St. Louis - brána k západu na brehoch Mississippi

St. Louis si túto prezývku nevyslúžilo náhodou. Leží len pár desiatok kilometrov južne od sútoku dvoch najväčších amerických riek Mississippi a Missouri. Prví americkí dobrodruhovia odtiaľto vyrážali z už osídleného východu na neprebádané územia západu kontinentu.

Mesto je známe ako východzí bod legendárnej expedície Lewisa a Clarka, ktorá v rokoch 1804 až 1806 položila základy pre neskoršiu kolonizáciu dovtedy indiánskych území. Expedíciu zorganizoval prezident Thomas Jefferson s cieľom spoznať a zmapovať novozískané územie Louisiany, ktorú v roku 1803 USA odkúpili od francúzskeho panovníka Napoleona. USA sa týmto krokom rozšírilo a zmenilo na svetovú veľmoc. 

St. Louis sa stalo východzím bodom pre mnoho ciest smerujúcich na západ. Cesty Oregon, California či Santa Fe viedli kolonizátorov za novými možnosťami. A St. Louis im vždy zostávalo bezpečnou základňou a zdrojom zásob.

Strategická poloha neskôr mestu umožnila stať sa centrom obchodu a viedla k prudkému ekonomickému rastu. Celé toto najbohatšie a najzaujímavejšie obdobie dejín mesta stvárnil fínsky architekt Eero Saarinen vo svojom ikonickom oblúku v roku 1965. Boli ste niekedy v Helsinkách? Pamätáte si budovu železničnej stanice či fínskeho národného múzea? Dizajnoval ich Eliel Saarinen, Eerov otec. Elielov syn následne postavil tútu ikonickú budovu štátu Missouri, o ktorej budeme veľa hovoriť aj v tomto blogu.

Jasné, že St. Louis má medzinárodné letisko a väčšina turistov sem prilieta. My si však z úcty k tradícii vyberáme pozemnú cestu. Nastupujeme do vlaku na nádhernej Union Station v Chicagu a vystupujeme v centre St. Louis.

Ešte do roku 1978 by sme prišli na legendárnu Union Station, ktorá priam dýcha odvahou a ťažkými či krásnymi osudmi mužov a žien prelomu storočí. S ústupom železničnej dopravy bola pôvodná stanica priveľká a americký dopravca Amtrak si dal postaviť menšiu a ekonomickejšiu alternatívu. Napriek tomu budovu Union Station neobídeme. Chceme tu stráviť prvú našu noc.

Železničnú stanicu St. Louis Union Station otvorili v roku 1894. Železničná sieť v USA bola vtedy prepletenou sieťou množstva menších či väčších železničných spoločností, ktoré bojovali o svoj podiel na trhu a názov Union Station symbolizoval, že ide o stanicu únie - teda otvorenú pre všetky spoločnosti. Bola najväčšia na svete, kde koľajnice aj celý servis pre pasažierov boli na jednom poschodí. V štyridsiatych rokoch z nej denne odchádzalo neuveriteľných stotisíc ľudí. Potom však prišiel úpadok a posledný vlak legendárne nástupištia opustil v roku 1978.

Nádhernú stavbu však nezbúrali a v osemdesiatych rokoch prestavali za 150 miliónov dolárov na unikátny hotel a zábavný komplex. Ak chcete stráviť noc v jednom z hotelov siete Historické hotely Ameriky, toto je super tip.

Očarí nás už vstup do hotelovej lobby v priestoroch niekdajšej hlavnej auly, následne chodby na miestach, kde státisíce ľudí nastupovali na cestu na západ, na raňajkách sa cítime, akoby už na tretej koľaji na nás pískal čiernobiely vlak. Úžasný zážitok. Súčasťou hotela je aj obrovské ruské koleso, akvárium, zip line a lezecká stena. Jednoducho, na tomto mieste môžete stráviť noc aj deň a nebudete sa nudiť. Objednáme si na dlhočiznom hotelovom bare miestnu IPU a máme čas povedať si niečo o založení St. Louis.

Pred príchodom Európanov bol tento región významným indiánskym územím. Asi desať kilometrov od dnešného mesta, na brehoch rieky Mississippi, stálo najväčšie mesto predkolumbovskej Severnej Ameriky Cahokia. V 13. storočí tu podľa niektorých odhadov žilo až 40 000 ľudí. Severne od Mexika tento počet prekonala až Philadelphia okolo roku 1800. Cahokia zanikla už pred príchodom Európanov, prví dobyvatelia našli už len zvyšky pôvodného mesta. Začínali teda odznova.

Ako napovedá už francúzsky znejúci názov mesta, St. Louis založili Francúzi v roku 1764 ako obchodnú stanicu. Pomenovali ju po francúzskom kráľovi Ľudovítovi XI. Mesto zostalo francúzske až do roku 1803, keď ho spolu s celou Louisianou odkúpili od Francúzov mladučké Spojené štáty americké.

Kúpa Louisiany predstavuje kľúčový krok USA k dnešným hraniciam. Mladá krajina zrazu získala viac než 2 milióny štvorcových kilometrov územia západne od rieky Mississippi. Prezident Thomas Jefferson využil zaneprázdnenosť Francúzska v boji s nepriateľmi v Európe a zabezpečil si prístup k rieke Mississippi a prístavu New Orleans. Zaplatil za to 15 miliónov dolárov.

Kúpa Louisiany viac než zdvojnásobila rozlohu USA a kúpené územie dnes tvorí 15 amerických štátov. Nové rozsiahle územia viedli k expanzii na západ a k novým dobrodružným víziám.

Získanie Louisiany však nebolo len pozitívne, vyvolalo aj konflikty s indiánskymi kmeňmi žijúcimi na tomto území po stáročia. Práve tieto konflikty a postoj k otroctvu privážaného černošského obyvateľstva napokon viedli k občianskej vojne.

Už rok po kúpe Louisiany zorganizoval americký prezident prelomovú expedíciu, ktorá sa uskutočnila v rokoch 1804 až 1806. Viedli ju Meriwether Lewis a William Clark s cieľom preskúmať a zmapovať novozískanú Louisianu.

Výprava vyrazila práve zo St. Louis v štáte Missouri a viedla na západ cez neznáme územia Louisiany až k Tichému oceánu a späť. Jej členovia sa stretávali s dovtedy izolovanými indiánskymi kmeňmi a zozbierali mimoriadne cenné vedecké a geografické informácie.

K hlavným cieľom expedície patrilo nájdenie vodného spojenia rieky Missouri s Tichým oceánom. Takúto cestu však nenašli a v drsnom teréne sa museli spoliehať na kone a vlastnú fyzickú silu, než v novembri 1805 dorazili k Tichému oceánu, kde strávili zimu, aby sa na jar 1806 vydali na cestu domov.

Výprava Lewisa a Clarka otvorila západ pre nových osídlencov a mnohí americkí patrioti a milovníci špecialít dnes vyrážajú po ich stopách, aby cestou cez šestnásť amerických štátov prekonali viac než sedemtisíc kilometrov.

Žiadne mesto nestelesňuje v USA rozpory občianskej vojny tak ako práve St. Louis. Kľúčový dopravný uzol ležal priamo na hranici štátov Únie a Konfederácie a aj roztrieštená spoločnosť v meste (v otrokárskom meste mierne prevažovali liberálne sily) viedla obe strany k snahe získať moc. V roku 1861 sa to podarilo Únii a St. Louis zostal v jej rukách počas celých vojnových rokov.

St. Louis bolo v tomto období štvrtým najväčším mestom v USA (po New Yorku, vtedy ešte nezávislom Brooklyne a Philadelphii). Žilo tu viac obyvateľov než dnes – 310 000. Veľkú časť populácie tvorili Nemci. Napokon, aj jeden z najznámejších pivovarov na svete so sídlom v St. Louis – Anheuser-Busch – založili Nemci Eberhard Anheuser a Adolphus Busch v roku 1870.

Spoločnosť Anheuser-Busch dnes milovníci európskeho piva vnímajú ako svojho nepriateľa a symbol globálneho konzumu. Pritom málokto vie, že ide o rodinnú firmu, kde ešte pred pár rokmi bol CEO priamy potomok zakladateľov. Aj cesta tohto giganta viedla od skromných začiatkov cez tvrdú prácu.

Pivovar Anheuser-Busch založili v roku 1852 v St. Louis Eberhard Anheuser, úspešný výrobca mydla (slovenský pivár sa pousmeje, lebo chápe, prečo Budweiser chutí, ako chutí), a nemecký imigrant AdolphusBusch.

Pivovarnícky priemysel čelil počas obdobia prohibície v Spojených štátoch v rokoch 1920 až 1933 neskutočnejvýzve. Aj spoločnosť Anheuser-Busch sa musela prispôsobiť, aby prežila. A začali vyrábať nealko. Prežili... A začali rásť.

Anheuser-Busch začal ako prvý pivovar používať pasterizáciu, aby udržal pivo čerstvé a zabránil jeho kazeniu. A rozrastal sa za hranice USA – skupujúc pivovary v Európe aj v Ázii. Až sa v roku 2008 zlúčil s belgickou pivovarníckou spoločnosťou InBev a vytvoril spoločnosť Anheuser-Busch InBev (AB InBev). Týmto spojením vznikla najväčšia pivovarnícka spoločnosť na svete.

Anheuser-Busch nie je známy len pivom, ale aj nezabudnuteľnými marketingovými kampaňami. Uvedenie piva Budweiser Clydesdales v tridsiatych rokoch 20. storočia znamenalo prelom v reklame. Majestátne kone sa stali symbolom značky. Na ich reklamný film počas Superbowlu čakajú celé USA.
A dodnes neprestávajú prekvapovať. Neboja sa ani výziev. Ich instagramová kampaň s transrodovými osobami vyvolala obrovský shitstorm medzi ich jednoduchšou klientelou a mala silne negatívny vplyv na predajné čísla. Spoločnosť však šliape ďalej.
Keď budete najbližšie piť Budweiser, Bud Light či Stellu Artois, spomeňte si na príbeh zo St. Louis.

St. Louis patrilo na prelome storočí k najdynamickejším mestám planéty. Aj preto sa tu v roku 1904 konali tretie novodobé olympijské hry a svetová výstava s názvom Louisiana Purchase Exhibition. Na tomto veľkolepom podujatí boli predstavené technologické zázraky tej doby vrátane prvého röntgenového prístroja či zmrzlinového kornútka.

Obdobie rozkvetu mesta sa prelína s rokmi, keď si svoje podnikateľské sny v štáte Missouri plnil chlapík menom Fred Harvey. Ak chcete pochopiť dekády, keď sa USA so základňou v St. Louis rozpínali na západ a stávali sa svetovou veľmocou, odporúčam sa zoznámiť s jeho životným príbehom. Má totiž v sebe všetko.

Fred Harvey prišiel do USA ako sedemnásťročný v roku 1853 z anglického Liverpoolu, bez peňazí, no s veľkou chuťou tvrdo drieť. Začal v New Yorku, kde v reštauráciách umýval hrnce a po prvýkrát pričuchol ku gastrosektoru. Jeho cesta pokračovala do New Orleansu a krátko nato do St. Louis, kde sa usadil, oženil a zapustil americké korene. So svojou ženou mal šesť detí.

USA osídľovali západ krajiny prostredníctvom nových železníc postavených spôsobom, aký poznáme z winnetouoviek. Stavali ich muži, na neobývanom území, v konflikte s pôvodným obyvateľstvom. Práve na železnici sa zamestnal aj mladý Harvey. Kontakt s reštauračným biznisom ho však viedol k neuspokojeniu sa s chodením do zamestnania – Harvey hľadal nové cesty. A jeho idea – ponúkať top kuchyňu s top servisom namiesto podpriemerných jedál, ktorým boli vystavení cestujúci na západ – inšpiruje dodnes.

Cestovať železnicou bolo v 19. storočí utrpením. Vlaky museli mať časté prestávky, kde cestujúcich čakala kuchyňa pripomínajúca ponuku našich čerpacích staníc v osemdesiatych rokoch. Väčšinou spôsobila žalúdočné problémy, nikdy nechutila, čašnici verbovaní z miestnych chlapov bohatých cestujúcich neznášali a dávali im to patrične najavo.

Fred Harvey vycítil svoju šancu a celý zaužívaný systém obrátil na ruby. Namiesto lacnej hnusnej kuchyne jedlá na najvyššej úrovni, porcelán a biele obrusy, efektívna komunikácia, zbieranie objednávok už počas cesty, čo umožnilo podávať kvalitnú kuchyňu aj počas polhodinovej prestávky.

Toto obdobie amerických dejín preslávil film Harveyho dievčatá z roku 1946 s hviezdou Judy Garlandovou. Harvey hľadal čašníčky medzi kultivovanými, vzdelanými – a slobodnými – dievčatami na východnom pobreží. Ponúkal im veľmi slušný príjem (pod podmienkou, že vydržia rok sa nevydať) a najmä slobodu.

V čase, keď divoký západ bol miestom, kde sa drsní a odvážni chlapi – dobrodruhovia stretávali s domorodými indiánmi, bol pravidelný prísun desiatok a stoviek mladých žien (celkovo ich prišlo na západ až päťtisíc) javom formujúcim spoločnosť. Preto platí, že kým odvaha chlapov vytvorila podmienky pre osídlenie západu USA, Harveyho dievčatá z osídlených území urobili krajinu, kde sa dalo žiť.

Fred Harvey sa právom pokladá za jedného z tvorcov amerického (a tým aj svetového) sektoru služieb. Založil prvú sieť reštaurácií na svete (keď v roku 1901 zomrel, svojmu synovi zanechal 45 reštaurácií a 20 jedálenských vozňov v 12 štátoch USA), položil základy marketingu turizmu na západe USA (propagáciou výletov k indiánom aj miestnych prírodných atrakcií) a inšpiroval aj svojich nasledovníkov k víziám presahujúcim krátkodobý zisk (jeho syn včas odhalil potenciál bývania na južnej rímse Grand Canyonu a postavil hotely, ktoré dodnes patria k vysnívaným miestam návštevníkom jednej z najznámejších prírodných atrakcií planéty – Bright Angel Lodge sme si užili aj my).

Ak vás Harveyho príbeh zaujal, veľmi odporúčam knihu Appetite for America: Fred Harvey and the Business of Civilizing the Wild West--One Meal at a Time. O Amerike splnených snov aj stroskotaných plánov vám povie veľmi veľa.

Od Union Station vyrážame po hlavnej ulici mesta smerom k Mississippi, aby sme sa prešli centrom kedysi štvrtého najväčšieho mesta USA. Ak človek cestuje kvôli jedinečným zážitkom (čo my v BUBO robíme vždy), tu zažije niečo výnimočné. Na každom kroku cítime úpadok mesta a jeho vyľudňovanie.

Je pracovný deň, je obed, ulice sú však prázdne a neustále si musím pripomínať, že nie je skoré nedeľné ráno, keď pri ranných behoch zažívam takto prázdne metropoly, a nie som ani v Pchjongjangu, kde som takto prázdne ulice videl naposledy. St. Louis opustili ľudia.

Kráčame po Market Street, odbočíme doprava a zídeme k hokejovej hale St. Louis Blues. Moderný štadión pojme takmer 20 000 divákov. Klub je pomenovaný podľa legendárnej piesne Saint Louis Blues, v NHL hráva od roku 1967 a po dlhých rokoch čakania v roku 2019 získal svoj prvý a zatiaľ jediný Stanley Cup.

Slovenskí hokejoví fanúšikovia si tento klub nosia v srdci. Svoju kariéru tu po úspešnej olympiáde v Lillehammeri ukončila slovenská hokejová legenda Peter Šťastný, ktorý v St. Louis dodnes býva. Trávi tu polovicu roka vo svojom krásnom dome v pokojnej vilovej štvrti. V drese Blues žiaril sedem sezón pred odchodom do Ruska a tragickou smrťou aj Pavol Demitra. Spolu s Handzušom a Bartečkom vytvorili úspešný útok, ktorý domáci nazývali Slovak Pack.

Vrátime sa na Market Street a pokračujeme po hlavnej tepne mesta ďalej na východ. Úpadok cítiť na každom kroku. Z jednej strany ulicu lemuje séria parkov, z ktorých vybiehajú bezdomovci, z druhej obchádzame kedysi veľkolepé, dnes silno schátrané budovy.

Ako prvá nás zaujme budova divadla Stifel, ktorú otvorili v roku 1934 ako mestskú operu. V roku 1991 divadlo zrušili a malo ustúpiť pred výstavbou vyššie spomínaného hokejového štadióna. Divadelná časť napokon zostala zatvorená stáť, kým ju v roku 2010 neobnovili a neotvorili koncertom, na ktorom vystupovala aj Aretha Franklin či Chuck Berry.

Ďalšou stavbou na Market Street je budova sídla mestskej vlády postavená v rokoch 1890 až 1904 v štýle parížskej radnice. Pôsobí skutočne veľkolepo, svedčí o bohatej minulosti mesta, ale aj o jeho neľahkej súčasnosti. Prejdeme okolo sídla najvyššieho súdu a odbočíme doprava po 7. ulici. A cestou sa rozprávame o súčasnosti mesta.

V roku 1950 malo St. Louis viac než 850 000 obyvateľov... A vtedy sa začal úpadok mesta. Úpadok najväčšmi vidieť na kedysi veľkolepej St. Louis Avenue. Celé bloky opustených schátraných budov dávajú len tušiť, ako to tu vyzeralo okolo roku 1875, keď po avenue jazdila konská železnica.

Dnes má mesto len o čosi viac než 300 000 obyvateľov, takmer polovicu tvoria Afroameričania, každý piaty žije v chudobe. Centrum mesta zostáva opustenou zónou s vysokou kriminalitou. (Tunajšia polícia sa hrdí smutným prvenstvom v počte zabitých delikventov policajnou zbraňou a St. Louis je oficiálne druhým najnebezpečnejším mestom USA po Detroite). Breh rieky Mississippi zostáva schátranou priemyselnou zónou a ako tak solventní domáci bývajú na bohatých predmestiach.

St. Louis však zostáva významným mestom v leteckom a kozmickom priemysle. Práve tu sídlia spoločnosti ako Boeing a McDonnell Douglas. Títo giganti zohrali kľúčovú úlohu pri formovaní moderného letectva a vesmírneho výskumu.

Baseball je v USA ďaleko populárnejší než futbal, je populárnejší než hokej a konkuruje mu len americký futbal. V St. Louis je baseball neohrozenou jednotkou. Prechádzame cez novú zábavnú štvrť Ballpark Village, okolo sôch hviezd tunajšieho baseballu a sadáme si do reštaurácie s baseballovou témou a výhľadom na Busch Stadium, kde svoje domáce zápasy hrajú St. Louis Cardinals.

Tradícia klubu trvá nepretržite už viac než sto rokov, presnejšie – od roku 1882. K typickým znakom klubu patrí neochvejná oddanosť tradíciám. Ikonické červené dresy, legendárny štadión Busch Stadium a slávny Gateway Arch týčiaci sa za tribúnami. Od vzniku baseballovej ligy klub získal už 11 titulov, posledný v roku 2011.

Dávame si Budweiser, márne si snažíme spomenúť na meno čo len jednej baseballovej hviezdy, zato nám napadajú iné mená, ktoré sú spojené s hlavným mestom štátu Missouri.

Hudobná legenda sa narodila v čase slávy mesta v roku 1906 ako nemanželské dieťa upratovačky a židovského bubeníka. Otec rodinu už v roku 1907 opustil a Josephine vyrastala v druhom maminom manželstve s nevlastnými súrodencami. Keď mala jedenásť rokov, bola svedkom rasového pogromu voči čiernemu obyvateľstvu vo východnej štvrti mesta. A aj tento zážitok ju viedol k zasväteniu svojho života boju proti rasizmu.

Ako šestnásťročná odišla do Philadelphie, neskôr do New Yorku a už ako dvadsaťročná spievala a tancovala charleston v najlepších kluboch Berlína či Paríža. Po rokoch slávy prijala francúzske občianstvo a ako pilotka na palube Francúzskeho Červeného kríža a neskôr hnutia odporu zo všetkých síl bojovala proti Hitlerovi.

V päťdesiatych rokoch zasa nastúpila do boja za zrovnoprávnenie černochov a iných rás v USA. Na znak protestu proti rasizmu si adoptovala dvanásť sirôt rôzneho pôvodu (od Kórey po Fínsko) a založila prvú dúhovú rodinu sveta. Ešte v apríli 1975 vystupovala v Paríži so svojou show. No štyri dni po poslednej premiére zomrela na krvácanie do mozgu. Ako prvú černošskú ženu jej v roku 2021 vyhradili symbolické miesto posledného odpočinku v parížskom Panteóne.

St. Louis je spojené aj s ďalšími legendami svetovej hudby. Miles Davis sa narodil vo východnom St. Louis, tu začínal tvoriť a tu strávil prvých dvadsať rokov svojho života, než odišiel do New Yorku. Aj Tina Turner začínala spievať v St. Louis. Do mesta sa prisťahovala s mamou ako šestnásťročná. O tri roky neskôr spoznala Ikeho Turnera a vytvorila s ním spevácke duo Ike & Tina Turner. Práve spoločnými vystúpenia v St. Louis začali ich cesta na vrchol.

Ešte väčšmi spätý so St. Louis je zakladateľ rock’n‘rollu Chuck Berry, ktorý sa narodil v St. Louis v roku 1926. Keď mal Chuck Berry osemnásť, so zbraňou vylúpil tri obchody v Kansas City a tri roky strávil vo väzení. Následne sa živil ako holič, než si v roku 1951 nekúpil svoju prvú gitaru a magnetofón. A začal vystupovať – v klube Huff’s Garden v St. Louis. V roku 1955 sa mu podarilo nájsť štúdio pre prvé dve skladby a nastúpil tam na svoju legendárnu hudobnú dráhu, ktorá trvala až do jeho smrti v roku 2017.

Blues ďalej v St. Louis žije a to nielen v názve úspešného hokejového klubu. Odporúčame vyskúšať živý koncert v kluboch BB's Jazz (otvorený len cez víkendy) či Broadway Oyster Bar. Oba ležia kúsok južne od Oblúka a hotela Hyatt Regency. V St. Louis je to zážitok, ktorý by ste si nemali nechať ujsť.

Scott Joplin stelesňuje hudobný štýl ragtime. Narodil sa v Texase koncom 19. storočia, no v St. Louis skomponoval najznámejšie ragtimové skladby hudobných dejín.

Pustite si skladbu nižšie. Ragtime vás zabaví. Živé klavírne melódie sprevádzajú poslucháčov už od konca 19. storočia, no človek má pocit, akoby vznikli len včera. Jedinečná zmes afrických, európskych a karibskýchvplyvov funguje dokonale.
Vypočujte si legendárne Joplinove skladby Maple Leaf Rag či The Entertainer a neuveríte, že ich chytľavé a zložité rytmy autor skomponoval ešte v 19. storočí. 

Odkaz Scotta Joplina zo St. Louis pretrváva celé generácie. V roku 1976 mu bola posmrtne udelená Pulitzerova cena za jeho prínos americkej hudbe. A dom, v ktorom býval v St. Louis, je kultovým miestom vyznavačov tejto vo svojej jednoduchosti zložitej chytľavej hudby.

Pivo dopité, zakývame bejzbolistom, čas vybrať sa k najväčšej atrakcii mesta.

Oblúk Gateway Arch týčiaci sa na brehu mohutnej Mississippi je dnes neodmysliteľným symbolom St. Louis. Nájdete ho na každej pohľadnici, v každom filme o meste a na väčšine suvenírov. Má symbolizovať bohatú históriu, inovatívneho ducha a trvalú identitu mesta ako brány na západ.

Týči sa do výšky 192 metrov a je najvyšším pamätníkom vytvoreným človekom v celých USA. Vznikol ako súčasť Jeffersonovho národného pamätníka, ktorý založili v roku 1935 na pamiatku expanzie USA na západ a dôležitej úlohy St. Louis v tomto období. Okolo neho sa nachádza najmenší národný park v USA.

Ako sme už spomínali, oblúk navrhol fínsko-americký architekt Eero Saarinen a jeho jedinečný tvar je matematickým zázrakom. Jeho zakrivená konštrukcia je esteticky pôsobivá a zároveň veľmi funkčná, zaručuje stabilitu a pevnosť. Oblúk bol postavený v rokoch 1963 až 1965.

Okrem svojej spomienkovej úlohy sa Gateway Arch stal neoddeliteľnou súčasťou identity obyvateľov a rozpoznateľným orientačným bodom pre turistov. Miestni obyvatelia ho s láskou nazývajú brána do mesta.

Dizajn Eera Saarinena symbolizujú čisté línie a elegantná jednoduchosť. Plášť oblúka z nehrdzavejúcej ocele sa leskne v slnečnom svetle aj pri západe slnka. Naozaj tu viete stráviť deň a postupne pochopiť a podľahnúť jeho čaru.

Okrem toho: na vrchol oblúka sa môžete vyviezť vnútornou kabínkovou lanovkou, ktorej konštruktéri mali tiež čo robiť, aby si poradili s oblúkovým tvarom a stiesnenými priestormi vnútri oblúka. Vyvezte sa nahor a naskytne sa vám panoramatický výhľad na mesto a rieku Mississippi. Múzeum expanzie na západ pod oblúkom vám zasa priblíži vo fotografiách a počítačových animáciách to, čo čítate v tomto blogu.

Sme v meste dve noci a príbeh St. Louis sa pre nás spája s jeho železnicou a osídľovaním západu, ale rovnako silno aj s legendárnou riekou Mississippi. Preto sa druhú noc sťahujeme. Priamo vedľa Oblúka stojí výborný hotel Hyatt Regency St. Louis At The Arch.

Aj tu vám silno odporúčame izbu s výhľadom. Zaspávať s pohľadom a budiť sa pri východe slnka nad Mississippi lemovanej gigantickým oblúkom je pre milovníkov veľkých svetových riek, amerických legiend a príbehov Toma Sawyera zážitok na celý život. V hoteli odporúčame aj vyviezť sa na najvyššie poschodie za výhľadom na rieku. Raňajky si môžete dať v Starbuckse na prízemí. 

Mississippi a Missouri – pri vyslovení už len názvov týchto riek milovníka veľkých príbehov príjemne mrazí. Ktorá z nich je dlhšia? Missouri – má 3768 km. Mississippi je druhá najdlhšia rieka krajiny – má o dva kilometre menej. A ich sútok leží len pár desiatok minút jazdy zo St. Louis? To musíme zažiť.

Ak chcete prísť na sútok dvoch legendárnych riek, máte len dve možnosti. Môžete si prenajať auto alebo objednať Uber. My volíme druhú možnosť, o chvíľu už sedíme v aute a vodič Shafiqullah nám rozpráva, ako v lete 2019 prišiel do St. Louis z Afganistanu, utekajúc pred Talibanom. Jeho bratia aj rodičia zostali v Kábule, on musel ujsť aj manželkou a deťmi, lebo ako tlmočníka pre americkú armádu by ho Taliban zabil. Vie, že sa už nikdy do rodného Kábulu nevráti a jeho úlohou je pripraviť nový život deťom v novej krajine. Ukazuje nám fotografie z tých šialených dní na letisku, zrazu to nie je príbeh z televízie, ale tu v St. Louis sa cítime byť jeho súčasťou...

Potom už vystupujeme na parkovisku a po pár minútach prechádzky sa ocitáme na úzkom cípe medzi dvoma veľtokmi. Vyzúvam sa a vstupujem do vody. Pravú nohu mám v štáte Missouri, ľavú v Illinois. Pravú v rieke Missouri, ľavú v Mississippi. Alebo naopak, ako na videu nižšie. Pre človeka, ktorý ľúbi svetové rieky tak ako ja, je to výnimočný pocit.

Rieka Mississippi má v USA prezývku Otec vôd. Preteká desiatimi štátmi USA a zrejme ako žiadna iná rieka je spojená s históriou, kultúrou aj legendami a snami jej obyvateľov. Pramení pri jazere Itasca v severnej Minnesote a následne preteká nedotknutými lesmi severu, poľnohospodárskymi oblasťami Stredozápadu, deltovými močiarmi Louisiany až k svojmu ústiu do Mexického zálivu.

Rieku preslávil asi najväčšmi Mark Twain a jeho romány o Huckleberrym Finnovi a Tomovi Sawyerovi. Vďaka nim svet spoznal život na rieke v spoločnosti parníkov, vďaka nim sa rieka stala symbolom americkej literatúry.

K najznámejším mestám na Mississippi patria Minneapolis, Memphis a New Orleans. Každé rozpráva svoj vlastný jedinečný príbeh.

Ja viem. Ani vy určite nie ste fanúšikom piva Budweiser. Veď, kto by bol? Ale ak niekde chcete toto zaznávané pivo piť, je to práve tu. Budweiser, ktorý pozná celý svet, sa od počiatkov varí práve v St. Louis.
A inak. Hoci Budweiser chutí ako riedky prepláchnutý pohár, keď si ho dáte s poriadnym barbecue, ktoré je pre St. Louis typické, zrazu vám začne chutiť. Výsledkom je jedinečná a lahodná fúzia, ktorá dráždi chuťové poháriky.

K typickým jedlám, ktoré musíte ochutnať, sú rebierka na štýl St Louis, zvyčajne zaliate sladkou a pikantnou paradajkovou omáčkou. K ďalším klasickým jedlám v meste patria sendviče s ťahaným bravčovým mäsom, bôčik a údené klobásy. Tu zasa odporúčame vyskúšať reštauráciu Pappy's Smokehouse (pozor, v pondelok a v utorok majú zatvorené)

A keď sa vám podarí skombinovať blues, Budweiser a barbecue (ono to v skutočnosti nie je vôbec zložité), máte celé combo v meste ako na dlani. Ak máte na výber, navštívte St. Louis počas festivalu Big Muddy Blues. Vtedy máte tento zážitok garantovaný.

Ale St. Louis nie je len o barbecue. Typickou miestnou špecialitou sú opečené ravioli, podávané s omáčkou marinara. Zvonka chrumkavé, vo vnútri teplé a syrové, fakt je to nákazlivá chuť.

Svoju originálnu deep pizzu ponúka neďaleká metropola štátu Illinois – Chicago, ale St. Louis nechce zaostať. Tunajšia pizza sa vyznačuje tenučkou kôrkou, osobitnou syrovou zmesou Provel a sladkou paradajkovou omáčkou.

A ako dezert si dajte gooey butter cake. Vyrába sa z maslového základu, ktorý pokrýva lepkavá, sladká a mierne pikantná plnka.

Asi najbližším veľkým parkom k centru mesta patrí Forest Park. Tak ako má New York svoj Central Park, tunajší Forest Park patrí k najväčším mestským parkom v USA. Ak prídete s deťmi, určite sem zamierte. Okrem Múzea umenia sa tu deťom bude páčiť aj v miestnej ZOO. Jeho história siaha až k už spomínanej Svetovej výstave v roku 1904. V parku dodnes  nájdete pamiatky pripomínajúce túto veľkolepú udalosť z obdobia najväčšieho rozkvetu mesta – nádherný Art Hill s Múzeom umenia. Poteší aj vstup zdarma. Príďte si do Forest Parku zabehať alebo sa len tak poprechádzať. Váš pohľad na St. Louis sa zmení.

A možno budete mať aj šťastie na koncert v najväčšom americkom hudobnom divadle pod holým nebom. Muny v lete ožíva predstaveniami v broadwayskom štýle.

St. Louis zrejme nie je mestom určeným pre prvú či druhú návštevu USA. Pre človeka, ktorý chce ísť hlbšie do príbehu amerického sna aj stroskotaných plánov, však ponúka ideálny odrazový mostík k zamysleniu sa nad pôvodom americkej moci a bohatstva, nad rasovou segregáciou aj nad výzvami, ktorým americká spoločnosť ako líder dnešného slobodného sveta čelí.

Odpovede nebudú vždy príjemné ani jednoduché. Ale príjemný ani jednoduchý nebol život v St. Louis nikdy. A tak aj v 21. storočí zostáva St. Louis pre cestovateľa bránou. Bránou k ďalšiemu poznaniu a štúdiu amerických dejín posledných dvoch storočí.