Najzvláštnejšie tvarované hranice krajín

Každý štát si môže povedať, že na základe svojich hraníc sa na niečo podobá. Keď si vezmeme tvar Slovenska, vyzerá ako akési staré auto bez kolies. Taliansko ako čižma, ktorá kope do lopty, Chile ako dlhočízny had, Chorvátsko či Somálsko zase ako otvorené nožnice. 

Tvary krajín obvykle dávajú zmysel, snažia sa o akýsi obdĺžnik či štvorec s pomerne rovnými líniami. Iné zase vyzerajú ako bez rozmyslu - bez hocijakého geografického či historického kontextu, skutočne smiešne tvary, pri ktorých sa budete čudovať, kto zakresľoval hranice. A presne o takých si povieme teraz. Od najmenej bizarných k tým naj.

Taliansko vyzerá ako čižma, ktorá je hore pokrčená. Už hranice Talianska so Švajčiarskom sú zvláštne, keď hlavne švajčiarsky kantón Vecino zasahuje do Talianska, tu však tvoria hranice Alpy a južné jazerá, takže zmysel to dáva.

Zvláštnym úkazom talianskych hraníc je minivýbežok, na ktorom leží mesto Trieste, alebo teda Terst. Kvôli nemu to vyzerá, ako keby Taliani ukradli Slovincom veľký kus pobrežia a nechali im len minimum. Taliansky región Furlansko-júlske Benátky by sa mohol končiť pri meste Monfalcone a hranice by dávali zmysel, takto si Taliani mierne predĺžili svoje územie a vďaka tomu ich od Chorvátska delí len 25 km?

Je to nefér voči Slovincom takto im "zobrať" 48 km pobrežia? Pozrime sa na historický kontext. Celé dnešné Slovinsko kedysi patrilo pod Rakúsko-Uhorsko, ktoré sa však po prvej svetovej vojne rozpadlo a víťazné Taliansko zabralo toto územie vrátane cípu, kde leží chorvátska Pula. 

Počas druhej svetovej vojny však Taliani prehrali a územie definitívne pripadlo vtedajšej Juhoslávii. Terst bol zvláštnym úkazom, stal sa nezávislým mestským štátom pod patronátom OSN. Svoj štatút získal v roku 1947, no už o sedem rokov neskôr ho nemal. Rozdelili si ho Taliansko a Juhoslávia. Územie, ktoré Taliani okupovali v roku 1954, im dodnes patrí.

Africké hranice sú úkaz sám o sebe. Svojím tvarom a nepravidelnosťou sa starajú o skutočne neobvyklé tvary a v rebríčku (SPOILER!) nájdete najviac krajín práve v rámci Afriky. Zvláštny tvar má západoafrická Gambia, ktorá vyzerá ako malá užovka a jej väčší brat Senegal tak vyzerá ako hlava s jemne otvorenými ústami.

Ide o najmenšiu krajinu celej kontinentálnej Afriky a celá vznikla okolo rovnomennej rieky. Hraničí len so Senegalom na každej strane okrem západu, kde susedí s Atlantickým oceánom. Gambia je jedinečná v tom, že rieka a jej brehy v podstate vymedzujú krajinu a nie hranicu.

Ako takmer všetky krajiny v Afrike, aj Gambia vďačí za svoje podivné hranice vládcom z koloniálnej éry, medzi ktoré v rôznych časoch patrilo Portugalsko, Veľká Británia a Francúzsko. Rieka a región majú nešťastné úzke väzby na obchod s otrokmi v Atlantiku. Rieku Gambia splavovali vysoké lode ďaleko do vnútra afrického kontinentu, čo umožnilo neúmernému počtu otrokov opustiť Afriku touto cestou. Gambia oficiálne zrušila otroctvo až v roku 1906, nezávislosť od Veľkej Británie získala až v roku 1965.

Zaujímavosť je, že vo svojom najužšom bode delí sever a juh Gambie len 24 km, čiže niečo vyše polmaratóna - pre športovcov tak nemusí byť problém "prebehnúť cez celú krajinu".

BUBO klienti chodia do Gambie napríklad aj vďaka veľkej expedícii Ebola tour. Navštevujeme hlavné mesto Banjul na ostrove v ústí rieky a okamžite vidíme, prečo je tento kúsok zeme taký strategický a významný. Dokonca trochu pripomína vzdhľadom Jamajku. Dokonca je Gambia, rovnako ako aj Jamajka, plná turistov a je známa láskou mladíkov k starým Európankám, ktoré si sem ešte pred smrťou prichádzajú užiť lásku. My si užijeme minimálne exotickú plavbu cez rieku.

Brunej je prekvapivo úspešný a stabilný štát napriek jeho zjavne chabej geografii - HDP na obyvateľa je jedno z 10 najvyšších na svete (vďaka obrovským zásobám ropy a zemného plynu). Leží na ostrove Borneo, kde zaberá však len jedno percento z celkového územia ostrova. Obklopujú hraničí len s Malajziou a vďaka zvláštnym hraniciam je kvázi rozdelený do dvoch oddelených štátov. Tie od seba separuje malajzijský okres Limbang.

A hoci je okres Limbang spojený so zvyškom Malajzie, jeho cesty nie sú. Jediný spôsob, ako sa dostať z okresu Limbang do zvyšku Malajzie, je prejsť cez hranicu do Bruneja a potom cez Brunej späť do Malajzie. To iba dokazuje komplikovanosť tunajších hraníc.

Samotný Brunej vďačí za svoju rozdelenú existenciu koloniálnej ére. Kedysi to bola oveľa väčšia ríša, ktorá siahala ovládala celé Borneo a siahala za jeho pobrežie až k Filipínam. Počnúc rokom 1800 stratilo územie v prospech koloniálnych mocností a Jamesa Brooka, britského občana, ktorý sa stal prvým z „Bielych radžanov“ zo Sarawaku.

Brooke získal kontrolu nad okresom Limbang - okrem iných území, ktoré sa nakoniec stali súčasťou Malajzie, a preto je dnes Brunej územne rozdelený. V roku 1888 Brunej súhlasil s tým, že sa stane britským protektorátom a zostal tak sto rokov. Svoju nezávislosť od Spojeného kráľovstva opäť získal v roku 1984.

Brunej s hlavným mestom Bandar Seri Begawan dnes prekvapuje svojím luxusom, ktorý by ste sprvu možno nečakali. Skutočne však ide o jeden z najzazobanejších štátov sveta s úžasnou supermodernou architektúrou. Brunejský sultán patrí medzi najbohatších panovníkov (a celkovo aj ľudí) sveta. Pýši sa obrovskou zbierkou áut a miluje vrtuľníky. Ako narodeninové darčeky si dopraje aj lietadlá. Žije v úžasne vyzerajúcom paláci, ktorý na BUBO zájazdoch sem neobídeme. Ani pri veľkom okruhu Áziou.

Americké štáty, to sú zvláštne hranice samé o sebe. Nie všetky, napríklad Wyoming známy pre NP Yellowstone či Colorado populárne pre lyžovanie v Rocky Mountains majú krásny štvorcovitý tvar. To sa nedá povedať o Aljaške, ktorá mohla mať rovnú hranicu s Kanadou, no tvarom jej "kradne" cca 800 km tichooceánskeho pobrežia.

Hranica sa láme pri Mt. St. Elias a pokračuje dole až k Wales Island. K štvorcu Aljašky tak prislúcha akýsi spodný výbežok, na ktorom leží aj aljašské hlavné mesto Juneau. Ide o to, že na území Aljašky sa v minulosti pohybovali Rusi, ktorí ju aj vlastnili. Kanada patrila Britom a museli si určiť hranice, preto v roku 1825 podpísali Petrohradskú zmluvu, ktorá určila južné hranice Aljašky na 54. rovnobežke a na východe 10 námorných líg vo vnútrozemí.

Dohoda však bola veľmi vágna, lebo nik nevedel, odkiaľ sa bude merať 10 námorných líg. Rusi neskôr predali Aljašku Američanom a v dnešnom výbežku sa následne našlo množstvo zlata. To prilákalo mnoho Američanov a Kanaďanov, ktorí sa o územie začali sporiť. Každý si vyčlenil svoje územie, a tak došlo ku kompromisu - rozdelilo sa v polovici nákresov oboch národov.

Aljaška je plná zážitkov a pravej zimnej exotiky. Na BUBO zájazdoch chodíme Aljaškou od oceánu po oceán a pri Severnom ľadovom oceáne prespávame aj v najsevernejšom meste amerického kontinentu - Barrow. Aljaška patrí k najlepším miestam na pozorovanie mrožov a sú tu tisícové kolóny. Rovnako sa tu vyskytuje aj bieluha žltobiela, sob polárny, líška polárna a, samozrejme, medvede - biely i hnedý. Nielen kvôli zásobám ropy a zlata tak Rusi môžu ľutovať, že Aljašku predali Američanom.

O Kamerune sa hovorí aj ako o "Afrike v malom". Má more, džungľu aj púštnu oblasť s jazerami a výborným safari - teda všetko, čo od Afriky hľadáte. Tvarom hraníc pripomína akýsi klobúk. Severné územie Kamerunu, teda špic klobúka, do veľkej miery oddeľuje od seba Nigériu a Čad. Takýto výbežok má svoje historické opodstatnenie.

Zlom nastal, keď si Nigéria a Kamerun (kolonizované Nemcami a Britmi), delili územie. Dohodli sa na línii prechádzajúcej cez Yolu na Benoué, Dikoa, až po koniec Čadského jazera, ku ktorému chcel mať prístup britský Kamerun. V novembri 1884 si Afriku "delili" mocní bieli Európania a Američania, ktorí tam nikdy nevkročili. hranice tvorili podľa orientačných bodov nerešpektujúc kmene Afriky či prirodzené hranice. Po tom, Nigéria a Kamerun získali nezávislosť (1960), nastal chaos.

Problémy sa začali v roku 1981 s rastúcim presvedčením, že polostrov Bakassi a hlbiny za ním môžu skrývať nevýslovné bohatstvo vo forme zásob ropy. Privlastnili si ho teda obaja, dnes patrí Kamerunu. Vďaka špicu klobúka, vyplývajúcej z hlúposti európskych kolonizátorov, však Kamerun susedí aj s Čadom a jeho hlavným mestom N'Djamena. 

Na zájazde Kamerun, Čad prechádzame aj horný pás, kde sa džungľová krajina pri meste Garoua definitívne zmení na púšť a nastúpi oblasť Sahelu. Tu sa nachádza aj národný park Waza, ktorý poskytuje najlepšie safari Kamerunu či Čadské jazero, v ktorom sa kúpu krokodíly a hrochy a ktoré si žije vlastným životom, ako sa to aj očakáva od vody uprostred púšte. Napokon Kamerun svoje zvláštne severné hranice ľutovať nemusí, však? Prísť o takýto poklad by bola škoda.

Kongo-Kinshasa, teda väčšie z dvojice Kong, by mohlo vyzerať ako celkom pekný štvorec nebyť dvoch dlhých výbežkov na juhozápadnej i juhovýchodnej strane.

Roky dozadu bola DRK belgickou kolóniou. Belgičania vytvorili prvý z výbežkov na západnej strane, ktorý sa končil pri Atlantickom oceáne. Dôvod bol jednoduchý - potrebovali, aby sa v ich obrovskej kolónii mohli kotviť lode. Územie spájajúce republiku v strede Afriky nazvali Congo Central.

Územie na opačnej strane nesie názov Konžský pedikel. Je dlhý 200 km a hrubý od 70 do 100 kilometrov. Výrazne tiež "kradne" z územia Zambie. Dôvod vzniklu pedikla bol jasný - belgickí a britskí kolonizátori sa nevedeli zhodnúť na hraniciach. Belgičania ale chceli prístup k prírodnej rezervácii Demalisques de Leshwe, kde mali v pláne loviť exotickú zver do svojej "trofejovej zbierky".

Keďže nevedeli nájsť dohodu, porosili talianskeho kráľa, ktorý vedel o území toľko, ako by ste očakávali - nič. Nakreslil akési čiary a povedal, že takto je to v poriadku. Belgičanom a Britom sa to zapáčilo. Bizarné konžské hranice zotrvali dodnes.

V hlavnom meste Kinshasa, ktoré leží prakticky už v ľavom výčlenku krajiny, vítali BUBO klientov v roku 2009 ako prvých Slovákov. Preplavili sa tam zo susedného Konga a mesta Brazzaville. V knihe, kde zapisujú národnosť, takáto položka nebola. Policajti vtedy vítali ľudí so zbraňami v rukách pred bankou, na hraniciach si pýtali úplatky a snažili sa nasoliť pokutu za fotenie, ktoré oni nazývali "filmovanie". Fotenie tu bol naozaj problém. Kinshasa je však živelné a pozitívne mesto - všade sa bubnuje a hrá hudba naplno a ku všetkému tam jedia majonézu.

Chile je svojimi hranicami preslávené - vyzerajú ako jeden extrémne dlhý a tenký pás. Hranice Chile a Argentíny sú zaujímavou kapitolou a celkovo majú až 5 308 km. Od decembra 1978 sú oddelené mínovým poľom a napriek vysokej nadmorskej výške sú pod absolútnym drobnohľadom. Poslednú dohodu ohľadne týchto najvyšších miest v okolí Mt. Fitz Roy podpísali v roku 1998.

Keď sa však tvorili hranice, písal sa rok 1881. Podpisovala sa medzištátna dohoda a možno by ste si pomysleli, že Andy sú prirodzenou hranicou, no územie nebolo vôbec dobre zmapovan a prebádaná. Dohoda sa preto podpísala len približne, to spôsobilo problémy.

Patagónia je na konci sveta, no v minulosti mala veľkú moc po celých 400 rokov od momentu, ako ju objavil Fernão de Magalhães - kto ju kontroloval, kontroloval aj obchod, a to do roku 1914 do otvorenia Panamského prieplavu. Keď si na mape všimnete úplný juh Južnej Ameriky v Ohňovej zemi je ešte oddelený akýmsi písmenom L ako hranica, čo potvrdzuje zvláštny tvar Chile ako krajiny. Kým Chile patrí najjužnejší cíp kontinentu a Hornov mys, na argentínskom území zase leží mesto Ushuaia.

Do národného parku Torres del Paine prechádzame okolo modrého jazera Lago Porteno a zeleného Lago del Toro, ktoré je druhým najväčším v Chile. Z najznámejšieho národného parku Chile je to k preslávenému ľadovcu Perito Moreno vzdušnou čiarou pár kilometrov, ale my musíme ísť okolo a trvá nám to pol dňa.

Do ďalekej Patagónie robíme v BUBO zájazdy už viac než dve dekády. Najprv to boli dvojmesačné cesty na kolesách, neskôr sme letecky z Buenos Aires absolvovali krátke ochutnávky toho najpopulárnejšieho z južného trojuholníka amerického kontinentu. Cestu sme od roku 2015 vyšperkovali do takej podoby, že dnes si už môžeme naplno užívať dobrodružnú veľkovýpravu na absolútny juh obývaných častí našej planéty do tajomnej Ohňovej Zeme.

Hranice druhej najľudnatejšej krajiny sveta by mohli vyzerať prakticky normálne - ako nejaký nepravidelný kosoštvorec, to by však India nesmela disponovať Siligurský koridor, akýsi príčlenok a "bordel" severovýchodu.

Pokiaľ si priblížite severovýchodné hranice Indie, vyzerá ako dva separátne štáty spojené touto malou úžinou. Samozrejme, ide o výsledok kolonializmu. Keď sa India stala nezávislou od Spojeného kráľovstva, rozdelila sa na hinduistickú (India) a moslimskú (Západný Pakistan, dnešný Pakistan a Východný Pakistan, teda dnešný Bangladéš) časť.

Hranice medzi Indiou a Bangladéšom nabrali svoju podobu a Bangladéš sa len tesne nespojil s Nepálom - práve kvôli koridoru Siliguri. V najtenšom páse nemá tento koridor ani 27 km. Navyše, čo je ďalší úkaz, indický miništát Sikkim oddeľuje od seba Bhután a Nepál.

Na úplnom východe Indie, ktorý tvoria štáty Meghalaja, Ásam, Nágáland, Manípur, Mizorám, Arunáčalpradéš a Tripura (územie zvané Sedem sestier), žije takmer 50 miliónov obyvateľov. Ide o jedny z vôbec najhustejšie zaľudnených území Indie. Dá sa teda povedať, že tieto desiatky miliónov obyvateľov sú so zvyškom štátu spojené vďaka koridoru, ktorý má v istom bode len 27 km.

V málo prebádanej časti Indie majú BUBO klienti možnosť ocitnúť sa aj v miništáte Sikkim, najmladšieho štátu Indie, kde potrebujete špeciálne povolenie. Neďaleko si vychutnávajú chuť pravého Dardželingu z rovnomenných čajových plantáží a v štáte Ásam pozorujú nosorožce a sladkovodné delfíny - úplne iná a málo navštevovaná exotická India.

Aj Afganistan disponuje nesmierne zvlášnym výbežkom či "rúčkou panvice", ako sa podobné geografické úkazy nazývajú. Hraničný pruh na severovýchode krajiny sa nazýva koridor Wakhan. Tento úplne úzky pás má až 350 km, vo svojom najužšom bode má 13 km a v najširšom len 65 km.

Zaujímavosťou je, že vďaka tomuto koridoru má Afganistan hranice s Čínou (provinciou Sin-ťiang). Hoci sú úzke, ide o miesto, kde sa z metra na meter úplne zmení čas. Čína, hoci je rozľahlá a pretínajú ju štyri časové pásma, má pre celé svoje územie rovnaký čas. Keď teda v Pekingu svitá o 7.00 h, je rovnaký čas aj na najzápadnejšom bode Číny, hoci tam vyjde slnko reálne až o 4 hodiny neskôr.

Afganistan je v inom časovom pásme a keď prejdete z Číny do Afganistanu, musíte si odrátať 3,5 hodiny, čo je najväčší časový posun medzi susednými krajinami na svete.

Prečo existuje koridor Wakhan? V 19. storočí súperili o územie Britská India a Rusko. Británia ovládala Indiu, Rusko zase dnešnú strednú Áziu. Tam, kde je dnes koridor Wakhan, spolu susedili. Afganistan však rešpektovali ako suverénny štát a po dohode z roku 1893 vznikol úzky pás, ktorý pôsobil ako nárazníková zóna medzi impériami. Británia oddelila svoje územie dnešného Pakistanu od Afganistanu rešpektujúc Durandovu líniu. Pás pripadol práve Afganistanu a dnes od seba oddeľuje Pakistan a Tadžikistan.

Koridor sa nachádza v okrese Wakhan v provincii Badachšán. Má vyše 17 000 obyvateľov. Severná časť Wakhanu, obývaná obyvateľmi Wakhi a Pamiri, sa označuje aj ako Pamír.

Víťazom rebríčka je málo prebádaná a veľmi riedko osídlená, no o to čarovnejšia krajina na juhu Afriky. Hranice Namíbie a Botswany mohli byť priam dokonalou rovnou čiarou nebyť zvláštneho geografického úkazu, ktorý nazývame Capriviho pruh.

Čo je Capriviho pruh? Medzi rokmi 1884 a 1915 bola Namíbia nemeckou kolóniou. V roku 1980 chcel nemecký kancelár Leo Von Caprivi predĺžiť hranice Namíbie k rieke Zambezi, aby Nemci vedeli prepravovať svoje lode cez Zambezi do vôd Indického oceánu cez Mozambik (vtedy kolónia Portugalska).

Zvyšok juhu bol kolóniou Británie, s ktorou Nemecko dospelo k dohode. Pruh umožňujúci prístup k rieke Zambezi (dnes pri meste Katima Mulilo) vymenili Nemci za Zanzibar, ktorý pripadol Britom. 

Nové namíbijské územie dostalo meno práve podľa nemeckého kancelára - Capriviho pruh. Vďaka tomtuo geografickému úkazu disponuje Namíbia na východe skvelým safari v prírodnej rezervácii Salambala, ktorá susedí s populárnym národným parkom Chobe (Botswana). Do domova slonov i tzv. veľkej päťky chodievajú klienti BUBO na zájazdoch 3x naj Afriky a všetkých jeho ďalších kombináciách ako do najlepšieho safari celej Afriky.

Capriviho pruh prechádzame kompletne celý na zájazde JAR, Namíbia, Botswana, Zimbabwe (Zambia) a vidíme, aký je plný života - či už ide o živočíchov alebo rôzne kmene. Nezabudnuteľná cesta, ktorá sa vám dostane do pamäte už navždy.

Poznámka: Väčšina grafík v blogu (mapy) bola vytvorená na základe fotografií z Depositphotos.