Ako byť šťastný?

Merať šťastie je ťažké, ale jedna z iniciatív OSN sa o to snaží. Sieť riešení OSN pre trvalo udržateľný rozvoj každý rok vydáva svoju správu o svetovom šťastí - štúdiu, ktorá skúma súvislosť medzi šťastím a ekonomickým rozvojom, a zároveň povzbudzuje tvorcov politiky, aby viac kládli dôraz na to prvé. Podľa tvrdých dát sú najšťastnejší Fíni, Islanďania, Dáni a Nóri. Podľa mňa je to scestný pohľad na šťastie.

Podľa Organizácie Spojených národov a ich World Happiness Report vyhráva aktuálne Fínsko pred Islandom, Dánskom, Švajčiarskom, Holandskom a Švédskom. OSN krajiny zoraďuje do tabuľky podľa šiestich kľúčových premenných vrátane príjmu na obyvateľa, slobody, dôvery, strednej dĺžky života, sociálnej podpory a štedrosti. 

V tabuľke Forbesu jasne vyhráva Škandinávia a opakovane za najšťastnejší národ sveta označujú Nórov. HDP na obyvateľa je závratných 65 800 dolárov. To je viac než dvakrát toľko, ako máme na Slovensku, a vyše 100-krát viac než v Nigeri. To je základný pohľad magazínu, ktorý otvorene ako svojho najvyššieho boha vzýva dolár. Ale nielen tabuľky renomovaných inštitúcií a médií, ale aj mnohí slovenskí expati sú zo života na severe Európy nadšení. Pravidelne cez rozhovory v našich médiách dostávame správy o tom, ako majú podobné príjmy ako ich šéf a ako krásne rovnostárska a tým pádom vyvážená a úžasná je spoločnosť Škandinávie.

Nemám nič proti Škandinávii, sme najväčším realizátorom zájazdov do krajín severu už 30 rokov kontinuálne, naši sprievodcovia prekladajú nórske bestsellery, mnoho ráz som vo Fínsku a Nórsku bol a prebrázdil tieto krajiny od juhu až na najvzdialenejší sever ďaleko za polárnym kruhom. S Fínmi aj Nórmi mám mnoho osobných skúseností a keďže som sa takmer narodil ako Nór, myslím si, že Severanov skutočne a dlhé roky poznám.

A preto si myslím, že hodnotenie OSN ani Forbesu, ba ani našich expatov sa nezakladá na pravde.

Pýtam sa, aký je vývoj samovrážd za posledné desaťročie a celkovo depresií? Aké sú tieto čísla na severe Európy, potom u nás a toto porovnajme s iným, tabuľkovo neúspešnejším svetom. Keď hovoríme o šťastí, hovorme aj o nás a teda spýtajte sa sami seba, pokojne aj teraz. Zlepšujeme sa ako národ? Cítime, že máme pred sebou lepšiu budúcnosť o 10, 20, 30 rokov? Ideme dobrým smerom? Cítite sa šťastný? Teraz sa pýtam na pocit a nie na čísla.

Môj otec má štátnicu z nórčiny a ja prakticky od narodenia poznám jeho kamarátov. Väčšinou ide o univerzitných profesorov, vedcov, veľmi slušných ľudí. Uznávam, nie je to klasická vzorka populácie, no chcem povedať, že sledujem Nórov dlho. Dokonca veľa nechýbalo a ja by som bol Nórom. V roku 1968 môj otec robil doktorandskú prácu v Trondheime a v auguste, keď Československo obsadili sovietske vojská, nám profesor Grondheim poslal do Budvy, kde boli moji rodičia na dovolenke, letenky, aby mohli emigrovať.

Moja mama vtedy čakala práve mňa. Rozhodli sa vrátiť domov, no k Nórsku mám vzťah ako ku krajine, ktorá mi ešte pred narodením chcela pomôcť. Nórsko mám rád. No napriek tomu si myslím, že Forbes nemá v prípade Nórska pravdu a ak sa pozriem na počet samovrážd mladých ľudí, kde Fínsko v Európe posledné desaťročie vedie, nezdá sa mi ani tabuľka OSN s víťazným Fínskom.

Možno z pohľadu, kde sa nám pretáča dolár pred očami ako káčerovi Donaldovi, áno. Pri mojom tvrdení, že Fíni či Nóri nie sú napriek „dobrým číslam“ najšťastnejšími národmi sveta, nechcem zachádzať do excesov. Nechcem tu argumentovať, lukostrelcom čo 13. októbra večer v roku 2021 pozabíjal v Nórsku zopár ľudí, ani Breivikom, ktorý vystrieľal ostrov plný detí, a organizáciou Barnevern, ktorá zaisťuje ochranu neplnoletých detí tak, že ich „ukradne“ rodičom. O tomto nechcem polemizovať a stavať veci na hranu.

Podľa mňa sa stačí ísť pozrieť do kina na fínsky či nórsky film. Toľko deviácií a depresií v takej koncentrácii ťažko uvidíte v inej kinematografii. Opäť tie filmy vzbudzujú môj záujem, kladú mi otázky a pamätám si ich, no šťastie tam málokedy zachytíte. Vo Fínsku a Nórsku je pol roka tma, chľastá sa prvá liga.

Človek je sociálny tvor, no vo Fínsku a Nórsku sa veci bežné u nás berú ako obťažovanie. Škandinávci sú v našom slovenskom ponímaní sociopati.

Idete pustatinou svojím autom, vonku je -15, husto sneží, nevidieť ani na krok. Keď sa vám pokazí auto, tak tu zrejme zamrznete. Popri ceste ide zrazu chlapík, vlečie sa z nohy na nohu, ide sám, najbližšia civilizácia je vzdialená 100 kilometrov. Ledva ho zbadáte, aj keď idete podľa predpisov (každý dodržiava predpisy) pomaly. Nejde tomu človeku o život?

„Nezastavíš?“ obrátite sa na svojho škandinávskeho priateľa, ktorý šoféruje. „Nepotrebuje ten človek pomoc?“ Váš priateľ, ktorý je vskutku dobrý človek, sa prvý raz za týždeň usmeje a povie: „Keby chcel, aby sme zastavili, tak zdvihne ruku. Ja nemám právo ho rušiť.“

Potom celý život máte pred sebou ten obraz, akoby ho namaľoval schizofrenický Edvard Munch, iba červená farba je nahradená bielou. Prežil ten pútnik daný deň? Naozaj išiel iba na prechádzku? Odkiaľ a kam išiel, keď naokolo nebolo absolútne nič?

Obdivujem škandinávsky dizajn, športové výsledky Nórov a výsledky školského systému vo Fínsku. No aj tak Fíni a Nóri nie sú v žiadnom prípade najšťastnejšími národmi. Socializmus, ba komunizmus, dnes moderný progresivizmus, ktorý tam vládne, je síce dobrý pre väčšinu neschopnej masy, no spriemerúva ľudí a ubíja tých šikovnejších. Život je ľahký a nudný, nemusíte sa o nič starať ani snažiť. 

Ďalším bodom, ak rozprávame o šťastí, je kompletná a súdržná rodina. To je dokázané. A rodina v Škandinávii nemusí držať spolu, naopak, vládne tu extrémny individualizmus. Aj v Holandsku či Dánsku deti prakticky povinne odchádzajú z domu v osemnástke. A to šťastie nie je. Nepotrebujete rodinu, veď štát sa o vás postará dokonale. Fínska premiérka je toho dôkazom. Jednu z najmladších lídrov/líderiek sveta (pre zaujímavosť, po nej je v tabuľke Kim Jong Un), vychovával lesbicky pár. Je mi sympatické, že ide o najmladšiu ženu planéty na poste premiéra, na druhej strane je to dôkaz, že systém je taký zabehaný, že je jedno, kto tam bude. Nemá žiadne skúsenosti, ktoré líder potrebuje. No našťastie sa nič nezmení a akcie Nokie stúpať nebudú. Určite je dobrá na sociálnych médiách a to, že je vegetariánka a z „dúhovej rodiny“, dnes hrá v populistickej politike západu väčšiu rolu než jasný výkon. A to ich aj nás, lebo týmto smerom ideme, dobehne.  

Toto tvrdil Buddha aj Charles Bukowski a čím som starší, tým viac si to myslím aj ja. Niet permanentného šťastia a aj ja opakovane skĺzavam k záveru, že je rozumnejšie to „hrať“ na spokojnosť. Je pravda, že zopár trikov existuje a po 15 kilometroch behu, či 50 kilometroch na bicykli mám plnú hlavu endorfínov, ktoré ma urobia na chvíľu šťastným. To isté urobí sex, fľaša dobrého vína a najlepšie je cestovanie. Počas aktívneho cestovania a po návrate je nááádherne, ten úžasný, blažený pocit, ktorý vyplavuje serotonín, „hormón šťastia“, ma núti cestovať opäť a opäť.

No musí tu byť nejaký smer, ktorým sa mám vybrať! Niečo dlhodobejšie, čo neopadne s nižšou hladinou alkoholu a hormónov v mojej krvi. Svet je pre mňa živým laboratóriom, kde my ľudia skúšame sami na sebe, ako veci fungujú. Prístup k životu je na rôznych miestach našej planéty taký rozdielny a pozorovať to je fascinujúce. Chodím po svete a hľadám. Čím mám v portfóliu väčšiu zbierku národov, tým viac prestávam súhlasiť s proklamovanými „západnými tézami“. Tvrdím, že ide o chybnú interpretáciu presných čísel. Čísla totiž pre človeka v skutočnosti až toľko neznamenajú.

Najšťastnejšie národy pre cestovateľa

      I.        Opýtali sa ma (opakovane), ako sa mi páči ich krajina, Zaujímali sa o môj pocit.

     II.        Pozvali ma na čaj, štamprlík, obed (opakovane). Chceli, aby som sa mal u nich dobre.

    III.        Usmievali sa, tancovali, či inak navonok prejavovali šťastie.

    IV.        Myslia si, že veľká súdržná rodina je dôležitá.

     V.        Láska k umeniu, literatúre, vzdelaniu (aj u čašníka či taxikára)

    VI.        Lipnú na stáročných tradíciách aj náboženských.

   VII.        Cítil som hrdosť a pri rozhovoroch ochotu bojovať za svoju slobodu.

  VIII.        Aktuálna politická situácia a bezpečnosť.

    IX.        Môj celkový pocit šťastia v danej krajine.

Nigéria, najľudnatejšia krajina Afriky, je pre Európana nočnou morou, peklom. Stačí si pozrieť správy BBC (Nigéria bola britskou kolóniou) za posledný rok. V roku 2021 militantná islamistická skupina Boko Haram, dlhodobo terorizujúca krajinu, uniesla vyše tisíc školákov a po prepadoch väzníc bolo následne oslobodených vyše 2000 odsúdených. Aj tento rok počujete problém za problémom.

Dlho bol na letisku v Lagose bilbord s nápisom "The happiest place in the world!" a keď som to porovnal so zatvorenými duty free obchodmi s vytlčenými sklami, bolo to až do popuku.

Politici vraj ročne v Nigérii ukradnú nepredstaviteľných 500 miliárd dolárov. To je zúfalstvo. Lagos sa považuje za jedno z najnebezpečnejších miest sveta. V noci tu obrovskými železnými bránami zatvárajú celé ulice. Takú skorumpovanú políciu a pohraničníkov som asi nikde na svete nezažil.

No keď sa spýtate Nigérijčanov, čo si myslia, aký bude nasledujúci rok? Až 85 percent odpovie, že ďalší rok bude lepší! To je najvyššie číslo na svete. Každý údaj, ktorý zaujíma Forbes, vrátane školstva, zdravotnej starostlivosti, má Nórsko neporovnateľne lepší. No keď si dáte námahu a pýtate sa ľudí na ich pocit, tak sa veci majú inak.

Nigérijčania sa na ďalší rok tešia najviac zo všetkých, sú to najväčší optimisti sveta. Šťastie vidíte aj v nigérijských filmoch, veď Nigéria je tretím najväčším producentom filmov na svete (po Indii a USA). Filmy sú povrchné s lacnou produkciou a plytkou zápletkou. No neriešia v nich depresiu, to by nikto v Nigérii nepozeral. Aj keď väčšina ľudí nezarába viac než dvesto dolárov mesačne, depresiu ako Nóri a Fíni nemajú.

Peniaze nerobia ľudí šťastnými a my vidíme samovraždy medzi celebritami, úspešnými hercami, spevákmi, poznáme milionárov na odvykacích kúrach. Tí ľudia majú všetko, no nemajú pocit šťastia, nie sú šťastní.

Z Lagosu sme dorazili do mesta Abekouta. Som nadšený z architektúry. Podobá sa to na staré portugalské mestečká, aj keď bielu farbu tu vystriedala hnedá. No každá ako keby koloniálna budova je postavená nakrivo a keď je to na celej ulici, vyzerá to romanticky. Keď padne jeden dom, zhodí vedľajší a ako domino celé mesto padne, zdá sa mi.

No nepadne a akosi drží už vyše sto rokov. Mesto postavili bývalí otroci po zrušení otroctva v Brazílii. Vrátili sa domov, usadili sa tu a založili toto mesto. Navštevujeme kráľa, dokonca stretnutie desiatich Yorubských kráľov. Ľudia si pred nimi ľahnú na zem (po odkliku zoskroluj nižšie) a bozkávajú im nohy. Auto, ktoré má kráľovskú značku, by ste u nás kúpili tak za dvesto eur, je to strašný šrot. No kráľ navlečený v kráľovskej róbe sa hrdo nesie a so vztýčenou hlavou a výstrelmi z výfuku odchádza. Máme taký malý mikrobusík a na ulici nás zastavia mladí chalani. Cez ulicu je šnúra, zdá sa, že nás chcú prepadnúť. Oni však začnú tancovať, divoko, vášnivo. To zbierajú dary na karneval. Keď sa pozriete na fotografiu, na ten pohyb a výraz tváre, vidíte šťastie. Tú otvorenosť, istotu a enormnú energiu. V Európe nebývalé.

Nigérijčania žijú v komunite, sú jej súčasťou, súčasťou svojho kmeňa, s jasnou identitou, bez akýchkoľvek pochybností. Sú šťastní.

Prezident WIN/Gallup International Association Jean-Marc Legér, organizácie, ktorá prieskumy „šťastia“ realizuje, konštatuje, že napriek zlej ekonomike pocit šťastia ostáva vysoký na celom svete. Pán Legér v širokom prieskume prišiel na to, že nielen Nigéria, ale celá Afrika je najšťastnejším kontinentom.

Aj keď sa poradia krajín každoročne menia, ja s týmto vyhlásením súhlasím dlhodobo  a to je aj dôvod, prečo do Afriky mnoho rokov systematicky jazdím. Na čiernom kontinente často, nenájdete nič. Nič, čo by sa dalo zaznamenať číslami, žiadnu pamiatku, ktorá by bola niekde zapísaná. No nájdete tu Afričanov, ktorí žijú tak, ako sme kedysi žili my. V komunite a v šťastí. Naozaj je to fascinujúce. Nič konkrétne ako cestovateľ nevidíte, ale všetko cítite. Je to presný opak toho, čo sa o Afrike vo všeobecnosti traduje. Hovorím o tom aj v sedem minútovom videu o Afrike.

Ak vyššie píšem, že rodina je pre šťastie dôležitá, pri svojich cestách vidím, že klan a kmeň je ešte väčšou istotou, od ktorej sa ľudia vedia odpichnúť.

My v Európe smerujeme k agnosticizmu, no opäť vidím, že „náboženskí fanatici“ sú šťastnejší. Podľa Spojených národov a ich rebríčku svetového šťastia skončil Afganistan na poslednom mieste a to bolo ešte pred víťazstvom Talibanu. Ja som mal však z Afgancov úžasný pocit a väčšina, čo som stretol (ak neboli závislí na ópiu), mi pripadala, že vedie veľmi spokojný a vyrovnaný život. Dlho ma z cestovateľského hľadiska tak silno ako Afganistan nič nezasiahlo. Musím povedať, že Afganci ma prekvapili, a keď budem hovoriť o najmilších ľuďoch sveta, tak ich sem musím priradiť spoločne s Barmčanmi. Určite nie sú najšťastnejšími a majú na to jasné dôvody – vojnu. Tá ohromná milosť Afgancov pramení z hrdosti, s ktorou som sa inde v takom meradle nestretol. My zvykneme tvrdiť, že afganský sedliak je odsúdený na šťastie tým, že nevie o inej možnosti. Bežne počujete u nás tvrdenie: „Nevie si predstaviť iný život a tak v tom, čo má, zostáva šťastný.“ To nie je pravda a on je šťastný, lebo si je istý tým, čo robí každý deň. Vie, že je to správne, lebo jeho kroky sú schválené stáročiami a namiesto toho, aby ich jednotliví dobyvatelia vymietli, ich naopak posilnili. Aj tu sa mi zdá, že rovnaké zásady, ktoré vás robia šťastnými, sú v spoločnosti, kde má jednotlivec veci neustále meniť, aby dosiahol ekonomický a tým spoločenský úspech, zväzujúce.

Afganistan je stará škola, meno aj meno rodiny tu veľa znamená. Nestačí vaša individuálna úverová bilancia. Ste vždy súčasťou väčšieho celku. Ste synom či dcérou toho a toho, patríte do toho a toho klanu. V Afganistane nemusíte hneď zaplatiť. Nič nepodpíšete. Tovar si zoberiete, predávajúci odlomí halúzku a podľa tej potom neskôr zaplatíte. Keby ste cestou zomreli, iba tá halúzka je dôkazom, že rodina má zaplatiť. 

Mal som to šťastie, že som sa zúčastnil na ohromných procesiách šiitských moslimov v ďalšej trápenej krajine, v Iraku. Opäť som mal ten istý pocit ako v Afganistane. Silná viera združuje ľudí do silnej skupiny a dodáva im pocit súnaležitosti a tá im následne, dovolím si povedať, pomáha dosahovať pocit šťastia. Škandinávci sú absolútne seriózni ľudia, nikdy ma neoklamali a nemal som s nimi žiadnu potýčku. Možno iba raz, keď sme pozvali jedného Fína v lone nedozernej prírody na našu marhuľovicu a on ťažko opitý nám chcel za to zaplatiť a doniesol mi následne plnú hrsť mincí. Ja som odmietol, že toto naozaj nestojí za reč a on vytiahol na mňa pištoľ, nech si ihneď tie peniaze zoberiem. Bol to policajt na svojom klasickom víkendovom resete. Od žiadneho Škandinávca som nikdy nič nedostal iba tak, to je dokonca, ako vidíte, proti ich kultúre. Idete na rande a každý si platí v reštaurácii svoju časť útraty. Prídete na oslavu Silvestra, donesiete fľašku – nie do placu – ale to, čo si donesiete, to si aj vypijete...

Najväčšiu charitu, dávanie zdarma som zažil v sužovanom Iraku, kde na festivale nepodobnom našim dožinkám – iba bez alkoholu – bolo komplet jedlo aj pitie (nealkoholické) zadarmo. Ľudia doma navarili a doniesli to, postavili sa na ulicu, zakričali, čo majú, a s nadšením to pútnikom rozdávali. Necítil som žiaden nátlak, ale ani žiadne rozdávanie z nudy, ako keď u nás na ulici niekto rozdáva letáky. Zažil som úprimnosť a ohromné šťastie z dávania. Viac lásky a otvoreného šťastia som rozhodne zažil nie v Škandinávii, ale paradoxne v Afganistane a Iraku.

Keď uveríte tomu čo píšem a nie tabuľkám OSN a raz vyskúšate krajinu, ktorú vám odporúčam, zistíte, že dostanete väčší zážitok, než získate v Dubaji či v Universal Studios. Žiadna filmárska spoločnosť nedokáže natočiť skutočný život. A v mnohých rozvojových krajinách sú ľudia ešte nie závislí na Netflixe a ešte vedia žiť!

Bol som v tomto himalájskom kráľovstve za čias monarchie. Rok nato kráľ rozhodol: „Bude demokracia!“ Určil strany, hlavných politikov, ktorým určil ich zmýšľanie a agendu: „Ty budeš ľavičiar.“ „A ty zasa monarchista.“ Nikto tu nevedel, čo to demokracia je, podobne, ako sme to v roku 1990 nevedeli na Slovensku my. No Bhutánci majú šťastie, že mali aj majú múdreho a dobrého kráľa a kráľ je na to, aby svojmu ľudu pomáhal.

Bhután je vskutku obrazom krajiny s osvieteným panovníkom, ktorý sa snaží urobiť z nej raj na zemi. Nechal odstrániť semafory, lebo boli príliš neosobné, a na námestí hlavného mesta vidieť teraz tancujúceho policajta, ktorý takto príjemne riadi premávku. Ste v Ázii, no nikto netrúbi a aj v špičke všetko ide hladko. Policajt sa usmieva.

ZOO sa panovníkovi zdala smutná a tak ju nechal zrušiť. No zrejme to také strašné nebolo, lebo typické bhutánske zviera takin (je to ako krava skrížená s kozou) na mieste zrušenej ZOO ostalo aj bez plota. Evidentne sa takinovi ZOO páčila.

O bhutánskom hrubom domácom šťastí som videli prednášať aj pravicového ekonóma Ivana Mikloša, ktorého si vážim za to, čo pre Slovensko urobil. No krátko po návšteve v Bhutáne sa z vysokej politiky stiahol.

Poslední bhutánski vládcovia z dynastie Wangchuck už 50 rokov hlásajú namiesto o GDP o GNH (Gross National Happiness = Hrubé Domáce Šťastie). HDP je dôležité, to je jasné, ale pre celkovú spokojnosť nie najdôležitejšie. Bhutánsky národ je vychovaný v buddhistickej tradícii, ktorá preferuje spirituálne hodnoty nad materiálnymi, a tak je mu táto téza blízka. U nás by ostal politik nepochopený.

Ani sa nemusíte príliš hlboko zamýšľať a viete, že na tom niečo je. Uviesť však takýto životný postoj do praxe a nájsť rozumné hranice je to najťažšie. My ľudia západnej civilizácie to v tejto chvíli nevieme.

Mám malú dcéru, je to moje slniečko, tancuje, spieva, smeje sa stále z plného hrdla. Môj pes Bublina je najšťastnejší tvor, akého si viem predstaviť. Zrejme majú obidve šťastie a do mozgu sa im vylučuje viac serotonínu než mne. Je to, ako keby mal človek určité množstvo tohto hormónu a vekom ubúdal? To je už zrejme vyskúmané.

Snažím sa tešiť z babieho leta a aj keď listy menia na jeseň farbu, tešiť sa z takzvaných maličkostí, no musím sa snažiť. Už mi to nejde samo. No keď svoj život zoberiem v globále, celkovo som so svojím životom spokojný. Ludwig Wittgenstein bol vraj neuveriteľný moróz, taký zahĺbený nešťastník, oveľa múdrejší a oveľa zamračenejší než ja. Geniálny chlapec z miliardárskej rodiny žijúci vo Viedni sa nerád stýkal s inými. „V mojom živote niet radosti,“ zvykol hovorievať. No na konci života povedal: „Povedzte im, že som mal nádherný život“ Presne!

Či ste dennodenne vysmiati, záleží aj od vášho temperamentu. Temperament sa zadefinuje vo veľmi mladom veku a potom sa s tým už nedá hýbať. Introvert sa však vie mnohé veci naučiť, napríklad ako vystupovať na verejnosti a pre ľudí, čo ho nepoznajú, môže v neskoršom veku pôsobiť ako extrovert. Môže byť dokonca lepší než extroverti, ktorí nemajú potrebu trénovať. No introvert ostane vo svojej podstate hĺbavým introvertom, aj keď si nastavil dlhodobý cieľ, ktorý dokáže vôľovými vlastnosťami naplniť.

Psychológ Jerome Kagan z Harvardskej univerzity hovorí: „Je rozdiel medzi otázkou: koľkokrát si sa včera zasmial a otázkou: ako vyzerá tvoj život v porovnaní s najlepším možným životom, aký si predstavuješ?“ V tej druhej otázke sme my zo západnej civilizácie lepší.

V prvej otázke vedú deti, psy a Afrika. Na svojich cestách som si však všimol, že všetky takzvané primitívne národy sa smejú oveľa viac. Ako keby tam neexistovali rozdielne temperamenty a úbytok serotonínu. Toto podľa mňa treba preskúmať.

Dobrí a šťastní ľudia ma prekvapili na Srí Lanke a v Mjanmarsku. Ide o krajiny s tvrdým theravádským buddhizmom, kde si k osvieteniu, na rozdiel od mahajány, musí každý pomôcť sám. V každej krajine (Srí Lanka, Mjanmarsko, Kambodža, Laos, Thajsko), kde tento starý druh buddhizmu praktikujú, nájdete ľudí, ktorých považujem za najlepších a najšťastnejších na zemi. Mám s nimi stovky príbehov a je zaujímavé, že sú dobrí, aj keď žijú v drsných podmienkach. Chcem povedať, že sa nemôžeme vyhovárať, že sme u nás mali komunistov a potom zlodejov a amatérov vo vládach. V tom to nie je.

V Mjanmarsku od roku 1962 vládla vojenská chunta, uzatvorila hranice a zakázala vstup turistom. Briti na svoju bývalú kolóniu zanevreli, do krajiny neodporúčali cestovať. Britská vláda s vojenskou chuntou takto nechtiac bojovala proti obyvateľom Mjanmarska, ktorí boli od sveta izolovaní. Väzni vo vlastnej krajine. No práve toto spôsobilo, že Mjanmarčania ostali takými ako kedysi, neovplyvnení neokrôchaným kapitalizmom zvonku. Vedeli, že svet im nepomôže, svet ich odpísal. Doma bola vojenská chunta, ktorá bola horšia než Sovieti v Československu. Čo im ostávalo? Iba byť šťastní.

Ja som sem pred 25 rokmi prišiel s malou dušičkou. Všetci ma vystríhali, že ma tu zabijú. Bol som tu jeden z prvých turistov. Dokonca v Kalkate, ktorá je blízko a odkiaľ som do Rangoonu letel, sa so mnou lúčili nadobro. V kalkatskom The Telegraph bolo aktuálne počasie celej Juhovýchodnej Ázie, no Barma bola začiernená. Barma v tej dobe pre ostatný svet neexistovala. Čakal som najhoršie. Čakal som nejaký mix medzi Somálskom, Stredoafrickou republikou a Líbyou, kde budem bojovať o holý život. Po prílete na letisko mi rôzne byrokratické procedúry, povinná výmena peňazí a bankovky v hodnote 15, 45 a 90 iba potvrdzovali všeobecné predpoklady o chorej krajine.

Keď som si zobral taxík z letiska a taxikár sa tak divne usmieval, zvieral som v ruke nôž (naozaj som ho vtedy nosieval) a čakal na to, že ma zatiahne do tmavej uličky a pokúsi sa olúpiť. Bol som mladý a ochotný sa brániť. Mladý chlapec z východnej Európy, ktorý sa len tak nedá. Možno toto moje nastavenie spôsobilo, že ma ešte nikdy a nikde vo svete neokradli? Neviem, no tu som bol ako leopard na love, ochotný reagovať ihneď. Prišli sme do centra Rangoonu, prvý raz idem okolo Šwedagonskej pagody a tu zrazu môj taxikár s úchylným úsmevom pustí volant, sklopí oči a čosi pod volantom robí. Čosi hľadá? Oproti ide rikša a vidím, že vybočujeme z cesty a rútime sa na ňu. A keď nás tesne minie, zahliadnem šoféra rikše, ktorý ma rovnako sklopenú hlavu ako môj taxikár. Čo sa deje? Pred čím uhýbajú? Čo hľadajú? Nie, nie, nebol to atentát, to majú obaja vodiči pod volantom zopäté ruky a modlia sa. Nik ich vozidlá v tejto chvíli neriadi, riadi ich Buddha. Môj taxikár bol nakoniec tým najlepším človekom na svete a vôbec ma nechcel okradnúť. Iba sa exotického cudzinca, ktorý mu vôbec jeho úsmev neopätoval, trošku bál.

V gréčtine sa rozlišujú pojmy eudaimonia a tyché. Prvý označuje šťastie, ktoré si človek môže vydobyť, tyché je však náhoda. V angličtine je to happiness a luck a v tomto článku hovorím o tom prvom o happiness či o Aristetolovskej eudaimonion (blaženosti).

Aristoteles, učiteľ veľkého Alexandra Macedónskeho, tvrdil: „Pre šťastný život je lepšie mať dobrý rodinný základ a priateľov. Rovnako, ak sme chorí, asi ťažko môžeme byť šťastní. Asi nenazveme šťastného človeka, ktorým ostatní ľudia opovrhujú, nemá priateľov ani deti. Možno aj deti má, no ak mu robia hanbu, škodu alebo sú ináč nevydarené, opäť je mu to na príťaž a tento človek asi šťastný nebude.“ Aristoteles rozpráva v knihe Etika Nichomachova veľmi zrozumiteľným jazykom a slobodne. Najväčšie šťastie, eudaimoniu, možno podľa neho dosiahnuť čistou filozofickou činnosťou a takéto šťastie je najtrvalejšie. Aristoteles však uznáva, že ak „chceme byť šťastní na tento spôsob, vyžaduje si to istý stupeň inteligencie. Pretože ten, kto nič nerobí, nerozvíja svoje rozumové cnosti a schopnosti.“ Presne tak, takto šťastná vie byť iba elita. Veľmi malá časť populácie.

Aristoteles teda tvrdí, že šťastie sa nám síce dostáva od boha (rozumej je vrodené), ale na druhej strane tvrdí, že sa k nemu možno priblížiť cvikom = tvrdou prácou a práve títo ľudia bývajú koniec koncov najšťastnejší.

 Ak máte radi filozofiu, mne sa tiež páči takzvaná Tretia Viedenská škola (psychoterapie), kde lekár a filozof Viktor Frankl hovorí, že šťastie, radosť a úspech sú len vedľajšími účinkami dobre organizovaného života. Bol to existencialista (moja obľúbená filozofia od mojich 17 rokov), zakladateľ takzvanej „logoterapie“ postavenej na „vôli k zmyslu“ dánskeho filozofa Sorena Kierkegaarda na rozdiel od „vôli k moci“ Friedricha Nietzscheho, ktorú vyznával Alfred Adler (Druhá Viedenská škola) a najznámejšej Freudovej „vôli k slasti“ (Prvá Viedenská škola). Viktor Frankl takto hovorí v mnohom to čo Aristoteles a vyzýva na zmysluplný život.

Aristoteles aj Frankl hovoria, že niet skutočného šťastia, pokiaľ oň neusilujeme a nebojujeme. 

Moja obľúbená skupina Cure v skladbe Killing an Arab spieva o zápletke z románu Cudzinec od ďalšieho existencialistu Alberta Camusa. Niekedy sa v živote veci zamotajú a človek do niečoho padne omylom, aj keď nechce. Hlavne, keď stratí zmysel života. To sa stáva slávnym a bohatým, ktorí majú všetko, a vraj dnes aj mladej generácii, ktorá nemá nič okrem friendov na sociálnych sieťach. Chýbajú jasné pravidlá kmeňa, nemenné rodinné tradície, niet sa čoho chytiť, o čo sa oprieť. Potom aj pri malom zatrasení padáme.

Pred pár rokmi som bol pri Camusovom hrobe v Provensálsku v malej dedinke Lourmarin. Priviedol som sem aj svoje vtedy ešte malé deti. Viem, že netušili, kde sú, podobne, ako keď som sa s nimi zastavil v City Light Bookstore, a takto sme vzdali hold Ferlinghettimu a bítnikom. 

Detský psychológ, praprasynovec Ľudovíta Štúra, profesor Ivan Štúr hovorieval: „Stačí pekne žiť a deti už pri vás vyrastú samé.“  No uvidíme.

Šťastie samo o sebe nekomunikuje svoj obsah. Predtým, ako som napísal tento blog, som si veľa o šťastí študoval. Je jasné, že šťastie nemá nič s ekonomickým výsledkom. No pýtal som sa, je jedno šťastie pre všetkých? Verím, že ak čítate moje blogy, viete, že to, čo robí šťastnú Afgánku, neurobí šťastnú Slovenku. Čo teda máte robiť?

Každý radí niečo iné. Vizualizovať si veci, ktoré chcete dosiahnuť a ktoré vás zaručene urobia šťastnými. Myslieť na pozitívnych vlnách a byť vďačný za každú chvíľu. Dobrý nápad a svetové náboženstvá toto majú v sebe samozrejme zakomponované. 

Mnohí pri hľadaní šťastia navrhujú obmedziť médiá. Nemusí to byť zlý nápad, negatívna energia z nich srší, musí, inak nepredajú nič a neskonkurujú ešte negatívnejším sociálnym sieťam. Ja nemám televízor doma tridsať rokov, takže som za posledných 11 000 dní videl televízne správy tak tucetkrát. Maximálne. No aj tak sa médiám a ich správam neviem vyhnúť, dobieha ma to v preposlaných správach na whatsappe, vyskakuje to na mňa všade, ak sa s niekým stretnem, ihneď nadáva na toho či toho politika, čo povedal a čo nie. Aj keď nepoznám prakticky žiadnu novinársku celebritu ani sexi moderátorku, tak viem až príliš a neviem sa vplyvu médií zbaviť. Toto je moja poklona médiám, dosiahli to, že nám dokonale otravujú život. Krásne na ich správach zo zahraničia je aj to, že to nie je názor média, ale informáciu majú z overených zdrojov, ktoré logicky vedú globálne politické záujmy. Aj toto ma núti napriek obrovskému antagonizmu nescestovaných novinárov písať moje články: Pravda o Afganistane, Pravda o Libérii, Pravda o Číne a pod.

V množstve literatúry o hľadaní šťastia sa diskutuje, či je šťastie konečným cieľom života a či sa k nemu dostaneme cez a) bohatstvo, b) slávu, c) moc, d) hedonizmus (pôžitok). Vieme, že nie! Ani cez jedinú z týchto štyroch vecí sa k dlhodobejšiemu šťastiu nedostaneme, aj keď množstvo motivátorov k tomu vyzýva. A toto je dôvod, prečo tabuľky Forbes ale ani OSN neuznávam. No tu mám pre vás zopár rád zo sveta. Tieto sú koniec koncov v tomto blogu tým najzaujímavejším.

Obrovská Oceánia sa delí na Polynéziu, Mikronéziu a Melanéziu a práve ľudia s tmavou farbou pokožky (Melena = čierna) z Melanézie sa dostávajú v tabuľkách najšťastnejších ľudí planéty na prvé miesta. Títo ľudia boli zároveň známi ako najkrvilačnejší ľudožrúti sveta. V mojom blogu o ostrovoch Tichomoria sa dozviete viac. 

Nedávno sa dostali na prvé miesto obyvatelia štátu Fidži. Bol som tu sedemkrát a môžem potvrdiť, že pozdrav Bula je nákazlivý a dostával som ho vždy spoločne so širokým úsmevom.

Zopár rokov pred turistickým rajom, ktorým Fidži je, sa na prvé miesto dostal menej známy štát z Melanézie, Nové Hebridy, ktoré sa dnes volajú Vanuatu. 

Keď som na Vanuatu prilietal mesiac a pol po strašnom cyklóne PAM, ktorý zdevastoval krajinu, Vanuatu bolo v tabuľke najšťastnejších národov sveta prvé (World Happiness Index). Tá situácia bola vtedy strašná, domy popadané, úroda zničená, Ni-Vanuatu = ľudia Vanuatu jedli zhnité banány, ktoré predtým zakopali do zeme, aby vôbec prežili. Preleteli sme vtedy viacero z 83 ostrovov a ja som všade videl z ich strany iba slušnosť a snahu dať veci opäť dokopy. Obdivoval som to a pýtal sa na to pri „poháriku“ (pili sme z kokosovej škrupinky) kavy (miestna droga).

„Ľudia na Vanuatu nemajú po večeroch čo robiť, diskotéky tu nie sú... Sú doma, no nepozerajú televíziu, lebo elektrina tiež nie je, a tak sexujú so svojou ženou,“ vysvetľoval mi svoj pohľad sprievodca. Znie to dosť nudne, no bývalých ľudožrútov to evidentne robí šťastnými. Žeby ste tento recept vyskúšali aj vy? 

Nesebecká láska k blížnemu vás napĺňa a robí šťastnejšími. Všade na svete. Náš barmský sprievodca na domorodom trhu kúpil od starej babičky hrnček. Babička nič iné nepredávala, sedela na trhu iba s tým hrnčekom. Zaplatil jej veľa, bez zjednávania. A potom ešte ten večer hrnček daroval na inom trhu (rozumej v centre mestečka) niekomu inému. V ten deň urobil dva dobré skutky. Keď sme sa lúčili, všetci sme sa mu zložili na bicykel. No keď som po roku prišiel do Barmy opäť, Myat bicykel nemal. Peniaze venoval kláštoru.

Altruizmom sme sa ihneď nakazili. Darovali sme buddhistickému kláštoru blízko mesta Mandalay najviac zo všetkých darcov a to sa stalo tradíciou. Robili sme to pred 25 rokmi, kedy sa to v rámci PR firiem na Slovensku ešte priveľmi nenosilo. Je v tom silný vplyv buddhizmu, silná osobná skúsenosť. V roku 2008, počas cyklónu Nargis, sme v Barme pomohli a zabezpečili tony ryže na miesta, kde to veľké medzinárodné neziskovky nevedeli vtedy z politických dôvodov doručiť. No pre mňa je robiť charitu aj to, že som vždy podporoval Aung San Suu Kyi, aj keď sme jej (západná civilizácia) chceli odobrať Nobelovu cenu za mier. Keďže Barmu/Mjanmarsko poznám, som presvedčený že neprávom. Tá žena je úžasná a odporúčam vám pozrieť sa na jej životopis.

V Mjanmarsku som sa naučil, že vy máte robiť a dávať „veci“ iba tak bez nároku na čokoľvek. Od Aung San Suu Kyi som sa naučil,  že hejt dostanete, aj keď sa úprimne snažíte o to najlepšie. No nevadí, treba robiť to, čo považujete za dobré! A aj dobro robiť.

Akoukoľvek charitou sa nedá spasiť svet, ale cez drobné dary, cez drobnú prácu „navyše“ spasíte seba. Robiť niečo zadarmo pre svoju komunitu je ďaľším z receptov, ktorý pre osobné šťastie zaručene funguje.

Organizácia SDSN si myslí opak než ja a pán Legér. Výsledky nemajú z vlastnej skúsenosti a z pocitu (ktorý sa ťažko meria) ale vychádzajú z (jasných) čísiel. V ich World Happiness Report sú Stredoafrická republika, Južný Sudán a Čad na tom najhoršie. Najviac oproti rokom 2008 – 2012 klesla Venezuela. Toto ani nespochybňujem, veď v týchto krajinách je dlhodobo občianska vojna a keď sa „hádate doma“, to vám nikdy na šťastí nepridá. V najhorších krajinách má SDSN väčšiu pravdu než OSN (tabuľka vyššie: Afganistan, Zimbabwe, Rwanda).

Togo je na dvadsiatom mieste od konca a v OSN tabuľke štrnáste od konca a s týmto zlým umiestnením ako u väčšiny afrických krajín nesúhlasím. Togo bola nemecká kolónia a vraj nechýbalo veľa a mohla to byť jediná kolónia Československa, ktoré práve v roku 1918 vzniklo. Plavili sme sa po jazere do Togoville a brázdili sme aj hlinené cestičky na severe krajiny. Ženy z kmeňa Tamberma (Batammariba) tu na hlavách nosili čiapky s rohmi.

V Afrike sa pri príchode vzácnej návštevy hneď oslavuje a to znamená, že sa hneď tancuje. Písal som vtedy nadšene na fórum nášho webu a doteraz, keď si na Togo spomeniem, mám pocit nadšenia. Togo sa mi páčilo, bolo také ozajstné! Menej asfaltu, väčšia originalita.

Ľudia tu vyznávajú voodoo, trhy s ingredienciami sú v hlavnom meste Lomé tie najfotogenickejšie. O mnohohodinovom voodoo rituále som nedávno písal v blogu o Najkrvavejších festivaloch sveta. Lepšie je to v rurálnych oblastiach, ďaleko od mesta a zúčastňuje sa ho celá dedina, niekoľko generácií. Spoločne tancujú do rytmu, ktorý sa nedá odmietnuť, a tí, čo majú šťastie, sa dostávajú do tranzu a vyresetujú si centrálny nervový systém.

Veľmi sa mi to páčilo, cítil som ten „beat“ a zdalo sa mi to známe. Takto nejako museli okolo ohňov tancovať aj moji predkovia. Kedysi dávno, až kým sa to nestalo neslušným a primitívnym, niečím, čo sa nepatrí. No moji prapredkovia takto tancovali dostatočne dlho, státisíce rokov, aby sa mi dobrý pocit z rituálneho tanca uložil niekde hlboko v mojom „nevedomí.“

Afrika je pre mňa miesto, kde ľudstvo vzniklo a kde si zachovalo to najpôvodnejšie z nás. My, čo sme z Afriky odišli, sme sa v Európe prispôsobili novým podmienkam, Afričania si pôvodné zvyky nechali. Cítim sa tu ako v bavlnke, je mi tu veľmi veľmi dobre. Pre mňa je Afrika jednotka a tu cítim, že som, že existujem.

Úspech Facebooku je založený na tom že tá firma vie, že sme sociálne tvory napriek našej proklamovanej individualite. (Akurát, že facebook nevytvára stabilné kmene a preto je to nástroj na Antišťastie). Facebook, to je Afrika aj s jej kmeňovými nenávistnými vojnami. Alkoholom si v piatoček resetujeme hlavy a skáčeme v extáze (s extázou) na diskotékach a toto je Afrika, aj keď woodoo rituál bol bez akejkoľvek drogy. Namiesto DJa tu bol kňaz džudžu a ja som lepšieho nikdy v živote nezažil. Pritom mal iba jeden bubon.

Nebojme sa našej prirodzenosti. Aristoteles mal pravdu, že inteligentnejšiemu homo sapiens to nebude stačiť, ale dobre sa najesť, dobre si zatancovať, dobre sa pomilovať a žiť so smiechom v spolupatričnosti svojho kmeňa je úžasne fajn.

Keď sa dnes pýtate v západnej Európe, teda na mieste, kam Forbes aj OSN umiestnili šesť najšťastnejších národov sveta, či by išli bojovať za svoju vlasť, iba štvrtina odpovie áno. Podľa prepracovaných tabuliek sa majú najlepšie na svete, ale ako vidíte, nie sú ochotní za to bojovať. Nie sú ochotní bojovať za svoju liberálnu demokraciu, za slobodu, za svoje slobodné média, sofistikovanú vládu… Nevážia si to? Alebo si myslia, že za tieto vymoženosti sa bojovať neoplatí? Média až také slobodné nie sú? V chudobnejších krajinách je ochotných bojovať (podľa Gallupu) za svoju krajinu až 60 percent ľudí, v Ázii nad 70 percent a až 77 percent Arabov by bolo ochotných položiť život za svoju vlasť a svoje náboženstvo. To je veľmi zaujímavá otázka a odpoveď, ktorá hovorí o mnohom.

Múdre, silné národy hovoria: „Môžu vám zobrať peniaze, no zachovajte si svoju hrdosť!“ U nás sa hovorí: „Všetko je na predaj. Záleží iba na cene.“

Na pevnosti Lovrijenac v Dubrovníckej republike, ktorá stáročia kontrolovala obchod na južnom Jadrane, je napísané Non bene pro toto libertas venditur auro, čo sa dá preložiť ako Sloboda nie je na predaj za žiadne zlato sveta. Podľa výsledkov Gallupu na to akosi zabúdame. Dubrovník bol kedysi veľmi bohatý. No ja sa s hrdosťou stretávam u tých najchudobnejších. Všade ju citim viac než u nás.

Na jednej ťažkej expedícii sme v Južnom Khordofane mierili z Kadugli do Talodi. Hory Nuba do dnešných čias skrývajú zaujímavé etniká, žiadni turisti, nádherná príroda, oblasť sužovaná dlhoročnou vojnou. Moslimovia zo severu tu vždy narážali na kresťanov. Arabi a Núbijci na silných černochov juhu. Neviem, či som niekde inde na svete videl tak krásne stavaných ľudí. Možno na Jamajke. Stačí si pozrieť čiernobiele fotografie Leni Riefenstahlovej či Georgea Rodgera.

Na prašnej ceste sme sa na chvíľu zastavili. Až potom som si na tom nádhernom mieste pod obrovskými balvanmi všimol prútené okrúhle domčeky. Bola to dedinka „utopená“ v sorgumovom poli s nádhernou alejou baobabov a storočných púštnych ruží (Adenium obesum) s „napuchnutým“ kmeňom, ružovými kvetmi z ktorých koreňov domorodci vraj pripravovali jed na svoje šípy. Vstupujeme. Všade čisto, nádherne. Ženy vystúpia malým polkruhovým otvorom (dvere tu, samozrejme, nemajú) pred chatrč. Sú vzpriamené, upravené, veci ako keby práve vyžehlili.

Vitajte cudzinci, priamo sa nám pozerajú do očí. Peter, už starší, si pohladká pivné bruško a ukáže na bruško tehuľky. Majú podobnú veľkosť.

Miestni muži sú ako atléti, pri danej minimalistickej strave a fyzickej aktivite brucho nemajú. To, čím sa živia, odporúčajú v našich zemepisných šírkach dietológovia. Na raňajky, obed aj večeru je kaša zo sorgumu. To, čo robia, odporúčajú fitness tréneri. No Petrova sebairónia spôsobí neuveriteľnú reakciu. Ženy vôbec nie sú ustrkávané, ako by sme si mohli myslieť v oblasti, kde niet televízneho ani mobilného signálu. Naopak, smejú sa tak silno a veselo, bez bontónu, no od srdca, že nakazia aj nás. Smejeme sa spolu. My cudzinci a aj ženy, ktoré belocha videli po veľmi dlhej dobe, možno niektoré po prvý raz. Naozaj. Stačí, keď sa pozriete na mapu, o akom mieste hovorím, bola to vskutku slušná expedícia a nikto zo Slovenska či Česka to po nás už štrnásty rok nezopakoval. Ten smiech nahrádza how are you. No na rozdiel od how are you je úprimný. Srdečný smiech neoklameš. Nikto nehmatal po našich fotoaparátoch, nikto nežobral, nikto nič z našich západných vymožeností nechcel. Všetko sa dialo s úprimným smiechom a hrdosťou.

Hrdosť sa u nás stráca. Všetko je na predaj. Ľudia na západe za dolár urobia čokoľvek a už sa na tom ani nikto nepozastavuje. Všetko u nás má cenu, aj krása, aj pomoc. „Ja nechcem pomoc zadarmo,“ hovorí sa v našich vtipoch, no to nie je vtip. 

Už aj prirodzené usmiatie si vyžaduje firemné školenie. Ako zapôsobiť na zákazníka, ako zapôsobiť na druhého človeka? To rozhodne musí byť neprirodzené ako milota telefonickej operátorky.

Iba si tak sadnúť a smiať sa, nič veľkého nerobiť - to už my v Európe ani nevieme. Osobne sme šťastní, ak tvrdo pracujeme a dosahujeme výsledky. Áno, to sú rady Aristotela a sú správne. No v tej kope sa vytráca to pôvodné, to, čo je zadarmo. A pozor aj Aristoteles a pred ním Buddha hovorili o zlatej strednej ceste! Ja v tomto odseku hovorím o tom, že za hrdosť už nebojujeme. Tá sa u nás kupuje.

A toto je ďalšia rada z úspešného Dubrovníka či zapadlých a o to prirodzenejších oblastí sveta. Hrdosť a šťastie mi idú dokopy. Za hrdosťou sú jasné stáročné princípy. Keď ich dodržiavate, viete, že idete po správnej ceste.

Dostojevskij povedal, že najväčšie šťastie je, ak človek vie, prečo je nešťastný. V polemike vyššie som sa o to pokúsil. Chcel som ukázať, čo pokladám za chybnú cestu. Chcel som ukázať, že centristický názor západnej spoločnosti postavený na číslach nejde do podstaty. Chcel som ukázať, že vo svete sú aj iné cesty. Chcel som ukázať, že iné cesty životom nemajú takú mediálnu podporu, a preto o nich neviete. Pritom sa neutiekam k iným náboženstvám, kozmickým vlnám, iba som veci konštatoval a ponúkol konkrétne príhody. Mojimi probantami v tomto výskume bolo viac než sedem miliárd ľudí. A metódou pozorovanie a moje pocity z ich snahy.

My na Slovensku nedokážeme žiť ako buddhistickí mnísi ani ako svätí muži Indie a na život Afričanov či šťastných Polynézanov jednoducho nemáme. Žijeme v určitom prostredí a to môžeme postupne ovplyvňovať, no zmeniť sa nedá. Chodiť po Obchodnej ulici v šafránovom rúchu s vyholenou hlavou a do misky si pýtať za hrsť ryže by vás namiesto k šťastiu priviedlo do cajly v Pezinku.

Odporúčam riadiť sa desatorom - prakticky každé náboženstvo ho má obdobné. Ja osobne verím v karmu, v systematické konanie dobra a v to, že tvorením správnych a kvalitných vecí ovplyvním svoje okolie. Možno ovplyvníte svoje deti a tým sa TO podarí. Verím v to, že človek môže hovoriť hocičo, no treba sa pozrieť na jeho činy. Konkrétne činy rozhodujú. Nie kecy, ale výsledky. Jednoducho verím v tvrdú zmysluplnú prácu a aktívny život plný intenzívnych zážitkov, teda v to, čo radia Aristoteles aj Frankl (viď. vyššie).

K západnému európskemu pohľadu Aristotela a Frankla odporúčam pridať do mixu šťastia aj prapôvodno. A nebáť sa toho. Najväčšia pravda je v našich pocitoch a ja toto najprirodzenejšie vidím v živote tých najprimitívnejších kmeňov. Vrátane ich stravovania s množstvom vlákniny a práve aj v pravidelnej fyzickej aktivity. Nevidel som tučného Pygmeja! Lovil som s nimi v Kongu, Stredoafrickej republike ale aj v džungli Dja v Kamerune.

Kresťanstvo je tu krátkych dvetisíc rokov, no my hominidi sme tu milióny rokov. Aj keď sme neboli homo sapiens, tak sme tu už boli a cítili sme. Preto nás pohľad na tečúcu rieku a na západ slnka či kvitnúce kvety robí šťastnými. Preto milujeme hory a páči sa nám šum lesa. Hudba a smiech ženy ma vždy rozvibrujú. Neviem vysvetliť prečo, ale cítim to. Teraz niektoré veci pomenúvame ako feng šuej, dočítame sa o nich v básničkách, hovoríme o odblokovaní vesmírnych síl... No je to v podstate návrat k prapôvodnu.

Človek je sociálny tvor a žitie medzi svojimi, vo svojom kmeni a svojej rodine je tým najväčším trikom, ktorý vedie k osobnému šťastiu. V tejto chvíli je všetko proti tomuto tvrdeniu. Povrchnosť facebooku imituje skutočné priateľstvá. Ani žena už nie je závislá od muža, nepotrebuje ho bezvýhradne, zarobí si sama a ľahšie môže muža opustiť. Mladý človek sa vie rýchlo osamostatniť a hlboké pravdy starších prekrýva nablýskaný marketingový povlak, ktorého poznaniu prikladá tínedžer paradoxne väčší dôraz. Aj dôchodky a sociálne istoty robia z potreby kompaktnej rodiny archaizmus. Nenosí sa to. Kmene a klany u nás už dlho nie sú. Možno ešte tak u východniarov :).  

Šťastie je však v návrate k nevýhodnej rodine (vraj brzdí ekonomický rozvoj) a akože mrhaním životom v jej kruhu. Matka Teraza pri preberaní Nobelovej ceny na otázku, ako pomôcť svetovému mieru, odpovedala „Choďte domov a ľúbte svoju rodinu.“ Presne. Najzložitejšie otázky majú často najjednoduchšie odpovede.

Aj Harvard zaujímala otázka, ako žiť zmysluplný život. Nebol to odfláknutý pokus a trval neuveriteľných sedemdesiatpäť rokov. Začal sa v rokoch 1938-40 a jeho respondenti, keby sa dožili, by mali teraz vyše sto rokov. Pokus od roku 1972 viedol psychiater George Vaillant. Ten hovorí, že dobrá škola nestačí. Základom úspešného života je láska a schopnosť doslova upliesť z hovna bič – gold out of shit. Je to tvrdý slovník v takej rozsiahlej serióznej štúdii. Ale ja tej priamočiarosti verím.

Mám osobnú skúsenosť s pozitívnym vplyvom cestovania. Čím ťažšia cesta, náročnejšia expedícia, tým som po návrate šťastnejší. Vážim si svoju posteľ, to, že mi z kohútika tečie pitná voda. No to nie je všetko, je to komplexnejšie a trvá to vcelku dlho. Oveľa dlhšie než účinok alkoholu… Ešte teraz, keď si na tie príhody spomínam, usmievam sa. A nie som v tom sám, veď zo stretnutí najscestovanejších Slovákov sa bežne odchádza po polnoci ako za študentských čias. Je nám spolu dobre, lebo sme tu spoločne so svojimi zážitkami. Chris Riotta, spisovateľ z Brooklynu, tvrdí, že šťastnejší ľudia našli cestu ako sa vzdialiť od závislosti na nakupovaní a extenzívnom míňaní. Namiesto toho títo ľudia dávajú svoje peniaze do cestovania, zážitkov, spomienok a to sa podľa neho oplatí oveľa viac. Život je totiž o spomienkach a nie o diamantoch.

Doktor Thomas Gilovich, profesor psychológie na Cornell University, hovorí: „Kupujeme veci, aby nás urobili šťastnými a sme úspešní. Ale iba na chvíľu. Nové veci nás najprv zaujmú, no o chvíľu sa na ne adaptujeme. Na druhej strane naše zážitky sú väčšou súčasťou nás samých na rozdiel od materiálnych vecí. Môžete mať svoje veci radi. Dokonca si môžete myslieť, že tvoria súčasť vašej identity. Avšak veci sú od vás absolútne oddelené. V kontraste vaše zážitky sú vskutku vašou súčasťou.“

Keď som pred tridsiatimi rokmi založil BUBO, nemal som to takto logicky odôvodnené. No cítil som to. Chcel som pre svojich klientov zabezpečovať zmysluplnú dovolenku plnú poznania a zážitkov. Vedel som, že nepreskúmaný život nie je hodný žitia. To nás učil už predchodca Aristotela, Sokrates. Od toho smeru sa BUBO nikdy nevychýlilo. Zrejme aj to je dôvod nášho úspechu. Išli sme proti prúdu, proti všetkým a našou severkou boli naše srdcia. Dlho tvrdím, že cestovanie je to najlepšie, čo môže homo sapiens v dnešnej dobe robiť. Sme prvou generáciou, ktorá môže v takejto miere a tak extenzívne cestovať. Byť prvý je úžasné a treba to využiť! Hlavne, keď to robí človeka šťastnejším.

 Pamätajte, my ľudia, sme súčtom našich zážitkov!

Šťastný život a šťastné cesty praje Ľubo Fellner