Genocída v Kambodži - vysvetlenie a odkazy

Na pochopenie udalostí, ktoré sa odohrali v Kambodži v 70. rokoch, by ste mali rozumieť celkovej regionálnej podstate konfliktov. Francúzsko ovládalo v juhovýchodnej Ázii tri krajiny – Vietnam, Laos a Kambodžu. Tieto tri krajiny sa zvykli spoločne nazývať Francúzska Indočína a po skončení druhej svetovej vojny sa toto zoskupenie krajín začalo pomaly rozpadať. Vietnam vyhlásil nezávislosť 2. septembra 1945, v deň skončenia vojny. Francúzsko ju však neuznalo a o reálne ukončenie francúzskej koloniálnej moci sa bojovalo až do roku 1954 v prvej indočínskej vojne. Laos a Kambodža sa postupne pridali v roku 1953.

Pre pochopenie udalostí, ktoré priamo prispeli ku genocíde v Kambodži by sme si potrebovali vysvetliť aj udalosti Vietnamskej vojny. Podrobnejšie sa tejto téme venuje moja kamarátka Angelika v blogu Vietnamská vojna (1. časť). Aby ste pochopili všetky súvislosti, odporúčam si prečítať jej dvojdielne vysvetlenie vojny vo Vietname, krajine, ktorú v BUBO tak milujeme a dnes patrí k najnavštevovanejším destináciám.

Kráľom Kambodže sa po jej samostatnosti stal Norodom Sihanouk. V tom čase mal iba 31 rokov a jeho vláda čelila náročnej politickej situácii. Mal však dobrú myšlienku a krajinu chcel viesť cestou neutrality. Vo svete rástlo napätie medzi svetovými mocnosťami, USA a Sovietskym zväzom. V Kórei sa práve skončil trojročný konflikt medzi juhom podporovaným Spojenými štátmi a Čínou a Sovietmi podporovaným severom. Krajina sa rozdelila pozdĺž 38. rovnobežky, a tak je rozdelená dodnes. Podobný konflikt začal naberať na obrátkach v susednom Vietname.

Na území Kambodže sa v tom čase nachádzalo veľa jednotiek z vietnamského Viet Minhu. Na ženevskej konferencii v roku 1954 sa však podarilo Kambodži dosiahnuť vytlačenie týchto jednotiek z jej územia za cieľom posilnenia neutrality krajiny. Počas konfliktu medzi severom a juhom Vietnamu však vietnamská ľudová armáda využívala východ Kambodže, ktorým prechádzali zásobovacie cesty, ktoré podporovali Viet Cong v južnom Vietname. Tieto tunely viedli cez celú východnú časť Laosu, s ktorým má Vietnam najdlhšiu hranicu a taktiež cez celú východnú časť Kambodže. Ho Či Minova cesta prechádzala až k Thajskému zálivu do pobrežného mesta Sihanoukville, ktoré bolo hlavným zásobovacím centrom jednotiek severného Vietnamu v Kambodži.

Kráľ toleroval aktivitu jednotiek severného Vietnamu vo svojej krajine, pretože nemal na výber. Nechcel sa prikloniť na stranu južného Vietnamu a USA, no zároveň si uvedomoval, že Kambodža je v porovnaní so severným Vietnamom príliš slabá a pokiaľ by došlo ku konfliktu, nedokázala by sa ubrániť. K tomuto tolerovaniu bol „dotlačený“ aj predstaviteľmi komunistickej Číny. Veľkú úlohu v tomto zohral Čou En-laj, ale aj zakladateľ komunistickej Číny Mao Ce-tung. Tým sa prístup kráľa páčil najmä preto, lebo sa snažil krajinu dištancovať od vplyvu USA.

Severný Vietnam mal ešte viac svojich jednotiek v Laose a tým pádom by mohlo dôjsť k napadnutiu zo severu aj z východu a Kambodža by sa s veľkou pravdepodobnosťou neubránila. Tento vývoj situácie znepokojil vládnych predstaviteľov USA a preto sa v roku 1969 rozhodli podniknúť radikálny krok. V tomto čase bolo úlohou najvyšších amerických predstaviteľov stiahnuť sa z juhovýchodnej Ázie, najmä z Vietnamu so cťou. Vojna vo Vietname a desiatky tisíc obetí medzi mladými Američanmi spravili túto vojnu extrémne nepopulárnu na domácej pôde a dodnes je to vyčítané bývalému prezidentovi Lyndonovi B. Johnsonovi ako najhoršie politické rozhodnutie jeho kariéry.

Operácia Menu bola schválená americkým prezidentom Richardom Nixonom a začala sa 18. marca 1969 a prebiehala celý rok. Nixon pri svojom zvolení v roku 1968 prisľúbil, že konflikt vo Vietname sa bude snažiť ukončiť diplomatickou cestou a posnaží sa, aby USA utrpelo čo najmenej obetí. Týmto si získal veľkú popularitu u americkej väčšiny. Komunistické sily na začiatku roka 1969 obnovili útoky na ciele v Južnom Vietname vrátane oblasti Saigonu (dnešné Ho Či Minovo Mesto), čo Nixonova vláda vnímala ako porušenie predchádzajúceho porozumenia z roku 1968, ktorú medzi sebou uzavreli severný a južný Vietnam. Tento krok Severný Vietnam zopakoval a Nixon odobril rozhodnutie vrcholných predstaviteľov amerických vojsk v juhovýchodnej Ázii. To znamenalo oslabiť severný Vietnam zbombardovaním ich zásobovacích ciest, najmä tých v Kambodži.

Argumentácia niektorých vrcholných vojenských predstaviteľov vo Vietname bola, že pri tomto bombardovaní by nemalo dôjsť k civilným obetiam. Niektorí tvrdili, že pravdepodobne sa nebude dať vyhnúť nejakým civilným obetiam (Američania majú pre tento fenomén termín „collateral damage“ - vedľajšie straty). Operácia dostala názov „Menu“, pretože bola vykonaná v šiestich krokoch - Breakfast, Lunch, Snack, Dinner, Supper, Dessert (raňajky, obed, „prehryznutie“, večera, neskorá večera, dezert). Týmito krycími výrazmi boli označené základne a miesta, ktoré sa bombardovali. Na bombardovanie sa využili bombardéry B-52 Stratofortress.

Celá táto operácia bola pred americkou verejnosťou utajená. Jedným z oporných Nixonových argumentov pri zvolení bolo, že ukončí pôsobenie amerických vojakov v tomto konflikte. Keby sa verejnosť dozvedela, že došlo k bombardovaniu neutrálnej krajiny, pri ktorom podľa niektorých zdrojov zahynulo až 150 000 nevinných civilistov, Nixonova popularita by rapídne klesla a vyvolalo by to ďalšiu vlnu protestov po krajine.

Vedenie krajiny princom Sihanouk však nebolo populárne u všetkých politických predstaviteľov Kambodže. Norodom Sihanouk sa vzdal titulu kráľa v roku 1955, pretože kráľovská funkcia bola v Kambodži viac ceremoniálna ako výkonná. Kráľom sa v tom čase stal jeho otec a po jeho smrti v roku 1960 mal na trón nastúpť znova Norodom. No on si ponechal titul princa, aby sa mohol priamo zapájať do politiky krajiny. Týmto mal oveľa väčšiu moc a stále mal podporu od lokálneho obyvateľstva, ktoré ho vnímalo ako lídra, ktorý dopomohol k samostatnosti krajiny a zachovaniu neutrality počas vietnamskej vojny.

V období bombardovania Američanmi rástol odpor voči komunistom v krajine a popularita princa Sihanouka klesala. Krajina bola destabilizovaná a mnohí vrcholní politickí predstavitelia tvrdili, že krajina strácala svoju národnú identitu. Jedným z týchto predstaviteľov bol aj Lon Nol. Ten síce princa podporoval, no zároveň jasne vyjadroval svoj antikomunistický a pronárodný postoj. Tým si získal popularitu medzi mestským obyvateľstvom, elitami a aj ľuďmi z vidieka, ktorí mali strach z rastúceho vplyvu komunistov. Princ Sihanouk v roku 1970 odcestoval na politickú cestu do Francúzska, Sovietskeho Zväzu a Číny. V čase jeho neprítomnosti sa odohrali v hlavnom meste Phnom Penh obrovské protesty proti Vietnamu.

18. marca 1970 Lon Nol a jeho politický kolega Sisowath Matak si vynútili hlasovanie kambodžského parlamentu za odstránenie Sihanouka z pozície lídra krajiny počas jeho neprítomnosti. Môžeme teda hovoriť o prevrate, ku ktorému však nedošlo v uliciach, ale priamo v parlamente. Novým lídrom krajiny sa stal Lon Nol a monarchia bola toho istého roku povalená. Z Kambodže sa oficiálne stala Khmérska republika.

Nová vláda Kambodže bola podporovaná USA. Keď sa Sihanouk dozvedel o prevrate, nachádzal sa v tom čase v Pekingu s predstaviteľmi komunistickej Číny. Vtedajší premiér Zhou Enlai dotlačil Sihanouka do podporty menšej komunistickej skupiny v Kambodži, ktorí boli známi pod názvom Červení Kméri.

Červení Kméri boli z počiatku malou politickou skupinou zloženou zo študentov a intelektuálov v 50. rokoch. Väčšina z jej zakladateľov a predstaviteľov študovali vo Francúzsku, ako aj Saloth Sar, neskôr známy ako Pol Pot. Ten sa počas štúdia stal členom Francúzskej komunistickej strany a keď sa v roku 1953 vrátil do Kambodže, stal sa tiež členom Kampučskej ľudovej revolučnej strany (KPRP), ktorej cieľom bolo povaliť monarchiu. Strana sa neskôr premenovala na Kampučskú stranu pracujúcich (WKP) a Pol Pot bol jedným z jej ústredných členov.

Lídrom strany a Pol Potovým mentorom bol Tou Samouth, ktorý bol v roku 1962 zavraždený za záhadných okolností, údajne kambodžskou vládou. Niektorí však tvrdia, že aj niektorými členmi jeho vlastnej strany. Za jeho nástupcu bol zvolený práve Pol Pot, ktorý začal riadiť vývoj strany. Ten sa utiahol do vidieckych častí krajiny, odkiaľ riadil stranu, z ktorej bolo vylúčených viacero starších členov pre ich prílišnú „provietnamskosť“. Pol Pot počas nasledujúcich rokov navštívil viackrát Čínu, kde dostával od komunistických predstaviteľov lekcie a tipy o tom, ako nastoliť komunistickú vládu v krajine. Ako už bolo spomenuté, Čínu navštevoval aj princ Sihanouk, no ten o Pol Potových návštevách Číny nevedel.

Červení Kméri začali byť ku koncu 60. rokov podporovaní severným Vietnamom, najmä čo sa týka zbraní a vybavenia. Začali sa pomaly stavať proti režimu princa Sihanouka a kambodžská armáda nemala dostatočné vybavenie na reakciu proti začínajúcim nepokojom. Červení Kméri začali ovládať celý severovýchod krajiny aj s pomocou vojsk severného Vietnamu. Po tom, ako Sihanou verejne podporil Červených Kmérov, ich počet narástol takmer 10-násobne. Strana sa oficiálne volala Komunistická strana Kampuče. Do roku 1975 sa postupne podarilo tejto strane a jej členom obsadiť takmer celú Kambodžu a bola len otázka času, kedy dobyjú aj hlavné mesto.

Režimu Lon Nola podporovaného USA pomaly dochádzali zbrane a munícia a jeho koniec sa blížil. 12. apríla 1975 boli Američanmi evakuovaní z hlavného mesta americkí obyvatelia a niektorí spojenci režimu z radov Kambodže. Tí, ktorí mesto neopustili, boli dolapení Červenými Kmérmi a popravení na Olympijskom štadióne v Phnom Penh. 17. apríl sa oficiálne označuje za deň, kedy bol Phnom Penh dobytý.

Od roku 1975 sa Kambodža oficiálne nazývala ako Demokratická Kampučia. Ako prvý krok novej, komunistickej vlády, došlo k vysťahovaniu všetkých veľkých miest. Phnom Penh, Siem Reap, Battambang a Sihanoukville boli iba tými najväčšími, odkiaľ museli obyvatelia nútene odísť na vidiek. Celá spoločnosť Kambodže sa mala podľa novej idey komunistickej vlády úplne zmeniť a z krajiny sa mala stať poľnohospodárska komunistická spoločnosť. Mestá boli novou vládou vnímané ako kapitalistické miesta, kde sa stretávala intelektuálna elita.

Za ideu a revolúciu, ktorej cieľom mala byť čisto agrárna spoločnosť, môže vďačiť Pol Pot najmä komunistickej Číne. Tí samozrejme tento nápad nevymysleli, no poradili mu spôsoby, akými ich môže implementovať. On však zvolil oveľa radikálnejší prístup, z ktorého bola nakoniec prekvapená aj Čína samotná. Obyvatelia miest si mysleli, že sa po niekoľkých dňoch, respektíve týždňoch vrátia naspäť do miest a svojich domovov, no nestalo sa tak. Možno sa pýtate, ako je možné, že sa podarilo takýmto spôsobom vysťahovať milióny obyvateľov z miest? Na to existuje veľmi jednoduchá odpoveď. Vojaci nového režimu začali rozširovať informácie, že Američania budú bombardovať veľké mestá. Mnoho obyvateľov si ešte pamätalo hrôzy spojené s bombardovaním USA pred niekoľkými rokmi, a preto týmto správam uverili.

Pri tomto násilnom vysťahovaní z miest odchádzali niekoľko kilometrov dlhé, súvislé davy ľudí. Ak nechceli pokračovať, boli nútení ísť ďalej vojakmi so zbraňami. Vonku niekedy boli veľké horúčavy a mnoho ľudí neprežilo už len tieto pochody. Spoločnosť sa rozdelila na „starých“ a „nových“ ľudí. Tieto prídavné mená však neodkazovali na vek, ale na stav obyvateľstva. „Starí“ ľudia boli tí, čo už na vidieku bývali predtým. „Noví“ boli tí, čo prišli z miest. K nim sa vojaci režimu správali oveľa horšie.

Najvplyvnejšími ľuďmi v Demokratickej Kampučei sa stali Pol Pot, ktorý sa stal novým premiérom. Ieng Sary bol jedným z predstaviteľov centrálnej komisie komunistickej strany. Spolu s ním rovnakú úlohu zastával aj Son Sen, ktorý sa staral o bezpečnosť politickej strany. Za hlavného strojcu ideológie, ktorú strana presadzovala, sa označuje Nuon Chea. Princ Sihanouk odstúpil z pozície hlavy štátu 2. apríla 1976. Novým „lídrom“ krajiny sa stal predstaviteľ prezídia Khieu Samphan a princ Sihanouk bol zavretý do domáceho väzenia.

Vzťahy s okolitými krajinami, najmä Thajskom a Vietnamom sa dostali na bod mrazu. Komunistická strana Kambodže bola podporovaná čínskou komunistickou stranou. Čína nechcela silnejúci vplyv Vietnamu v regióne, s ktorým zdieľa hranicu a ktorý bol podporovaný Sovietskym zväzom. Vzťahy medzi ZSSR a Čínou boli od Stalinovej smrti na veľmi zlej úrovni. Rok v krajine sa oficiálne zmenil na rok 0, čo malo znamenať symbolický nový začiatok krajiny.

Nový režim sa začal systematicky zbavovať ľudí, ktorí pre neho predstavovali hrozbu. Sem patrili vojaci bývalého režimu, ale aj učitelia, doktori alebo právnici. Patrili sem však aj ľudia, ktorí nosili okuliare. Tí boli totiž vnímaní ako inteligentní. Akonáhle ste rozprávali cudzím jazykom, boli ste vnímaný ako inteligentný, čo znamenalo automatickú popravu. Popravení boli aj príslušníci iných etník, ako napríklad Vietnamci alebo Čamovia, ktorí obývali najmä východ krajiny.

Státisíce ľudí bolo pozatváraných do viac ako stoviek väzníc po celej krajine. Tam boli na dennej báze mučení a neskôr popravovaní. Veľké skupiny ľudí boli popravované na takzvaných „Killing fields“ (vraždiacich poliach). Boli to veľké polia, kde sa ľudia zhromaždili do más a vojaci ich zabíjali. Keďže vtedajší režim nemal dostatok munície, bežnými praktikami bolo, že sa ľudia zabíjali sekerami, motykami a podobnými predmetmi. Neskôr boli pochovaní nahí do masových hrobov. Takýchto hrobov sa v krajine našli desiatky a odhaduje sa, že môžu dovedna obsahovať až 1 milión obetí.

Deti sa zabíjali podobným spôsobom. Jeden vojak dieťa vyhodil do vzduchu a druhý ho pri páde napichol na bajonet svojej pušky. V iných prípadoch zase zobrali malé deti, ktoré búchali o strom až kým nepodľahli zraneniam. Toto bol osud ľudí, ktorí boli pre režim nepohodlní. Zvyšok ľudí ostal pracovať na ryžových poliach. Ich hlavnými úlohami bolo kopať zavlažovacie kanály a zbierať z políčok ryžu. Ani títo ľudia však nežili v lepších podmienkach. Denne pracovali približne 14 hodín s minimom jedla a vody za vysokých teplôt, ale aj dažďa a búrok. Desiatky tisíc ľudí umreli od hladu, na rôzne choroby a poranenia. V tomto čase lekári neexistovali, keďže boli zlikvidovaní medzi prvými.

Je veľmi ťažké odhadnúť, koľko celkovo si vyžiadalo obetí besnenie vtedajšieho režimu. Väčšina historikov sa zhoduje na čísle 1,5 milióna, niektoré odvážnejšie tvrdenia, najmä lokálnych obyvateľov, hovoria o čísle 3 milióny. Jedno je však isté, v tomto čase prišla Kambodža približne o jednu štvrtinu svojej populácie. Mnoho ľudí zomrelo aj po oficiálnom skončení genocídy, keďže bola celá jedna generácia lekárov vyvraždená, a ľudia tak zomierali aj na bežné choroby alebo zranenia.

Kambodža okrem vlastného obyvateľstva podnikala občasné výpady do hraničných dedín vo Vietname, kde vraždili civilistov. Vietnam na toto odpovedal a začal mobilizovať jednotky, ktoré mali proti týmto kambodžským výpadom bojovať. Ku koncu roku 1978 došlo vo Vietname k rozhodnutiu, že kambodžský režim bude nutné zastaviť priamou vojenskou intervenciou. V decembri sa teda armáda, ktorá bola oveľa väčšia a skúsenejšia, vydala cez hranicu a rozhodla sa zhodiť vtedajší režim.

Na vietnamskej strane boli utečenci, ktorí boli stúpencami bývalého režimu a pomáhali formovať opozíciu. Jedným z nich bol aj Hun Sen, ktorý je doteraz jedným z najvyšších ústavných činiteľov v Kambodži. Vietnamským vojskám sa podarilo dobyť Phnom Penh 7. januára 1979 a predstavitelia Červených Kmérov boli nútení uniknúť do vidieckych častí krajiny na hranicu s Thajskom. Moci v krajine sa však vzdať nechceli a k ich úplnému rozpadnutiu došlo až po smrti Pol Pota v roku 1998. Bývalý kráľ Sihanouk založil v exile novú vládu a vyhlásil sa za prezidenta. Napriek tomu, že táto vláda bola uznávaná OSN, tak obyvatelia Kambodže ju neuznávali. Posledné vietnamské vojská odišli z Kambodže až v roku 1989.

Vláda dosadená Vietnamom bola neskôr zvrhnutá a v roku 1993 bola prijatá nová ústava, ktorá opätovne vyhlásila Sihanouka za kráľa. Lídrom krajiny ostal až do roku 2004, kedy abdikoval a novým kráľom sa stal Norodom Sihamoni. Sihanouk zomiera ako 89-ročný v Pekingu v roku 2012. Bývalý kráľ v minulosti vykonal niekoľko rozhodnutí, za ktoré môže byť dnes niektorými vnímaný ako kontroverzný. No faktom ostáva, že bol prvým lídrom samostatnej Kambodže a krajinu viedol po desiatky rokov.

Čo sa však stalo s Pol Potom? Pol Pot nebol nikdy trestne stíhaný za činy, ktoré vykonal proti vlastnému ľudu. V džungli zotrval až do konca svojho života. Viedol Červených Kmérov až do roku 1997, kedy sa proti nemu obrátili vlastní dôstojníci a uvrhli ho do domáceho väzenia. Oficiálne zomrel v roku 1998 na zástavu srdca, no mnohí historici si myslia, že bol otrávený. Pol Pot sa dožil 72 rokov. Ďalší predstavitelia vtedajšieho režimu, ako napríklad Ieng Sary, dostal od vlády milosť a zomrel až v roku 2013 vo veku 87 rokov. Nuon Chea bol od roku 2007 stíhaný za zločiny proti ľudskosti a bol právoplatne odsúdený na doživotie. No ďalší rozsudok vrátane genocídy nenadobudol právoplatnosť, pretože Nuon Chea zomrel počas odvolacieho konania. Zomrel až v roku 2019 vo veku 93 rokov. Khieu Samphan, oficiálny líder vtedajšej Kambodže, bol právoplatne odsúdený a žije dodnes (júl 2026).

Na pochopenie genocídy v Kambodži nestačí len poznať priebeh udalostí medzi rokmi 1975 až 1979. Na to musíme poznať históriu z čias bojov o samostatnosť a z čias Vietnamskej vojny. Genocída samotná je čiernou škvrnou v histórii tejto malebnej krajiny juhovýchodnej Ázie a ide o jednu z najčernejších škvŕn v nedávnej histórii ľudstva. Kambodžská populácia prišla za 4 roky o štvrtinu svojej populácie, no dnes je jej populácia na hodnote 18 miliónov a o genocíde nemajú problém rozprávať. Vnímajú to ako súčasť ich histórie a radi na to poukazujú, aby sa podobné udalosti už nikdy nezopakovali. My sa s malými skupinami vraciame do Kambodže už 33 rokov a rovnako zastávame názor, že o týchto udalostiach je potrebné hovoriť.