Shenyang a Changchun – metropoly severovýchodu Číny

Provincia Liaoning je zo všetkých troch provincií tou najmenšou, no zároveň najľudnatejšou. Ide o provinciu s rozlohou viac ako 145 000 kilometrov štvorcových, ktorá má relatívne dlhé pobrežie so Žltým morom a okrem toho susedí s provinciami Hebei na juhu, Vnútorné Mongolsko na severozápade, Jilin na severe a na východe má provincia hranicu aj so Severnou Kóreou.

Provincia Jilin má približne dvakrát takú dlhú hranicu so Severnou Kóreou, susedí na juhu s provinciou Liaoning, na západe s Vnútorným Mongolskom a na severe s Heilongjiang. Jej rozloha je viac ako 190 000 kilometrov štvorcových. Ich hlavné mestá Shenyang a Changchun sú v rámci Číny veľmi jednoducho dostupné. Obidve mestá majú medzinárodné letiská a viete sa sem jednoducho dostať najmä cez väčšie medzinárodné letiská v Pekingu alebo Šanghaji, poprípade sem viete priletieť z Južnej Kórey alebo Japonska.

Ja však po Číne preferujem cesty vlakom. Sieť rýchlovlakov na prelome rokov 2025 a 2026 presahuje 50 000 kilometrov, a preto je pohodlnejšie využiť tento moderný spôsob prepravy. Shenyang a Changchun sú obrovskými mestami, ich populácia presahuje 9 miliónov obyvateľov pri obidvoch. V oboch mestách sa nachádza niekoľko vlakových staníc, no na tie hlavné, ktoré sú väčšinou v centrách, prúdi z hlavného mesta Pekingu niekoľko vlakov za hodinu. Do Shenyangu sa dostanete z Pekingu približne za 2 hodiny vlakom a do Changchunu si pridajte ešte ďalšiu hodinu a pol.

Napriek blízkosti týchto dvoch provincií sa počas histórie vyskytli obdobia, kedy sa vyvíjali trochu inak. Je to spôsobené tým, že práve v týchto dnešných provinciách sa nachádzali hranice ríš vtedajších dynastií. Kým provincia Liaoning bola ovládaná etnickými Číňanmi už približne od 4. storočia p. n. l., provincia Jilin bola z veľkej časti dlhodobo pod kórejským vplyvom, najmä pod kráľovstvami Goguryeo a Balhae. Obidve provincie sa prvýkrát oficiálne zjednotili pod vládou jurčenskej dynastie Jin počas 12. a 13. storočia.

Rovnako obidve provincie nedokázali odolať dobyvačnej sile mongolskej ríše a boli začlenené pod dynastiu Yuan, ktorá vládla celej Číne necelých 100 rokov v oblasti dnešného Pekingu. Nasledujúca dynastia dobyla Liaoning od Mongolov v roku 1371 a postavila tu severnú verziu Veľkého čínskeho múru. Tá bola menšia a menej pokročilá ako pôvodná, no jej obranná funkcia bola rovnaká. Mala chrániť najmä pred nájazdami kmeňov Jurčenov zo severu, ktorých dnes poznáme ako Mandžuovia (v Liaoningu dnes tvoria 13 % populácie a v Jiline asi 4 %). Najdôležitejšie historické udalosti sa však odohrali v modernej histórii Číny. Vznik poslednej čínskej dynastie sa štandardne pripisuje práve tomuto územiu a odpor voči okupantským japonským vojskám započal práve v týchto častiach dnešnej Číny.

Dynastia Qing vládla Číne oficiálne od roku 1644 po rok 1911, kedy bol cisársky systém, ktorý existoval niekoľko tisícročí, povalený. Posledný cisár z dynastie Puyi abdikoval a vznikla Čínska republika. Dynastia Qing však existovala neoficiálne aj predtým. Najskôr známi ako Jurčeni žili prevažne v častiach dnešných troch severovýchodných provincií, v oblasti dnešného Vladivostoku, ale aj severných častiach Severnej Kórey. Za zakladateľa „qingovcov“ sa považuje Nurhači, ktorý počas svojho pôsobenia dokázal spojiť niekoľko jurčenských kmeňov dokopy a pomenovať ich ako dynastiu „neskorý Jin“ (s odkazom na dynastiu Jin z 11. storočia).

Nurhači začal bojovať proti vládnucej dynastii Ming, ktorej moc upadala. Po smrti ho vystriedal jeho syn Hong Taiji, ktorý prestal používať výraz Jurčeni a začal ľudí nazývať Mandžuovia. V roku 1636 taktiež premenoval dynastiu „neskorý Jin“ na Qing. Názov vládnucej dynastie Ming sa asociuje s ohňom a Qing znamená čistý, čo sa skôr asociuje s vodou. V čínskej symbolike (ale aj našej) voda poráža a zalieva oheň. K tejto porážke naozaj aj došlo, keď vojská dynastie Qing vďaka zrade jedného z generálov z radov Ming napochodovali do Pekingu a obsadili ho.

Obidve mestá a provincie sa označujú za začiatok vplyvu Japonska v Číne v 20. storočí. Medzi týmito dvomi krajinami existovala nevraživosť už dlhšie a dokonca medzi nimi prebehla krátka vojna, ktorá sa skončila veľkou porážkou Číny. Tento konflikt prebehol medzi rokmi 1894 až 1895 a Čína touto prehrou prišla o ostrov Taiwan, ktorý na 50 rokov spadol pod japonský vplyv. Okrem toho Čína stratila svoj vplyv v Kórei, čo sa prejavilo japonskou inváziou do Kórey v roku 1910.

Japonci potom postupne z mesta Mukden obsadili celé Mandžusko. Severovýchod krajiny sa teda stal prvou časťou Číny, ktorá padla. Založili tu bábkový štát s názvom Mandžukuo a ako jeho lídra zvolili posledného cisára Číny, Puyiho. Mandžukuo zasahovalo aj do častí Ruska, ktoré Japonsko ovládalo po vyhratom konflikte nad krajinou od roku 1905. Napriek tomu, že sa Puyi stal vládcom, jeho moc bola nulová, pretože bol iba bábkou. Všetka moc bola v rukách Japoncov, ktorí Mandžukuo použili ako svoju základňu na neskoršiu inváziu do ostatných častí Číny pred 2. svetovou vojnou.

Druhým významným mestom je Changchun, ktoré sa stalo hlavným mestom novozniknutého bábkového štátu. Changchun sa premenoval na Xinjing (nové hlavné mesto) a postavili sa tu rezidencie nového bábkového vládcu. Tá je dnes jednou z top atrakcií v meste a bližšie sa na ňu pozrieme v prehliadke. Shenyang sa pod japonskou kontrolou stal priemyselným mestom a veľkým dopravným, najmä železničným uzlom. Sídlila tu aj veľká časť japonskej armády. Changchun sa stal skôr administratívnym a politickým centrom, ktoré bolo prísne strážené.

Proti japonským vojskám a všeobecne proti štátu Mandžukuo existovali odporové jednotky, ktoré bojovali. Najčastejšie dochádzalo k bojom mimo veľkých miest a bojovalo sa partizánskym spôsobom. Boje v teplotách hlboko pod mrazom a chabé vybavenie boli viacerými dôvodmi, prečo čínsky odpor voči Japonsku nebol na severovýchode úplne úspešný. No tento odpor rozšíril po celej Číne myšlienku sily a pozdvihol morálku vojakom odporu po celej krajine, čo eventuálne prispelo k zastaveniu expanzie Japonska v krajine a neskôr k jej vyhnaniu. Ak však hovoríme čisto o severovýchode, odtiaľ boli jednotky vyhnané najmä sovietskymi vojskami na konci 2. svetovej vojny.

Po japonskej okupácii a druhej svetovej vojne sa však situácia na dlho neukľudnila. Čína sa opäť ponorila do vojny, tentokrát však do občianskej, kde proti sebe bojovali nacionalisti a komunisti. Práve tieto dve mestá sa stali dejiskami významných bojov. Čínska osloboditeľská armáda (komunisti) podnikli v posledných rokoch občianskej vojny tri významné kampane proti jednotkám Kuomintangu (nacionalistov). Severovýchodu sa týkala najmä kampaň Liaoshen.

700-tisícovú armádu na severe viedol generál Lin Biao. Do tejto kampane sa radí aj obliehanie Changchunu. To trvalo takmer 5 mesiacov a okrem 30-tisícoch obetí z radov vojakov na oboch stranách došlo až ku 200-tisíc obetiam z civilných radov, najmä na vyhladovanie. Dobytie Changchunu potvrdilo dobytie celého severovýchodu komunistami.

Najväčšou atrakciou mesta Shenyang, najmä pre ľudí, ktorí majú radi históriu, je jednoznačne palác Mukden, známy aj ako Zakázané mesto Shenyangu. Túto prezývku, resp. alternatívne pomenovanie si získalo najmä kvôli podobnosti so Zakázaným mestom v Pekingu, ktoré BUBO s malými skupinkami navštevuje už 33 rokov. To som ako sprievodca odsprevádzal toľkokrát, že som to už aj prestal počítať. Vďaka mojej znalosti Zakázaného mesta v Pekingu, ktorá je lepšia ako znalosť Starého mesta v Bratislave, som prežíval v Shenyangu silné déjà vu.

Keď sa pozriete na mapu mesta, v strede si všimnete veľký obdĺžnik. Je to areál vymedzujúci bývalý palác. Celý komplex mal rozlohu viac ako 60 000 štvorcových metrov a stálo v ňom približne 300 budov. Dnes sa stred tohto areálu zachoval a spravil sa z neho palác. Priľahlé časti sa prerobili na ulice, kde dnes sídlia kaviarne, reštaurácie a najmä požičovne kostýmov.

Palác Mukden bol postavený v roku 1625 a do určitej miery kopíruje svojho 200 rokov staršieho „brata“ z Pekingu, no nesie aj veľa iných prvkov. Architektúra Mandžuov má špecifické prvky, ktoré sa tu veľakrát prejavujú a nájdeme tu aj prvky tibetskej architektúry. Prehliadka tohto paláca by sa dala rozdeliť na tri časti. Odporúčaným poradím je pozrieť si najprv východnú časť, ktorá slúžila skôr pre ceremónie. Stredná časť bola určená ako hlavná časť, odkiaľ vládcovia vládli. Západná časť bola dostavaná neskôr a nachádzala sa tu opera spolu s knižnicou.

Ak začnete prehliadku podľa odporúčaní, ako prvé sa pôjdete prejsť do východnej, ceremoniálnej časti. Lístky do hlavnej časti paláca sa kupujú neďaleko brány Daqing a keď cez ňu vojdete, vydáte sa doprava okolo dvoch menších pavilónov. Prídete na veľké nádvorie, kde sa nachádza viacero menších pavilónov a na konci nádvoria sa nachádza veľká hala s názvom Dazheng. Armáda sa počas vlády Nurhačiho a obdobia začiatkov Qing administratívne rozdeľovala do 8 veľkých častí, známych ako Banners. Na tomto nádvorí mala každá z týchto častí svoj malý pavilón, kde sa vyskytoval jej predseda počas rôznych ceremónií.

Tri z týchto častí ovládal priamo cisár: žltú, hraničnú žltú a bielu. Ostatné ovládali princovia a ostatní vysoko postavení ľudia: červenú, hraničnú červenú, hraničnú bielu, modrú a hraničnú modrú. Dnes sa v týchto malých pavilónoch nachádzajú rôzne dobové artefakty a okrem toho je tu vysvetlené, ako sa Nurhači stal lídrom Mandžuov a ako zjednotil jednotlivé kmene. Cisár samotný sedával počas ceremónií v hale Dazheng na severnom konci tohto nádvoria, kde sa stretával s predstaviteľmi rôznych armádnych oddielov a diskutoval s nimi. Táto hala je dnes obľúbená kvôli svojej architektúre najmä u fotografov.

V centrálnej časti sa nachádza len zopár budov, no sú najdôležitejšie. Prvou budovou je Veža fénixa. Tá bola postavená v rokoch 1627 až 1635 a bola miestom, kde vládca a konkubíny jedávali a trávili voľný čas. Je najvyššou stavbou v celom areáli a cisári samotní opisovali východ slnka z tejto veže ako nezabudnuteľný. Po presťahovaní sa dynastie do Pekingu boli v tejto veži uložené portréty cisárskej rodiny. Za vežou sa nachádza palác Qingning postavený cisárom Taizongom. Táto budova bola miestom, kde cisár prespával a aj po presťahovaní vlády do Pekingu bola táto budova miestom, kde cisár zotrvával počas svojich návštev Shenyangu.

Západná časť paláca bola postavená medzi rokmi 1746 až 1748, viac ako 100 rokov potom, ako dynastia Qing dobyla Peking. V tejto časti nájdeme halu Diguang, palác Baoji, pavilón Chongmo alebo dom Jisi. V týchto častiach sa konala opera, ktorá mala za úlohu zabaviť cisárov a ich rodiny pri návšteve Shenyangu. Taktiež tu bola uložená veľká knižnica, ktorá bola súkromnou zbierkou cisárov. Architektúra týchto budov je značne odlišná od ostatných budov v Zakázanom meste, keďže ide o 100 rokov novšie budovy. Vplyv mandžuskej architektúry je oveľa silnejší. Prehliadka Zakázaného mesta vám zaberie dokopy približne 2 hodiny.

Iba 10 minút pešo od vstupu do Zakázaného mesta nájdeme ďalšiu významnú pamiatku, ktorá je veľakrát zahraničnými turistami prehliadaná. Ide o bývalú rezidenciu Zhanga Xuelianga. Táto postava z nedávnych čínskych dejín je veľakrát neznáma a miesta, ako jeho bývalá rezidencia, dokážu rozpovedať jeho životný príbeh oveľa autentickejšie.

Narodil sa v roku 1901 a jeho život bol plný kontroverzií. Jeho otec bol jeden z lokálnych vládcov v Mandžusku a mladý Zhang túto rolu po smrti svojho otca v roku 1928 zdedil. Rozhodol sa vyhlásiť oddanosť nacionalistom a Čankajšekovi. Keď však Japonci napadli severovýchod Číny v roku 1931, Zhang utiekol a rozhodol sa nebojovať proti Japoncom. Toto je najkontroverznejšia udalosť jeho života a mnohí Číňania mu to doteraz nevedia odpustiť. Iní sa ho zas zastávajú, že Čína bola v tomto období natoľko polarizovaná, že by aj tak nedokázala Japoncom odporovať.

V roku 1936 však svoje predošlé konanie čiastočne odčinil. Krajina bola zničená občianskou vojnou medzi komunistami a nacionalistami a potrebovala jednotu proti Japoncom, ktorú však Čankajšek odmietal. Zhang Xueliang spravil v roku 1936 v Xi'ane niečo nevídané. Čankajšeka zatkol a donútil ho zjednotiť sa v boji proti Japonsku. Keď Čankajšek súhlasil, Zhang ho presunul naspäť do Nanjingu, kde očakával odpustenie. Čankajšek ho však zavrel do domáceho väzenia na 50 rokov na ostrove Taiwan. Dostal sa z neho až v 90. rokoch, kedy odišiel na Havaj, kde vo veku 100 rokov zomrel. Medzi Číňanmi dodnes kontroverzná osobnosť, ktorá však svojimi činmi v boji proti Japoncom odčinila predošlé chyby a dnes je oslavovaná ako patriot.

Ak máte histórie dosť, Shenyang odporúča aj miesta pre zábavu a relax. V meste sa nachádza veľká obchodná ulica, známa pod názvom Centrálna ulica či Stredná ulica. Takúto ulicu nájdete v každom väčšom čínskom meste. Kým v Pekingu to je Wangfuijing, v Šanghaji je to Nanjing road, tak v Shenyangu to je Zhongjie. Táto ulica má viac ako 1 kilometer a najviac mi pripomínala práve Wangfuijing v Pekingu. Ulica je pešou zónou, ktorá je lemovaná veľkými nákupnými centrami s tými najluxusnejšími značkami, no zároveň tu nájdete bočné uličky s malými trhmi, kde viete ochutnať street food.

Ak chcete vyťažiť z provincie Liaoning čo najviac, tá toho ponúka naozaj veľa. Za prírodou a náboženstvom môžete cestovať do neďalekých hôr Qianshan. Ide o žulové hory s borovicovými lesmi, kde sa nachádza veľa budhistických a taoistických chrámov. Jeden z najkrajších podzemných jaskynných systémov nájdete v Benxi, približne 50 kilometrov od Shenyangu.

Pre iný typ prehliadky odporúčame Dalian, ktorý je špecifickým miestom nielen v Lianonigu, ale celkovo v Číne. Toto 7-miliónové mesto mieša vplyv Ruska, Japonska a Číny. Nachádza sa na pobreží a je známe vďaka svojej kuchyni. Na rovnakom polostrove, južne od Dalianu, nájdeme mesto Lushun, v minulosti známe ako Port Arthur. Toto mesto bolo centrálnym bodom konfliktu medzi Ruskom a Japonskom, ktorý prebiehal v rokoch 1904 – 1905.

Presúvame sa do provincie Jilin, do jej hlavného mesta Changchun. Najväčšou atrakciou v celom meste je jednoznačne palác bývalého bábkového režimu štátu Mandžukuo. Ten sa nachádza v južnej časti mesta a viete sa sem jednoducho dostať metrom, ktoré má zastávku hneď vedľa vstupu do areálu. Areál bývalého vedenia je rozdelený do viacerých častí, no hlavnou časťou je stred, kde nájdeme bývalé hlavné a rezidenčné budovy.

Jednou z najdôležitejších budov v celom areáli je budova Tongde. V nej Puyi ako predstaviteľ štátu Mandžukuo prijímal oficiálne návštevy. Stretával sa tu taktiež s ostatnými predstaviteľmi Mandžukua, ktorí však mali reálnu moc štátu v rukách. V tejto rezidencii nájdeme aj obytné priestory, kde žil Puyi a jeho rodina. V ostatných častiach areálu sa nachádzajú kancelárie rôznych ministerstiev a rôzne ceremoniálne nádvoria, kde sa stretávali predstavitelia štátu.

Vo východnej časti areálu nenájdeme žiadne historické budovy, ale moderné múzeum. To rozpráva príbehy z čias japonskej okupácie severovýchodu a počiatku čínskeho odporu. Toto múzeum je veľmi pekne spravené, no faktom je, že ako väčšina múzeí v Číne, nápisov v angličtine tu je odhadom možno 20 %. Väčšina hlavných textov je síce vo viacerých jazykoch, no k zvyšným budete potrebovať prekladač. Tak ako podobné múzeá v Číne, aj toto je silno patrioticky ladené a bez servítky rozpráva o zverstvách, ktoré japonskí vojaci vyvádzali na lokálnom obyvateľstve.

V mestách severovýchodnej Číny sa nachádzali japonské továrne, ktoré produkovali biologické zbrane. V roku 1925 bola prijatá rezolúcia, ktorá zakázala používanie biologických zbraní vo vojne, no Japonci tento zákaz napriek tomu porušili. 11. mája 1939 bojovali japonské jednotky proti sovietskym v bitke pri Nomonhame. V tejto bitke prvýkrát použili biologické zbrane, keď do vodných tokov a zdrojov v okolí bojiska vypustili bakteriálne prípravky obsahujúce antrax, týfus a choleru. Podobné incidenty sa zopakovali aj v menších bojoch proti jednotkám čínskych partizánov.

Presné centrum Changchunu je ťažké určiť, no ak by sme mali vybrať geograficky iba jedno miesto, bolo by ním Námestie ľudu. To sa nachádza v strede veľkého kruhového objazdu, kde sa spája viacero hlavných ťahov v rámci mesta. V strede námestia sa nachádza vysoký monument, na ktorého vrchu nájdeme zmenšeninu sovietskeho lietadla. Tento monument je postavený ako vďaka sovietskym vojskám, ktoré oslobodili severovýchod Číny spod japonskej okupácie.

V Changchune sa nachádza viacero jazier, no jedno z najznámejších je známe pod názvom Južné jazero (Nanhu). V rámci tohto jazera je vybudovaný aj veľký park, ktorý má rozlohu viac ako 2 kilometre štvorcové a tvorí druhý najrozľahlejší park v celej Číne. Známejšie je azda Malé južné jazero nachádzajúce sa neďaleko centra. Pri ňom sa nachádza aj televízna veža a keď jazero v zime zamrzne, pravidelne sa na ňom vybuduje klzisko a konajú sa tu rôzne vystúpenia a koncerty.

Ak sa zveziete iba niekoľko ulíc ďalej od tohto jazera, narazíte na zaujímavú spomienku z minulosti. Changchun je miestom, kde dodnes premáva jedna z najstarších električiek v celej Číne. Dnes je mesto obsluhované metrom, ktoré má 3 hlavné linky, no v minulosti bolo odkázané na sieť električiek. Dnes na tomto úseku premáva historická električka len pre zážitok. Máte možnosť si zakúpiť lístok za približne 10 eur, v čom je zarátaná cena jazdy a výklad od lokálneho sprievodcu (v čínštine) + uvítací nápoj.

Changchun nepatrí k tým najznámejším turistickým destináciám, no ak bojujete proti overtourizmu, tak aj tejto metropole severovýchodu dáte šancu. Provincia Jilin však toho ponúka omnoho viac a určite odporúčam navštíviť aj menej známe miesta. Neďaleko sa nachádza mesto Jilin, ktoré bolo bývalým hlavným mestom provincie a je jediným mestom v Číne, ktoré nesie rovnaký názov ako provincia, v ktorej sa nachádza (preto narazíte skôr na názov Jilin City). Mesto má tiež relatívne bohatú históriu, ktorá siaha ešte za udalosti posledných storočí.

Pre milovníkov prírody a lovcov zážitkov odporúčam cestovať k hraniciam so Severnou Kóreou. Tu sa nachádza mesto Erdobaihe, ktoré je centrom horského komplexu Changbai. Toto pohorie tvorí prirodzenú hranicu medzi Čínou a Severnou Kóreou a je jednou z najkrajších prírodných pamiatok severovýchodnej Číny. Pri veľkom vulkanickom jazere, nazývanom aj Nebeské jazero, sa nachádza najvyšší vrch okolia, ktorý je zároveň najvyšším vrcholom Severnej Kórey. Ide o vrch Paktusan, alebo Paektu, ktorý má výšku 2 744 metrov nad morom. Kým na vrchol samotný sa vystúpiť nedá (na vrchol Paektu vystúpil pred viac ako 20 rokmi Ľuboš Fellner pri jeho ceste Severnou Kóreou), tak môžete navštíviť okraj vulkánu a pokochať sa výhľadmi na toto vulkanické jazero.