Newfoundland a Labrador - najexotickejšia provincia Kanady

Newfoundland a Labrador je jednou z veľkých provincií Kanady. Najseverovýchodnejšia provincia sa rozkladá na ploche 405,212 km². Viete si predstaviť takú obrovskú plochu? Pomôžem vám, v podstate je rozloha provincie osemkrát väčšia ako Slovensko, a to si predstavte, že Newfoundland a Labrador je z hľadiska rozlohy až siedmou najväčšou kanadskou provinciou. Kanada je teda oprávnene druhou najväčšou krajinou sveta.

Je leto, sedím v aute už päť hodín, o chvíľu bude polnoc a ja smerujem doslova za polnočným slnkom. Idem po asfaltovej ceste a musím dávať pozor na výmole, teda na prepady cesty, ktoré sa v permafroste dejú, a na to, aby som nenarazil do obrovského losa.

Losí test je v automobilovom priemysle známy. Ide totižto o život. Los je obrovitánsky, má také smiešne tenké nožičky a vy keď ho zrazíte, tak mu tie nožičky podlomíte, a to obrovitánske telo padne často dovnútra vašej kabíny. To nie je bohviečo. „Len nezaspať, len nezaspať, sústreď sa, Ľubo!“ hovorím si a skúšam s časovým posunom a jet lagom aspoň remizovať.

Aj keď ide o jednu provinciu, tá pozostáva z dvoch častí, z ostrovu Newfoundland a kontinentálneho regiónu Labrador. Tieto nielen geograficky rozdielne regióny budem popisovať zvlášť, nech v tom máte lepší prehľad. Prešoféroval som tu mnoho dní, aby som čo najlepšie spoznal túto oblasť, a tak pripravil pre svojich klientov zmysluplný zájazd. No povedali by ste, že Francúzsko sa od Terre-Neuve-et-Labrador nachádza iba 20 kilometrov? Pravdepodobne nie, no je to tak.

Portugalci tento ostrov volajú Terra Nova, teda Nová Zem a meno New Founde Land dal územiu anglicky kráľ Henrich VII. po tom, čo ostrov objavili Sebastian a John Cabotovci.

Newfoundland je najvýchodnejším územím Severnej Ameriky. Ide o najírskejšie miesto mimo územia Írska (pozrite si ešte karibský Montserrat v mojom blogu Karibské ostrovy). Podľa posledného sčítania 97 % obyvateľov rozpráva anglicky, a teda ide o lingvisticky najhomogénnejšiu skupinu Kanady.

To, že je až šokujúco iný, má svoje dôvody. Do roku 1949 bolo takzvané Dominium Newfoundland nezávislým územím Britského impéria. Newfoundlanďania síce mali kráľa, ale ten sídlil kdesi ďaleko v Londýne, vládli si sami, platili newfoundlandským dolárom a celkovo boli vždy totálne samostatní.

31. marca 1949 sa Newfoundland tesným hlasovaním (prvé kolo nerozhodne a v druhom kole 78 323:71 344) pripojil ku Kanade ako posledná provincia. Newfoundlanďania sú aj dnes stále značne svojskí. Sú sami sebou a aj keď mi to apriori nepovedali, tak to akosi cítiť. Prevláda tam katolicizmus a majú iný akcent než zvyšok krajiny. Asi je to tým, že žijú na ostrove a akosi aj bližšie k Európe, než zvyšok Kanady. Prosto, robia si veci po svojom. Preto je Newfoundland tak prekvapivo iný a oplatí sa sem doletieť, aj keď ste v Kanade už boli.

Nikdy ste o ňom nepočuli? Teda ak nie ste pilot. Gander International Airport bolo vybudované vo vnútrozemí Newfoundlandu a v roku 1940 bolo najväčším letiskom na našej planéte. Počas druhej svetovej vojny nevedeli lietadlá preletieť na jedenkrát z USA do Európy a na medzipristátie sa využíval práve Gander.

Rozhodol som sa navštíviť Gander, ktorý sa sám hrdí sloganom: „Crossroads of the World”. Sadám do auta v severnom meste St. Anthony a čaká ma 12 hodín šoférovania s minimálnymi prestávkami.

Newfoundland je však v histórii letectva dôležitý aj z iného titulu. „Vojnu” o dobytie vesmíru medzi USA a Sovietskym zväzom poznáte. Lajka, Gagarin a Tereškovová vs. Armstrong na Mesiaci. No predtým sa uskutočnil obdobne prestížny súboj medzi USA a Britániou o to, kto prvý preletí Atlantik. Aj Briti, aj USA rátali s Newfoundlandom ako základným miestom na prelet.

Briti odlietali priamo z Newfoundlandu, Američania rátali s piatimi medzipristátiami a let sa začal 8. mája 1919 na námornej leteckej stanici na Rockaway Beach v New Yorku. Letelo sa po trase New York - Nové Škótsko -  Newfoundland – Azory – Lisabon – až do anglického Plymouthu. Celú cestu preletelo iba jedno lietadlo – NC-4, ktorému velil Albert Cushing Read.

Gander sa po dlhšej dobe dostal na mapu pilotov počas pandémie Covid-19, kedy veľké aerolinky odstavili na obrovitánskom, a v dnešnej dobe minimálne využívanom, letisku svoje lietadlá a zazimovali ich tu, pokým pandémia nezmizla zo stránok magazínov.

V Gander prečkám dve noci a musím povedať, že ťažko nájdete väčšiu dieru. Stačí naň tak dvadsať minút. O tom, ako som na tomto letisku získal taxík v hodnote 500 dolárov zadarmo, píšem nižšie.

Ak žije v provincii Newfoundland a Labrador 550 000 ľudí, tak na Newfoundlande je to 95 % z tohto počtu. Obrovská plocha Labrador je oblasťou prakticky bez akýchkoľvek ľudí. Milovníci prírody si teda evidentne prídu na svoje. No zároveň tu platia iné pravidlá a hlavne mladí neskúsení turisti by si mali dobre zapamätať niektoré moje rady. Poľahky tu totižto môže ísť o život.

Značným prekvapením pre vás bude aj fakt, že provincia Labrador je nazvaná podľa portugalského obchodníka, objaviteľa a, áno, aj značného dobrodruha menom João Fernandes Lavrador (1453-1501). Aj veľmi populárny pes Labrador Retriever je nazvaný podľa Labradoru, a teda prakticky taktiež nesie meno portugalského moreplavca.

Portugalci po zmluve z Tordesillas (1498) mali na objavovanie Labradoru právo udelené samotným pápežom. Každopádne Portugalec Lavrador, podobne ako aj „Talian“ Cabot, sa plavili pod vlajkou anglického kráľa, Tudora, Henryho VII. Lavrador dostal teda licenciu a vyrazil. Už nikdy o ňom nikto viac nepočul.

Rozloha Labradoru je 294,330 km2, na juhu a západe susedí s provinciou Quebec, na malom úseku susedí s provinciou Nunavut a od Grónska ho oddeľuje Labradorské more.

Juh Labradoru má počasie podobné ako Newfoundland a ak sa hovorí o Londýne, že je tu hmla a často prší, tak to ste neboli na Labradore. Sever Labradoru je však polárnou tundrou s nízkym rastlinstvom a permafrostom. V zime je tu tma a počas leta som zažil nekonečné svetlé noci. V zime je v Labradore naozaj zima. Ak je na Newfoundlande v St. John’s v januári okolo nuly, v Labrador City je v rovnakom čase mínus 16 a v noci býva aj mínus 30.

Labrador City je väčšia dedina s približne 7 500 obyvateľmi. Ak však pridáme dvojičku Wabush, majú spoločne okolo 10 000 obyvateľov a tu na Labradore o tomto území hovoria ako o západnom Labradore. Wabush má letisko a všetko sa tu točí okolo baní na železnú rudu.

Snežná sova a Karibu sú v logu mesta ako aj motto: „mesto tvrdo pracujúcich ľudí“. Život je tu tvrdý ako na Sibíri. Aj preto tu v Labradore žije tak málo ľudí a ak iba trošku túžite po civilizácii, zamierite dolu do Quebecu, no ak neholdujete francúzštine, idete na Newfoundland.

Možno ste o ňom nikdy nepočuli, možno vám pripomína anglické báje. Tu v provincii Newfoundland a Labrador je to však pojem a nesmiete jeho návštevu vynechať, respektíve si musíte nechať čas na dôkladnejšie prejdenie polostrova. Práve tu v Avalone žije väčšina obyvateľstva provincie, vlastne iba tu nájdete akú-takú kultúru a aký-taký servis. Inde ste naozaj značne ďaleko, a to, že niekde niečo funguje, je doslova zázrakom, lebo keď daný prevádzkovateľ ochorie, náhrada neexistuje. Avalon je v tomto ohľade civilizáciou, kde sa na služby viete spoľahnúť.

Začiatkom druhej svetovej vojny 14. augusta 1941, sa na juhu Newfoundlandu medzi polostrovom Avalon a polostrovom Burin (v Baie de Plaisance) stretli Winston Churchill a Franklin Delano Roosevelt, aby podpísali strategickú dohodu The Atlantic Charter. Tu na Newfoundlande tvrdia, že táto dohoda rozhodla o výsledku vojny.

Jelybee Row je farebná ulička s drevenými domčekmi - čosi, čo jednoducho musíte vidieť. Water Road je prvá obchodná ulica mesta, vraj najstaršia obchodná ulica Ameriky - na tom sa zhodujú aj tí, ktorí tvrdia že St. John’s nie je najstarším anglickým mestom Ameriky, lebo to dlho bola malá osada, ktorú sa za mesto považovať nedalo.

Vybiehame nad mesto na Cabot Tower, odkiaľ je najlepší výhľad na mesto. Sem bol prijatý prvý transatlantický signál. Nachádzame sa predsa na takzvanom Signal Hill.

12. decembra 1901 Guglielmo Marconi zdvihol 150 metrov dlhú anténu (ktorá bola pripevnená na šarkana) práve tu na Signal Hill. Táto anténa prijala prvé transatlantické signály, aké kedy boli odoslané prostredníctvom rádiových vĺn. Talianovi, ktorý sa narodil v Bologni tvrdili, že signál nemôže z Európy prísť kvôli zakriveniu Zeme. No on sa nevzdal a prijal signál z Poldhu v anglickom Cornwalle.

Dobrodružné európske dobývanie Ameriky je s Newfoundlandom veľmi silne spojené. No mňa najviac fascinuje ešte čosi iné. Ide o 9 000 rokov staré pamiatky v Port au Choix. Pohrebné miesta boli objavené v 60. a 70. rokoch 20. storočia a ide o jasné dôkazy prvých osadníkov – od prímorských archaických Indiánov cez dorsetských paleo-eskimákov až po nedávnych Indiánov (predkov Beothukov).

Zatiaľ čo prehistorické pobrežie inde sa už dávno stratilo pod vlnami oceánu, miestne vyvýšené pobrežie a alkalická pôda v Port au Choix umožnili zachovať akúsi časovú kapsulu veľkého historického významu. Som nadšený. Ľudia, ktorí práve tu žili, boli viac orientovaní na more ako predchádzajúce národy a vyvinuli sane a člny podobné kajakom. V mastencových lampách pálili tulení tuk. Archeológovia tu našli množstvo kostí tuleňov, konkrétne Pagophilus groenlandicus.

Ľudia kultúry Beothuk sú potomkami ľudí, ktorých nazývajú archeológovia Thule (píšem o nich v mojom blogu o Inuitoch) a ide o labradorských Eskimákov. Tí do tejto oblasti prišli nedávno, v 14. až 16. storočí, a vydržali až do obdobia, kedy sa ľady začali roztápať a oni už nemohli loviť svoj hlavný zdroj potravy, a to spomínaných tuleňov.

Beothukovia sa stretli s prvými európskymi migrantami, ale nenadväzovali kontakty, žili si svoj život. Boj o málo živín a tuberkulóza ich vyhladila, respektíve posunula hlbšie do nehostinného vnútrozemia.

Za objaviteľa Ameriky je vo všeobecnosti považovaný Krištof Kolumbus. Avšak pre Európanov objavili Ameriku už Vikingovia, a to o (takmer) 500 rokov skôr ako Kolumbus.

Krištofa Kolumba považujem za nesmierne odvážneho a napísal som o ňom blog a taktiež sme o ňom v BUBO nahrali podcast. Dlho bolo mojím snom navštíviť aj miesto, kde pristál Leif Eriksson, syn Erika Červeného. L'Anse aux Meadows môžeme voľne preložiť ako zátoka pasienkov, kde je prezimovanie Vikingov vedecky dokázané a tento archeologický park je pod ochranou UNESCO (viď moje fotografie).

Odborníci potvrdili, že v roku 1021 v Severnej Amerike strávil zimu Leif Eriksson so svojou družinou. Bolo mojím snom toto miesto vidieť, no pre Slováka je to riadne ďaleko a ani nepoznám nikoho, kto tu bol. Newfoundland & Labrador je 8x väčší než Slovensko a L'Anse aux Meadows sa nachádza na úplnom severe ostrova Newfoundland.

Takto vyzerajú moje prípravné cesty a stojí veľa času, kým zájazd zabeháme. Každopádne tieto historické konotácie vám napovedajú,  že nemusíte byť fanatickým historikom, aby ste videli, že Newfoundland a Labrador sú pre naše poznanie sveta extrémne dôležité.

Newfoundland bol vyše storočia najväčším lovcom tresky na svete. V polovici 20. storočia sa však lovenie zdokonalilo, začal sa využívať sonar a o 20 rokov bolo v mori iba 1 % tresky v porovnaní s tým pred sto rokmi. Toto spôsobilo nielen ekonomický úpadok, ale aj kultúrny, lebo treska bola doslova základom života. Newfoundlanďania ju mali na svojich stoloch denne.

Zopár desaťročí zavládla v národe skepsa, ale zasa sú to pôvodom Íri, a tí sa nevzdávajú. Rozhodli sa konať, dohodli sa na zmene rybárčenia, zaviedli nové pravidlá. Atlantická treska sa opäť v okolí Newfoundlandu nachádza, ale stále to nie je ono. Čoho je viac, to sú krevety a kraby.

Najlepšie jedlo Newfoundlandu? Ide o ryby a morské potvorky. Je všeobecne známe, že najlepšie ryby rastú v studených vodách, a mať newfoundlandské ryby na tanieri... to vám poviem. Nemusíte byť znalec, ale v Chorvátsku takú rybu nenájdete. Musíte ísť do Patagónie, do Grónska či na Kamčatku. Chcem jasne povedať, že aj jedlo je dobrým dôvodom za návštevu Newfoundlandu. Čo dôvodom, zážitkom!

Myslím si, že tá kvalita a skvelá chuť je spôsobená aj silným vplyvom francúzskej kuchyne. Francúzi boli vždy k Newfoundlandu blízko, a to cítiť. Myslím ten vplyv. Nie je to iba britské nezáživné fish and chips, ale Newfoundland, to sú gurmánske zážitky. Musíte vedieť, kam ísť, nenájdete ich všade, ale ak sa na to zameriate, nájdete ich dostatok. No jedny fish and chips si dať musíte a tu odporúčam The Duke of Duckwords v St. John‘s, kde dostanete skvelé fish and chips s krúžkami cibule – klasika.

Čo sa týka nápojov, odporúčam pozrieť sa na pivovar Quidi Vidi, ktorý sa nachádza v zátoke severovýchodne od hlavného mesta. Veľmi príjemné miesto na polostrove Avalon.

Vyskúšajte Screech-In Ceremony v Irish Pube na George Street. Ide vlastne o pokrstenie v írskom Christian‘s Pube. Pobozkáte tresku, dáte si mäso, kde je tak málo mäsa, že je to vhodné aj pre vegetariánov, vypijete horiaci drink a ste vítaným turistom Newfoundlandu. Dostanete diplom Screechers.

Na obed či večeru skočte do Adelaide Oyster House.

Prechádzam sa po St. John’s a je hnusne, mrholí, neviem poriadne nič odfotiť, som mrzutý. „Však je krásne,“ rozplýva sa Elemonor, „Počasie je u nás RDF. Stále je to takto,“ odpovedá. Keď sa nechápavo zatvárim, vysvetľuje: „Rain, Drizzla, Fog.“ V preklade: dážď, mrholenie a hmla.

St. John’s má meno najhmlistejšieho mesta Ameriky. Taktiež je jedným z najdaždivejších miest v Kanade, ročné úhrny zrážok sú približne 1 200 mm. Počas celého roka sú zrážky pomerne rovnomerné, no najdaždivejšie obdobie je leto a najmenej zrážok padne v zime. Vlhkosť je tu vyššia ako v iných kanadských mestách, tak sa pocitovo môže zdať chladnejšie. Priemerné teploty sa v zime pohybujú pod nulou, v lete sa môžu zriedka dostať aj na 25 stupňov Celzia.

Kedy je najlepší čas na návštevu St. John’s? Sezóna „turizmu“ sa tu začína v júni a končí v septembri. Toto je najvhodnejšie obdobie na turistiku či iné outdoorové aktivity. Miestne atrakcie, ako Signal Hill či Cape Spear navštívite radšej v príjemnejších teplotách v lete ako v zime.

Samozrejme, St. John’s môžete navštíviť aj v zimných mesiacoch, ale musíte sa pripraviť na to, že tam žiadneho iného turistu nestretnete. Nech severovýchod Kanady navštívite hocikedy v priebehu roka, v každom prípade platí, že neexistuje zlé počasie, iba zle oblečený turista.

Newfoundland (novofoundlandské) sú obrovské psy, ktoré majú medzi prstami plávacie blany a sú to skvelí záchranári. Celkovo sú vhodné ako pracovné psy. Ich mohutná stavba tela, premastená srsť zmienené plávacie blany a povaha im dávajú výborné predpoklady na pomoc ľuďom. Majú obrovskú silu a pritom sú tak verné a také celkovo mierumilovné. Sú výbornými spoločníkmi a dieťaťu by neublížili ani keď ich myká za nos či uši. Pravdepodobne vznikli v 17. storočí krížením miestnych psov s pyrenejským horským psom baskickými rybármi, ktorí sa na týchto ostrovoch usadili.

Labrador (labradorský retríver) je taktiež z Newfounlandu a to priamo zo St. John's a ide o poľovné psy, ktoré sú v západnom svete veľmi obľúbené. red dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi v reklame musela byť skvelá rodinka vyobrazená s labradorom. To bol ideál kompletnej rodiny. Labradorské retrívre boli, opačne ako novofoundlandské psy, privezené okolo roku 1800 z Newfoundlandu do Británie, kde sa rýchlo stali populárnymi.

Retriever je vyšľachtený na prinášanie ulovenej zveri (retrieve = získať, dohľadať) poľovníkmi, či už zo súše alebo z vody. V dnešnej dobe sú obľúbené ako spoločenské psy, vhodné do rodín alebo dokonca aj ako terapeutické či vodiace psy. Majú relatívne veľkú variabilitu v rámci stavby tela, kde tie poľovné sú často mohutné a svalnaté, pričom spoločenské sú subtílnejšie a menej svalnaté. Na rozdiel od zlatého retrívera, pochádzajúceho zo Škótska, majú krátku srsť.

Z logistického hľadiska ide o náročnejšie oblasti. Neviem prečo, ale turizmu sa tu neprikladá dôležitosť. Autá na prenájom nájdete ťažko, ubytovanie si treba objednať rok vopred a stáva sa, že vám ho zrušia tri dni pred príchodom, iba tak. Náhrada nie je. My na naše cesty potrebujeme mikrobus a ten akoby na Newfoundlande neexistoval.

Príhodu so zrušeným letom a autom z požičovne som vyššie opísal. No týmto to nekončilo. Keď som tu cestu východom Kanady robil, tak jeden môj sprievodca musel týždeň vopred doletieť na sever USA a auto mi došoféroval. Ja som presadol a on odletel späť.

Toto je výhoda byť majiteľom najväčšej dobrodružnej cestovnej kancelárie na Slovensku a v Čechách a aj najväčším predajcom zájazdov do USA a Kanady. Stále tu máme nejaký zájazd... máme tu založenú firmu. No vidíte, ani to mi nepomohlo...

Prešiel som Newfoundland a Labrador a pozeral som čo najštýlovejšie ubytovanie, hľadal som gurmánske  špeciality, autá... Celkovo som sa snažil pripraviť program tak, aby naši klienti stihli za krátky čas veľa. Sme prví, ktorí túto oblasť na našom území ponúkame a naši klienti budú prví pred ostatnými turistami.

Štyri až päťkrát sa plavíme po severnom Atlantiku, prechádzame skutočne prekrásnou prírodou, menej turistickou než je Aljaška. Navštevujeme mestá, aké na Aljaške jednoducho nie sú.

Pre vás, ktorí máte radi Škandináviu, Island, Aljašku, som sa snažil pripraviť exotickejšiu alternatívu.

Newfoundland a Labrador si na tejto ceste spájame s Quebecom, Montrealom, Torontom a Niagarskými vodopádmi. K tomu ako čerešničku na torte najväčšiu cestovateľskú pikošku St. Pierre and Miquelon, ktorý je francúzskym zámorským územím!

Úprimne vás vyzývam pozrieť sa na zájazd Newfoundland a Labrador - objavenie Ameriky a objednať si miesto na jednom z letných termínov. Miesta sú limitované. Tí, ktorí ste narazili na tento blog, máte teda výhodu. Šťastné cesty prajem!