Sprievodkyňa Natália: Latinos sú veľmi kontaktní, počet žiadostí o ruku už ani nepočítam

Myslím si, že pri takom prvom kontakte s „latino“ svetom som v podvedomí tušila, že mi je tento svet až príliš sympatický. Spomínam si, ako v škole na gymnáziu sme boli súčasťou výmenného projektu a prišli k nám do Liptovského Mikuláša študenti z Turecka, Talianska, Grécka, dokonca aj z exotického afrického ostrova Réunion.

Pamätám si, ako som kamoške pri zoznamovaní pošepkala: „Aha, tam sú Španieli!“ Boli pre mňa ako nejaké celebrity, dokonca som sa s nimi išla odfotiť. Vtedy ma ani študenti s tmavou pokožkou z Afriky nezaujímali tak ako táto štvorica z Pyrenejského polostrova. Mala som 12 rokov.

Samozrejme, že na začiatku mojej cestovateľskej kariéry bolo aj Španielsko obrovským snom. Podarilo sa mi tam ísť počas vysokej školy na stáž do lokálnej cestovnej kancelárie, kde som spoznala mnoho ľudí z Latinskej Ameriky. Mala som pocit, že si s nimi skvelo rozumiem, veľmi ma bavila ich energia a tam sa prejavila väčšia túžba navštíviť krajiny, odkiaľ títo ľudia pochádzajú.    

Počas štúdia na vysokej škole sme mali piaty semester vyhradený pre povinnú prax. Študovala som cestovný ruch v rakúskom Innsbrucku a už počas prvého dňa, keď nám predstavovali plán štúdia, spomenuli, kde všade ich študenti absolvovali prax - na Bali, v Japonsku, v Peru, ale aj bližšie, v európskych krajinách.

Hneď som vedela, že túto príležitosť využijem a keď nastal čas, hľadala som si prax mimo Rakúska. Nebolo to ľahké, situáciu akurát skomplikovala pandémia, ale predsa sa mi podarilo popísať zmluvu s jednou lokálnou cestovnou agentúrou v španielskej Malage.

Agentúra sa venovala free walking tours po Malage - pešej prehliadke mesta, ktorá je zadarmo a na konci sa dáva prepitné sprievodcovi a Pub Crawls - prehliadkám nočného života mesta. Kvôli pandémii sme samozrejme boli činní v tom, čo sa dalo.

Free walking tours sa organizovali bez problémov, no organizovanie Pub Crawls, čo je v podstate navštevovanie rôznych barov a klubov a jedna veľká párty až do východu slnka, bolo dosť obmedzené aktuálnymi reštrikcami spojenými s COVID-om.

Mne to ale veľmi nevadilo. Bolo nás tam asi 8 stážistov a každému vyšla služba na Pub Crawl tak dva- až trikrát do týždňa. Zo začiatku je to sranda, ale chlastať do noci s ľuďmi tak často nie je jednoduché. Po 2 týždňoch som už vravela barmanom, aby mi do poldecákov nalievali iba vodu alebo džús.

Na začiatku mojej stáže boli bary otvorené do druhej rána, potom do 23.00 h, a nakoniec už iba do 18.00 h. To ste mali vidieť, ľudia už boli opití na uliciach o tretej poobede.

Okrem sprevádzania sme cez týždeň pracovali aj v kancelárii. Ja som sa venovala administratívnym činnostiam, odpisovaniu na maily a neskôr organizovaniu podujatí. Začali sme organizovať tapas tours a ochutnávky vermutov - hľadala som vhodné podniky, dohadovala spolupráce, sprevádzala som.

Turistov bolo ale na jeseň 2020 veľmi málo, tak sme sa začali venovať organizovaniu podujatí pre erazmákov, ktorých bolo v meste hodne. Tapas večere, herné večery, kde sme hrávali spoločenské hry, language exchanges,... Stala som sa v podstate takou event manažérkou. Samozrejme, všetko sa muselo organizovať so súladom s reštrikciami. Nebolo to jednoduché, ale aj tak považujem semester v Malage za jeden z mojich najobľúbenejších etáp v živote.

Až mi bolo smutno, keď som po 5 mesiacoch odchádzala, ale čakalo ma ďalšie dobrodružstvo - šiesty semester na partnerskej univerzite v Mexiku na Yucatáne v meste Mérida. A aj moja prvá cesta do Latinskej Ameriky. 

V Mexiku som v rámci výmenného programu študovala na súkromnej univerzite, kde kvôli vysokému školnému študujú prevažne študenti z bohatších rodín. Moji spolužiaci vedeli plynulo anglicky, mali už čo-to aj pocestované, poprípade tiež už absolvovali výmenný semester zahraničí.

V Latinskej Amerike sú veľké rozdiely medzi štátnym a súkromným vzdelaním. Už od základnej školy je rozdiel, či idete do štátnej školy - čo znamená aj 50 detí na jedného učiteľa, nedostatok učebných pomôcok, atď. Alebo do súkromnej školy, kde máte zaručené kvalitné vzdelanie. Mnoho ľudí zo strednej a vyššej triedy dokonca nemá ani viac ako jedno dieťa, pretože by si nevedeli dovoliť dať rovnako kvalitné vzdelanie viacerým svojim deťom.

Štátne univerzity sú tiež na vysokej úrovni, no nie je jednoduché sa na ne dostať. Na mnoho odborov je treba spraviť prijímacie skúšky, podobne ako u nás. Síce je štúdium potom zdarma, no kurzy, ktoré vás pripravia na prijímačky a zvýšia šancu na prijatie, nie sú lacné.

Z mojej skúsenosti ale môžem povedať, že kvalita štúdia sa podobala mojej rakúskej univerzite. Prednášky boli zamerané skôr na praktické úlohy a praktické riešenie problémov. Prebiehali z veľkej časti formou diskusie. S profesormi sme si tykali a komunikovali sme prostredníctvom WhatsAppu, nie mailu.

Študovala som medzinárodný cestovný ruch a Mexiko ako jedna z najviac navštevovaných krajín sveta si uvedomuje dôležitosť príjmov z turizmu. Diskutovali sme na témy udržateľného rozvoja turizmu, ako bojuje Cancún a novodobý div sveta Chichen Itzá s overturizmom, ako dbať na prírodné ekosystémy, atď. Ohodnotení sme boli na základe prezentácií, esejí a skupinových prác.

Škola ponúkala rôzne kurzy - od somelierstva, kde sme koštovali na hodinách vínka, cez hotelierstvo - v škole sme mali učebňu, ktorá vyzerala ako hotelová izba, kde sa študenti učili nastielať posteľnú bielizeň a pripraviť izbu ako v 5-hviezdičkových hoteloch. Ponuka predmetov bola naozaj obšírna.

Takže, čo sa týka Mexika, nemôžem povedať nič zlé na moju akademickú skúsenosť a, samozrejme, ani na spoznávanie kultúry a miestnej gastronómie v rámci zájazdu v Mexiku.

Po návšteve Mexika, kde som podobne ako v Španielsku stretla niekoľko ľudí z iných krajín Latinskej Ameriky som vedela, že tu nie som poslednýkrát.

To, že som sa neskôr stala sprievodkyňou pre BUBO a mám možnosť sa tu vracať pravidelne, považujem za takú šťastnú náhodu. Od 18. rokov som prakticky mimo Slovenska a, poviem úprimne, nevedela som v tom čase, že BUBO existuje. Raz, keď som prišla domov na návštevu, bola u nás zhodou okolností mamina kamarátka, ktorá mi tak medzi rečou spomenula, že či nechcem pracovať ako sprievodkyňa pre BUBO.

Boli s manželom na viacerých zájazdoch a povedala, že to by sa mi mohlo páčiť. A veru mala pravdu. Pozrela som si web BUBO a už som si predstavovala, aké krásne miesta by som mohla spoznať. Vyplnila som dotazník a som rada, že to klaplo a dnes môžem loviť zážitky spolu s klientmi po všemožných kútoch sveta (hlavne toho latinskoamerického).

Peru je úplné pohladenie na duši. Vyrastala som na Liptove obklopená horami, Innsbruck sa považuje za srdce Álp, tak nebolo pochýb, že by sa mi v Peru nepáčilo. Andy prechádzajú viacerými krajinami, no peruánske Andy majú svoje osobité čaro.

Robia ho na jednej strane samotní ľudia, ktorí chodia oblečení v tradičnom oblečení, vo farebných pončách a na hlave nosia tradičnú „ušanku”. V reštauráciách nám hrajú hudobníci na typickej peruánskej píšťalke - niečo ako píšťalka Petra Pana.

Na druhej strane, atmosféru dotvárajú milé stvorenia, zdomácnené lamy a alpaky či divo žijúce vikune. Výrobky z vlny alpaky patria medzi najobľúbenejšie suveníry z Peru. Nikto neodolá farebnému svetru alebo ponču.

Peru spolu s Bolíviou majú najväčšie percento pôvodných obyvateľov vrámci Latinskej Ameriky, takže človek už pri prílete do Limy cíti, že je v exotike, pri pohľade na domácich obyvateľov. Oproti napríklad Argentíne alebo Čile, kde veľké množstvo populácie je potomkami európskych prisťahovalcov. Čiže pod typickým Peruáncom by som si z hľadiska vzhľadu predstavila menšieho pána s tmavšou pokožkou a črtami inkských predkov.

Čo sa týka správania sa ľudí, je to rôznorodé. Ako mi raz povedal jeden kamarát v Mexiku: „Bolo super ťa spoznať, dávaj si pozor pri cestovaní, my sme dobrí Mexičania, máme vzdelanie a prácu, ale sú aj zlí Mexičania, ktorí ti nechcú dobre." Týmto mottom sa riadim všeobecne v Južnej Amerike, ktorá, bezpochyby, má povesť nebezpečného kontinentu. 

Stáva sa mi napríklad v Lime, keď držím telefón v ruke, že ma niekto upozorní, aby som si naň dávala pozor, aby mi ho neukradli. Sú dobrí a sú zlí ľudia, tak ako všade vo svete.

Vo všeobecnosti mám ale s Peruáncami pozitívne skúsenosti. Sú veľmi nápomocní, splnili by aj nesplniteľné - na to si treba dávať pozor. Lebo naozaj nasľubujú, ale v skutočnosti potom zistíš, že to nie je zrealizovateľné. Nevedia povedať nie, čiže keď sa spýtate na cestu, radšej si to overte ešte aspoň u dvoch ďalších ľudí.

Sú veľmi priateľskí, zhovorčiví, hneď po minúte si s vami chcú vymeniť kontakt a pozývajú vás na oslavu narodenín svojej dcéry. Sú veľmi snaživí, pracovití - minimálne tí, čo robia v turizme, si veľmi vážia svoju robotu a snažia sa ju robiť, čo najlepšie. Nám sa možno niekedy zdá, že sú trošku pomalí, ale to len my sa vkuse niekam ponáhľame.

V krajinách Latinskej Ameriky je životná úroveň v rámci obyvateľstva rôzna. Vieme tu nájsť veľmi bohatých ľudí, ktorí zarábajú oveľa viac, ako je priemerná mzda na Slovensku a žijú si kráľovským životom v luxusných bytoch či vilách. A na druhej strane je tu veľká časť obyvateľstva, ktorá je veľmi chudobná. Na dedinách často ľudia bývajú v jednoduchých domčekoch z nepálenej hliny bez vody a elektriny. 

Každého po príchode do krajiny zaujíma priemerný plat, no v krajinách Latinskej Ameriky by sme museli priemerný plat rozdeliť do viacerých kategórií. Minimálne na priemerný vyšší a priemerný nižší.

Ľudia zo Slovenska často nevedia pochopiť, že nie vo všetkých krajinách sa dá určiť priemerný plat. Vie sa to odôvodniť tzv. Giniho koeficientom. Je to číselný ukazovateľ, ktorý meria mieru nerovnosti v rozdelení príjmov alebo majetku v rámci určitej skupiny obyvateľstva, napr. v štáte. 0 znamená úplnú rovnosť - všetci majú rovnaký príjem alebo majetok, 100 znamená úplnú nerovnosť - jeden človek má všetko, ostatní nemajú nič.

Slovensko aj Česká Republika sa v tomto rebríčku často umiestňujú na popredných pozíciách. V roku 2024 sa Slovensko dokonca umiestnilo na 1. priečke v rámci EÚ s hodnotou 21,6. Českej republike patrí 3. miesto, s hodnotou 23,7, za Slovinskom. To znamená, že príjmy sú rozdelené relatívne rovnomerne medzi obyvateľov.

Peru ale dosahuje hodnotu 40,3, čo je takmer dvojnásobok slovenskej hodnoty. To znamená, že príjmy sú rozdelené oveľa nerovnomernejšie, pričom väčšia časť bohatstva je sústredená u menšej skupiny ľudí. V Južnej Amerike sa plat môže pohybovať od 150 EUR po tisíce EUR mesačne. Ľudia sú tu rozdelení medzi sebou na pomyselné sociálne vrstvy. Čo sa týka školstva napríklad, rodič by mal dať dieťa do školy „zodpovedajúcej“ jeho sociálnej vrstve, aby nedochádzalo k šikane alebo posmeškom.

Najväčšie nerovnosti v rámci platov majú africké krajiny ako Južná Afrika (63), Namíbia (59), či Botswana (53). No aj v Južnej Amerike sú niektoré krajiny na chvoste rebríčka - Brazília (54) a Kolumbia (54).

Raz mi náš lokálny partner povedal príbeh o jeho svokre. Jej manžel zomrel a navrhli starkej, aby prišla bývať ku nim do mesta, aby nebola sama. Jej sa to ale nepozdávalo, nevedela, čo by v meste robila. Žila v jednoduchom domčeku, mala asi 60-členné stádo alpák, pole, kde si dopestovala plodiny. Nemala skoro žiadne peniaze, keď jej niečo chýbalo, predala alpaku a za peniaze si kúpila, čo potrebovala.

Náš sprievodca tým chcel povedať - že ako sa dá napríklad v tomto prípade merať chudoba? Je jeho starká chudobná, keď nemá stále peniaze alebo pravidelný príjem? Peru je iný svet a núti aj nás zamýšľať sa nad podstatou života.

V Peru sa okrem španielčiny rozpráva ešte ďalšími približne 47 jazykmi pôvodných obyvateľov. Najpoužívanejšie jazyky, ktoré sú aj úradne uznané, sú kečuánčina (Quechua), ktorou sa rozpráva hlavne v okolí Cuzca, považuje sa aj za pradávny jazyk Inkov a Ajmarčina (Aymara), ktorá je rozšírená hlavne v oblasti jazera Titicaca a siaha až do Bolívie.

Mnoho jazykov je používaných kmeňmi v oblasti Amazonského dažďového pralesa. Historicky mohlo byť na území Peru až 300, podľa niektorých autorov až 700 jazykov. Vplyvom kolonizácie ich počet výrazne klesol, ale aj tak je úžasné, koľko z nich sa zachovalo. 

Peru je rozdelené na 3 hlavné časti - suché pobrežie (Costa), kde sa nachádza Lima a kde nájdeme aj piesočné duny. Náhorná plošina (Altiplano), na ktorej sa nachádza hlavné mesto Inkov, Cuzco, a dažďový prales (Selva). Keď sa nad tým zamyslíme, prírodné podmienky Peru nie sú najlepšie na bývanie. Buď človek žije v púšti pri pobreží, vo vysokých nadmorských výškach na Altiplane alebo v divokom dažďovom pralese v Amazónii.

Keď zhrniem rôzne mestá, ktoré navštevujeme do niekoľkých slov, tak Lima je veľkomesto, 11-miliónová metropola, ktorá si žije vlastným uponáhľaným rušným životom. Cuzco je turistické centrum krajiny so hotelmi a reštauráciami na vysokej úrovni.

Puno je také nemastné-neslané mesto, pravé Peru. Tehlové neomietnuté domy, kam zavíta to málo turistov, aby navštívili bájne jazero Titicaca. Arequipa je mesto, postavené z bieleho vulkanického kameňa, obklopené sopkami s príjemnou atmosférou.

Každé miesto v Peru je špecifické a keď napríklad ideme zájazd Peru, Bolívia, v okolí Cuzca obdivujeme ľadovce, ani sa nám nechce veriť, že len pred zopár dňami sme boli na piesočnými dunách a stále sme v tej istej krajine! Nehovoriac o dažďovom pralese, v ktorom sa skrýva magické Machu Picchu.

Pre mňa má ale Cuzco špeciálne miesto v srdci a rada sa tam vraciam.

Na jazere Titicaca sa vydávame spoznať kmeň Uros, ktorý patrí medzi najstaršie pôvodné etniká oblasti Ánd. Ich pôvod siaha do obdobia ešte pred príchodom Inkov. Zaujímaví sú v tom, že pred vojnovými konfliktmi a nájazdami iných kmeňov sa uchýlili na jazero Titicaca, kde vybudovali unikátne plávajúce ostrovy z rastliny totora (trstina).

Pri každej návšteve prichádzame na iný z celkovo približne 27 ostrovov, aby bol turizmus a následný príjem spravodlivo rozdelený medzi obyvateľov. Vítajú nás bosé deti a panie v tradičných farebných sukniach s čiernymi vlasmi zapletenými do dlhých vrkočov. Každý ostrov má svojho „starostu“, ktorý sa každý rok mení.

Veľkosť ostrova býva rôzna, zvyčajne na jednom ostrove býva približne 5 rodín. Je to premenné, pretože ako nám vysvetľuje starosta, ak sa pohádate so susedom, jednoducho časť ostrova s jeho domom odpílite a necháte ho odplávať inam. Dozvedáme sa, ako sa tieto ostrovy budujú, ako stavajú svoje maličké príbytky. Všetko je tu z rákosia totora, aj tradičné člny.

Obyvatelia sa tradične venujú rybolovu, lovu vodných vtákov, zberu vajíčok a totory. Ich strava pozostáva najmä z rýb, vtákov a samotnej totory, ktorú konzumujú surovú - vraví sa, že práve vďaka nej majú biele zuby a fialovejú im líca. Často navštevujú miestny trh v meste Puno, kde si nakúpia ostatné potraviny, ktoré sa dopestujú na pobreží.

Od 80. rokov 20. storočia sa život na ostrovoch výrazne zmenil vplyvom rastúceho turizmu a pre mnohých Urov je dnes hlavným príjmom predaj suvenírov a poskytovanie zážitkov turistom. Niektoré rodiny však turizmus predsa odmietajú a žijú si svojim tradičným životom.

Na ostrovoch majú aj kostol, ihrisko, menšiu polikliniku, námestie s barom a reštauráciou a základnú školu. Na strednú školu dochádzajú deti do mesta Puno. Dospelí nám vravia, že často, ako deti zažijú život mimo ostrovov, ostanú na pevnine, kde je život jednoduchší, a domov chodia iba na návštevy.

Dnes žije na ostrovoch približne 2 000 ľudí. Aj napriek tomu, že sa ostrovy otvorili turizmu, stále tu cítiť autentickosť, na ktorú si sa pýtal v otázke. Ľudia z kmeňa Uros stále nie sú úplne zvyknutí na turistov, nechodia tu masy. Aj pri našej návšteve cítime, že to nie je iba hrané divadielko pre turistov a ukážka toho, ako sa tu kedysi žilo. Tu sa stále tak žije. Život Urov je príkladom prispôsobenia sa náročným prírodným podmienkam.   

Pri návšteve Peru sa určite každý stretne s výškovou chorobou, či už intenzívnejšie alebo len mierne. Každý tu smeruje za účelom návštevy bájneho inkského mesta Machu Picchu a aj napriek tomu, že sa Machu Picchu nachádza iba 2 400 m n. m., človek musí pricestovať do Cuzca, ktoré je 3 400 m n. m. Tu už človek cíti nadmorskú výšku.

Nadmorská výška trápi vždy aj mňa. Niekedy sa ma klienti pýtajú, že ako je to možné, keď už som tu bola niekoľko krát. Bohužiaľ, takto to nefunguje.

U mňa sa prejavuje bolesťou hlavy, miernou malátnosťou, kúsok aj nervozitou. Snažím sa to ale potláčať. Človek sa musí pohybovať naozaj pomaly, aj bežná chôdza zadýcha každého. Dôležité je piť veľa tekutín, dobre spať, povolené sú aj sladkosti na energiu. V Peru sa na prekonanie výškovej choroby pije kokový čaj, ktorý pôsobí ako energizant a podporuje tvorbu červených krviniek a tým aj lepší prívod kyslíka do mozgu.

Dobré je zobrať si paralen alebo akýkoľvek liek na bolesť hlavy. Treba to iba prečkať, po zopár dňoch sa v tele vytvorí viac červených krviniek a telo sa adaptuje na nadmorskú výšku.

Machu Picchu si určite zaslúži byť jedným zo siedmich divov sveta. Aj keď som už pár krát na Machu Picchu vystúpila, stále na tomto mieste stratím dych. Samotný pohľad na ruiny starobylého mesta je zážitkom sám o sebe, no umocňujú ho príbehy a hypotézy o tomto mieste.

Prečo Inkovia postavili mesto takto vysoko v horách? Na čo slúžilo? Zázrakom nebolo zničené Španielmi, ako boli iné inkské mestá, pretože ho nenašli. Poslední obyvatelia mesta pred odchodom zničili prístupové cesty. Toto miesto muselo mať veľkú hodnotu pre Inkskú ríšu, a to mu dodáva ešte väčšie čaro a tajomno.

Inkovia nemali písmo. Používali kipu - systém založený na uzlíkoch na špagátoch, ktorým zaznamenávali hlavne číselné údaje, ako stav zásob jedla, počet obyvateľov,...

Veľa informácií o Inkoch, ich živote a o Machu Picchu sú len odhady a hypotézy archeológov a bezpochyby fascinujú aj nás, bežných smrteľníkov. Machu Picchu určite stojí za návštevu a myslím si, že táto návšteva je jedným z najlepších zážitkov života cestovateľa.

Peru je rôznorodá krajina, ako som už spomínala vyššie. Mnoho turistov smeruje len na Machu Picchu, čo je veľká škoda, Peru toho ponúka oveľa viac. Mne sa veľmi páči dedinka Huacachina, ktorá sa nachádza približne 4 a pol hodiny od hlavného mesta Lima.

Je to oáza uprostred peruánskej pobrežnej púšte. Dá sa tu jazdiť na buginách a sandboardovať na vysokých piesočných dunách. Keď pošlete fotky vašej rodine a známym, nebudú veriť, že nie ste na Sahare.

Posledné roky je veľmi populárna aj Dúhová hora alebo Hora siedmich farieb pri Cuzcu. Kedysi ju pokrýval ľadovec, no dnes môžeme pozorovať údolia sfarbené rôznymi minerálmi od bielej, cez žltú, oranžovú, červenú, hnedú a čiernu. Krásny pohľad!

Posledné roky sa to ale stalo veľmi populárne miesto na návštevu, takže odporúčam vyraziť z Cuzca čo najskôr, ideálne okolo 4.00 h a najlepšie privátnou dopravou, aby ste sa vyhli masám turistov. Každopádne, Dúhová hora, okolité scenérie a ľadovce (Dúhová hora sa nachádza vo výške 5 000 m n. m.) naozaj pohladia na duši.

Paragliding nad Limou je úplne super vec. Je to úplne iný pocit, ako keď človek letí v helikoptére. Taký slobodnejší. V Lime som zopárkrát aj surfovala, čo je pre mňa ako začiatočníka tiež adrenalínový zážitok.

Celkom adrenalín je aj štrková cesta na parkovisko pod Dúhovú horu do výšky cca 4 500 m n. m. Často sú pod nami hlboké útesy, cesty sú bez zvodidiel a nedajbože sa pred nami objaví auto v druhom smere a musíme sa vyhýbať. To je adrenalín sám o sebe.

Turistiku na vyhliadku na Dúhovu horu si vieme skrátiť jazdou na koníkoch či z jednej prístupovej strany aj na motorke. Vzhľadom na nadmorskú výšku a náročné dýchanie som už tiež vyskúšala obe varianty a obe pridali ku zážitku zo samotnej hory.

Zájazdy do Peru spájame aj so susednou Bolíviou, kde sa dá zažiť tiež mnoho adrenalínových zážitkov. Obľúbený je 60-kilometrový zjazd „cesty smrti“ na bicykloch z La Pazu z výšky 4 200 m n. m. do pralesa vo výške 1 200 m n. m. Tiež nás čaká štrková cesta, kamene, vodopády, útesy. Proste adrenalínový brutál.

Ďalšiu cestu smrti vieme zažiť ale na aute, ak chceme navštíviť horu Chacaltaya a prekonať si pravdepodobne náš výškový rekord (pokiaľ ste predtým neboli napríklad na Kilimandžáre). Autom sa vieme vyviezť až do 5 200 metrov a zvyšok si vyšliapať pešo. Za približne hodinu dosiahneme vrchol vo výške 5 435 m n. m.! Endorfíny stúpajú.

Určite tie veci, čo si spomenul boli pre mňa nezvyčajné. Ešte doteraz si pamätám na tie zúbky a paprčky morského prasiatka na mojom tanieri. Ale pri návšteve Peru to určite treba vyskúšať. Cuy - morské prasiatko patrí medzi tradičné jedlá, ktoré Peruánci jedia, napríklad na Vianoce alebo na narodeniny. Treba si povedať, že ako my jeme zajačie mäso, tak pre nich je tradičné morské prasiatko, ktoré je domáce tomuto kontinentu.

Peru je naozaj gastronomická destinácia, v Lime či v Cuzcu sa nachádzajú reštaurácie na svetovej úrovni. Jedlá vyzerajú naozaj krásne na tanieri a len ťažko si z menu vyberieš niečo, čo by nechutilo.

Národným jedlom Peru je ceviche - surová marinovaná biela rybka v limetkovej šťave. Pridávajú sa aj ďalšie ingrediencie ako chili, červená cibuľa, koriander, soľ či cesnak. Ja teda nie som veľký fanúšik ceviche, aj keď neviem prečo. Surovú rybku v podobe napr. sushi alebo v poké mám veľmi rada. Poznám ale ľudí, ktorí sa ceviche nevedia dojesť!

Mňa ale zaujali reštaurácie ponúkajúce kuchyňu Nikkei. Táto kuchyňa je unikátna fúzia japonskej a peruánskej gastronómie, ktorá vznikla na prelome 19. a 20. storočia, keď do Peru začali prichádzať japonskí migranti. Slovo „Nikkei“ označovalo pôvodne všeobecne Japoncov žijúcich v zahraničí, no dnes odkazuje na túto špecifickú kuchyňu.

Japonci si v Peru chceli zachovať časť svojej kultúry, a preto začali kombinovať tradičné japonské techniky s miestnymi peruánskymi surovinami, keďže originálne japonské ingrediencie boli v Peru nedostupné.

Základnými surovinami sú čerstvé ryby a morské plody, ktoré Japonci do peruánskej kuchyne priniesli vo väčšom rozsahu. Typické sú kombinácie ako limetka, chilli, koriander, peruánska kukurica, maniok, zemiaky, ale aj japonský zázvor, sójová omáčka či sezamový olej. Vraví sa, že aj slávne peruánske ceviche je teda výsledkom tejto unikátnej fúzie.

Nikkei je kuchyňa bez hraníc, ktorá vznikla z potreby adaptácie a kreativity migrantov. Prináša nečakané kombinácie chutí a textúr, ktoré sú atraktívne pre moderných gurmánov. Možno by vám to veľa sprievodcov neodporučilo, ale ak máte možnosť, určite ochutnajte sushi v Peru. Budete prekvapení.

Peruánci sú z veľkej časti katolíckeho vyznania, ktoré tu doniesli a rozšírili Španieli počas kolonizácie. Presne ako spomínaš, mnoho turistov zaujme, že Peruánci často pri svojich modlitbách spomínajú andských Bohov ako Pachamamu (Matku Zem), Intiho (boha Slnka), Apuov (duchov hôr), Mamu Quilla (bohyňu Mesiaca) alebo iné prírodné entity ako duchov jazier, vetra a dažďa.

Dochádza tu k tzv. andskému synkretizmu, čo je špecifická forma miešania alebo spájania pôvodných andských náboženských predstáv a rituálov s katolíckymi prvkami.

Vo františkánskom kláštore v Lime alebo v Arequipe môžeme vidieť obraz poslednej večere, ktorý je prispôsobený Andám - na stole si všímame pečeného cuya (morské prasiatko), pálivé papričky, paradajky, či zemiaky - všetko potraviny, ktoré pochádzajú z amerického kontinentu. Aj týmto spôsobom Španieli obracali na vieru miestnych obyvateľov - však keď Ježiš jedol cuya, tak Ježiš je jedným z nás!

Ďalším z príkladov, ako Španieli chceli potlačiť miestne náboženstvo je napríklad umiestňovanie krížov na vrcholy hôr. Španieli vedeli, že miestni obyvatelia sa modlia k duchom hôr, pretože z hôr prichádzajú rieky a voda, ktorá im zabezpečí úrodu. Španieli týmto chceli ukázať, že ich Boh je vyšší ako miestni bohovia. Náš lokálny guide mi tvrdí, že práve z Peru pochádza tento zvyk umiestňovania krížov na kopce.

Aj napriek silnej kristianizácii počas kolonizácie si Peru a Bolívia zachovali vzťah ku svojim pôvodným náboženstvám a naozaj doteraz tu môžeme byť svedkami rôznych rituálov. Po Indii sa práve Peru a Bolívia považujú za najšamanskejšie krajiny na svete. Často aj na Machu Picchu vidíme porozhadzované lístky koky. Raz sa mi v Bolívii pri ceste na horu Chacaltaya podarilo vidieť rituál, kde pár ľudí kráčalo okolo skaly a bol tam vytvorený malý oltárik s mŕtvou lamou a kvietkami.

Pri návšteve miestnych trhov môžeme zablúdiť do sekcie s rôznymi rituálnym predmetmi alebo vecami, ktoré sa používajú na obety. V La Paze v Bolívii majú dokonca trh čarodejníc, kde môžeme vidieť (a kúpiť) rôzne lamie embryá, sušené dospelé lamy, žaby a iné veci na rituály. Kvôli aktivistom na ochranu zvierat je už zakázané obetovávať živé lamy, preto sa dajú kúpiť už mŕtve zvieratká zabité humánnym spôsobom, ako nám vysvetľuje náš miestny sprievodca. No taktiež vraví, že na vidieku je obetovávanie lám stále bežnou vecou.

S kokou sa vieme bežne stretnúť pri cestovaní po Andských krajinách. Je súčasťou miestnych obyvateľov už po stáročia. Lístky koky znižujú hlad, smäd a únavu a umožňujú ľuďom z Ánd chodiť alebo pracovať dlhé hodiny predtým, ako sa večer vracajú domov. Mnohí Peruánci žijúci vo vysokých nadmorských výškach ani nepijú kávu, koka je pre nich postačujúca.

Nám turistom je koka ponúkaná v podobe čaju. Na recepcii hotelov majú bežne termosku s horúcou vodou a košík s lístkami koky. V reštauráciách vám taktiež ponúkajú čaj z koky na zmiernenie príznakov výškovej choroby.

Skúsila som aj žuť lístky koky, no mne veľmi tá trpká chuť nevyhovuje. Radšej si dám čajík. Dokonca, miestny tvrdia, že ešte lepší na výškovú chorobu je čaj alebo cukrík z andskej bylinky muña. Chuť je oveľa príjemnejšia, táto bylinka má často prívlastok “andská mäta”. Miestnym obyvateľom chuť koky ale neprekáža a často vidíme ľudí s nadutým lícom, v ktorom si prežúvaju guče kokových lístkov. 

Pozor - koka nie je kokaín! V minulom storočí sa koka vo veľkom pestovala a vyvážala do zahraničia, prevažne do USA na farmaceutické účely alebo ako ingrediencia do známej Coca-coly. Keď ale v Amerike ľudia neskôr prepadli príjemnejších účinkom drogy, USA začalo proti nej tvrdo bojovať. Viedlo to až k tomu, že lístky koky sa dostali v roku 1961 na zoznam zakázaných drog OSN spolu s kokaínom a heroínom.

Dnes platí výnimka pre andské krajiny, ktorú až v roku 2009 vybojoval bolívijský prezident Evo Morales. Ten počas pohovoru v OSN ukázal lístky koky a začal ich žuť zdôrazňujúc význam koky pre andských ľudí. Keď sa nad tým zamyslíme, je to ako keby v arabských krajinách, kde je zakázaný alkohol, zakázali aj hrozno.  

S ayahuascou nemám skúsenosti, no evidujem, že v Peru je rastúci záujem o cestovanie za týmto duchovným zážitkom do oblastí Amazónie.

Stretnutie s lamami a alpakami každému vyčarí úsmev na tvári. Nejde úplne o prítulné zvieratá, ich pozornosť najlepšie zaujmeš, keď máš nejakú čerstvú trávu v ruke. No aj v tomto prípade spraviť si s nimi selfie nie je jednoduché. Vkuse sa vrtia a odchádzajú, pokiaľ nemáš jedlo. Ešte sa mi nestalo, že by ma opľuli, takto reagujú, keď majú pocit ohrozenia. No videla som zopár videí z Peru, kedy sa napríklad lama rozbehla a kopla človeka.

Lamy a alpaky sú zdomácnené juhoamerické ťavy. Je celkom jednoduché ich rozlíšiť. Lamy sú môžu byť až dvakrát väčšie ako alpaky, majú dlhšie uši v tvare banánu, dlhšiu takú pretiahnutú tvár, dlhšie krky. Ďalším rozoznávacím znakom je chvost, lamy ho majú zdvihnutý, zatiaľ čo alpaky ho držia dole. Alpaky sú ako také huňaté ovečky.

Účelovo sa lamy vyšľachtili ako pracovné zvieratá na nosenie nákladu, nie však ľudí. Alpaky boli vyšľachtené špeciálne pre ich vlákno, ktoré sa používa na výrobu pletených a tkaných výrobkov. Vlna alpaky je jemnejšia ako ovčia, preto je velmi obľúbená. Mäso z alpák aj lám sa tradične konzumuje v týchto regiónoch.

Vikuňa je ich divo žijúca príbuzná. Je zo všetkých druhov najmenšia, dorastá sa do maximálne 1 metra. Žije vo vysokých nadmorských výškach od 3 800 do 5 500 metrov nad morom. Už odpradávna si obyvatelia uvedomovali jej vzácnosť, kvôli veľmi kvalitnej vlne. Má totiž najjemnejšiu vlnu na svete, priemer vlákna sa rovná asi šestine ľudského vlasu.

Vikune bežne stretávame počas našich autobusových presunov po Altiplane. Tento druh je zo všetkých najplachejší a často už pri brzdení autobusu sa rozutekajú. Raz pri návšteve jedného záchranného centra pre zvieratá som sa priblížila k vikuni, a tá teda vyzerala, že ma chce opľuť. 

Vo všeobecnosti si myslím, že cestovanie otvára oči a rozširuje obzory. Mne sa na ľuďoch v Južnej Amerike páči, že aj keď majú často málo, tak či tak sa na teba usmievajú a sú milí. Všímam si, že ľudia dávajú komplimenty a pekne sa oslovujú. Len tak, bez nejakého zámeru, napríklad obchodného.

Keď prídeme do reštaurácie, kde sa už poznáme, tak ma oslovia „Hola guapa, como estás?“ („Ahoj kráska, ako sa máš?“) a dajú mi pusu na líce. Keď sme s lokálnym sprievodcom a niekoho stretne, dajú si pusu na líce, pochvália sa navzájom ako dobre vyzerajú, prehodia reč a ide sa ďalej. Juhoameričania sú veľmi kontaktní a otvorení. Keď vám niekoho nového predstavia je úplne bežné, že vás hneď objíme a berie ako súčasť partie.

Robím si srandu, že v Európe mi ani za celý rok nepovedia toľkokrát, že mi to pristane alebo že som pekná ako za jeden deň v Južnej Amerike. A tie žiadosti o ruku už ani nepočítam. Ak vám chýba sebavedomie, odporúčam dovolenku v Južnej Amerike.

Na mňa sa to kúsok nalepilo a keď prídem domov, často chválim ľuďom oblečenie, vlasy, že dobre vyzerajú. Je vtipné, že my Európania na to nie sme zvyknutí a často nevieme, ako reagovať. Možno trošku takej uvoľnenosti, milého prístupu a pozitivity by sme si mali zobrať z tohto kúta sveta.

Myslím, že po prečítaní si predchádzajúcich odpovedí, každý uzná, že Peru je naozaj jedinečná krajina. Skvelá gastronómia, služby na úrovni, hlavne v okolí Cuzca, hory, krásne scenérie, lamy, alpaky, pekné farebné suveníry - častokrát si klienti kupujú ďalší kufor, aby sa domov odniesli.

Mnoho možností na spoznávanie, od púšte a piesočných dún, cez hory a ľadovce až po dažďový prales. Všade prítomná tajomná kultúra Inkov a iných predkolumbovských civilizácii.

Aj keď človek príde do Peru a chce cestovať na vlastnú päsť, je to pomerne pohodlné a jednoduché. Peruánske mestá sú spojené leteckou dopravou, alebo vás na dané miesta odvezie pohodlný autobus. Nočné autobusy sú taktiež na vysokej úrovni so širokými sedačkami, ktoré sa dajú sklopiť do poloľahu. Sú spoľahlivé a chodia na čas.

Každá krajina Južnej Ameriky je jedinečná a niečím výnimočná. Som vďačná, že som mohla spoznať takmer všetky krajiny tohto kontinentu a pomaly sa mi uzatvára táto latinskoamerická skladačka. Momentálne mi už chýba iba Kolumbia, Ekvádor a Venezuela. Verím, že čoskoro zavítam aj do týchto kútov.

Viem, že tieto krajiny nemajú dobrú povesť, čo sa týka bezpečnosti, ale odporučila by som ľuďom, aby sa nebáli a užili si svoju prvú alebo aj každú ďalšiu cestu na tento kontinent naplno. Samozrejme, treba byť opatrnejší ako na Slovensku, hlavne na vreckárov, ale tých je plno aj v európskych mestách ako Paríž či Barcelona.

Upozorňujem, že Južná Amerika je nákazlivá a keď tu raz zavítate, budete sa chcieť vracať pravidelne a objavovať nové miesta.

Ťažko povedať, je ich mnoho, ale keby som mala vybrať tie najväčšie, tak by som tu spomenula karneval v Riu. Celé mesto sa na dva mesiace v roku premení na utópiu, polonahí ľudia sa bavia v uliciach od rána. Atmosféru dotvárajú bubnové sprievody. Mesto je plné farieb, trblietok a caipirinhe samozrejme. Sprievody najlepších samba škôl v Riu na Sambodróme dodajú celému zážitku z karnevalového Ria ešte väčšiu emóciu.  

Ďalej by som spomenula týždňový trek v Himalájach do základného tábora Annapurny. Tu človek vyčistí hlavu a zníži svoje potreby iba na jedlo, sprchu, posteľ, oddych a regeneráciu.

Mám veľmi rada prírodu a pozorovanie zvierat, tak za moje veľké zážitky považujem pozorovanie veľrýb a kosatiek, v Patagónii a mi viackrát podarilo vidieť pumu, čo bol neskutočný a vzácny zážitok. Kanada bola úžasná na stretnutia s jeleňmi, losmi či medveďmi. Na Špicbergoch sa mi veľmi páčilo pozorovanie mrožov. Na polárneho medveďa sme bohužiaľ nemali šťastie, na toho si musím ešte počkať.  

Za mňa pozorovanie polárnych žiar taktiež patrí medzi zážitky, ktoré by som dopriala každému zažiť aspoň raz za život. Jednu zimu som strávila vo Fínsku na polárnom kruhu v meste Rovaniemi, a teda polárne žiary sa nedajú nikdy okukať. Rovno na moje narodeniny v decembri ma matka príroda odmenila neskutočnou nebeskou šou, kde polárne žiary tancovali všade nad nami. Doteraz to považujem za moje najkrajšie narodeniny.

Našťastie sa mi takáto situácia ešte nestala. Možno mám len šťastie, ale všeobecne sa snažím takýmto situáciám vyhýbať a nechodím na miesta, kam by som nemala. Pohybujem sa iba po turistických a bezpečných oblastiach a mestských častiach, nechodím po zotmení do uličiek, kde nikto nie je. Ak sa potrebujem v noci niekam presunúť a aj keď je to „iba“ 20 minút pešo, zavolám si Uber.

Nám sa nemusí počas našej dovolenky v Južnej Amerike nič stať a povieme si, však je to tu bezpečné, ale častokrát ma príbehy domácich vystrašia a pripomenú, že netreba nič podceňovať. Raz som odprevádzala klientov do ich hotela a potom som si zobrala Uber do môjho, v inej časti mesta. Taxikár mi len povedal, že dúfa, že tu nejdem niekam na diskotéku. Upokojila som ho, že nejdem, mám tu hotel. Keď sme prišli, sám ma odprevadil na recepciu a uistil sa, že tu naozaj ostávam.

Často z rozhovorov domácich usúdim, že žijú v neustálom strachu. My si ani neuvedomujeme, aké je to šťastie žiť v bezpečnej krajine, kde sa nemusíme báť o život alebo že nás niekto prepadne. Južná Amerika je známa nelegálnou činnosťou s drogami alebo obchodom s bielym mäsom. V meste Pachuca som videla na jednom námestí naťahané špagáty s fotkami žien, ktoré zmizli.

My ako turisti sme v podstate chránení a okrem okradnutia vreckármi nám väčšinou nič horšie nehrozí. Gangy a kartely nechcú vyvolať nejaké medzinárodné povedomie o ich činnosti. Však, ako by to ovplyvnilo turizmus napr. v Mexiku alebo Brazílii, keby tam začali unášať turistky. Áno, všetko toto, čo vidíme vo filmoch alebo čo počúvame zo správ, sa deje, ale vo všeobecnosti sa to nechce miešať s turizmom.  

No domáci obyvatelia žijú v neustálom strachu. Rodičia sa boja o svoje dcéry. Ak sa niekto zamotá do činnosti podsvetia a už im nie je potrebný alebo spraví niečo zle, tak sa ho jednoducho zbavia. V Mexiku od kamarátov som bežne počúvala takéto príbehy, ako niekoho strýka odstrelili alebo im uniesli sesternicu. Bežne, keď sa s niekým lúčim, tak mi povie: Cuídate mucho. - Dávaj si na seba veľký pozor.

Čím viac človek cestuje, tým na ten pomyselný cestovateľský „bucket list“ pripisuje viac a viac miest. Momentálne je mojim veľkým snom navštíviť „pravú“ Afriku a ísť na safari pozorovať zvieratá.

Určite by som si chcela zopakovať a vybrať sa na nejaký viacdňový trek, ako Everest Base Camp, možno vystúpiť na horu Kilimandžáro v Afrike alebo ísť na Camino de Santiago. Možností je naozaj veľa. 

Keďže som milovník prírody, je mojím veľkým snom aj Nový Zéland a raz by som sa chcela ísť pozrieť na Antarktídu. Musím povedať, že som viac taký dobrodružný a horský človek, aj keď občas deň na pláži tiež nie je zlý. Ale dlhšie nevydržím.