TOP 10: Výnimočné krajiny a zážitky zo západnej Afriky

Afrika je mojou srdcovkou a ja sa tu cítim ako doma. Precestoval som všetky krajiny Afriky, bol som na najvyššom (Kibo na vrchole Kilimandžára), ale aj na najnižšom bode afrického kontinentu (jazero Asal v Džibutsku).

Väčšina turistov navštevuje arabsko -berberský sever Afriky od Egypta po Maroko. Veľmi populárne je aj safari vo východnej či južnej Afrike, no toto je už väčšia investícia do dovolenky. Západná Afrika je úplne opomínaná a turisti ju prakticky nenavštevujú. Povedal by som, že ľudia majú obavy, strach z neznámych oblastí. Krajiny západnej Afriky som navštívil opakovane, preto sa teraz pokúsim vybrať to najlepšie, čo treba zažiť v tomto kúte sveta určenom (nielen) pre dobrodruhov.

Na desiatom mieste je Guinea s hlavným mestom Konakry. Dostať sa až na koniec tohto polostrova je veľká výzva. Zápchy, smog, chudoba, kakofónia zvukov a farieb a ohromná energia porovnateľná len s Lagosom či Kinshasou.

Keď som prvýkrát prišiel do Konakry, nikto nepoznal slovo hotel. Nikto mi nevedel poradiť, kam mám ísť. Nakoniec sa mi podarilo nájsť nejaký čínsky hotel, v ktorom pracovali samí Číňania. V podstate celá Afrika patrí Číňanom, tak sa tomu nemôžeme čudovať, že sa tu nachádzajú. V septembri 2024 prebehol v Pekingu samit, na ktorom sa zúčastnilo 53 krajín Afriky a jedinou výnimkou bolo maličké eSwatini, ktoré pozvané (lebo podporuje Taiwan výmenou za slušný cash) nebolo.

V Guinei sa pripravte na závan francúzskej kultúry, odvšadiaľ budete počuť francúzštinu, na každom rohu predávajú čerstvé bagety. Guineu som prešiel z juhu na sever a z východu na západ, totálne krížom.

Prechody cez hranice tu boli jednými z najexotickejších v celej Afrike. Na hraniciach s Mali som našiel väznicu, a ten človek tam bol o hlade a smäde asi v 60-stupňových horúčavách. Tak som mu hodil dovnútra zopár banánov.

Na hranici s Pobrežím Slonoviny som strávil čakaním 24 hodín, nechceli nás pustiť. Keď sme nasadli na motorky (každý sme mali dve), na jednej sme išli, na druhej nám brali naše veci, tak nám vojaci odkázali, že nás postrieľajú. Vtedy som skončil v nekonečnom vyjednávaní so šéfom polície a s náčelníkom pod košatým stromom. Na tú noc a zlaté hodinky šéfa colnice nikdy nezabudnem.

Pamätám si červenú hranicu so Sierra Leone, ktorú Ďuro prešiel na fúriku. Totálny chaos. Najdobrodružnejšou bola však hranica s Guineou-Bissau, ktorou bola rieka s divnou výslovnosťou „Piči.“ Bolo 17. novembra a krstili sme v nej náš katalóg. Toto bola moja najdrsnejšia guinejská hranica. Niečo viac sa dozviete z môjho blogu o Guinei-Bissau.

Konakry poznám ako svoju dlaň, viac ráz som sa sem vrátil, s kamarátmi sa stretávame v bare Obama na brehu mora. Zažil som tu neuveriteľné príhody.

Spomenúť môžem prípad, kedy osobná stráž prezidenta (hotel sme mali vedľa sídla prezidenta) videli v mojich rukách zrkadlovku a automaticky ma považovali za špióna. V takomto prípade sa pripravte na nekončiacu diskusiu pod namiereným samopalom a drsnejšiu výmenu argumentov. Chceli vidieť fotografie a keď sa obajvila tá, kde sirotám po ebole odovzdávam v Konakry charitu, tak bolo všetko razom v poriadku. V Afrike si jasné činy vážia.

Konakry je známe svojou umeleckou a kultúrnou diverzitou, no vedeli ste, že v hlavnom meste Guiney sa nachádza najlepšia akrobatická škola v Afrike? Ľudia z kmeňa Malinke trénujú v rozbitej telocvični bez klimatizácie na ručne vyrobenom náčiní. Tí najlepší sa z tejto guinejskej školy The Centre d’Art Acrobatique Keita Fodeba dostanú do tých najlepších svetových šou, ako je Cirque du Soleil. Budete unesení z Guiney a tejto šou v skromných podmienkach.

Hudbu a tanec majú Guinejčania naozaj v krvi. Zistíte to aj na zájazde, keď nás domáci z kmeňa Fula naučia hrať na bubny po ich veľkolepej bubnovej šou, alebo keď budeme v aute počúvať hit Yeke Yeke od Mory.

Guineu som prešiel absolútne celú. Vtedy to vyzeralo na hraniciach ako v dobe kamennej. Ako spomínam vyššie, práve hranica Guinea-Bissau – Guinea bola jednou z mojich najťažších hraníc, ktorými som prešiel. No aj napriek tomu stojí za to ju navštíviť. Krásne sú hory Futa Jalon, kde pramení nádherná rieka Niger, ale za zmienku stojí určite aj džungľa na juhovýchode krajiny.

Afrika bola celá kolonizovaná - až na Etiópiu (ktorá odolala Talianom) a Libériu. Krajinu slobodných, ako sa Libéria prezýva, založili oslobodení otroci, ktorí sa vrátili z Ameriky.

Ako to presne bolo? Po americkej občianskej vojne sa černosi vrátili naspäť do Afriky (územie dnešnej Libérie), vystúpili na breh a vytvorili si osady. Z emigrantov sa stali otrokári a z miestnych ľudí otroci. Nerobilo im problém oddeliť ani rodičov od detí. Bol to hrozný systém. Aplikovali si americkú ústavu a vytvorili tu väčší rasistický systém ako kolonizátori.

Domáci už toľké utláčanie nevydržali a vzbúrili sa. Dodnes je tu veľká majetková nerovnosť. Ak sa do problémov Libérie chcete ponoriť hlbšie, napísal som kedysi o tom blog: Libéria - zaujímavosti a vysvetlenie problémov

Blog z obdobia, keď sa stal prezidentom Libérie futbalista George Weah, je minimálne čítaný. Libéria je pre Slovensko príliš ďaleko.

Libéria vytvorila republiku už v júli 1847, čím sa stala prvou africkou republikou. Ghana získala nezávislosť až v roku 1957.

Libérijská vlajka sa podobá na vlajku USA. Samotné hlavné mesto krajiny - Monrovia, je pomenované po piatom prezidentovi US, ktorým bol James Monroe. Má postavený pamätník hneď vedľa bývalého najluxusnejšieho hotela Ducor Palace, respektíve vedľa jeho ruín, ktoré z neho ostali.

Na hranici nás privítala hrdzavá ceduľa Welcome to Liberia. Krajina sa dodnes pomaly spamätáva z komplikovanej občianskej vojny, ktorá trvala takmer štrnásť rokov, kde sa navzájom vyvražďovali domáce kmene. Tieto smutné príbehy si pripomenieme na fotografiách v národnom múzeu, ktoré taktiež ukrýva aj skvelú zbierku artefaktov, masiek a rituálnych objektov.

Tu v Libérii je všetko skutočné a domorodci sile masiek veria. V dedine neďaleko Monrovie zažijeme unikátny tanec masiek. Vo väčšine afrických kmeňov sú masky mužskou výsadou, avšak medzi Mende a okolitými kmeňmi sú Bundu masky výsadou žien a zohrávajú veľmi dôležitú rolu pri iniciačných rituáloch mladých žien. Každý tanec priláka farebný a nadšený dav.

Úradnou rečou Libérie je angličtina, ale keď sa zarozprávate s domácimi, zistíte, že ich domácej pidgin angličtine nebudete rozumieť takmer ani slovo.

Tridsať rokov sa zaoberám cestovateľskou medicínou. Libériu som navštívil v roku 2015 počas epidémie ebola, aby som ukázal, že mediálne šialenstvo je kontraproduktívne a keď sa pri chorobách správate správne, epidémiu lepšie zvládnete. Aká je moja rada ohľadne eboly? Ak nejete opice a nebozkávate sa na svojej dovolenke s mŕtvymi, ebolu nedostanete. Samozrejme, médiá sú silnejšie a šialenstvá predsa zvyšujú kliky. Moja "obeta" a "risk" v zmysle Ebola tour nepriniesli žiaden výsledok.

Čo som však zistil, je, že Libéria je tropickým rajom na zemi a ide o naozaj krásnu zelenú krajinu.

Ôsme miesto patrí celkom známej krajine, populárnej vďaka futbalu, plážam a ružovému jazeru Retba. Senegal je najľahšie dostupnou krajinou západnej Afriky a ročne ho navštívi z celého regiónu najviac turistov. Nulový časový posun - teda čas je ako v Londýne, oproti nám posunutý o hodinku.

Nie je to, ako keď letíte na dovolenku do Brazílie, no podobne sa tu budete cítiť. Uvoľnená atmosféra, všetko funguje, všade sa hrá futbal. Sadio Mané, El Hadji Diouf, Roger Mendy... futbaloví fanúšikovia hneď vedia, že ide o Senegal.

Senegal má z každého rožku trošku. Mieša sa tu zelená Afrika s púšťou, hedonistické pláže a divoké lesy. Krajina je skvelou destináciou, ktorú je ideálne skombinovať ešte s inými africkými krajinami. Skvelé all inclusive hotely, jedno z najnovších letísk v Afrike.

Pristanete v Dakare, vyspelom francúzskom meste, navštívite ostrov Goré s pohnutou otrokárskou minulosťou a vydáte sa ďalej.

Senegal, to je pre mňa hra na bubny (čo si vyskúšame aj my), no je aj voňavou krajinou baobabov, krajinou národných parkov, ktoré sú pod patronátom UNESCO. A tiež krajinou tanca a obrovských ľudí z kmeňa Wolof odetých v Boubou (vyslov bubu), čo je farebný senegalský kaftan, ktorý nosia muži, ale aj ženy. Muži praktizujú zápasenie laamb. Ľudia zo Senegalu sú obrovskí, istí sami sebou, stále usmiati.

Prešiel som Senegal z juhu, presnejšie z Casamance (vyslov Kazamáns) cez jeho hlavné mesto Ziguinchor (vyslov Ziginšór) až po Zelený mys, najzápadnejší bod celej Afriky, na ktorom vo filme vyššie vidíme kolegu Juraja so synom. Áno, do Senegalu môžete ísť (s BUBO) aj s malými deťmi. Podľa tohto mysu Cabo Verde sa vraj volajú suché ostrovy v Atlantiku. Po tom, čo som tieto ostrovy navštívil piaty raz, som o nich napísal fajn blog Kapverdy - tipy, pláže, skúsenosti.

Následne som zamieril do krásneho historického mestečka Saint-Louis, 320 kilometrov severne od Dakaru. Most tu postavil Gustave Eiffel a mesto je známe jazzovým festivalom.

Na severe Senegalu sa nachádza rovnomenná hraničná rieka, cez ktorú som sa plavil do Mauretánie. Dokonca mám zo severu Senegalu aj môj obľúbený suvenír – baobab. Kvitne iba jeden deň v roku a pre mňa je tým najkrajším stromom.

Senegal je dobrým tipom! Ako už viete, my z BUBO sem chodievame aj so svojimi deťmi. Celkovo, Západná Afrika je síce pre dobrodružnejšie ladených cestovateľov, ale, ako vidíte, nejde o nedostupnú cestovateľskú tému.

Jedna z mojich najobľúbenejších krajín nie je pre každého. Musíte byť už skúseným cestovateľom. Mali spoločne s Jemenom či Mjanmarskom radím k veľkým cestovateľským prekvapeniam. Dnes ide o veľmi chudobnú krajinu. Predajne obuvi sú rozložené v hlavnom meste Bamako na zemi popri ceste. No kedysi práve tu žil najbohatší muž všetkých čias - o panovníkovi sultánovi menom Mansa Musa som napísal blog (prelink nižšie).

Tento sultán, najbohatší muž sveta, ovládal druhú najrozsiahlejšiu ríšu vtedajšieho sveta a jeho brat zrejme dorazil do Ameriky ešte pred Krištofom Kolumbom. Písal som o tom v mojej výprave do bájneho Timbuktu.

Keď nastupujeme našimi džípmi či mikrobusmi na trajekt krížom cez rieku Niger, je to zážitok (zobrazený aj vo videu nad týmito riadkami).

Pre Angličanov je Timbuktu čosi ako Tramtária, mesto, ktoré je najďalej. Bol to môj sen a za posledných 15 rokov počet Slovákov, ktorí tu boli, narátate na prstoch jednej ruky. U nás je Mali známe vďaka Ibimu Maigovi, jeho korene siahajú do okolia Timbuktu.

Timbuktu bolo preslávené svojimi univerzitami počas silnej Malijskej ríše medzi 13. až 16. storočím so známymi knižnicami. Mešita v Džené (Djenné) je jednou z najfascinujúcejších stavieb, aké som kedy videl, je celá z blata. Hoci je zakázané ísť dovnútra, dá sa tam dostať. Taká je Afrika. Aj keď je niečo zakázané v Afrike, dostanete sa tam.

„Zlato ide z juhu, soľ zo severu, ale boh je tu pre všetkých,“ dozvedel som sa v Timbuktu. Kedysi sa Timbuktu nedalo na Transaharskej obchodnej ceste obísť, no dnes sa sem nedá dostať.

Ak by som si mal vybrať top krajiny sveta, ktoré by som mal odporučiť, bolo by medzi nimi Mali. Kultúra kmeňa Dogonov, ich rezbárstvo a unikátne zvyky vo vás budú rezonovať do konca života. Mali som prebrázdil celé krížom-krážom. Jeden rok som išiel s piatimi Malijcami sám. Jeden bus, päť domácich a ja. Dvadsaťštyri hodín spolu, jedli sme spolu, býval som v tých otrasných afrických hoteloch. Bola to však extrémne zaujímavá skúsenosť. Mali je obrovská krajina. Na severe krajiny sa chcú osamostatniť Tuarégovia a chcú založiť nový štát – Azawad.

Neodporúčam sem cestovať len tak, človek musí mať veľké skúsenosti.

Ďalšia krajina je úplný cestovateľský bonbónik a na rozdiel od Mali je bezpečná. Bezpečnosť Pobrežia Slonoviny by som prirovnal napríklad k Bulharsku. No aj napriek tomu sa radšej zverte do rúk profesionálov. Tak, ako v každom jednom odbore, aj v cestovaní potrebujete skúsenosti a know-how. Je dobré mať pri sebe niekoho, kto dokáže vyriešiť hocijakú problematickú situáciu, či už z ľudského, alebo materiálneho hľadiska.

Každopádne, Pobrežie Slonoviny a susedná Ghana sú dva ekonomické zázraky tejto časti sveta. Ak odhliadnem od najväčšej ekonomiky postavenej na rope (od Nigérie), tak čo sa týka sily ekonomiky, nasledujú práve títo dvaja odvekí rivali. Britská Ghana a francúzske Pobrežie Slonoviny. Sú rivalmi nielen vo futbale.

Prešiel som Ghanu a obdivujem ich kultúru Ašanti a nikde inde na svete som nevidel tak zvláštne truhly ako tu – truhla v tvare kadilaku, rakety či kakaového bôbu. No dal som prednosť susedovi, Pobrežiu Slonoviny.

Pobrežie Slonoviny je sladkou krajinou a čokoláda je tu najdôležitejšou komoditou. Polovica svetových zásob kakaa vzniká tu. Krajinu som prebrázdil tri razy, a to krížom-krážom zo severu na juh a z východu na západ, takže rozlohou obrovské Pobrežie Slonoviny poznám.

Yamoussoukro (ktoré spomínam aj v blogu Umelo vytvorené hlavné mestá) som navštívil dva razy. Políčka s mrkvou, nikde nič nebolo a zrazu sa objaví obrovská bazilika podobajúca sa na Baziliku svätého Petra vo Vatikáne – v Afrike hovoria, že je dokonca väčšia a určite vyššia o vyše 20 metrov.

De jure môže byť Yamoussoukro hlavným mestom, ale de facto ním ostáva Abidžan so 7 miliónmi obyvateľov, čím ide o tretie najväčšie frankofónne mesto sveta (po Kinshase a Paríži).

Zaujímavým je tu prvé hlavné koloniálne mesto Grand Bassam na juhu a trasa odtiaľto až do suchej oblasti mesta Ferkessédougou (ktorého výslovnosť skracujú na Ferkédugu) na severe, sídlo kmeňa Senufo či Senefu. Ide o matrilineárnych animistov žijúcich v prastarom kastovom systéme a úžasných umelcov. Práve tu som kúpil zopár masiek. Pobrežie Slonoviny je veľmi rôznorodé a venoval som mu rozsiahly text v blogu Futbal v Afrike.

Keď sem turisti o päť či desať rokov zavítajú, stratí sa to ambiente dneška, ktoré jednoducho všade cítite. Výnimočnosť! Ako Pobrežie Slonoviny bohatne, investuje do infraštruktúry, do hotelov, a tak bude väčším a väčším lákadlom pre turistov. Ja nikdy nezabudnem na jedlo ako attiéké (čítaj ačiké), čo je akýsi kuskus z fermentovanej kasavy, či aloco (čítaj aloko), čo boli pikantné banány. V Abidžane v baroch bežne popíjate champagne. Odporúčam Star Land či Hypopotamus či Carpe Diem v štvrti Cocody. Alebo Le Bureau v štvrti Plateau.

Nasleduje krajina známa ako kolíska woodoo, to je Benin. Woodoo v nás vyvoláva negatívne konotácie, no v skutočnosti nejde o žiadne pichanie do bábik. Možno na Haiti, kam sa woodoo dostalo práve odtiaľto, zo západnej Afriky. Benin je naozaj centrom woodoo, od roku 1996 ide o beninské štátne náboženstvo a v meste Ouidah, na juhu krajiny, sa každoročne 10. januára koná veľký festival woodoo.

V Benine je deň venovaný woodoo štátnym sviatkom. Ja som woodoo rituál v centrálnom Benine zažil, viedol ho džudžu, kmeňový čarodejník a tancovali sme polonahí až do svitania.

Bolo to silné, hlboké, cítil som, že sa dotýkam prapodstaty človečenstva. Myslím si, že obdobné rituály praktizovali naši predkovia pred tisíckami rokov v našej predkresťanskej histórii. Niečo necivilizované, no o to animálnejšie a zároveň ľudskejšie.

Aj Benin som prešiel po zemi celý. Z Natitingou, známymi pevnosťami Tata Somba, sme s klientmi vstúpili do susednej krajiny Togo.

Vedeli ste, že kolónia Togo mohla v roku 1918 pripadnúť novovzniknutému Československu a naším morom by nebolo Chorvátsko, ale Togo?

V Benine vládlo kráľovstvo Daomey a nedávno tu aj nakrútili film o elitnej jednotke bojovníčok Agojie, ktoré chránili kráľa - The Woman King. Hlavným mestom Beninu nie je Cotonou, ale Porto-Novo. Úžasným zážitkom boli pre mňa africké Benátky - Ganvie na jazere Nokoué, ako aj najrušnejší trh v Afrike menom Dantokpa.

Netreba zakaždým odporúčať štát, niekedy je lepšie navštíviť určitú oblasť. V tomto prípade nemôžem nespomenúť Sahel.

Ide o úzky pás, ktorý sa tiahne celou Afrikou zo západu na východ, prechádza aj spomínaným Senegalom, Mali, severom Burkiny Faso atď. Pre mňa ide o moju najobľúbenejšiu oblasť, kde stretávam nomádov, ktorých život sa priveľmi za posledných tisíc rokov nezmenil.

Sahel je neskutočným a značne rôznorodým dobrodružstvom. V každom meste, v každej oblasti, vám šatku na hlavu uviažu inak. Tú istú šatku a vždy iný tvar...

Putujete tu cestami-necestami s vetrom vo vlasoch. Pred hlinenými sýpkami ženy preosievajú sorgum.

Mestá z hliny, lokálni králi, sultáni, ktorí paralelne s modernou demokraciou vládnu tak, ako ich predkovia pred stovkami rokov. Poddaní sa pred nimi skláňajú v úcte a velebia ich. Podarilo sa mi navštíviť v Sahele zopár palácov, stretol som tucet kráľov a vždy som sa cítil ako v rozprávke, ako v nejakom filme.

V Sahele nič nie je isté, nomádske kmene (ako aj politika) sú v neustálom pohybe, o to ťažšie tu niečo vidieť, ale o to zaujímavejšie a exotickejšie vaše zážitky môžu byť. 

Ja som Sahel prešiel v každej krajine Afriky, ktorými prechádza. Prvýkrát som ho zažil v Sudáne, v Južnom Kordofáne, odvtedy (2008) sa do tejto oblasti k mestečku Talodi žiaden Slovák nedostal - je tam vojna, silné nepriateľstvo medzi severným a južným Sudánom. Práve v tejto oblasti prebehla séria konfliktov medzi nomádmi a usadlými černochmi.

Nikde nič a zrazu sa odkiaľsi vynorili nomádi: čarodejníci Sahelu. „Zastav!“ zakričal som na svojho vodiča a už za jazdy som vyskakoval. „Nechoď tam, majú kalašnikov, zastrelia ťa. Vedia čarovať...“ počujem, ale už ďaleko za sebou.

Krajšie to bolo v skutočnosti, a potom z toho prúteného „domčeka“ na chrbte ťavy vykukla žena. Mala v nose veľkú náušnicu. Bola to najkrajšia žena, akú som kedy videl.

Nomádi kvôli potrave svojich stád kočujú. Keď prichádza leto, teplo zo Sahary a smäd ich zvierat ich rodiny a klany vytláča na juh. Tu pestujú černošskí usadlíci najmä sorgum a milet (druh prosa). Stáročia tento vzťah fungoval a stáda prichádzali po žatve. V čase globálneho otepľovania však hladné a smädné stáda prichádzajú skôr. Ide tu doslova o život. Konflikt v Dárfúre je mediálne najznámejšou oblasťou Sahelu, kde sa bojuje o vodu, a teda o život.

Na sever od Sahelu sa nachádza Sahara, ktorú veľmi dobre reprezentuje Mauretánia. Síce sa najväčšie územie Sahary nachádza v Alžírsku, ale 75 % obrovskej Mauretánie je zaplnené Saharou, a toto územie sa každým rokom rozširuje.

Mauretánia je super tipom pre cestovateľov. Je blízko, je extrémne rôznorodá, veľmi kultivovaná a, hlavne, plná dobrodružstva.

Náš šéf produkcie BUBO Tomáš Hušek prebrázdil Mauretániu skrz-naskrz. Tvrdí, že podobne ako na Slovensku, aj v Mauretánii je jedlo statusom = čím tučnejší, tým bohatší. Grilované jahňa tu na našich zájazdoch ochutnávame spoločne s domácimi v oáze Terjit a užívame si pohľady na nádherné rubensovské postavy miestnych žien.

Málokto vie, že v Mauretánii nájdete aj prekvapujúce centrum vzdelanosti a knižnice v Chinguetti (vyslov Činguety), zapísané v UNESCO, so starými islamskými manuskriptami. V BUBO sme vystúpili aj na najvyšší vrch Mauretánie a strávili noc na mieste, kde sa vraj nachádzala Atlantída - volá sa Oko Sahary. Tu sa nachádza aj najdlhší vlak sveta naložený železnou rudou, ktorý vás odvezie priamo do Sahary. Nesmierne vyhľadávaný zážitok medzi ozajstnými dobrodruhmi.

Každý deň spoločne na zájazde v Mauretánii varíme silný miestny čaj Azawad, ktorý je skvelý proti horúčavám. Mauretánia je neznáma tajomná Sahara, kde sa platí mincami vyrazenými na Slovensku. Do Mauretánie chodíme už roky a ako jediní navštevujeme aj Západnú Saharu z mauretánskej strany, ktorá má ambície stať sa nezávislým štátom.

Na striebornú priečku som umiestnil krajinu, z ktorej musí byť aj ten najskúsenejší cestovateľ nadšený. Niger je jedna z najlepších krajín na celom svete, v akej som kedy bol. Len, pozor! Niger, nie Nigéria. To je obrovský rozdiel.

Niger je rozlohou najväčšou krajinou západnej Afriky. Je až 26-krát väčší než Slovensko a skoro o 40 % masívnejší než Nigéria. Túto krajinu si pritom do svojich cestovateľských plánov nedávajú ani tí najväčší cestovatelia. Niger je zaprášenou truhlicou plnou zážitkov a hlbokého poznania. Je pravda, že je nebezpečný, musíte mať poriadnu ochranku, a tým pádom je Niger drahou záležitosťou.

Vybral som sa sem na festival, lebo cestovanie na festivaly považujem za univerzitu cestovateľstva. Festival Gerewol v Nigeri nám ukazuje, že aj „primitívne“ kmene môžu byť liberálnejšie než západný svet. Na pláňach Abalak v Nigeri sa usporadúva stretnutie kočovných kmeňov Fulani, ktorí sa nazývajú Mbororo - toto sú čarodejníci Sahelu. Ženy a dievčatá si tu vyberajú svojich partnerov. Namaľovaní muži sa postavia do radu, gúľajú očami, aby ukázali, že nemajú žltačku. Lákajú "samičky" zvukmi, tancujú. No vyberajú si ženy a dievčatá!

Ide o dámsku volenku a ženy sú tu tie, čo rozhodujú a držia opraty v rukách. Tie dievčatá sú na naše pomery veľmi mladé - takto to tu v Afrike bolo vždy. Dievčatá dospievajú skôr a Niger je aj dnes najmladšou krajinou Afriky. Vyše 50 % obyvateľstva má menej než 15 rokov. Každopádne, tento víkend v savanách Nigeru je fascinujúci a mne sa zdalo, že tí mladí ľudia tri dni nespali.

My ako homo sapiens pochádzame z Afriky. V „zaostalých“ kmeňoch ostalo mnohé z nášho prapôvodna. To, čo nás ľudí robí naozaj šťastnými. To, čo funguje po stáročia až tisícročia. Európa si dlhodobo myslí, že je vrcholom civilizácie. Ukážkou toho je, ako aj slovenské reakcie tento festival postavili na hlavu a prekrútili.

To, čo tvrdia, nie je, samozrejme, pravda. Dlho tvrdím, že Európa vôbec nemusí mať vo všetkom pravdu a určite nemá pravdu v novodobých trendoch. Je to móda, ktorou novinári bažiaci po klikoch ženú západnú civilizáciu do pekla.

Tisícročná tradícia v uzavretých kmeňových spoločenstvách pomáha roznášať tie najlepšie gény. Ženy Mbororo sú v celej Afrike považované za tie najkrajšie. Keď dokážete otvorene uvažovať – kto ide lepším smerom? My či tento „primitívny“ kmeň? Každopádne, tento festival nastoľuje otázku, či sme naozaj najliberálnejšie spoločenstvo planéty? A sme to my, kto má právo rozhodovať, čo je a čo nie je morálne?

Za najväčšiu špecialitu západnej Afriky považujem Sierru Leone. Pre mňa je absolútnym víťazom. Je to krajina s exotickým názvom, vo svete je neslávne známa hlavne krvavými diamantmi. Na prvé miesto sa dostala ako najväčšie prekvapenie západnej Afriky.

Väčšina krajín, ktoré som spomínal, sú moslimské. Sierra Leone je kresťanská a, podobne ako Libériu, aj Sierru Leone založili oslobodení otroci zo Spojených štátov. Preto sa tu dohovoríte po anglicky, čo vám tiež vie uľahčiť cestovanie.

Odborníci tvrdia, že práve tu sa nachádzajú najkrajšie pláže Afriky (No. 2 Beach, Tokeh Beach, ostrovy Robinson Crusoe a Banana Islands). Sú až nelegálne krásne biele a máte ich iba pre seba. Pripadal som si tu ako by sme boli v praveku, kedy vylihovanie na plážach ešte nebolo in. Pláže sú absolútne nedotknuté a overtourizmus nehrozí. Pred našim hotelom však máme lehátka...

Sierra Leone je šťavnatá zelená krajina s pulzujúcim chaotickým hlavným mestom Freetown. Nachádza sa tu najznámejšia africká univerzita - vôbec prvá, ktorá vyučovala západným štýlom. Táto univerzita vychovala elitu Afriky a Freetown tak získal prezývku Atény Afriky.

V národnom múzeu nájdete vlak pre kráľovnú Viktóriu a okrem toho uvidíte aj originálnu kamajorskú košeľu, ktorá mala zázračné účinky a dokázala vraj odrážať náboje.

Na vnútrozemskom ostrove Tiwai sa nachádza najväčšia koncentrácia primátov na svete a my tu odporúčame plavbu po prenajatých lodičkách. Sierra Leone je jedno veľké prekvapenie aj čo sa týka prírody – nájdete tu 135 druhov vtákov a aj vzácne hrošíky libérijské. Safari v národných parkoch Tiwai a Outamba Kilimi je úžasné.

Vnútrozemie bolo známe ako ryžové pobrežie a otroci boli nesmierne cenení. Práve Sierraleončania naučili Američanov pestovať ryžu. Otrokárska minulosť je totálne na dotyk na ostrove Bunce Island. 

Práve tu v Sierra Leone našli najväčší aluviálny diamant na svete - Hviezda Sierra Leone. A my nemôžeme na našej ceste baňu na diamanty vynechať. Pripomína mi to tu Aljašku počas zlatej horúčky. Až na to, že tu je to aj dnes skutočné a nesmierne drsné. Ak sa vyznáte či to risknete, tak jeden dobre kúpený diamant vám vie zaplatiť celú dovolenku. Pozrite sa na náš zájazd Západná Afrika raz za život.

Na kúpanie sa v luxusnom päťhviezdičkovom Tokeh Beach Resort, kde sa kedysi bláznila svetová smotánka, nezabudnete.

Sierra Leone je diamantom západnej Afriky, aj keď nevybrúseným, na našom YouTube kanáli o tejto krajine nájdete čoskoro dlhší film.

Je to pravda, bezpečnostná situácia je pre laika neprehľadná. Prechody hraníc sú tými najstrašnejšími, západná Afrika je drsná, s neuveriteľnou dopravou... No na tie nespevnené červené prašné cesty krížom cez džungľu zo Sierra Leone do Libérie nikdy nezabudnete. Na tie krásne západy slnka, na to pravé dobrodružstvo, ktoré už z iných miest našej planéty vymizlo.

Afrika má stále lepšie a lepšie služby... V Afrike sa prechádzate medzi suvenírmi, tie sú všade,  a ja skutočne verím, že sa tu budete cítiť tak dobre ako ja - ako doma. Nie Dánsko či Nórsko sú najšťastnejšími krajinami sveta, ale práve tie africké, a vy to zistíte podľa úsmevu a nadšenia detí.

Uznávam, západná Afrika dnes nie je pre bežného turistu, no ak patríte medzi tých odvážnych, ktorí radi skúšajú niečo nové, radi pre vás s mojimi kolegami cesty do západnej Afriky zorganizujeme.

Šťastné cesty prajem.