V živote sa mi opakovane potvrdilo, že vybočiť zo zabehaných koľají je to najzaujímavejšie. A neznámy Uruguaj je práve o tomto. Odpoviem vám na otázku, prečo chodí do Uruguaja dovolenkovať argentínska smotánka a prečo sa práve sem chodia schovávať najbohatší európski mafiáni.

Na mojej návšteve druhej najmenšej krajiny kontinentu (po Suriname) chcem prejsť východnú časť krajiny. Uruguaj je na pomery Južnej Ameriky možno malý, no je vyše trikrát väčší než Slovensko, a to dá zabrať.

Čím je známy Uruguaj?

  • Najmenšia španielsky hovoriaca krajina Južnej Ameriky
  • V reštauráciách nenájdete soľničky (vláda ich zakázala)
  • Homosexuálov uznali už v roku 1934 (v USA 2003)
  • Najlepší futbalisti na svete (viac k tejto téme nižšie)
  • 100 % elektriny tu pochádza z udržateľných zdrojov
  • Má najdlhšiu hymnu na svete (11 veršov)
  • Mali najchudobnejšieho prezidenta

Priateľstvo Uruguaja s Argentínou a ekonomický zázrak #

Keď sa zahĺbite do histórie krajiny, nájdete tu boje Portugalska a Španielska a neskôr jeho pokračovateľov Brazílie a Argentíny. Argentína je najbližším obchodným partnerom krajiny. Aj väčšina turistov sú Argentínčania. No obľuba bohatých argentínskych turistov nebráni tomu, aby sa medzi prístavmi Buenos Aires a Montevideo desaťročia zvádzali tvrdé obchodné vojny.

No toto obchodné súperenie sa v Južnej Amerike berie športovo, veď peniaze predsa nie sú všetko a Uruguaj a Argentína sú v mnohom zajedno. Aj čo sa týka Falklandských ostrovov, ktorým Argentína inak ako Malvíny nepovie. Žiadna britská loď nemôže natankovať či nabrať zásoby v Uruguajských prístavoch.

Uruguaj zažil oslnivý začiatok 20. storočia, keď posielal vlnu a hovädzie mäso do hladnej, vojnou zničenej Európy. V roku 1930 to bola, podľa príjmu na obyvateľa, jedna z desiatok najbohatších krajín sveta. Malý Uruguaj sa už vtedy tešil sociálnej legislatíve s osemhodinovým pracovným časom a materskou dovolenkou. Niektorí ho nazývali Švajčiarskom Latinskej Ameriky. V rokoch 1930 a 1950 dokonca krajina vyhrala majstrovstvá sveta vo futbale, hoci populácia Uruguaja nikdy neprekročila 3,5 milióna. No ekonomický zázrak sa začal rúcať.

Najchudobnejší prezident sveta #

Uruguaj je dnes rozvinutou demokraciou, kde 15 rokov vládla silná ľavica a dnes sa pokojnou cestou preferencie obyvateľstva otočili a vládne konzervatívna pravica. Uruguaj je veľmi bezpečnou krajinou, terorizmus tam hrozí asi v takej miere ako na Slovensku, takže skoro nula. Kradne sa tu rádovo menej, než v susednej Brazílii a je tu, aspoň na juhovýchode krajiny, vyšší štandard – doslova, všetkého. Uruguaj je jedno veľké prekvapenie.

Podnikanie ma dostalo do pravicovej pózy. Som ten chlapec, ktorý začal od nuly z malého panelákového bytu a presadil sa svojim nápadom a tým, že pracujem 18 hodín denne. Aj tieto blogy píšem cez víkendy, po nociach a po letiskách. Keď iní oddychujú, ja píšem.

Môj život je podobný emigrantom, ktorí prišli z Európy do Uruguaja. Takýmto ľuďom ako my nikto nepomohol, nemali sme žiadne istoty, veríme iba vo vlastné nápady, vieme zvládať risk, veríme vo vlastný úsudok, veríme v seba. Sme svojou životnou skúsenosťou pravičiari, oveľa viac než ľudia, ktorí neboli nútení sa takto existenčne rozhodovať.

Podnikateľ na divokom Slovensku a emigrant v divokom Uruguaji má podobné nastavenie mysle.

No zaujímavé je, že v tejto krajine vládla dlho ľavica a aj mne je mnoho ľavičiarov sympatických. Mám rád Che Guevaru, Thomasa Sankaru a vzdávam hold aj Josému Mujicovi, bývalému prezidentovi Uruguaja. Mám rád ľudí, ktorí sa snažia robiť dobré veci, aj keď majú v mnohom opačný názor než ja.

José Mujica – „El Pepe“ - najchudobnejší prezident

  • Trinásť rokov sedel vo väzení
  • Ako prezident jazdil na 25-ročnom VW Beetle
  • 90 % svojho prezidentského platu rozdal
  • Zlegalizoval marihuanu a povolil manželstvá rovnakého pohlavia

Vidiecky Uruguaj, to sú nekonečné pampy. Romantika?
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

José Mujica vyzeral na prvý pohľad na neschopného deduška, až kým sa človek nedozvedel, že bol ako mladý súčasťou guerily (Tupamaro). Revolučné hnutie Tupamaro si získalo povesť „odvážneho divadla“, keď jeho členovia prepadli mesto Pando a išli po hlavnej ulici prezlečení za pohrebný sprievod. Po lúpeži v kasíne San Rafael v Punta del Este - luxusnom letovisku, o ktorom píšem nižšie, poslali späť zamestnancom prepitné. Časopis Time ich vtedy nazval „partizánmi Robina Hooda“.

V marci 1970 policajti v bare spoznali Josého Mujicu. El Pepe vytiahol pištoľ, dvaja policajti boli zranení a Mujica bol postrelený šesťkrát. Trinásť rokov sedel a niektorí ho preto prezývajú „Latinskoamerický Nelson Mandela.“

Neviem, koľkí politici sveta odídu z úradu rovnako chudobní, ako keď nastúpia, no Mujica je toho príkladom. „El Pepe“ žil extrémne skromne, známy bol tým, že jazdil na starom 25-ročnom modrom „Chrobákovi“ (VW Beetle) a všetci vedia, že on by sa svojich ideálov nevzdal a nič by nikdy neukradol. Prezývali ho „najchudobnejší prezident sveta“ a on toto meno nosil s hrdosťou a vystatoval sa ním. Keď išiel na vyšetrenie ku doktorovi, čakal s ostatnými ľuďmi v preplnenej čakárni a nepredbiehal sa, hoci ako prezident by mohol využiť prednostné právo.

José Mujica – „El Pepe“ Zdroj: Depositphotos

Bielizeň sa sušila na dvore pred dreveným domčekom, v ktorom býval. Voda pochádzala zo studne. Prezident odmietol bývať v luxusnom sídle v hlavnom meste. Žil na farme svojej ženy, kde spolu pestovali kvety. Mujica dostával slušný prezidentský plat, no 90 % z neho daroval. Nepotrebuje peniaze. Je to presvedčený ľavičiar.

Možno ste o ňom nepočuli, ale bol veľmi populárny - po celom svete. Za jeho vlády sa podporil rozvoj udržateľnej energie (dnes 100 % elektriny Uruguaja pochádza z obnoviteľných zdrojov), podporil práva žien a v katolíckej krajine podporil interrupcie, zlegalizoval marihuanu, uzákonili LGBT manželstvá jedného pohlavia a v zahraničnej politike sa nebál podporovať Venezuelu pri vstupe do Mercosuru. V Latinskej Amerike ide o značne nepopulárne témy. Každopádne, Mujica je človek, o ktorom si načítajte viac.

Uruguaj je už z podstaty tvrdo pracujúcich emigrantov kapitalistický, ale v povetrí cítiť, že téma spravodlivosti, rovnosti šancí a slušnosti tu existuje.

Som vládnou delegáciou #

Na Expo v Dubaji som sa stretol so zástupcami uruguajskej vlády a dohodli sme sa, že priletím. Sú veľmi milí, no oni nič neriešia, až kým naozaj nemusia. Priletím v nedeľu ráno, a to je ďalší problém - v sobotu večer je totižto vždy veľká žúrka. Zdá sa, že tu na hudobný nastroj vie hrať každý a, hlavne, zábava musí byť. Tá je vždy, aj keď nie sú peniaze a nemôže ju nič prerušiť, ani príchod perspektívneho obchodného partnera.

Môj hlavný ciel, ktorý mám dohodnutý s vládou, je gastroturistika - vidia v tom perspektívu a ja taktiež. Neuveriteľné jedlo a stále lepšie a lepšie víno - toto je jedna z veľkých budúcností uruguajského turizmu. Peru so svojimi luxusnými reštauráciami a hotelmi je lídrom Južnej Ameriky na západe. Na východe by to zase mohol byť práve tvrdo pracujúci Uruguaj.

Uruguaj má už dnes preslávené reštaurácie s cenami, o ktorých sa slovenským šéfom v gastrobiznise môže iba snívať. Juhoamerický Uruguaj je drahý. Možno je to tým, že je tu veľmi silná stredná trieda? Ekonomikou sústredenou na vzdelanie a IT, teda s vyššou pridanou hodnotou?

Uruguaj má desať národných parkov, no väčšina krajiny je taká nezáživná rovina, juh je naplaveninou ohromnej rieky La Plata. Kvôli prírode tam turista nepríde. No kvôli jedlu by mohol - uvidíme.

V Bratislave sú dlhé dni a tropické horúčavy. Je koniec mája a také teplo u nás doma dlho nebolo. V Montevideu mi ukazuje teplotu 7 stupňov Celzia. Nie som priveľmi oblečený, no keby bol problém, tak si niečo kúpim, veď som v rozvinutej krajine. Väčšina z 3,5 milióna obyvateľov žije v a okolí hlavného mesta - až 2 milióny a zvyšok krajiny je obývaný sporadicky. Vyrážam.

Montevideo, hlavné mesto Uruguaja
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Montevideo – najjužnejšie hlavné mesto Ameriky #

Najjužnejšie hlavné mesto Ameriky je jednoznačným centrom Uruguaja. Založili ho Španieli ako odpoveď na portugalskú Coloniu de Sacramento. V samotnom meste žije 1,4 milióna obyvateľov, no s okolím sú to až dva milióny čo je 60 % obyvateľov celej krajiny.

Montevideo sa nachádza na severovýchodnom brehu rieky La Plata - 230 km od Buenos Aires, ktoré sa nachádza na opačnej strane rieky. Je centrom organizácie Mercosur a má preto pozíciu ako Brusel v Európe. Tak, ako v Európe často vyhráva Viedeň ako najlepšie mesto na život, v Latinskej Amerike je to práve Montevideo.

Za celú históriu tu zaznamenali trikrát sneženie, no treba vedieť, že priemerná teplota Montevidea je okolo 16,5 stupňa Celzia. Najchladnejšími sú mesiace jún až september. Mesto je rozťahané popri rieke ako sopeľ a má až 62 takzvaných barrios a každý ich, zdá sa mi, ovláda. Keď mi hovoria, kde sa stretneme, vždy povedia danú štvrť a tvária sa, že ju mám poznať. Five boroughs New Yorku (odkiaľ letím, keď píšem tento blog) sa ešte naučíte, no 62 štvrtí Montevidea… Ani som nezačal.

Prechádzky som začal v centre v starom meste v Ciudad Vieja, kde je najviac koloniálnych budov. V Pocitos zase art deco, aj keď na art deco je najlepšia ulica 18 de Julio Avenue a domáci sa chvália, že ich mesto má druhý najvyšší počet art deco budov na svete - no tým sa chvália aj Miami aj Bombaj. V Oarque Rodo je najlepší nočný život. Popri mori ide 27 km dlhá promenáda - Rambla (áno, ako v Barcelone), z ktorej som nadšený. Prešiel som ju opakovane a šoférovať po nej je zážitok.

8 fotografií

Montevideo, foto: Ľuboš Fellner

Keď prechádzate Ramblou, zastavte sa niektorej z pláží mesta. Kúpať sa priveľmi do Uruguaja nechodí, ale tie pláže sú nádherné, mesto pri Ramble vyzerá mestsky, ale vkusne.

Keď sa chcete dobre najesť, vyrazte do centra - do Mercado del Puerto, prístavnej tržnice. Bývam povedľa a som tu prakticky stále. Veľmi sa mi páčila taktiež oblasť na najjužnejšom cípe mesta - okolo majáku na Punta Carretas. Oblasť volajú aj Punta Brava a odporučili mi tu výbornú reštaurácie na paellu. Musíte mať auto alebo prísť taxíkom, ale oplatí sa to. Ak behávate, toto je ideálne miesto.

5 fotografií

Reštaurácie, kaviarne a cukrárne prístavu, foto: Ľuboš Fellner

Montevideo je trošku ako Bratislava. Musíte presne vedieť, kam ísť, aby sa vám páčilo. Inak je to okolo často značná nuda. Ak ide o hotel ako zážitok vyskúšajte hotel Carrasco, ktorý začali stavať v roku 1912 a volá sa tak ako letisko. Je to stará klasika ako v Bombaji Taj Mahal Palace či Peninsula v Hong Kongu. Býval v ňom napríklad aj Albert Einstein.

Rieka La Plata - zaujímavosti

  • Río de la Plata môžeme považovať za rieku, ústie rieky, záliv alebo okrajové more
  • Ak sa považuje o rieku, je najširšia na svete – s 35 000 štvorcovými kilometrami a maximálnou šírkou 230 km
  • Medzinárodná hydrografická organizácia definuje východnú hranicu Río de la Plata ako líniu spájajúcu Punta del Este a Cabo San Antonio
  • Spája Buenos Aires a Montevideo, vzdialenosť medzi metropolami je 230 km
  • Pobrežia rieky sú najhustejšie obývanými oblasťami Uruguaja a Argentíny
  • Historický anglický názov „River Plate“ slúžil ako inšpirácia pre dnes významný rovnomenný futbalový klub

Kade sa ide do mesta Montevideo? #

“Kade sa ide do Montevidea?” kričím cez svoje otvorené okienko na aute? „Ako, že ako sa ide. Ty si v Montevideu!” dostávam odpoveď napriek tomu, že mi GPS ukazuje, že mám ísť ešte 55 minút.

Až teraz si všimnem ručne maľovaný nápis na plechovej chatrči vedľa asfaltovej cesty plnej dier. Vzrušená svorka psov sa vyrúti na stretnutie s novým návštevníkom. Na neďalekých poliach kikiríka kohút a jarabice sú potravou pre farmárske mačky. Muži v bielych gumákoch sekajú na poli mangold.

Montevideo je veľké a ja doň vchádzam po tom, ako som stál asi polhodinu v nehybnej zápche. Idem zo severu, a tu ak aj nemožno hovoriť o favelách (latinskoamerických slumoch), sú tu tie najchudobnejšie robotnícke štvrte. Také pozliepané drevené domčeky so škaredým oplechovaním. Chudobné, ale nie schátrané.

V Uruguaji existuje pomerne málo známok bolestivej chudoby, ktorá sužuje ostatné časti Latinskej Ameriky. Na krajnici cesty sú priviazané staré kone, ktoré obhrýzajú široké zelené krajnice. No po 20 minútach jazdy prekryjú cestu stromy, obrovské krásne stromy, ktoré sa týčia nad autami ako gotická katedrála.

A takto idem ďalšiu polhodinku. Domy sú kamenné a ja si skôr pripadám ako na periférii Paríža ako v Latinskej Amerike. No, aby som zasa nepreháňal, tak, ako je letovisko Punta del Este a cesta z neho po José Ignacio jeden developerský luxus - až šokantne krásne a perfekcionistické - tak je Montevideo normálne, také nijaké, slušne povedané. Centrum mesta je úzke a nachádza sa okolo Plaza Indipendencia - Námestia nezávislosti.

7 fotografií

Plaza Indipendencia, Montevideo. Foto:Ľuboš Fellner

Na juh z námestia ide pešia zóna. Na sever od námestia najrušnejšia ulica Montevidea. Najdôležitejšou ulicou je Avenida 18 de Julio pomenovaná po dni, kedy podpísali v roku 1830 ústavu. Ulica ktorá mala napojiť Nové mesto, začína pri jednej z najväčších ikon mesta - Palacio Salvo. Palác, dokončený v roku 1928, je stometrovou budovou, ktorá dominuje Námestiu nezávislosti.

Večerný život? Zabudnite. Chodí sa tu späť ako na dedinkách so sliepkami. Musíte si počkať na víkend. Najväčšou atrakciou mesta je trh v prístave, no v tomto prípade ide o turistické miesto. Zrejme je to nastavené na amerických turistov ktorí tu zastavujú na obrovských zaoceánskych lodiach? Asi. No dať si tu assado, klobásky, a potom stejky, čiže mäso, mäso a mäso, je dobrý nápad.

Uruguaj je drahý a za magnetku na letisku som zaplatil 27 dolárov. Žiadna zvláštnosť až na tú cenu. Lacné je víno a v mestečku Aigua mi predávali najdrahšie víno mesta ako sviatosť oltárnu a fľaška stála 6 eur. Steak s oblohou v centre Montevidea či na letisku stojí 10 eur. Malé pivo v tej istej lokalite stojí 5 eur. To iba podčiarkuje, aké je mäso lacné, a to mäso je neskutočné, výborné. Nie som veľký mäsožravec, ale toto je gurmánsky zážitok.

Svetové prvenstvo Uruguaja v IT #

Dnes je Uruguaj prekvapivo rozvinutá krajina. Čo sa týka využitia IT, v službách štátu je dokonca jednou z najlepších na svete. Je tiež najväčším vývozcom softvéru na obyvateľa v Južnej Amerike a tretím na svete. Uruguaj je najpokročilejšou latinskoamerickou krajinou v rozvoji ICT. Sto percent verejných škôl v krajine má pripojenie na internet.

Je jedným z lídrov v prijímaní protokolu IPv6 (ôsmy na svete a prvý v Latinskej Amerike, podľa rebríčka Google IPv6 krajín). Okrem toho je prvou latinskoamerickou krajinou, ktorá iniciovala nasadenie komerčnej mobilnej siete 5G a treťou na svete.

Za posledné roky prekvitali po celej krajine softvérové spoločnosti v blízkosti pobrežia a fakturácia za posledných päť rokov exponenciálne rástla, až do takej miery, že IT priemysel dnes predstavuje 2,7 % národného hrubého domáceho produktu (HDP).

Technológia v Uruguaji pritom nezačala napredovať len nedávno. V skutočnosti ide o starý pokus. V skutočnosti sa Uruguaj stal prvou krajinou v regióne, ktorá zaviedla tituly z informatiky v 60. rokoch (len dva roky po slávnej americkej MIT).

Prvou úspešnou technologickou spoločnosťou v Uruguaji bola spoločnosť Scanntech - poskytovateľ maloobchodného a platobného softvéru, založená v roku 1991 a podporovaná spoločnosťou Sequoia Capital.

Outsourcing do Uruguaja odvtedy za posledné desaťročia exponenciálne vzrástol. Dôležité zahraničné nadnárodné spoločnosti v IT priemysle sa buď usadili v krajine, alebo si najali miestnych vývojárov, aby poskytovali svoje služby - vrátane Globant, IBM, Indra, Microsoft, New Context, NetSuite, Tata Consultancy Services a VeriFone.

8 fotografií

Temperamentný život Montevidea, foto: Ľuboš Fellner

Ďalšie fakty o IT v Uruguaji:

  • Krajina poskytuje najrýchlejší internet cez optické vlákno pre domácnosti a firmy za najnižšie ceny. Sťahovanie z internetu je tu najrýchlejšie na celom kontinente
  • Uruguaj má jedno z najlepších dátových centier v Latinskej Amerike a niekoľko podvodných spojovacích bodov v Argentíne, Brazílii a USA
  • Podľa OSN je krajinou číslo 1 v oblasti elektronickej verejnej správy v Latinskej Amerike
  • Hlavným klientom Uruguaja sú Spojené štáty americké, na ktoré pripadá 64 % fakturácií, za nimi nasleduje Japonsko
  • V súčasnosti v krajine pôsobí približne 550 IT spoločností a tento počet neustále rastie
  • V roku 2020 kúpil Google 74 akrov pôdy vo vedeckom parku Canelones, ktorý sa nachádza 50 km severne od Montevidea. Má v úmysle vybudovať svoje druhé dátové centrum v Latinskej Amerike. Očakáva sa, že investuje približne 100 miliónov dolárov

Uruguaj je ako malý zrelý pomaranč.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Prvý dojem z Uruguaja #

Uruguaj mi extrémne pripomína Argentínu. Na rozdiel od Brazílie je totálne belošský a nejde o nemeckú kultúru, akú cítim v Paraguaji, ale o juhoeurópsku - Španielsko, Taliansko, Francúzsko. Jednými z prvých osadníkov boli ľudia z Kanárskych ostrovov, a potom Taliani. V tej dobe tu žilo ešte minimálne 1 000 indiánov Guaraní ( v Paraguaji títo indiáni ostali) a aj Bantuovia. Dnes indiána nenájdete a čierneho obyvateľstva je menej než 5 %.

Začiatkom 20. storočia nastala silná migrácia - hlavne zo Strednej Európy vrátane skupiny Slovákov. Prvý dojem získate už na letisku, a to je jedným z najlepších v Latinskej Amerike. Aké má Uruguaj cesty? Také ako u nás, všetko sedí na 100 % a vy si môžete prenajať auto a budete sa cítiť ako na juhozápadnom pobreží Francúzska.

Šoférovanie v Uruguaji #

Toto je kapitola sama o sebe. Požičať si auto v Uruguaji je podľa mňa dobrý nápad, no má to zopár háčikov, o ktorých treba vedieť. Cez platené péage chodím, lebo moje auto - aj keď je to stará šunka - má automaticky načítavač týchto poplatkov a ja na konci v požičovni zaplatím asi 11 eur.

Som na diaľnici, a tak to rozbalím. Ranná hmla sa pomaličky vytráca, a tak zvýšim rýchlosť. Zrazu všetci brzdia a aj ja, no toto auto nebrzdí. Ja mám doma auto, čo brzdí a toto uf-uf, to bolo tesne. Červená. Červená na diaľnici, áno - toto je realita Uruguaja. Stojíme. No a potom druhá červená. Semafory na diaľnici – to je jedna zo špecialít Uruguaja.

Potom musím spomenúť retardéry v mestečkách, na ktoré ak vojdete v rýchlosti 30 km/h, rozbijete si auto. Je to skôr ako pasca na tanky. V meste je jeden retardér za druhým. V Uruguaji milujú retardéry.

Na svojich potulkách krajinou je okrem retardérov aj rýchlosť obmedzená na 45 km/h. Je to v mestách a každý to dodržiava, vlečiem sa cez mesto extrémne pomaly a zdržiava to.

Uruguaj - to sú najhoršie zosúladené semafory na svete. Majú tu semafory a majú ich až príliš veľa. Presne vždy prídem na červenú a čaká sa päť minút, a potom idem päť minút a opäť červená a opäť čakám 5 minút. Prejsť mestečkami Uruguaja je horor – spomínam si napríklad na Mínas 120 km severovýchodne od hlavného mesta. Horor.

3 fotografie

Šoférovanie v meste Mínas a Carrasco, foto: Ľuboš Fellner

Promenáda La Rambla v Montevideu je nádherná a nádherná jazda, prešiel som celých tých 27 km od začiatku až po letisko, okolo všetkých pláži a je to nádhera. Žiadne retardéry.

Pozor si dajte pri odbočke na letisko, keď odlietate. Aj na bratislavské sa odbočuje tak divne, no Uruguaj je ešte horší. Nejdete rovnou cestou, ale máte tu asi tri zvláštne odbočky, ktoré by ste nečakali a najlepšia je tá posledná na samotné letisko. Pochybujem, že to niekto trafí na prvý raz.

U nás je benzín extrémne drahý, no tu v Uruguaji je ešte drahší. Uruguaj je celkovo, ako som spomínal, prekvapujúco drahý. Perfektná cesta je z Montevideo do Puta del Este, ale vo východnej oblasti štátu v La Rocha (laroča) sú hlinené cestičky a o asfalte ani nechyrovali. Mosty sú úzke tak pre jedno auto a dávajte si na to pozor.

Prvá noc v Uruguaji #

Hlava mi už padala a bál som sa, že to opriem o nejaký strom. Dnes ráno som doletel, v lietadle som toho naspal minimum, doma máme už po polnoci, slnko mi pečie do oči a nie všetci vodiči dodržiavajú zákon o zapnutých stretávacích svetlách. Uruguajci priveľmi šoférovať nevedia… Teda po asfaltke, kadiaľ posledné kilometre idem. Nikde nič a zrazu jedno auto, a tak zastanem.

 „Áno, máme hotel, dokonca dva,” hrdo mi hovorí mladík, ktorý prišiel skontrolovať jednu z tisícov fariem v okolí. „Je to kúsok, 30 km.” A tak vysilený, ale s nadšením, vyrazím. Avšak po 60 km som si istý, že som niekde to zoskupenie domčekov prešiel. Po 70 km sa zrazu skutočne objaví prvá ceduľa a odbočka a ja vchádzam do Pueblita Aigua a zastavujem sa na kraji cesty v prvej Panaderia.

5 fotografií

Pueblita Aigua - ak sa nechcete tlačiť s ostatnými turistami. Foto: Ľuboš Fellner

"Hotely máme,“ hovorí majiteľka (upozorňujem, že po anglicky tu nerozpráva nikto – myslím tým naozaj nikto). „Máme dva a jeden je na hlavnej ulici na ľavej strane. Druhý je keď dvakrát zabočíš,“ pokračuje a ukazuje mi trasu tak, že dlaňou točí vo vzduchu, ako keď sa hýbe had. Ten druhý hotel je schovaný v niektorej quadre. To je mi hneď jasné. A tak idem do toho hlavného hotela, ale nenachádzam tu slávnu ustanovizeň, a tak idem ešte raz - opäť nič.

„Kde je hotel?“ pýtam sa a dievčatá udivene krčia plecami, akoby som sa pýtal na špeciálnu súčiastku do rakety. O hoteli nikdy nepočuli? Zastavujem starších ľudí a tí hovoria, že hotel je zatvorený, ale opäť ukazujúc vo vzduchu hada mi hovoria: „Hľadaj Casa Grande.” A tak pozerám na budovy, kde je nápis hotel, ale nápis nikde.  V tomto meste ceduľu „hotel“ nenájdete. Nakoniec to nájdem - pred starou historickou budovou je nápis na ceduli vsadenej v tráve „Casa Grande.“

Dvere sú otvorené a mám nádej. Už som sa hotoval, že budem spať v aute. „Máte izbu?” vstúpim a hneď vyblafnem otázku na starého pána, ktorý sa ukáže ako majiteľ budovy. Čoskoro zistím, že som jediný hosť v jedinom hoteli mesta. Majiteľ sa volá Leonardo, má 58 rokov a vyzerá na 78. Cena za noc je 800 pesos (19 eur).

Izba je pekná, dom je pekný. Čoskoro zistím, že toaleta je na chodbe a že teplá voda v sprche vystačí na jednu minútu, potom opäť prechádza do studenej.

6 fotografií

Pueblita Aigua - dnešný život na konci sveta, foto: Ľuboš Fellner

“Chcem ochutnať uruguajské víno, je tu nejaká Bodega?“ pýtam sa Leonarda. Otázka ho značne zaskočila a tvári sa, akoby som sa pýtal, kde sa predáva heroín. Dávam veci do poriadku, „vieš, Leo, celý deň šoférujem a Uruguaj má vraj dobré vína a ja ich chcem ochutnať.“  Leonardo ma pošle na vedľajšiu ulicu, kde vraj nájdem Bodegu. No nič nenájdem, a tak sa pýtam od domu k domu a spôsobujem v Aigue značný rozruch.

Skúšam bar, ale nič nie je otvorené. „Choď do panaderie na námestí,“ dostávam nakoniec radu. A tak tam idem a kúpim najdrahšiu fľašku. Stojí 6 eur, ale je zaprášená a evidentne tu už dlho stojí. Zdá sa, že v celom mestečku nikto nepije alkohol.

Okrem vína si v panaderii kúpim aj 4 druhý tort - ale ide o mäsové, špenátové a syrové torty - a majiteľka opakuje, že sú „ricco.”  Toto slovíčko je typické pre Uruguaj tak ako „che“ pre Argentínu. Všetko v Uruguaji je podľa domácich ricco – hutné, silné, pravé.

Aigua – vtedy na západe #

Aigua je inak prekrásne mestečko na konci sveta, kam turisti zablúdia iba omylom. Mňa sem poslala Maite, inžinierka, ľavicová intelektuálka, vedľa ktorej som 13 hodín sedel na lete z Madridu do Montevidea. Ona mi taktiež odporučila Cabo Polonia a  Villa Serrana a tak obe navštívim. „Je to mimo turistických itinerárov, ale práve toto hľadáš, ako vidím.“

Všade v Uruguaji sa dá platiť bankovou kartou. Reklamu tu má Visa, ale dá sa platiť (na rozdiel od mnohých destinácií sveta) aj Mastercardom. No tu nie - Aigua je cash. „Bankomat je hentam,  jednu quadru“, dostávam radu v panaderii, no v skutočnosti je to peši kilometer. Mierku majú ako slovenský bača. Bankomat funguje, a tak vyberiem nejaké papieriky, kurz je nad 40 pesos za jedno euro. Maite ktorá sa vracia z tripu po Európe, hovorí, že u nich v Uruguaji je drahšie než na Sicílii či v Barcelone.

V niečom áno, no tu kupujem najdrahšiu fľašku za 6 eur. V najpreslávenejšej reštaurácii štátu v José Ignacio v reštaurácii La Huella platím 1 400 pesos a mal som geniálne morské potvorky.

Fľašku aj tortičky si prinesiem do môjho hotela. Núkam vínom pána domáceho aj slúžku, no obaja pohárik odmietnu. Nepijú, hmm. Vo vinárskej krajine nikto nepije, to čo je?

3 fotografie

Najvzdialenejšia Michelinská reštaurácia sveta. Foto: Ľuboš Fellner

Najvzdialenejšia Michelinka sveta #

“Zastavil” som sa - bola to strastiplná cesta mimo asfaltu hlboko do vnútrozemia - v mestečku Garzón a išiel som sem, aby som si dal večeru v Michelinskej reštaurácii a pohárik tannatu - konkrétne Garzón Albariño Reserva. No reštaurácia skrachovala a ja sa divím, že vôbec niekedy fungovala. Covid ju dorazil.

V najvzdialenejšej Michelinskej reštaurácii - z pohľadu Európana - som bol na Faerských ostrovoch a musel som ísť dlho mimo hlavné mesto. Reštaurácia Koks fungovala v tradičnom drevenom dome s trávnatou strechou v blízkosti jazera Leynar na ostrove Streymoy. Bol som tu ako prvý z BUBO a poviem vám veľký zážitok! Teraz sa Koks presťahoval do Grónska, teda ešte ďalej. No Garzon je podľa mňa ešte ďalej - pre Európana určite.

Reštaurácia v Grónsku je kúsok od letiska, no Garzon je hodiny a hodiny úpornej jazdy mimo asfaltu. Cestou do Garzonu sa zastavujem v čo najviac vinárničkách, ako sa len dá. Bodegas - obrovské estancie plné olivovníkov a hrozná. No nedá sa tu spať, zdá sa mi, že nikde sa nedá spať - myslel som si, že niekde má prichýlia, no nestalo sa tak a ja šoférujem a šoférujem a po tých necestách bez asfaltu idem 100 km/h, veď auto mám z požičovne.

Až keď som došoféroval pochopil som, prečo mi neodpovedali na moje správy. Michelinská reštaurácia skrachovala. Verme, že je to iba dočasné. Na cestu sem nikdy nezabudnete!

Tajný BUBO tip: Keď už píšem o skrytých miestach, oplatí sa navštíviť aj Villa Serrana a blízky vodopád Salto del Penitente. Dedina len 110 km od Punta del Este s menej ako 100 obyvateľmi vám dopraje božský pokoj a znásobí to krásna príroda a pomedzi skaly pretekajúca krištáľovo čistá voda vodopádu Salto di Penitente.

Krása Uruguaju spočíva aj v jeho prírode, Salto di Penitente

Krása Uruguaju spočíva aj v jeho prírode, Salto di Penitente

Gaucho ako z filmu #

Maite mi poradí: „Rozhodne choď do La Rocha“. A tak idem a opäť som dobre urobil. Čo je tam? Nič. No je to krásne nič. Nachádzam farmy a farmy, obrovské estancie a dnes sa na nich očkujú domáce zvieratá, a tak zastanem. Zoznamujem sa so super milým gauchom - Danielom Costom.

Daniel Costa - gaucho
Foto: Ľuboš Fellner

Uruguay má riquillos, nie ricos,“ hovorí. Uruguaj má ľudí, ktorým sa žije dobre, ale nie sú extrémne bohatí. Medzi takýchto patria aj gauchovia s ohromnými pozemkami a množstvom dobytka. Ich život je však ťažký život sedlákov pracujúcich od rána do večera. Gauchovia sú ľudia, ktorí chcú uniknúť chudobe a hladu, ktorý rurálnu Latinskú Ameriku ohrozuje. Uruguajský spisovateľ Eduardo Galeano napísal v roku 1971 novú ľavicovú bibliu Otvorené žily Latinskej Ameriky„Každý rok bez jediného hlásku vybuchnú tri hirošimské bomby nad komunitami, ktoré si zvykli trpieť so zaťatými zubami.“

Uruguaj po 2. svetovej vojne trpel nekontrolovateľnou infláciou a stagnujúcou ekonomikou, mnohí mladí ľudia bez budúcnosti sa rozhodli nasledovať príklad Kuby, zničiť starý poriadok a skúsiť niečo nové, medzi nimi aj bývalý prezident José Mujica. Hoci nikdy nebolo jasné, čo by to malo byť. Uruguaj nemal žiadne hory, v ktorých by sa mohli schovať, takže sa z nich stali mestskí partizáni, ktorí dostali meno po peruánskom rebelovi z 18. storočia - Túpacovi Amaru. Tupamarovia boli širokým hnutím – jednu sekciu viedol kňaz.

3 fotografie

Pravý život gauča, foto: Ľuboš Fellner

Sympaťák Danielo Costa iba mávne rukou – „to je už za nami“. Všetci v jeho rodine boli vždy gauchovia. Dnes očkuje proti Escherichia coli, ak som dobre pochopil, ide o vyhubenie hemolyticko-uremickyého syndrómu (HUS).

Danielo mi dovolí pozorovať ho pri práci. Dobytok z nekonečnej pampy zohnal do ohrady a teraz  s ohromnou bravúrou, akoby ich tam navigoval z klávesnice počítača, ich ženie do úzkej „šachty“. Tie mladé kravy robia presne čo chce. Očkuje ich „konskou“ - lepšie by bolo povedať - „kravskou“ obrovskou injekciou. Celé je to pre mňa, pre chlapca z mesta, jeden ohromný zážitok.

Skúšam tú atmosféru nafotiť a tu vám ponúkam zopár fotografií. Kovbojov som na svojich cestách zopár ráz zazrel, gauchov som videl aj v zastrčených oblastiach Argentíny, no toto bol pre mňa najautentickejší zážitok. Veľkorysí, svojskí, neposlušní – toto je charakteristika všetkých ľudí žijúcich slobodne.

Víno – budúcnosť turizmu

O víne v Uruguaji hovoria v intenciách, že aj oni majú vinohrady ovplyvnené Atlantikom ako v Bordeaux. To je vcelku trúfalé. Každopádne, ak sa pozrieme na najbližších konkurentov, tak to Argentína preslávená svojim Malbecom nemá.

Čile so super Cabernet Sauvignon a Carménèrom má Tichý oceán. Blízkosť oceánu je vraj pre kultiváciu hrozna dôležitá. Musím povedať, že skoro žiadnu vinicu som nevidel úplne pri mori, skôr išlo o vršky, ktoré boli ďalej - v kopčekoch.

V Uruguaji by sme mohli vystopovať vínnu DNA v časoch veľkej vlny španielskej a talianskej imigrácie, ktorá sa začala v 18. storočí a nabrala na intenzite v 19. storočí. Príchod Tannatu koncom 19. storočia v rukách baskického imigranta Pascala Harriaguea všeobecne považujú za východiskový bod pre uruguajské víno ako komerčnú entitu.

7 fotografií

Luxusné vinárstva Uruguaja. Prekvapivá úroveň! Foto: Ľuboš Fellner

Mnohé z týchto pôvodných odvtedy nahradili osvedčenými klonmi z pyrenejských vinárskych oblastí - Madiran a Irouléguy. Obdobie od 70. do 90. rokov predstavuje zlatý vek opätovnej výsadby. Dnes sa len asi jedna tretina uruguajského Tannatu kvalifikuje ako „staré vinice“ staršie ako 50 rokov.

Veľkú časť 20. storočia sa uruguajské vinárstva trápili na medzinárodnej scéne a tak sa zameriavali sa na domácu klientelu. Ostatných 20 rokov prinieslo do vín v krajine veľké zmeny. Konzistentné exportné kanály a medzinárodná povesť kvality sú teraz prioritami a uruguajské vinárstva urobili potrebné kroky, aby mohli konkurovať zavedenejším a oveľa väčším exportérom vína.

Čiastočne to podporili vstupy globálnych vinárskych poradcov a renovácia vinohradov - regióny ako Garzón a subzóna Altos de José Ignacio, obe v Maldonade, kde najviac vidíme silu Atlantického oceánu, posunuli Uruguaj vpred.

5 fotografií

Najlepšie značky uruguajských vín. Foto: Ľuboš Fellner

Spomínaný Garzón je miestom, kde argentínsky ropný miliardár Alejandro Bulgheroni s pomocou talianskeho vinárskeho poradcu Alberta Antoniniho strávil posledných 20 rokov premenou bývalých pastvín dobytka a eukalyptových lesov na najvýznamnejšie vinárstvo v krajine.

Bodega Garzón už získal víťazstvo Wine Enthusiast’s Wine Star Award za najlepšie vinárstvo z Nového sveta v roku 2018. V USA predal za rok 25 000 debien, čo je zďaleka najviac spomedzi všetkých uruguajských vinárstiev. To je len dôkaz, že Uruguaj má, čo sa týka vína, veľký potenciál k rastu.

Augustín je 15. generáciou vinárov. ĽUBOŠ FELLNER

Yerba maté #

Národným nápojom Uruguaja nie je víno, ale je ním máte. Tento nápoj pôvodne vznikol v Paraguaji a Argentínčania ho pijú neustále. O rituáli pitia maté píšem v blogu o Ohňovej Zemi  a Patagónii. Tamojší sprievodcovia držia nádobu kalabaš a „slamku“ bombilla v ruke nepretržite. Na juhu kontinentu sa pije teplé máte, tu v Uruguaji studené.

Uruguaj získava na svetovej scéne medzi vinármi stále silnejšiu pozíciu. Koho som však ponúkol, nepil. Zdalo sa mi, že v tejto krajine nikto nepije. Vino v dedinkách a mestečkách sa skoro nedá zohnať a nie preto, že by pili tvrdé. Tu sa nepije, žije sa zdravo.

Vinárstiev je veľmi veľa, no iba niektoré prijímajú turistov. Plus sa nedajú nájsť. Naozaj hľadám urputne a nemajú žiadnu ceduľu, GPS má vodí po „krkahájoch“ a neviem sem ani za ten svet trafiť. Nájsť uruguajské vinárstvo je extrémne namáhavá práca. A keď nájdem, zistím, že iba zopár vinárstiev je na turistov nachystaných.

A taká Bodega Garzón – prekrásne vinárstvo - je položená neuveriteľne ďaleko od všetkého.  Obrovská investícia, nikde nikto… No tu bodegu poznajú v celom Uruguaji asi ako my Chateau Belá s vynikajúcim Rizlingom a vinárom pánom Petrekom.

Keď sa vraciam do Montevidea, okolo ktorého sa nachádza jeden z vinárskych regiónov, nechcem klasiku, ale zastavujem sa u rodiny Gamba - v Sauce, Canelones. Stretávam otca a strýka, potom má dajú na starostlivosť študovanému synovi. Augustine Gamba je prudký sympaťák, s ktorým akoby som sa poznal veky. Otvorený, pravdovravný, povedal by som - neskazený marketingom.

7 fotografií

Zastrčené vinárstva Gamba a Villarino, foto: Ľuboš Fellner

Hovorí mi, že neprijímajú turistov, okolo svojho biznisu nerobia hogo fogo, ale idú za svojím cieľom - produkujú 1,5 milióna litrov vína ročne. Stolové vína. Augustín je už 15. generáciou vinárov. Som autom, ale otvára tri fľašky. Najviac má zaujal Tannat a Malbec 50 na 50 %. Toto je taká typická lokálna kombinácia, sme predsa kúsok od Argentíny, krížom cez rieku La Plata.

Poslal má ešte k susedom do Villarino (vyslov Višarino) a keď ich konečne nájdem, zisťujem, že teraz tu nikto nie je. Vo Villarino sa snažia o unikátne vínka a aj sa im vcelku darí. Ide o malé rodinné vinárstvo a mne je po rozhovore s ním v jeho laboratóriu jasné, že Augustín sa popri veľkoobrátkovom biznise vyberie aj týmto smerom.

Stejky na uruguajský spôsob #

Národným jedlom je asado - presne ako v Argentíne a Uruguajci tvrdia, že ich stejky sú viac bio. Grilovačku nezačnite stejkom hneď, ale najprv si dajte klobásky. K stejku sa dopracujete postupne. Zaujímavé je, že v týchto krajinách - Uruguaj a Argentína - sa o prepečenosti stejku priveľmi nerozpráva - žiadne rare, tu vám ho ugrilujú tak, ako sa má.

Tieto kravy neležia zatvorené v maštali, ale pohybujú sa v pampe a mäsko je čerstvé a kvalita je úplne iná. Je to ako keď ochutnáte po prvý raz mango zo stromu a nie to, čo dozrieva v podpalubí lodí.

Dávam si Chivito – názov označujúci malú kozu a obľúbené národné občerstvenie a národné jedlo Uruguaja. Je to epický sendvič pozostávajúci z tenkého plátku steaku, mozzarelly, paradajok, majonézy, olív, slaniny, vajec a šunky. Podáva sa v žemli s hranolkami na boku. Skutočná lahôdka.

Portrét uruguajského kuchára
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Ďalšia strava v Uruguaji:

Pancho - uruguajský hot dog. Ide o klobásku v bagete. V každom regióne vám ponúknu inú prílohu. Úplne najpopluárnejšie je dať toppinku z horčice, syra, kukurice, cibuľky a salsa golf. Môžete si k nej dopriať aj porciu hranoliek.

Garrapiñada - uruguajská lahôtka, ktorá pozostáva z arašidov (či vlašských orechov alebo mandlí), ktoré sa pražia v cukri, vode a vanilkovej esencii dovtedy, kým nie sú úplne obalené týmito ingredienciami a nestvrdnú.

Lengua a la Vinagreta - studená príloha alebo predjedlo, pozostávajúce z hovädzieho jazyka, ktorý sa pokrájal na tenké plátky a marinoval v bielom víne, octe, olivovom oleji, cesnaku a petržlene.

Pizza a Caballo – pizza s prílohou, v tomto prípade faina. Obyvateľ Uruguaja si sotva objedná pizzu bez fainy. Je to niečo autentické, čo môžete zažiť. Sú to malé tenké kúsky chlebíka, ktorý sa pripravil z cíceru.

Martín Fierro – syrový dezert je ideálny, ak ho pripravujú zo syra manchego, ktorý je slaný a tuhý. Okrem syra je ingredienciou pasta, resp. džem z ovocia, ktoré sa nazýva quince.

Uruguaj ako futbalový unikát #

Najviac futbalových klubov na počet obyvateľov a aj najviac svetových trofejí na počet obyvateľov. Práve Uruguaj môžeme považovať za kolísku majstrovstiev sveta vo futbale a Uruguajci sú národom, pre ktorý je futbal číslo jedna rovnako ako pre susednú Argentínu. Davy fanúšikov a obrovské oslavy každého úspechu sú nezabudnuteľnými zážitkami. Či už na Copa América alebo MS vo futbale.

Prečo hovorím práve o Uruguaji ako o rodisku MS? Prvý svetový šampionát, na ktorom sa zúčastnilo len 13 elitných tímov (dnes hrá MS 32 krajín a od roku 2026 to bude 48, pozn.), sa konal práve v Uruguaji. Na štadióne Estadio Centenario sledovalo takmer 80 000 divákov, ako sa Uruguaj stal prvým držiteľom trofeje pre futbalového majstra sveta. Večného rivala z inak spriatelenej Argentíny zdolal doma 4:2 a bujaré oslavy sa mohli začať.

Ešte významnejší úspech však dosiahol Uruguaj o 20 rokov neskôr. Opäť sa stal majstrom sveta, tento triumf bol ale ešte významnejší. Dosiahol ho totiž v Brazílii po triumfe 2:1 vo finále na slávnom Maracaná v Rio de Janeiro. Dodnes ide o zápas s najvyššou návštevnosťou v histórii – neoficiálne tam bolo až 200 000 ľudí a len hŕstka Uruguajčanov. Brazília bola pripravená sláviť prvý triumf v histórii, všetko bolo nachystané na grandiózne oslavy. Keď sa však v 79. minúte presadil Ghiggia na 2:1, domácich úplne umlčal. Nasledovali slzy.

Štadión Estadio Centenario v Montevideu. Zdroj: Depositphotos

Maličký Uruguaj dokázal nemožné. Pýši sa tak dvomi titulmi majstra sveta. Ide pritom o krajinu s 3,5 miliónmi obyvateľov – „najmenšieho“ víťaza MS všetkých čias. Pre porovnanie, je to ako keby sa majstrom sveta stalo napríklad Chorvátsko.

Uruguaj je ešte úspešnejší na domácom kontinente – má 15 Copa América pre víťaza majstrovstiev Južnej Ameriky. Spolu s Argentínou, ktorá má rovnaké množstvo titulov, je tak najúspešnejším na kontinente (Brazília bola majstrom deväťkrát). Pýši sa tiež mnohými slávnymi futbalovými menami, ktoré vyprodukoval.

Isto vám príde ako prvý na um Luis Suárez, ktorý sa stal legendou Liverpoolu aj Barcelony. Netreba ale opomenúť zo súčasných hviezd zakončovateľa Edinsona Cavaniho či Diega Forlána, ktorý čaroval na MS 2010, keď Uruguaj skončil na štvrtom mieste. Z histórie to môžu byť kúzelník, ktorý zažiaril najmä v AC Milano - Juan Alberto Schiaffino či v Barcelone a Interi - Hector Scarone. Rovnako tak aj Jose Nasazzi, ktorý výrazne prispel k prvému triumfu Uruguaja.

Budúcnosť uruguajského futbalu je tiež svetlá. Na MS 2018 sa dostal do osemfinále, pričom vynikal mladý obranca Atlética José María Giménez a veľkým talentom je aj víťaz aktuálneho ročníka Ligy majstrov – Federico Valverde z Realu Madrid. Prinesú veľkú trofej? Ak nie, môže sa to podariť v roku 2030 – Uruguaj chce po 100-ročnej pauze opäť organizovať MS.

Luxus v Punta del Este
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Punta del Este a cesta do José Ignacio #

Chudobný Uruguaj však nie je len pre chudobných. Ako spomínam, je drahý, Punta del Este je ale v cenách kategória sama o sebe. Luxus, nádherný development, Monako juhu, perla Atlantiku, najluxusnejšie miesto Uruguaja, ktoré pripomenie Cancún v malom. Možno aj preto tam chodí argentínska aj európska smotánka. Boháči, elita. Každý, kto niečo znamená, ako aj klienti BUBO, neobchádza túto destináciu. Najbohatší Argentínčania chodia míňať peniaze sem, najlacnejšie jedlo tu stojí 50 dolárov a Mercedes je príliš nízka trieda. Kultúrny šok v praxi. Kadopádne u elity v mojom ponímaní ide skôr ako o peniaze o vzdelanie (scestovanosť), výchovu a IQ. A o výsledky!

Pre Uruguaj ide o jednu z najdôležitejších a najobľúbenejších turistických destinácií v krajine. Vyberajú si ju tisíce návštevníkov všetkých vekových kategórií a národností a aj preto je synonymom pre medzinárodný jet set, dobrý život a dobrý vkus.

7 fotografií

Vchádzam do Punta del Este, foto: Ľuboš Fellner

Punta del Este - miesto, kam sa každý chce vrátiť. Dovolenkujete preto, lebo hľadáte najlepšie pláže so slnkom, bielym pieskom, lesmi či čistou vodou? Verte, že práve Punta del Este sú v tomto prípade tým najlepším, na čo môžete natrafiť.

V lete je v meste až 32 stupňov Celzia, no ani v zime tu teplota neklesá pod nulu. Príjemné prímorské letovisko sa nachádza len 130 kilometrov od Montevidea. Je plné kontrastov a dali by sa rozdeliť na Playa Mansa (tichá pláž) a Playa Brava (drsná pláž).

10 fotografií

Prečo trávia boháči dovolenku v Punta del Este? Foto: Ľuboš Fellner

Tichá uzavretá časť Mansa je, chránená pred vetrom z Atlantického oceánu. Drsnejšia Brava skrýva aj skulptúru, ktorú ste už isto videli – ruku na piesku. Ide o ruku, ktorá vytŕča z piesku a vytvoril ju v roku 1982 umelec Mario Irarrázabal. Dnes je jednou z najrozpoznateľnejších symbolov Uruguaja. Ujsť by ste si z nej nemali nechať ani Isla de Lobos, teda Ostrov uškatcov, kde je najväčšia kolónia uškatcov v Južnej Amerike (ak nerátame Ohňovú Zem).

Málo dôvodov na návštevu letoviska? Jeho hlavná trieda „La Gorlero“ sa mení na očarujúce mólo, námestie Artigas zase ponúka mnohé stánky, ktoré vystavujú nádherné ručné práce vyrobené zo skaly, skla, dreva a iných materiálov. Tiež vás tu uchváti najjužnejšie miesto kontinentálneho Uruguaja či luxusný dom Casapueblo pripomínajúci barcelonský Parque Guell v bielom. Je len podčiarknutím, že v tejto časti Uruguaja nájdete prepychové domy, moderné budovy, najluxusnejšie značky, top celebrity, najlepšie reštaurácie a špičkové hotely.

BUBO tip na ubytovanie: Hotel Fasano pri Punta del Este. Len 13 km od centra mesta s pokojným prostredím, prekrásnou prírodou a neuveriteľným výhľadom na mesto. Hotel je dokonalý skvost architektúry.

10 fotografií

José Ignacio, to je maják a geniálna reštaurácia La Huella. Foto: Ľuboš Fellner

Popri unikátnom moste La Barra del Maldonado a krásnej lagúne José Ignacio sa vyberám postupne do rovnomenného mesta vzdialeného 33 kilometrov. Nedlhá cesta a stredisko, ktoré je prakticky pokračovaním Punta del Este. Ide pritom o bývalú rybársku osadu, ktorá sa zmenila na luxusné rekreačné stredisko.

Rovnako tu nájdete pláže Brava a Mansa, centrá jógy, koktailové bary či terasy, z ktorých do diaľky rozvoniavajú typické uruguajské stejky. Ohúri vás tiež maják José Ignacio, ktorý by mohol patriť medzi najkrajšie majáky sveta a výhľady na južný Atlantik, ktoré sú nezabudnuteľným zážitkom. Žiadne svetoznáme celebrity v Punta del Este? Verte, že by ste ich v tom prípade našli práve v José Ignacio – na ešte rušnejšom, nemenej luxusnom mieste. Aj sem chodievala Shakira, členovia Rolling Stones či Rocco Morabito. Dovolenka pre náročných ako vyšitá!

Cabo Polonio a cesta do Punta del Diablo #

A pokračujem v skúmaní Uruguaja ďalej na sever. Prejdem 135 km a ocitáme sa v Cabo Polonio. Dedinka na východnom pobreží Uruguaja, kde zastal čas. Nevedú k nej totiž žiadne cesty a prístup získate len prechádzkou cez duny alebo vozidlami 4×4. Nie je tu dokonca ani elektrina a tamojšie potraviny poháňa veterná energia. Vodu zase obyvatelia získavajú zo studní či zberu dažďa. K návratu v čase nepotrebujem stroj času, tu sa o tom presviedčam.

Na hornom konci ostrova vás uchváti stojací maják nad unikátnymi balvanmi na pláži, pieskové duny tu pripomenú Saharu či Arabskú púšť. Žiadna vegetácia? Opak je pravdou, v blízkosti sa nachádza ďalšia kolónia uškatcov. Kontrast oproti doterajšiemu luxusu a nepoškvrnené ticho, kde si užívam len búchanie vĺn o skaly na pláži.

Cestou na sever ďalších 65 kilometrov sa stále viac a viac približujem k brazílskej hranici. Vidím, že luxus tu naozaj skončil. Dôkazom je Punta del Diablo. Vďaka prísnym stavebným predpisom tu nie sú žiadne rozľahlé luxusné rezorty či výškové budovy. Namiesto toho sú tu malé hotely, boutique hostel, chatky a dovolenkové domy. Škála farebných domčekov a krásna pokojná pláž. V top sezóne sem príde 25 000 turistov. Skvelé miesto na oddych a nerušený zážitok miestneho skromného prostredia.

5 fotografií

Koniec civilizácie v Punta del Diablo, foto: Ľuboš Fellner

Biele piesky na pláži v rybárskej a umeleckej dedinke a pod nimi oddelenie hlavným skalnatým bodom „Punta Del Diablo“. Spolu s ďalšími dvoma skalnatými bodmi spolu tvoria „Trident“. Raj surfistov, no v dnešnej dobe aj influencerov na instagrame. Nie je to ale jediný dôvod na návštevu severovýchodného Uruguaja. Blízka Laguna Negra sa zafarbuje do unikátneho tmavomodrého šatu a kontrastuje s Atlantickým oceánom na druhej strane. Fanúšikov architektúry zase poteší blízka vojenská pevnosť Fortaleza de Santa Teresa. Mne pripomenula väznicu v Leopoldove. Tvarom určite áno, je však oveľa staršia – Portugalci ju postavili ešte v roku 1762.

V BUBO neustále objavujeme #

Dôvodov, prečo navštíviť Uruguaj, som na svojich cestách našiel viac. Autentickosť, dobré víno od ľudí, ktorí nepijú, futbalová vášeň, šoférska výzva i jeden z najväčších videných luxusov Punta del Este a José Ignacio kontrastujúca so skromnosťou a tichosťou neďalekého severovýchodu.

Dlho som rozmýšľal, čo mi Uruguaj pripomína a juh a východ, to bolo ako Tasmánia či Nový Zéland - totálne prepracované tropické dobrodružstvo s perfektnými službami a peknou architektúrou. Všetko zamerané na neporušenú prírodu.

Miesta, kde je oceán stále veľmi blízko, a tým pádom aj morské potvorky na tanieri. K tomu výborné vínko. Vždy slušné ubytovanie. Zvyšok krajiny je zapadákovček pre dobrodružných cestovateľov. Ale aj tu nájdete ostrovčeky luxusu ako Michelinskú reštauráciu či úžasné Bodegy.

9 fotografií

Stále je čo objavovať, foto: Ľuboš Fellner

Roky sme sem do Uruguaja my v BUBO chodili do Colonie (Colonia del Sacramento), jediného skutočne historického mesta krajiny. Preplavili sme sa sem na jednodňovom výlete z Buenos Aires. Teraz som na svojom road tripe prešiel východ krajiny a často som išiel do neznáma. Snažil som sa pre svojich klientov objaviť neznámu novú destináciu. Veď to je mojou úlohou v BUBO, a preto sme na Slovensko za posledných 30 rokov „doniesli“ toľko „nových“ krajín.

Možno aj Uruguaj sa stane hitom, podobne ako je to s Kolumbiou, Galapágami, Patagóniou, Azorskými ostrovmi, Uzbekistanom či výstupom na Ararat a Kilimandžáro.

Naším posolstvom od vzniku BUBO je rozvíjať cestovateľstvo a dnešný Uruguaj o tom je. Kto sa však osmelí, nájde prekvapujúco rozvinutú krajinu, exotiku a neuveriteľný vkus a luxus.

7 fotografií

Západ slnka nad Punta del Este

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

Zakladateľ a srdce cestovnej kancelárie, zodpovedný za kvalitu zájazdov a nové programy, vynikajúci sprievodca s nadhľadom na všetkých kontinentoch-kamkoľvek na mape ukážete. Prešiel všetky krajiny sveta ako prvý Slovák. Do mnohých sa vracia opakovane. V Indii bol 45x, ale aj Pobrežie Slonoviny či Burkina Faso prešiel krížom štyrikrát.

Už 30 rokov pripravuje prvoexpedície. V roku 2012 zorganizoval pri príležitosti 100. výročia dobytia južného pólu plavbu na Antarktídu. O rok dobyl severný pól. Veľakrát precestoval Oceániu-Polynézia, Melanézia a Mikronézia. Od roku 2000 sa venuje Afrike a na Slovensku ani v Čechách nenájdete nikoho, kto by Afriku poznal lepšie. 

Ako vyštudovaný lekár s atestáciou sa venuje cestovateľskej medicíne a zrealizoval cesty s názvom Ebola tour (Západná Afrika 2015) a Zika tour (Brazília 2016). Má na starosti bezpečnosť našich klientov a zdravotné poradenstvo. Pre svojich sprievodcov je k dispozícii 24 hodín denne, aby poradil v prípade problémov.  Ľuboš vždy vybaví nevybaviteľné, interne ho prezývame BOSS.

Obľúbený zájazd z BUBO katalógu
Posledný raj (expedícia)

Zo zájazdu:

Ľuboš Fellner

Posledná úprava článku | Prečítané: 627

Mohlo by Vás zaujímať

Uruguaj - štát, kde nemajú soľničky Blog

Blog Uruguaj - štát, kde nemajú soľničky

V živote sa mi opakovane potvrdilo, že vybočiť zo zabehaných koľají je to najzaujímavejšie. A neznámy Uruguaj je práve o tomto. Odpoviem vám na…

Ľuboš Fellner 34 min. čítania
Ako byť šťastný? Blog

Blog Ako byť šťastný?

Ktorá je najšťastnejšia krajina sveta? Čo som sa o šťastí dozvedel na svojich cestách a naučil od iných národov? Prekvapujúce inšpiratívne zistenia…

Uruguaj - objavte jeho chuť Blog

Blog Uruguaj - objavte jeho chuť

Kuchyňa tejto krajiny je veľmi podobá susednej Argentíne. Odporúčame pozrieť si informácie na našej stránke bubo.sk v časti Argentína - strava.…

Blogov

Získajte prístup
k exkluzívnym ponukám
a informáciám.