Kyzylkum. Alexander Veľký, púšť aj jurty

Ak by ste zo Samarkandu vyrazili na juh, juhozápad, prišli by ste do Buchary za niekoľko hodín. Ak však zo svojho uzbeckého výletu chcete vyťažiť maximum zážitkov, nechoďte rovno do Buchary, ale stočte „volantom“ na západ, aby ste dosiahli okraj legendárnej púšte Kyzylkum. Práve tam začína dobrodružstvo pretkané púšťou a nomádskym spôsobom života. A potom spali ste už niekedy v jurte?

Zo Samarkandu vyrazte k púšti ráno, hneď po raňajkách, okolo 8:00, aby ste nestrácali zbytočne čas. Už ste si mesto vychutnali, a čím skôr vyrazíte, tým viac času strávite v opojení prázdnej krajiny. Dostať sa na okraj púšte Kyzylkum znamená prejsť okolo 250 kilometrov.

Prvou etapou cesty je prejsť prázdnu krajinu až do neveľkej a málo známej Nuraty. Nurata nikdy nesvieti na mapách turistického Uzbekistanu veľkými písmenami, no je to čarovné, ešte stále nie veľmi objavené miesto. Ešte, keď som sa sem zatúlal v 2009 s batohom na chrbte hľadajúc ruiny starobylých a stratených miest, ktoré po sebe nechali vznešené civilizácie, nadchla ma. Do Nuraty je to zo Samarkandu cca 180 kilometrov, počítajme teda s tromi, možno štyrmi hodinami podľa toho ako nám bude cesta ubiehať.

Za Samarkandom ešte cítiť civilizáciu, ale tá sa postupne stratí a rovinatá krajina začne pripomínať step. Nie takú ako vidíme v Kazachstane, takú, ktorá je nekonečná ako Sibír za oknami transsibírskej magistrály, ale obrovská step, ktorá naráža do vzdialených kopcov, aby s nimi splynula. Tento presun nemá v sebe luxusné zážitky, ale má v sebe dušu miest, kde sa život zastavil pred desiatkami rokov.

Sem-tam prefrčíme cez malú dedinku s jednoduchými domami. Presne takto vyzerali tie dedinky aj počas toho, kedy tu žil Sovietsky zväz. Vymenili sa ruble za somy, ale bieda tu zostala. Kde tu prechádzame okolo bavlníkových políčok. Tie sú najkrajšie v septembri, kedy sa zbiera úroda a polia hrajú snehobielou farbou. Domáci tu pestujú aj melóny, zeleninu a okolo každej dediny nájdete ovocné stromy od marhúľ až po moruše.

Nurata (niekedy nájdete aj Nurota) sa objaví ako prvé väčšie mesto po ceste k púšti. Často ju mnohí len prefrčia, ale my v BUBO hľadáme zážitky aj tam, kde ich na prvý pohľad nie je vidno. Nurata sa pre to stane príjemnou zastávkou pred tým, než naozaj dosiahneme Kyzylkum a svet typických júrt. Ak vyrazíte zo Samarkandu ráno o 8:00, tak v Nurate ste pár minút pred dvanástou alebo po nej. Tá polhodinka hore dole nie je podstatná. Nurata sa mení každým rokom. Kedysi sa tu zvíril len prach, dnes dokonca pred areálom Čašma stojí námestie a miesto, kde sa dá zaparkovať.

Dušou Nuraty je práve areál Čašma, ktorý má v lokálnom, pútnickom turizme dôležité miesto, kvôli puncu posvätnosti, ktorý si drží. Čašma v preklade znamená prameň alebo studňa, ak chceme a ak túto drobnosť viete, neprekvapí vás vodná nádrž s krištáľovo čistou vodou, kde plávajú posvätné ryby. Areál Čašmy nie je veľký, vojdete dnu, kráčate smerom k neveľkej, no zaujímavej mešite a ste v jeho centre.

Piatková mešita má svojich 40 stĺpov a je krásnym príkladom typickej, uzbeckej architektúry. Nikdy tu nie je veľa ľudí, a tak budete mať areál takmer len pre seba. Turistov zo sveta tu nestretnete, nanajvýš domácich pútnikov. BUBO má tieto špeciality veľmi rád, a preto sme tu. O pár chvíľ sa u vás objaví strážnik s knihou návštev, do ktorej aj v dnešnej dobe píše rukou a perom odkiaľ ste a zbiera vstupné. Poseďte si s ním v tieni mešity, prehoďte pár viet (vie po rusky aj uzbecky) a možno vám prezradí pár tajomstiev.

Za areálom je posvätné jazierko, ale aj umelo vytvorený kanál na posvätnú vodu, z ktorej si domáci naberajú do prázdnych plastových fliaš. Sú pútnici a túto vodu si so sebou privezú domov pre svojich blízkych, presne tak, ako si ju kresťanskí pútnici prinášajú z Lúrd. Opäť natrafíte na to, aké sú si náboženstva blízke. Na konci areálu si všimnete aj pár hrobov. Ako píše historik Muhammad Naršáchi v 943, tak je tu pochovaných „niekoľko ľudí, ktorí ešte na vlastné oči videli proroka Muhammada“. Práve tento fakt zvyšuje punc posvätnosti celej Nurate. V areáli strávite 20-25 minút a máte zážitok.

Alexandra Veľkého pozná takmer každý, takmer celý svet, ktorý si podmanil, opakuje jeho meno či už v dobrom, alebo v zlom. Verili by ste, že aj Nurata sa preplietla s jeho osudom? Zážitkom je v Nurate práve jeho príbeh. BUBO sa po jeho stopách vyberie na mnohých miestach od Libanonu cez Irán či Tadžikistan a nechýba nám tak ani tu v Uzbekistane. Stačí sa pozrieť na pahorok dvíhajúci sa priamo na areálom Čašma a vidíte ruiny hlinenej pevnosti. Tam založil starovekú Nuratu Alexander Veľký v roku 327 pr. Kr. a dodnes tu zostali ruiny slávneho miesta.

Ako to, že tu nie sú žiadni turisti? To je presne ono! Vyjdite na kopec (zvládne to naozaj každý, pretože tu ide o 2-3 minútky) a odrazu máte pred sebou krásnu panorámu Alexandrovej pevnosti. Pár múrov, hlinené beztvaré ruiny, ale nie je práve ten príbeh tou dokonalosťou? Ak máte chuť a energiu, vyštverajte sa aj priamo medzi hlinené steny, no najkrajší pohľad je práve z protiľahlého kopca.

Ak vás v Nurate zastihne obed, nemáte veľa možností, pretože podnikov s jedlom je tu veľmi málo a sú obmedzené na šašlíky. Do Nuraty chodíme roky, a tak sa stačí deň predtým ozvať Saide. Tá žije na okraji mesta vo svojom tradičnom dome a rada pripraví typický, uzbecký obed. Za nenápadnými dvermi sa otvorí krásny uzbecký dom. Mnohé typické domy sú postavené tak, aby vás na prvý pohľad vôbec nezaujali.

Nestavali sa preto, aby ste obdivovali ich krásu, ale ich krása bola ukrytá vo vnútri. V našej západnej civilizácii sa naopak ľudia snažia oklamať obalom, hoci s prázdnotou dnu. Vojdeme dnu, Saida nás už čaká a stôl je prestretý. Sedí sa na nádvorí, kde rastie niekoľko stromov, majú tu maličkú záhradu, skrátka malý kúsok raja.

V Samarkande sme ochutnávali plov, tu sú na rade manti. Taštičky plnené mäsom s cibuľkou a k tomu čerstvý, domáci jogurt. Vegetariánov Uzbeci nechápu, ale keď je sezóna vedia manti naplniť aj tekvicou. K obedu sa podáva kanvička čaju a ten sa nalieva do mištičiek zvaných piala. Skvelé jedlo, skvelá spoločnosť a ďalší ulovený zážitok. Gurmánsky luxus v domácich podmienkach.

Púšť Kyzylkum je z Nuraty už na dosah ruky. Vydáte sa na sever a o dvadsať kilometrov už púšť okolo seba cítite. Spoločne s turkménskou púšťou Karakum patrí k najvýznamnejším púšťam strednej Ázie, no netreba si ju romantizovať. Nepôsobí tak krásne a oku lahodiac ako, napríklad, marocká Sahara pri Erg Chebbi či púšť v ománskej Wahibe.

Kyzylkum skôr pripomína polomŕtvu krajinu zaliatu pieskom, pomedzi ktorý rastú tisíce kríkov. Len občas z krajiny vykukne zlatá piesková duna s prímesou červenej farby. Práve ona dala púšti meno, pretože v turkických jazykoch znie jej preklad „červená púšť“.

Kyzylkum je najkrajšia na jar na prelome apríla a mája. Vtedy doslova rozkvitne a okrem všadeprítomných kríkov sa k nebu dvíhajú aj drevené stonky, na ktorých sa vynímajú farebné kvety. V lete už kvety nenájdete a jediné stopy niekdajšej krásy predstavujú občasné stonky, ktoré nezrútil vietor.

Po necelých 40 kilometrov z Nuraty sa objaví v púšti obrovské jazero Aidarkul. Len pár kilometrov od neho leží tábor s jurtami, no bola by škoda ísť rovno tam, ak sa môže človek poprechádzať aspoň na chvíľku nábrežím jazera. Aidarkul nepoznali dávni cestovatelia križujúci región Hodvábnej cesty.

Jazero sa tu naplnilo medzi rokmi 1969 a 1970 po tom, ako sa v susednom Kazachstane nevedeli vyrovnať s obrovským náporom vody, ktorú so sebou priniesli záplavy na rieke Syr Darya, a tak vodu Sovieti jednoducho presmerovali sem do uzbeckej púšte. Odvtedy na novších mapách svieti Aidarkul, ktorý má po dĺžke takmer 250 kilometrov a zaberá plochu cca 3 000 kilometrov štvorcových.

Miestni sa sem chodia kúpať, chodia sem na ryby a mnohí si so sebou berú stany, aby tu prežili niekoľko príjemných chvíľ. Turizmus tu však takmer neexistuje, a tak máte zaručené, že na jeho brehoch budete sami ako my. Zastavíme mikrobus, namočíme si nohy, no najmä si užívame pohľad na krajinu, kde sa z ničoho nič objaví jazero. Ešte 10 kilometrov a privíta nás jurtový tábor, kde je krásne stráviť noc.

Tu v týchto končinách Kyzylkum nájdete niekoľko menších jurtových táborov, kde viete stráviť noc v typickej, nomádskej jurte. Jurty sú typickejšie pre nomádov z Kirgizska či Mongolska, no svoje by o nich vedel povedať aj Kazachstan, a práve kazašský vplyv nomádov sa zakorenil tu neďaleko Aidarkulu.

Máte po krk civilizácie? Toto bude miesto presne pred vami. Obrovským zážitkom je tu ticho. Luxusné ticho bez telefónneho signálu a bez wifi. Telefón nechajte v batohu či v kufríku a užívajte si to, kde ste sa ocitli. Už sa len z hlavnej cesty zlezie na bočnú cestičku (ak napršalo, je rozbahnená) a posledné stovky metrov sa dopravný prostriedok natriasa v rámci výmoľov.

Za pahorkom sa rozleje neveľká lúka, okolo ktorej stojí asi dvadsať krásnych júrt. Stoja vedľa seba, a hoci nie sú porozhadzované v divočine, stále v sebe nesú nomádsku hrdosť a závan dobrodružstva.

Každú jurtu zdobia drevené dvere s farebnými maľbami a jej telo tvoria drevené trámy obalené plachtami či kožami. Zvonku vyzerá pomerne malá, ale ako náhle človek vstúpi dnu, obklopí ho priestor, s ktorým nepočítal. Drevené trámy sa zbiehajú k stropu, kde sa spájajú v drevenom kolese. Drevené koleso sa považuje za srdce jurty, a tým pádom najdôležitejšiu časť celej konštrukcie.

Interiér je veľmi jednoduchý, no viac človeku netreba. Niekoľko matracov pohodených na zemi doplnili o periny, vankúše a je to. Nič viac, nič menej, no pritom všetko. Nie sú to typické nomádske jurty, aké ste mohli zažiť pri návšteve domácich v Mongolsku, už ich jemne doladili pre turistov, ale zase maličký kúsok komfortu na zahodenie nie je, no nie? Dokonca do nich natiahli elektriku, aby ste si v noci mohli posvietiť, keď sa prebudíte a chcete vyjsť von.

Užívať si luxus ticha! Áno, ticho je tu najväčším zážitkom počas dňa, ale nie sme tu len kvôli nemu. Aj jurty ponúkajú niekoľko zážitkov. Ku každému táboru patrí aj niekoľko tiav a ak máte chuť, môžete si na nich spraviť malý okruh okolím, nazrieť na púšť Kyzylkum z inej perspektívy a jednoducho uloviť zážitok z púštneho korábu.

Stredoázijské ťavy sú na prvý pohľad iné. Sú väčšie a mohutnejšie než tie aké človek pozná z Tuniska či Egyptu a hlavným rozdielom sú hrby. Stredoázijské ich majú dva a majú dlhšiu srsť. Volajú ich aj baktríjske ťavy podľa Baktrie, územia na severe Afganistanu, ktorým sa tiahla Hodvábna cesta, a kde dnes leží staroveký Balch. Vyskočte na ťavu a nechajte sa kolísať jej typickým pohybom. Sledujte však krajinu okolo seba. Sem-tam sa naokolo mihne syseľ a medzi kríkmi sa pomaličky prevaľujú suchozemské korytnačky.

Okrem jazdy na ťavách sa môžete ísť poprechádzať, ale nikdy nechoďte ďaleko. Signál tu nie je, a tak sa pomoci nedovoláte. Hoci to znie banálne, ale krajina je posiata malými pahorkami a sem-tam sa naozaj prichytíte v diaľke pri myšlienke, kde sa nachádzajú vaše jurty. Tráviť čas pri jurtách môžete aj pasívne, príjemným oddychom. Sadnite si na tapčan, teda veľké „drevené postele“, kde si nechajte priniesť kanvičku zeleného čaju a otvorte si knižku. Čítali ste už na takomto mieste? Nie? No, tak ďalší zážitok je na svete.

Slnko sa pomaličky blíži k obzoru, a tak sa krajina zahaľuje do príjemných farieb. Predlžujú sa tiene, a tak si vyšliapte pár metrov na blízky pahorok a spravte si zopár fotografií na pamiatku v krásnom svetle. Keď padne na tábor tma, začne sa večera. Domáci pripravili niekoľko miestnych špecialít a ochutnajte polievku zvanú šorpa s kusmi baranieho mäsa, zemiakov či mrkvy a ako hlavný chod sa podáva hovädzie mäso na zemiakoch s kúskami uzbeckého chleba. Ochutnáte uzbeckú vodku? V BUBO nenechávame nič na náhodu a vždy sa tu na ochutnávku nejaká ta fľaštička BUBO vodky objaví.

Jurty prikryje čierna tma a všetko sa v nej dokonale stratí. Žiaden svetelný smog nekazí výhľad a oči sa nevedia nabažiť krásnej oblohe s rozsypanými hviezdami. Hoci sme na púšti, cítiť tu jemný chlad (teda okrem leta, kedy aj večer cítite poriadne teplo). Zážitkom je nomádsky oheň v strede nášho kempu. Zvuk praskajúceho dreva, príjemná atmosféra a tento zážitok podčiarkne kazašský nomád, ktorý vezme svoj tradičný hudobný nástroj zvaný Dombra a vylúdi pre nás niekoľko krásnych, nomádskych piesní. Takto sa bavili aj cestovatelia po Hodvábnej ceste a trochu z tej atmosféry zostalo aj pre nás.

1. Mesto Navoi
Ak sa vám nechce ísť do Nuraty najkrajšou cestou, môžete to vziať o čosi južnejšie a ísť cez Navoi, priemyselné centrum rovnomennej provincie. Nie je tu nič unikátne, ani nemá zaujímavosti, ale ak chcete vidieť bežné, neturistické, uzbecké mesto a prejsť o cca 60 kilometrov viac, Navoi je tu pre vás.

2. Petroglyfy v kopcoch nad Nuratou
Stredná Ázia skrýva množstvo miest, kde nájdete petroglyfy a ak vás tajomné „obrázky“ na skalách fascinujú, nájdete ich aj v tesnej blízkosti Nuraty. Petroglyfy tu po sebe pred tisíckami rokov zanechali nomádi putujúci obchodnými cestičkami. Skúste ich pohľadať.

3. Trekovanie v horách Nuraty
Hoci je Nurata neznámym miestom, fajnšmekri toto miesto poznajú, pretože sa do hôr v okolí Nuraty dá isť zatúlať na zaujímavý trek. Na výber máte jednodenné treky, ale aj také, čo trvajú dva, tri alebo štyri dni, počas ktorých uvidíte miesta, aké by ste v Uzbekistane ani nečakali.