Keď hory menia človeka - Ausangate, Peru

Do Peru som prišla prvýkrát s pocitom, že idem objavovať novú krajinu. Veľmi rýchlo som však zistila, že tento výlet bude skôr o objavovaní vlastných hraníc. Cusco, historické srdce Ánd, ma privítalo pokojne a nenápadne, no výška približne 3 400 metrov nad morom sa ozve skôr než si človek stihne poriadne vyložiť kufor. Stačí vyjsť pár schodov alebo sa rýchlejšie nadýchnuť a zrazu cítite, že vzduch je redší a telo sa musí prispôsobiť novým podmienkam. 

V tejto nadmorskej výške je vo vzduchu približne o tretinu menej kyslíka než pri mori, a preto sa u mnohých ľudí objavujú prvé príznaky výškovej choroby, ktorú miestni nazývajú soroche. Najčastejšie sa prejavuje bolesťou hlavy, miernou nevoľnosťou, tlakom v spánkoch alebo zvláštnym nepokojom v tele. Pre mňa, človeka zvyknutého skôr na oceán, pobrežie a slaný vzduch, to bol jasný signál, že Andy netreba podceniť. Tu si človek musí zvyknúť na úplne iné tempo. Výška vás prinúti zastaviť sa, spomaliť a počúvať vlastné telo. 

Práve v tom čase sa však mesto pripravovalo na jeden z najdôležitejších sviatkov celého regiónu – Inti Raymi, starobylý inský sviatok Slnka, ktorý sa v Cuscu každoročne koná 24. júna, počas zimného slnovratu na južnej pologuli. Pre Inkov bolo Slnko, božstvo Inti, zdrojom života a úrody. Verili, že práve v čase slnovratu sa Slnko nachádza najďalej od Zeme, a preto mu vzdávali úctu, aby sa opäť vrátilo a prinieslo teplo a rovnováhu do sveta. 

My sme sa však po oslavách spolu s dvoma kamarátmi vybrali na plánovaný trek. Jeden bol Slovák, druhý Brazílčan, a pravdou je, že ani jeden z nás nebol typický horský dobrodruh – a ja už vôbec nie. Dovtedy som nikdy neabsolvovala viacdňový vysokohorský trek, no hory ma už dlhší čas priťahovali. Boli to tiché volania, ktoré sa ozývali vždy, keď som sa zahľadela do diaľky. Postupne vo mne rástla túžba vyskúšať niečo, čo presahuje bežnú komfortnú zónu. Niečo, kde sa človek musí spoľahnúť len na vlastné nohy a vlastné rozhodnutia. 

Naším cieľom bol okruh okolo posvätnej hory Ausangate, jedného z najvyšších vrcholov Peru s výškou približne 6 384 metrov nad morom. Pre miestnych obyvateľov však Ausangate nie je len geografický bod na mape. V andskej tradícii je to apu – ochranný duch hory, ktorý dohliada na krajinu aj ľudí, ktorí v nej žijú. No naším plánom nebolo tentovrchol zdolať, chceli sme ho len obísť a prejsť jeho okolitou krajinou. V praxi to znamenalo niekoľko dní chôdze vo výškach presahujúcich 5 000 metrov, ďaleko od miest a turistických trás, v prostredí, kde o počasí, sile aj limite rozhoduje výlučne príroda.

Začiatok našej trasy viedol cez jedno z najznámejších miest peruánskych Ánd – Vinicunca, známu aj ako Dúhová hora. Tento farebný hrebeň leží vo výške približne 5 200 až 5 300 metrov nad morom a pre mnohých cestovateľov predstavuje jeden z hlavných cieľov návštevy Peru. Každé ráno sem prichádzajú stovky ľudí, ktorí sa vydávajú na krátky výstup k vyhliadke. Niektorí idú pešo, iní využívajú kone, pretože výška dá zabrať aj skúseným turistom. Väčšina návštevníkov sa hore zdrží len chvíľu – spraví si fotografie, pozrie si farebné svahy a potom sa rovnakou cestou vráti späť do Cusca. Pre nás však bola Vinicunca iba začiatkom.

Z Cusco sme sa sem dostali výletným autobusom, pretože do tejto odľahlej oblasti neexistuje klasická verejná doprava. Cesta trvá tri až štyri hodiny a vedie cez serpentíny, vysokohorské planiny a malé dediny, kde sa život riadi úplne iným rytmom než v meste. V autobuse sedeli ľudia, ktorí sa tešili na krátku túru a návrat do hotela ešte v ten istý deň. My sme mali na chrbtoch veľké batohy a vedeli sme, že pre nás sa výlet práve začína.

Keď sa pri hore cesty rozdelili, väčšina ľudí zamierila k vyhliadke na farebný hrebeň. My sme sa však obrátili opačným smerom. V tej chvíli mi definitívne došlo, že toto už nie je obyčajný výlet ani turistická atrakcia. Bol to začiatok niekoľkodňovej cesty do hôr, kde sa každý krok počíta a kde človek veľmi rýchlo zistí, čo v ňom naozaj je.

Farebné svahy Dúhovej hory sme už mali za sebou a krajina sa začala meniť tak nenápadne, že som si to najskôr ani neuvedomila. Ružové a červené pásy Vinicuncy postupne zmizli a nahradili ich pokojnejšie farby – horčicovo-zelené kopce, sivé kamene a široké priestory, v ktorých vládlo ticho. Objavili sa prvé vysokohorské jazerá. Boli studené, priezračne čisté a zvláštne pokojné.

Po výstupe na Vinicunca sme pokračovali ešte približne osem kilometrov ďalej do hôr. Stále sme mali dobrú náladu, aj keď nohy už jasne dávali najavo, že pohyb vo výške nad päťtisíc metrov nie je nič samozrejmé. Väčšina ľudí, ktorých sme ráno stretli na Dúhovej hore, bola v tom čase pravdepodobne už na ceste späť do Cusca – možno unavení, ale spokojní, že výstup zvládli. Pre nás však bol tento deň len začiatkom.

Prvý nepríjemný úsek prišiel, keď sa pred nami otvoril strmý svah. Chodník, ak sa tak vôbec dal nazvať, bol pokrytý uvoľneným kamením a jedinou možnosťou bolo pomaly sa po ňom spúšťať dolu. Kamene sa pod nohami hýbali, každý krok sa šmýkal a človek musel hľadať rovnováhu tam, kde sa zdalo, že žiadna nie je. V takých chvíľach je nutné odolať panike. Vo výške a riedkom vzduchu sa treba sústrediť len na ďalší krok. A potom na ďalší. 

Trvalo nám desiatky minút, kým sme sa bezpečne dostali pod útes, kde sa pred nami otvorila široká planina. Práve tam sme sa rozhodli postaviť stan. Okolo nás sa voľne pohybovali lamy, ktoré si nás vôbec nevšímali, akoby sme sa stali nenápadnou súčasťou krajiny. Tu už bolo jasné, že sme ďaleko od civilizácie. Nebol tu signál ani ľudia, na ktorých by sme sa v prípade núdze boli obrátiť. Počítať sme mohli len s tým, čo sme mali v batohu. 

Po postavení stanu sme si dali jednoduchú večeru pozostávajúcu z bagety a banánu, čo bolo naším posledným čerstvým jedlom na niekoľko nasledujúcich dní. O tom, že teplota tu môže cez noc klesnúť približne na – 8 °C, sme dopredu vedeli, no nedokázala som si to úplne predstaviť. Až kým som nezistila, že moja karimatka zostala v hosteli v Cuscu. V tejto časti Ánd nenájdete obchod, chatu ani náhodného turistu, ktorý by vám niečo požičal a návrat neprichádzal do úvahy.  

Jediné, čo mi zostávalo, bolo spať priamo na zemi – síce v stane, no bez akejkoľvek izolácie od mrazu, ktorý sa už šíril zo studenej pôdy. Zo svojho viac než dvadsaťkilového batoha som vytiahla všetko oblečenie a uložila ho pod spacák, v nádeji, že aspoň trochu nahradí karimatku. Krátko po šiestej večer sa úplne zotmelo. V Andách prichádza noc rýchlo a bez varovania a vtedy som si uvedomila skutočnú hodnotu pohodlia domova. 

Počas noci mi voda vo fľaši úplne zamrzla, hoci bola uložená v stane. Vlasy sa mi menili na ľad a prvýkrát som pocítila, že horský chlad nie je len číslo na teplomere – preniká pod kožu a zostáva tam. Nečakala som, že zima môže byť až taká prenikavá. Práve tieto mrazivé a tiché noci sa neskôr ukázali ako jedna z najväčších skúšok celej výpravy. 

Nevedela som sa dočkať rána. Slnečné lúče mi ešte nikdy neboli také vzácne ako v ten deň a keď sa konečne začali predierať cez ostré hrebene hôr, mala som pocit, že si nimi doslova rozmrazujem celé telo po noci strávenej v mraze. Každý jeden lúč bol darom a každá minúta na slnku znamenala pomalý návrat života do prstov, tváre aj mysle. No ešte viac ma prebrala voda z ľadového horského potoka.

Keďže naša voda bola zamrznutá, vydali sme sa hľadať horský potôčik. Hoci vyzeral byť krištáľovo čistý, mohol byť kontaminovaný divokou zverou, a tak sme použili purifikačné tablety. Stačilo jednu vhodiť do fľaše, pretrepať a počkať približne hodinu, až potom piť – inak by sme riskovali zdravotné problémy. Ranná hygiena v horách má svoje špecifiká, preto som bola rada, že som si aspoň osviežila tvár a krk. 

Na raňajky sme si pripravili tradičný čaj z lístkov koky, ktorý je v peruánskych horách veľmi dôležitý, pretože pomáha telu zvládať vysokú nadmorskú výšku, zmierňuje nevoľnosť a dodáva energiu. Po chladnej noci nám padol vhod a po jeho dopití sme sa prezliekli do ľahšieho oblečenia. Napriek studenému vzduchu bolo počas chôdze príjemné cítiť slnečné lúče na pokožke. 

Po zbalení stanu sme sa vydali na cestu cez pestré hory, kde sa kamenné chodníčky postupne strácali a krajina pôsobila čoraz surovejšie a divokejšie. Nebol tu žiadny signál, žiadne značenie ani turistické tabule. Správneho smeru sme sa držali len vďaka skúsenostiam, pozorovaniu terénu a intuícii. Pred nami sa črtala najvyššia hora dňa, vedúca do oblasti večného snehu a ľadu. Keď som sa na ňu pozrela, sotva som chcela veriť, že sa chystáme vystúpiť po jej strmej stene, no iná cesta jednoducho neexistovala. 

Tá sa však postupne menila na zradnú kombináciu roztrúsených kameňov a klzkého ľadu. Bola som sotva v štvrtine výstupu, keď sa prvýkrát ozvala nadmorská choroba. Začala sa mi točiť hlava, nohy pálili a dvadsaťkilový batoh ma neustále ťahal dozadu. Nevedela som, či si môžem sadnúť, pretože som si nebola istá, či sa potom ešte dokážem postaviť, no prestávka bola nevyhnutná. Chlapci mali svoj vlastný náklad a nemohli mi pomôcť, takže som si sadla a pustila sa do svojho malého „recovery rituálu“ – paracetamol, veľká dávka lístkov koky, tabletky magnézia, energetický gél a čokoláda. No po pol hodine sme sa museli opäť postaviť a pokračovať ďalej, aby sme do zotmenia našli vhodné miesto na stanovanie.

Pozrela som sa na kopec pred sebou a uvedomila si, že som stále len približne v tretine výstupu. Kamaráti mi podávali ruky a počas celého výšľapu ma povzbudzovali, až sme sa po ďalšej hodine konečne dostali na vrchol. Tam som sa od šťastia rozplakala, veď som práve stála vo výške 5 500 metrov nad morom. Slzy mi však pripomenuli, ako veľmi spálený mám nos, aj keď som použila krém s SPF 50.  

Viac o aklimatizácii sa dozviete v našom blogu Výšková choroba a aklimatizácia.

Vrchol bol veľkým míľnikom, no zároveň znamenal len polovicu nášho treku. Našťastie, sme ale konečne začali zostupovať z prudkého svahu a ja som okamžite pocítila úľavu, hoci nohy boli ešte stále unavené z predchádzajúceho dňa. Cesta dolu preto nebola jednoduchá. Navyše sme si museli dávať pozor na roztrúsené kamene a klzké ľadové platne. Napriek tomu mi každý ďalší krok v nižšej nadmorskej výške robil nesmiernu radosť. A občas sa k nám pridali aj alpaky.

Po niekoľkých hodinách chôdze sme stretli miestnych obyvateľov. Bol to starší pár – muž a žena veľmi nízkej postavy, ktorí pôsobili krehko a mohli mať pokojne osemdesiat až deväťdesiat rokov. Ich pokožka bola tmavá, silno poznačená slnkom a rokmi života vo vysokých horách. Žena mala oblečenú veľkú tradičnú skladanú sukňu a na hlave klobúk, muž jednoduché pletené nohavice a starý sveter. Keď nás zbadali na svojom území, hneď im bolo jasné, kto sme a prečo sme prišli. 

Dôrazne nám vysvetlili, že prechádzame cez ich horu a že za prechod musíme zaplatiť. Ak by sme odmietli, mohli by nám vraj ublížiť. Nebola to však vyhrážka – skôr nás oboznámili s pravidlom, ktoré tu platí už dlhé roky. Dali sme im pár soles, ktoré si vypýtali, a oni nám za to dovolili prespať na ich území jednu noc. Skúsili nám predať aj niekoľko ručne robených vecí. Ja si dodnes odkladám čelenku, ktorú mi darovala stará žena. 

Ďalšie ráno vyzeralo veľmi podobne ako tie predchádzajúce, no v noci teplota klesla až na –15 °C. Tvár bola opuchnutá, nohy špinavé od blata, prachu a mrazu, no tentoraz už s pocitom, že si telo na tieto podmienky pomaly začína zvykať. Po niekoľkých dňoch vo vysokej nadmorskej výške sa nám zmenilo aj vnímanie komfortu a bolesti. Veci, ktoré by nám doma pripadali neznesiteľné, sa zrazu stali bežnou súčasťou dňa.

Po doplnení energie energetickými gélmi a proteínovými tyčinkami sme sa vydali na ďalšiu dlhú cestu, ktorá mala byť podľa miestnych jednou z najkrajších, ale zároveň aj najnáročnejších. Nosy sme mali úplne spálené, koža sa začínala lúpať, pery boli tak vysušené, že nás aj rozprávanie bolelo, a hlava fungovala akoby v spomalenom režime. Napriek tomu nás tešila výnimočná krajina, ktorá sa rozprestierala okolo nás.

Po niekoľkých hodinách chôdze sa pred nami otvorila oblasť známa ako Sedem jazier Ausangate – sústava vysokohorských lagún ležiacich vo výške približne 4 600 až 4 800 metrov, priamo pod masívom hory Ausangate. Každé jazero malo inú farbu: niektoré tyrkysovú, iné smaragdovú, ďalšie tmavo modrú. Ich rôzne sfarbenie spôsobilo minerálne zloženie vody a jemný ľadovcový sediment, ktorý sa do nich dostával z okolitých hôr.

Okolo jazier viedli úzke chodníky, niektoré sotva viditeľné, iné vyšľapané pastiermi a pútnikmi, ktorí tadiaľto prechádzajú už celé generácie. Niekedy sme išli vysoko nad hladinou a mali výhľad na všetky lagúny naraz, inokedy sme kráčali tesne popri vode. Ešte nikdy predtým som nevidela toľko odtieňov modrej na jednom mieste.

Stúpania nás už úplne vyčerpávali. Nohy prestávali poslúchať a každý krok si vyžadoval vedomé rozhodnutie ísť ďalej. Pri zostupoch sme však začínali stretávať ľudí, čo nám dodával nádej, že sa blížime k obývaným miestam. Vedeli sme, že po niekoľkých kilometroch pustej krajiny dorazíme do prvej dediny. Predstava ďalšej mrazivej noci v horách bola takmer neznesiteľná, a práve táto myšlienka nás hnala dopredu viac než jedlo.

Po hodinách vyčerpania sme zrazu v diaľke uvideli domy a dym stúpajúci z komínov. Ten pohľad nám dodal posledné sily a začali sme kráčať rýchlejšie. Krátko pred zotmením sme dorazili do malej dediny s horúcimi kúpeľmi, vysoko v horách, ďaleko od civilizácie. Našli sme voľnú izbu u miestnej peruánskej rodiny za pár soles. Praženica, teplý bylinkový čaj, večerné kúpanie v horúcich kúpeľoch a prvá noc v posteli pôsobili ako skutočný luxus.

Vtedy mi došlo, že po takejto ceste už nemôže byť nič samozrejmé. Hora človeka naučí žiť bez komfortu a zároveň si začať vážiť úplne obyčajné veci. Táto cesta bola náročná, vyčerpávajúca a miestami veľmi tvrdá, no zároveň nezabudnuteľná. A hoci som ešte dlho hovorila, že niečo podobné už nikdy nepodstúpim, po čase som sa pristihla pri tom, ako znovu pozerám do mapy a hľadám ďalšie miesto, kde by som mohla uloviť nezabudnuteľné zážitky.