Vypočujte si tento blog načítaný umelou inteligenciou.
Našli ste chybu? Kontaktujte nás.
Tento blog je treťou časťou tzv. plavebného denníka Ľuboša Fellnera. Prvé dve časti nájdete na odkazoch:
18. apríl
Podla mňa nie som až taký neznesiteľný. Na Sv. Helene sa mi neuveriteľne páčilo. No začal som tu zle.
Ráno som si v hlavnom meste Jamestown robil selfie video do jedného z blogov a ten režisér z profesionálneho štábu z nemeckej TV na mňa zakričal, nech mu nelozím do obrazu. Reagujem: „Ty arschloch nemecký, rozbijem ti hubu, ak sa so mnou nebudeš rozprávať slušne. Už druhý raz si na mňa takto zakričal, a to ti hovorím, že posledný raz.”
Teraz sa za to hanbím. Uznávam, že som to prehnal, no jeho partnerka mu nosí ťažkú bagáž a, celkovo, neviem sa dovolať manželke Miške domov... Teraz keď toto píšem, si uvedomujem, že mi z tej dlhej plavby kvapká na karbit. No musím povedať, že Nemec sa zľakol... Musel som vyzerať dosť nepríčetne =)
Ráno internet išiel, no potom vypadol a nič nešlo. Ostal som vo vzduchoprázdne. Nič tu na Sv. Helene poriadne nefunguje. Išli sme sem šesť dlhočizných dní z izolovaného Tristanu a predtým som bol už dlho na cestách. Už od Falklandov. Kapitán musel zapnúť oba motory a napriek tomu nám to z Tristanu trvalo tak dlho a za celý ten čas sme nestretli žiadnu inú loď.
Tú izolovanosť vidieť na otváracích hodinách. Chlapík za bránou vpravo pri múzeu predáva vo svojom stánku street food - fish cakes. „Včera som vás tu nevidel,” hovorím mu. „Ale nie, bol som tu, mám otvorené od 11.00 h do 13.00 h. Vtedy tu som.” Takže takéto otváracie hodiny tu majú.
Na Sv. Helene je úžasná káva, no ak nie je jedna z najlepších, je jedna z najdrahších. Balenie 250 g sa predáva v Európe za vyše 250 libier. Prišla loď, turisti, hurá. Všetci o nás vedia, sme veľká vec. „Vieš, loď, to nemáme tak často,” žmurkajú na mňa domorodé babičky. Včera bola kaviareň, kde dostať kávu, otvorená, ale dnes je opäť zatvorená. Majú šancu mať najlepší kšeft za posledné mesiace a oni neotvoria. Tomuto sa hovorí štýl. Napriek tomu, že káva je taká drahá, sa neoplatí predávať. Tí ľudia ju nevyrábajú kvôli zisku, oni chcú iba niečo zmysluplné robiť.
Včera ma na golfovom ihrisku zoznámili s jedným z predstaviteľov boardu v golfovom klube. Išiel som odtiaľ peši dole do mesta, zastavil mi autom a zobral ma na polcestu, kde býval. „Dôchodok beriem z UK a žijem tu. Pokojný život...” konštatuje.
Fotografie a viac textu o ostrove nájdete v mojom encyklopedickom blogu: Britské zámorské územia.
Potom ma naložila Elaine Bennett, ktorá prevádzkuje bazén dole za hradbami. Je veľmi milá, evidentne má indické korene. Jej otec nás čaká dole, môže mať 70, ale je stále plný sily a, evidentne, v bazéne veľa pláva. Obaja sú prototypom slušnosti a tvrdej práce a ukážkou, že šport pomáha k plnšiemu a uspokojivejšiemu životu.
„Na Ascension majú pláže s krásnym pieskom, no teraz tam dvoch zabili žraloci, a tak sa nekúpu. Pozdrav ich a povedz, že si bol s Elaine Bullcow. Takto ma tam prezývajú.“ Rodina Bennett’s má vo svojom znaku byvola či býka a má, evidentne, meno nezlomných ľudí. „Pomohla si mi, napíšem o tebe do svojho blogu,” hovorím.
Mnoho „Svätých” pracuje na Ascensione, napríklad Jimmi Jung, ktorého som stretol a odfotil pred kostolom svätého Jamesa. Robil tam dvadsať rokov pre PanAm, "vytváral civilizáciu"… No jeho domovom je Svätá Helena a je tu rád. „Svätí“ však pracujú hlavne na Falklandoch. Na oboch ostrovoch (Ascension aj Falklandy) sú veľké britské vojenské základne a Briti tam sypú veľa peňazí, a tak si každý zarobí viac.
Generálny manažér Malvina’s House v Stanley, čo je jednoznačne najväčší hotel a najlepší na celých Falklandoch, je zo Svätej Heleny. Každý tu na svätej Helene vie, aký úspech dosiahol.
Najexotickejší golf sveta? #
Včera som nemal silu písať, ten golf ma totálne odrovnal. Tým, že tu na lodi nič fyzicky nerobím, kondička ide dole. Osprchoval som sa a aj to som sa veľmi musel premáhať... A zaľahol som skoro.
Priznám sa, som strašný golfista. Hrávam tento šport roky a nijako ma to nepoznačilo. Nič sa na mňa nenalepilo. No o to radšej golf hrávam, a to na tých najčudnejších miestach Zeme. V každej krajine idem okrem klasického spoznávania rád do najlepšej reštaurácie štátu, na najvyšší vrch, k majáku, atď… A jedna z vecí je aj golf.
Hral som medzi "komunistami" (idea Juche) v Severnej Kórei, medzi "ľudožrútmi" (no Ok niekedy ešte niekoho zbaštia...) na Bismarckových ostrovoch, na ihrisku prezidenta, ktorého rodina vyvraždila 40 % svojho národa, na rope položenej Rovníkovej Guinei (a USA sú s ním výborní priatelia).
Hral som na najsevernejšom ihrisku sveta a aj na najjužnejšom a, logicky, chcem hrať na tom najizolovanejšom či najvzdialenejšom. No a to je tu - na Svätej Helene.
Viac sa dočítate v mojom výbere:
Akých má Svätá Helena konkurentov? Iba dvoch, a to oboch tu v južnom Atlantiku. Tristan da Cunha je najizolovanejším obývaným ostrovom a hrdí sa golfovým ihriskom. Conrad Glass (policajný inšpektor na Tristane) mi hovorí, že deväťjamkový "skvost" položený hneď vedľa Edinburgh of the Seven Seas (jediná osada územia) už žiadne ihrisko nemá.
Britský administrátor tohoto ostrova pred pár týždňami zomrel a on bol predseda golfového klubu a jediný skutočný hráč. Toto nemožno považovať za golfový klub a podľa kvality ani za regulérne golfové ihrisko. Jamka bola ako keby ste do ílu vydľabli rýľom jamu, takú hocijakú. To ihrisko by ste vyrobili za hodinu. No teraz nie je ani to.
Druhým konkurentom je golfové ihrisko na ostrove Ascension, no to nemá ani jeden trs trávy. Je to ako keď som odpálil loptičku na severnom póle a na Antarktíde. Tieto ihriská, to je len taká sranda. O ihrisku na Ascensione píšem v poslednom diele môjho plavebného denníka, lebo aj tam som bol. Môžeme vôbec golfové ihrisko bez trávy považovať za konkurenciu?
Luxusný golf spomínam v blogu Anguilla a Sv. Bartolomej - dva najluxusnejšie ostrovy Karibiku.
Tu na Svätej Helene je trávnaté ihrisko s normálnymi jamkami a funkčný golfový klub so slušnou členskou základňou. Keď som odchádzal, videl som veľa detí, a tak verím, že tento klub, založený v roku 1902, má aj budúcnosť. Golfový klub na Svätej Helene je jednoduchý, nehrajú sa tu na niečo luxusné. Skôr ide o to rozhýbať si kosti a poprechádzať sa hore nad letiskom s výhľadom na najvyšší vrch ostrova - Diana’s Peak.
Ihrisko si hovorí, že je 18-jamkové (mám fotografiu s 18 tou jamkou), treba však jasne povedať, že má 9 jamiek, no 9x sa začína z iného miesta. Určite to nie je najlepšie ihrisko a bunkre majú nie biely, ale červený piesok. Je však aspoň hrateľné.
Unikáty ihriska?
- I. Ihrisko je položené vedľa Longwood House, teda vedľa domu, kde na Svätej Helene žil (a aj zomrel) Napoleon Bonaparte.
- II. V logu a na vlajke Svätej Heleny vidíte vtáčika, je to wirebird - vtáčik, ktorý žije z celého sveta iba tu na tomto ostrove. Prečo o ňom hovorím? Lebo ho v najväčších množstvách na ostrove nájdete práve na golfovom ihrisku.
Zabijete teda dve muchy jednou ranou + Napoleona =) No ten už na tomto ostrove raz zomrel a následne ho presťahovali do Paríža.
Poznámka: Viac fotografií Svätej Heleny nájdete v mojom encyklopedickom blogu: Britské exotické územia
Našich vtáčkarov Napoleon vôbec nezaujíma, im stačí wirebird (kulík svätohelenský).
Do klubu som prišiel taxíkom z Jamestownu. Taxík som mal objednaný vopred s tým, že na ihrisko prídem presne na 14.00 h a otvoria mi. Volali sme do klubu od rána, no nikto nebral. Hlavný tréner a správca v jednej osobe („Brahma”) robí na letisku a povedal, že sa uvoľní o 14.00 h, veď dnes nič neletí. Robí hlavného dispečera a pri „toľkých“ letoch môže hrať golf celé dni + Brahma trénuje miestnu mládež.
Brahma príde a predstaví mi ďalšieho chlapíka, s ktorým budeme hrať: „Zoznámte sa, Ľubo, toto je Happy man.“ Myslím si, že je to prezývka, no nie je, on sa naozaj volá Happy man. Pochádza z Rodézie, teda zo Zimbabwe a hovorí, že dnešná vláda je rovnaká, ako bol Bobby (Mugabe). Je to taký veľký tlsťoch, no snaží sa a je stále pozitívne naladený. Naozaj pôsobí šťastne.
Brahma mi požičia palice (clubs). Jediný problém, ktorý máme, je, že pred klubom dnes natreli podlahu a teta oproti kričí, že tam nemáme stúpať. Mňa už zvozila a teraz to hovorí Brahmovi. „Nestúpaj na podlahu pred klubom.”
A Brahma sa jej pýta, čo má robiť, keďže som prišiel hrať golf a musí mi dať palice. „Nestúpaj, hovorím ti. Aj tak máš byť na letisku!” uzavrie neproduktívnu debatu pani. Všade je to rovnaké. Uškrnieme sa s Brahmom a prosto mi vydá veci. Kúpim si modrý golfistický svetrík bez rukávov a červenú golfistickú čiapku ako darček. A začíname.
Hrám strašne. To vždy, ale teraz ešte horšie. Je to asi tým, že už tri týždne robím plank, začal som postupne a musím povedať, že sa zlepšujem. No zistil som až teraz pri golfe, že som tvrdý ako štolverk. Takže zaraďujem od dnešného dňa strečing a takú kajutovú jogu - musím sa ponaťahovať, bolo to desné. Ale som rád, mám golf veľmi rád, napriek tomu, že to neviem.
Hneď na začiatku mi predstavili pána, ktorý hral paralelne s nami. „Toto je náš doktor, je z Holandska.”
„Včera vás moja žena sprevádzala,” hovorí doktor. „Katinka, však?” reagujem a obaja sa zasmejeme a podáme si ruky. Takto to asi na Svätej Helene chodí. Každý každého pozná, je tu taká všeobecná kontrola a musíte sa správať slušne.
Naozaj nikde inde na svete, ani na slovenských lazoch, som nevidel tak sa navzájom vítať, objímať sa pri každom stretnutí, usmievať sa na seba, prosto robiť si navzájom pekný deň. Keď si toto všimnete - nedá sa to nevšimnúť - je to chytľavé, úžasné a príjemné.
Späť ku golfu. Odohrali sme ihrisko a Happy man hral obdobne ako ja.
Na konci mi Brahma vypísal diplom či certifikát o absolvovaní jedného z najizolovanejších golfových ihrísk sveta. Na Sv. Helene nemáme more času a je tu čo vidieť, no toto je podľa mňa zaujímavá aktivita. Na Svätej Helene nie som ani zďaleka prvým Slovákom, veď aj Tomáš z BUBO tu už bol ako aj zopár iných Slovákov (je tu letisko), no golf som tu hral zrejme prvý. No hlavne to zapadá do mojich posadnutostí v lovení unikátnych zážitkov. Golf na Svätej Helene odporúčam. No pozor, je to ďaleko od mora, je problém s rezerváciou ihriska a "zabijete" golfom a prepravou na ihrisko a späť celý deň.
Čo robiť na Svätej Helene? #
Z diaľky vyzerá svätá Helena ako vyprahnutý ostrov, ale opak je pravdou, a je tu naozaj čo robiť. Je to skvelý ostrov.
Čo konkrétne? Program sme vypísali v našich zájazdoch na Svätú Helenu a tam si ho môžete pozrieť. No nadšený som bol z výletu na malej lodi, kedy sme išli okolo Sv. Heleny a videli žraloka obrovského a skákať nie desiatky, ale vyše sto delfínov naraz. Boli všade, niečo neuveriteľné. Potom som skočil do zodiaku a boli sme v zátoke šnorchlovať. Na druhej strane ostrova, na juhu v Sandy Bay, je krásna čierna pláž, no ak tam skočíte do vody, tak na breh vyjdete až v Brazílii.
Podmorské prúdy sú extrémne silné. Každý to tu vie. No tu, v zátoke Jamestownu, je to iné. Z brehu voda nevyzerá byť taká čistá, ale v skutočnosti bola super, čistučká a asi 100 m od brehu je vrak potopenej veľkej lode. Môže byť aj nepotopenej lode? Hmm... No, každopádne, to bol super šnorchling. Pomohol som chalanom - sme iba traja - dostať sa späť do zodiaku. Dánsky cestovateľ Lars to aj s GoPro natočil a neviem, či nemá aj toho žraloka obrovského, trojmetrové mláďatko.
Potom som sa ešte vrátil na breh, musíte ísť zodiakom - pakáreň, a na pevninu vystupujete po lanách ako v slovenskej telocvični. Kúpil som aspoň nejaké darčeky, veď doteraz som mohol kúpiť tak maximálne tristanské zemiaky. Fľašu miestneho rumu, Tomášovi z BUBO zase gýčovú kravatu so znakom Sv. Heleny. Kávu nemali zrnkovú, takže nie.
A išiel som do Anne’s Place a tam internet fungoval a konečne sa mi podarilo zavolať Miške. Vyčítala mi, že ako dlho som preč a že Karolína má problém v novej škole. Zavolal som dcére Sáre a synovi Danielovi, aby jej pomohli, že to je prvá a jediná vec, čo potrebujem. Dando je teraz na Slovensku a má skočiť do školy, Sára je v Berlne, praxuje v nemocnici Charité a má Karolíne volať. Štve ma, že nie som doma.
Na Sáru som mal ťažké srdce, lebo sa mi ani raz za celé Mexiko neozvala, ani sa nepokúsila. Teraz keď mám internet zisťujem, že mi nič neprišlo. Práve som s ňou dlhšie volal a pýta sa, či nie som na ňu hrdý, že pracuje v najlepšej nemocnici Európy. Sedím večer pri stole s "mojimi" Nemcami, a opýtam sa ich, ktorá je najlepšia nemocnica Európy a oni unisimo, že Charité. OK, Sára, odpustil som ti. Výsledky ma presvedčili.
Skočil som za Nemcami - filmármi a zbratali sme sa. Ospravedlňujem sa, za to že som vybuchol ráno hneď po pristaní. Hovorím, že sa hanbím a že mi tá plavba lezie na mozog, no teraz po tých zopár dňoch na Helene som už opäť OK. Oni zasa tvrdia, že to bola ich chyba a nemysleli to tak, atď. Prosto ok, núkajú ma vínkom, no tento mesiac nepijem.
Predo mnou sú 3 dni plavby na Ascencion a ďalší vyše týždeň - najdlhšia časť plavby - na Kapverdy. Ešte je to dlho, dlho, dlho. Píšem vám, keď sa plavíme, to mám čas. Už som si na loď zvykol a je mi fajn. Tieto dni na Sv. Helene mi zachránili život, som opäť sám sebou a šťastný.
Písal som o tom barbeque na lodi a že sa tancovalo? To bolo prvý deň. Potom bol golfový deň a dnes bol šnorchlovací a žraločio-delfínový deň. Prebehlo to rýchlo, ale bolo super. Izraelský vtáčkarkarský guru Hadoram sa nedostal do lietadla, ako som predpokladal, a je späť na lodi. Som veľmi rád, že som ľudí z lode tri dni nevidel. Mal som program a zásada bola, aby som bol úplne inde, než všetci. Bolo super!
Ako to vidia top cestovatelia? #
19. apríl
Na tejto lodi je minimálne sedem ľudí, ktorí prešli všetky krajiny sveta. To je vcelku slušné percento. No aj tí, čo neprešli, majú na konte neuveriteľné pikošky. Takýchto scestovaných ľudí som pokope dlho nevidel. Raz na akcii v Rakúsku, čo zorganizoval najscestovanejší človek na svete Harry Mitsidis, ktorý sa chystá s obdobnou partiou do Bratislavy na Trans Danube Swim, ktorý organizujem. Keď to dotiahneme do konca, Bratislave a Slovensku medzi top cestovateľmi poriadne stúpne renomé. Trans Danube Swim - Plávanie cez Dunaj, následne zaradia medzi zážitky, ktoré musíte na Slovensku vyskúšať. To môže pomôcť pritiahnúť k nám aktivných zahraničných turistov.
Tu na lodi som však s týmito TOP cestovateľmi dlho. Brit Chris, keď zistil, že som zo Slovenska, začal ospevovať východoslovenské kostolíky a jaskyne. „Vieš, som geológ a Slovensko je výnimočná krajina,” hovorí mi. Bavím sa s nimi o cestovateľských špecialitách, ktoré ešte na Slovensku nie sú známe. Pri týchto rozhovoroch sa cítim trošku ako keď som v roku 1995 cestoval do Sýrie... tým sme predbehli dobu o 25 až 30 rokov.
V lete chcem ísť totižto s mojimi deťmi na ostrovy St Pierre et Miquelon a od týchto ľudí získavam detailné informácie, lebo ubytovanie si tu musíte rezervovať rok vopred a celkovo sa sem značne ťažko dostať. Ak spravíte chybu nepustia Vás a tak musíte vyskúšať o rok a to je značne od ruky. Toto územie Francúzska sa nachádza južne od Newfounlandu, čiže dosť od ruky. O tomto zámorskom francúzskom území som sa bavil včera s dvoma sympatickými Francúzmi - manželmi.
Zoznámili sme sa, keď videli môj záujem o Napoleona a boli nešťastní, keď som im povedal, že Veľká francúzska revolúcia zničila veľkosť Francúzska a že égalité ničí Západ a hlavne Európu aj dnes. Pritom liberté a fraternité doslova milujem. Keď som mal 18 rokov, to bolo ešte za absolútne rovnostárskeho socializmu, som dokonca vytvoril "umelecké dielko", kde som égalité, prečiarkol a doteraz toto dielko nájdete na chate mojich rodičov. Proklamovanú rovnosť neznášam od mlada, od čias komunizmu, ktorý rovnosťou zahládzal svoju brutalitu a neschopnosť. Preto si na ňu neviem zvyknúť ani dnes. V západnej civlizácii je to však dnes veľmi silná téma.. Čím menej rovnostárskejšia krajina, tým sa politici viac bikú do hrude. No nič sa nehýbe vpred a pochody a demoštrácie akéhokoľvek druhu (metoo, blm, Mardi Gras) neposúvajú v skutočnosti západ lepším smerom.
Francúzi sú veľmi zaujímaví ľudia. Povedali mi, že sú z Paríža no včera sme kecali viac a zistil som, že Didier Seguenot s manželkou žili 5 rokov na Svätom Martinovi, predtým 5 rokov vo Francúzskej Guyane a štyri roky na Mayotte.
„Na Komoroch nie je nič, Mayotte je super,” počúval som. „No Veľký ostrov je nebezpečný, myslím to vážne, veľmi nebezpečný. Keď sme chodili na túry, tak aj keď nás bolo dvadsať, doprevádzali nás dvaja s puškami, aj tak na nás migranti z Anjouanu zaútočili.”
Portugalčan Luis prešiel všetky krajiny plus opäť oveľa viac. Má názory podobné mojím. Je to architekt, podnikateľ, vlastní dva hotely v Lisabone, ale veľkú časť života podnikal v Brazílii a je za Bolsonara, aj keď sa to nepatrí verejne hovoriť.
„Bolsonaro teraz žije v USA, doma to je pre neho nebezpečné. Lula je zločinec, jasný zločinec,” hovorí. To isté si myslím ja. „Kupuje si hlasy chudobných,” a to robia marxisti a celá ľavica. Luis tiež prešiel celé Slovensko. Okrem portugalčiny rozpráva slušne anglicky a plynule taliansky a francúzsky. Je to taký elegán.
Bielorus s menom Rus prešiel Slovensko tiež a keď bol malý, čítali mu slovenské rozprávky. Má precestované neuveriteľne veľa. Všetkými krajinami sveta to iba začína. Viem od neho pikošky, čo sa týka Vianočného ostrova a pohybu krabov (množenie sa v mori) a k tomu som sa chcel dostať, lebo takéto niečo sa deje aj na Ascensione, kde máme byť pozajtra. Dovtedy sa iba plavíííme….
Je 18.00 h, stmieva sa, už sa blížime k rovníku… A Martin hlási, že máme drink „polcestný”, a to ma serie, lebo nepijem. Už aby sa skončil tento môj hrozný Ramadan.
Najscestovanejších ľudí, ktorých spomínam, sme v BUBO vyspovedali. Prečítajte si zaujímavé rozhovory s nimi:
20. apríl
Je 7.30 h, loď sa kolíše akosi viac a ja mám už odcvičené. Je to strašné cvičiť na lačný žalúdok a ešte k tomu pri hýbajúcej sa lodi. Je mi z toho zle. No niečo robiť musím. Pred šiestou ráno som vybehol na lodné schody a dal som 8x8 poschodí - toľko tu ani nie je. No prosto vybieham to s jedným Holanďanom, čo robí rýchlokorčulovanie. Potom trikrát plank po dve minúty. Poobede, teda pred „recapom”, si dám brušáky.
Snažím sa mať rutinu. Píšem, čítam, doslova nasilu. Mám ťažkú knihu od Ray Dalio, čítam každú vetu trikrát. Plus zajtra máme byť na Ascensione, a to som si predpísal blog. Zároveň si takto utvrdzujem informácie a hľadám nové súvislosti. Tak, ako som predpokladal, naša posádka je dobrá na póloch, ale tu v strede Zeme - medzi obratníkmi - je to nula.
Včera bola prednáška Conrada o vulkanickej činnosti na Ascensione. Úplná katastrofa. Som si celkovo istý, že naši BUBO sprievodcovia sú lepší. Máme lepší systém. Dando aj Miška mi hovorili, že Mexiko - veľký okruh bolo super a chválili sprievodkyňu Noemi. Ja viem, že je nová, mladá, no zároveň viem, že je dobrá. BCA - BUBO cestovateľská akadémia - a systém začínajú fungovať. Tento rok budú naši klienti najspokojnejší, a to je iba začiatok. Prežili sme covid a ten pád do pekla nás posilnil.
Žralok z Galapág pred Ascensionom #
21. apríl
Je 6.30 h a už mám odbehané po schodoch. Dal som menej, lebo čakám, že Martin nás začne zobúdzať. Sme pri jednom iditoskom (!) vtáčom ostrove s fregatkami. V prostriedku oceánu skutočne ďaleko, preďaleko.
Martin budí…
Pozrieme si vtáčí ostrov. Zatiaľ je tma a sme 16 stupňov západne. No máme modrú oblohu - aj keď je tma. O pätnásť minút sme pri ostrove, ktorý uvidíme na našej board side. Ak sa plavíte, musíte sa tieto lodné pojmy doučiť, ak ich neviete.
Ráno po odbehaní a odcvičení vybehnem hore na palubu a fakt nádhera - fregaty lietajú a stoja nad našimi hlavami. Piráti morí. Videl som ich na Galapágoch, samčekov s tým veľkým červeným hrvoľom a tu lietajú s „rozštiepeným chvostom“. Fregaty, ktoré nájdete iba tu. Dosť unikát. V mori tu plávajú galapágske žraloky (sedemmetrové!), a to neviem, ako je toto možné. Veď medzi nami a Galapágami je Amerika...
Ascension nás musí najprv prijať, a to trvá dlho, je to (opäť) pakáreň. Každý z nás musí vyplniť ešte ďalší (zbytočný) papier, kde podpisujeme totálne všetko. Keď čítam tieto papiere, neznášam Britov. Vôbec mi to nepripadá smiešne, keď na šampanskom je nápis – pozor, aby ste sa nezranili a podobne.
Tu je dlhý odstavec venovaný tomu, že bazén, ktorý je niekde na ostrove, nemá plavčíka. Tieto hlúposti podpisujem. Podpíšem čokoľvek, po ostrove Gough a Tristane je Ascension topkou, ktorú chcem vidieť. Možno toto je tá najväčšia topka - ide totižto o najmenej navštevovaný ostrov na našej plavbe, a to je dôvod, že tu zrejme ešte žiaden Slovák predo mnou nebol.
Samozrejme, musím mať poistenie na obrovskú sumu, všetky tie povolenia atď.
Na raňajkách si nechám zabaliť obed, lebo sa chcem odtrhnúť a nechcem chodiť po ostrove v predpísanom slede. Bežne tu funkčné reštaurácie neočakávam. Konečne sa vyloďujeme. Áno, som v prvom zodiaku. Prvý. Čo keď sa zdvihne príliv a ďalšie zodiaky sa už nevylodia? Čo ak si niekto v prvom zlomí nohu pri vysadaní?
Ideme k brehu, je ráno, no pozerám okolo, lebo tu má byť veľa žralokov. Pri brehu sú laná a po nich sa musíme vyšplhať na breh. Som šťastný. Je to úžasný pocit. Dokázali sme to, sme tu, sme hore. Sme na tom sku***nom Ascensione!
Pokračovanie (4. = poslednú časť) plavebného denníka si prečítajte na stránke:
Tak ako sa to počúvalo? Urobil som príliš veľa chýb? Ak áno nahlás nám to prosím. No ak sa ti naša práca v BUBO páči daj vedieť svojim známym. Toto čítanie o svete je veľmi pozitívne, rozvíja človeka a ja by som na tvojom mieste už nič iné nečítal. Inak práve mi napadlo, včera som načítaval dva skvelé blogy, to je až neuveriteľné čo tí sprievodcovia BUBO vedia. Fakt super! Čítajte náš cestovateľsky magazín na bubo.sk lomené blog a budete šťastnejší. Alebo aspoň budete vedieť viac o šírom svete. Do skorého počutia priatelia.