Arequipa - biele mesto Peru

Ako ideálne začať prehliadku Arequipy, čo všetko sa tu dá vidieť a zažiť či kde sa ubytovať a najesť? Na všetky tieto otázky nájdeme odpovede postupne v našom BUBO blogu. Inšpirujte sa našimi krokmi, ak sem náhodou zamierite.

Náš hotel Casa Andina Standard sa nachádza v absolútnom centre Arequipy, čo nám umožňuje najlepšie spoznať toto nádherné mesto. Pešo sa vydáme do centra Mundo Alpaca, kde máme možnosť sa zoznámiť s peruánskymi symbolmi - alpakami a lamami.

Pri vstupe sa nachádzajú rôzne informačné tabule, kde je okrem iného vysvetlený pôvod týchto juhoamerických tiav. Približne pred 40 až 45 miliónmi rokov vznikol na zemi prvý druh ťavy, tzv. Protylopus. Vyskytoval sa v Severnej Amerike, až pokiaľ sa približne pred tromi miliónmi rokov počas ľadových dôb rozšíril cez Beringovu úžinu do Ázie a následne do Afriky a Panamskou šijou do Južnej Ameriky.

V Južnej Amerike sa vyvinul druh, momentálne vyhynutý, s názvom Hemiauchenia, z ktorého sa vyvinuli dnešné guanako a vicuña. Tieto dva druhy sa do dnešného dňa považujú za divo žijúce zvieratá, ktoré nie sú domestikované. Približne pred 8 000 rokmi sa ale začala domestikácia a šľachtenie týchto zvierat. Z guanaka sa vyšľachtili lamy a z vikuní máme alpaky.  

Lamy, alpaky a vikune - rozdiely

Začneme vikuňami, voľne žijúcim druhom juhoamerickej ťavy. Vikuňa je zo všetkých druhov najmenšia. Dorastá do výšky približne 96 cm a váži okolo 45 až 55 kg. Je veľmi rýchla, dokáže behať až 60 km/h. Hlavnou potravou sú vysokohorské trávy a byliny, na ktorých si vikune obrusujú svoje rezáky, ktoré im, podobne ako hlodavcom, neustále dorastajú. Vyskytujú sa v andskej vysočine v nadmorskej výške od 3 800 až 5 500 m n. m na území Peru, Bolívie, Argentíny a Čile.

Čo je na nej ale najvzácnejšie, je práve jej vlna. Už Inkovia prísne chránili vikune. Jednoduchému ľudu bolo poľovanie na ne zakázané. Iba v určitý čas sa na príkaz vládcov smeli niekoľkotisícové skupiny Indiánov spojiť a obkľúčiť celé územia obývane čriedami vikúň. Nahnali tieto zvieratá k skalným stenám, kde ich uzavreli, ostrihali a znova ich pustili na slobodu.

Pritom zabili niekoľko nadpočetných samcov na kožuchy a kožu. Na základe takéhoto počínania si mohli Inkovia zhotovovať odev z kvalitnej vlny bez toho, aby ohrozili stavy týchto zvierat.

Aj napriek španielskej kolonizácii si vikune uchovali pevnú pozíciu medzi ostatnými zvieratami. Dlhodobo sa ale ich počet zmenšoval, čo viedlo ku prísnym zákonom na ochranu vikúň. Dnes sa na svete nachádza asi 350 000 kusov týchto zvierat. Výrobky z vikune, ako napríklad kožuchy a deky, sú obľúbené nielen u domorodcov, ale aj u turistov, a preto niekedy dochádza aj k pytliactvu alebo nadmernému poľovaniu.

Vlna vikune je obzvlášť jemná, hustá a veľmi tenká. Priemer vlákna je len 12 – 13 μm, čo je približne šestina ľudského vlasu, a preto je považovaná za najdrahšiu vlnu na svete. Taktiež množstvo vlny, ktoré pri strihu poskytuje, je iba 200 g. Obchodovanie s vlnou je však prísne kontrolované.  

V Peru nájdeme aj ďalšie dva druhy tiav - domestikované lamy a alpaky, ktoré sa nám môžu občas mýliť.

Medzi hlavné rozdiely patrí ich veľkosť. Lamy môžu byť až dvakrát väčšie ako alpaky. Dospelá alpaka dorastá zvyčajne do jedného metra, lama môže však dosiahnuť aj výšku dospelého človeka. Alpaka váži približne 70 až 90 kg, pričom lama môže vážiť až 180 kg.

Odlišujú sa, samozrejme, aj vo výzore. Alpaky majú kratšie a špicaté uši, zatiaľ čo lamy majú oveľa dlhšie uši v tvare banánu. Tváre lám sú dlhšie, zatiaľ čo alpaky ich majú trošku sploštenejšie. Lamy majú taktiež dlhšie krky. Keď si všimneme chvosty, lamy ich majú dohora zdvihnuté, zatiaľ čo alpaky ich nechávajú dole.

Veľkým rozdielom je aj ich účel. Lamy boli vyšľachtené ako pracovné zvieratá, ktoré vedeli nosiť náklad, nie však ľudí a rovnako ani mäso. Alpaky boli vyšľachtené špeciálne pre ich vlákno, ktoré sa používa na výrobu pletených a tkaných výrobkov, podobne ako ovčia vlna. Vlna alpaky je však oveľa jemnejšia, nie však taká jemná ako vlna vikune. Vlákno má 52 prírodných farieb, najvzácnejšie je však biele, ktoré sa ľahko zafarbuje.

Obyvatelia využívajú z alpaky všetko. Veľmi chutné je mäso, kosti používajú pri tkaní alebo ako hudobné nástroje.

Alpaky sa delia ešte na dva poddruhy - prvým z nich je suri, alebo tzv. rasta - alpaka s dredmi. Sú výnimočné a je ich iba 15 %. Druhý typ je typická huňatá alpaka, ktorá sa nazýva huacaya. Alpaky sa vo veľkej miere chovajú v stádach ako ovce, lamy sú viac nezávislé. Určite ste počuli o tom, že vás lama môže opľuť. Lamy aj alpaky komunikujú prostredníctvom reči tela, najčastejším prejavom je prskanie - keď sú v núdzi, boja sa alebo chcú ukázať svoju dominanciu.

Lamy a alpaky sa dajú úspešne krížiť, ale nie je to príliš dobré z hľadiska genetiky, pretože ďalšia generácia potomkov nemusí už mať takú kvalitnú vlnu.

Guanako je podobné ako vikuňa, ale vyskytuje sa hlavne v južnej časti Argentíny a Čile - v Patagónii.

Po krásnom začiatku dňa a spoznaní sa s lamami a alpakami pokračujeme s našou prehliadkou „Bieleho mesta“. Zastaneme na námestí Plaza Campo Redondo v blízkosti nášho hotela. Veľa ľudí považuje práve toto námestie za miesto založenia Arequipy, čo nie je ale úplne pravda.

Keď tu v roku 1538 prišli prví Španieli, našli toto miesto už obývané pôvodnými obyvateľmi. Španieli si tu taktiež začali stavať prvé obydlia a teda sa tu nachádzajú najstaršie koloniálne domy. Oficiálne Arequipu založil Francisco Pizarro až v roku 1540 na hlavnom námestí Plaza de Armas. Arequipa im prišla ako vhodné strategické miesto na založenie ďalšieho mesta v Peru - kvôli blízkym baniam.

Arequipa bola súčasťou Inkskej ríše, ale mesto nebolo obývané Inkami ako napríklad Cuzco alebo Lima. Arequipa nebola z hľadiska geografie pre Inkov vhodným miestom, nakoľko sa nachádza v údolí a naokolo ju obklopujú hory. Inkovia boli dobyvačná ríša a  medzi pôvodnými kmeňmi mala veľa nepriateľov, a preto by mohlo byť potenciálne inkské mesto ľahko napadnuté. Taktiež sa nachádza v oblasti častej seizmickej a vulkanickej aktivity, čo Inkovia tiež nepovažovali za bezpečné miesto na život pre svojich obyvateľov.

Okolo Arequipy sa týčia tri sopky, ktoré dosahujú výšku až 6 000 m. Ide o spiaci vulkán Chachani s ľadovcom, aktívny vulkán Misti, ktorý má pyramídový tvar a považuje sa jeden z najnebezpečnejších vulkánov v Južne Amerike, pretože keby vybuchol, tak by mohol ohroziť až 250 000 ľudí. V diaľke sa týči aj vyhasnutý Picchu Picchu.

A práve sa dostávane k vysvetleniu, prečo sa Arequipa nazýva aj „Biele mesto“. Španielov tu okrem baní prilákalo aj množstvo stavebného materiálu, ktoré sa nachádzalo v okolí. Každého pri návšteve mesta uchvátia budovy v historickom centre mesta postavené z bieleho sopečného kameňa, ktorý sa nazýva sillar. Okrem bieleho kameňa tu nájdeme aj ružový či zelený.

Vulkány vznikajú práve sopečnou erupciou a postupne rastú, ako sa vylieva láva, preto majú pyramídový tvar. Pri veľkej erupcii sa okrem výbuchu z krátera v okolí sopky tvoria trhliny, z ktorých uniká plyn s teplotou až 800 °C. Ten sa na povrchu ochladí, skvapalní a začne tuhnúť.

Počas toho sa mieša aj s okolitými horninami a týmto spôsobom vznikol aj sillar. Kremík dodáva tejto hornine práve bielu farbu. Ak počas procesu oxiduje aj so železom, tak získa ružovkasté zafarbenie a ak s meďou, tak chytí zelený nádych. Tento materiál pochádza práve z sopky Chachani, ktorej výbuch nastal pred približne dvomi miliónmi rokov.

Presunieme sa ku františkánskemu kláštoru s kostolom. Španieli okrem hľadania zlata a striebra prišli do Južnej Ameriky šíriť aj Slovo Božie. Pri zakladaní miest dostávali zvyčajne františkánsky a dominikánsky rád pozemky blízko hlavného námestia.

Čo je ale zaujímavé na tomto kostole je fakt, že Španieli mali znalosti o častých zemetraseniach v oblasti a tomu prispôsobovali aj architektúru významných stavieb. Kostol má okrem hrubých stien aj podporné piliere, ktoré ochraňujú stavbu proti otrasom.

Za kostolom sa nachádza samostatný kláštor. Z tohto miesta sa nám ukazuje aj nádherný pohľad na vežu kostola, ktorá je vyrobená zo sillaru, s vulkánom Chachani v pozadí, ktorý je zdrojom tohto vulkanického kameňa.

Oproti kostolu sa nachádza podlhovastá budova, ktorá bola pôvodne prvou školou pre dievčatá. Neskôr túto budovu ale prerobili na prvé mechanické centrum pre autá alebo garáž, kde sa obyvatelia mohli prísť pozrieť na prvú techniku a autá, ktoré prišli do mesta.

Od františkánskeho kostola zamierime na ulicu San Francisco a pomaly sa už blížime k hlavnému námestiu. Jeden blok pred ním nás zaujme budova, ktorá je postavená z ružového sillaru. V diaľke sa nám už týčia veže katedrály a práve táto budova je sídlom arcibiskupa. Taktiež celý blok za katedrálou patrí cirkvi.

O niekoľko budov ďalej sa nachádza dom, ktorý kedysi patril jednej z bohatých španielskych rodín, ktoré prichádzali do nového sveta. Španieli stavali mestá v Južnej Amerike šachovnicovým systémom, pričom centrum mesta tvorilo hlavné námestie, tzv. Plaza de Armas.

Na hlavnom námestí sa nachádzal kostol s cintorínom, z ktorého neskôr pri rozširovaní mesta postavili katedrálu, mestská radnica alebo sídlo guvernéra, väznica a iné významné budovy. V okolí námestia dostali pozemky zvyčajne františkánsky a dominikánsky rád a taktiež významné španielske rody.

Takým bola aj rodina Trinstan del Poso, ktorej dom a nádherne vyzdobenú vstupnú bránu môžeme dnes obdivovať. Je zázrak, že aj napriek mnohým zemetraseniam, sa táto a mnoho iných budov zachovalo a pri prechádzke po Arequipe cítime, ako keby sme sa vrátili v čase. Na tejto bráne môžeme vidieť, že sillar tým, že obsahuje vzduchové bublinky, je materiál, ktorý sa pomerne ľahko opracováva a to umožnilo umelcom vytvoriť nádherné ornamenty. Rodiny týmto spôsobom ukazovali aj svoje bohatstvo.

Centrum mesta sa stavalo už v 16. storočí, ale budovy, ktoré obdivujeme, sú prevažne zo 17. a 18. storočia. Počas rokov sa tu striedalo mnoho rodov a prebiehalo množstvo rekonštrukcií. Momentálne v budove sídli banka. Centrum mesta je pod patronátom UNESCO a pre bežných obyvateľov by bola údržba domov veľmi nákladná.

Taktiež je veľmi náročné získať povolenia napríklad na rekonštrukcie, a preto sa budovy využívajú ako obchody, reštaurácie, kaviarne alebo sídla rôznych spoločností. Rovnako je zakázané umiestňovať billboardy na steny, preto centrum mesta pôsobí veľmi príjemne a čisto.   

Keď vojdeme dovnútra, uvíta nás očarujúce vstupné patio, kde boli izby členov rodiny. Tento dom mal až 3 patiá - druhé pre služobníctvo a kuchyňu a posledné pre ustajnenie koní. Keď si všimneme vstupné dvere, klopadlo sa nachádza vo výške, v ktorej zvyčajne sedí pohonič na koči. Okolo patia sa nám upriami zrak na ozdobné odkvapy na vodu, ktoré majú reprezentovať pumu, ktorá je spolu s kondorom a hadom jedno z posvätných zvierat ľudí z Ánd.          

O niekoľko krokov ďalej už prichádzame na Plaza de Armas, kde sa nachádza aj hlavná katedrála.

Na hlavnom námestí bolo 15. augusta 1540 Franciscom Pizzarom založené mesto Arequipa a nieslo názov Krásne mesto Nanebovzatia Panny Márie. O rok neskôr ho kráľ Karol V. premenoval na Arequipa. Asi sa mu ten názov zapáčil zo zápiskov, ktoré mu priniesli dobrodruhovia naspäť do Španielska.

Vraví sa, že keď na toto územie prišli prví Európania a pýtali sa domácich ukazujúc na zem, ako sa toto územie volá, domáci náčelník mu nerozumel a myslel si, že si pýta povolenie sadnúť si. Totižto Ari qhipay po kečuánsky znamená: áno, ostaň.

V strede námestia je fontána, naokolo ho tvoria budovy s oblúkmi, ktoré sú ale nové. Boli pristavané pre spevnenie budov pri zemetraseniach. Na námestí vyniká nádherná katedrála, ktorá je taktiež celá postavená zo sillaru. Je jednou z najznámejších a najnezvyčajnejších katedrál. Začala sa stavať hneď po založení mesta v roku 1540, do roku 1609 bola kompletne zničená dvomi zemetraseniami a vulkanickou erupciou.

Nová katedrála bola dokončená v roku 1656. Bohužiaľ, nasledovali ďalšie štyri zemetrasenia a požiar. Posledné ničivé zemetrasenie bolo v roku 2001, kedy spadla ľavá veža. Bohužiaľ, smerom do katedrály, na čo si spomína aj náš sprievodca a taktiež mnohí obyvatelia Arequipy. Vežu zrekonštruovali nasledujúci rok.

Okrem dominikánov a františkánov v Arequipe dostal miesto pri námestí aj ďalší významný rád, ktorým boli jezuiti. Ich kostol nájdeme veľmi blízko Plaza de Armas, čo je skôr nezvyčajné, ale jezuiti vychádzali veľmi dobre s obyvateľmi - či už so Španielmi, ale aj s domácimi, a to im umožnilo získať pozemky v centre mesta.

Týmto spôsobom získali od domáceho obyvateľstva napríklad aj lieky na maláriu alebo žltú zimnicu. Kostol sa pýši nádhernou fasádou a jeho vnútro taktiež nezaostáva. Táto fasáda je prvou postavenou v tomto štýle. Barok bol a je známy po celom svete, ale táto fasáda je postavená v andskom barokovom štýle, ktorý je typický pre svoje zobrazovanie prírody, hlavne kvetinové prvky. Tento štýl sa neskôr začal rozširovať do iných častí Peru a Bolívie. Stavba kostola sa začala 1596 a dokončili ho až o 102 rokov.

Okrem fasády má aj bohato zdobený oltár, ktorý je pokrytý zlatým listom. Zlato nie je iba dekorácia, ale reprezentuje taktiež najvyššieho boha Inkov - Intiho alebo boha Slnka. Na oltári sa okrem Ježiša Krista nachádza aj zlaté slnko. Týmto sa jezuiti vyhli sťažnostiam zo strany pôvodného obyvateľstva a získali si ich priazeň. Každý veril v svojho Boha a nemali medzi sebou potýčky.  

Na bočnej ľavej stene môžeme spozorovať obraz poslednej večere, ktorý je ale kópiou toho z Cuzca. Je podobný tomu vo františkánskom kostole v Lime. Ježiš s apoštolmi sedí za okrúhlym stolom, na stole majú pohostenie v podobe zemiakov, čili papričiek, morského prasiatka či iných typických juhoamerických potravín. Aj týmto spôsobom sa jezuiti približovali k domácemu obyvateľstvu a šírili vieru v Ježiša Krista.

Keď Ježiš jedol v minulosti zemiaky a morské prasiatko, tak tu musel byť. Logické, nie? Zaujímavosťou je, že tvár Judáša je znázornená tvárou Francisca Pizarra. On totižto keď dobýjal Inkskú ríšu, dostal na svoju stranu veľa kmeňov, ktoré boli tiež znepriatelené s Inkami a verili mu, že ich porazia. Nakoniec, keď sa im to podarilo, zradil aj ich. Práve preto je tu znázornený ako zradca.

V súčasnosti sa v Andách (z hľadiska náboženstva) vyskytuje andský synkretizmus. Keby ste sa opýtali obyvateľa Ánd v Peru, čo je dôležitejšie - Pachamama alebo Ježiš Kristus - pravdepodobne by ho táto otázka zaskočila. Aj keď kresťanstvo sa považuje sa hlavné náboženstvo v Peru či v Bolívii, ľudia stále veria vo svoje andské náboženstvá a popri Ježišovi majú aj Pachamamu, Intiho, či duchov hôr, Apuov, ktorých všetkých vnímajú ako rovnako dôležitých vo svojom spirituálnom živote.

Ku kostolu patrí aj kláštor, ktorý momentálne slúži ako príjemný priestor na vychutnanie si skvelej peruánskej kávy či zmrzliny.

Po káve a malej prestávke sa presunieme na miestny trh Mercado de San Camilo. Pôvodne tu nebol trh, ale kostol s kláštorom s rovnakým menom. Bohužiaľ, kostol bol po zemetrasení v roku 1868 kompletne zničený a následne opustený.

Mesto ani kláštor nemali financie na jeho obnovu a chvíľu sa rozmýšľalo, na čo budú priestory využité. Napokon sa mesto rozhodlo presunúť obchodníkov, ktorí sa inak zdržiavali na hlavnom námestí, práve sem. Najprv sa využívala iba polovica plochy, až sa napokon prenajal celý priestor.

Dnes tu vidíme jeden z najfarebnejších a najrozmanitejších trhov v celom Peru. Človek tu nájde naozaj všeličo. Oblečenie, kvety, časť s rybami, s mäsom, dokonca tu majú stánky s amuletmi a inými vecami používanými na rituály. Peru a Bolívia patria po Indii medzi jedny z najšamanskejších krajín na svete.

Pri vstupe nás hneď očarí množstvo ovocia a zeleniny. Peru je veľmi rozmanité, čo sa týka rôznych mikroklím a vedia si tu vypestovať takmer všetko. Nás ale veľmi zaujmú stánky so zemiakmi. Zemiaky práve pochádzajú z oblasti Ánd od jazera Titicaca.

V Peru majú dokonca Medzinárodné centrum pre zemiaky a nachádza sa ich tu viac ako 5 000 druhov. Počas prechádzania sa pomedzi stánky odporúčame vyskúšať čerstvé ovocné šťavy alebo typickú arequipeňskú syrovú zmrzlinu - queso helado.

Osviežení z miestneho trhu prejdeme do Musea Andino, jedného z najzaujímavejších múzeí v Peru, ktoré patrí medzi „must see“ pri návšteve Arequipy. Mnohí to ani netušia, ale toto mesto skrýva najzachovalejšiu múmiu na svete - Juanitu. Múzeum je malé, má niekoľko salónov, ktoré priblížia návštevníkovi rituál Capacocha, počas ktorého bolo aj mladé dievča Juanita obetované bohom. V múzeu sa nemôže fotiť ani natáčať videá, takže pre tento zážitok si musíte prísť do samotného Peru.

Povedzme si ale príbeh o Juanite, tiež známej ako Lady z Ampato a o nájdení jej tela. Telo patrilo mladému dievčaťu vo veku približne 12-15 rokov. To bolo zabité ako ľudská obeta bohom niekedy medzi rokmi 1440 až 1480. Našli ho na stratovulkáne Mount Ampato v roku 1995 antropológom Johanom Reinhardom a jeho peruánskym spolulezcom Miguelom Zárateom.

V septembri 1995 našli počas výstupu na horu Ampato (6 300 m) Johan Reinhard a Miguel Zárate v kráteri uzlík z látok, ktorý spadol z inkského miesta na vrchole v dôsledku nedávneho topenia ľadu a erózie po výbuchu sopky. Na ich prekvapenie sa ukázalo, že uzlík obsahuje zamrznuté telo mladého dievčaťa. Juanitu našli takmer celú zamrznutú, vďaka čomu sa zachovali jej vnútorné orgány, vlasy, krv, koža a obsah žalúdka. Takýchto tiel sa našlo v okolí a po celom Peru mnoho, čiže títo vedci išli na horu zámerne hľadať múmie. Čo ale nečakali, je, že telo bude zachované v tak dobrom stave.

V okolí našli aj mnoho predmetov, ktoré boli porozhadzované po horskom svahu. Tieto boli zanechané ako obety inkským bohom, vrátane kostí lamy, malých sošiek, kukuričných zŕn, kúskov keramiky či mušlí, ktoré sa spájali s dažďovými ceremóniami v celej inkskej ríši.

Oblečenie, ktoré mala na sebe, pripomínalo textílie elity z Cusca, hlavného mesta Inkov. Archeológovia sa na základe tohto domnievajú, že mohla pochádzať zo vznešenej rodiny z Cusca. Často tieto obety boli vybrané už pri narodení. Oblečenie a taktiež rôzne obetné objekty si môžeme poobzerať v múzeu.  

V poslednom salóne sa nachádza samostatná múmia Juanity v špeciálne postavenom chladiacom boxe. Teplota v boxe je -20 stupňov Celzia. Musí byť nastavená presne tak, aby sa telo nepoškodilo. Keby bola príliš vysoká, telo by sa začalo rozmrazovať a rozkladať sa a keby zase príliš chladná, časti kože, ktoré sa zachovali, by mohli sčernať. Jedna strana tváre sa už začala rozkladať, pretože kým Juanitu po páde do krátera našli a preniesli, zopár hodín na ňu svietilo slnko.

Juanita bola zabitá v rámci praxe capacocha, teda obetovania detí, aby sa upokojili inkskí bohovia alebo Apusovia. Rituálna obeta bola kľúčovou súčasťou ríše Inkov. Táto prax často zahŕňa obetovanie dieťaťa v „huace“ alebo obradnej svätyni na významnom duchovnom mieste, v tomto prípade na hore Ampato.

Deti vo veku 12-16 rokov boli vyberané, pretože boli považované za čisté bytosti hodné obetovania inkským bohom. Verilo sa, že po obetovaní sa tieto deti stanú poslami Apuov a budú pôsobiť ako vyjednávači pre ľudí. Ľudia zasa uctievali obetované deti popri uctievaní bohov. Deti boli odvážané z viacerých rôznych geografických oblastí, privážané do hlavného mesta Inkov a potom zvyčajne absolvovali niekoľkomesačnú cestu na posvätné miesto, na ktorom mali byť obetované.

Obradné obety sa konali každoročne, sezónne alebo pri zvláštnych príležitostiach. Takýmito boli napríklad smrť cisára, narodenie kráľovského syna alebo víťazstvo v bitke. Vykonávali sa na prevenciu prírodných katastrof, ako sú výbuchy sopiek, suchá, zemetrasenia a epidémie. Okrem týchto udalostí predstavovalo obetovanie detí vojenskú a politickú expanziu kultúry spolu so schopnosťou ríše používať nátlak a kontrolu.

Juanita a niekoľko ďalších boli pravdepodobne obetované na upokojenie bohov po sopečných erupciách na neďalekých sopkách Misti (1440 až 1450) a Sabancaya (1466). Sopečné erupcie spôsobujú nepravidelnosti v klíme, ktoré môžu trvať 3 až 5 rokov v závislosti od miesta a intenzity. V dôsledku prítomnosti pevných častíc sa v ovzduší menia zrážkové pomery. Tieto obdobia sa zvyčajne vyznačujú abnormálnym suchom alebo vlhkom. Taktiež sa môže ovplyvniť kvalita ovzdušia a kontaminovať zásoby vody, ktorá je pre dedinčanov a ich úrodu veľmi dôležitá.

Je pravdepodobné, že Juanita bola obetovaná v reakcii na klimatické nepravidelnosti, aby si udobrila bohov výmenou za vodu. Inkovia v tom čase verili, že hory a ich duchovia ovládajú počasie a vodu, ktorá im prináša úrodu. Voda je životodarný zdroj a bola vnímaná ako spojená so ženskosťou a plodnosťou. Preto Inkovia pripisovali horám, ktoré poskytovali vodu, ženské božstvá. V južnom Peru sa verilo, že obetovanie mladej ženy upokojí horské božstvo, ktoré na oplátku zabezpečí regiónu stály prísun vody.

Prečo sa ale volá Juanita? Skutočné meno, samozrejme, nepoznáme. Inkovia nemali písmo, a tak sa o ich živote môžeme niekedy iba domnievať. Juanitu našiel vedec Johan Reinhard a práve po ňom je pomenované mladé dievča. Johan je po španielsky Juan, ale keďže to bola žena, tak Juana. To sa vedcom nepozdávalo, pretože to bolo malé dievča, tak nakoniec ju pomenovali Juanita, čo by sa dalo preložiť ako Janka.

Ide o kláštor, ktorý mnohí považujú za najkrajšie miesto pri návšteve Arequipy. Vstup stojí iba 50 soles (12 €) a razom sa ocitnete akoby v samostatnom meste. Pri vstupe môžete poprosiť miestneho sprievodcu o prehliadku a porozpráva vám o zaujímavej histórii tohto miesta.

Celková rozloha kláštora je približne 20 000 m² a okrem kostola obsahuje rôzne námestia, izby pre mníšky, kuchyne, jedáleň, práčovňu a mnoho iných miestností a uličiek, ktorými sa vieme poprechádzať. Prostredie kláštora je veľmi fotogenické. Budovy sú nafarbené červenou farbou a človek má niekedy pocit, ako keby sa ocitol v nejakom španielskom andalúzskom meste.

Tento kláštor patrí medzi najdôležitejšie kláštory v celej Južnej Amerike. Odkedy bol založený v roku 1580, je považovaný za súčasť histórie Arequipy a stále je v prevádzke. Katolícka cirkev po založení mesta a stavaní kostola nemala dostatok financií na postavenie kláštora.

To bolo ale možné vďaka bohatej vdove Marii de Guzmán, ktorá s ďalšími dvoma ženami založila tento kláštor. Poďme si ale porozprávať, ako to v kláštore fungovalo.

V koloniálnych časoch - v 16., 17. a 18. storočí - si bohaté rodiny, samozrejme, chceli zachovať čo najlepší status. Jedným zo spôsobov bolo mať deti v špeciálnych inštitúciách ako armáda a katolícka cirkev. Prvý syn sa oženil, prvá dcéra sa vydala, zvyčajne za urodzeného bohatého staršieho pána. Druhý syn si mohol vybrať - buď vstúpi do armády, alebo sa stane kňazom. Druhá dcéra mala možnosť len sa stať mníškou.

Keď mladé dievčatá vstúpili od kláštora, prežili tu už celý svoj život. Doslova, pretože súčasťou kláštora bol aj cintorín. Mníšky úplne zasvätili svoj život Bohu a nemali vedieť, ako sa žije vo vonkajšom svete. Ak sa chceli napríklad porozprávať so svojimi rodičmi, potrebovali na to špeciálne povolenie a bola na to zriadená samostatná miestnosť, kde bolo v stene okno s drevenými rebrinami a látkami.

V miestnosti musela byť aj ďalšia mníška, ktorá dávala pozor na to, o čom sa rozprávajú, aby sa do kláštora a z kláštora nedostali informácie, ktoré by nemali. Môžeme vidieť, aká bola v tej dobe katolícka cirkev prísna. Momentálne mníšky, ktoré tu žijú, môžu chodiť von či mávajú videokonferencie.

Mladé dievčatá vstupovali do kláštora vo veku približne 12 rokov. Prvé dva roky boli prípravné. Počas týchto rokov sa mohli ešte rozhodnúť, ony alebo ich rodičia, či chcú ostať v kláštore. Po dvoch rokoch sa oficiálne stali mníškami a ostávali tu už na celý život. Za ich pobyt museli rodičia platiť poplatky, zabezpečiť mníškam zariadenie izby, jedlo, a podľa bohatstva rodiny slúžky či otrokyne.

Každé dievča malo v kláštore svoju izbu, kde bola posteľ, oltár a stôl s úložným priestorom pre svoje záujmy, akým mohlo byť čítanie, šitie, maľovanie a mnoho iného. V tej dobe to bolo celkom luxusné bývanie. Mníšky sa v kláštore učili čítať, písať či rôznym ručným prácam. V podstate tu mohli pohodlne žiť, modliť sa bez toho, aby museli čeliť vonkajšiemu svetu. Časom ale ľudia nesúhlasili, akým spôsobom tu dcéry bohatých rodín žijú, a tak sa z mníšok stala komunita. Zrušilo sa otroctvo a mníšky si sami varili, prali, upratovali a žili v jednom spoločenstve.

Nachádza sa tu 80 izieb, čiže približne 80 mníšok tu bývalo so svojimi slúžkami a otrokyňami, ale v období vojen či nepokojov boli kláštory chránené a poskytovali útočisko pre mamy a iných ženských rodinných príslušníkov.

Kláštor sa otvoril pre verejnosť až v 70. rokoch minulého storočia. Predtým, v rokoch 1958 a 1960, zasiahli Arequipu silné zemetrasenia a primátor mesta dostal povolenie na vstup do kláštora, aby sa pozrel, aké veľké škody boli spôsobené. V 70. rokoch minulého storočia kráľ a kráľovná Španielska prišli do Arequipy.

Primátor premýšľal, kam kráľa počas jeho návštevy vezme a rozhodol sa ukázať mu kláštor Santa Catalina. Keď sa prechádzali po tomto malom mestečku, ulice kráľovi pripomínali španielske mestá a na základe tejto udalosti sa ich primátor rozhodol pomenovať. Preto teraz v kláštore nájdeme Calle Córdoba, Granada či Sevilla.

Krátko po ich návšteve sa manažment rozhodol, že časť sprístupní pre verejnosť a týmto spôsobom sa môže financovať chod kláštora. Momentálne tu žije približne 20 mníšok vo veku od 20 do 80 rokov.

Reštaurácia Zig Zag

Po celodennom spoznávaní druhého najväčšieho mesta Peru človeku určite vyhladne. Arequipa je absolútne vhodná na lovenie gastronomických zážitkov a keďže sa nachádzame vo vyšších nadmorských výškach, tak určite odporúčame vyskúšať steak z alpaky.

My v BUBO chodíme pravidelne do jednej z najlepších reštaurácií v meste, ktorá sa volá Zig Zag. Nachádza sa v historickej budove, ktorá má pôvodné oblúkové stropy. Vo vnútri sa nachádza točité schodisko, ktoré vraj navrhla spoločnosť Gustava Eiffela. Špecialitou reštaurácie je práve steak z alpaky, ktorý vám donesú na rozpálenom lávovom kameni. K jedlu určite odporúčame národný peruánsky drink pisco sour. Dobrú chuť!

Casa Andina Standard Arequipa

V BUBO vo všeobecnosti prefereujeme sieť hotelov Casa Andina – príjemné hotely, zvyčajne v centre mesta v pešej vzdialenosti od hlavných atrakcií. Priestranné izby disponujú TV, trezorom, fľašami s vodou za poplatok. V privátnej kúpeľni nájdeme uteráky, drobnú kozmetiku a fén. Súčasťou hotela býva aj kaviareň „SAMA“, kde sa podávajú raňajky formou bufetových stolov.

Tip na luxusný hotel

Ak máte radi luxus, odporúčame ubytovať sa v päťhviezdičkovom hoteli Casa Andina Premium, ktorý sa nachádza v historickej koloniálnej budove postavenej z bieleho sopečného kameňa - sillaru. Už pri vchode vás očarí nádherné vstupné patio s recepciou a druhé patio, kde sa podávajú raňajky a počas dňa slúži ako príjemná reštaurácia s barom. Počas niektorých dní vás tu doprevádza aj živá hudba.

1. Plaza de Armas – hlavné námestie v Arequipe s fantastickou katedrálou a živou atmosférou počas celého dňa
2. Museo Andino a múmia Juanita – jedinečné múzeum, v ktorom nájdeme najzachovalejšiu múmiu na svete
3. Kláštor Santa Catalina – mesto v meste. Nádherné fotogenické miesto a „must see“ v Arequipe
4. Trh San Camilo – miestny trh, kde nájdete takmer všetko, teda ovocie, zeleninu, ryby, syry či amulemy a predmety na šamanské účely. Určite odporúčame čerstvé ovocné šťavy
5. Mundo Alpaca – obľúbené miesto návštevníkov, kde sa viete zoznámiť s alpakami a lamami a pozrieť sa na tradičné spracovávanie vlny
6. Františkánsky kostol – nádherná stavba s jedinečnou protiseizmickou architektúrou, obľúbené miesto mladých na stretnutie sa na námestí San Francisco
7. Jezuitský kostol – kostol obdivovaný hlavne pre jeho bohato zdobenú vstupnú bránu a zlatý oltár
8. Reštaurácia Zig Zag a steak z alpaky – ulovte gastronomický zážitok v jednej z najlepších reštaurácií v meste. Ochutnajte steak z alpaky servírovaný horúcom lávovom kameni
9. Pisco sour v jednej z reštaurácii na balkóne s výhľadom na Plaza de Armas – Vojdite do jedného z mnohých podnikov okolo hlavného námestia a užite si národný peruánsky nápoj s výhľadom na katedrálu a Plaza de Armas
10. Calle Mercaderes – nákupná ulica, pešia zóna s mnohými obchodmi a podnikmi