Čínska kuchyňa – chuťová mapa regiónov

Ak si myslíte, že čínska kuchyňa sú len rezance, ryža a kung-pao, tak ste na veľkom omyle. Na našich cestách po tejto rozmanitej krajine vás čaká prekvapenie väčšie než účet za obed v luxusnej reštaurácii v Hongkongu.

Čína je po Rusku, Kanade a USA štvrtou najväčšou krajinou na svete. S jej tropickým juhom, studeným severom, horami, púšťami, morami a stovkami etník niet divu, že sa čínska kuchyňa počas svojej dlhej 5000-ročnej histórie vyvinula na samostatný mikrokozmos hodný prebádania. 

A keďže je Čína taká obrovská, začať môžeme tým, že si čínsku kuchyňu rozdelíme na 8 hlavných regionálnych skupín: sečuánsku, kantonskú, hunanskú, fuťienskú, jingsu, če-ťiangskú, anhujskú a šantungskú kuchyňu. Pre zjednodušenie si opíšeme 4 najznámejšie a najzaujímavejšie kulinárske oblasti a teda Sečuan, severnú oblasť, východnú oblasť a Kanton. 

Rozličné ingrediencie, metódy a štýly varenia v týchto oblastiach majú za následok, že všetky pokrmy majú jedinečnú, ale svoju, miestami bizarnú chuť. Preto si zaslúžia, aby sa o nich nehovorilo len súhrnne ako o čínskej kuchyni, ale každej kuchyni zvlášť. Inými slovami – jedlo sa tu neberie na ľahkú váhu, ale konzumuje sa s radosťou a humorom. Občas aj so slzami a prudkým pálením, hlavne ak začínate v Sečuane. 

Ak ste doteraz považovali jalapeño za ostré, Sečuán vám vysvetlí, že ste celý ten čas žili v omyle. Vývoj sečuánskej kuchyne bol významne ovplyvnený jej unikátnym geografickým umiestnením a klímou, ktorá sa vyznačuje studenými zimami a vlhkými a teplými letami. Medzi touto klímou a vražednou ostrosťou sečuánskeho jedla existuje spojitosť. Totižto Číňania veria, že jedenie pikantného jedla pomáha počas horúceho leta odvádzať prebytočnú vlhkosť z organizmu a tým zachovať tak vytúženú, pre Číňanov priam až posvätnú, rovnováhu v tele. 

O toto sa stará dvojica ingrediencií, ktorá je pre Sečuán charakteristická asi ako pre nás bryndza. Jednou z nich sú čili papričky, ktoré boli do Číny dovezené z Južnej Ameriky Portugalcami v 16. storočí.

Druhou verejne tajnou prísadou je sečuánske korenie. Nie je to skutočné korenie, ako to čierne. Sú to sušené šupky semenných strukov z pichľavého jaseňa. Spojte tieto dve prísady dokopy a vznikne vám ikonická kombinácia chutí zvaná „Ma la“. Toto slovo je odvodené od kombinácie slov Ma – omamujúce/brniace a La – pálivé. Teda okrem toho, že sečuánske pokrmy sú pekelne pálivé, za čo môžu čili papričky, sečuánske korenie spôsobuje, že jedlo brní. Áno brní, tak ako keby ste olízali baterku. 

Ale pozor! Filozofia tejto kuchyne nie je len o rozpálení chuťových pohárikov. Jedinečná chuť týchto pokrmov pochádza z kombinácie kyslých, sladkých, trpkých, slaných, pálivých a aromatických prísad a ich používanie v takých pomeroch, aby vznikli výrazné, vzrušujúce a príjemné jedlá. 

Čo jednoducho musíte ochutnať

Ak sa s nami niekedy ocitnete v tejto doslova dych berúcej provincii, rozhodne musíte ochutnať niektoré z najobľúbenejších sečuánskych jedál. Jedným z nich je napríklad Mapo tofu – facka aj pohladenie na tanieri v jednom. Ide o lahodne jemné tofu v, ako inak, veľmi pikantnej  fermentovanej chilli-fazuľovej omáčke, častokrát posypané mletým mäsom. Mapo tofu je žiarivým príkladom, že tofu nemusí byť nudné a som si istá, že milovníci pikantného si ho určite zamilujú. 

Na cestách ma vždy vie pobaviť situácia, keď počujem, ako niektorí technicky menej zdatní klienti prosia svoje polovičky alebo priateľov, nech im na telefóne zapnú hot pot, mysliac tým samozrejme hot spot. Pri týchto úsmevných slovách sa mi ale po chvíľke začnú zbiehať slinky na toto v Číne veľmi obľúbené jedlo.  Ak máte radi ázijskú kuchyňu, nepochybne ste o ňom už počuli aj vy. 

Ak je vaša partia rozdelená na milovníkov pikantných jedál a  tých, čo uprednostňujú radšej jemnejšie chute, je pre vás výbornou alternatívou Yin-yang hot pot, teda hrniec rozdelený na pikantný a jemný vývar.

Presným opakom sečuánskeho je zase hot pot kantonský, ktorý je zase špecifický hlavne čistou, prirodzenou chuťou vývaru a surovín, nie silným, či pikantným korením. Extrémny dôraz sa kladie na čerstvosť surovín. Až do takej miery, že v Kantone alebo v Hongkongu nájdete reštaurácie, kde sa do vývaru vkladajú živé chobotničky alebo iní morskí nešťastníci.

Prvé miesto v popularite, teda aspoň v našom česko-slovenskom vnímaní čínskej kuchyne, vyhráva podľa môjho skromného názoru kung-pao. Ale pozor, ozajstné autentické čínske kung-pao má s tou európskou modifikovanou verziou spoločný asi len názov. Miesto toho prvého je v Sečiame, toho druhého zase v obedovom menu bistra Panda.

Pravé kung-pao je oproti európskej variante v prvom rade miliónkrát pikantnejšie a „suchšie” vzhľadom na to, že sa netopí v univerzálnej sladko-slanej umami omáčke a obsahuje minimum zeleniny. Kde tu nájdete primiešaný pór, alebo jarnú cibuľku na osvieženie. Jeho základ tvorí kuracie mäso, sušené čínske chilli, sečuánske korenie, arašidy, cesnak, zázvor, sójová omáčka, ryžový ocot a trocha cukru. A kde ochutnať to pravé autentické čínske kung-pao, ak nie v Číne, ideálne na jednom z našich mnohých zájazdov do krajiny draka, kde budete vy tí, ktorí budú chrliť oheň. 

Čo sa kulinárskeho umenia v provincií Guangdong týka, situácia je v porovnaní so Sečuanom diametrálne odlišná. Filozofiou tejto kuchyne nie je jedáka prefackať a šokovať ale skôr pohladiť a bez zbytočnej drámy nechať vyniknúť chuť čerstvých surovín. Zastáva myšlienku, že ak máte poctivé, čerstvé suroviny, netreba ich týrať. Teda…väčšinou. O čerstvosti kantonských surovín, sme si už čo to naznačili vyššie. Čo je ale pre tento región charakteristické je aj to, že v podstate neexistuje zoznam „nejedlých zvierat”.

Ak sa to hýbe, dá sa to aj zjesť. Tu nič nie je tabu. Okrem bravčového, hovädzieho a kuracieho si viete pochutiť napríklad aj na kuracích nohách, kačacích jazýčkoch, žabích stehienkach, hadoch, slimákoch, hmyze, vnútornostiach všetkého druhu, ako napríklad rybie močové mechúre atď. Zoznam je nevyčerpateľný. 

Kantonská kuchyňa spojená najmä s hlavným mestom provincie Guangzhou (v minulosti známeho ako Kanton) a okolitými regiónmi Perlovej rieky vrátane Hongkongu a Macaa. Kantonská kuchyňa sa môže pýšiť naozaj dlhou históriou, ktorá siaha až do dynastie Han. V tomto období využívali miestni kuchári pri varení rôzne suroviny a spôsoby varenia.

Po tom, čo sa počas dynastie Ming (14. – 15. storočie) hlavné mesto premiestnilo na juh do Nankingu, začali do tejto oblasti prichádzať noví ľudia, ktorí svojimi zvykmi prispeli k rozvoju kantonskej kuchyne.

Počas dynastie Qing (18. – 19. storočie) bol Kanton jediným prístavom, kde bol povolený obchod medzi čínskymi a zahraničnými obchodníkmi, a teda bol vstupnou bránou pre okolitý svet do Číny. Kuchári sa v Kantone, hemžiacom sa európskymi, arabskými a ázijskými obchodníkmi, snažili servírovať v reštauráciách im lahodiace chute, čo prispelo k pretrvávajúcemu zahraničnému vplyvu na kantonskú kuchyňu. Napríklad základné jedlá európskej šľachty v tom čase, najmä korytnačia polievka, boli k dispozícii britským obchodníkom a hodnostárom navštevujúcich Kanton. Briti naučili kantonských kuchárov, ako toto jedlo pripraviť, pričom karibskú morskú korytnačku, ktorá sa v Európe bežne používala, nahradila čínska mäkko škrupinová korytnačka. Podobnú modifikáciu postihlo aj viacero ďalších jedál.

Väčšina prvých čínskych migrantov do USA, Európy a juhovýchodnej Ázie začiatkom 19. storočia pochádzala z južnej Číny. Tam si začali otvárať prvé reštaurácie, kde varili to, čo poznali – kantonskú kuchyňu. Tým, že kantonská kuchyňa nie je až tak pálivá a používajú sa v nej ingrediencie, ktoré sa dali zohnať aj mimo Číny, obľúbili si ju mnohí ľudia a postupne sa stala základom zahraničnej obdoby čínskej kuchyne. 

Čo stojí za vyskúšanie?

Pre Číňanov neexistuje lepší spôsob trávenia spoločného času s rodinou alebo priateľmi, ako pri dobrom jedle. Preto vzniklo asi v 10. storočí dim sum, niečo ako ázijské tapas, ktoré sa podobne ako to španielske, zdieľa a ochutnáva. Doslovne by sa dim sum dalo preložiť ako „dotknúť sa srdca”.  Ide o rôzne druhy malých pokrmov, najčastejšie rôznych knedličiek, buchtičiek, roliek, ktoré sa jedia tradične dopoludnia alebo na obed a podávajú sa k čaju.

Podľa niektorých odhadov existuje v Číne celkovo najmenej dvetisíc druhov dim sum, ale mimo Číny sa bežne predáva len asi štyridsať až päťdesiat druhov. Len z provincie Guangdong pochádza viac ako tisíc jedál dim sum, čo je počet, ktorému sa žiadna iná oblasť v Číne ani zďaleka nevyrovná.

Ak budete niekedy hľadať liek na opicu po prehýrenej noci strávenej niekde v uliciach Hongkongu, vyskúšajte napríklad wonton rezancovú polievku. Nič vás nevzpruží viac ako miska plná tenkých vajíčkových rezancov a wonton knedlíčkov plávajúcich v horúcom čírom vývare. Wontony sú tradične plnené krevetami a trochou mletého bravčového mäsa. Ide o veľmi jemnú, nenápadnú, no predsa chutnú polievku. 

Kantonská kuchyňa je ovplyvnená podnebím a geografickou polohou. Vďaka teplej a vlhkej subtropickej klíme južnej Číny tu ryža rastie prirodzene a vo veľkom. Úrodu je dokonca možné zožať 2 – 3 krát do roka. Je lacná, nezaťažuje žalúdok a podľa tradičnej čínskej medicíny „ochladzuje” telo.

Predstavte si scénu z Foresta Gumpa, v ktorej BUBO vymenovával Forestovi pri čistení podlahy kasární všetky možné aj nemožné spôsoby prípravy kreviet. Tak isto by sme mohli vymenovávať spôsoby, akými Číňania spracúvajú a využívajú toto biele zlato. Obyčajná, lepkavá, ryžové rezance, múka, ocot, víno,… Ryža je alfou a omegou kantonskej kuchyne. 

Vďaka pobrežnej polohe sa hojne využívajú čerstvé ryby, krevety, mušle a iné dary mora, často dusené alebo varené na pare. Typickým pokrmom je dusená ryba. Nezáleží na tom aká, či je to morský ostriež, tilapia, alebo kapor. Dôležité je, aby sa mäso rozpadalo už pri pohľade naňho. V skúške chuti musí obstáť samotná, nezakrýva ju žiadne chilli divadlo ani výrazné korenie. Skutočný gurmán sa najskôr vrhá po hlave. Nie tej svojej, ale tej rybacej, pretože jej okolie a líčka sú najjemnejšie kúsky. Servíruje sa aj s hlavou, pretože pre Číňanov, zaťažených na symboliku, predstavuje ryba s hlavou celistvosť, hojnosť a šťastie. 

Tak trochu samostatnou kategóriou je kuchyňa Macaa. Macao je malé územie na juhu Číny, ktoré je známe tým, že sa tu stretáva východ so západom, veľmi často aj pri jednom stole. V roku 1557 sa Macao stalo obchodnou základňou Portugalska v Ázii. Portugalci si so sebou priniesli nie len obchod, ale aj svoje recepty, suroviny a spôsoby varenia. Zároveň však boli v kontakte s miestnym čínskym obyvateľstvom, ktoré používalo najmä kantonské kuchárske techniky.

Keďže Portugalci mali kolónie všade možne, prihodili do varenia aj koreniny z Indie, Afriky, či Brazílie. Tak sa wok stretol s olivovým olejom a výsledok? Jedlo, ktoré vyzerá čínsky, vonia portugalsky a chutí, akoby cestovalo viac ako vy.

Postupne vznikla tzv. macajská kuchyňa (Macanese cuisine), ktorú nevarili cisárski kuchári ani luxusné reštaurácie, ale babky v kuchyniach v zmiešaných portugalsko-čínskych domácnostiach. Recepty sa dedili, menili a prežívali, aj keď sa Macao po viac ako 400 rokoch v 1999 vrátilo Číne. Kuchyňa Macaa je dôkaz, že keď sa kultúry nehádajú, ale spolu varia, vznikne niečo jedinečné. Preto je dnes macajská kuchyňa zaradená do nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.

Ak sa niekedy ocitnete v Macau, rozhodne skúste ochutnať napríklad africké kura. Neznie čínsky, nie je úplne portugalské, ale v Macau sa cíti ako doma. Ide o pečené kurča v omáčke z chilli, cesnaku, arašidov a kokosu, ktoré vám bude zaručene chutiť. 

Druhou alternatívou je napríklad minchi. Nenápadné jednoduché jedlo, ktoré chutí oveľa lepšie, ako sľubuje jeho vzhľad. Veď čo sa už dá pokaziť na mletom hovädzom alebo bravčovom mäse s cibuľou, zemiakmi a ryžou? Komfortné jedlo ktoré kričí: „Sadni si, najedz sa a nerieš!”

A čo tak tacho? Portugalský guláš typu čo chladnička dala, obsahujúci bravčové mäso, klobásy, kapustu, zemiaky a niekedy fazuľu. Každá rodina má svoju verziu receptu, o ktorom tvrdia, že práve tá ich je práva a samozrejme najlepšia. Presne ako pri slovenskej kapustnici.

A keďže aj v Macau platí, že na dezert sa miesto vždy nájde, hody môžete zavŕšiť napríklad sladkou bodkou v podobe portugalského vaječného koláčiku pastéis de nata. Chrumkavý, krémový a taký dobrý, že na diétu si ani nespomeniete. V prípade, že hľadáte ideálny suvenír z Macaa pre svojich najbližších, prineste im suché, drobivé, ale absolútne ikonické mandľové koláčiky. Ideálne k čaju a nedeľnej pohodičke. 

Od jemnej ryžovej romantiky na juhu sa presunieme na sever Číny (do oblasti Pekingu, Shandongu, Shanxi, Shaanxi, Vnútorného Mongolska, Gansu, Xitiangu a ďalších provincií severovýchodu). Podnebie severu je suchšie a chladnejšie, takže na rozdiel od pšenice sa tu ryži veľmi nechce rásť. Táto oblasť bola po stáročia domovom cisárov, bojovníkov aj nomádov, ktorí sa v drsných chladných zimách udržiavali v teple aj prostredníctvom poriadnych sýtych a výživných jedál, ktoré neboli a nie sú o jemnosti, ale o bohatých vôňach, chutiach, korení a kalóriách. Tak postupne vznikla civilizácia, ktorá svetu dala rezance, knedličky, placky, no jednoducho nekonečné množstvo spôsobov, ako jesť cesto. 

Náš dlhoročný lokálny partner a sprievodca v Xi-ane, Peter, rád polemizuje o tom, že rozdiel v zložení stravy na severe a juhu Číny môže aj za rozdielny medzi vzrastom ľudí. Na juhu jedia ľudia ľahšiu, na ryži postavenú stravu v menších porciách, čo má mať podľa neho za následok ich nízky vzrast a útlu postavu, kdežto vyšší a urastenejší severania, si radšej pochutnajú na ťažšom, sýtejšom pšeničnom jedle s kopou mäsa a vôbec sa pri tom netrochária. Reprezentantom v severskej, ani nie tak váhovej, ako skôr výškovej kategórii by mohol byť aj samotný Peter so svojimi, pre Číňana nezvyčajnými, odhadom asi 185 centimetrami.

Počas dynastií Han (206 p. n. l. – 220 n. l.) a Tang (618 – 907) v čínskej histórii priniesol prosperujúci obchod po tzv. Hodvábnej ceste, stredovekej obchodnej diaľnici, nielen luxusné tovary ako sklo, drahé kamene, vlnu, hudobné nástroje, nové nápady, náboženstvá alebo cudzincov, ale aj rascu, koriander, pistácie, mandle, vlašské orechy, granátové jablká, paradajky, melóny, cesnak, techniky varenia, atď. Zoznam je dlhý, no obohatil systém dochucovania a úpravy severozápadnej čínskej kuchyne.

Východným koncom Hodvábnej cesty a zároveň najkozmopolitnejším mestom sveta v tom čase bol Chang’an (dnešný Xi’an). Xi’anskú kuchyňu možno považovať za chuťový epos tohto starobylého hlavného mesta trinástich čínskych dynastií. Vďaka pulzujúcej multikultúrnosti sa na stoloch severnej Číny spájali východné a západné chute. Jedlo sa stalo symbolom moci. Čím viac chodov, tým lepší cisár. 

Na našich zájazdoch po Číne chodíme obdivovať aj jeden z najväčších archeologických nálezov 20. storočia – terakotovú armádu. Východiskovým bodom k tejto pamiatke je práve Xi’an, v ktorého starodávnych uličkách sa častokrát skrývajú tie najlepšie jedlá čínskej kuchyne. Pri prechádzkach po moslimskej štvrti nebudete vedieť čo skôr ochutnať.

Pre veľkých hladošov môže ako výborné predjedlo poslúžiť tzv. čínsky hamburger roujiamo – pýcha provincie Shaanxi. Tento niekoľko hodín dusený šťavnatý bravčový bôčik alebo pliecko vložený do úplne obyčajnej chrumkavej pšeničnej placky je tak, dobrý, že pochybujem, že zostanete len pri jednom. Alebo môžete nasledovať zvuky ručne ťahaných rezancov, ktoré kuchári plieskajú o stôl a zvuk, ktorý pri tom vydávajú sa doslova stal ich názvom – biang! biang!

Mimochodom ich názov je jeden z najzložitejších znakov v čínštine. Ide o hrubé, dlhé rezance obalené v chilli oleji, octe, cesnaku s kúskami hovädzieho mäsa a nadrobno nakrájaného tofu, jarnej cibuľky, bok choy, prípadne paradajok a inej zeleniny. Jedna malá rada – biele tričká a košele nechajte v skrini, inak zakvackané poletia rovno do koša. Xi’an je oázou čínskeho streedfoodu, kde si zaiste každý príde na svoje.

Nomádska tradícia severu formovala už počas dynastie Yuan (13. – 14. stor.) kuchyňu ako stvorenú do chladného nehostinného podnebia, kde sa ryža nemá šancu ujať a pšenica to tiež nejako nezvládla. Posledné, na čo Mongoli pri dobíjaní sveta mysleli bola zložitá príprava prešpekulovaných jedál. Severozápadná čínska kuchyňa je preto charakteristická slanou, pikantnou a aromatickou chuťou, buď jahňacieho, alebo hovädzieho mäsa, kde kmín zohráva úlohu svätého grálu.

Nič nezohreje lepšie, ako miska plná číreho hovädzieho vývaru vareného v kotlíku o veľkosti menšieho jazera s ručne ťahanými a krájanými rezancami. V tejto oblasti nemá bravčové mäso miesto, keďže veľká časť populácie ako napríklad Ujguri v provincií Xinjiang,  Huijovia v Ningxiangu alebo Gansu a ďalší sú moslimovia s to zásluhou strednej Ázie a hodvábnej cesty, po ktorej sa sem islam dostal.   

V nasledujúcich storočiach cisárska kuchyňa dynastií Ming a Qing podporovala zdokonaľovanie a dedenie kuchárskych techník, ako aj snahu o ceremoniálny zmysel. Peking, hlavné mesto Číny, je známe svojou cisárskou kuchyňou a vplyvom kráľovského dvora.

Keď sa stretol nomádsky hlad, čínska technika a cisársky rozpočet, nič nestálo v ceste usporadúvaniu „fine dining” hostín s precízne pripravovanými desiatkami, ba až stovkami jedál, kde sa cisársky dvor vedel niekoľko dní kultivovane prejedať. Tu bol konfucionizmus prítomný ešte aj na tanieri. Stolovanie malo svoju hierarchiu, morálku a symetria, pomer jedál a chutí musel byť v dokonalej rovnováhe.

Konfucionizmus má rád celistvosť. Celé kura, celé prasa, celé všetko. Ryba servírovaná bez hlavy? Ani náhodou. To predsa môže symbolizovať, že ríša sa rozpadne. Symbolom bohatstva sú aj knedličky jiaozi v tvare starých zlatých prútov. Čím je ich na stole viac, tým bohatšia a stabilnejšia dynastia. Rezance sa nikdy netrhajú ani nekrájajú, pretože dlhé rezance sú znakom dlhovekosti. 

Ak by kuchyne boli ľudia, Sichuan je hlučný extrovert, Severná Čína robotník, južná Čína vychillovaný kamoš z prímoria  a východná Čína bohatý aristokrat. Kuchyňa východnej Číny, teda oblasť dolného toku rieky Jang-c’-ťiang (dnešné provincie Jinagsu, Zhejiang, Anhui a Šanghaj) vznikala tam, kde mali ľudia priaznivé podnebie, ryža rastie veľmi ochotne, rieky sú plné rýb a blízkosť mora zabezpečila čerstvé morské plody. Tu bolo vždy úlohou jedla potešiť, upokojiť a neuraziť.

Historicky a aj v súčasnosti je východná Čína ekonomickým srdcom ríše. V období dynastií Song, Ming a Qing tu sídlili vzdelanci, úradníci, básnici a obchodníci.  Títo ľudia mali radi poriadok, estetiku a konfuciánsku filozofiu „všetkého primerane”. Jedlá sa preto začali pripravovať pomaly, s dôrazom na techniku dusenia, parenia a postupného budovania chuti. To vysvetľuje, prečo je táto kuchyňa jemná, uhladená a nikdy nekričí chilli papričkami. 

Typickým znakom kuchyne východnej Číny je harmónia. Mäso je mäkké, ryby zostávajú celé, omáčky sú chuťovo vyvážené. Recepty môžu pôsobiť nenápadne, no v skutočnosti sú výsledkom storočí zdokonaľovania. Napríklad také xiaolongbao – malý, bledý, parený balíček, na ktorý keď si nedáte pozor, vás môže pekne obariť. Táto parená knedlička zo Šanghaja je vyrobená z tenkého cesta plneného mletým bravčovým alebo krabím mäsom a aspikom, resp. želatínou, ktorá sa pri parení premení  na vývar. Preto sa xiaolongbao nikdy nesnažte napichnúť na paličku. Pripravíte sa o polovicu tejto dobroty. 

Východnej Číne patria jemné sladkasté tóny. Nie príliš, len tak trošku, aby ste si ich všimli. Obľúbené sú napríklad jedlá so sladkokyslou omáčkou, ako napríklad  gua bao rout, teda bravčové v chrumkavom cestíčku, alebo songshu guiyu, vyprážaná ryba narezaná tak, aby pripomínala ježka, či kuracie mäso, krevety, zelenina a pod. 

V súčasnosti si východočínska kuchyňa zachovala svoj charakter, hoci sa prispôsobila modernému mestskému životu. V Šanghaji existujú vedľa seba tradičné rodinné podniky aj luxusné reštaurácie, ktoré podávajú staré recepty v novom šate. Základ však zostáva rovnaký: čerstvosť a rovnováha. 

To, že je Čína kultúrne absolútne odlišná od tej európskej si všimnete aj pri stolovaní. Pri vašej návšteve tejto krajiny prestriedate veľa stolov, pri ktorých si budete vychutnávať lahodné pokrmy. Práve tvar stola môže byť prvý rozdiel, ktorý si všimnete.

V západnom stolovaní sa ľudia usádzajú za čelo stola, aby odrážali ich status, zatiaľ čo čínske stoly odrážajú kolektivistické hodnoty krajiny tým, že udržiavajú všetkých na podobnej úrovni okolo okrúhleho otočného stola. Neznamená to ale, že neexistuje žiadna hierarchia. Tá sa riadi čínskymi konfuciánskymi hodnotami, kde najväčšiu úctu si zaslúži najstaršia osoba.

Veci sa môžu ešte viac skomplikovať, ak ide o formálnu večeru alebo obed. Ale nemajte strach. Aj keby ste nevedeli kam si sadnúť, miestni vám určite radi pomôžu, ak sa budete snažiť a budete úctiví, odpustia vám vaše nedostatky v etikete. Tá môže byť pre cudzinca zložitá a Číňania túto kultúrnu priepasť dobre chápu. Samozrejme nie všetky stoly v Číne sú okrúhle. Je ich ale značné množstvo.

Pokiaľ nie ste v reštaurácii so zahraničnou kuchyňou, neočakávajte, že vám prinesú vidličku a nôž. Našim nástrojom najpodobnejšia je lyžica, hlavne na polievku, no aj tá sa v Číne zvykne skôr piť ako naberať, fúkať a prskať tak všade naokolo. Dostanete paličky. Samozrejme, nie každý vie, ako paličky používať. Nemusíte sa báť, že zostanete hladný. Ak si príbor predsa len vypýtate, mali by vám ho v reštaurácii bez problémov poskytnúť.

Zo začiatku sa jedenie paličkami môže javiť ako nesplniteľná misia, ale postupným skúšaním, praxou a štipkou trpezlivosti nadobudnete ten správny grif a zrazu to pôjde samo od seba. Keď sa to už konečne naučíte, myslite na to, že aj pri jedení paličkami platia určité pravidlá. Napríklad nikdy ich nezapichujte to ryže, nie len že je to hrozná čínska etiketa pri stolovaní, ale môže sa to považovať aj za zlé znamenie. Nebubnujte nimi, nemávajte a neukazujte nimi na ľudí.

Okrem paličiek dostanete aj misku na ryžu, rezance alebo polievku, tanier na pevné skupenstvá a šálku na nápoje. Jedna vec, ktorá prekvapí mnohých cudzincov pri ich prvej návšteve Číny je, že niektoré reštaurácie dávajú takýto jedálenský set zabalený v plaste. Väčšinou je toto náčinie v porovnaní s európskym oveľa menšie a teda neviete si naložiť porciu ako vyhladovaný drevorubač. Väčšina reštaurácií v Číne nepodáva jedlá  po jednotlivých porciách, ale na zdieľanie s celým stolom, aby ste si mohli nakladať priebežne z viacerých jedál.

Do značného kultúrneho šoku sa môžete dostať, keď budete po prvý krátpočuť, ako Číňania jedia. Srkanie, mľaskanie, funenie, vzdychy spokojnosti. Niečo, čo je pre našinca absolútne tabu, je v Číne úplne normálne, ba priam vyžadované. Dávate tým najavo, že vám jedlo chutí. Nebojte sa preto po dobrom obede zakrochkať blahom aj vy.

Každá oblasť má vlastné chute, techniky a suroviny. Preto je čínska kuchyňa jedna z najrozmanitejších na svete. Ak chcete ísť na gastronomickú výpravu života,  nechaj sa viesť vôňou chilli, zvukom ťahaných rezancov a pestrofarebnou rozmanitosťou tejto krajiny. Nestačí zavítať do najbližšej čínskej reštaurácie vo vašom meste. V Číne chutí všetko inak, väčšinou lepšie, občas prekvapivo, ale vždy autenticky. Čína jedlo neje, Čína jedlo oslavuje.