Deň výstupu. Ako dobyť vrchol Kilimandžára?

Náš treking na Kilimandžáro trvá dlhých 8 dní. Každý deň šľapeme a tvrdo makáme práve kvôli tomuto najdôležitejšiemu dňu. Výstupový deň je tým vrcholom, kvôli ktorému sme sem prišli. Pre väčšinu ľudí ide o najkľúčovejšie okamihy tohto dobrodružstva. Problémom je, že mnohí prídu až sem a práve tu skončia. Práve hodiny v noci, v tme, keď sa zdá, že obrovská čierna hora sa nezmenšuje, sú pre mnohých tými najťažšími. V tomto blogu sa dozviete ako som trpel ja a dostanete rady pre Vás, ako zvládnuť túto výzvu. 

Deň výstupu na vrchol, je miesto treku, kde vstupuje do hry charakter a tímová práca. Všimol som si, že mnoho ľudí považuje následne tento proces za doslova transformatívny. Nevyhnutne sa jedná o veľmi osobnú skúsenosť, kde každý musí vo výškach nad 5000 metrov dolovať hlboko vo svojom vnútri.... a tlačiť sa ďalej a vyššie. Ide o okamihy v živote, ktoré menia život.

Ráno, v deň výstupu, sa budíme v kempe Karanga a nad nami nádherné Kibo – najvyššia hora rozsiahleho stratovulkánu s názvom Kilimandžáro. Dnes o polnoci vyrážame hore.

Mnohé trekové skupiny kemp Karanga obchádzajú a idú priamo hore do Base Campu, kde prichádzajú v neskoré poobedie, iba na chvíľu sa zložia a o polnoci idú na vrchol. To je chyba! My spíme v Karanga, kam sme došli už okolo obeda z kempu Baranco.

Karanga je pre nás oddychovým kempom, obrovským trikom, aklimatizačným nabíjačom. Tu si nabijeme svoje vnútorné batérie. Tu sa náš pulz spomalí a dostáva do normálu a saturácia kyslíka v našej krvi na oxymetroch dnes ráno dosahuje opäť nad 90%. Takto z tepla domova si to zrejme neviete úplne predstaviť, ale keď poznáte príbehy vynikajúcich športovcov, ktorí tu na kopci zlyhali, tak verte, že viem o čom rozprávam. Pred pol rokom môj brat napríklad v kempe Karanga nespal a išiel hneď do Base Campu. O polnoci zaútočil na vrchol, ale dostal sa "iba" po Stella point, 160 metrov pod vrchol a otočil to. Samozrejme nebolo to iba kvôli kempu Karanga. On pred pol rokom išiel Machame route a teraz išiel našu novú Kilimandžáro BUBO - route. Na tejto dotiahnutej ceste sú desiatky vecí zmenených a prispôsobených konečnému cieľu – vyjsť až na vrchol. Ak máte čas prečítajte si môj dlhočízny blog kde popisujem BUBO route deň po dni: Túra na Kilimandžáro

Každopádne toto ráno sa zobudíme v kempe Karanga a ešte v tento istý deň sa budeme v hlbokej noci obliekať a vyrazíme na vrchol.

Dnes pred polnocou ideme hore, čaká nás najdlhšia túra na Kilimandžáre a pre mnohých najdlhšia v ich živote. Do Base campu stúpame naozaj pole - pole, pomaly – pomaly. Výstup je strmý, ale aj pomalou chôdzou trvá tak 4 hodinky. Necháme našich nosičov nech nás predbehnú a spoločne so šéfom nášho kempu postavia stany na tom najlepšom mieste. Tí, čo prichádzajú poobede už budú mať horšie, menej rovné miesta, my v najdôležitejšom kempe chytíme tie TOP. Po strmom výstupe musíme zo 4500 m trošku klesnúť a potom vyjsť posledný výšvih a sme hore v 4640 m, v povestnom Base Campe Kilimandžára.

Keď prídeme do kempu Barafu - do Base Campu, naše stany sú už postavené, matrace v nich rozbalené a naša veľká batožina vo vnútri našich stanov. No my mierime do nášho veľkého expedičného stanu. Dnes sme išli iba 4 hodiny a tak ešte naši čašníci stôl iba prestierajú. Mnohí mi hovoili, že počas výstupu spali v blate v doslova hrozných nehygienických podmienkach (na to sa sťažoval aj náš cyklista Peter Sagan), no naši čašníci expedičný stôl prikrývajú červeným obrusom. Samozrejme nie je to o farbe obrusu, len tvrdím, že kvalitnejšie služby nie sú zbytočným luxusom. Aby sa Vaše telo dobre aklimatizovalo potrebuje pohodu. My nie sme takí športovci ako Peter Sagan, len máme veľký sen a jasný cieľ: vrchol Kilimandžára. Aby sme "porazili" Sagana potrebujeme lepší servis. 

Dáme si najprv teplý čaj, lebo neustálemu dopĺňaniu tekutín sa venujeme doslova systematicky a pijeme aj keď nie sme smädní. O chvíľu na stôl prichádza teplá polievka, ktorá okrem toho, že je úžasná – veď čerstvú zeleninu nám doniesli nosiči včera do kempu Karanga – nám opäť pomáha dopĺňať tekutiny. Nasledujú špagety – pasta party – lebo práve karbohydráty nám teraz doplnia do našich svalov glykogén.

Ako vidíte v Base Canmpe síce oddychujeme, ale systematicky a to radím aj Vám. Urobte si tu svoje povinnosti (dočítate sa ďalej).

Mohli by Vás zaujímať aj moje iné blogy:

Portugalské Kongo

Prečo policajti zatkli v Malawi kozu?

Tadžikistan - tipy a rady na cestu v krajine hôr

Do výšky 4640 m sme prišli okolo obeda.  Toto je už výška, ktorá nás ničí. Strávime tu dnes až do polnoci a po návrate z vrcholu sa na chvíľu opäť zložíme v našich stanoch, ktoré stále nechávame postavené až do ďalšieho obeda. Po zajtrajšom obede nasleduje odchod do nižšie položeného kempu. Po návrate z vrcholu sa v týchto výškach neodporúča spať a tým, že treker zbehne z Base Campu o 600 až 800 metrov nižšie sa dostáva do výšok, ktoré ho liečia, kde sa cíti ako doma.

Teraz pred výstupom sa v Base Campe odporúčam hýbať čo najmenej. Neubránite sa fotografovaniu Kibo, ale z kempu Karanga je krajší pohľad. Nemíňajte energiu, šetrite sa! Na BUBO - route prichádzame do Base Camu už aklimatizovaní, v danej výške sme už pred pár dňami boli a tak sa cítime (na rozdiel od iných turistov) v pohode. Ja osobne som si po obede dal siestu a zaspal som na pár hodín. Potom som si nachystal výstroj na dobytie vrcholu a išiel na večeru.

Video z tejto chvíle priamo z môjho stanu v Base Campe nájdete v tomto blogu: Treková výzbroj na Kilimandžáro. Toto video si určite pozrite a aj nasledujúci zoznam vecí, ktorý je dlhý a tak ho do tohoto blogu nedávam. Nachystanie si výstroja je domáca úloha, ktorú si urobte ešte za svetla. Ak nie ste skúsený horal nechajte si výstroj skontrolovať svojim BUBO horským lídrom a skontrolujte si ju aj podľa videa a jednotlivých položiek, ktorý nájdete v odkliku vyššie. Je to veľmi dôležité!

Tento výstroj musíte mať, inak na vrchol nevýjdete, respektíve budete mať značné problémy.

Nikdy v živote poobede nespávam, považujem to za stratu času, doma som extrémne činorodý človek, neznášam nič nerobiť. No tu v Base Campe mi čas prešiel ani neviem ako. Nepúšťal som si ani hudbu, nečítal som si, nepozeral na iPade žiaden film. Ten pobyt v Base Campe je vyplnený týmto pobytom vo vysokej nadmorskej výške a nič viac k zábave nepotrebujete.

Kontrola saturácie kyslíka a vášho výstroja

Po obede sme si ešte premerali oxymetrom saturáciu kyslíka v krvi. Náš líder všetkých osobne obehal a skontroloval ich zdravotný stav. Mnohí hovoria, že Base Canp je miesto, kde by ste šachy už hrať nevedeli. Takže aj taká banalita ako nachystať si výstroj vás stojí viac času než na dovolenke pri mori. 

V čelovke musíte mať nové batérie respektíve ju mať nabitú na 100%. To isté sa týka vašich mobilov, iných bateriek, ktoré vo výške a zime Base Campu treba udržiavať v teple. Buď v blízkosti svojho tela (nedávať ich do vreciek vášho stanu kde je zima) alebo použiť gélový ohrievač.

Na večeri nám ešte raz líder zopakuje postup ako bude výstup na vrchol vyzerať. Má motivačnú reč o veľkom sne, ktorý je teraz na dosah. Na konci večere užívame celú tabletku Acetazolamidu (250 mg) a preventívne sa ideme do našich privátnych záchodov vyčúrať. Po večeri rozdelí horský líder skupinu definitívne na tých, ktorí sú pomalší a vyrazia už o 22.30 a rýchlejších, ktorí vyrazia na vrchol o 24.00. Mal šancu pozorovať všetkých od prvého dňa. Vie kto má aký problém. Kto je fyzický zdatný, ale má problémy s výškou. Kto nemá žiadne problémy s výškou, ale akosi mu nesedia strmé kopce. Počas nášho mnohodňového pochodu sme prešli rôznym terénom a aj keď sa to mnohým nezná, boli sme pod drobnohľadom. Naši horskí vodcovia - máme ich viac - o nás vedia, čo sa týka našich turistických schopností, všetko.

Teraz sa rozdeľujeme a cieľom je, aby sa obidve skupiny stretli pri východe slnka na tzv. Stella Pointe, ktorý sa nachádza už na vrchole, na kráteri sopky Kibo. Po večeri si uzimené dievčatá zoberú horúce termosky a termofóry do svojich spacákov a ideme sa na pár hodín natiahnúť.

Teraz keď ležíte v stane oceníte, že naši nosiči boli v kempe prví a postavili stany na najlepších miestach na rovine. Tu v Base Campe totižto býva logicky pretlak turistov. Ležím v stane a myšlienky sa mi točia v hlave ako výchrica. Kilimandžáro nie je obyčajnou dovolenkou. My sme sa dlho pripravovali, kým sme sa k tomuto dňu dostali. Dva mesiace som trénoval v Malých Karpatoch, vo Fatre, vo Vysokých Tatrách. Teraz sme išli dlhšiu a náročnejšiu trasu (BUBO - route), aby sme sa čo najlepšie aklimatizovali. Dali sme do TOHO veľa. Išli sme v novembri v období krátkych dažďov, ale prvé dni nám pršalo vkuse a boli sme mokrí a trvalo nám chvíľu, kým sme sa naučili sušiť naše veci. Našťastie máme super výbavu a naši nosiči ťahali dve plynové výhrevné telesá, a večer nám na nich sušli naše veci. Fotografie nájdete v iných mojich blogoch o Kilimandžáre. Potom sme si ešte tieto veci dosúšali vo svojich spacákoch teplom vlastného tela. No jednoducho bolo to tvrdé, jedna prekrásna, ale náročná túra. Teraz si všetko rekapitujem, náročnú prípravu a náročnú túru, ktoré ma dostali až sem, do finále.

V stane nahrávam video a odporúčam zaznačiť si svoje aktuálne myšlienky aj Vám. Hovorím ticho, aby som nebudil kamarátov v susedných stanoch a v mojom hlase cítiť sústredenie pred veľkým výkonom. V trojmiestnom stane som sám, čo je taktiež veľkým luxusom, ktorý však odporúčam pri výstupe na Kilimandžáro zvážiť. Nebola to veľká položka.

Keď teraz to video počúvam pôsobím trošku pateticky, keď hovorím, že jedného dňa sa zobudíte a nebudete mať silu zrealizovať svoje sny. No na druhej strane je to pravda. Mnohí odkladajú veľké expedície, veľké cesty na neskôr a potom už môže byť príliš neskoro. Preto, ak rozmýšľate o Kilimandžáre, objednajte si výstup ešte dnes. Neodkladajte toto rozhodnutie, urobte to hneď.

Tu je link na rozsiahly blog o výstupe na Kilimandžáro ktorý som osobne pripravil: Najlepší výstup na Kilimandžáro a ktorý verím, že Vás na vrchol dostane. Do ceny tohoto zájazdu sme dali všetko, nie je tam nikde žiaden trik s ušetrením. Som presvedčený, že kvalitnejší servis na Kilimandžáre neviete zohnať. Tu nejde o nejakú pózu a zbytočne vyhodené peniaze, tu ide o vyššie (%) šance dosiahnuť vrchol! Nášho partnera nezoženiete na internete, a v Strednej Európe pracuje exkluzívne s BUBO. Trvalo nám to 30 rokov a naučili sme sa na svojich chybách, kým sme sa k tomuto servisu odhodlali a postupne dopracovali.

Z videa cítiť, že mám rešpekt, ale zároveň sa teším a spravím všetko preto, aby som na vrchole stál.

Zakuklím sa do spacáku najpoctivejšie ako sa dá, zapínam ho po prvý raz na treku až úplne hore a musím povedať, že bez problémov opäť zaspávam. Mnohí vraj nespia, sú napätí ako pred veľkou skúškou, no tu zrejme hrá problém aj výšková choroba, ktorú väčšina trekerov má. Ja, keďže som pracoval na aklimatizácii aj počas tréningu a následne sme išli našou BUBO-route, som v totálnej pohode. Zachovať si energiu až do konca, na ten najdôležitejší finish je základom úspechu.

Budím sa 40 minút pred polnocou. Musím povedať, že ma zobudila už prvá skupina a nabudúce by som si možno dal do uší v tento deň štuple. No následne som opäť na chvíľu zaspal. Vstávam až na budíček a zisťujem, že v tábore je už čulí ruch. Spal som v zdvojenom termoprádle a tak, keď teraz vstanem, tak sa obliekam rýchlo a trekové nohavice si obliekam na tieto základné vrstvy. Teraz si na seba dávam 2x toľko oblečenia ako doteraz (za celý týždeň čo som tu na Kilimandžáre). V nižších polohách som vstal a po raňajkách som vyrazil a príjemný pocit môjho tela som reguloval okrem oblečenia aj rýchlosťou mojej chôdze. Keď mi bola zima, jednoducho som trošku pridal. Teraz je to iné a obliekam si skoro všetko čo mám. Teraz totižto pôjdeme extrémne pomaly a nemáme sa ako zohriať. Teplo je v túto noc luxusom, vzácnou komoditou, ktorú si musíme strážiť. Presný rozpis jednotlivých položiek vrcholovej výbavy nájdete (na tomto mieste-odklik je na konkrétne miesto v blogu) v mojom blogu: Výbava na vrcholový deň Kilimandžára. Je dôležité sa podľa týchto rád riadiť.

Stretávame sa všetci pred našim hlavným expedičným stanom, kde dostávame malé "raňajky". Ovsenú kašu, teplý čaj a každý dostáva Marsku, čo je v tejto výške zázrak. Ešte raz sa poriadne napijeme.

Spojíme svoje trekové paličky a kričíme „Kili Kili hurá“. Výstup na vrchol nie je iba o fyzickej kondícii (potom by Zdeno Chára či Peter Sagan nemali s výstupom také problémy), nie je to iba o kvalitnom výstroji, nie je to iba o aklimatizácii. Dobyť vrchol je v značnej miere aj „o hlave“ a práve tímový duch a práca horského BUBO lídra je teraz najdôležitejšia. Zaangažovaný horský sprievodca, ktorý Vás naozaj chce dostať HORE je dnes základom. To bude robiť človek, ktorý je jednak školený, jednak dobre platený, človek ktorý verí tomu, čo robí. Náš partner na Kilimandžáre sa snaží byť najlepší, najlepší zo všetkých tých 200+ operátorov a horskí sprievodcovia sú toho dôkazom. Sú to naši ľudia, ktorí sú celým srdcom BUBO a v myšlienke, že chcem, aby 100% Slovákov s nami vystúpilo na vrchol sa zhodujeme. Rozdeľujú si nás medzi seba – každý dostávame jedného horského vodcu.

Emanuel ku mne slušne príde a poprosí ma o môj ruksak. Celý čas som si ho nosil a už som si aj zvykol. No na druhej strane, ak mi ho teraz môj Emanuel zobral, tak sa cítim ľahký ako vták. Je to dobrý trik a my na našej BUBO route garantujeme 1+1 – teda jedného sprievodcu na jedného klienta. Nejde iba o nosiča ruksaku, ide o sprievodcu, ktorý Vás má dostať hore. Keď máte dosť iba nasledujete jeho nohy a on Vás vedie, nemusíte sa naozaj na nič sústrediť. Zároveň títo horskí vodcovia majú vysielačky, a tak Tí, čo sú vpredu, vedia ako je na tom celá skupina. Musím povedať, že toto bolo perfektné. Aj táto koordinácia stála za tým, že sme všetci do jedného na vrchol vyšli.

„Ľubo počkaj hovorí mi môj líder, už idú aj dvaja poslední. Už sú tu, prídu do 10 až 15 minút“.

Túto vetu, ktorú som počul na vrchole Kilimandžára si zapamätám navždy. Vždy si zapamätám ten pocit šťastia, ktorý ma zaplavil. Omnoho väčší, než keď som došiel na vrchol ja. Lebo ja som popravde došiel v úplnej pohode a ani som nemal pochýb, že to tak bude. No keď vyšli všetci.. ľudia čo chceli Kili pred dvoma, troma dňami skrečovať... Pamätám si ten pocit zadosťučinenia, tú štvrťhodinku, keď som ich na vrchole čakal a vedel som, že sa nám podaril naozaj obrovský úspech.

No teraz som trošku, asi o 7 hodín, predbehol dobu a my iba tesne po polnoci začíname šľapať. Ideme ako husi v rade a ja s prekvapením zisťujem, že hneď nastupujeme na strmú skalu a ideme naozaj prudko hore.

Sezóna výstupu je na Kilimandžáro prakticky celý rok (asi okrem dvoch, troch mesiacov – viď nižšie v tomto blogu). No niektorí trekkeri prichádzajú počas splnu, aby išli na vrch za mesačného svetla. Teraz je absolútna tma a temný kopec prevŕtavajú iba svetlá našich čeloviek. No mne tma vôbec neprekážala, naopak, bolo to nádherné a o to dobrodružnejšie. Idete v tme, ale nemal som ani raz pocit, že by som šľapal do neznáma, pocítil akúkoľvek neistotu. V horách aj cez deň ak zbehnete z cesty, môže to byť nebezpečné, nieto v noci. Tým, že máme každý svojho horského vodcu sme OK (cítime sa bezpečne) a ideme hore bez problémov. 

Myslím, že ani čelovku by som nepotreboval, keď ju majú iní z našej skupiny a naši horskí vodcovia. Počas splnu je kopec viac natrieskaný a spln neznamená, že bude dobré počasie. Keď vypnem čelovku objaví sa mi nad hlavou plejáda hviezd. Vidím Južný kríž, ale Severka je teraz na druhej strane kopca a nevidieť ju.

Čoskoro niekto oznamuje Mont Blanc a my prekračujeme 4809 m a sme nad najvyšším vrchom Európy. Mám tu dvoch ľudí, čo boli pred rokom na Mont Blancu a zažili výškovú chorobu. No teraz ju nemajú a kráča sa im dobre. To je vec aklimatizácie a tu sme urobili v príprave (v tréningu) ale aj počas tejto cesty BUBO route dobre. Prečítajte si moje blogy o tréningu na Kilimandžáro a druhý o Výškovej chorobe a aklimatizácii - postupne ich budem publikovať.

Mont Blanc oslávime teplým čajom. „Pane, dáte si čaj?“ pýta sa ma Emanuel, odniekiaľ vytiahne pohár a nalieva čaj, nie ten môj, ale z erárnej termosky. Je to príjemné napiť sa a aj keď sa mi zdá, že oddych nepotrebujem, padlo mi to fajn. Keď dopijem, Emanuel všetko zbalí a ja mám čas zatiaľ fotiť. Každých 20 minút tieto pauzy opakujeme.

Zadýchaný nie som vôbec, ideme extrémne pomaly. Ja teda sem tam vybieham a fotím a potom dobieham skupinu. No výstup sa mi zdá príliš pomalý. Až neskôr sa dozvedám, že Mišo, ktorý je horským vodcom v Tatrách a nosí na Zbojnícku chatu, urobí fotografiu svojich hodíniek vo výške 5555 metrov, týmto mu jeho skupina utečie o 10 metrov a on ich už nevie dobehnúť. Ja sa mám akosi dobre, rád by som išiel rýchlejšie, ale, náš hlavný líder vie presne, čo robí. Na vrchole stál vyše 200 krát a má ohromné skúsenosti, pozná nás už 7 dní a vie s kým ma dočinenia. Brzdí takých ako som ja a pomáha tým, pre ktorých je tempo prijateľné.

Je veľká zima aj keď ja opäť nič hrozné necítim. Kvalitné teplé oblečenie je dnes základom a ja ho mám. V tejto výške neviete príliš zrýchliť, neviete sa teda zahriať vlastným pohybom. Dôležité je iba kvalitné oblečenie - páperka s kapucňou, dvojo rukavíc, kvalitné zateplené „vibramky.“

Pomaličky, „pole pole“, stúpame a stúpame. Už vo výške 5000 metrov oproti nám zostupujú tí, čo to vzdali. Nie nikto nie je z našej skupiny. Idú ako mátohy, nereagujú na nič, doslova ich znášajú dole. Je tma a ospravedlňujem sa za skoro nulovú kvalitu obrazu teraz v noci, verím však, že nočné videa majú pre Vás dôležitú výpovednú hodnotu na urobenie si celkového obrazu o výstupe.

O tretej ráno si dávame celú tabletku Acetazolamidu, tú poslednú. O pol piatej sú všade okolo fliačky snehu a nad obzorom sa zjavuje oranžový pásik slnka, ktorý reprezentuje veľkú nádej.

Ideme krok po kroku a do výšky 5642 metrov do výšky Elbrusu sa dostávame v čase, keď začína svitať, tesne pred šiestou ráno. Keď porovnám Elbrus a Kilimandžáro, tak teraz sa cítim omnoho lepšie. Na Elbruse sme spali v stanoch kúsok pod Pastuchovými skalami a ráno som ponožky v tej zime obul iba s najväčšou námahou. Tiež som bol omnoho horšie aklimatizovaný a mali sme neporovnateľne horšie služby. Na Elbrus som ledva vyšiel, ale dnes sa v rovnakej výške cítim v absolútnej pohode. Možno mám tento super pocit preto, že začína svitať. Málo kedy v živote som mal z východu slnka tak dobrý pocit, málo kedy som dostal východom slnka do tela toľko energie. 

Za nami na pravej strane zore zrazu sčervenie a tretí vrch masívu Kilimandžáro, hora Mawenzi sa začína rysovať. Doteraz nebolo vidieť nič, iba hviezdy nad našimi hlavami a z hora nám svietili čelovky našej „predskupiny“, teda tých čo vyrazili o 22.30. Náš líder nás vedie tak, aby sme túto skupinu, ktorá ide pohodovejším tempom dobehli presne na Stella Pointe. To je už kúsok, už len nejakých 93 výškových metrov. Jeden z nosičov má reproduktor, má ho zakrytý čiernou vlajkou BUBO. Opäť vyzerá to blbo, ale keď zrazu odpália tú vašu skladbu ako napríklad V Dolináách od Duchoňa, tak sa musím brzdiť, rozbehol by som sa vpred, naozaj to pomáha.

Slnko je pre nás ako droga, vlieva nám do žíl neuveriteľnú energiu. Idem už 6 hodín, ale mne to prešlo ako 6 minút. Naozaj som sa toho bál, no pri tom pomalom tempe a dobrej výstroji vôbec nevnímam námahu. Vstúpil som do takého vnútorného módu, ako keď idem džípom 10 hodín cez púšť. Vnímam všetko okolo ako keby to bol sen, všetko je akési pomalšie, no nádherné. Tak to cítim aj teraz. Som v móde, v ktorom zdá sa mi by som mohol zotrvať celý deň. Vyťahujeme Marsku a Coca colu, energetickú vzpruhu. Aj tieto drobnosti iní touroperátori neposkytujú a pritom je to tak dôležité. Ja mám dnes žalúdok OK, ale mnohí trekkeri sú na tom tak dobre neni. Vtedy coca cola robí zázraky a je to riadny doping. Tí, čo niekedy trekovali v Himalájach, vedia o čom hovorím. No sem musia coca colu priniesť naši nosiči a je teda veľkou vzácnosťou.

O 6.30 vychádzame hore na Stella Point. Sme vo výške 5735 m a pod nami sa na druhej strane objaví nádherný obrovský kráter sopky Kibo. Ide o symetrický kráter, ktorý je hlboký 180 - 200 metrov s obrovským priemerom 2.5 km.

Stella point je skutočne magickým bodom. Ste zrazu na vrchole krátera, vyšli ste hore. Víta Vás tu tabuľa s nápisom Kilimanjaro, Congratulation, ktorá evokuje vrchol. Mnohí sa sem doslova doplazia s tým, že sú na vrchole, z posledných síl. Keď sa dozvedia, že skutočný vrchol je ešte hodinku a pol, tak im doslova vybije poistky, a tu aj skončia. Stella Point je síce magickým bodom, ale ako vidíte, nie vždy ide o pozitívnu mágiu. Môj brat tu minulý rok skončil taktiež. Iba 160 (!!!) výškových metrov pod vrcholom. No mnohí to nevedeli, lebo mal fotografie s tabuľou, kde mu k výstupu na Kilimandžáro gratulujú.

1/3 ľudí, ktorí prichádzajú na Kilimandžáro Stella Point ani nezdolá. Mnohí ho považujú za to, že na vrchol Kilimandžára vyšli. Palo však má obrovskú guráž, vedel že nebol hore a dnes sa sem vrátil.

Stretli sme sa tu na magickom bode obidve naše skupiny, zvítavame sa, dáme si čajík a sladkú tyčinku a pofotíme sa. Dnes sme rozhodnutí ísť ďalej všetci.

Zo Stella Pointu na Uhuru Peak je to iba 160 výškových metrov, ale okolo po rímse krátera. Palov syn David ako jediný z rodiny na Uhuru minulý rok vyšiel a keď som sa ho pýtal čo a ako spomínal iba strašnú zimu. Bral som to teda ako povinnú jazdu. Doteraz sme šľapali značne do vrchu a posledných 100 výškových metrov k Stella Pointu to bol riadny stupák. Teraz nás čaká viac menej rovinka a iba mierne stúpanie. Ja ešte fotím a aj ľudí, čo vyrazili predo mnou. Vpravo je impresívny kráter sopky Kibo a rovno predo mnou Uhuru Peak – vrch Slobody a turisti kráčajúci smerom k nemu.

Dofotím, zbalím foťák a s Emanuelom vyrážame. Som teraz absolútne sám a po pár metroch smerom na západ vchádzam na sneh a všade okolo mňa sa zjavia ľadovce. Som sám, nikto ma nebrzdí, náš horský líder nechal posledný úsek na každého nech ide ako chce. Aspoň tak som to pochopil a tak konečne môžem trošku pridať a idem. Dobieham Zuzku s jej osobným horským sprievodcom a pýtam sa jej ako sa má. Ide tak 10 metrov so mnou, ale potom ju to skolí a je z toho vtipné video, ktoré ukáže ako sa asi cítite vo výške bezmála 6 kilometrov.

Ja idem ďalej a neverím svojim očiam, neverím tej nádhere ktorú vidím. Prechádzam stredom ľadových kužeľov, ktoré akokeby boli vymodelované surealistickým designovým štúdiom. Nikdy som nič takéhoto nevidel a nikdy som takéto niečo neočakával. Mal som predstavu, že ľadovce sú ďaleko, ustupujú a sú menšie než 1 km². Teraz prechádzam skutočne veľkým územím ľadu, slnko nádherne svieti a ja som nadšený.

Idem ďalej sám, v totálnom pokoji a už z diaľky vidím tabuľu skutočného najvyššieho bodu Afriky. Rozmýšlam, čo teraz vlastne cítim? Napadajú ma samé prízemné veci. Napríklad to že "Mať a nemať milión sú dva milióny" a "Výjsť a nevýjsť KIlimandžáro..." Nie to sa sem nehodí.  „Ak Ťa niečo desí musíš To urobiť“. No toto nie je môj prípad, veril som si a skôr som sa systematicky na výstup pripravil, vydesený som nebol.

U mňa skôr ide o prípad, že vzdať sa osobného sna je osobný bankrot. Vždy som sníval a na stovkách mojich prednášok, ktoré som realizoval na školách po Slovensku to aj naďalej radím. Snívajte a potom svoje sny uskutočnite! Sny sa neuskutočnia iba tak samy od seba a rozdiel v úspešnom živote je práve v odvahe k akcii, k výkonu a k plneniu svojich snov.

Kilimandžáro je jedným veľkým snom a mohlo by byť snom aj pre Vás. Snom, ktorý sa môže poľahky stať skutočnosťou. Veď viete, že jedného dňa už na uskutočnenie svojho sna nebudete mať síl. To si sakra z roka na rok uvedomujem aj ja. V hlave sa mi premieľajú takéto myšlienky. Malo by mi byť podľa všetkého zle. No mne je naopak veľmi dobre, najlepšie. Zrýchlim, ale to sa zasa hneď zadýcham, pri malom zrýchlení vidím, na akej fyziologickej hrane sa pohybujem.

Robím si video a vidieť, že nikde okolo nikto nie je. Toto je jeden ohromný luxus, byť na vrchole doslova sám. Za mnou, po ľavej strane dole všade okolo mňa sú nádherné ľadovce, Uhuru Peak je predo mnou tak 200 metrov, vpravo je kráter sopky Kibo.

Ľadovce na rovníku a obrovský kráter sopky tvoria čosi ako protipól v zmysle Jin a Jang. Dve navzájom opačné a zároveň doplňujúce sa sily. Teraz sa mi nechce uvažovať v zmysle dichotómie a akéhosi striktného rozdeľovania, skôr mám náladu spájať. Dnes mám rande so svojim kopcom, dnes som k vesmíru dobrý. Stop, stop, to je príliš veľa filozofie, to je asi naozaj tým, že je tu tak málo kyslíka. Alebo tým, že som tak blízko k nebesiam?

Filmovaním a fotením som sa opäť vydýchal a tak tých posledných 200 metrov doslova bežím k tej pravej tabuli najvyššieho vrchu Kilimandžára. Po mne, o pár minút, prichádzajú ostatní a vrháme sa navzájom do náruče. Je to silné. Nielenže sme týždeň spali v stane a každý deň tvrdo makali na kopci. My sme na túto cestu trénovali dlhé týždne. Toto je teda zaslúžený pocit, zaslúžená odmena po 2 mesiacoch príprav.

Väčšina trekkerov sem k tabuli príde a doslova sa doplazí z posledných síl. Peter Sagan si tu dal hlt čaju a hneď ho aj vyvrátil. My na Uhuru Peaku tancujeme. Tancujeme spoločne s našimi sprievodcami, ktorí nám značnou mierou dopomohli k dosiahnutiu nášho sna. Keď tieto fotografie či videá uvidí niekto, kto hore na Kilimandžáro ledva vyšiel, tak nebude veriť, že je to možné. Ale je! Tá finta sa volá BUBO route. Pochopili sme princíp. Na vrchol Kilimandžára sa nedostanú tí s najlepšou kondíciou, ale tí najlepšie aklimatizovaní. Aklimatizácii a kvalite služieb (aby sme dlhšiu aklimatizáciu zvládli) sme podriadili všetko. Naša cesta je pritom tou najkrajšou a najscénickejšou, presne pripravená na mieru národa, pre ktorý sú Tatry a Fatra domovom.

Na vrchol Kilimandžára vyšiel aj môj brat Palo a teraz sa tu fotí s rúškom na ústach, ktorá mu uberá kyslík, ale to mu teraz vôbec nevadí, je aklimatizovaný. Potom sa fotí na najvyššom bode Afriky v stojke na hlave. Iní vyliezajú na tabuľu hore. Máme dosť síl a bláznime sa, vychutnávame si náš spoločný úspech.

Vrcholové fotografie, z ktorých sa môete inšpirovať na svoju vlastnú pózu nájdete na tomto mieste v mojom blogu o Kilimandžáre. 

Keď hovoríme o zdolaní Kilimandžára tak ešte stále to nie je pravda. V tejto chvíli sme Kilimandžáro iba „zhorali“ a zdoláme ho až keď budeme dole. Zostup z Kilimandžára je však prekvapujúco rýchly. Keď si budete študovať našu 8 dňovú Lemosho – BUBO cestu, tak zistíte, že na zostup máme iba jeden deň. Teraz posielam všetkých ľudí dole a čakám na dvoch posledných. Aj keď sa na vrchole neodporúča stráviť dlhý čas, ako šéf expedície Kilimandžáro BUBO – route mám túto povinnosť. Aspoň takto to cítim. Prichádzajú aj poslední dvaja makači, ktorí sa museli kusnúť, preklenúť zimu, vyčerpanie, výškovú chorobu. Prišli dve a pol hodiny po tých prvých, je 9.00 hodín ráno a slniečko svieti silnejšie. Stále je tu prekrásne, magicky a výhľad z vrchu je skutočne do nekonečna. Kilimandžáro je najvyššie stojaca hora na celom svete. Pod nami nič nie je, všade naokolo či na sever v Keni, alebo na juhu v Tanzánii sú nekonečné rovinaté savany, tie ktoré poznáte z najlepšieho safari na svete. Amboseli a Masai Mara v Keni, Ngoro Ngoro, Tarangire a Serengeti v Tanzánii. Mal som v živote to šťastie, že som tu na safari bol viac razy a pozajtra vyrážam na dve noci, na ďalšie trojdňové safari, tam dole na nedozernú rovinu, kde stále prebieha najväčšia migrácia zvierat na našej planéte. Teraz si však podáme ruky, odfotíme sa, posledný krát sa úprimne objímeme a ideme dole. Na Stella pointe sme o 9.30 a zajtra, o takomto čase, sme už možno dole v civilizácii na parkovisku, kde si dáme zaslúžené pivo Kilimanjaro a stretneme sa s našim šoférom, ktorý nás odvezie na obed do mestečka Moshi a následne do hotela v Arusha, kde nás čaká vaňa a hotelový bazén.

Zbiehame suťoviskom dole a je to rýchle to áno, ale mne to pripadá nekonečné a akési dlhé. To sme naozaj toľko šľapali hore? Sprievodca mi ukazuje, ktorou cestou sme šľapali hore a teraz ideme dole paralelne. Po 11 hodinách čiže hodinku pred obedom sme v našom tábore. Stany stále stoja a tak sa na hodinku vystriem. Keby som nečal hore mám 3 až 4 hodinky oddychu. Potom obed, teplý čaj, studené šampanské (stačí „izbová“ teplota) a ideme dole.

To čo si na Kiliandžáro prinesieme si aj odnesieme, je jasným pravidlom. Zahodiť plechovku, obal z tyčinky, to by žiaden klient BUBO neurobil, to viem. V tomto odseku by som však rád išiel hlbšie. 

Z Base Campu podľa vášho zdravotného stavu zídete do High campu alebo až do kempu Mweka. U nás mala Zuzka veľký problém s kolenami a tak sme ostali vyššie v High kempe. Tu sa poďakujeme našim sprievodcom a nosičom. BUBO dodržiava pravidlá organizácie KPAP (Kilimanjaro Porters Assistance Project), ktorej sme hrdým členom. Táto organizácia presadzuje etické výstupy na Kilimandžáro a udržateľný turizmus. Je to presne v súlade s filozofiou BUBO, teda tým, čo robím už 30 rokov. Na Slovensku nenájdete inú cestovku, ktorá robí takú charitu ako my. Na Slovensku nenájdete cestovku, ktorá je členom KPAP. Taktiež minimum firiem na Slovensku robí charitu toľko rokov. Nie sme múdrejší, iba sme viac chodili po svete a tak sa z hlúpeho Jana skôr stal scestovaný Janko a Janko videl, že charita sa vo svete robí a že to má význam. O tom prečo pomáhať Afrike som napísal blog, kde vysvetľujem, že to nie je vhadzovanie do čiernej diery.

Na Kilimandžáre má s nami aj ten posledný nosič stravu 3x denne. Každý z tých, čo sa o nás starajú celých 8 dní má slušnú turistickú výstroj. V neposlednom rade dostávajú vyšší plat a bakšiš – ďakovné, na ktoré sme sa celá skupina v High kempe zložili a rozdeľuje sa taktiež seriózne, maximálne čestne a prehľadne. Všetko musí byť podľa štandardov KPAP, ktoré sa kontrolujú. Teraz ich kontrolujem ja osobne. Každý príde, dostane peniaze, vysvetlí sa mu prečo dostal toľko a on to podpíše. Ani cent si nenecháva cestovka či ranger, neexistuje tu žiadny podvod. Ibrahim mi hovorí, že ďakuje za peniaze, že teraz môže opäť zaplatiť školu svojim deťom. Ďalší nosič mi ďakuje „danke schon“ asi vie, že mám nemecké meno hmm? Musím povedať, že som bol dojatý.

Mnohí nosiči aj horskí sprievodcovia tvrdia, že chcú pracovať už iba pre BUBO. Je dôležité si udržiavať dobré vzťahy. Služby sú na tomto princípe založené. Personál musíte trénovať, ale musí byť aj lepšie zaplatení. Každý vie, čo je pre neho dobré a títo ľudia to vedia. Oceňujú náš seriózny prístup. My Slováci sa nevyvyšujeme, sme priateľskí a v horách sme bojovníci. Na Kilimandžáre sú pre nás dvere otvorené.

Na Kilimandžáro je možné vystúpiť kedykoľvek počas roka, pretože jeho blízkosť k rovníku znamená, že teplota počas roka príliš dramaticky nekolíše. Región skôr zažíva mokré aj suché obdobie, ktoré bude určovať najlepší čas pre trekking. Všeobecne je najlepšie stúpať na Kilimandžáro, keď je suché počasie, pretože zrážky môžu viesť k blatistým, klzkým a snehovým podmienkam na hore. To znamená, že je lepšie vyhnúť sa obdobiu dažďov od konca marca do začiatku júna (apríl, máj). Niekedy býva problém aj s novembrom, ktorý je prezentovaný ako obdobie krátkych dažďov. Všetky fotografie v mojom veľkom blogu sú z novembra. Najlepší čas na výstup na Kilimandžáro je december až marec a jún až október. No žiadne počasie nie je garantované a preto si zoberte kvalitnú výbavu, ktorú odporúčam v blogu Výstroj na túru do vysokých hôr. Značne populárne sú výstupy za splnu či novu (nájdete v 4 bode v blogu Kilimanjaro - otázky a odpovede). Taktiež výstupy na Vianoce, na Silvestra pre páry na Valentína a výstupy ako narodeninový darček.

Na Kilimandžáro vedie 7 výstupových trás - Marangu, Machame, Lemosho, Shira, Rongai, Severný okruh a Umbwe. Domorodí sprievodcovia ich vtipne premenovali na „Coca Cola route“ či „Whiskey route“ atď. Trasy Marangu, Machame a Umbwe sa všetky približujú k vrcholu z juhu hory. Trasy Lemosho, Shira a Severný okruh sa približuje od západu. Trasa Rongai sa blíži k Uhuru od severu. Za 30 rokov sme my v BUBO prešli všetky a po náročných prípravách sme pripravili našu trasu – BUBO route. Je založená na najscenickejšom výstupe, na trase na Lemosho route. Lemosho je zároveň najobľúbenejšou trasou horských sprievodcov, kde je percento úspešných výstupov ich klientov na vrchol nad 90%. Lemosho je excelentou 5 hviezdičkovou trasou. Negatívom je, že je to dlhšia a teda drahšia trasa. My sme Lemosho route upravili a prispôsobili pre potreby Slovákov. Taktiež sme dotiahli množstvo detailov, čo sa týka servisu. Následne som s klientami Kilimandžáro BUBO route vyskúšal. Mojim osobným cieľom je, aby po Kilimandžáro BUBO route vystúpilo na vrchol vždy 100% mojich klientov. Podrobný popis BUBO route s vyše 130 originálnymi fotografiami nájdete v mojom blogu o Kilimandžáre. Samy si utvorte svoj názor. Zatiaľ 100% úspešnosti držíme =) !!!

Bez cestovnej kancelárie, je vstup do národného parku Kilimanjaro zakázaný. Absolútnym základom úspechu dobyť vrchol je preto výber dôveryhodného partnera - cestovnej kancelárie. Z mnohých ľudí, ktorí sa pokúšajú vystúpiť na Kilimandžáro, odhady naznačujú, že na vrchol sa v skutočnosti dostane iba 50 - 60%. So správnym touroperátorom a na správnej trase sa tieto šance zvyšujú na viac ako 90%. Pretože na africkom trhu vládne veľmi tvrdá konkurencia urobte si určite prieskum, čo je a čo nie je v cene. Na Kilimandžáro exituje vyše 200 lokálnych operátorov a vy tu dostávate presne to, za čo si platíte. Lacná cena = zlý servis. Zlý servis = menšie šance na úspech. Kvalitu si viete zistiť z referencií, z dlhodobého dobrého mena touroperátora. Ide mu o rýchly profit, alebo má dlhodobú víziu? Platí svojich sprievodcov a nosičov čestne a dobre? Majú jeho nosiči kvalitnú trekovú výbavu? Akú má úspešnosť výstupu na vrchol? Kvalitu služieb priamo na mieste porovnáte pri treku v jednotlivých táboroch kde stretnete iné skupiny. No tu už Vaše rozhodnutie z domu neviete zmeniť, už je neskoro. Každopádne najdôležitejším porovnaním bude, ak zdoláte vrchol! Veľa šťastia prajem.