytvorilo súvislé pevninské spojenie, po ktorom mohli zvieratá migrovať.

Na juh sa rozšírili kone, jelene, medvede, mačkovité šelmy aj príbuzní tiav. Zaujímavosťou je, že práve zo severu prišli aj predkovia lám, ktoré si dnes spájame s juhoamerickými Andami. Opačným smerom sa vydali obrovské pozemné leňochy, pásovce či vačice. Toto miešanie dovtedy oddelených zvieracích svetov poznáme ako veľkú americkú výmenu fauny.

Niektoré zvieratá však dokázali prejsť medzi kontinentmi ešte skôr. Pozostatky leňochov juhoamerického pôvodu našli na Floride vo vrstvách starých približne deväť miliónov rokov. Zrejme dokázali prekonať kratšie morské úseky medzi vtedajšími ostrovmi. Až vznik súvislej pevniny však otvoril cestu oveľa väčšiemu množstvu druhov a výrazne zmenil zvierací svet oboch Amerík. Jeho obraz si môžeme teraz pozrieť. 

Ursus arctos horribilis

Asi najznámejší a najobávanejší zo všetkých medveďov. Grizly je poddruh medveďa hnedého, ktorý žije najmä vo vnútrozemí Severnej Ameriky. Od iných severoamerických poddruhov sa líši predovšetkým veľkosťou, vzhľadom a prostredím, no hranice medzi nimi nie sú vždy jednoznačné a názvoslovie sa medzi zdrojmi líši. Obýva oblasti od Skalnatých vrchov smerom na západ až po Aljašku, hoci v minulosti žil na oveľa väčšom území.

Ak sa ocitnete v divokej prírode USA či Kanady, je dobré vedieť rozlíšiť grizlyho od baribala, teda medveďa čierneho. Baribal je menší, má užšiu hlavu a nemá výrazný hrb na pleciach. Ak teda vidíte mohutného medveďa s hrbom na chrbte, je to ten nebezpečnejší. Asi najznámejším obrazom spojeným s grizlym je lov lososov v divokých riekach Aljašky. Okrem rýb sa živí aj inou korisťou až do veľkosti jeleňa wapiti, prípadne bizóna. Veľkú časť potravy tvoria rôzne plody a tráva, hoci v menšej miere ako u baribala.

Zaujímavosťou je, že medveď biely, nazývaný aj ľadový, sa vyvinul z grizlyho. Vplyvom prostredia sa mu zmenila farba srsti a hlava sa prispôsobila lovu tuleňov v ľade. Stále je však možné nájsť krížence, čo poukazuje na ich príbuzenský vzťah. Ak natrafíte v horských oblastiach Yellowstone na grizlyho, ktorý naháňa motýle, nie je to pre zábavu. Nočné motýle vyhľadávajú úmyselne a živia sa nimi, predstavujú ľahkú a výživnú korisť.

A čo ak vás napadne? Správa národných parkov USA (NPS) radí predstierať smrť. Typicky ide o prekvapené zviera alebo o samicu chrániacu mláďatá. Až pri fyzickom kontakte si ľahnite na brucho, spojte ruky za krkom a chráňte si hlavu. Nohy roztiahnite, aby vás ťažšie prevrátil, a batoh si nechajte na chrbte. Zostaňte ticho a nehýbte sa, kým medveď neodíde. Aktívny odpor môže takýto útok zhoršiť. Ak však útok pokračuje napriek tejto polohe, bráňte sa všetkými dostupnými prostriedkami.

Ursus americanus

Medveď čierny je najľahšie viditeľným americkým medveďom. Nenechajte sa pomýliť názvom, jeho srsť môže mať odtiene od kávovohnedej cez škoricovú až po čiernu. Preto je dôležité vedieť ho rozoznať od grizlyho podľa stavby tela. Objavuje sa v severnom Mexiku, na väčšine územia USA, v lesoch Kanady až po Aljašku. Baribalovi na strom neuniknete, keďže je šikovnejší ako vy.

Je ešte viac orientovaný na rastlinnú potravu ako jeho príbuzní, ale na Aljaške si pochutnáva na lososoch podobne ako grizly. Často sa však baribaly uchyľujú k vykrádaniu odpadkových košov alebo batohov s jedlom, ktoré turisti v národných parkoch a rezerváciách nechávajú. Stáva sa, že správa národného parku je nútená takéto jedince eliminovať a usmrcovať, aby sa predišlo podobným situáciám.

Baribaly túlajúce sa v okolí miest často stretávame počas zájazdov na západe Kanady, kde ich vídame na Vancouver Islande alebo v okolí mesta Whistler. V týchto oblastiach vieme, kde sú ich obľúbené miesta, a takmer vždy ich tam vidíme. Mláďatá sa rodia počas zimného spánku v brlohu, nie je výnimočné stretnúť samicu až s piatimi potomkami. Zaujímavejšie však je, že aj bez prijímania potravy a so spomaleným metabolizmom sa im veľmi dobre hoja rany. Dokonca sa im lepšie zaceľujú a jazvy sú menej zreteľné a prichádza aj k čiastočnej obnove srsti.

A ako sa správať pri útoku baribala? Všeobecná príručka NPS odporúča bojovať. Ak je bezprostredne dostupné bezpečné auto či budova, ukryte sa. Inak použite sprej, kamene, palicu alebo čokoľvek, čo máte poruke, a údery smerujte na tvár a ňufák. Pozor! Neznamená to napadnúť baribala pri obyčajnom stretnutí.

Ursus maritimus

Najväčšia morská šelma, ktorá polovicu života trávi na suchu. Pripomína vám takýto opis medveďa? Jeho latinské meno znamená medveď morský a veľa času trávi lovom vo vode alebo na ľade. Má spoločných predkov s medveďom hnedým (grizlym), ktorý sa prispôsobil životu v zaľadnenej oblasti. Srsť mu zbledla a hlava sa mu predĺžila a upravila do kónického tvaru, práve kvôli dýchacím otvorom, ktoré si vytvárajú tulene. Koža medveďa bieleho je tmavá a srsť neobsahuje biely pigment, ale svetlo sa na bledom chlpe rozptyľuje tak, že pôsobí bielo. Sú výborní plavci a potápači, vedci v roku 2008 zdokumentovali vďaka vysielačke rekordérku, ktorá  preplávala neuveriteľných 687 kilometrov za 9 dní.

Ak majú dostatok koristi, samce a negravidné samice ostávajú bez zimného spánku aj počas polárnej noci. Gravidné samice si vytvoria brloh, kde odrodia mláďatá, a s prichádzajúcim polárnym dňom vychádzajú von. Navzájom sa hľadajú podľa pachových stôp, ktoré zanechávajú pri chôdzi. Toto bolo potvrdené aj pokusmi, pri ktorých pachové stopy voľne žijúcich medveďov dali do výbehov v zoo. Sú samotári, ale v určitých situáciách tolerujú iné jedince. Ak sa napríklad objaví veľká korisť, ako napríklad uhynutá veľryba, môže sa na takejto mršine nakŕmiť viacero medveďov naraz.

V dobe topenia ľadu v Arktíde a arktických oblastiach sa niektoré populácie medveďov prispôsobujú a menia svoje návyky. Toto pozorujú aj na najlepšom mieste na pozorovanie týchto bielych obrov, v oblasti Churchill v Kanade. 

Canis lupus a Canis latrans

Vlky a kojoty sú najvýraznejšie veľké psovité šelmy severnej Ameriky. V severnejších štátoch USA vrátane Aljašky a v Kanade sú bežnejšie vlky, kojoty sa vyskytujú aj v južnejších štátoch USA a polopúštných oblastiach až po Strednú Ameriku. Kojot je výrazne menší – dospelé samce dosahujú hmotnosť okolo 20 kg, pričom samce vlka vážia až 60 kg. Kojot má naviac dlhý a úzky ňufák a väčšie uši, vlk má mohutnejšiu tlamu. 

Líši sa aj ich jedálniček: kojoty lovia korisť do veľkosti zajaca, vlky si trúfnu aj na vapitiho (najväčšieho jeleňa sveta), alebo menšieho bizóna. Počas mojich ciest po Severnej Amerike som vlky aj kojoty videl viackrát, i keď je to veľká vzácnosť. Najčastejšie som vlky videl na Aljaške v národnom parku Denali, v blízkosti ciest pri meste Jasper a v národnom parku Yellowstone. Kojoty som vídal v Arizone a Utahu, prípadne v Novom Mexiku.

Tvrdenie, že vlky žijú vo svorkách a kojoty samotársky, je nesprávne. Aj toto poukazuje na spôsob obživy. Pri love myší alebo sysľov nie je potrebný spoločný lov ako u vlkov, keď sa chystajú na mohutného jeleňa alebo bizóna. Aj kojoty však tvoria rodinné skupiny podobnej veľkosti ako vlky. Hlasové prejavy sú tiež odlišné. U vlkov je známe vytie, kojoty majú skôr štekavý a kňučavý prejav. Ich vytie má vyššiu tóninu a pri spoločnom vytí vytvárajú dojem oveľa väčšej svorky, ako v skutočnosti sú.

Oba druhy sú si natoľko príbuzné, že je možné kríženie medzi nimi, no napriek tomu sú stále vedení ako dva druhy. Na východe sú krížence vlkov, kojotov a psov často slangovo označovaní ako „coywolf“. Kojoty sa lepšie prispôsobili životu v kultúrnej a obrábanej krajine a často ich vídať na poliach či farmách. Využili aj moment, keď človek vyhubil alebo vyhnal zo svojho územia vlka.

Zaujímavým a menej známych faktom je, že kojoty občas pri love spolupracujú s jazvecom americkým. Kojot vie korisť uhnať na povrchu a jazvec sa za ňou dokáže preplaziť do podzemných nôr. Vlky sa v rámci Severnej Ameriky delia na viacero poddruhov. Od sivých a hnedých cez červenkastých až po bielych. Na severe sa s príchodom zimy balia do huňatej srsti, čo láka najmä lovcov kožušín.

Puma concolor

Puma americká je najväčšia malá mačkovitá šelma. Aj napriek svojej veľkosti nepatrí do rodu Panthera, kam patria leopardy, jaguáre, levy a tigre. Jeden z rozdielov, laicky povedané, je, že malé mačky vedia priasť a nevedia revať a u veľkých mačiek je to naopak. Puma nereve, vydáva skôr pískavé a prskavé zvuky. Žije od Aljašky po Ohňovú zem a obýva otvorené a lesnaté oblasti. Vyskytuje sa dokonca aj v Amazónii a dažďových pralesoch.

V rámci Severnej Ameriky má viacero mien: puma, cougar, mountain lion, Florida panter alebo Florida tiger a ďalšie. V každom prostredí sa živí odlišnou potravou, zvyčjne vo veľkosti od zajazcov po srny. Ako samotár si na väčšiu korisť netrúfne. Aj napriek tomu, že žijú často v blízkosti ľudských sídiel (sú známe zábery z kopcov Hollywoodu v pozadí s panorámou Los Angeles), sú ťažko pozorovateľné. Ja som mal šťastie zahliadnuť pumu ešte severnejšie, počas jazdy cez Dawson City na Yukone nám prebehla cez cestu.

Po úspešnom love sa nakŕmi a je pozoruhodné, že aj napriek samotárskej povahe sa dokáže o korisť podeliť aj s nepríbuznými jedincami. Takéto správanie je u mačiek veľmi neobvyklé. Ďalším zaujímavým faktom je, že zvyšky po pumej hostine sa po zásahu rôznych mrchožravcov a hmyzu premenia na živiny, ktoré podporujú rast vegetácie, ktorá láka bylinožravce vrátane jej koristi. Už nedoloženou hypotézou je, že pumy za týmto účelom úmyselne nechávajú viac zvyškov po hostine.

Bison bison

Pred európskou kolonizáciou boli severoamerické prérie plné bizónov, odhaduje sa, že tu žilo približne 30 – 60 miliónov jedincov. O prvé zníženie populácie sa zaslúžili sa podľa niektorých zdrojov „Indiáni“ a v 19. storočí dokonali dielo skazy Európania. Po ich zásahu zostalo v roku 1900 posledných 325 jedincov.

V prvej polovici 20. storočia sa začal proces návratu bizónov do rezervácií. Dnes vo voľnej prírode, teda v národných parkoch a prírodných rezerváciách, žije odhadom 20 000 jedincov a spolu s tými v zoologických záhradách a na farmách ich je približne 350 000. Tento druh tak môžeme považovať za zachránený. Bizón je po vyhynutí megafauny najväčším bylinožravcom Severnej Ameriky. Dospelý samec váži približne 900 kg a samica okolo 600 kg.

Známe sú už len dva poddruhy, prérijný a lesný. Lesný viac pripomína nášho zubra a žije na severozápade kontinentu. Ak sa chcete vydať za prérijnými bizónmi, môžete ich vidieť od severného okraja Grand Canyonu po Aljašku a v smere zo západu na východ od Skalnatých vrchov po Dakotu a Oklahomu. Najlepšie je navštíviť národné parky Yellowstone či Custer alebo spomínaný severný okraj Grand Canyonu – North Rim.

Cervus canadensis

Ide o druhé najväčšie jeleňovité zviera po losovi. Do roku 2004 sa považoval za poddruh jeleňa lesného, ktorý žije v našich zemepisných šírkach. Genetické štúdie však ukázali, že je viac príbuzný jeleňovi sika z východnej Ázie a japonských ostrovov a jeleňovi bielopyskému z Tibetskej plošiny. Vapiti dosahujú výšku v kohútiku až 150 cm a samce najväčšieho poddruhu vážia až 600 kg.

V období najintenzívnejšieho rastu sa im parožie zväčšuje rýchlosťou až 2,5 cm za deň. Paroh poddruhu z tichomorského pobrežia USA môže vážiť až 18 kg. Správaním sa veľmi podobá nášmu jeleňovi. V lete sa samice združujú do stád s počtom až 400 jedincov, zatiaľ čo samce sa držia oddelene v menších čriedach. Ruja sa v závislosti od oblasti začína už v auguste.

V americkej angličtine sa jeleň vapiti označuje ako „elk“, čo je však v Európe pomenovanie losa európskeho. Kolonizátori preniesli meno losa na jeleňa. Žijú od Tennessee a Pensylvánie na východe cez Kaliforniu na juhozápade až po Aljašku na severozápade. Najjednoduchšie ich uvidíte v národných parkoch západu USA, Kanady a na Aljaške.

Alces alces

Los je najväčšie jeleňovité zviera a jeho severoamerický poddruh je o 20 % väčší ako európsky príbuzný. Obľubuje močaristé ekosystémy a krajinu s množstvom jazier. V kohútiku má výšku viac ako dva metre a jeho hmotnosť presahuje 800 kg. Tohto obra nechcete stretnúť na ceste! 

Už pri rýchlosti 90 kilometrov za hodinu môže byť zrážka s losom pre posádku osobného auta smrteľná: predný nárazník auta podkosí nohy losa, čím sa jeho obrovské telo zosunie priamo na kapotu a v plnej sile prerazí čelné sklo. Na kanadskom ostrove Newfounland si preto na osobné autá montovali ochranné rámy čelných skiel. Tahače návesov si v podobných oblastiach dodnes montujú akúsi radlicu, ktorá zrazené zviera odhodí bokom, aby neskončilo pod kolesami. Len samotná administratíva aljašského Anchorage uvádza priemerne 100 zrážok s losmi každý rok.

Losy sú na rozdiel od sobov a jeleňov samotári a väčšinou je vidno osamotené samce alebo samice s mláďatami. V dobe ruje samcom dorastie lopatovité parožie s rozpätím až neuveriteľných 200 cm.

Zaujímavý je aj spôsob obživy. Najčastejšie ich je vidieť, ako obhrýzajú listy stromov a kríkov, ale radi sa kŕmia aj vodnými rastlinami. Losy hľadajte v nižšom poraste alebo priamo v jazierkach a močiaroch Aljašky, západnej aj východnej Kanady a v Skalnatých vrchoch, kam BUBO chodieva desiatky rokov. Naši sprievodcovia vám radi zastavia, aby ste si tento pohľad vychutnali v malej skupine. 

Rangifer tarandus

Aj keď sa sob často zamieňa za losa, je medzi nimi veľký rozdiel. Sob je menšie zviera s krátkymi nohami. Práve typické obdĺžnikové telo aj na diaľku umožní rozoznať soba z diaľky. Samce majú veľmi rozvetvené parohy na rozdiel od lopatovitých losích. Jemnejšie a menšie parohy majú aj samice, ktoré ich zhadzujú každoročne, prípadne každé 2 – 3 roky na rozdiel od samcov, ktoré ich zhadzujú každý rok.

V odľahlých oblastiach severných kanadských provincií sa stále odohráva veľká migrácia sobov, pri ktorej sa presúvajú desaťtisíce kusov. Potom sa stádo rozpadá na menšie rodinné skupiny. V boreálnych (lesnatých) oblastiach sa do veľkých skupín nespájajú a žijú celoročne v malých stádach. So šťastím ich vidíme v lesoch národného parku Jasper alebo na otvorených pláňach aljašského Denali.

Ich srsť je dokonalou ochranou v zime, duté chlpy sú veľmi efektívnym tepelným izolantom. Tento technicky dokonalý systém používa aj človek. Zimné oblečenie s „dutým vláknom“ je inšpirované práve sobou srsťou. Ďalšou zaujímavosťou je ich oko, ktoré má špeciálnu odrazovú vrstvu za sietnicou, ktorá počas roka mení svoje vlastnosti.

V lete pri dostatočnom svetle odráža svetlo zlatožlto a v zime namodralo, čo prispôsobuje citlivosť oka. Okrem toho vidia čiastočne aj ultrafialové žiarenie, čo im pomáha rozoznať lišajníky aj pod snehom, keďže ten UV svetlo pohlcuje a je tak kontrastnejší oproti okolitému snehu. Keď sa budete najbližšie pozerať na soby, spomeňte si na ich unikátne schopnosti.

Antilocapra americana

Vidloroh je reliktom treťohôr, obdobia z dnes už nepoužívaného členenia geologickej histórie Zeme. Jeho korene siahajú do miocénu, približne 20 až 25 miliónov rokov do minulosti. V tom čase existovalo približne 40 druhov, dnes však zostal jediným žijúcim druhom svojej čeľade Antilocapridae. Vidloroh sa podobá antilopám, jeho najbližšími príbuznými sú však žirafy a okapi.

Vyskytuje sa na otvorených pláňach od južnej Kanady po stredné Mexiko a od strednej časti USA po Kaliforniu. Najčastejšie ho vídame na zájazdoch smerujúcich do Yellowstone a Južnej Dakoty, prípadne je šanca stretnúť ho aj v okolí Grand Canyonu. Je vynikajúcim bežcom a po gepardovi druhým najrýchlejším cicavcom, dokáže vyvinúť rýchlosť až 95 km/h. Akoby dodnes utekal pred predátormi, ktoré vyhynuli počas poslednej ľadovej doby. 

Má výborný zrak a pohybujúci objekt zaznamená až na vzdialenosť 5 kilometrov. V pomere k telu má najväčšie oči spomedzi amerických kopytníkov a jeho zorné pole pokrýva neuveriteľných 320°. Ako jediný cicavec má rozvetvené rohy a každoročne ich zhadzuje, hoci kostené jadro zostáva a v skutočnosti zhadzuje iba rohovinový obal.

Žijú v malých aj väčších skupinách a je fascinujúce ich sledovať na otvorených pláňach. Pri mojej ceste z Las Vegas smerom na Grand Canyon sa mi okrem niekoľkých vidlorohov podarilo vidieť aj fascinujúcu kukuľu zemnú, zvláštneho vtáka, ktorý veľmi rýchlo behá po zemi a loví hmyz a drobné stavovce.

Odocoileus virginianus a Odocoileus hemionus

Oboch jeleníkov by som prirovnal postavou ako niečo medzi naším jeleňom a srncom, i keď sú tu isté rozdiely. Jeleník viržínsky má veľké územie výskytu a nájdete ho od kanadských Sklanatých vrchov cez takmer celé územie USA, Mexiko, cez Strednú Ameriku až po suchšie oblasti severnej časti Južnej Ameriky. Jeleník ušatý žije v západnej časti kontinentu od severného Mexika po južnú Aljašku.

Najjednoznačnejším poznávacím znakom je chvost. U viržínskeho je relatívne dlhý a široký, zvrchu hnedý a odspodu biely. Pri výstrahe ho dvihne a zasvieti „zrkadlo“ ako informácia pre ostatných. Jeleník ušatý má na zadku biely fľak a užší biely chvost s čiernou špičkou. Ušatý má naviac výrazne väčšie uši podobné muliciam, odkiaľ je aj jeho anglický názov „mule“.

Dospelé samce sa líšia aj tvarom parožia, ktoré každoročne zhadzujú. Viržínskemu vyrastajú jednotlivé výsady z oblúkovito dopredu ohnutého kmeňa, u ušatého viac pripomínajú nášho jeleňa a výsady vyrastajú zo základne tvaru Y. Počet výsad parožia neudáva ich vek, teda desať výsad neznamená 10-ročné zviera. Po každoročnom zhodení rastie nové, bohatšie, avšak nové výsady sú závislé od kondície zvieraťa či kvality pastvy.

Niektoré jeleníky ušaté podnikajú migračné výpravy s postupujúcou zimou a letom zo severu na juh. Jedna sledovaná samica prešla jedným smerom 390 km. Vo všeobecnosti sledujú ustupujúci sneh a pučiacu pastvu a na jeseň zasa ustupujú na juh pred snehom a chladom. Zaujímavosťou je, že samica jeleníka viržínskeho môže mať dvojičky s dvoma rôznymi samcami, čo genetické štúdie potvrdili až u 22 % dvojičiek.

Ak sa s BUBO ocitnete v Skalnatých vrchoch, v národnom parku Yellowstone, Glacier alebo Banff, môžete sa otestovať, či tieto dva druhy jeleňov dokážete odlíšiť.

Castor canadensis

Najväčší hlodavec severnej pologule je doma v oblastiach s výskytom jazier a riek od severného Mexika až po oblasti permafrostu. Najtypickejší znak je jeho sploštený chvost bez srsti, podľa ktorého je ľahko rozpoznateľný. Bobria kožušina bola jedným z dôvodov na objavné cesty prvých európskych osadníkov na území dnešnej Kanady. Jednou z najvýznamnejších spoločností bola Hudson’s Bay Company, založená v roku 1670 v Londýne. Na pobreží Hudsonovho zálivu budovala obchodné stanice, kam pôvodní obyvatelia prinášali kožušiny a vymieňali ich za kovové nástroje, prikrývky či ďalší európsky tovar. Cenná surovina odtiaľ putovala loďami do Anglicka.

Dokonca podľa nich oceňoval aj ostatný tovar. Účtovná jednotka „made beaver“ predstavovala hodnotu jednej prvotriednej spracovanej bobrej kožušiny. Tie boli cenené pre jemnosť, hrejivosť a vodoodolnosť. Zaujímavosťou je, že veľký dopyt po bobroch poháňala móda – z ich jemnej podsady sa vyrábala kvalitná plsť na klobúky, ktoré boli v Európe symbolom postavenia a elegancie.

Prečo bobry stavajú hrádze? Okrem toho, že udržiavajú stabilnú hladinu vody, slúžia aj ako zdroj potravy. Konáre s mäkkou kôrou si vďaka studenej vode môžu aj v zime vychutnať takmer ako čerstvé.

Svoje hrady si budujú v bezpečnej vzdialenosti od brehu, vchod má pod hladinou, čo je výborné bezpečnostné opatrenie, a v kupole nad úrovňou vody majú obytnú časť, kde spia. Počas zájazdu Východ Kanady + Aljaška sledujte vodné plochy a hľadajte ich hrady, prípadne môžete ochutnať aj bobrí chvost, takzvaný „beaver tail“. Naberiete odvahu?

Procyon lotor

Šedé, zavalité telo, čierna maska cez oči, pruhovaný chvost a labky pripomínajúce ľudské ruky. Len ťažko si tohto malého tvora zameníte s iným. Jeho domovom sú rozsiahle územia od južnej Kanady až po Panamu, má rád lesnaté oblasti s dostatkom vody, kde mu cez deň ako úkryt slúžia dutiny stromov, no prispôsobil sa aj suchším oblastiam. A pomerne bežne sa vyskytuje aj v mnohých severoamerických mestách. 

Medvedík čistotný je všežravec, živí sa ovocím, orechmi, hmyzom, drobnými stavovcami, žabami, rakmi a rád prehľadáva odpadky. Vďaka piatim pohyblivým prstom na predných nohách dokáže otvoriť aj jednoduché uzávery. Šikovné ruky využíva pri šplhaní, ale aj pri príprave potravy. Druhové meno čistotný je odvodené od ich údajného zvyku si jedlo pred požitím umyť. Vo vode prehrabáva kamenité dno a potravu pred zjedením obracia v rukách, čo evokuje umývanie. Podobné pohyby však robí aj na suchu.

V severnejších oblastiach sa môže zdať, že sa ukladá na zimný spánok, je to však skôr obmedzenie aktivity s využívaním tukových zásob. Pri menšom oteplení už úkryt opúšťa a vydáva sa na výpravu za potravou. Žije v rodinných skupinách, pričom samec a samica netvoria pár, ale samica žije so svojimi mláďatami, ktorých môže byť až šesť. Samce môžu tvoriť akési mládenecké skupinky do štyroch jedincov, ktoré zdieľajú spoločný priestor. Nie sú to jednoznační samotári.

Mephitis mephitis

Smrdíš ako skunk – toto prirovnanie sa používa aj u nás v Európe, hoci u nás skunky nežijú. Dokonca aj väčšina obyvateľov Severnej Ameriky nikdy živého skunka nevidela. Ak, tak zrazeného na ceste a aj po krátkom prejazde okolo jeho odér zacítite. Toto čierne zviera s dvoma bielymi pruhmi a huňatým chvostom je obávanou malou šelmou u mnohých Američanov.

Žije od južnej Kanady po Mexiko a pokrýva podobnú oblasť ako medvedík čistotný. Preferuje krajinu, kde sa striedajú lesy s lúkami a poliami a tiež zvykne zablúdiť k mestským oblastiam. Najradšej vyhrabáva výživné larvy hmyzu, drobné hlodavce, ale pochutí si aj na vajciach a ovocí, čím záhradkárom spôsobuje škody.

Pri strete s potenciálnym nepriateľom mu v prvom rade slúži výstražné, kontrastné sfarbenie. V ďalšom stupni podupáva a funí a dvíha chvost do výšky až tak, že sa postaví na predné labky. Až keď žiadne z týchto varovaní nezaberie, uchýli sa k chemickému útoku. Ani skunk neplýtva drahocenným parfémom. Pri konečníku sa nachádza pachová žľaza, ktorá obsahuje olejovitý sekrét tvorený zmesou síry, najmä tiolov, tioacetátov a ďalších látok vrátane 2-metylchinolínu, ktorá sa drží na srsti či oblečení ako mastnota a páchne po skazených vajciach, cesnaku a spálenej gume. Vodou ho ťažko zmyjete a namočenie môže znovu uvoľniť zápach aj niekoľko dní po zasiahnutí.

Vedeli ste, že po tomto zvierati bola pomenovaná aj marihuana? Niektoré výrazné odrody marihuany sú arómou nápadne podobné zápachu skunkovho sekrétu a preto sa im slangovo hovorí „skunk“. Zásoba tohto obranného materiálu vystačí zvieraťu na 4 – 5 útokov. Následne sa plná dávka podľa okolností vytvára až 10 dní. Toto je aj dôvod, prečo skunk najprv vyčerpá iné možnosti pri pocite ohrozenia. Zaujímavé je, že mláďatá sú schopné vypustiť túto látku ešte skôr, ako vo veku 8 dní otvoria oči. Ak na ulici predmestia stretnete pochodujúcu rodinku skunkov, všímajte si prvé náznaky rozrušenia, aby ste sa vyhli smradľavému označkovaniu.

Haliaeetus leucocephalus

Symbol sily a slobody, ktorý je aj v štátnom znaku USA. I keď je v štátnej pečati už od roku 1782, ako národný vták bol zapísaný až v roku 2024. Tento veľký druh orla s rozpätím krídiel až 2,3 metra má v dospelosti typicky zafarbenú hlavu na bielo, podobne ako orliak rybársky z Afriky.

Rovnako je vynikajúci lovec, jeho obľúbenou korisťou sú ryby. Často vidno na plytkých zátokách viacero kusov, ktoré sa snažia uloviť si potravu. Pri tomto spôsobe obživy sa im stáva, že po namočení peria nevedia vzlietnuť, a tak „veslujú“ krídlami a plávajú po hladine, akoby mali krídlo zranené. Nie sú prieberčivé a nepohrdnú mršinou alebo odpadkami. Jeho meno bald eagle v angličtine znamená „plešatý orol“, čo mu na dôstojnosti tiež nepridáva. Aj napriek tomu vzbudzuje rešpekt.

Ak sa s BUBO vydáte na zájazd Aleutské ostrovy (Unalaska, Adak) a Aljaška, práve na Unalaske sa stretnete s najväčšou populáciou týchto orlov. Mladé jedince tu sedia na múrikoch a plotoch ako vrany u nás. Jeho skutočný hlas je prekvapivo jemný. Namiesto mohutného škrekotu vydáva najmä vysoké pískavé a štebotavé zvuky. Filmári preto jeho hlas v záberoch dokumentárnych filmov často nahrádzajú výraznejším hlasom myšiaka červenochvostého.

Gymnogyps californianus

Tento mohutný vták je príkladom toho, že aj ochrana zvierat má svoj zmysel. Tento druh sa ocitol na pokraji vyhubenia, no bol úspešne navrátený do voľnej prírody. V 70. rokoch 20. storočia odchytili všetky voľne žijúce jedince, ktorých ostalo v roku 1982 iba 22. V zajatí ich začali intenzívne množiť a vychovávať mladé, ktoré potom plánovali vypustiť do voľnej prírody. Na to, aby zistili, či je takéto niečo možné a neohrozili ťažko odchovanú populáciu, priniesli z Južnej Ameriky samice kondora andského. Tie tu vypustili bez samcov, aby neprišlo k nežiadúcemu množeniu.

Po úspešnom pokuse ich opäť odchytili a vrátili do Južnej Ameriky. Následne prišlo k pokusnému vypusteniu prvých kondorov kalifornských v roku 1992 a tento test dopadol dobre. Odchov a reintrodukcia sa začali v Grand Canyone a pokračujú aj na iných miestach. V oblastiach vypúšťania sa sprísnili pravidlá pre farmárov a lovcov, aby neprišlo k úhynu týchto kondorov.

Nad hlavami obyvateľov Kalifornie, Arizony a Baja California v súčasnosti lieta približne 400 kondorov. Ak sa ocitnete na útesoch Grand Canyonu a uvidíte veľkého, tmavého dravca s číslom na krídle, pozeráte sa na jedného z týchto vzácnych supov Nového sveta.

Meleagris gallopavo

Pri jazde z Montrealu do Ottawy som zrazu prudko zabrzdil, nadšeným hlasom vykríkol a ukázal na lúku pod lesom vedľa cesty. Žiadny z klientov nezdieľal moje nadšenie. Asi 30 metrov od cesty sa prechádazala rodinka divých moriek. Až keď som všetkým vysvetlil, o čo ide, niektorí z klientov uznali, že sme mali šťastie. Poznáme ich z našich dvorov, aj keď to už je vyšlachtené plemeno na mäso.

Divá morka je mohutný vták, ktorý dokáže lietať (podobne ako náš bažant) a na noc si hľadá miesto na stromoch. Na našich dvoroch je pohlavný dimorfizmus zreteľnejší, u divej populácie je na prvý pohľad mimo doby toku (párenia) odlíšiť samca od samice zložitejšie. Ani typická brada u divých moriek nie je taká výrazná a majú ju aj niektoré samice, čo môže pozorovateľa zmiasť.

Samce pri tokaní predvádzajú svoje chvostové perie. Dominantný samec môže mať aj pomocníka, ktorý dotvára celkový dojem tanca, i keď z toho nemusí pre neho vyplynúť možnosť párenia. Morka alebo moriak sú tradičnou pochúťkou počas Dňa vďakyvzdania.

Za prvý Deň vďakyvzdania sa považuje trojdňová oslava úrody na jeseň roku 1621, keď si anglickí osadníci v Plymouthe sadli k spoločnej hostine s pôvodnými obyvateľmi Wampanoagmi, ktorí im pomohli zvládnuť ťažké začiatky v novom domove. Celonárodným sviatkom sa stal až v roku 1863 zásluhou prezidenta Abrahama Lincolna a od roku 1941 má v americkom kalendári pevné miesto vo štvrtý novembrový štvrtok.

Danaus plexippus

Babôčkovitý motýľ, známy aj ako monarcha, každoročne podniká neuveriteľnú púť. Len dve hodiny jazdy od mesta Mexico City sa nachádza Reserva de la Biosfera de la Mariposa Monarca, odkiaľ každoročne odlietajú milióny motýľov. Z tohto zimoviska migrujú na leto späť do severnej časti USA a južnej Kanady. Tu sa rozmnožia a na zimu opäť preletia 4 000 kilometrov. Nie je to však príbeh jedného jedinca, je to viacgeneračný proces. Vzhľadom na krehkosť ich tela je to aj tak jedinečný výkon.

Ich životná púť začína v strednej časti severu USA a pokračuje na druhej strane hranice v Kanade, kde dospelé samice nakladú 300 až 500 vajíčok s veľkosťou približne 1,2 × 0,9 mm. Z nich sa po troch až ôsmich dňoch vyliahnu larvy – húsenice dlhé približne 2 až 5 mm, ktoré sa päťkrát zvliekajú. Spočiatku sú sivohnedé, no v poslednom štádiu sú nádherne sfarbené čierno-žlto-sivými pruhmi. Tesne pred zakuklením, približne 12 až 14 dní po vyliahnutí, si nájdu bezpečné miesto a vytvoria kuklu, v ktorej sa udeje dokonalá premena.

Za bežných okolností trvá 11 až 12 dní a z húsenice sa stane okrídlený dospelý jedinec so všetkými znakmi dospelosti. Po vyliahnutí sa zavesí chrbtom nadol a do krídel, ktoré boli v kukle pokrčené, napumpuje tekutiny a vzduch, aby sa vyrovnali a uschli. Po tomto poslednom kroku dokáže lietať a začína sa živiť. Nemigrujúce jedince pohlavne dospievajú približne po piatich dňoch, zatiaľ čo tie, ktoré odlietajú na zimoviská, sa prvýkrát pária až po zime strávenej v Mexiku, Kalifornii alebo na Floride.

Najznámejšia je populácia migrujúca k hlavnému mestu Mexika. V zimnom období v už spomínanej rezervácii takmer nevidieť stromy, ktoré sú nimi doslova obsypané. Tieto nádherné a atraktívne motýle však môžete vidieť na našich zájazdoch takmer po celých Spojených štátoch a v južnej Kanade, celej Strednej Amerike až po Kolumbiu a Venezuelu. Keď ich uvidíte, spomeňte si na časť ich populácie, ktorá predvádza neuveriteľný migračný výkon.

Alligator mississippiensis

Povedali by ste, že samica aligátora je nežná a starostlivá matka? Keď sa na tohto prehistorického tvora pozriete, vzbudzuje skôr hrôzu. Aj napriek tomu jej čeľuste, schopné rozdrviť mohutnú korisť, slúžia na jemné zaobchádzanie pri ochrane a starostlivosti o vyliahnuté mláďatá. Na rozdiel od väčšiny krokodílov samice aligátorov sa starajú a chránia ako hniezdo, tak aj potomstvo.

Aligátor je typickým obyvateľom juhovýchodu USA, kde sa vyskytujú mokrade, jazerá a rieky. Je známy na Floride, kde sa ľuďom dostáva až do záhrad a často ich nachádzajú v bazénoch. My ich stretávame po ceste do Everglades, kam chodíme na plavbu typickým vznášadlom hľadať veľké kusy do fascinujúceho prostredia močiarov. Často som ich s našimi klientmi videl odpočívať vedľa cesty, keď sme smerovali z Orlanda na Cape Canaveral do Vesmírneho centra NASA.

Ďalšou možnosťou, kde vidieť na našich cestách aligátory v prirodzenom prostredí, sú bažiny zaplavených lesov na juhu štátov Mississippi, Louisiana alebo Alabama. Neďaleko New Orleans je viacero možností, kde plavba medzi mohutnými tisovcami pripomína cestu do pravekého močiarneho lesa obdobia karbonu, v ktorom sa zastavil čas.

Aligátora od krokodíla rozoznáte ľahko podľa tvaru papule. Aligátor má nos v tvare U, krokodíl v tvare V. Aj zuby sú indikátorom. Krokodílom trčí spodná štvorka vonku, má na tento zub špeciálny priestor. Aligátorovi zapadá do oklúznej jamky. Pri návštevách Everglades vidíme aj prácu s aligátormi. Podľa ich ošetrovateľov si aligátor dokáže zapamätať človeka, ktorý ho kŕmi a nie je potom na neho agresívny. Toto je zásadný rozdiel oproti krokodílom.

Zaujímavosťou je, že sú schopní počas plávania a ponárania meniť pomocou svalov ich umiestnenie v telesnej dutine a tak určovať presný vztlak podľa potrieb. Aligátory sú skutočne fascinujúce zvieratá, skupina do ktorej patria je na našej Zemi vyše 200 miliónov rokov a približujú sa k dokonalému vývoju. To znamená, že už na sebe nemajú veľa čo vylepšovať.  

Oncorhynchus

Tieto ryby sú neodmysliteľnou súčasťou pobrežného života Severnej Ameriky. Všetkých päť tichomorských druhov sa v dospelom veku ide vytrieť do svojej pôvodnej rieky, kde následne uhynú. Atlantický druh sa dokáže pri rozmnožovaní vracať do svojej domovskej rieky opakovane. Mladé jedince po vyliahnutí a zosilnení plávu dolu prúdom až do oceánu, kde dospejú, a keď sú pripravené na párenie, hľadajú cestu do svojej rieky.

Výskumy ukazujú, že nepoužívajú iba chemickú navigáciu, ale využívajú aj magnetické pole Zeme. Počas ťahu do riek sú dôležitým zdrojom potravy pre viacero suchozemských šeliem. Medvede, rosomáky, orliaky bielohlavé a ďalší po úspešnom love po sebe nechávajú zvyšky a trus, ktoré pomáhajú prihnojiť lesy. Bola vedecky dokázaná prítomnosť morských minerálov a stopových prvkov aj desiatky kilometrov v pôde pozdĺž riek, kadiaľ migrujú lososy.

Aljaška má zaujímavý spôsob chovu lososov. Keď si kúpite divokého lososa, približne 30 % pochádza z liahne. Po vychovaní mladých lososov ich vypustia do potoka a ryby vedú svoj bežný spôsob života. Pri návrate ich zasa pri farme, kde sa vyliahli, pozbierajú a tak sa dostanú na pulty obchodov a do reštaurácií. Pokiaľ máte čas a náladu, v Anchorage si počas doby ťahu môžete požičať rybárske náčinie a uloviť vlastného lososa.

Zalophus californianus

Stojíme s našimi klientmi na móle 39 v centre San Francisca a z vyhliadkovej plošiny s menšou tribúnou pozeráme na časť prístavu, ktorú v dnešnej dobe okupuje kolónia niekoľko stoviek jedincov. V roku 2024 ich tu bolo napočítaných vyše 2000. Začali sa tu zhromažďovať okolo roku 1990 a zabrali móla, ktoré už pre lode nemôžu v dnešnej dobe slúžiť. Pri príchode najprv zacítite typickú arómu a začujete ich diskusiu.

Uškatec kalifornský, v angličtine nazývaný morský lev, obýva pobrežie od Aljašky po Mexiko. Samce sú výrazne väčšie a môžu dosiahnuť až 300 kg, pričom samice vážia spravidla tretinu. Odlíšite ich aj podľa tmavšieho sfarbenia samcov, ktoré majú aj typický hrboľ na temene a mohutný krk, pripomínajúci leviu hrivu. Často si ich ľudia zamieňajú za tulene. Na rozdiel od ich príbuzných majú viditeľné ušné boltce a predné aj zadné nohy-plutvy používajú na skákavú chôdzu. Tuleň sa na nohách-plutvách nedokáže postaviť a pohybuje sa posúvaním sa po bruchu.

Ich početné kolónie sú neprehľadnou zmesou tiel. Aj napriek tomu si samica po návrate z lovu nájde svoje mláďa, používa na to volanie, ktoré nám príde rovnaké, avšak matka a jej potomok sa bezpečne rozoznajú. Živia sa rybami a hlavonožcami, pričom samica svoje mláďa kŕmi mliekom až do jedného roka. Zaujímavým faktom je, že samica je gravidná 8 – 9 mesiacov, pričom je schopná sa páriť už 3 týždne po narodení predošlého mláďaťa.

Po určitom období však samica „dá pauzu“ a vývoj plodu sa na určitý čas pozastaví. Po 2 – 3 mesiacoch sa opäť rozbehne a mláďa sa vyvynie a narodí v správny čas. Toto pozastavené tehotenstvo je známe aj od ďalších, nepríbuzných zvierat, je však jedinečnou adaptáciou na okolnosti a vhodné obdobia. Keď budete stáť na Pier 39 alebo pri inej kolónii, spomeňte si na ich jedinečné vlastnosti.

Enhydra lutris

Je najmenším morským cicavcom a žije v severnom Tichom oceáne od Kalifornie cez Aljašku až po Japonsko. Naše vydry sú známe tým, že prebiehajú cez cestu a nory majú na brehu vody, na suchej zemi. Kalan je však skutočným morským tvorom a takmer celý život trávi vo vode, na súš vychádza iba zriedkavo, čomu je dokonale prispôsobený. Veľkú časť odpočinku trávi ležiac na chrbte. V tejto polohe aj spáva a kŕmi sa.

Pod pazuchami má kožný záhyb, v ktorom si uchováva potravu a svoj pracovný nástroj na jej spracovanie. Hlavnou zložkou ich potravy sú lastúrniky a kraby, ktoré pomocou starostlivo vybraného kameňa rozbíjajú na bruchu, aby sa dostali k pochúťke vo vnútri. Často si na brucho položia plochý kameň, ktorý im slúži ako pracovná doska. Túto zručnosť sa učia už odmalička a je zábavné pozorovať mláďatá, ako napodobňujú svojich rodičov.

Potravu si musia zháňať takmer neustále, pretože denne potrebujú zjesť množstvo zodpovedajúce neuveriteľným 20 až 30 % svojej hmotnosti. Dôvodom je, že na rozdiel od tuleňov a veľrýb nemajú takmer žiadnu tukovú vrstvu a musia si udržiavať telesnú teplotu. Majú však úžasnú srsť, ktorá patrí medzi najhustejšie spomedzi všetkých cicavcov, a musia sa o ňu dôkladne starať. Práve pre svoju srsť sa koncom 18. storočia ocitli na pokraji vyhubenia.

Počas odpočinku a spánku sa často držia za labky, aby ich vlny a prúdy nerozptýlili po oceáne. Takémuto zvláštnemu zoskupeniu, ktoré môže tvoriť aj stovka jedincov, sa v angličtine hovorí „raft“, teda plť. Spolu s veľrybami, sirénami, medzi ktoré patria lamantíny a dugongy, a hrochmi sú jedinými cicavcami, ktoré sa vo vode pária aj rodia mláďatá. U kalanov a hrochov existuje niekoľko výnimiek, keď sa mláďatá narodia na súši.

Po zavedení zákazu lovu sa ich populácia viac-menej zotavila a dnes ich môžete pozorovať na viacerých miestach. Výbornou oblasťou je divoké pobrežie v okolí San Francisca alebo zálivy pri meste Seward na Aljaške. Tam sa s nami môžete v lete vydať na kajakovanie pri polnočnom slnku alebo stretnúť vydry počas plavby do zátok národného parku Kenai Fjords, kde okrem nich pravdepodobne uvidíte aj veľryby či kosatky.

Orcinus orca

Známa aj ako vlk morí, je najväčším druhom delfínovitých cicavcov s dĺžkou tela až 8 metrov a hmotnosťou 6 ton. Na porovnanie, najmenšia kosticová veľryba – veľrybka malá, dorastá do dĺžky 6 metrov a váži 3 tony. Kosatky obývajú takmer všetky vody svetových oceánov a morí, no mnoho z nich preferuje chladnejšiu vodu a menej často schádzajú do oblastí rovníka s teplou vodou. Preto ak ich chcete vidieť, vyberte sa do oblastí, kde sa neokúpete.

Najlepšími miestami na ich pozorovanie sú Tromso a pobrežie Nórska, Aljaška, pobrežie od ostrova Vancouver po Oregon, južné pobrežie Antarktídy alebo Nový Zéland, kde naši klienti videli kosatky aj v zálivoch Aucklandu. Na našom zájazde Kanada západ a Vancouver Island máte tiež možnosť pozorovať kosatky z Victorie, hlavného mesta Britskej Kolumbie. Populácie sa okrem severných a južných na jednotlivých miestach delia na miestne a migračné. Podľa tohto rozdelenia sa mení aj ich jedálniček.

Rezidenčné populácie väčšinou sledujú pohyb rýb, ktoré sú ich hlavným zdrojom potravy. Migrujúce populácie sa živia uškatcami, tuleňmi, na juhu tučniakmi a ďalšími zvieratami. Skupiny tvoria dospelé samice a samce s mláďatami, pričom takáto rodina môže mať aj 40 jedincov. Väčšinou ju vedie skúsená samica. Dospelé samce od samíc rozoznáte podľa veľkej chrbtovej plutvy. 

Balaenoptera musculus

Je to najväčší známy živočích, aký kedy na tejto planéte žil. Nevyrovnali sa mu ani najväčšie dinosaury, hoci mu takmer konkurovali. V extrémnych prípadoch meria až 30 až 33 metrov a váži neuveriteľných 180 ton. Bežne dosahuje dĺžku 25 metrov a hmotnosť 100 ton. Vráskavce ozrutné (známe aj ako obrovské) žijú vo všetkých svetových oceánoch s výnimkou zaľadnených oblastí Severného ľadového oceánu. Tvoria viaceré regionálne populácie a zaraďujú sa do štyroch poddruhov.

Zaujímavosťou je, že jednotlivé populácie sa vo všeobecnosti zdržiavajú buď na severnej, alebo na južnej pologuli a neprechádzajú cez rovník. Hlavným dôvodom je potrava. V polárnych oblastiach je počas miestneho leta, ktoré na severe a juhu nastáva v opačnom čase, dostatok krilu. Preto na leto migrujú k Antarktíde alebo Arktíde, aby sa nakŕmili, a na miestnu zimu sa presúvajú smerom k rovníku do teplejších vôd, kde rodia mláďatá a pária sa.

Samica je gravidná 10 až 12 mesiacov a mláďa sa rodí s dĺžkou 7 metrov a hmotnosťou 2 tony. Srdce dospelej veľryby váži 180 kg a meria približne 1,5 metra. Jazyk váži neuveriteľné 2 až 3 tony a penis, najväčší spomedzi všetkých zvierat, dosahuje dĺžku až 3 metre. Samica po pôrode produkuje až 300 litrov mlieka denne a mláďa vďaka nemu denne priberie 80 až 90 kg.

Vráskavce boli lovené už v dávnej minulosti a archeológovia našli ich pozostatky aj v jaskyniach na Islande. Predpokladá sa, že dnes sa svetovými oceánmi plaví až 25 000 jedincov, zatiaľ čo pred 100 rokmi sa ich populácia odhadovala na 140 000. Od podpísania dohôd o zákaze lovu veľrýb sa ich počty zvýšili, hoci nie výrazne. Aj vďaka ochrane ich môžete pozorovať na viacerých miestach sveta.

Koncom leta je vhodnou oblasťou Húsavík na Islande, ale napríklad aj okolie Monterey Bay v USA. Začiatkom jesene sa začína sezóna v Mirisse na Srí Lanke, ktorá sa považuje za výborné miesto vďaka populácii, ktorá nemigruje k Antarktíde a neustále sa zdržiava v okolí. Od marca do mája ich môžete popri vorvaňoch sledovať aj na Azorských ostrovoch. Pre viac tipov, kam sa vybrať za veľrybami, si prečítajte náš blog TOP 10: Najlepšie miesta na pozorovanie veľrýb.

V BUBO chránime prírodu od nášho vzniku. Podporili sme finančne orangutanie centrum na Sumatre už v roku 1997. Desaťročia sadíme stromy na trojhraničí Slovenska, Maďarska, Rakúska a na mape toto miesto nájdete ako Cestovateľský les. Tento vyrastie možno až o 50 – 100 rokov, ale veríme, že pomôžeme. Chránime tu aj zimovisko dropa veľkého, najväčšieho lietajúceho vtáka sveta.

Ochranou prírody nič nepokazíme. Taktiež veríme, že najkrajšia vec čo USA majú nie sú mrakodrapy ale práve národné parky, ktoré sú naozaj unikátne aj vo svetovom hľadisku. Sme radi že máme takých vzdelaných klientov, a veríme, že práve takíto múdrejší a informovanejší ľudia, aj keď tvoria promile populácie, vedia zmeniť náš svet k lepšiemu.