Južný Kordofán Ťažký prechod unikátnych oblastí

Asi nikdy som sa necítil takto špinavý. Ostatní sú hore a sprchujú sa a oškrabávajú týždňovú špinu. Ja rýchlo z recepcie podávam správu. Všetci sme v poriadku a v luxuse nášho hotela - ja som vedel že sa nám bude po týždni páčiť...naozaj som rád, že sme už tu. So šoférmi džípov som sa teraz lúčil so slovami – „boli ste prvou skupinou z Európy (ja by som to nechal na Slovensko a Čechy), ktorá prešla severný a južný KORDOFAN krížom -krážom“ Argumentujú mi, že sme dostali povolenie, ktré pred nami nikomu 20 rokov nevydali...No to by bol veľký úspech pre slovenské cestovateľstvo. Ja som im na ich gratuláciu odpovedal „  aj Vy ste tam všetci boli prví raz“. Srdečne ako dokážu Sudánci sa zasmiali. Naozaj takto to vyzeralo a bola to cesta totálne do neznáma. Ani tu sme nestretli ani jediného turistu. Nikoho!!! To je až neuveriteľné a okrem Nagalandu, Arunachal Pradeshu minulý rok kedy sme tam boli pred otvorením sa svetu, sa mi to snáď nikde nestalo. V takej Abu Jubeyha sme pôsobili tak exotický že za každým z nás {okrem tajných} chodilo asi 30 domorodcov s otvorenými ústami. Dokázali sme to, prešli sme po stopách Lenie Riefenstahl a zažili vskutku neuveriteľné veci. Je toho strašne veľa. Mám 39 rokov, športujem, som silný chlap, ale teraz som totálne vyčerpaný, mám dosť. Som však šťastný. Som rád že všetci sú zdraví a v bezpečí to teda áno. Podľa mňa si nikto moc ešte neuvedomuje čo sme videli. To ešte len príde....Vztyčujem päsť k nebesám a ďakujem za toľké šťastie. Táto cesta bola prelomom v mojom cestovateľstve, v mojom snažení rozvíjať slovenské cestovateľstvo a napraviť dojem o Slovákoch ako zápecníkoch, ktorí radšej posedávajú v krčme pri borovičke a nič ich nebaví. Vo štvrtok zopár obrázkov uvidíte v Charlies centre. 5 dní bez asfaltu - to sa ľahko píše a ľahko číta, ale predstaviť si to priveľmi neviete. Vstávať ešte za tmy, sadnúť do áut a celý deň a potom ešte aj po tme sa terigať ako keby kamenným korytom rieky bez akéhokoľvek odhadu koľko cesta trvá. Teda vždy to bolo :hodinu: aj keď to nakoniec trvalo 6 hodín. Stihneme to? Po štyroch dňoch som si myslel, že zmeškáme lietadlo, akosi sme sa zasekli hlboko medzi neznámymi kmeňmi v miestach kde sa arabský svet zmenil na černošský, islam na kresťanstvo a kde vládlo SPLA a nenávisť k Chartúmu. Nemám rád vyhlásenia, „ľudia, ktorí nevideli belocha“ ale teraz sme naozaj v takých oblastiach boli. Bez elektriny, ďaleko, za horami (Nuba Montains) a dolami a musím povedať že tam bolo kráááásne. Nikdy by som nepovedal že takýto zabijak sa dá prejsť a to som už prešiel všeličo. Pozrite si mapu / El Obeyd / Deling / Kadugli {centrum Južného Kordofanu} a to najhoršie - najkrajšie smer Talodi {bývalé hlavne mesto Vrchov Nuba priradené k juhu za čias Britov} - tu sme 130km išli 12hodín- a ďalej po trase kde ralley Paríž/Dakar je autostrádou smer Tosti - Rashad - Abassya - Um Ruwayba a späť Kosti a prekročiť úžasný Biely Níl jediným mostom od jeho ústia } aaa a tým lodiam trvá cesta do Malakalu -centra krokodílích a hadích koži- 7 dní} a Chartúm. Spánok v stanoch, poľná kuchyňa, tvrdá makačka, povolenia a povolenia a vojsko a polícia a hady a povolenia na fotenie a špeciálne povolenia a tajná polícia a prach a tance a AFRIKA. Úžasná čierna Afrika, najafrikovatejsia Afrika ako keby storočie dozadu. Tak TOTO je konečne ono. Kordofan má dostal. Keď budem v krčme ja už si nemusím vymýšľať príbehy. Bolo to silnejšie a lepšie než som čakal. Idem sa osprchovať, veci zo seba dám spáliť, dám sa oholiť, dám si pohár studenej baobabovice a potom napíšem viac. A pozajtra už sladký domov. Sudán to je Kopi Luwak fanatických cestovateľov.