Ľuboš Fellner o ženách: Po prvej dovolenke sa so mnou manželka rozišla

Cením si cesty na všetky vzácne miesta, ktoré mi osud doprial navštíviť v čase, keď ešte neboli zasiahnuté masovým turizmom – ako pred desaťročiami skalné mesto Petra v Jordánsku, Taj Mahal v Indii či Machu Picchu v Peru. A hoci sa tomu dnes v neustále sa zmenšujúcom svete ťažko verí, také miesta jestvujú aj dnes.

Stačí sa len vymaniť zo zovretia instagramových spotov a otvoriť srdce vlastnej zvedavosti. Dnes sa však pre mňa spoznávanie sveta čoraz väčšmi spája so spoznávaním krajiny prostredníctvom toho, čo je jej – raz je to formou služieb nezabudnuteľných luxusných rezortov, inokedy o stovkách hodín v džípoch na krivoľakých „necestách".

Najímame si tých najlepších lokálnych sprievodcov, vďaka nášmu rastu vieme klientom ponúknuť za super ceny aj lietadlá, vrtuľníky či vlaky jazdiace cez 400 kilometrov za hodinu.

Napriek tomu si dobre pamätám na časy, keď som musel šetriť oveľa viac než dnešní mladí. Môj nástupný plat lekára po dlhom štúdiu medicíny bol v prepočte asi sto eur, letenka do Dillí stála niekoľkonásobne viac ako dnes, a to nehovorím o ďalších nákladoch na cestu.

Aj preto som po prvý raz začiatkom deväťdesiatych rokov cestoval do Indie stopom po zemi.

Musím sa priznať, že som vyrastal v chlapskom prostredí a ženám som nerozumel. No dnes mám dve dcéry, milovanú manželku Michaelu, dokonca máme aj fenu a mačku a moja žena si ma doberá slovami: „To Boh na teba zoslal, aby ťa zachránil". A má pravdu!

Spoznali sme sa na operačnej sále, ona je dnes úspešná gynekologička, v súkromí je veľmi vtipná a sme skvelý tím – veľmi sa ľúbime. Stal sa zo mňa obdivovateľ žien, a aj keď si pri šoférovaní sem-tam neodpustím hlúpu poznámku, žena v role prezidentky je dnes pre mňa samozrejmosťou.

Prvýkrát sme sa videli na operačnej sále nemocnice v Podunajských Biskupiciach. Bol som učiteľ, mal som už atestáciu a moja manželka bola v tom čase mojou žiačkou. Pracovať sme museli v tvrdých podmienkach pod vedením výborného operatéra, profesora a primára Svetozára Haruštiaka.

Keď mu spadol skalpel na zem, obaja sme sa zohli a vtedy medzi nami preskočila iskra. Možno to znie ako scéna z klišé amerického romantického filmu, ale presne tak to bolo.

Prvú spoločnú dovolenku sme poňali dobrodružne a dopadla priam katastrofálne. Vyrazili sme starou Karosou do Škandinávie. Cieľom bolo dostať sa za polárny kruh. Šetrili sme, kde sa dalo, a preto sme prespávali v stanoch.

Zdôrazniť musím, že sme neboli sami, ale išlo s nami viacero kolegov lekárov. Vystúpili sme spolu na najvyšší vrch Škandinávie, no priznám sa, bol som zlý sprievodca a pomaly nič nefungovalo. Bol to des. Miška sa so mnou vtedy dokonca rozišla a vôbec som sa nečudoval. Vtedy som si povedal, že takto to nemôže ďalej fungovať a musím sa rapídne zlepšiť.

Našťastie mi dala druhú šancu a naša druhá spoločná výprava mierila do Kašmíru. Dopadlo to však asi ešte horšie ako naša prvá cesta (smiech). Túto oblasť sužovala vojna, a tak išlo o extrémne dobrodružstvo, no moja žena tomu dávala úroveň. Pochopil som, že takto sa to robiť nedá a že aj dobrodružné expedície musia nejako fungovať. O to, že dnes sú aj takéto náročné cesty s BUBO tip-top, sa pričinila práve moja manželka.

Dnes spolu chodíme hlavne na také klasickejšie dovolenky do prístupných a blízkych destinácií ako Cyprus, Malorka, Kanárske ostrovy... A na 50. narodeniny som jej doprial darček v podobe výletu na Bora Bora, najkrajší ostrov sveta na druhom konci Zeme.

Čítal som viaceré obdivuhodné príbehy žien – cestovateliek, ktoré nezaslúžene ostávajú v tieni mužov a známejších cestovateľov a dobrodruhov ako Marco Polo či Ernest Shackleton.

Veľmi inšpiratívny je príbeh Francúzky Jeanne Barret, ktorá bola vôbec prvou ženou, ktorá oboplávala svet po boku svojho manžela, prírodovedca Philiberta Commersona. Musela byť však prezlečená za muža, keďže ženy na lodné expedície v polovici 18. storočia ešte ísť nemohli.

Dobre sa však zamaskovala a ani kapitán lode Louis Antoine de Bougainville nespoznal, že ide o ženu. Takto sa postupne dostala do Južnej Ameriky, kde ako výborná botanička triedila rastliny nazbierané po celom kontinente, dostala sa aj do Ria de Janeiro a po oboplávaní Patagónie zakotvila vo Francúzskej Polynézii. Až na ostrove Tahiti domáci zbadali, že ide o ženu.

Plavba však pokračovala a Barret sa dostala na Madagaskar, Maurícius či Bourbon (dnešný Réunion). Na Mauríciu dlhšie ostala a až po rokoch sa vrátila do Francúzska, čím sa skončila jej plavba okolo sveta. Je to často nedocenený výkon ženského cestovateľstva, ktorý by sa mal určite viac dostať medzi ľudí.

Samozrejme, nemôžem nespomenúť Ameliu Earhart. Vieme, že to bola prvá žena, ktorá preletela Atlantik lietadlom v roku 1928 a tiež vôbec prvou, ktorej sa to podarilo samostatne o štyri roky neskôr. V roku 1935 zase letela Američanka sama z Havaja do Kalifornie. Dnes ju poznáme ako jednu z hlavných priekopníčok letectva a veľkú ikonu, ktorá záhadne zmizla pri pokuse o prvý let okolo sveta.

Na svojich expedíciách bežne stretávam najscestovanejších ľudí zo všetkých kútov sveta. Keď som sa v roku 2023 plavil Atlantikom po najizolovanejších ostrovoch sveta, dal som sa do reči s najscestovanejšou Peruánkou, ktorá prešla celú Južnú Ameriku na motorke, stretol som najscestovanejšiu Ukrajinku propagujúcu svoju vlasť vo svete či najscestovanejšiu učiteľku, ktorá sama precestovala celý svet.

Všetko je to nesmierne obdivuhodné, no zo scestovaných žien, ktoré osobne poznám, musím jasne vyzdvihnúť naše sprievodkyne ako tie vôbec najlepšie cestovateľky. Nejde totiž len o to, že cestujú, ale sú schopné svojimi vedomosťami nadchnúť najšikovnejších ľudí na Slovensku, ktorí sú našimi klientmi, či už sú to primátori alebo šéfovia veľkých firiem.

Takíto cestovatelia okamžite spoznajú, ak niečo nefunguje, no s našimi sprievodkyňami sa vracajú domov zo zájazdov nadšení a dôkazom sú aj referencie na BUBO.

Ako príklad môžem uviesť, že na tohtoročný privátny zájazd lietadlom po Južnej Amerike v malej skupinke štyroch ľudí sme ako sprievodkyňu vyslali Katku Líškovú, ktorá, dovolím si povedať, patrí medzi najlepšie sprievodkyne v Európe.

Prezradím, že v porovnaní s mužskými kolegami ženy lepšie ovládajú svetové jazyky a môžem ako príklad uviesť, že máme v BUBO sprievodkyne, ktoré okrem angličtiny hovoria aj po španielsky, indonézsky, čínsky, japonsky, ba dokonca kečuánsky.

Viacero sprievodkýň máme aj medzi guru, čo je to najvyššie vyznamenanie pre sprievodcu. Akonáhle sprievodcovia prejdú školením v BUBO cestovateľskej akadémii (BCA), musia zvládnuť dva roky sprevádzania. A niektoré ženy u nás vydržali aj 10 a vidím na nich hlbokú múdrosť a spojitosti, ktoré si dokážu vytvoriť a prezentovať, sú na nezaplatenie.

Takýmto ľuďom, samozrejme, dávame možnosť rásť a najlepší sa dostanú aj do manažmentu. Mimochodom, ľudia sa ma často pýtajú, či už sme dosiahli predcovidové obraty. Ja reagujem, že tento rok budeme mať dvojnásobne vyšší obrat, ako tomu bolo pred pandémiou. Stále preto hľadáme do nášho tímu viac a viac ľudí.

Spočítal som to pre tento rozhovor. V BUBO sme od roku 1992 odsprevádzali vyše 70 000 odvážnych Sloveniek a ženy dnes tvoria až 60 % našej klientely, a to čoraz častejšie aj single ženy.

Asi tretina žien u nás cestuje sama. Aj preto, že u nás väčšinou nemusia platiť príplatok za jednolôžkovú izbu (lebo ju zdarma doubytujeme s ďalšou klientkou) a vedia tak ušetriť stovky eur. 

Inak, na južnom aj na severnom póle stála prvá Slovenka práve s nami. A čo je zaujímavé (a ženy iste poteší) – našimi sprievodcovskými jednotkami sa opakovane stávajú ženy! Sú nielen empatickejšie, ale často aj vzdelanejšie a dochvíľnejšie.

Zvládajú aj to, že si občas ťažšie získavajú autoritu medzi klientmi či v kontakte s miestnymi v krajinách, kde nie sú zvyknutí na líderky. Hoci vďaka našej cestovateľskej akadémii BCA, kde rok čo rok školíme všetkých našich sprievodcov, ani na našich chlapcov nedám dopustiť.

Na ťažké expedície som posledné roky ženy nebral, no nie preto, že by to fyzicky či psychicky nezvládli. Problém je skôr opačný, muži sa pri nich zbytočne predvádzajú a nesústredia. Okrem toho čelíme na niektorých miestach extrémnym podmienkam.

Moju výpravu na najvyšší vrch Amazónie, ktorý sme zdolali ako prvá medzinárodná skupina, si síce všimol aj miláčik žien Leonardo DiCaprio, ale už nepísal, že sme vrchol zdolávali za hranicou toho, ako by nás mali vidieť (a voňať) ženy (smiech).

Napriek tomu boli so mnou klientky na mnohých podivných miestach, vyšli na Ararat aj Kilimandžáro a oba póly sú len čerešničkou na torte. 

Moja žena má rada dobré hotely. Dovolenka je pre ňu skôr ten klasický luxus – kokteil v ruke, dobré reštaurácie. No je to inteligentná žena a rada aj spoznáva a so mnou sa nedobrodružne žiť nedá.

Ako som spomínal vyššie, v rámci našich prvých rande sme toho spolu prešli a zažili mnoho, no ona dnes už tie moje uletené expedície nemusí.

Od nej som sa naučil, že aj luxus je vzácny a dôležitý. To, že je dnes BUBO nielen expedičnou, ale aj najluxusnejšou cestovnou kanceláriou na Slovensku, je aj vďaka nej.  

Ťažká otázka... Ale predsa – je taká krajina. Od roku 1995 som čakal a pripravoval sa na chvíľu, keď sa otvorí Saudská Arábia. Krajina, o ktorej sa dlhé desaťročia písalo ako o pekle pre ženy.

Pod vedením mladého korunného princa sa však krajina začala otvárať, a keď sa v roku 2018 konečne otvorila, boli sme tu prví. Cestovali s nami aj ženy a s prekvapením sledovali ohromnú galantnosť a rešpekt miestnych ľudí. Svet je často komplikovanejší než naše predsudky. Do Saudskej Arábie mierim aj teraz na Veľkú noc a aj s mojou manželkou a našimi deťmi.

To, aké potrebné je mať pri cestovaní otvorené nielen oči, ale aj myseľ, učím aj naše sprievodkyne a sprievodcov. Aj preto som hrdý na to, že tí najlepší už roky robia pre BUBO.

Zrejme to viacerých prekvapí, ale poradil by som dovolenku v Iráne. Viacerí máme túto krajinu zafixovanú ako nebezpečnú, no z cestovateľského hľadiska ide o jednu z najbezpečnejších krajín na svete.

Áno, ženy musia dodržiavať isté pravidlá a chodiť zahalené, avšak tu sa nemusia vôbec ničoho obávať. Ak by teda mala nejaká žena strach, že ju tam budú obťažovať, dočká sa presného opaku – domáci sa k nej budú správať ako k princeznej.