So Štefánikom okolo sveta

Do témy najväčších cestovateľov sveta pridávame ďalšieho Slováka. Aj cesty M.R. Štefánika rozoberáme z cestovateľskej stránky podrobnejšie než inde. Do príbehu pridávame naše dojmy, postrehy a zážitky, tak ako je to v cestovateľských blogoch na tejto stránke tradíciou. Veď sme lovci zážitkov.

Štefánik zvykol aj v náročných destináciách cestovať na úrovni, presne tak ako to robí BUBO a preto ak sa niekedy rozhodnete vybrať po jeho stopách ako my, môžete sa ubytovať v hoteloch, ktoré používal a ktorých mená tu uverejňujeme. Popisujeme všetky jeho cesty, ale rozsiahlejšie  sa venujeme tým najexotickejším častiam.

Praha

Štefánik tam študuje od roku 1900, najprv technický smer, potom astronómiu. Chodí aj na prednášky prof. Masaryka a umocňuje sa v ňom túžba po samostatnom štáte Čechov a Slovákov. Je stále vo finančnej núdzi, vysedáva v hostincoch iba aby sa zohrial. Raz ho tam zbadá Masaryk, podá mu svoj teplý kabát a povie: „Vem si ho, mám doma ješte jeden.“ Prežíva prvé lásky. Evička Vrchlická jeho city neopätuje, zato jej otec, prodekan Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, Štefánika veľmi podporuje. Dvorí sa aj Lidunke Bílej, chodieva k nej domov a jej mamička ho častuje koláčmi. Keďže asi svoje city nedáva dostatočne najavo, Lidunka sa posťažuje mamičke: „Maminko, vždyť Milanko k nám chodí kvúli Tvým koláčúm, ne kvúli mne!“ Nevezmú sa, lebo Milanka to ťahá do sveta. Aj preto, lebo pre astronómiu v Čechách, či v rámci Rakúsko-Uhorska, nenachádza voľné miesto na uplatnenie.

Zürich

Už počas štúdií v Prahe „odbieha“ v roku 1902 do Švajčiarska, kde sa zdokonaľuje v astronómii v Zürišskom observatóriu. Tam sa jeho odborná púť skrížila po prvý raz s Einsteinovou. Druhý raz to bolo, keď získal prestížnu Janssenovu cenu za úspechy v astronómii, tak ako Einstein. Vo Švajčiarsku ho to prirodzene ťahá do Álp, už tam sa prebúdza jeho sklon dobýjať veľhory. Z tohto pobytu máme jeho fotografiu s odhodlaným výrazom, s turistickou palicou a panorámou Álp na pozadí.

Constance - Kostnica

Mal evanjelickú výchovu od otca, kňaza, s preto si zašiel na miesto tragédie Jána Husa. Podnikol aj ďalšie výlety po Švajčiarsku k prameňom Rýna pri Vierwaldstätskom jazere, ku Gottlieben a Shaffhausen - k vodopádu na Rýne.

Ženeva

MM: Záverom pobytu vo Švajčiarsku sa zaúča v Ženeve do brúsenia šošoviek pre astronomické prístroje u optika Scheera, ktorý ho potom bude sústavne podporovať zapožičiavaním astronomických prístrojov a snívať s ním o založení observatória na Mont Salève nad Ženevou. Tento vrch už sa nachádza vo Francúzsku a súvisí s uťahovaním si Francúzov: „Najkrajšie na panoráme Ženevy sú francúzske hory nad ňou“. Žil som tam s rodinou ako diplomat pri sídle OSN. Fascinovala nás tá panoráma hôr, za pekného počasia sme dovideli na Mont Blanc, kam sa vyštveral Štefánik a za ním potom aj naša výprava. Omnoho bližšie bol ten Mont Saleve, ktorý fascinoval aj v noci najmä počas búrky a bleskobitia, ktoré tam podnietilo anglickú spisovateľku Sheley na príbeh o Frankensteinovi. Štefánik sa na pohľadniciach rozplýva aj nad nádherou Ženevského jazera.

MM: Keď sa popri ňom prechádzal, upútal ho prepychový hotel Beau-Rivage, pred ktorým taliansky anarchista zabil cisárovnú Sissy. Netušil ešte, že ten hotel sa spojí s jeho osobnou pohromou, keď mu tam zasadajúca dočasná vláda ČSR prisúdi, 31.10.1918, post ministra obrany Klofáčovi, kým Štefánikovi sa ušiel už onedlho nefunkčný post ministra vojny.

Netušil tiež, že Štefan Osuský prevezme jeho víziu spojenej Európy a spoločenstva národov a stane sa kľúčovou osobnosťou Spoločenstva národov (predchodcu OSN), osobne sa zaslúži o stavbu Paláca národov v Ženeve a o renomovaný „Česko-Slovenský salón“ v Paláci. Som hrdý na to, že sa mi po „nežnom rozvode“ SR a ČR (viedol som vtedy Stálu misiu SR pri OSN) podarilo presadiť to, že ten salón, vo francúzskej verzii, nesie meno „Salón Slovenskej republiky a Českej republiky“.

Paríž (1904 - )

Štefánikovým snom je uplatniť sa ako astronóm u najslávnejších kapacít v Paríži, predovšetkým u chýrneho profesora Janssena. Keď tam konečne doputoval koncom roku 1904, vďaka pôžičkám od priateľov a priaznivcov (vlastne po celý život takto ustavične zápasil s finančnou núdzou), Janssen bol odcestovaný na zopár mesiacov. Štefánik drgľuje od zimy v podstrešnej izbietke na ulici Leclerc. Pomáhajú mu krajanskí umelci. Sochár Bohumil Kafka ho uviedol do bohémskych kruhov na Bulvári St. Michel : maliar Ludvík Strimpl, sochár Otakar Španiel.... Nestráca nádej: „Energia moja vzrastá s tým, ako sa vyskytujú prekážky. Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem“.

V Paríži sa prebúdza aj jeho vášeň fotografa. Zachytáva rušný život, pamiatky, povodeň... Pokiaľ nemá šancu fotografovať, doháňa to zadovažovaním si pohľadníc: krajiny aj ľudí.

Meudon

Prof. Janssen preň nemá miesto, no aj vďaka príhovoru jeho dcéry Antoinetty, ktorá sa do Štefánika zaľúbila, mu dá šancu v observatóriu v Meudone pri Paríži.

Janssen ho vyslal s expedíciou na vrchol Mont Blanc, kde predtým dal vybudovať po ňom pomenované Janssenovo observatórium.

Chamonix – Mont Blanc

Štefánik sa tam ubytovával v hoteli Belvedere. Tam bola základňa jeho výstupov na Mont Blanc po trase Chemin des Grands Mulets. Už len pohľad na jeho vonkoncom nealpinistické oblečenie a vybavenie vzbudzuje obdiv.

Keď konečne dosiahli observatórium, zaznačil si: „Niet postele, niet kachieľ, cez strechu sa svieti... napriek tomu zdalo sa, že vstupujeme do kráľovského paláca.“ Vykazuje prvý slovenský horolezecký rekord (4807m), vcelku 6 výstupov (1905 – 1908) na astronomické pozorovania najmä úplného zatmenia Slnka (totálna eklipsa, aj Merkúra, Venuše, Jupitera). Popri tom dosiahol svetový rekord v dĺžke pobytu na Mont Blanc, keď ho nečas uväznil v observatóriu na 15 dní. Aj na najvyššom vrchole Európy sa utvrdzuje: „...dokonca aj na vrchole Mont Blanc ostávam synom Tatier – slovenského národa.“

MM: Aj naša expedícia s F.Kelem (1992) sa štverala po Štefánikovej trase. Prenocovali sme v Chalet des Grand Mulets a čoskoro po polnoci naštartovali na nástup na Mont Blanc. 400 m pod vrcholom je Vallotovo observatórium aj plechová búda ako útočisko pre turistov. Mne sa tam odpojil jeden článok na mačkách a nevyhnutne potrebujem náradie, aby som mohol kráčať ďalej. Avšak na dverách „Vallotky“ je výstražný nápis zákazu vstupu nepovolaným osobám. Búcham však aj napriek tomu. Keď sa konečne dvere pootvoria a neochotne sa vystrčí nos, opätovne zaznieva odmietnutie. Nemám však na výber a zahučím: „Sme expedícia po stopách vášho šéfa!“ Nos sa trocha povystrčí: „AKO?“ Naliehavo vysvetľujem, že naša výprava vzdáva poctu hvezdárovi Štefánikovi, ktorý bol istý čas zástupcom Vallota, riaditeľa tohto observatória. Dvere sa zázrakom otvárajú a vtrhávame dnu. Popri náradí nám dokonca ponúknu aj čaj. Som spasený!

Naša výprava umiestnila Štefánikovi pamätnú tabulu na historickom observatóriu v Chamonix.

Monte Carlo

V Paríži si ho obľúbil gróf Hanuš Kolowrat, vzal ho do Monte Carla na streleckú súťaž „tir aux pigeons“ (streľba na umelé holuby), kde exceloval, lebo jeho otec, evanjelický kňaz, ho brával na poľovačky. Boli ubytovaní v l'Hôtel Hermitage, ktorý aj dnes patrí do prvej trojky najluxusnejších hotelov miništátiku.

LF: Býval som tu zopár nocí v čase, kedy som bol ako podnikateľ zapísaný do miestnej siene slávy, čo bolo zadosťučinenie pre všetkých čo v BUBO tak tvrdo pracujú. Hotel postavil v rokoch 1890 až 1896 architekt Nicolas Marquet za účasti Gustava Eiffela. Hotel sa od čias Štefánika nezmenil, má úžasnú polohu, šľachtickú nenápadnosť a je považovaný za najelegantnejší hotel miništátiku. Dnes má hotelová reštaurácia Michelinskú hviezdičku, ale tu sa vždy varilo výborne. Obdivoval som obrovskú voňavú kyticu na recepcií, ktorú menili každý deň. Na živote cestovateľa je krásna tá zmena. Z drsnej chaty v horách, či stanu nomádov v púšti sa presunie do najväčšieho luxusu.

Issy-les-Moulineaux pri Paríži

S nadšením sleduje ako francúzske pilotné eso Paulhan predvádza nový model lietadla Voisin a zatúži, aby mohol lietať aj on (1908).

Častejšie zavítal do francúzskych prístavov pre zámorské plavby:

Cherbourg, Le Havre – odtiaľ sa plavil do USA aj do Francúzskej Polynézie.

Bordeaux – kde si vychutnával ustrice a výborné víno. Na opakovaných návštevách som pochodil ľavý ale aj pravý breh rieky Garonne. Štefánik sa odtiaľ plavil do Brazílie a do Ekvádoru.

Brest – odtiaľ sa plavil už ako francúzsky dôstojník na misie do Archangeľska.

Marseille - kde vystúpal k novopostavenej (pred 11 rokmi) Basilique Notre-Dame de la Garde a vzdal úctu všetkým námorníkom. Odtiaľ sa plavil do Afriky -Alžírska, Maroka a Tuniska a bol to jeho východiskový prístav pre misie za čs. vojskami v Rusku.

Pri jeho často neposlušnom zdraví možno s obdivom konštatovať, ako dobre zvládal tieto niekoľkotýždňové plavby.

Prof. Janssen si vysoko cenil jeho astronomické výsledky, preto ho vzal so sebou do Alcossebre pri Valencii na pozorovanie eklipsy Slnka (1905), čo Štefánik zvládol mimoriadne úspešne.

Neuspokojil sa s týmto astronomickým úspechom, dal voľnosť vášni cestovateľa a navštívil:

Valenciu, Madrid aj Escorial, Barcelonu, Toledo, Burgos, San Sebastian.

LF: Cestu po Štefánikových stopách som po tejto istej trase zrealizoval ešte pred oficiálnym založením BUBO, v lete 1991 ako dvadsaťdva ročný. Vo Valencii sme vtedy spali na pláži a v San Sebastiane zažili revolúciu Baskov a boj za ich odtrhnutie od materskej krajiny. Obdivovali sme vtedy El Grecove Toledo a El Cidove mesto a prekrásnu katedrálu v Burgose, tak ako to popisoval Štefánik. V roku 1984 sa dostala úžasná katedrála v Burgose pod ochranu UNESCO. Štefánik ju obdivoval ešte bez tohto oficiálneho puncu. Zastavil sa tu a bol nadšený. Krásu vedel posúdiť sám a katedrálu nafotil (viď nižšie).

O veľa rokov neskôr navštívil aj Kanárske ostrovy, kde ich loď pristála počas plavby do Brazílie (1912).

Oxford

Zo Španielska odcestoval na konferenciu Medzinárodnej únie pre výskum Slnka, kde úspešne prezentoval výsledky svojich astronomických pozorovaní (27.-29.9.1905).

Liverpool

Z tohto prístavu odchádzal a vracal sa tam už ako francúzsky dôstojník poverený špeciálnymi náborovými misiami pri plavbách do Ruska, do Ameriky...

Ura Tjube 

Prestížna francúzska vedecká inštitúcia Bureau de Longitude vysoko oceňuje Štefánikove astronomické objavy a preto ho postupne vysiela na náročné misie. Vedie francúzsku vedeckú misiu na pozorovanie totálnej solárnej eklipsy v Turkménsku v Ura Tjube (1907). Nepriaznivé atmosférické podmienky však znemožnili pozorovania.

Štefánik zavítal až k afganskej hranici, a po Kokan na úpätí Pamíru. Prirodzene, že misiu využil aj cestovateľsky a putoval doslova v stopách Marca Pola. Je to môj obľúbený región a dnes ide o najťažšiu cestu sveta. Za čias Štefánika Pamir highway ešte neexistovala.

Štefanik sa tu kochal nádhernou prírodou vo Fanských vrchoch, ktorá mu pripomínala Vysoké Tatry. Do samotného Pamiru však už nedošiel a pohyboval sa okolo mesta Khudžand, na rieke Syr Darja, ktoré bolo v roku 1936 premenované na Leninabad. Zvlášť naň v Uzbekistane zapôsobila stavba v Samarkande s hrobkou mongolsko–tatarského chána Tamerlána – Timura: „hrob zhotovený z dvoch kusov polodrahokamu...“.

Putoval tam vlastne po bývalej Hodvábnej ceste aj do Buchary, pokračoval cez Taškent, Orenburg, Samaru, Tulu, St. Petersburg, Pulkovo - observatórium pri St. Petersburgu, kde je dnes letisko až do Moskvy.

Jasna Poľana - navštívil tam Tolstého s jeho osobným slovenským lekárom Makovickým. Hoci si boli, ako učenci, veľmi blízki, Štefánikova filozofia boja proti rakúskemu a uhorskému útlaku pre národnú samostatnosť bola v protiklade s Tolstého mieroukou.

Štefánika neustále poháňa túžba zriadiť si observatórium pre dokonalé astronomické pozorovania v oblasti nezamorenej smogom ľudských obydlí, či iných rušivých činiteľov. Perfektný na to je vrchol Mont Blancu, alebo exotické zámorské ostrovy, čo sú však prakticky málo využiteľné lokality pre súvislé pozorovania. Preto sa poberá do severnej Afriky, najprv do Alžírska, v 1909. Preplavil sa z Marseille do hlavného mesta Alžír. Odtiaľ cestoval vlakom: Blida, Berrughia, Boghari, Ain Ussera, popisuje krásu pohoria Atlasu, až prichádza do východiskového mesta pre púštne putovanie, do Laghuatu. V pohľadnici priateľom sa kochá neuveriteľne čírou oblohou nad Laghuat. Býva v Hôtel Saharien.

Potom vyráža k najjužnejšiemu bodu cesty, Ghardaia, putuje cez Nili a Tilrempt. Píše tu o Araboch, no pravdepodobne išlo o Berberov, ktorí sa, podľa mojich skúseností, za Arabov nepovažujú. Na rozdiel od iných cestovateľov popisuje sympaticky kočovníkov, ktorých stretáva, ako nebezpečných, no vždy si vedomých dôstojnosti aj významu priateľstva. Zjavne aj preto ho miestni pozvali na poľovačku na gazely, kde na nich zapôsobil streleckým umením.

Ghardaia s oázou Moab je fascinujúce oázové mesto uprostred nemilosrdnej púšte. Našla tu spásu sekta Mozambitov, ktorej neostala na prežitie iná možnosť, než vyhĺbiť mnoho metrov do skalného podložia, aby sa dostali k vode. Štefánik sa ubytoval v Hôtel l´Oasis.

MM: Picestoval som sem ako sprievodca zájazdu CKM vo večerných hodinách a v hotelíku nás srdečne vyzvali, aby sme sa osviežili kúpaním v bazéne, čo sme aj radi urobili. Až ráno sme s hrôzou zbadali, že voda bazéna je celkom mútna a temná. Viacerí pocítili kožné problémy a u jedného po návrate zistili týfus. Ešte šťastie, že toto Štefánika nepostihlo. On sa práve aj tam kochal číručkou oblohou.

Pri spiatočnej ceste zotrval dlhšie v Laghuat. Podniká odtiaľ výlety do kláštorov v oázach  Kurdan a Ain Madhi, kde sídlil veľký marabah, akoby mohamedánsky biskup panujúci takmer nad polovicou Afriky. Vracia sa po trase Berruaghi, Médéa, Blida. Tam si opäť dáva pauzu, prechádza sa po záhradách mesta a lese pomarančov, citrónov, paliem a Bois sacré – svätý háj moslimov s dvoma mauzóleami, kam chodia pútnici. Viac fotografii nájdete vo fotogalérii pri našom zájazde: Veľký okruh Alžírskom

Z Alžíra putuje do Tuniska, tentoraz najmä ako cestovateľ. Presúva sa vlakom cez alžírske mestá Constantine, mesto mostov, ktoré v našom programe v BUBO nemôže samozrejme chýbať, so zastávkou v meste Hamman Meskutin s termálnymi kúpeľmi, do hlavného mesta Tunisu. Vášeň pre históriu ho privádza k zrúcaninám Karthága. Netušil vtedy, že raz sa do dejín aj on zapíše, tak ako Hannibal, ako slávny vojvodca, avšak korunovaný víťazstvom. V Tunise býval v Hotel de France.

Túžba spoznávať míľniky aj inej viery než kresťanskej ho privádza do Kairuanu. Veď moslimovia tvrdia, že 7 pútí do Kairuanu sa rovná púti do Mekky! Ja som tam už bol 3 razy, takže mám takmer polku za sebou. Cestovateľské zápisky z Tuniska nájdete tu.

La Goulette – z tohto prístavu pri meste Tunis vyplával smerom na Maltu.

Spiatočná cesta zo severnej Afriky do Francúzska už bola motivovaná výlučne turisticky.

La Valletta

Pokochal sa pôvabom mesta, o slávu ktorého sa zaslúžili predovšetkým Maltskí rytieri. O Vallette si prečítajte aj náš blog

MM: Chodieval som tam často, keď som z veľvyslanectva v Ríme pokrýval aj Maltu. Zariadil som tam úžasný džezový koncert Doda Šošoku – aká škoda, že už nie je medzi nami.

MM: Vyčleňujem Sicíliu zvlášť z Talianska, lebo počas nášho pobytu v Ríme sa nám najviac zapísala do srdca. Počiatočné obavy z mafie sa úplne vytratili a cítili sme sa tam úplne bezpečne medzi tými srdečnými ľuďmi.

Syrakúzy

Vedec Štefánik si tam istotne pripomenul, ako Archimedes zrúkol na rímskeho vojaka: „Nedotýkaj sa mojich kruhov!“ (geometrických útvarov vyznačených v piesku).

Catania

Štefánik putoval pozdĺž východného pobrežia, najprv do Catanie. Tohto mesta sme sa zvlášť obávali ako revíru mafie. Upokojili sme sa a zistili, že len zopár kilometrov od mesta na juh sú nádherné čistučké piesočné pláže.

Taormina

Mesto vysoko nad pobrežím s fascinujúcim amfiteátrom, odkiaľ pri čírej oblohe dovidíte na Etnu. Ubytoval sa v Hotel Bristol. V Taormine som raz strávil celý týždeň a je to mesto plné prekvapení.

Neapol

Zapôsobili naňho úzke uličky mesta plné života. Isto sa pokochal aj touto metropolou južného Talianska, ktorú si vášnivo obľúbilo naše futbalové eso Hamšíka. Ubytoval sa v Hotel de Russia.

To už sa Štefánik ocitol na úpätí inej sopky, Vezuvu, a neodpustil si návštevu dvoch rímskych miest, ktorých skazu Vezuv spôsobil. V Pompejách sa pod vrstvou lávy zachovali steny domov s krásnymi freskami. Ako správny chlap isto nahliadol aj do domu rozkoše, Lupanar, s „metodickými“ freskami nad lôžkami... Horúci popol Vezuvu zničil, aj zachoval, fresky na stenách domov v Herculaneu. To všetko je doslova raj pre archeologičku Margarétu. Nuž a reálny vrchol je vyšliapať si na Vezuv a na kráľovnú talianskych sopiek – Etnu.

Rím

Každý cestovateľ, aj Štefánik, tam smeruje na Fórum Romanum s dominantou Kapitolu. Aj v jeho dobe sa mohol kochať tými skvostami Ríma ako my dnešní turisti.

Keďže už na lýceu vynikal aj v latinčine, nepochybne vedel, že Marcus Aurelius, ktorého sochou sa kochal pred  Kapitolom, písal svoje „Rozhovory so sebou“ aj u nás na rieke Hron. Vtedy ešte netušil, že na najhonosnejšom pamätníku Ríma, na Oltári vlasti, zažije najúžasnejší triumf svojho života.

Asi mu poradili, aby hodil mincu do Fontána di Trevi, lebo to dobre fungovalo – vrátil sa do Ríma ešte zopár razy, a vždy úspešne – v láske aj v diplomacii.

Vrátil sa do Francúzska cez Marseille, ubytoval sa tam v Hotel Geneve.

Jeho najznámejšia exotická výprava, ako astronóma aj meteorológa, je do Francúzskej Polynézie (1910). Plavil sa z Le Havre do USA. Navštívil New York, Washington, Chicago, kde sa ubytoval v hoteli Bismark a navštívil Yerkesovu hvezdáreň. Po presune do San Franciska sa plavil na Tahiti na lodi Mariposa. Keďže mával časté gastrointestinálne potiaže, mnohotýždňové plavby preň boli mimoriadne náročné.

Tahiti 

Prišiel pozorovať prelet Halleyho kométy popred Slnko, čo počasie znemožnilo, zato vybudoval astronomické observatórium nad hlavným mestom Francúzskej Polynézie (je to autonómna oblasť Francúzska s vlastným prezidentom a parlamentom) Papeete.

Popri tom vytváral sieť meteorologických staníc na ostrovoch Tahiti, Rapa, Tuamotu a na Markízach – Hiva Oa, Nuku Hiv.

Štefánik mal úžasnú schopnosť prispôsobovať sa prostrediu a ľuďom.

MM: Navštívil postupne tieto ostrovy aj vďaka tomu, že zapôsobil na francúzskych dôstojníkov skvelou streľbou, preto ho radi brali na plavby vojenskej lodi Zélée. Na Markízy ho to ťahalo aj preto, lebo tam dožil a je pochovaný slávny maliar Gauguin. Štefánik tam zachránil viacero jeho drevorytov, ako matríc pre tlačenie grafických diel. Známy je najmä ten s ponaučením pre ženy: „Buďte zaľúbené, budete šťastné“. Jeho priateľ sochár, Španiel, mu z nich vytlačil grafiky, ktorými Štefánik obdarovával aj vplyvných politikov vo Francúzsku, aby si vytváral konexie. Jedna z grafík putovala od tohto sochára až k nášmu gigantovi grafiky, Kolomanovi Sokolovi, ktorého som navštívil ako diplomat v USA v Tucsone a hrdo mi ju ukázal.

Tam vzniklo jeho označenie ako „tatahiofetia“ - „muž, ktorý sa zhovára s hviezdami“ alebo „eripene hapate – muž s očami farby morského prúdu medzi korálovými útesmi“.

Nepochybne aj tým si priťahoval miestne ctiteľky, ktoré mu vďačne poslúžili ako modelky.

Na všetkých jeho cestách takto zachytáva krajinu a ľudí fotoaparátom na sklené dosky. Je šťastný.

Štefánik sa sem vrátil aj pri ďalších astronomických výpravách, no navyše vymyslel projekt kokosových plantáží, ktorým chcel pritiahnuť a pomôcť českým a slovenským rodákom, a to na viacerých ostrovoch: Tahiti, Raiatea, Tupai – neďaleko Bora-Bora, Markízy - Nuku Hiva, Hiva Oa. Projekt po 1. svetovej vojne prilákal desiatky čs. kolonistov. Hoci projekt plantáží celkom nevyšiel, etablovali sa tam natrvalo.

MM: Naša expedícia s Františkom Kelem (1994, 1997) zariadila vybudovanie Štefánikovho pamätníka na Tahiti nad Papeete tam, kde mal observatórium, s pamätnou tabulou. Odhalenie pamätníka privolalo potomkov pôvodných kolonistov, najmä mužov, ktorí si vzali za manželky domorodky a vznikli z toho skvelí potomkovia a význační občania.

Ponechali si aj našské priezviská - v rodine Prokop je „Mister Tahiti“ (kulturista) a najmä Miriama Prokop „Miss Tahiti“ a „Miss World“, hrala s Marlonom Brandom vo filme „Vzbura na lodi Bounty“, ktorý sa aj tam nakrúcal.

Presadil som na radnici Papeete pomenovanie lokality s pamätníkom ako „Résidence Štefánik“ (rezidencia francúzskych dôstojníkov) a pamätnú známku venovanú Štefánikovi k výročiu ČSR.

Ostrovu Tahiti dominuje vrchol Aorai, niečo cez 2000 m, a boli sme presvedčení, že Štefánika istotne podnietil, aby ho zdolal – čo podnietilo aj nás. Nie je to jednoduchý výstup, hrebene hôr sú tu „žiletkové“, ostro zrezané na obe strany, navyše pokryté neústupným porastom.

Zašli sme po Štefánikovej trase aj na Markízy, na ostrov Hiva Oa, kde sme vzdali poctu Gauguinovi pri jeho hrobe. Ujal sa nás tam potomok našich kolonistov Jimmy Duchek, ktorý nás rozvážal džípom po zbrázdenom ostrove, kde niet ciest.

Práve vtedy som natrafil vo francúzskom denníku na článok z roku 1929 „Vďaka generálovi Štefánikovi Markízy znova ožívajú“, kde nadšene referuje, ako Štefánik priviedol pracovitých kolonistov, ktorí dajú nový život súostroviu!

Video vyššie je z Markézskych ostrovov, ktoré sa nachádzajú 1300 km od Tahiti. Aj dnes je to extrémne ďaleko a Markézy navštevuje iba zlomok turistov a počet Slovákov, ktorí tu v 21. storočí boli, by ste napočítali na prstoch svojich rúk. Štefánik, bol ochotný cestovať veľmi ďaleko,  bol dušou dobrodruh a cestovateľ. To som si uvedomil práve TU na Markézach ešte viac.

Z našich expedícií do Polynézie potom vznikla kniha „Po Štefánikových stopách – návraty do Polynézie“, ktorú dokonca nahrali v audioverzii pre zrakovo postihnutých.

Auckland

Pri expedícii na pozorovanie totálnej eklipsy na Tonge (1911) sa cestou zastavil na Novom Zélande, aby si zadovážil cement na vybudovanie podporných pilierov pre astronomický prístroj. Ako cestovateľ však vyštartoval do oblasti termálnych prameňov.

Rotorua – do úžasu ho privádzal areál gejzírov...

Putoval aj do maorských osád vo Vhakarevareva, Ohinemutu a pri jazere Tarawera.  Očarili ho tam ich autenticitou miestni domorodci, od ktorých si doniesol trofeje, bôžikov, zbrane (1911).

Termálne lokality prirodzene lákali aj nás, keď sme tam prišli za ním. BUBO po všetkých týchto miestach ako najväčší organizátor zájazdov na Nový Zéland chodí už od minulého tisícročia.

MM: Štefánik si neodpustil výšľap na vrch Mount Eden pri Aucklande. Keďže usilujeme putovať v jeho duchu, neodolal som pokušeniu vyštverať sa do výšok podobne vyzerajúcej zasneženej sopky Ngauruhoe. Je to ozaj prácny výstup v hlbokom snehu a hovorím si, že ešte namáhavejší môže byť zostup. Na vrchole mi riešenie vnukne mladý párik Angličanov. Majú plastové vrece, dokonca aj jedno navyše pre mňa, a tak sa v pohode spúšťame nadol na zadku ako na saniach!

Nuku´alofa  

(1911) Loď ho dopravila do hlavného mesta tohto posledného kráľovstva Polynézie, Nuku´alofa, odkiaľ sa loďkami presúval po súostroviach cez najväčší ostrov Tongatapu až po Vava´u, kde sa nachádza druhé najväčšie mesto Tongy, Neiafu. Jeho skromné astronomické vybavenie uchytené na páre betónových pilierov kontrastovalo s „výzbrojou“ výborne vybavenej britskej aj austrálskej expedície. Napriek nečasu sa mu však podarilo vhodným načasovaním snímkovania získať najúspešnejšie fotografie, napísal o tom: „...odrazu sa zahalilo nebo i zem temnotou charakterizujúcou začiatok úplného zatmenia. Dav domorodcov, ktorí ma obklopovali zo všetkých strán onemel a akoby skamenel...“ Takto vyvolával u domorodcov dojem čarodejníka, keď predpovedal, že sa Slnko zatemní!  

Štefánik si stihol pozrieť aj hlboko zarezané zátoky, ako fjordy, na Vava´u.

MM: Leteli sme „za ním“ na Tongu v lietadle s tonžskou kráľovnou, ktorá ma našťastie aj v deravých šortkách spoznala, keďže som sprevádzal ako veľvyslanecký radca manželku prezidenta pani Kováčovú na stretnutí prvých dám sveta v Bruseli. Od toho momentu nám všade na Tonge vyšli v ústrety. Prišli sme do Neiafu práve v čase, keď Štefánikove piliere zvalili a išli bagrovať, lebo prekážali pri vchode do cintorína. Na pokyn guvernéra Vava´u ich dôstojne umiestnili a upevnili pamätnú tabulu od nás.

Jej Veličenstvo kráľovná Tongy náš podstatný príspevok do historického dedičstva Tongy ocenila kráľovskými raňajkami, ktoré nám jej služobníctvo naservírovalo, vrátane pečeného prasiatka.

LF: Keď som do jediného kráľovstva Polynézie letel v roku 2015 ja, Miro mi pribalil vzácne mince Slovenskej republiky s podobizňou Štefánika. Miro tri mesiace na ministerstve zahraničných vecí vybavuje prijatie kráľovskou rodinou. Pred 19 rokmi tu Miro bol s Františkom Kelem a ja si ich za to vážim. My sme chceli vzťahy trošku oprášiť. Je pravda že "ich" kráľ Tupou IV, známy ako najťažší monarcha sveta (mal cez 160 kg a v lietadle potreboval 3 miesta) zomrel, nahradil ho ďalší, ktorý zomrel bezdetný a teraz v lete bude korunovácia kráľa Tupou VI. No my sme stavali na pôvodných vzťahoch, ktoré má Miro vybudované. Veď stále ide o jednu rodinu, jeden kráľovský rod, ktorý vládne Tonge od roku 1845. Cez High Commission v Londýne sme kontaktovali členku kráľovského rodu Sonatu Tupou a od nej som dostal  e-mail: " stretnutie je vybavene v kráľovskom paláci medzi 14.00-16.00. Dress code je lounge suite"

LF: No to že niečo platí v Londýne neznamená, že to platí v Tongatapu. Čakám tu dve hodiny a píšem Sonáte, no v Londýne je pol druhej nadránom. Nakoniec ma prijala Viela Tupou, šéfka kancelárie paláca a pravá ruka Lorda Chamberlaina, ktorý je zasa pravou rukou (budúceho) kráľa. Pardón za nekráľovský postreh, ale musím poznamenať, že v kancelárii paláca, starej bielej koloniálnej budove, majú riadny bordel. Dostávam mobil na Lorda, kráľ ( ktorý ešte nie je korunovaný) je dnes mimo Tongy a že situácia sa bude riešiť... No my sme na hlavnom ostrove iba zopár dní a nemáme čas na to, že oni majú stále čas. Nechceme vidieť iba hlavný ostrov, ale v krajine s vyše 130 ostrovmi ( niektorí tvrdia že 169) ich chceme prejsť čo najviac. Jedna z reklám Tongy je " krajina kde čas začína.” No mne sa zdá, že je to krajina, “kde čas stojí". Napriek trojmesačnému diplomatickému maratónu sme kráľa nestretli, ale v paláci sme mince so Štefánikom aspoň odovzdali.

Viac o Tonge sa dozviete na našom cestovateľskom fóre.

Rarotonga

MM: Aj tam sa zastavil pri plavbe na Tongu (1911). Nepochybne tak, ako my obdivoval, pôsobivý kolorit miestnych dám v pompéznych klobúkoch, najmä cestou na omšu. LF: Taktiež jednu z najkrajších lagún našej planéty. Cookové ostrovy som navštívil v roku 2002 a tak ma nadchli, že som sa sem v roku 2004 na jednej z prvých BUBO ciest - v hoteloch - okolo sveta vrátil. Predtým sme na cestách okolo sveta spali v stanoch.

Lode na tých dlhých plavbách mali nevyhnutné zastávky kvôli načerpaniu zásob vody a potravín – tak pristáli aj na súostroví Fidži. Najprv v Levuca na ostrove Ovalau, následne v Suva na najväčšom ostrove Fidži Viti Levu. Fidži je aj pre nás v BUBO klasika a ja som Suvu, New York Melanézie, navštívil už sedem razy. Prečítajte si čo v Suve vidieť.

Štefánik tu prespal v nádhernom hoteli Grand Pacific Hotel, ktorý my v BUBO veľmi dobre poznáme.

Sydney 

Jeho plavba pokračovala do Sydney, kde navštívil observatórium v Riverview College. Austrálske noviny potvrdili, že mal najúspešnejšie pozorovanie eklipsy, uznala to aj výprava austrálskych jezuitov astronómov (1911).

V Sydney sme sa kochali panorámou, ktorú Štefánik ešte mať nemohol: Opera.

MM: Boli sme si istí, že aj on sa v tejto krajine kochal čudami prírody ako koala, klokan...

LF: Moji rodičia žili v Melbourne v rokoch 1992 – 1993, v dobe, kedy som ako mladý lekár oficiálne zakladal BUBO. Austrália je obrovská a som si istý, že keby mal Štefánik viac času vrátil by sa sem.

Po úspešnom pozorovaní eklipsy na Tonge vyslali Štefánika pozorovať eklipsu v Passa Quatro, v Brazílii (1912). Mal šťastie, že zmeškal plavbu z Európy na Titanicu, to ho zachránilo. Jeho loď vyplávala z Bordeaux a mala zastávku v Lisabone. Štefánik tak mal príležitosť prejsť sa po strmých uličkách hlavného mesta, potešiť sa pohľadmi na mesto, pôsobivo obnovené po hroznom zemetrasení v roku 1755, na elegantnú štvrť v centre s promenádou Rua de Prato s výhľadom na hrad Castelo Sao Jorge a stihol zájsť aj do historického prístavu v Belém, odkiaľ vyplávali slávni portugalskí moreplavci ako Vasco da Gama, Bartolomeo Diaz...

Dakar bol ďalšou zastávkou lode počas plavby do Brazílie (1912). Ubytoval sa tam v hoteli Metropol. Štefánik si uvedomil, že to bol kľúčový prístav svetového obchodu s čiernymi otrokmi, ktorých osud bol ešte tragickejší, než situácia utláčaných národov Rakúsko-Uhorska. Naše aktuálne zážitky zo Senegalu nájdete tu.

Rio de Janeiro

To bol finálny prístav plavby. Ubytoval sa v hoteli Central. Fascinuje ho homoľa dominujúca nad mestom so sochou Ježiša, aj preto, lebo je v dileme kresťanskej doktríny jeho otca a vedeckého skepticizmu, čo vyjadril veršami: „Bože nebies / Bože zemi! / Cítim že si / i žes´není.“

Passa Quatro

Prišiel pozorovať eklipsu, no atmosférické podmienky to neumožnili. Zistil aspoň, že pred úplným zatmením slnečné svetlo nezmizlo odrazu, ale jednotlivé spektrálne farby sa strácali postupne a po skončení zatmenia sa tieto farby postupne objavovali jedna po druhej. Prišiel tam aj brazílsky prezident, nechal sa so Štefánikom vyfotografovať a prisľúbil mu všade v Brazílii podporu (1912).

Tam vyjadril zámer vrátiť sa preskúmať neprebádané údolie rieky Araguaya, ale nestihol ho už realizovať. Na spiatočnej plavbe Atlantikom zažil jav zeleného lúča slnka zapadajúceho nad morskou hladinou.

MM: Náš veľvyslanec v Brazílii ma požiadal, aby som zabezpečil bustu Štefánika pre pamätník v Passa Quatro – vyhotovil mi ju skvelý akad. sochár Viliam Loviška. Keď ju veľvyslanectvo dostalo, zaslali nám zúfalý telegram: „Nastal hrozný omyl: žiadali sme bustu Štefánika – vy ste nám zaslali bradatého muža so strhaným výrazom“ (asi očakávali bustu generála s čiapkou). Obratom sme im ozrejmili, že Štefánik učenec vtedy nosil bradu a sochár chcel jeho výrazom stvárniť utrpenie jeho národa, ktoré prežíval.

Štefánika prizval vedúci expedície do Antarktídy Dr. Jean Charcot, no Francúzska akadémia to nepodporila, lebo nebol francúzsky občan. To bola súčasť podnetu, aby požiadal o občianstvo FR, ktoré získal v roku 1912.

Francúzska vláda potrebovala v Pacifiku, popri telegrafickej a strategickej základni na Tahiti, aj ďalšiu v blízkosti Panamského prieplavu. Poverili tým Štefánika (1913), ktorý odcestoval do Ekvádoru pomôcť budovať observatórium v Quito, no reálne presadzoval francúzsku zákazku na telegrafiu s tajným zámerom základne pre flotilu na ostrove Floreana v súostroví Galapágy. Za účelom maskovania zámeru najprv putuje ako astronóm do Francúzskej Polynézie. Odtiaľ sa vracia cez San Francisco, ubytovaný v Palace Hotel, a cez New Orleans, ubytovaný v hoteli St. Charles, a smeruje do PANAMY.  Z Colonu, na atlantickom brehu Panamskej šije, sa presúva do mesta Panama, kde prenocuje v hoteli Metropol.

Panama je prvým koloniálnym mestom na brehoch Tichého oceánu a ma malé ale krásne historické centrum. Zážitky a tipy na cesty v Paname nájdete tu.

Pokračuje do Culebra, kde je najhlbšie prekopaný Panamský prieplav, odtiaľ do prístavu Balboa na tichomorskom brehu.

Z Balboa sa plaví do Buenaventura v Kolumbii, ďalej do Guayaquil už v Ekvádore a odtiaľ vlakom do hlavného mesta Quito, hotel Troment. Pomáhal tam potom zdokonaľovať observatórium. Ani tu si cestovateľsky neodpustil výlet do San Magdalene a na úpätie hory Chimborazo, kam poriadame v BUBO výstup.

Štátny tajomník Ministerstva obchodného námorníctva Anatole de Monzie nadšene referoval: „Sotva dva mesiace po príchode do Ekvádorskej republiky tento Slovák nedávno pofrancúzštený bol považovaný v Quite za dôverníka Vlády a poverený radiť, ako sa má plánovať dielo národného záujmu. 2. decembra 1913 mi Štefánik oznámil, že bol oficiálne a definitívne poverený, aby Francúzsku ponúkol monopol T.S.F. (bezdrôtovej telegrafie).“ Zmena vlády vo Francúzsku a nástup vojny znemožnili bezprostrednú realizáciu projektu, avšak vyslanec z Quita v roku 1917 potvrdil, že: „Vláda Ekvádoru je pripravená realizovať Štefánikov plán bezdrôtovej telegrafie...“. Táto misia s osobitným poslaním vyslúžila Štefánikovi prestížne vyznamenanie: Rytier Radu Čestnej légie (1913).

MM: Spolu s Františkom Kelem sme zariadili Štefánikovu pamätnú tabulu v observatóriu v Quite.

Je zaujímavé, že rovníky sú pri Quite dva a keď chcete stáť v „Strede sveta“ musíte sa vybrať na správne miesto.

Aj v Maroku hľadal optimálne miesta pre observatórium (1913), avšak opäť v spojení s dôverným politickým poslaním zistiť, či sa marocký sultán prikláňa viac k Francúzsku, alebo k Nemecku. Preplavil sa z Bordeaux do Casablanky, kde prenocoval v Grand Hotel Moderne. Odtiaľ pokračoval do Rabatu, do ešte honosnejšieho Grand Hotel de la Tour Hassan, zjavne s materiálnou podporou francúzskej vlády. Navyše aj s podporou politickou: prijal ho francúzsky veliteľ Lyautey a dal mu poverenie pre vojenské posádky, aby mu vyšli v ústrety a zabezpečili jeho ochranu, keďže vtedy tam nastali nepokoje.

LF: Do Maroka som ako šéf expedície realizoval zájazd staručkou Karosou už v roku 1993. V BUBO túto krajinu pokladáme za najbližšou exotiku a tu nájdete naše cestovateľské blogy z Maroka.

Otec jeho prvej snúbenice, Yvonne, senátor Chautemps, zariadil preradenie Štefánika od pechoty k letectvu, absolvoval letecký výcvik v Chartres (1915).

Francúzsko – nemecký front: Brias, Artois... (1915) – tam dostáva krst ohňom v leteckých bitkách, kde sa vyznamenáva neohrozenými letmi, ako aj položením základov pre vojenskú meteorológiu, rýchlo ho povyšujú:

desiatnik – podporučík – poručík – kapitán – major – podplukovník – plukovník – generál; je vyznamenaný Vojnovým krížom za odvahu.

Už ako vedec, a teraz ako dôstojník, napreduje aj v rozvíjaní vplyvných politických kontaktov na presadenie zámeru štátu Čechov a Slovákov. Hoci nie je krásavec, očaruje zvlášť dámy. Jeho ctiteľka novinárka Louise Weiss:

„Tento krehký muž, ktorého jasné oči ožarujú zbrázdenú tvár, je diplomat a dobyvateľ... Tá tragická nevzhľadnosť a tá nadprirodzená krása!“ Emancipovaná Louise, hrdá európska sufražetka, neváhala Štefánikovi napísať: „Pokorne vás žiadam, aby som sa stala Vašou snúbenicou.“ Sídlo Európskeho parlamentu v Štrasburgu nesie meno tejto europoslankyne.

Po návrate z misie v Srbsku (1915) sa prišiel poďakovať šľachtičnej Claire Boas de Jouvenel, ktorá mu zariadila pomoc, keď bol v nemocnici v Ríme. Na jej zdvorilý dopyt: „Čo pre Vás môžem urobiť?“ odvetil: „Pomôžte mi oslobodiť moju vlasť“. Odvtedy bola jeho najúčinnejšou oporou.

Vďaka nej ho prijal premiér Aristide Briand (1915), ktorému vyložil ideu čs. štátu. Navyše k Briandovi priviedol aj Masaryka. Najmä vďaka Štefánikovi potom vznikla Národná rada, vrchný orgán čs. hnutia (1916), a následne (1917) sa presadil Dekrét, ktorým prezident Raymond Poincaré uznal samostatnú čs. armádu jednotne pôsobiacu na všetkých frontoch krajín Dohody.

Hlásil sa dobrovoľne na nebezpečný front v Srbsku (1915). Vyplával z Marseille, loď kotvila na Malte, potom v Pireu a priplávala do Solúnu. Odtiaľ pokračuje vlakom do Nišu v Srbsku.

Niš, Ralje, Belehrad, Palanky, Kruševac, Aleksandrovec, Razbojna, Barbatovec, Kuršunlja, Stankovo, Banje, Dubnica, Prizren 

V Srbsku (1915) chcel pôsobiť na čs. vojakov - zajatcov z rakúskej armády, aby sa pridali na stranu Spojencov a uskutočnil odvážne lety nad frontom, za ktoré ho srbský korunný princ vyznamenal Zlatou medailou za odvahu. Po páde srbského frontu a vyčerpávajúcom pochode ho vysileného zachránil elitný francúzsky pilot kpt. Paulhan leteckou prepravou z Prizrenu ponad albánske hory do Valony (vtedy talianskej), odtiaľ torpédoborcom do Brindisi a ďalej do Ríma (do nemocnice) (1915).

Keďže na rakúsko–talianskom fronte je najviac nasadených českých a slovenských vojakov, podniká už v roku 1916 odvážne lety s talianskou letkou v oblasti Padovy, Južného Tyrolska, Udine, Gorizie... a rozhadzuje tisícky letákov s výzvou, aby prebehli na taliansku stranu. Spôsobí tak masové prebiehanie a vznik najväčšej čs. armády na západnom fronte. Je si vedomý, že ak ho polapia, bude popravený ako zradca, preto má pri sebe tabletky strychnínu. Odvahou si získa priazeň talianskeho velenia.

Rím

Následne vedie rokovania s vládou (1916), zoznámi sa v paláci Bonapartovho potomka, Gege Primoli, s markízou Giulianou Benzoni, vnučkou ministra kolónií, ktorá už funguje ako diplomatická spojka medzi Talianskom a mocnosťami Dohody. Majú rande v Palazzo Colonna, kde ju požiadal, aby sa stala jeho snúbenicou.

Štefánik postupne presviedča vlády Dohody, aby súhlasili so zánikom Rakúsko-Uhorsko, a to s jediným účinným argumentom: ponúka im armádu perspektívneho štátu, čs. armádu, keďže spojenecké vojská Dohody boli v katastrofálnej situácii na fronte. Po úspešnej náborovej misii s letákmi v Taliansku, má misiu v Rusku, kde je okolo 200.000 čs. zajatcov.

St. Petersburg

Je to vtedy hlavné mesto, dominujú cárske paláce, fontány, záhrady, na ktorých sa Štefánik popásol zrakom, napriek kritickej vojnovej situácii. Špeciálnu príležitosť mu na to poskytla audiencia u cára Mikuláša II, kam ho uviedol francúzsky gen. Janin.

Mohilev – sídlo ruského velenia, gen. Alexejeva, od ktorého získal súhlas s presunom veľkého počtu čs. dobrovoľníkov spomedzi zajatcov na západný front. Po revolúcii vo februári 1917 si získal podporu pre odsun čs. dobrovoľníkov od novej vlády.

Archangeľsk, Murmansk

Tam prichádza loď s ktorou sa plaví do / z Ruska. Z Murmansku, najväčšieho mesta sveta za polárnym kruhom, BUBO každoročne putuje na Severný pól. Prvá slovenská žena dobyla Severný pól vo výprave ktorú som viedol. (pozn. Ľ. Fellner)

Kijev – dokázal zosúladiť stanoviská českých a slovenských krajanských predákov k budúcemu čs. štátu, v Kijevskom dohovore (1916).

Štefánik aj tam uskutočnil úspešný nábor čs. dobrovoľníkov spomedzi zajatcov na rokovaniach v Perise a v Bukurešti. Presvedčil o tom na osobnej audiencii rumunského kráľa Ferdinanda I. Vďaka nemu sa 1500 zajatcov presunulo do Francúzska. Vytvoril tam systém prepojenia medzi meteorologickými stanicami Bukurešť-Saloniky-Rím-Paríž-St.Petersburg (1916 – 1917).

Do USA najprv prišiel na ceste do Polynézie (1910, 1912) a do Ekvádoru (1913).

Kochal sa už vtedy scenériou veľkomiest a Niagarských vodopádov.

Avšak jeho najvýznamnejším turné po USA bola náborová misia pre česko-slovenskú armádu, v hodnosti majora (1917). Zvolal vtedy do Washingtonu stretnutie predákov českých a slovenských krajanov a dosiahol, že sa zhodli na koncepcii budúceho Č-S štátu.

Dokázal zmieriť rozporné predstavy katolíckych a evanjelických kňazov o budúcom štáte Čechov a Slovákov na stretnutí v New Yorku.

Pokračoval v USA v nábore do čs. légií s triumfálnym zhromaždením aj so starostom New Yorku, ktoré získalo množstvo dobrovoľníkov.

Aj v USA sa držal francúzskej múdrosti: „Za všetkým hľadaj ženu!“ Na špeciálnych stretnutiach so ženami krajanov na ne apeloval, aby mužom nedovolili zostať doma za pecou. Tvrdil aj to, že sa dosiaľ neoženil, lebo sa mu páčia iba Slovenky.

 Takto sa v Chicagu zaľúbil do mladučkej Slovenky Marienky Lámošovej: „Zostaňte vždy aká ste, vidím vo Vás celé Slovensko.“ Marienka sa potom odvážne zapojila do č-s hnutia v Európe. Vďační krajania mu vybudovali sochu v pamätnom parku v Clevelande.

MM: Pôsobil som ako diplomat aj na Veľvyslanectve SR vo Washingtone (1996-2000). Bolo nám, s Margarétou, pôžitkom zabehať si na Washington Mall až ku Kapitolu a pozhovárať sa tam s duchom Štefánika.

Išli sme za Štefánikom aj do New Yorku, kde mal zvlášť úspešnú náborovú kampaň, no istotne vtedy ešte bez „Dvojičiek“, ktoré sme potom my zachytili ešte pred tragédiou (1999).

Havaj – loď so Štefánikom tam mala zastávku na Oahu pri plavbe do Japonska. Zrejme sa prešiel ku Pearl Harbour (1918). V tom čase USA viedli vojnu s Nemeckom a Rakúskom, Japonsko bolo spojencom USA. Nemohol tušiť, že práve v dôsledku útoku na Pearl Harbour vstúpia USA do II. svetovej vojny.

MM: Išli sme celá rodina z Washingtonu po Štefánikovej trase aj na Havaj a prebrázdili aj ďalšie ostrovy. Názvom „Hawai“ sa bežne označuje ten najväčší z nich alebo Veľký ostrov, kde práve zastihol tragický koniec slávneho cestovateľa kapitána Cooka (1779).

Na Veľkom ostrove sa týčia majestátne a ešte činné sopky Mauna Loa a Mauna Kea. Naša Michaela napĺňa cieľ vzlietnuť do Vesmíru predbežne ako riaditeľka výcvikového centra blízko krátera Mauna Loa pre budúce posádky misií na Mesiac a na Mars. Reálnejší je Mesiac, kde však dopadá množstvo meteoritov..., preto je šanca existovať v lávových tuneloch.

V Ríme (1918) následne podpíše s premiérom Orlandom Dohovor medzi Talianskou vládou a Národnou Radou Zemí Česko-Slovenských, ktorým sa uznáva nielen samostatná čs. armáda na boj po boku talianskej, ale de facto aj budúci čs. štát (21.4.1918) a potom triumfálne prevezme vlajku čs. pluku na Oltári vlasti (24.5.1918).

Štefánik, ako ctiteľ umenia, ktoré stvárnili excelentní sochári renesancie, baroka... neopomenul pokochať sa dielami Berniniho – ako Extáza Svätej Terézie v chráme Santa Maria della Victoria, ktorej sa pripisuje skrytý erotický zámer.

Štefánik netušil, že po úpornom diplomatickom úsilí sa mi podarí (2014) presadiť jeho pamätnú tabulu oproti Oltáru vlasti, na sídelnom paláci Generali, s nápisom, ktorý potvrdzuje, že talianska vláda tu uznala Česko-Slovensko odovzdaním čs. vlajky už 24.5.1918.

Štefánik po triumfe v Ríme išiel povzbudzovať naše jednotky na rakúsko-taliansky front. Zvlášť sa vyznamenali pri rieke Piave a na vrchu Doss Alto, kde hrdinsky čelili mnohonásobnej presile (1918).

S našimi legionármi sa v oblasti Piavy stretol aj Ernest Hemingway, ako americký dobrovoľník.

MM: Aj tam v horách, kde prebiehali najzúrivejšie boje, sme objavovali končiny, kde podnes nachádzajú tragické stopy vojny, dokonca aj popri lyžiarskych svahoch.

Štefánik bol jediný zo zakladateľského čs. tímu, ktorý si dohodol rokovanie s pápežom Piom XV, vedomý si významu katolíckej cirkvi pre Slovensko. Pokochal sa pritom majestátnym chrámom Sv. Petra s geniálnou kupolou od Michelangela s harmonickým námestím a stĺporadím od Berniniho.

Do domény Vatikánu patrí aj Anjelský hrad, kde švajčiarske gardy odviedli a zachránili pápeža Klementa VII pri plienení Ríma habsburskými vojskami Karola V (1527). Vďaka tomu Vatikán tradične strážia švajčiarske gardy.

Gen. Štefánik a gen. Janin majú misiu prevziať velenie čs. vojska v Rusku a kontrolu nad celou Sibírskou magistrálou po boľševickom prevrate (1918). Majú počas plavby najprv pristátia v USA a následne Japonsku (1919). V Tokiu ich prijíma cisár Jošihito. Keď ich poľutuje, že idú na mrazivú Sibír, Štefánik odvetí: „Lúče japonského Slnka nás budú hriať aj tam!“ Naznačil tak a dosiahol prísľub pomoci najmä vojenským materiálom.

MM: Štefánika prijali v cisárskom paláci - my sme sa naň pohli pozrieť iba ponad vodnú priekopu. Štefánik a Janin tam nadväzovali aj ďalšie politické, vojenské a obchodné kontakty.

Zvlášť si ich uctila rodina podnikateľa v Kjoto (1919). Štefánik tam mal príležitosť oceniť pôvab sídiel šogunov a cisára – a po tejto trase sme nadšene putovali aj my: Zlatý a Strieborný pavilón a ich záhrady - živé aj kamenné, avšak nesmierne výpovedné,  cisársky palác...

Istotne sa pokochal aj na gejšách, ktoré sme tam stretli aj my, tie naďalej funkčné, aj tie už len folklórne napodobované.

Japonci odmietali cudzincov už keď tam pristál Beňovský (1771) a akoby tá xenofóbia pretrvala dodnes. Keď som v Kjote zvedavo nakukol do predsiene domčeka, kde stenu tapetovali fotky pohľadných dám, gorilák na mňa zrúkol: „Japanese only“ – čiže obdoba nášho: „Na Slovensku po slovensky, alebo iba pre Slovákov“.

Z Kjoto odchádza do Kobe, Šimonoseki a z Honšú sa preplaví na ostrov Kjúšu. Ja som prešiel Japonsko sedem razy od Hokkaida až sem na najjužnejší a najzápadnejší ostrov. Japonsko to je ohromná kultúra a ak sa chcete dozvedieť viac od našich profesionálnych sprievodcov, čiahnite po cestovateľských blogoch o Japonsku. Z Modži vypláva do Vladivostoku.

Vladivostok, Čita, Irkutsk, Nižne Udinsko, Krasnojarsk, Novonikolajevsk, Omsk, Čeľjabinsk, Jekaterinburg, Samara, Tjumen, Išim, Kolumzino, Irkutsk, Čita - Transsibírska magistrála...

Štefánik robí turné po jednotkách pozdĺž Transsibírskej magistrály a usiluje sa ich povzbudiť. Tragickou zhodou okolností, keď sa čs. légie priblížili k Jekaterinburgu, boľševici tam dali vyvraždiť cársku rodinu. Légie sa neuveriteľne hrdinsky držia, zvlášť na náročnom úseku popri Bajkalskom jazere plnom tunelov a prekážok. Avšak záverom Štefánik s Janinom konštatujú, že jediná cesta záchrany čs. armády je jej presun do Európy. Dokáže presvedčiť spupného diktátora Kolčaka, aby sa aspoň formálne podriadil gen. Janinovi ako predstaviteľovi Spojencov (1918-1919).

Mandžuria (1919) – po pristátí vo Vladivostoku Štefánik rokoval na ceste na Sibír s čínskym guvernérom v Charbine, nadchol guvernéra poznatkami astronómie, takže ten mu venoval krásny ceremoniálny plášť a sľúbil podporu čs. vojsku. Pri ceste späť išiel cez Peking, Šanghai, nasadol na loď v Hongkongu pre návrat do Európy (1918 – 1919). Presne po týchto stopách putuje náš zájazd: Veľký okruh Čínou 

Suezský prieplav, Port Said – Štefánik sa pri plavbe Suezskym prieplavom z Ázie do Európy kochal panorámou Červeného mora. Je to obľúbená destinácia BUBO, kde si užívame príjemne teplé more a nádherné farby korálov a rybičiek v potápačskom raji. Navštevujeme aj fascinujúce staroegyptské lokality spojené s faraónmi ako Ramzes II a III, Tutanchamon, Džóser a množstvo ďalších.

Kolombo – zastávka počas plavby späť do Európy (1919)

Versailles – Štefánik sa účinne zapojil do rokovaní Mierovej konferencii, vyriešil spor o kompetenciách francúzskej a talianskej misie v ČSR a dosiahol návrat čs. vojska z Ruska (1919)

Štefánik sa odobral z Paríža do hlavného stanu Talianskej armády v Padove, kde sa istotne pokochal aj Bazilikou Sv. Antona s impozantnou sochou vojvodcu Gattamelata od slávneho sochára Donatella. Strávil tam aj poslednú noc pred jeho odletom do vlasti.

MM: Odlieta z Campoformido (1919), kde som mu tiež dal umiestniť pamätnú tabulu.

Prešporok / Bratislava – tragický koniec letu z Campoformido (4.5.1919)

Bradlo – národná pamiatka.

LF: Ako vidíte Štefánik cestoval extenzívne a aj v jeho fascinácii svetom nám môže ísť príkladom. Počas socializmu sa v Československu hovorilo, že cestujú iba Česi a Slováci ak idú na Maltu, tak iba s pomocou malty stavajú svoj dom. Keď som v roku 1993 zakladal BUBO vedel som, že to nie je pravda a že existuje malé percento Slovákov, ktorí sa chcú vzdelávať a cestovať na úrovni. Štefánik bol elitný politik a elitný cestovateľ a je v BUBO našim vzorom.