Najväčší európsky cestovateľ

V roku 1295 sa Marco Polo po 24 rokoch vrátil zo svojej neuveriteľnej cesty. V roku 1298 nastúpil do boja za Benátsku republiku proti konkurenčnému Janovu, republike s bázou v Ligúrskom mori. Keď to skrátim, Benátky prehrali a Janovčania Marca Pola zajali. Ako o šľachtica bolo o neho výborne postarané a v luxusnom väzení, kde strávil 2 roky, sa mal ako kráľ.  Janovské väznice boli plné Pisanov, ktorých porazil Janov pred zdolaním Benátok, a Marco Polo bol zatvorený s istým Rustichellom (čítaj Rustikelo) z Pisy. Polo v zajatí nemal čo robiť a tak rozprával neuveriteľné príhody a Rustichello ako preslávený spisovateľ ich spísal v knihe, ktorú nazvali Il Millione, kniha zázrakov. Kniha s množstvom historiek sa každopádne stala razom neuveriteľne populárnou a preto aj dnes o Marcovi Polovi píšem.

Je dobré si uvedomiť, že Marco Polo nebol prvým Európanom v Číne. Až kniha ho urobila tak celebritne slávnym. Kniha, ktorú neskôr nazývali Cesty Marca Pola, bola mnoho ďalších storočí Bibliou pre Európanov, ktorí sa chceli porozprávať o Číne či dokonca o celej Ázii. Cestopis Marca Pola je vlastne prvým zemepisom Ázie, ktorý sa stal pre Európanov najcennejším zdrojom informácií o vtedajšej Ázii a doteraz ním z historického hľadiska vlastne aj je.

Keď chcem začal písať o Marcovi Polovi, nemôžem sa rozpísať hneď o ňom, ale musím začať jeho rodinou. Rodina Marca Pola pochádzala z Benátskej republiky, nepovažovali sa za Talianov. Kupecká republika bola veľmi úspešná a rozšírila svoje panstvo až na juh Jadranského mora a zároveň podporovala križiakov, ktorí dobyli počas 4. križiackej výpravy kresťanský (nie moslimský) Konštantinopol (dnešný Istanbul).

Marcov otec využil túto obchodnú šancu a do Konštantinopolu vyrazil. Keď odchádzal na cesty, netušil, že jeho žena je tehotná. Otec Niccolò a strýko Marca Pola, Maffeo, nakoniec v Konštantinopole 6 rokov žili. Tu bratia pochopili, koľko bohatstva získate, ak sa vyberiete ďalej z domu, a z rozprávania iných obchodníkov tušili, že ďalej na východ je bohatstva ešte viac. Zároveň sa Konštantinopol stal postupne pre Benátčanov nebezpečným a rok po tom, čo ho bratia Polovci opustili, bola Benátska štvrť vypálená a toho koho chytili, oslepili.

Niccolò a Maffeo predali všetok svoj majetok, respektíve ho vymenili za šperky ešte včas a vyrazili na východ po takzvanej Hodvábnej ceste, aj keď v danej dobe nikto Hodvábnu cestu takto nevolal. Pomenovanie Hodvábna cesta presadil až nemecký geograf Ferdinand von Richthofen v 19. storočí.

Všeobecne sa vie, že Marco Polo bol benátskym kupcom, ktorý sa vydal na cestu spoločne so svojou rodinou. Prekvapivo málo ľudí vie, že rodina Marca Pola nebola priamo z Benátok. Ak stretnete Chorváta, ktorý sa volá De Polio, či Polo, každý vie, že je z ostrova Korčula. A na ostrove Korčula všetci vedia, kde leží rodný dom Marca Pola. Sú si istí a vytiahnu na vás nôž, ak to spochybníte či sa na tom „fakte“ zasmejete. Ale to je tak všade.

Pamätám si, ako som vošiel pred 30 rokmi do krčmy v Kremnických Baniach a na nápis na stene „Stred Európy“ som nahlas vyhlásil, že to je super vtipný marketing. Skoro som dostal bitku. A je jedno, že podobný geografický stred Európy som už videl v Litve, severne od Vilniusu (v dedinke Purnuškės) a vôbec nie je jasné, čo tento pojem znamená.

Apropo, stred Európy si privlastňujú aj Poliaci a Ukrajinci a veľa iných. Podobne je to s Marco Polom, nikto v skutočnosti nevie, kde sa narodil, no ostrov Korčula v tej dobe spadal pod silnú stredomorskú krajinu s názvom Benátska republika a je dosť možné, že Marco Polo bol odtiaľto.

V knihe o sebe toho veľa neprezradil, no vieme, že matka mu zomrela keď mal 5 rokov a svojho otca videl, až keď mal 15 rokov, lebo vtedy sa so svojom bratom Maffeom v roku 1269 vrátili od Chubilaja, ktorého zvykneme volať aj Kublaj-chán. Celé detstvo teda Marco Polo vyrastal ako sirota, aj keď bol z bohatšej obchodníckej rodiny a vzdelanie mu jeho rozsiahla rodina zabezpečila. Je známe, že rozprával napríklad piatimi jazykmi. Doma sa naučil po grécky a francúzsky, ďalšie jazyky, napríklad perzštinu sa naučil po ceste.

Ak chcete vedieť, ako to za detstva Marca Pola vyzeralo, zastavte sa v Dubrovníku. Toto mesto síce pod Benátsku republiku v tej dobe nepatrilo, ale je to prekrásna ukážka kultivovanosti, v ktorej mladý šľachtic vyrastal.

Marco Polo mal už za svojho života množstvo neprajníkov. Hovorili, že „Il Milione“ sa jeho kniha volá preto, lebo je v nej milión lží. Veľký jašter so zubami, ktorý roztrhá človeka na kusy? Chlpatý, malý ale silný slon s jedným rohom? Čierny kameň, ktorý horí lepšie než drevo a vie horieť celú noc a dáva veľké teplo? Neverili mu. A áno, jeho kniha sem - tam preháňa a je to mix reality a fantázie.

Rustichello da Pisa jednoznačne dodal korenie k naratívu, aby sa kniha predávala. Bol to profesionál a vedel, „čo pôjde", tak ako to vedia dnešní spisovatelia a novinári. Treba však povedať, že aj Marco Polo bol vyhlásený kecal, preslávený rozprávač, ktorý sa rád počúval. Pri opakovaní príhod vždy čosi pridal a prifarbil. Každopádne pri čítaní knihy musíte rozlišovať, čo je pravda a čo je fikcia, ktorá mala čitateľa zaujať.

Taktiež si treba uvedomiť, že je množstvo verzií knihy, ktorá bola napísaná pred vyše 700 rokmi a iným jazykom, než ktorým rozprávame dnes. Originál knihy napísal romantický spisovateľ Rustichello, no v tej dobe sa knihy prepisovali ručne a pri každom prepise došlo k malej zmene, k chybičkám pri prepise, nehovoriac o strate významu pri prekladoch do iných jazykov. Najstarší známy „originál“ je napríklad napísaný v starofrancúzštine.

Bola doba, kedy cesty Marca Pola spochybňovala aj vedecká komunita. Nespomínajú ho totiž žiadne staročínske kroniky a Marco Polo zasa nespomína Veľký Čínsky múr. Bola doba a nebolo to dávno, kedy sa verilo, že si všetko vymyslel a iba pozliepal to, čo počul na istanbulskom bazáre. To, že ho nespomínajú čínske kroniky, sa však dá vysvetliť tým, že zrejme jeho funkcia na dvore chána Chubilaja nebola taká významná, ako o nej píše vo svojej knihe. To, že nespomenul Veľký Čínsky múr, je normálne, veď ten do dnešnej podoby postavila až dynastia Ming, ktorá sa na trón dostala až po Marcovej smrti.

Dnes sú názory pochybovačov považované za obsolentné, sú už za nami. Z rôznych detailov, ktoré v knihe Marco Polo popisuje, sa vie, že ich nemohol vedieť iba z počutia a musel ich zachytiť ako talentovaný pozorovateľ sám. V dnešnej dobe vedecká komunita jednoznačne súhlasí s tým, že Marco Polo skutočne v Číne bol a väčšinu toho, o čom píše, aj naozaj prešiel a zažil. Otázne je, či bol v Tibete, a áno mnohé veci sú literárne nazvime to zveličené, no to sa dá odfiltrovať.

Každopádne fáma, že doniesol z Číny špagety do Benátok a ďalej do Talianska, nie je pravda. Cestoviny Európa poznala už 1000 rokov pred cestou Marca Pola.

Kniha jeho ciest je fascinujúca a výprava, ktorú s otcom a strýkom podnikol, bola neskutočná. Poďme teda na to!

Niccolò  Polo a Maffeo Polo neostali iba v Konštantínopole, ale vyrazili za obchodmi ďalej popri brehoch Čierneho mora a takto vstúpili do krajiny Mongolov. V kresťanskej Európe pri vyslovení slova „Mongol“ sa ľudia striasli od strachu. Nemilosrdní primitívni nájazdníci, ktorí všetko spustošia a zničia a určite každého Európana zabijú či zožerú zaživa. Ich ríša plná špiny a barbarskej nekultúrnosti stelesňovala peklo. Nikto by tam dobrovoľne nevstúpil a tak to, čo urobil otec a strýko Marca Pola, sa dnes dá z cestovateľského hľadiska prirovnať k cestám na Krym, do Iraku, Iránu či Afganistanu. A oni naozaj všetky tieto miesta na svojej prvej ceste na dvor Chubilaja navštívili.

Mongoli dobyli obrovské územie a Čingischánové vojská sa zastavili až pri Dunaji. Všetko sa udialo rýchlo a relatívne nedávno. 46 rokov predtým, ako sa narodil Marco Polo, zhromaždenie mongolských náčelníkov vyhlásilo Čingischána za veľkého chána, „vládcu vesmíru.“ Mongoli prakticky v dvoch generáciách dobyli celý známy svet, spojili obrovské územia a ich krutosť zabezpečila medzi inak rozhádanými kráľovstvami mier a stabilitu.

Obdobie nebývalého pokoja sa teraz tiahlo od Čierneho mora až po Tichý oceán. Otec Marca Pola Niccolò a strýko Maffeo boli obchodníci a vytušili šancu, a tak si trúfli na územie „Tatárov“, ako sme ich chybne v Európe nazývali, lebo Tatári sú iba jedna malá časť mongolských kmeňov. Bratia putovali po ceste korenia, obchodnej ceste, ktorá fungovala a po ktorej sa nosil okrem korenia skutočne aj hodváb, ale aj mnoho iných komodít. Bratia Polovci mali šťastie, že ich na začiatku ich púte osobne privítal Berke Chán, vodca Zlatej hordy.

Zlatá horda bol obrovský štátny útvar (vznikol v rokoch 1241 až 42) v južnej európskej časti dnešného Ruska a na západnej Sibíri. Mongoli boli krutí, ale na druhej strane chceli vlastniť prosperujúce ríše a teda chceli mať bezpečné cesty, dobré hospodárstvo a spokojných poddaných. Pobyt na dvore mongolského chána, ktorý ako prvý z Mongolov prijal islam za štátne náboženstvo, vnuka slávneho Čingisa, bratom otvoril oči úplne.

Európa sa „Tatárov“ bála, ale oni videli, že všetko je trošku inak a Mongolská ríša je naopak bezpečnejšia než vtedajšia rozhádaná Európa. Bolo to v čase dlhoročnej a nekončiacej sa vojny medzi Benátkami a Janovom (2 roky po narodení Marca Pola sa táto storočná vojna začala), kde neplatili žiadne dohody, bolo to obdobie križiackych výprav, obdobie temna a silnej inkvizície. Tu, v mestách, ktoré ovládali Mongoli, videli naopak židovských a moslimských obchodníkov vymieňať si v mieri nielen tovar, ale aj príbehy, idey a dokonca náboženstvo.

Po roku strávenom u chána sa chceli vrátiť domov, ale lokálna vzbura im v tom zabránila, a preto sa vydali ako súčasť mongolskej karavány do Buchary v dnešnom Uzbekistane. Pili kumys, spali v jurtách, naučili sa mongolský jazyk. Buchara bola rajom pre obchodníkov, bezpečné mesto bolo perlou Hodvábnej cesty a celkové nastavenie prialo šikovným. Niccolò a Maffeo Polo tu strávili 3 roky zarábajúc doslova každý jeden deň.

Pred štvrťstoročím tu úradoval zrejme najväčší lekár všetkých čias Avicenna - Ibn Sina a tie vedomosti napriek vypálenej knižnici v Buchare ostali. Avicena bol génius a recitoval korán, keď mal 10 rokov. Napísal 450 kníh a v Buchare všetci poznali jeho názor, že scestovaný vzdelanec vidí omnoho viac a väčšina ľudu žije v temnej jaskyni a vidia iba neostré tiene.

Tu v Buchare stretli veľvyslanca, ktorý im navrhol stretnutie s veľkým chánom, vnukom Čingischána -  Chubilajom priamo v Cathayi (Číne).

Cesta na východ trvala dlhé 4 roky, ale nakoniec sa ku chánovi Chubilajovi dostali. Nevieme kde sa s veľkým chánom stretli, ale zrejme v Chanbaliku, v Dadu, v dnešnom Pekingu. Nestretli tupú krvilačnú obludu, ale naopak, našli tu rozhľadeného milého úžasného vládcu, ktorý hltal nové myšlienky.

Niccolò Polo veril, že sú prví, čo navštívili Čínu, ale to nebola pravda, iba nikto nemal tak dobrý marketing a dané cesty nezapísal ako neskôr jeho syn. O ich ceste späť sa toho veľa nevie, každopádne vieme, že sa vrátili domov. Tu Marcov otec zistil, že jeho žena umrela a našiel doma 15 ročného syna. Až teraz sa na scénu dostáva samotný Marco Polo, ktorého otec so strýkom o dva roky, na ďalšiu cestu na dvor veľkého chána, už vzali so sebou.

Bratia Polovci teraz vlastnili zlatý chánov pas - paiza (gerege), ktorý im dovoľoval prechádzať jeho územiami. Každý, kto ich zastavil, im musel poskytnúť strechu nad hlavou a jedlo. To bol celkom dobrý pas, však. A tak 17-ročný teenager Marco spolu s nimi vyrazil na cestu do Svätej zeme. Rozprávali mu o expresných chánových doručovateľoch pošty, o diaľniciach, veľkých cestách prechádzajúcich celou Čínou, ktoré tu vieme doteraz vystopovať, o existencii kalendára, či o perzskom básnikovi Rumím (Džalál ad-Dín Rúmí) z prastarého Balchu.

Mladý Marco hltal tieto príbehy o kultivovanosti východu a nemal k nemu od počiatku žiadne predsudky, ktoré v danej dobe a ešte dlho potom kvárili Európu. 

V Svätej Zemi sa Polovci chceli stretnúť s poverencami pápeža, lebo chán Chubilaj ich poveril, aby za „šéfom kresťanov“ zašli, a keď privedú 100 učených mníchov, bol ochotný prestúpiť s celým národom a všetkými svojimi poddanými na kresťanstvo. Nie, že by veľkého chána osvietilo, ale páčila sa mu organizácia katolíckej cirkvi a možnosť takto cez ňu lepšie Čínu ovládať.

Bratia Polovci už v Acre predtým boli, rozprávali sa s pápežovým vyslancom, arcibiskupom Teobaldom Viscontim, odovzdali mu list od Chubilaja, ale dozvedeli sa, že pápež zomrel a tak odišli bez výsledku. No teraz dostali správu, že konkláve po 2 rokoch, 9 mesiacoch a 2 dňoch (v meste Viterbo) konečne nového pápeža zvolilo, čo bol inak najdlhší výber pápeža v histórii, a tak sa rodina Polovcov do mesta Acre na brehoch Levantského mora vrátila.

Acre bola silnou baštou križiakov a novým pápežom sa stal Polov známy Teobaldo Visconti, pod pápežským menom Gregor X. Keďže sa s Gregorom X. predtým už stretli, poznal ich plány s Chubilajom a oficiálny list pre mongolského chána osobne a promptne napísal. Namiesto 100 učencov s nimi však poslal iba dvoch dominikánskych mníchov. No ani tí cestu nevydržali a vrátili sa už z Arménska.

Vždy ma fascinuje, na akých drobnostiach stojí naša ľudská história. Skutočne by sa z Číňanov stali kresťania? Marco Polo to tvrdil, no tak, ako Marco Polo vo svojej knihe často preháňa, je možné že aj v tomto ohľade by to bolo inak.

Marco Polo vo svojej knihe, ale aj následne celý svoj život opisuje mongolského chána ako veľkého človeka, ktorý je otvorený novým metódam, novým myšlienkam a novým náboženstvám. Skôr naopak, zdá sa, že chán verí skôr cudzincom ako Číňanom, pre ktorých bola jeho novozaložená (1271) dynastia Jüan cudzím elementom. Zdalo sa, že Chubilaj chán hľadal aj nové náboženstvo, novú identitu a nevyhovoval mu ani budhizmus. Zdalo sa, že je na vážkach medzi islamom a v tej dobe už tradičným kresťanstvom s dobre vybudovanými štruktúrami. Medzi Mongolmi prevládal šamanizmus, v Číne išlo o synkréziu medzi konfucianizmom, taoizmom a vzývaním bôžikov prírody.

Rodina Polovcov mala teraz u seba silný zlatý pas od veľkého chána a mala aj list od pápeža. Oba dokumenty ich mali chrániť na ceste do neznáma, na ceste cez dnešné Turecko, Irak, Irán, Afganistan, Pakistan, Tadžikistan. Každopádne, v danej dobe to bola Terra Incognita, absolútne neznámo, o ktorom naposledy dodal do Európy zopár dnes už v hmle zastretých informáci Alexander Macedónsky.

O spanilej púti Alexandra Macedónskeho, ktorý bol aj hrdinom Marca Pola, som napísal dlhý blog. Alexandrova výprava sa udiala už pred 15 storočiami, a tak informácie vybledli a Polovci išli teda odznova. Teraz mali jednu osobnú skúsenosť, cestu, ktorú podnikli otec a strýko, no vlády sa vedeli rýchlo vymeniť, lokálni satrapovia realizovali revolty a celkovo išlo o veľmi nebezpečnú akciu.

Pôvodne sa chceli Polovci z Perzského zálivu plaviť. Lokálne povstanie a nedostatok kvalitných lodí ich primäl zmeniť plány a vydali sa na cestu po zemi. Cesta však nebola rovnaká, akou išli predtým, a toto bola novinka aj pre Marcovho otca a strýka Maffea. Západniari a východniari boli vtedy oddelení viac než dnes. V Európe, kto nebol kresťan, kto bol iný, bol podceňovaný, bol pohan, neznaboh, primitív, človek tretej kategórie.

Kniha Marca Pola získala toľko pozornosti, ale aj toľko nepriateľov aj preto, lebo v nej dokazuje, že to vôbec nie je pravda. Opisuje prekrásne mestá, ktorým v Európe niet páru, výdobytky civilizácie a luxusu, ktorý sa k nám na západ ešte nedostal a vzdelaných tolerantných domorodcov.

Cesta bola extrémne náročná, a aj keď boli Nicolo a Maffeo zvyknutí na tieto útrapy, museli sa mať na pozore. Je rozumné ukázať pápežské dokumenty moslimom? Bude fungovať chánov pas, paiza, aj pri lokálnych vládcoch, ktorí sú síce jeho potomkami, ale vládnu prakticky úplne samostatne? Aké majú aktuálne vzťahy s Chubilajom?

Na cestách bolo množstvo lupičov, lebo vedeli, že cestovatelia so sebou nesú celý svoj majetok väčšinou v šperkoch. Iba luxusné veci dokázali vrátiť obrovské náklady na cestu a rodina Polovcov sa skutočne venovala obchodovaniu so šperkami. Napriek listu od chána aj od pápeža nebolo dňa, kedy by na nich nečíhalo nebezpečenstvo a noci, kedy by neočakávali prepadnutie.

O zmenu slovenského pohľadu na cudzí východ som sa snažil, keď sme založili OPAK (Organizáciu priateľov arabskej kultúry), a celkovo vo všetkom, čo som kedy napísal a povedal na stovkách prednášok. Mám silné tušenie, že som nebol úspešný. Knihy a prednášky sú pekná vec, ale predsudkov sa človek zbaví iba osobnou skúsenosťou, iba vtedy, keď má užší vzťah s cudzím etnikom, keď s nimi dlhšie žije, keď cestuje.

Hnutie Black Lives Matter možno veci umelo urýchli, ale iba umelo a to často spôsobí opačný efekt a silnú opozíciu tých, čo sa cítia klamaní a manipulovaní. Napriek tomu som presvedčený, že proti rasizmu sa má bojovať, aj keď na každom (nielen čiernom) živote záleží.

Ak chcete mať vo veciach jasno a nechcete žiť konkrétne v tomto prípade v umelej póze, treba precestovať Afriku a odkrojiť čo najviac z celého sveta. Všeobecne vyliečiť predsudky k iným rasám pomáha čo najintenzívnejšie cestovanie. Tak, ako sme ochotní dávať viac peňazí do inštitucionálneho vzdelania, treba vedieť, že cestovanie je v stále globalizovanejšej spoločnosti silnou súčasťou vzdelávania a budovania vašej nezávislej osobnosti.

Marcovi Polovi sa teraz otváral obzor do nekonečna. Cestoval a ako teenager hltal všetko o to viac, všetko bolo také iné ako doma, také fascinujúce. Toto nadšenie sa dostalo do jeho knihy a spôsobilo v Európe intelektuálny šok.

Marco Polo zdedil lásku k cestovaniu. Bola to vášeň jeho otca a jeho strýka. Zdá sa mi, že toto zdedili aj moje deti odo mňa a tisíce klientov BUBO, keď to s nami skúsili. Lebo iba zapálený človek vie pre niečo zapáliť ďalších. V každom odbore sa stávate profesionálom a cestovanie nie je výnimkou. Marcovi jeho otec a strýko vysvetlili, čo môže a čo nie, a tak prvé nástrahy cestovania, ktoré mnohých odradia, prekonal ľahšie.

A ako vyššie spomínam, zamiloval sa. Všetko bolo také iné než to, čo videl doma. Aj ženy sa zdali teenagerovi akési krajšie. Čo bola inak určite pravda, ak dnes vidíte tie malé fúzaté Chorvátky na Korčuli. Po prvej návšteve poslal Chubilaj bratov Polovcov za pápežom ako svojich emisárov, aby doniesli nové náboženstvo a svätý olej z Jeruzalema. Ten teraz niesli a pokračovali na veľkej púti krížom cez Anatóliu.