Chudžand – na jeden deň v Tadžikistane

Chcete vidieť Tadžikistan, aspoň na deň sa ho nadýchnuť a porovnať si ho s Uzbekistanom? Ak ste v Taškente, tak to nie je vôbec zlý nápad. Vyberte sa z Taškentu po uzbeckých raňajkách už okolo pol ôsmej a vydajte sa k hraniciam oboch krajín. 

Hranice medzi Uzbekistanom a Tadžikistanom dnes už nie sú náročné na prechod. Už tu opadla sovietska, byrokratická mašinéria, ktorá trápila cestovateľov ešte pred pár rokmi. Kedysi ste tu museli vypísať dve tlačivá, deklarovať koľko valút so sebou máte, čo si veziete a podobne. Dnes v sprievode skúseného sprievodcu vyškoleného v BUBO Cestovateľskej Akadémii tu strávite len pár minút pri prechode kontrolou.

Aj tá je dnes rovnako jednoduchá. Pozdravy s tadžickými pohraničníkmi, papierové e-vízum v ruke a o pár minút sa pas teší z novej pečiatky, pár metrov nato ste vonku z hraničného pásma. Ešte hodinu času v mikrobuse a ocitnete sa na periférii zaujímavého mesta menom Chudžand! Mesto sa akurát prebúdza a vy si ho môžete vychutnať. 

Krajina, do ktorej sme práve vošli, je jednou z najmenej poznaných krajín v Ázii, ak nie aj vo svete. Ide o jednu z bývalých sovietskych republík, no ešte pred príchodom Rusov mal Tadžikistan individuálnu, veľmi obsiahlu históriu. Pri „koryte“ dnešnej krajiny sa vystriedali rôzne historické ríše. Achajmenovská ríša, Alexander Veľký, Kušánska ríša, Arabi a Samanídovská ríša boli historické etapy pred tým, ako toto územie dobyli Mongoli.

V 19. storočí, rovnako ako v prípade ostatných krajín Strednej Ázie, toto územie dobylo Rusko a začlenilo ho do svojho impéria, neskôr aj do Sovietskeho zväzu. Čiernou škvrnou v histórii Tadžikistanu je občianska vojna, ktorá tu trvala medzi rokmi 1992 až 1997 a vyžiadala si desiatky tisíc obetí. Tento konflikt je však témou na osobitný blog. 

Ďalšie zo špecifík Tadžikistanu je tadžický jazyk. Pokiaľ sa pozrieme na 5 postsovietskych krajín Centrálnej Ázie, tadžický jazyk je pôvodom iránsky jazyk. Obyvatelia tejto krajiny by si z veľkej časti rozumeli s perzsky hovoriacimi ľuďmi z Iránu alebo Afganistanu. Jazyk kazašský, kyrgyzský, uzbecký a aj turkménsky sú jazyky turkické. Medzi sebou by si trochu rozumeli, no s Tadžikmi veľmi nie. Vzhľadom na historickú a aj súčasnú migráciu ľudí mnohí rozprávajú viacerými jazykmi, no pokiaľ porovnávame čisto jazyky, pochádzajú z iných jazykových rodín. 

Tadžikistan má dnes aktuálne najdlhšie vládnuceho prezidenta v Centrálnej Ázii. Je ním Emomali Rahmon, tretí prezident samostatného Tadžikistanu. Kým jeho dvaja predchodcovia nevládli dovedna ani 2 roky, Rahmon vládne už takmer 32 rokov.

Tadžikistan susedí so štyrmi krajinami. My sa do krajiny väčšinou dostávame cez hranicu s Uzbekistanom, keďže do hlavného mesta Taškent z hranice sú to iba 2 hodiny jazdy autom. Na severe krajiny nájdeme hranicu s Kirgizskom a na východe relatívne dlhú hranicu s Čínou. Najdlhšiu hranicu má však Tadžikistan na juhu práve s Afganistanom.

Súčasťou tejto hranice je aj Wachanský koridor, ktorý oddeľuje Tadžikistan od Pakistanu. Mena, ktorú obdržíte po zámene po vstupe do Tadžikistanu, sa nazýva Somoni. Je pomenovaná po jednej z najvýznamnejších historických osobností Tadžikistanu, Ismailovi Somonimu, panovníkovi z čias ríše Samanidov. 

Prehliadku Chudžandu začnite neďaleko najhistorickejšieho miesta, ktoré toto tadžické mesto v sebe ukrýva. Leží na okraji mohutnej rieky Syr Darya. Pamätáte si na ňu zo zemepisu? Amu Darya a Syr Darya ako dve obrovské rieky celej Strednej Ázie. Teraz stojíte na jej brehu a hľadíte na neveľké mongolské hory, druhý breh Chudžandu, kde sú sovietske sídliská, ale aj staré lietadlo odstavené na dosah rieky. 

Koryto Syr Darye je obrovské a človeka prekvapí, aká je na prvý pohľad voda v rieke čistá. Svoju vyše 2000 kilometrovú púť začína rieka v úrodnej Ferganskej kotline, kde sa zrodí z dvoch prítokov a pokračuje až k Aralskému jazeru, ktoré však posledné desaťročia mizne pred očami. Uzbecké bavlníkové plantáže a ich „geniálne“ sovietske zavodňovanie si vyžiadalo krutú daň, a tak dnes Syr Darya jednoducho vysychá.

Na nábreží rieky, ktorú Alexander Veľký a starovekí Gréci volali Jaxartes, za posledné roky vybudovali príjemný park ozdobený bustami velikánov tadžickej či perzskej histórie, ktorá je na týchto miestach veľmi úzko prepletená. Spomedzi všetkých tvárí hľadiacich na mesto, púta najväčšiu pozornosť Bú Ali Siná, ktorého západný svet pozná ako slávneho lekára Avicennu.

Za parkom si každý všimne mohutné múry niekdajšej pevnosti či citadely. Bolo to tu, kde mal Alexander Veľký založiť pevnosť s menom Alexandria Eschaté, teda „Najvzdialenejšia Alexandria“ celého Alexandrovho sveta. Pevnosť prešla modernou rekonštrukciou a dnes sa za jej bránou nachádza historické múzeum s niekoľkými vzácnymi artefaktmi z tadžickej histórie, ale aj moderné mozaiky z dobyvateľovho života, ktoré hovoria o Alexandrovom živote. 

V múzeu sa dozviete viac aj o najslávnejšej historickej perióde mesta, a to keď sa mesto pokúšali dobyť Mongoli a vojská Džingischána. Písal sa rok 1220 a Centrálnou Áziou prechádzala armáda Mongolov ako nôž maslom. Stalo sa tak po tom, ako dal predstaviteľ ríše Khwarazm popraviť mongolských diplomatov.

Do hraničného mesta ríše Otrat smerovala karavána skladajúca sa najmä z obchodníkov a diplomatov. Všetci z nich boli popravení, pretože ich miestny guvernér považoval za špiónov. Keď sa o tomto Džingischán dozvedel, poslal diplomatov k samotnému šáhovi Mohamedovi II. a žiadal od neho ospravedlnenie. Ten dal jedného popraviť a druhého oholiť, čo bolo vnímané ako absolútna urážka. 

O tom, čo nasledovalo v ďalších rokoch, hovorí história miest ako Otrar, Chudžand, Buchara, Samarkand alebo Merv. Šáh ušiel na západ a neskôr zomrel na jednom z ostrovov v Kaspickom mori ako zajatec. Otázkou dodnes zostáva: zaútočil by Džingischán na Centrálnu Áziu aj tak? Pravdepodobná odpoveď je áno, no činy šáha celý tento proces len urýchlili a možno aj posilnili. 

Pri vstupe do múzea sa vám otvorí výhľad na dominantnú sochu stojacu v strede hlavnej expozície. Ide o hrdinu mesta, ktorý vzdoroval mongolským vojskám. Meno Timur sa v histórii najčastejšie spája s Timurom Veľkým, ďalším dobyvateľom, ktorý by sa v úspešnosti a krutosti dobýjania mohol porovnávať s Džingischánom. No Chudžand sa preslávil najmä vďaka Timurovi Malikovi alebo lepšie povedané, Timur Malik sa preslávil najmä kvôli Chudžandu a jeho obrane. 

K mestu bola spočiatku vyslaná jednotka o sile len 5 tisíc mužov, ktorá mala zhodnotiť situáciu. Chudžand bol strategicky uložený na brehu rieky Syr Darya, čo mu umožňovalo lepšiu obranu. Generáli mongolských vojsk preto situáciu nepodcenili a vyslali k mestu armádu o sile 70 tisíc mužov, ktorá sa však skladala z 50 tisíc zajatcov. Takáto praktika bola pre Mongolov bežná, keďže brali zajatých mužov a chlapcov z predošlých miest a nútili ich bojovať na čele armády, kde dochádzalo k najväčším obetiam. 

Chudžand bol jedným z najlepšie opevnených miest, no v tejto fáze dobývania Strednej Ázie boli už mongolské vojská dostatočné zvyknuté a skúsené aj na dobytie takýchto miest. Timur Malik vzdoroval vojskám, no aj on si uvedomoval, že takýto vzdor môže byť len dočasný. Časť mesta sa však nachádzala na ostrove priamo na rieke, kde sa stiahol aj so svojimi jednotkami. Táto časť bola oveľa náročnejšia na dobytie. 

Mongolské vojská očakávali pasívnu obranu mesta, no realita však bola iná. Podľa perzských historikov dokázal Timur Malik a jeho vojská postavať provizórne člny z hliny a zeme, s ktorými podnikal prekvapivé útoky na mongolské pozície. Člny boli ťažko poškoditeľné a touto taktikou prekvapil mongolských generálov a donútil ich zmeniť taktiku pri dobývaní mesta. Mongoli eventuálne našli cestu, ako ostrov dobyť. Obkolesili ho a odstrihli od zásob. Aj túto realitu Timur očakával, no nebol pripravený sa vzdať, preto s ostávajúcimi vojskami jedného dňa ušiel. 

Mongolské vojská ho naháňali po brehu rieky, no on vraj dokázal ujsť a dostať sa preč z ich vplyvu. Neskôr sa však pripojil k ďalším vojakom bojujúcim proti Mongolom a jeho ďalší osud je už menej jasný. Môžete sa stretnúť aj s mnohými historickými tvrdeniami, že Timur padol pri obrane Chudžandu. Pravdu sa dnes pravdepodobne tak jednoducho nedozvieme, nič to však nemení na tom, že Timur Malik sa stal vzorom odporu voči mongolskej presile a pokročilosti. Jeho kroky a odvaha brániť mesto sa stali vzorom pre mnoho dobývaní v budúcnosti. 

Po prehliadke múzea aj ruín pevnosti či výhľadoch na Syr Daryu, volá o pozornosť obed. Bola by škoda byť v Tadžikistane a nič tradičné neochutnať, no nie? Približne 15 minút od múzea sa nachádza luxusná reštaurácia Zaytunm, ktorá ponúka gastronomické zážitky. Vojdeme dnu a usadíme sa do vlastného salónika v imitácii starého mesta alebo v hlavnej časti, kde do očí udrú krásne tadžické detaily? Výber je na vás.

Objednajte si tadžický plov, tadžické kebaby z mletého mäsa, jahňacie kotletky, typickú polievku džavarí, okrúhle, čerstvé pecne chlebov zvaných non a kanvice čierneho aj zeleného čaju. Alkohol sa v tejto krásnej reštaurácii nepodáva, no je to vítaným bonusom, pretože si užijete tradičnú atmosféru. 

Neďaleko týchto miest, v blízkosti reštaurácie Zaytun objavíte sídlisko plné socialistických panelákov. Po krátkom presune sa odrazu z ničoho nič pred vami objaví v neveľkom parku obrovská socha večne živého Lenina. Chudžand sa niekoľko desaťročí na sovietskych mapách označoval ako Leninabad, teda Leninovo mesto. Až po páde režimu sa v roku 1991 opäť ľudia mohli vrátiť k starému názvu, aký používajú dodnes.

Až do roku 2011 stál tento 13-metrový Lenin na jednom z hlavných námestí na nábreží rieky, no potom si povedali, že je čas vyhodiť tento bizarný symbol zabudnutej doby z očí a ukryli ho sem do parku, kde takmer nikto nechodí. Ani mnohí turisti netušia, že Chudžand stále skrýva svoju sochu Lenina. Vedľa sochy preniesli z mesta aj červený kosák s kladivom a socialistická idylka je na svete.

Dodnes tu viacero ľudí verí na ideály spojené s Leninovou osobou, ale už sú našťastie v menšine. Park dotvára ešte jeden zabudnutý pomník, ktorý spomína obete v ničivej afganskej vojne v ktorej si Sovieti naivne mysleli, že dokážu poraziť nebojácnych Afgancov. Pri pomníku je ticho, nikto sa tu nezastaví, akoby chceli ľudia zabudnúť. 

Z parku naše kroky smerujú späť do centra mesta. Prekročíme rieku Syr Daryu a za pár minút už môžeme zaparkovať na okraji veľkolepého námestia s dominantami Chudžandu. Práve toto je najkrajšie miesto regiónu a jeho prehliadku si viete rozdeliť na dve časti. Ak sa na námestie pozeráte priamo, tak po vašej ľavej strane si pozornosť pýtajú islamské stavby a na pravej strane zase pulzuje svet orientálneho bazáru Pandžšanbe. 

Vykročte najprv k histórii a k starej mešite a hrobke. Ústrednou budovou celého komplexu je staré mauzóleum postavené pre panovníka a básnika, šejka Masal ad-Dína Chudžandího. Podľa legiend vedel privolávať zázraky, a hoci ho po smrti pochovali na perifériu vtedajšieho Chudžandu, neskôr preniesli jeho telo sem a postavili mu mauzóleum, ktoré tu stojí dodnes.

Pôvodnú stavbu zničili Mongoli, a hoci ju postavili nanovo o dvesto rokov neskôr, ani tá nevydržala nápor storočí a zmizla. Preto dnes domáci hovoria, že súčasné mauzóleum pochádza zo 16. storočia. Súčasťou komplexu je aj moderná Piatková mešita s piatimi kupolami a vysokým minaretom. Sem sa v pravidelných intervaloch schádzajú domáci k svojim modlitbám, pretože je najdôležitejšou mešitou celého mesta. 

Teraz sa vyberieme vychutnať si bazárový svet Pandžšanbe, ukrytý v obrovskej budove. Kráčajte smerom k fontáne a napokon vás bazárový bzukot pohltí. Chudžandský bazár Pandžšanbe patrí k najväčším trhoviskám celej Strednej Ázie a sám o sebe je tak príťažlivým miestom, že láka mnohých návštevníkov. Naokolo stojí niekoľko výstavných budov, ktoré sme už spomínali, no najväčšou z nich je práve samotný bazár, ktorý je postavený v stalinistickej, monumentálnej architektúre. Vojdite dnu a nechajte sa unášať atmosférou. Práve o nej totiž tento svet je.

Strávte tu pokojne aj hodinu času a vedzte, že čas tu bude bežať skutočne rýchlo. Hneď za vstupom čakajú malé mäsiarstva, za nimi prví predavači zeleniny, ovocia, babičky predávajúce okrúhle chleby, ktoré sem stále čerstvé nosia pomocníci. Všimnete si čerstvý tvaroh, syry, smotanu, mlieko aj churuty, sušený jogurt vo forme guľôčok, aké majú radi v Kirgizsku. Obchodníci vychvaľujú svoje melóny, marhule, oriešky, pistácie, mandle, ťahajú vám pod nos koreniny, bylinky, čaje. Okrem tovaru tu na vás čakajú milí ľudia – exotickí, krásni a príjemní, navyše, radi sa s vami dajú do reči. Tadžikistan nezažíva turistický valec, pre nich budete exotickí práve vy. Užite si potulky bazárom dosýta! 

Po tom, ako ste nakúpili drobnosti či ochutnali niekoľko lokálnych chuťoviek, je čas pobrať sa zase ďalej. Čas neúprosne beží, a tak sa aj prehliadka Chudžandu blíži ku koncu. Pred nami je opäť prechod cez hranicu a napokon cesta do uzbeckého Taškentu. Samozrejme, že jeden deň na Tadžikistan je veľmi málo, ale na strane druhej, kedy zažijete takýto unikátny a intenzívny deň? Užite si to. 

1. Palác Arbob – pár kilometrov za mestom sa ukrýva historický palác Arbob. Nehodí sa do orientálnych reálií Chudžandu, pretože ho postavili v 40. rokoch 20. storočia a nesie v sebe príliš silný sovietsky vplyv. Jeho predlohou je petrohradský palác v záhradách Petrodvorca. V roku 1991 v paláci vyhlásili Tadžikovia nezávislosť a zvolili si ako bude vyzerať tadžická vlajka. 
2. Jazero Kairakum – cca 15 kilometrov od Chudžandu leží vodná nádrž Kairakum, obrovská vodná plocha, ktorá je strategickým miestom pre život celého mesta. Okrem toho je obľúbeným výletným cieľom domácich, ktorí k vodnej nádrží chodievajú na pikniky. 
3. Monument Ismaila Somoního – Ismail Somoní má pre Tadžikov nesmierny význam, a preto sa z námestia rozhodli sochu Lenina odsunúť na perifériu (nielen dejín) a na jeho miesto postavili Somoního, ktorý založil slávnu dynastiu Samanidov, o ktorej budú básniť aj v uzbeckej Buchare.