Machu Picchu - Stratené mesto Inkov

Svojimi kamennými štruktúrami, ktoré odolali stáročiam a mnohým zemetraseniam, Machu Picchu predstavuje dokonalé zlúčenie technológie a duchovnosti. Chrámy, oltáre, jaskyne či námestia robia z tohto mesta miesto plné tajomstiev a symbolizmu. V tomto blogu sa vydáme na cestu za objavovaním tajomstiev Machu Picchu. Zistíme, čo robilo toto mesto tak zvláštnym, a ako sa stalo ikonou peruánskej kultúry a neskôr aj moderným divom sveta.

Machu Picchu, jeden zo siedmich novodobých divov sveta, je zároveň jedným z najťažšie dostupných. Cesta k nemu je pre lovcov zážitkov z BUBO dobrodružstvom sama o sebe. Avšak odmenou je pohľad na fascinujúce dielo Inkov ukryté v srdci Ánd.

Po prílete do hlavného mesta Peru - Limy, nasleduje vnútroštátny let do historického mesta Cuzco. Odtiaľ cesta pokračuje autobusom Posvätným údolím Inkov do malebnej dedinky Ollantaytambo, kde sa začína jazda ikonickým vlakom. Ten sa vinie úchvatnou posvätnou dolinou rieky Urubamba až do mestečka Aguas Calientes, ležiaceho priamo pod majestátnym Machu Picchu.

Posledný úsek vedie buď pešo strmou horskou cestou, alebo pohodlne kyvadlovým autobusom, ktorý serpentínami stúpa až k vstupnej bráne. Odtiaľ už stačí prejsť len zopár krokov, aby sa pred návštevníkom odhalila nezabudnuteľná panoráma mystického mesta Inkov, zahaleného do hmly a obklopeného strmými horskými štítmi.

Hoci cesta na Machu Picchu môže byť dlhá a náročná, každý jej krok stojí za to. Pre mňa osobne je Machu Picchu jedným z najkrajších divov sveta a zároveň miestom s neopakovateľnou atmosférou.

Poďme si bližšie popísať cestu k bájnemu Machu Picchu.

Po prílete do Cuzca vám určite odporúčam stráviť aspoň jeden deň v tomto meste. Je to predsa len bývalé hlavné mesto celej Inkskej ríše! Čo vidieť v Cuzcu a jeho okolí sme spísali v osobitnom blogu.

Po vychutnaní si Cuzca a jeho skvelej gastronómie (veríme, že ste vyskúšali miestnu špecialitu cuy, teda pečené morské prasiatko) nasleduje presun do dediny Ollantaytambo, z ktorej odchádza ikonický vlak do dediny Aguas Calientes alebo Pueblo Machu Picchu. 

Do Ollantaytamba sa viete dostať veľmi jednoducho viacerými spôsobmi. Z Cuzca odchádza autobus približne každú hodinu, cesta trvá približne 1,5 až 2 hodiny. Rovnako aj množstvo dopravných spoločností alebo cestovných agentúr ponúka zdieľanú dopravu minibusmi alebo vanmi. Ak chcete viacej komfortu a máte vyšší rozpočet, dá sa ísť aj súkromným autom.

Ak máte dostatok času a ste zvedaví na objavenie ďalších zaujímavých miest, určite odporúčam výlet cez Posvätné údolie Inkov. My v BUBO sa s našimi malými skupinami presúvame súkromnými autobusmi a veľmi radi organizujeme cestu cez Posvätné údolie, kde navštevujeme malebnú dedinku Chinchero, jej koloniálny kostol postavený na inkských základoch a archeologický komplex s pozoruhodnými terasovitými poliami.

Dedina je jedinečná aj tým, že sa tu nachádza množstvo tkáčskych dielní, kde sa rodiny venujú tradičnému spracovávaniu vlny z alpák a vikúň. Tie najkrajšie svetre a čiapky nakúpite práve tu! Po ceste navštívime aj inkské agrikultúrne laboratórium Moray a soľné bazéniky Salineras de Maras.

Pred nástupom do vlaku si pozrieme taktiež archeologický komplex Ollantaytambo, ktorý je známy ako jedna z najväčších inkských pevností. Vyleziete až úplne hore?

Po krásnom dni plnom zážitkov nastupujeme vo večerných hodinách na vlak spoločnosti PeruRail. Vlakové spojenie medzi Ollantaytambom a Aguas Calientes poskytuje ešte druhá spoločnosť - IncaRail. Kto má chuť na luxus, vie si túto cestu užiť v štýle Orient Express vlakom Hiram Bingham, ktorý tiež prevádzkuje spoločnosť PeruRail.

Patrí medzi najdrahšie vlakové spojenia na svete, spiatočný lístok vás môže vyjsť až na 500 eur. Ceny sa môžu líšiť v závislosti od sezóny a dostupnosti. Jazda vám ale ponúkne exkluzívny zážitok vrátane: uvítacích drinkov, štvorchodovej večere v luxusnom jedálenskom vozni a v sprievode živej hudby. Cesta trvá približne 3,5 hodiny. Popisujeme ju v blogu luxusná cesta na Machu Picchu.

Klasický vlak premáva niekoľkokrát denne, v závislosti od sezóny. Je odporúčané prísť na stanicu 30 minút pred odchodom vlaku. Pri príchode na vlakovú stanicu sa nezľaknite. Podľa mňa by si zaslúžila väčšie rozmery vzhľadom na jej vyťaženosť. Vládne tu taký klasický juhoamerický chaos. Váš lokálny guide, ale aj slovenský sprievodca vyškolený v BUBO Cestovateľskej Akadémii, však majú všetko pod kontrolou a vašou úlohou je iba ich nasledovať.

Tvorí sa tu dlhočízny rad a my iba dúfame, že to nie je ten náš. Našťastie pre nás, je to rad pre domácich Peruáncov, ktorým sa neušli klasické lístky a čakajú na miesta vo vlaku, ktoré fungujú na princípe „kto prvý príde, ten prvý berie“. Vlak sa skladá z vozňov pre turistov a vozňov pre domácich.

Cesta trvá približne 1,5 hodiny a vlak môže kedykoľvek zastať pre lokálnych ľudí, ktorí bývajú v roztrúsených dedinkách popri rieke Urubamba. Cena lístka je pre domácich, samozrejme, omnoho nižšia. Nemôžu predsa za to, že Machu Picchu sa stalo jedným z divov sveta a dopyt po ich vlakovom spojení rapídne stúpol. Zároveň ale cene zodpovedá aj nižšia kvalita ich vozňov.

Vozne pre nás, turistov, sú označené písmenami, sedačky sú očíslované. Každý z nás má miestenku. Skontrolujeme si podľa nášho lístka, v ktorom vozni sedíme, a zaradíme sa do príslušného radu. Pri nástupe nás víta milý člen personálu, ktorý skontroluje náš lístok a cestovný pas a popraje nám príjemnú cestu.

Všetky vozne majú panoramatické okná, počas cesty nám ponúknu občerstvenie, pohár vody je v cene. Vláčik ide pomerne pomalým tempom a poriadne to s nami hrkoce, ale myslím si, že to patrí k samotnému zážitku putovania na Machu Picchu. Aké vzrušujúce! Zajtra sme tam a nevieme sa už dočkať.

Do vlaku sa nesmie brať veľká batožina, nie je dostatok priestoru na to, aby si každý zobral veľký kufor, preto sa balíme len do ruksaka. Veľké kufre si nechávame na recepcii hotela v Cuzcu. Čo by sme si nemali zabudnúť na jednu noc na Machu Picchu?

Ráno sa budíme v príjemnom hoteli, pod oknami nám hučí rieka Urubamba. Raňajky sa zvyčajne podávajú od 5.00 h ráno. Dnes je ten deň D! Odubytujeme sa z izby, tašku s vecami, ktoré nepotrebujeme, si necháme na hoteli a do menšieho ruksaku si vezmeme len veci, ktoré budeme potrebovať na zopár hodín počas návštevy Machu Picchu.

Treba si zobrať pas, vodu, odporúčam pršiplášť a repelent. Ku vstupnej bráne sa dá dostať buď kyvadlovou dopravou - autobusom (12 USD jednosmerne), alebo pre aktívnejších je možnosť vyjsť aj peši.

Autobus na Machu Picchu

Z dediny Aguas Calientes sa dá pohodlne ku vstupnej bráne na Machu Picchu odviezť kyvadlovými autobusmi. Autobusy prekonávajú výškový rozdiel približne 400 metrov po serpentínovej ceste, ktorá je sama o sebe zážitkom. Cesta je úzka a kľukatá a autobusy sa musia často vyhýbať.

Šoféri sú ale skúsení, predsa prejdú po tejto ceste niekoľkokrát denne. Autobusy premávajú neustále od 5.30 h ráno, posledný autobus smerom nahor ide okolo 15.30 až 16.00 h a smerom nadol o 17.30 až 18.00 h. Cesta trvá približne 25 minút.

Lístky sa nekupujú na konkrétny čas, ale fungujú na princípe kto prvý príde, ten prvý ide. Cena jednosmerného lístka stojí 12 USD, odporúčame mať hotovosť v USD.

My v BUBO máme vždy zakúpené ranné vstupy na Machu Picchu a aby sme mali pohodovejšie ráno a vyhli sa dlhým radom na kúpu lístka, náš lokálny sprievodca si už cestou do Aguas Calientes vo vlaku zozbiera naše pasy, 12 USD a večer po príchode nám ide zakúpiť lístky. My sa zatiaľ ideme ubytovať do nášho hotela.

Na druhý deň ráno sa už natešení s lístkom na autobus, lístkom do archeologickej zóny a s cestovnými pasmi vyberáme na nástupište. Je odporúčané prísť na zastávku autobusu minimálne hodinu pred zakúpeným vstupom na Machu Picchu. Ráno bývajú dlhé rady, ale autobusy premávajú naozaj nepretržite, takže to ide veľmi rýchlo.

Na nástupišti bývajú tabuľky s časom, na ktorý máte zakúpený vstup na Machu Picchu. Postavíme sa do príslušného radu a onedlho k nám pristupuje pán, ktorý nám kontroluje lístky a pasy. Lístok nám skontrolujú ešte raz pri nástupe do autobusu.

Hore pri vstupnej bráne sa nachádza menšie námestíčko. V spodnej časti sa nachádzajú toalety za poplatok a rovnako si tu môžete uložiť batožinu do úschovne. Keďže sa v Machu Picchu nachádzajú aj úzke prechody, vstup s veľkým batohom je zakázaný. Povolené sú menšie mestské batohy. Vstupná brána sa nachádza trošku vyššie po ľavej strane. Treba sa preukázať pasom a lístkom. Lístok budeme ukazovať ešte raz, krátko po vstupe.

Návšteva Machu Picchu bola kedysi neorganizovaná, no dnes je prehliadka možná prostredníctvom siedmich okruhov. Krátko po vstupe je rozcestník medzi 1. a 2. okruhom, preto nám budú lístok kontrolovať ešte raz. Po návšteve tohto magického miesta je možnosť zísť dole do Aguas Calientes pešo alebo opäť sa zviesť kyvadlovou dopravou.

O chodníku pre peších píšem nižšie. Na námestí sa nachádza „Boletería“, kde si môžete zakúpiť spätný lístok na autobus (12 USD), niekedy im funguje aj platobný terminál a dá sa platiť kartou, lepšie je mať ale prichystanú hotovosť. V peruánskych soles ani v eurách sa neoplatí platiť pre nevýhodný kurz.

Pešo na Machu Picchu

Pre tých, ktorí túžia po aktívnom dobrodružstve, existuje možnosť vystúpiť na Machu Picchu peši. Výstup z dedinky Aguas Calientes k vstupnej bráne trvá približne 1,5 hodiny, v závislosti od kondície a tempa. Trasa má cca 2,5 km a prekonáva 400 výškových metrov.

Cesta vedie najskôr popri rieke Urubamba po trase, ktorou premávajú autobusy smerujúce k vstupnej bráne. Pred serpentínami sa však chodník pre peších turistov odkláňa a pokračuje cez tropický prales. Často chodník križuje cestu pre autobusy a znova sa napája na druhej strane na pešiu trasu. Výstup je pomerne strmý, vedie po kamenných schodoch, a hoci je náročný, odmenou sú krásne výhľady a jedinečný zážitok z postupného približovania sa k legendárnemu mestu Inkov.

Dôležité je nezabudnúť na lístok na Machu Picchu a cestovný pas, ktoré kontrolujú pri moste na začiatku výstupu. Prvý vstup na Machu Picchu je možný od 7.00 h ráno, pričom prvých turistov púšťajú cez most o 5.00 h. Kvôli veľkému záujmu o návštevu tohto miesta je organizácia prísna, a preto je dobré byť na všetko pripravený.

Všetky lístky, na vlak, na autobus a na vstup na Machu Picchu sú zakúpené na konkrétne meno a človek sa nedostane ani z Ollantaytamba, pokiaľ sa nepreukáže, že má zakúpený lístok na svoje meno. Týmto spôsobom nie je možný predaj tretími stranami a keď človek nemôže vycestovať, lístok je nestornovateľný a prepadá.

Rok čo rok je väčší záujem o návštevu Machu Picchu a kúpa lístkov a ich dostupnosť je čoraz komplikovanejšia. Preto, ak plánujete navštíviť toto miesto, odporúčam vám riešiť lístky na Machu Picchu, lístky na vlak a ubytovanie dopredu s veľkou časovou rezervou. My v BUBO máme spoľahlivého lokálneho partnera, s ktorým spolupracujeme už mnoho rokov, ktorý nám zabezpečuje všetky lístky a je neustále informovaný o aktuálnych podmienkach vstupu.

Aktuálne je denný limit návštevníkov obmedzený na 4 500 ľudí, počas hlavnej sezóny (od 19. júna do 2. novembra) je počet o niečo vyšší - 5 600 návštevníkov. Ročne navštívi Machu Picchu až 5 miliónov turistov, čo z neho robí jedno z najnavštevovanejších miest vôbec v celej Južnej Amerike.

Po vstupe cez hlavnú bránu vidíme prvé domy mesta, na ktoré sme sa tak veľmi tešili. Niektorí snívajú mesiace či roky, aby sa dostali na toto bájne miesto a práve teraz je ten moment, kedy sa tento sen naplní.

Čaká nás asi 10 až 15-minútový výstup po schodoch na hlavnú platformu, z ktorej sa nám naskytnú tie neskutočné gýčové pohľadnicové výhľady. Samozrejme, len v prípade, ak sme spravili dostatočné obety Pachamame. Machu Picchu sa nachádza v dažďovom pralese a dážď a oblaky nie sú nezvyčajné. Ak máme ale šťastie, odmení sa nám Matka Príroda nádhernými výhľadmi na bájne mesto Inkov. Ak je výhľad zahmlený, ešte nie je všetko stratené. Oblaky sa tu neustále pohybujú, tak možno je potreba zopár minút počkať a kúsky kamenných stavieb sa nám začnú sem tam objavovať.

Na vrchnej platforme si necháme dostatok času, pretože sú odtiaľto najkrajšie výhľady na celý komplex. Každý musí byť spokojný so svojou fotkou, až potom môžeme pokračovať. Machu Picchu je predsa zážitok, ktorý pravdepodobne zažijete len raz za život! Jedine ak by ste sa po zájazde chceli stať sprievodcom BUBO a vracať sa na toto krásne miesto pravidelne.

Využijeme rozsiahly priestor na hornej platforme a začneme s rozprávaním o tomto bájnom mieste. Počas nášho spoznávania Peru máme pri sebe lokálneho sprievodcu z Cuzca menom Cristo, ktorý nám priblíži miesto, ktoré vybudovali jeho predkovia. Myslím, že neexistuje lepší spôsob, ako spoznať tento neskutočný div sveta.

Cristo nám rozpráva, že Machu Picchu je miestom, kde uctieva svojich predkov a myslí na ľudí, ktorí boli spojení s jeho výstavbou. Toto úchvatné miesto bolo vytvorené spoločným úsilím ľudí z rôznych častí ríše. Zamyslel sa nad ženami a deťmi, ktorých manželia a otcovia odchádzali z domova na niekoľko mesiacov, aby pomáhali pri stavbe.

Práca v takom náročnom prostredí bola často nebezpečná a niektorí sa možno ani nevrátili domov. Machu Picchu, nachádzajúce sa na úpätí hory so strmými svahmi a útesmi, predstavovalo mimoriadne náročný stavebný projekt. Pravdepodobne došlo k nehodám, kde robotníci spadli z útesov počas výstavby.

Andskí ľudia, podobne ako budhisti, verili na posmrtný život. Verili, že po smrti sa vydajú na nejakú inú cestu, takže im nevadilo pracovať na tomto mieste s vedomím, že možno zomrú.

Cristo nám priblížil fascinujúci systém práce v Inkskej ríši známy ako „mita“. Tento systém bol kľúčový pri budovaní veľkolepých stavieb, ako je Machu Picchu. Mita predstavovala formu povinnej verejnej služby, kde komunity poskytovali pracovníkov na štátne projekty bez peňažnej odmeny.

Inkovia mali vyvinutý systém hodnoty vyjadrenej prácou. Lenivosť sa dokonca považovala za vážny priestupok. Mita systém zabezpečoval potrebnú pracovnú silu na dlhodobé projekty, ktoré vyžadovali obrovské množstvo ľudského úsilia. Išlo napríklad o stavbu ciest, mostov, chrámov a pevností.

Inkská ríša bola rozdelená do mnohých provincií, každá so svojím veliteľom. Keď sa mali stavať významné miesta ako Machu Picchu alebo Sacsayhuamán pri Cuzcu, velitelia provincií dostávali od najvyššieho Inku pokyny, koľko ľudí majú poslať na sezónne práce v rámci mita systému. Muži zvyčajne odchádzali na 2 až 3 mesiace, často v období mimo poľnohospodárskej sezóny.

Mita systém sa netýkal len stavebných prác, ale aj poľnohospodárstva. Plodiny, ktoré provincia vypestovala, patrili všetkým. Ak by provincia mala problémy s úrodou, hlavný Inka by nariadil inej provincii, aby poskytla jedlo. Tento systém vzájomnej pomoci a prerozdeľovania zdrojov umožnil Inkskej ríši fungovať efektívne napriek jej obrovskej rozlohe, ktorá presahovala 4 000 kilometrov.

Je fascinujúce, ako Inkská ríša dokázala fungovať na princípe vzájomnej pomoci a povinnej verejnej služby prostredníctvom systému mita, čo umožnilo vybudovať také úžasné miesta ako Machu Picchu.

Mnoho ľudí, vrátane archeológov, stále hľadá odpovede na otázky týkajúce sa Machu Picchu. Aký účel plnilo toto mesto? Prečo bolo vystavané práve tu na úpätí hôr? Ako Inkovia dokázali premiestňovať a opracovávať niekoľko tonové kamene? Všetky odpovede sú však len hypotézy, keďže Inkovia nemali písmo a po príchode Španielov bolo množstvo artefaktov zničených.

Na Machu Picchu som sa stretla už s rôznymi sprievodcami a fascinuje ma, ako každý z nich sa prikláňa k trochu inej hypotéze. Možno po návšteve tohto miesta si spraví každý z vás tiež vlastný záver. Machu Picchu pravdepodobne malo viacero funkcií, nielen obyčajného inkského mesta.

Výstavba Machu Picchu, ako ho vidíme dnes, trvala približne 30 rokov, začínajúc okolo roku 1450 za vlády najvýznamnejšieho inkského vládcu Pachacuteca. Pachacutec, známy ako „Reformátor sveta“, rozšíril hranice ríše a inicioval výstavbu viacerých strategických sídel, vrátane Ollantaytamba a Pisacu.

Archeologické nálezy naznačujú, že hlavná fáza výstavby prebehla medzi rokmi 1460 až 1470. Mesto bolo postavené bez použitia železných nástrojov, ťažných zvierat a malty. Inkovia použili techniku nazývanú ashlar, spájajúc mohutné bloky kameňov bez použitia malty tak dokonale, že medzi jednotlivé bloky nemožno vložiť ani čepeľ noža.

Je dôležité poznamenať, že Machu Picchu nebolo izolované, ako si mnohí myslia. V skutočnosti bolo veľmi dobre prepojené s inými osídleniami v regióne, vrátane miest v dažďovom pralese, v údoliach či na Altiplane. Počas prehliadky tohto úchvatného miesta objavíme aj kameňolom, ktorý naznačuje, že mesto nebolo dokončené v čase príchodu Španielov a bolo opustené nedokončené.

Napriek mnohým teóriám zostáva presný účel Machu Picchu záhadou. Aj vďaka tomu je nielen pre najscestovanejších Slovákov z BUBO veľkým lákadlom a ešte väčším zážitkom.

Keď sa pozrieme na okolité kopce, tak približne si môžeme predstaviť aj horu, na ktorej bolo vybudované Machu Picchu. Pri výbere miesta na výstavbu Machu Picchu Inkovia zvažovali tri kľúčové faktory: dostupnosť vody, prítomnosť stavebného materiálu a bezpečnú polohu.

Pred samotnou výstavbou Machu Picchu hlavný veliteľ a architekt vytvorili model mesta z dreva alebo hliny. Tento postup, podobný dnešnému architektonickému plánovaniu, umožnil lepšiu vizualizáciu budúcej stavby a efektívnejšiu organizáciu prác.

Potrebovali vybudovať dostatočné množstvo terasovitých polí pre poľnohospodárstvo, aby zabezpečili potravu pre všetkých obyvateľov. Zároveň navrhli obydlia, ako aj miesta na rituály, chrámy na uctievanie bohov, hviezd, Slnka, Mesiaca, hôr a prírodných elementov. Všetko bolo precízne naplánované na výstavbu.

Realizácia projektu potom prebiehala nasledovne. Najskôr museli vyčistiť priestor, odstrániť vegetáciu, presunúť kamene a vytvoriť platformy, na ktorých mohli následne stavať domy, chrámy a terasy pre poľnohospodárstvo. Aj dnes je údržba Machu Picchu náročná, keďže sa nachádza v oblasti dažďového pralesa, kde vegetácia rýchlo rastie.

Keď Inkovia stavali mestá a osídlenia, tieto miesta boli sebestačné. To znamená, že dokázali samostatne zabezpečiť svoje potreby. Ak malo v Machu Picchu žiť 1 000 ľudí, muselo byť vybudovaných dostatok terasovitých polí na obživu všetkých obyvateľov. Bez závislosti od iných miest.

Machu Picchu pravdepodobne slúžilo ako hlavné mesto provincie, ktorej názov sa nezachoval. Táto provincia zahŕňala aj menšie satelitné osídlenia a tvorila systém vzájomne prepojených komunít.

Z agrárneho hľadiska sa tu praktizovalo horizontálne aj vertikálne poľnohospodárstvo – typické pre Inkov. Niektorým plodinám sa lepšie darilo v rôznych nadmorských výškach. Preto sa v Machu Picchu síce pestoval dostatok plodín pre 1 000 ľudí, ale tieto plodiny sa v rámci provincie vymieňali, aby každé mesto malo širšiu škálu potravín.

Výstavba Machu Picchu prebiehala približne od roku 1450 až do príchodu Španielov v roku 1533. Počas prvých 20 rokov bola pravdepodobne väčšina stavieb dokončená a mesto malo obyvateľov. Neskôr však museli toto miesto opustiť, a to kvôli príchodu Španielov a občianskym vojnám, ktoré v tom období zasiahli región.

Poslední obyvatelia opustili Machu Picchu pravdepodobne okolo rokov 1540 až 1550 a presunuli sa do oblasti dažďového pralesa, na miesto nazývané Vilcabamba. Vilcabamba je považovaná za posledné obývané inkské mesto predtým, ako ju Španieli objavili a obsadili.

Machu Picchu zostalo opustené a jeho poslední obyvatelia údajne zničili prístupové cesty, aby ho Španieli nemohli nájsť. Tento zámer sa im podaril – mesto zostalo skryté vysoko v horách až do roku 1911, keď ho objavil americký archeológ Hiram Bingham. Objav Machu Picchu sa stal jedným z najvýznamnejších archeologických nálezov, pričom mesto bolo neskôr zaradené medzi svetové kultúrne dedičstvo UNESCO.

Po opustení Machu Picchu trvalo približne päť rokov, kým mesto zarástlo vegetáciou, minimálne z 50 až 70 %. Náš lokálny sprievodca Cristo uvádza príklad trávy, ktorá rastie v archeologickej zóne. Tvrdí, že počas jedného obdobia dažďov, trvajúceho približne šesť mesiacov, tráva dorastie do výšky jedného metra. Postupne mesto pohltili rôzne kríky či bambusy, ktoré patria medzi najrýchlejšie rastúce rastliny na svete. A tiež stromy, ktoré začali prerastať do samotných konštrukcií domov. 

Prečo obyvatelia opustili Machu Picchu, keď ho Španieli nakoniec nenašli? Dôvodom bolo, že už prichádzali správy o blížiacich sa Španieloch, ktorí dobýjali okolité mestá. Obyvatelia sa preto rozhodli radšej utiecť. Veliteľ mesta mal za úlohu vždy urobiť to najlepšie pre svoj ľud. Keď dostal správy o krutosti Španielov – že zabíjajú ľudí a prinášajú choroby – musel ako správny líder prijať rozhodnutie na ochranu svojho obyvateľstva. Rozhodol sa odísť ďalej od nepriateľov.

Veliteľ zároveň chcel ochrániť samotné mesto, možno s nádejou, že sa tam raz budú môcť vrátiť. Preto zničil prístupové cesty do Machu Picchu, spôsobil zosuvy pôdy a kameňov a zničil visuté mosty. Keď Španieli dorazili do mesta Ollantaytambo, boli už teoreticky veľmi blízko k Machu Picchu.

Pokúšali sa pokračovať ďalej, ale do pralesa už neviedli nijaké cesty. Predpokladali, že hlboko v pralese už nikto nemôže žiť, a tak sa ďalej nepokúšali nájsť ďalšie miesta. Po niekoľkých rokoch vegetácia úplne pohltila Machu Picchu, ktoré zostalo skryté až do začiatku 20. storočia.

Ľudia, ktorí opustili Machu Picchu, boli nakoniec v roku 1571 chytení Španielmi v meste Vilcabamba. Odvtedy už nikto presne nevedel, kde sa Machu Picchu nachádza, a preto sa nemohli vrátiť.

Kolonizácia Peru a iných juhoamerických krajín trvala až do začiatku 19. storočia. Aj keby sa zachovala informácia, kde sa Machu Picchu nachádza, pravdepodobne by sa tam obyvatelia nevrátili. V Andách existuje presvedčenie, že ak sa nejaké miesto prestane používať a neskôr ho ľudia znovu objavia, už by ho nemali využívať.

Domáci obyvatelia majú veľký rešpekt voči svojim predkom a veria, že ich duchovia a energia tu stále prebývajú. Preto nechcú tieto miesta narušiť. Napríklad jaskyne alebo iné posvätné lokality považujú za miesta odpočinku predkov. Veria tiež, že ak by tieto miesta narušili, mohli by im predkovia poslať zlú energiu alebo im uškodiť. 

Machu Picchu obklopujú majestátne kopce. Hora, na ktorej sa nachádza mesto, sa volá Machu Picchu, v preklade z kečuánskeho jazyka to znamená „Stará hora“. Nevieme, ako sa pôvodne volalo toto mesto, keďže Inkovia nemali písmo a pôvodný názov sa počas španielskej kolonizácie nezachoval.

Hiram Bingham pomenoval toto mesto podľa hory, na ktorej sa nachádzalo. Pri pohľade na starobylé inkské mesto sa nám pri dobrom počasí vzadu ukazuje ešte Huayna Picchu - v preklade „Mladá hora“ a menšia Huchuy Picchu - „Malá hora“.

Ak mali Inkovia niečoho nedostatok, boli to miesta na vzdávanie úcty bohom a rituály. V samotnom meste už nebolo miesto, a tak sa rozhodli svätyne a rituálne miesta postaviť na okolitých kopcoch. Skutočne, keď sa pozrieme na ich vrcholy, rozoznávame kamenné konštrukcie aj na miestach, kde by sme ich najmenej čakali. Pre aktívnych návštevníkov je možnosť zachádzky od bežných okruhov a výstupu na tieto okolité kopce.

Huayna Picchu

Má výšku 2 701 m n.m. a poskytuje úchvatný výhľad na ruiny Machu Picchu z „druhej strany“. Výstup trvá približne 1,5 až 2 hodiny jedným smerom, dokopy vám táto zachádzka zaberie približne 2,5 až 3 hodiny. Trasa je dlhá 2,4 kilometra v jednom smere. Chodník je považovaný za strmý a náročný, s úzkymi schodmi, istá časť sa prezýva aj „Schody smrti“.

Už pri pohľade zdola sa nám to zdá neskutočné tam vyliezť. Denný limit je 400 návštevníkov. Vstup je možný v dvoch časových slotoch - o 7.00 h a 10.00 h. Deti do 12 rokov nemajú povolený vstup. Je potrebný špeciálny lístok Machu Picchu + Huayna Picchu. Ak máte záujem o takýto zážitok, treba si lístok kúpiť čo najskôr, pretože často je vypredaný mesiace dopredu.

Hora Machu Picchu

Pre výstup na samotnú horu Machu Picchu do výšky až 3 082 m n.m. platia podobné pravidlá. Návštevník musí mať špeciálny lístok Machu Picchu + Machu Picchu Mountain. Denný limit je 350 návštevníkov, rozdelených do 2 slotov - o 6.00 h a 8.00 h. Výstup je považovaný za fyzicky náročnejší ako na Huayna Picchu, s prevýšením 600 metrov a 2 700 schodov.

Technicky je tento výstup menej náročný a je povolený aj deťom. Každý návštevník musí byť sprevádzaný oficiálnym sprievodcom. Celý výstup tam aj späť trvá približne 2,5 až 3 hodiny. Opäť platí, že je treba zakúpiť si lístok čo najskôr, pretože tie sa rýchlo vypredávajú.

Huchuy Picchu

Kto by chcel trošku vyjsť z klasických okruhov, ale netrúfa si na predchádzajúce výstupy, dobrou alternatívou je najmenšia z týchto troch hôr - Huchuy Picchu, ktorej vrchol sa nachádza v nadmorskej výške 2 497 m n. m. Celý výstup tam aj späť vám zaberie najviac dve hodiny. Výstup je ale možný len počas hlavnej sezóny a denný limit návštevníkov je iba 50 ľudí.

Machu Picchu obklopuje tropický dažďový prales, podľa obdobia vie byť pomerne teplo a vlhkosť je tam každodennou súčasťou, preto nezabudnite na dostatok vody.

Poďme však k detailom mesta samotného. Z hlavnej platformy schádzame nižšie do samotného mesta. Počas kráčania po chodníku sa nám neustále otvárajú úchvatné pohľady na Machu Picchu, pričom v mobiloch už máme minimálne 200 fotografií. Je to skutočná nádhera! Hlavnou bránou vstupujeme do samotného srdca mesta. Podľa legiend v minulosti nebolo každému povolené vstúpiť na toto miesto, čo nám dodáva pocit výnimočnosti.

Prechádzame medzi stavbami starými viac ako 500 rokov a nasávame jedinečnú energiu, ktorú toto miesto vyžaruje. Zastavujeme sa pri jednom z domov, kde nám náš lokálny sprievodca opäť rozpráva niečo z histórie Machu Picchu.

Keď Inkovia budovali toto fascinujúce miesto, snažili sa jeho krásu ešte zvýrazniť tým, že na svoje domy nanášali hlinené omietky. Tento fakt môžeme usudzovať z porovnania s mestami, ktoré neboli opustené – tam si komunity zachovávali omietnuté domy.

Bohužiaľ, po opustení Machu Picchu sa miesto prestalo udržiavať a príroda si ho postupne vzala späť. Mesto čelilo nepriaznivým poveternostným podmienkam, ako sú dážď, vietor či erózia. Stromy začali prerastať kamenné múry, čo narušilo konštrukcie domov aj chrámov.

Keď archeológovia začali Machu Picchu odkrývať a obnovovať po 400 rokoch zovretia prírodou, využívali originálne kamene, ktoré našli roztrúsené v okolí stavieb.

Prečo Inkovia nepoužívali hlinené tehly na stavbu? Hoci by ich použitie bolo jednoduchšie než opracovávanie a premiestňovanie niekoľkotonových kameňov, jedným z hlavných dôvodov bola vysoká vlhkosť prostredia.

V nepálených tehlách by vegetácia rýchlo začala prerastať a konštrukcie by podľahli erózii a rozpadli by sa oveľa rýchlejšie. Preto si Inkovia zvolili trvanlivejší materiál – opracované kamene – ktoré zabezpečili dlhodobú stabilitu ich stavieb.

Počas návštevy Machu Picchu nás často prekvapí, že aj počas dažďa sa voda nehromadí na námestiach, nevytvára potoky na chodníkoch a môžeme sa pohodlne prechádzať medzi ruinami.

Drenážny systém na Machu Picchu je jedným z najdômyselnejších inžinierskych úspechov Inkov, ktorý zabezpečil stabilitu mesta v dažďovom pralese, kde ročný úhrn zrážok sa šplhá až ku 2 000 mm. Vďaka nemu mesto odoláva intenzívnym dažďom bez poškodenia. Tento systém nielen odvádzal dažďovú vodu, ale zároveň chránil stavby pred podmývaním a zosuvmi pôdy.

Agrárne terasy boli navrhnuté tak, aby slúžili nielen na pestovanie plodín, ale aj na ochranu pred eróziou. Pozostávali z troch vrstiev – veľkých kameňov, piesku so štrkom a úrodnej pôdy – ktoré umožňovali rýchlu absorpciu vody. Mestský drenážny systém zahŕňal približne 130 otvorov a kanálov, ktoré odvádzali vodu do hlavného odtokového kanála prechádzajúceho mestom.

Základy stavieb tvorila vrstva drveného kameňa, ktorá odvádzala vodu do podložia a chránila budovy pred vlhkosťou. Kanály na zachytávanie vody zo striech navyše zabraňovali narušeniu základov.

Celý drenážny systém bol navrhnutý tak, aby gravitáciou odvádzal vodu mimo mesta, čím zabezpečil jeho ochranu pred eróziou a udržiaval ho v bezpečí aj počas obdobia intenzívnych zrážok. Tento premyslený systém je jedným z dôvodov, prečo Machu Picchu dodnes stojí v tak výnimočnom stave a je považované za majstrovské dielo inžinierstva Inkov.

Ako sme si spomínali, okrem terasových polí a obytných domov Inkovia postavili v Machu Picchu aj miesta na uctievanie bohov, prírody a rôznych elementov. Jednou z najznámejších stavieb je Slnečný chrám, ktorý je jedinečný svojou architektúrou a astronomickým významom. Chrám je postavený tak, aby jeho okná presne zachytávali slnečné lúče počas dôležitých astronomických udalostí – zimného slnovratu (21. júna na južnej pologuli) a letného slnovratu (21. decembra).

Počas týchto dní slnečné lúče osvetľujú konkrétne miesta v chráme, čo zdôrazňuje pokročilé znalosti Inkov o astronómii. V miestnosti sa nachádza nepravidelná skala, ktorá slúžila na interpretáciu tieňov a projekcie Slnka – podľa toho Inkovia určovali nadchádzajúce obdobia. V inkských mestách často nachádzame stavby navrhnuté tak, aby boli prepojené s prírodnými javmi, ako sú východy slnka či slnovraty, čo archeológovia označujú pojmom astroarchitektúra.

Ako prechádzame od vyhliadky na Slnečný chrám ďalej, po ľavej strane sa nám naskytne pohľad na kameňolom. Machu Picchu stavali z dola nahor a tu máme dôkaz, že Inkovia opustili mesto pred jeho dokončením.

Pokiaľ máme šťastie, vieme sa dostať aj na miesto zvané Hanan, kde sa nachádza Intihuatana - „miesto, na ktorom je pripútané Slnko“. Nachádza sa na vyvýšenej plošine, z ktorej je výhľad na celé okolie. Je to jedno z najfascinujúcejších prvkov Machu Picchu. Táto staroveká kamenná štruktúra, vytesaná z granitu, slúžila Inkom ako astronomický nástroj a duchovný symbol.

Jej názov pochádza z kečuánskeho jazyka, kde „Inti“ znamená slnko a „huatana“ označuje viazanie. Nedávno ale vedci zaznamenali posuny pôdy pod touto plošinou, pravdepodobne z veľkého množstva návštevníkov, ktorí na plošinu vystupovali a dnes pre ochranu tohto miesta je výstup obmedzený.

Intihuatana bola využívaná na sledovanie pohybu slnka a určovanie dôležitých astronomických udalostí, ako sú slnovraty a rovnodennosti. Tieň vrhaný kameňom umožňoval presné merania času a sezónnych zmien, čo bolo kľúčové pre poľnohospodárstvo a náboženské rituály. Inkovia verili, že počas zimného slnovratu tento kameň symbolicky „pripútava“ slnko, aby sa nepribližovalo príliš ďaleko od Zeme.

Okrem svojej praktickej funkcie mal Intihuatana aj hlboký duchovný význam. Slúžil ako spojenie medzi zemou a nebom, kde inkskí kňazi vykonávali rituály na udržanie rovnováhy vo vesmíre. Jeho poloha vysoko v Andách mu dodávala špeciálnu posvätnosť, pretože sa považovalo za miesto bližšie k božstvám.

Dnes je Intihuatana jedným z najnavštevovanejších miest v Machu Picchu. Aj keď sa ho návštevníci nemôžu dotýkať, mnohí tvrdia, že v jeho blízkosti cítia energiu a mystiku tohto miesta. Intihuatana tak zostáva nielen svedectvom o pokročilých astronomických znalostiach Inkov, ale aj silným symbolom ich duchovného spojenia s prírodou a vesmírom.

Ďalším miestom, kde sa pristavíme je Chrám troch okien. Tento chrám je spojený s Andskou trilógiou, s ktorou sme sa už počas nášho putovania po Peru stretli. Predstavuje tri svety - nadpozemský život (po kečuánsky Hanan Pacha), pozemský život (Kay Pacha) a podsvätie (Ukhu Pacha).

Svet „Hanan Pacha“, vyššie kráľovstvo alebo kráľovstvo bohov - tam sa mohol dostať iba hlavný Inka. "Hanan Pacha“ symbolizuje kondor, majestátny vták, ktorý je v Peru historicky považovaný za posvätného vtáka. Bol svedkom vzniku slávy mnohých starovekých kultúr a civilizácií. Kondor bol dokonca znázornený na keramike či maľbách a Inkovia patrili medzi jeho najväčších obdivovateľov. Považovali ho za božstvo, ktoré dokáže spojiť nebesá a zem.

Svet „Kay Pacha“, teda svet živých bytostí, ako sú ľudia, zvieratá a rastliny, sú s ním prepojené, pretože žijú na zemi. Svet „Kay Pacha“ predstavovala puma. Pumu videli ako mocné a silné zviera. Vedeli, že je to veľký dravec, a považovali ho za skvelý príklad na nasledovanie. Dokonca mesto Cusco malo podobu pumy, pretože bolo dominantným mestom celej ríše Inkov.

Treticu uzatvára „Ukhu Pacha“ - podsvätie. Podsvetie predstavoval had. Pre Inkov had predstavoval začiatok nového života. Had bol v inkskej mytológii vnímaný aj ako symbol múdrosti a poznania.

Zároveň táto trilógia reprezentuje aj tri časti nášho tela. Prvou je hlava, ktorá symbolizuje poznatky. Nasleduje naše srdce, ktoré symbolizuje lásku a vzájomné spolužitie medzi ľudmi a posledným aspektom je celé naše telo, ruky, ktoré symbolizujú prácu. Keď všetky aspekty sú v rovnováhe, tak je všetko správne. Keď sa niečo naruší, tak nastáva disbalans, zároveň to ovplyvňuje aj ostatné aspekty a necítime sa dobre.

Znaky Andskej trilógie pozorujeme aj na Machu Picchu - chrám má tri okná. Rovnako pozorujeme pred troma oknami aj kameň, ktorý je vyformovaný do tvaru troch stupienkov. V určitý deň počas východu Slnka kameň vrhá tieň na zem a dotvára nám celý Andský kríž - Čakanu.

Táto trilógia reprezentuje aj Bohov dažďa, v inkskej viere sú traja Bohovia dažďa - Blesk, Hrom a Búrka. Dážď zohrával veľkú úlohu v Inkskej ríši, pretože zavlažoval polia a donášal úrodu. Inkovia sa vždy modlili za dážď a hory boli vždy považované za tvorcov dažďa. Verili, že niektoré hory sú sídlom týchto Bohov. Keď sa pozrieme cez tieto tri okná, tak nám presne poukazujú na hory, ktoré reprezentovali sídla spomenutých Bohov. Historici sa domnievajú, že tento chrám slúžil predovšetkým na uctievanie Bohov dažďa.

Vedľa chrámu si môžeme všimnúť kameň, ktorý bol práve premiestňovaný na iné miesto. Pod ním sú menšie kamienky, ktoré slúžili ako kolesá, aby premiestňovanie bolo jednoduchšie. Odhaduje sa, že Machu Picchu bolo dokončené tak na 85 % z pôvodného plánu.

Takmer na spodku mesta sa nachádza hlavné námestie. Námestie bolo centrom spoločenského a náboženského života, kde sa obyvatelia stretávali, aby si vypočuli správy od hlavného Inku a zúčastňovali sa na ceremóniách. Ako prichádzame, miestny sprievodca nás vyzve, aby sme počúvali a začne tlieskať. Ostávame ohromení ozvenou, ktorá vzniká pri tlieskaní.

Námestie je známe svojou výnimočnou akustikou, ktorá umožňovala efektívne šírenie zvuku počas verejných oznámení a ceremónií. Cristo nám vraví, že keby vyšiel hore na platformu, ktorá kedysi slúžila najvyššiemu Inkovi na hlásenie odkazov, stačilo by, aby rozprával normálnou hlasitosťou hlasu a jeho slová by boli zrozumiteľne počuť.

Pomaly prichádzame na koniec archeologickej zóny, odkiaľ sa budeme vracať popod mesto naspäť ku hlavnej bráne. Obyvatelia Ánd veria, že skaly reprezentujú Matku Zem, Pachamamu. Ak niekto v prírode nájde pekný kameň, často si ho vezme domov, položí na významné miesto a používa ho ako „šťastný kameň“, spojovací symbol k niečomu alebo niekomu, prípadne ako kameň uzdravenia.

Takéto kamene môžu mať zaujímavý tvar alebo farbu. Niekedy sú však príliš veľké na to, aby si ich človek mohol odniesť – a presne to je prípad jednej fascinujúcej skaly v archeologickej zóne Machu Picchu.

Táto skala, známa aj ako „roca sagrada“ - svätá skala, nebola nijako opracovaná, bola nájdená v jej prirodzenom tvare. Na prekvapenie dokonale kopíruje pohorie v pozadí, čo Inkovia považovali za dar od prírody. Okolo skaly vytvorili oltár a začali ju používať ako sväté miesto na uctievanie bohov hôr – Apusov.

Skala slúžila aj ako miesto na spojenie s Pachamamou. Vedľa nej stoja dva malé domčeky, ktoré pravdepodobne slúžili na rituály alebo na uskladnenie rituálnych predmetov. Tieto domčeky majú slamenú strechu, a miestny sprievodca nám hovorí, že kedysi všetky stavby mohli vyzerať podobne.

Postupujeme ruinami ďalej a zastaneme v jednom z bývalých domčekov, aby sme si dopovedali príbeh o Machu Picchu. Začali sme približne 500 rokov dozadu, prešli sme celou archeologickou zónou a ideme si porozprávať príbeh, ktorý sa odohral 400 rokov neskôr.

Koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia ľudia začali opäť zostupovať z Ánd a Altiplana do pralesa, aby našli nové miesta pre poľnohospodárstvo. Polia v Posvätnom údolí Inkov alebo v Cuzcu, miesta kde farmárčili ich predkovia boli zabrané kolonizátormi. Španieli sa stali novými majiteľmi a nesprávali sa veľmi dobre k pôvodným obyvateľom.

Neskôr si teda pôvodní obyvatelia povedali, že nebudú žiť s potomkami Španielov a začali odchádzať. Toto bolo aj obdobie, kedy sa našlo mnoho starobylých pozostatkov inkských miest. Aby rozšírili miesta na poľnohospodárstvo, zvyčajne vyrúbali les, nechali vyschnúť stromy a potom ich zapálili. Niekedy sa ale oheň šíril nekontrolovane a spálilo sa viac ako chceli. Rovnako aj Machu Picchu bolo nájdené lokálnymi farmármi týmto spôsobom.

Jeden z týchto ľudí, ktorí zostúpili z hôr, bol aj farmár Agustín Lizárraga. On nechtiac spálil časť kopca, kde sa nachádza dnešné Machu Picchu. Vtedy bolo mesto vidno už z údolia a upútalo pozornosť mnohých dedinčanov. Agustín sa teda rozhodol vyjsť na kopec a v skutočnosti bol tento pán prvý, ktorý objavil Machu Picchu v roku 1901.

Agustín tu priviedol dve rodiny, Richarte a Álvarez, ktoré tu začali bývať a obnovovať terasové políčka. Jedna od roku 1902 a druhá od roku 1907. Bývali tu až do roku 1911, dokiaľ prišiel americký archeológ Hiram Bingham. 

Profesor Bingham cestoval po Južnej Amerike, navštívil napríklad Buenos Aires, Santiago de Chile a dostal sa až do Peru, kde navštívil Cuzco a práve tu ho začala zaujímať história Inkov. Tu sa od miestnych sprievodcov dozvedel o meste Vilkabamba, ktoré bolo pravdepodobne posledné obsadené inkské mesto a kde pravdepodobne žili poslední obyvatelia Machu Picchu.

Dňa 18. júla 1911 Hiram Bingham odchádza z Cuzca na svoju expedíciu, počas ktorej objaví Machu Picchu. V oblasti sa nachádza mnoho inkských miest, ako Chinchero, Maras, Urubamba, Ollantaytambo, Canabamba, Patallacta či Torontoy. Jedno z miest miestni volali Mandorpampa. Keď tam Bingham dorazil, stretol spomínaného miestneho farmára a spýtal sa ho, či pozná nejaké staroveké miesto. Farmár Agustín Lizárraga, mu odpovedal, že áno – ukázal smerom k hore Machu Picchu, hoci názov miesta nevyslovil.

Bingham sa farmára opýtal, či mu môže toto miesto ukázať. Farmár súhlasil, ale keďže v ten deň pršalo, navrhol odložiť cestu. Napriek tomu mu Bingham dal 1 sol ako odmenu za informáciu. Priatelia Hirama Binghama neboli nadšení z farmárových slov a navrhovali preskúmať iné inkské miesta v okolí, keďže počasie bolo nepriaznivé.

Ich hlavným cieľom bolo predsa mesto Vilkabamba, posledné mesto obývané Inkami. Bingham však bol presvedčený o svojej misii a rozhodol sa vydať na horu spolu s peruánskym sprievodcom Melchorom Arteagom a miestnym farmárom. Stalo sa to 24. júla 1911.

Počas výstupu narazili na prvé stavby Machu Picchu, ktoré sú viditeľné dodnes. Našli tam dve rodiny, čo Binghama prekvapilo. Spýtal sa: „Sú to poslední obyvatelia Machu Picchu?“ Ako už vieme, tieto rodiny prišli na miesto približne deväť rokov pred Binghamom. Začali upravovať terasy a využívať ich na poľnohospodárstvo.

Osoby, ktoré teda skutočne objavili Machu Picchu pred Hiramom Binghamom, boli miestni farmári. Lizárraga dokonca údajne zanechal svoj podpis na jednom z múrov v Machu Picchu ešte pred Binghamovým príchodom. Napriek tomu je Hiram Bingham považovaný za človeka, ktorý Machu Picchu predstavil svetu v roku 1911.

Neskôr počas expedície navštívili aj mesto Vilkabamba, ale Bingham bol sklamaný z toho, ako mesto vyzeralo. Predstavoval si toto posledné mesto Inkov výnimočnejšie. Preto počas svojich ďalších expedícii do Peru sa zameral viac na Machu Picchu. 

Návrat Binghama do USA

Bingham sa vrátil do USA a pripravil prezentácie o svojej expedícii v Peru na získanie sponzorov. Neskôr získal finančnú podporu od National Geographic Society a Yale University na preskúmanie inkského mesta. V roku 1912 organizoval svoju ďalšiu expedíciu, ktorá patrila medzi najvýznamnejšie, kedy prišiel do mesta so skupinou archelógov a Machu Picchu sa začalo postupne odkrývať.

Keď dorazil na horu, ruiny našiel zarastené tropickou vegetáciou. Postupne objavil rozdelenie mesta na chrámovú a obytnú časť, terasovité políčka a významné stavby ako Chrám Slnka či Intihuatana – posvätný monolit slúžiaci na astronomické pozorovania. Približne po štyroch mesiacoch začali mať predstavu o tom, aké veľké je toto miesto.

Hiram Bingham začal svoje objavy na Machu Picchu v Chráme troch okien, kde našiel množstvo keramiky. Jeho záujem sa však sústredil na ľudské pozostatky, ktoré predpokladal, že sa nachádzajú v jaskyniach a vyhĺbených priestoroch v spodných častiach archeologickej zóny. Tieto miesta slúžili pravdepodobne ako pohrebiská.

Bingham organizoval ďalšie expedície v rokoch 1913, 1914 a poslednú v roku 1915. Počas nich priniesol významné prvé teórie o pôvode a účele Machu Picchu. Síce mnohé z nich boli neskôr vyvrátené, Bingham bude navždy ten, ktorý spravil prvé kroky k objavovaniu Machu Picchu. Rozdelil lokalitu na sektory a pomenoval jednotlivé miesta.

Objavil množstvo artefaktov, ako bronzové a strieborné predmety, keramiku, kosti lám a ďalšie. Kvôli vypuknutiu prvej svetovej vojny sa jeho výskumy pozastavili a na Machu Picchu sa mohol vrátiť až v roku 1948 po skončení druhej svetovej vojny.

Bingham nazval mesto kečuánskym názvom „Machu Picchu“, čo znamená „Stará hora“. Jeho objav priniesol svetovú pozornosť tomuto archeologickému skvostu. V roku 1983 bolo Machu Picchu zaradené do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO a peruánska vláda ho označila za Historický národný park.

Dodnes prichádzajú na Machu Picchu mnohí archeológovia, ktorí sa snažia rozlúštiť záhady tohto miesta, jeho osídlenia a života ľudí spojených s mestom ukrytým v horách. Mesto je považované za jeden z najväčších objavov 20. storočia a neoceniteľný zdroj poznania inkskej civilizácie.

V inkských osídleniach, vrátane Machu Picchu, existovali miesta určené výhradne pre ženy, ktoré zohrávali významnú úlohu v spoločnosti. Ženy mohli zastávať vedúce pozície a v niektorých prípadoch boli považované za veliteľky komunít. Inkská ríša nebola výlučne patriarchálna – ženy mali možnosť rozhodovať o blahu ľudí, čo naznačujú nálezy profesora Hirama Binghama.

Bingham objavil na Machu Picchu predmety ako kefy na vlasy vyrobené z kostí lám, zrkadlá a sošky oblečené do ženských šiat, ktoré naznačujú ich významné postavenie.

Tieto sošky, pripomínajúce bábiky, mohli byť používané ako spojenie s predkami. V Andách bolo bežné, že keď zomrel niekto dôležitý v rodine, pozostalí si zabezpečili sošku zosnulého, ktorá symbolizovala spojenie s ním aj po smrti. Ľudia verili, že k týmto soškám alebo mumifikovaným predkom môžu prichádzať po radu.

Proces mumifikácie bol vyhradený pre významné osobnosti spoločnosti a zahŕňal starostlivú prípravu tela, jeho vysušenie a zabalenie do bohato zdobených textílií. O mumifikácii si rozprávame počas nášho zájazdu na posvätnom mieste zvanom Qenko, ktoré sa nachádza blízko Cuzca. Množstvo nájdených ženských sošiek naznačuje, že ženy mali dôležitú úlohu v spoločenskom a duchovnom živote Inkov.

Okrem toho ženy boli často spájané s kultmi bohov a božstiev. Napríklad Coya, manželka Sapa Inku, mala významnú politickú a náboženskú moc. Riadenie kultov bohyne Mesiaca (Killa) patrilo ženám a ich úloha bola kľúčová pri udržiavaní harmónie v spoločnosti. Táto rovnováha medzi mužskými a ženskými autoritami bola charakteristická pre inkskú kultúru a zdôrazňuje význam žien v ich ríši.

Tu zakončujeme našu prehliadku a presúvame sa k hlavnej bráne. Ešte posledné pohľady na majestátne mesto Inkov a smerujeme pešo alebo autobusom späť do mestečka Aguas Calientes.

Počas návštevy Machu Picchu sa na jednu noc ubytujeme v mestečku Aguas Calientes. Aguas Calientes, známe aj ako Machu Picchu Pueblo, je malebné mestečko nachádzajúce sa v údolí pod Machu Picchu v nadmorskej výške 2 040 metrov. Je to hlavná vstupná brána k slávnej Inkskej citadele, vzdialenej približne 6 kilometrov (90 minút chôdze alebo 25 minút autobusom).

Mestečko vzniklo v roku 1901 ako tábor pre robotníkov budujúcich železnicu, ale dnes je rušným turistickým centrom. Moji sprievodcovia často spomínajú, ako si pamätajú toto mestečko ešte bez výškových budov a oveľa kľudnejšie. Návštevnosti hlavne pomohlo to, že sa Machu Picchu stalo v roku 2007 jedným z novodobých divov sveta.

Aguas Calientes ponúka viac než len prístup k Machu Picchu. Je známe svojimi termálnymi prameňmi, ktoré poskytujú ideálne miesto na relax. Cestou k termálnym prameňom vám odporúčam obdivovať úžasné diela miestnych umelcov, ktorí do skál vyrezali motívy inšpirované inkskou kultúrou. Ak ešte nemáte dostatok suvenírov, môžete navštíviť remeselné trhy, peruánska gastronómia vás nesklame ani na tomto mieste a dokonca je to jedno z mála miest vôbec v Južnej Amerike, kde vám ponúknu čapované pivo.

Pre naše malé skupiny Slovákov a Čechov je to ako čerešnička na torte po návšteve inkského mesta. Spolu radi zavítame do overenej reštaurácie Mapacho, ktorá sa nachádza blízko nášho hotela a kde si vieme sadnúť k oknám, ktoré sú priamo nad riekou Urubamba. 

Pokiaľ je to možné volíme pre naše ubytovanie overený hotel značky Casa Andina. Privátne izby majú svoje vlastne kúpeľne, kde si nájdete aj uteráky a drobnú hotelovú kozmetiku. Hotel má k dispozícii reštauráciu a bar. Hotel je čistý, jednoducho zariadený a pripisuje si 3*.

Machu Picchu je miesto, ktoré mnohým prináša silný duchovný zážitok a odhaľuje jedinečné spojenie Inkov s prírodou a vesmírom. Ukryté vysoko v Andách, ohromuje svojou harmóniou medzi majestátnymi horami, terasami a posvätnými chrámami.

Dúfam, že tento blog nám pomohol priblížiť význam Machu Picchu pre inkský ľud. Hoci jeho účel zostáva zahalený tajomstvom, toto miesto nie je len archeologickou pamiatkou – je to odkaz minulosti, ktorý nás učí rešpektovať prírodu a dedičstvo našich predkov.