Sardínia - Alghero, tipy na prehliadku

Sardínia je druhým najväčším ostrovom Stredomoria a za najväčšou Sicíliou zaostáva iba málo (je menšia o 1 621 km2). S rozlohou 24 090 km2 je jej rozloha polovicou Slovenska a keď si predstavíte, že ostrov nemá diaľnice, ale, naopak, chaotickú spleť uzučkých cestičiek, je jasné, že Sardínia je destináciou na viac návštev. Preto si predtým, ako si objednáte hotel, dobre rozmyslite, kam priletíte.

Ja a moja rodina sme už pristáli na všetkých troch medzinárodných letiskách ostrova. Najprv to bolo v Cagliari Elmas na juhu ostrova kúštiček (15 minút taxíkom) severne od hlavného mesta Sardínie. Cagliari je jednoznačne najväčšie mesto ostrova na kopci s chaotickou pitoresknou architektúrou. Dnes sem doletíte, ak idete za biznisom či na kongres a dovolenku mienite tráviť na 8 km dlhej Spiaggia del Poetto.

Druhým letiskom, ktoré je pre návštevníkov najkrajších pláží tým najvýhodnejším, je letisko Olbia na severovýchode ostrova. Odtiaľto to máte kúsok do miest Santa Teresa di Gallura, Budoni, San Teodoro, na súostrovie La Maddalena alebo všeobecne na Costa Smeralda. Taxíkom sa z letiska dostanete do centra Olbie za 10 minút. No a potom je tu naše letisko Alghero na severozápade ostrova Sardínia. 

Letisko Alghero je veľkosti ako to košické. Tak ako do Olbie lieta dlhé roky Easy Jet, tak do Alghero lieta Ryanair a v sezóne dokonca aj priame lety z Bratislavy.

Pred letiskom (keď vychádzate z letiska tak sa vydajte vpravo) stoja taxíky, často ide o vany tipu Mercedes, a tak aj keď ste sám, sa poveziete ako pán. Do mesta Alghero je to približne 20 minút. V hlavnej sezóne o cca 18.00 až 19.00 h rátajte so zápchami. V túto dobu sa vracajú ľudia z pláží a tak cesta trvá trojnásobok. Na letisku je aj zopár požičovní áut.

Cena taxík letisko-hotel: stojí 30-40€ a je jedno, či v ňom sedíte sám, alebo 6 osôb.

Alghero je kompaktné prenádherné mestečko položené vo vnútri starých hradieb. Nikdy ste o ňom nepočuli? Pritom je to 10. najnavštevovanejšie mesto v celom Taliansku a turistami sú nie ako v Ríme či Florencii cudzinci, ale často ide o domácich turistov - Talianov, ktorí vedia prečo mesto navštevujú. Alghero je perla či lepšie by bolo povedať, vzácny koral Stredomoria.

Alghero bolo osídlené už pred 6 000 rokmi a kultúra Nuraghi tu sídlila pred cca 3 800 rokmi. Janovská rodina Doria (de Auria) začala v meste budovať hradby už v roku 1102 a následne im fakticky mesto patrilo. Alghero bolo dobyté aragonským kráľovstvom (sever Španielska) v 14. storočí (r. 1354). Aragonci sem následne vyslali rodiny z Katalánska, Valencie, Malorky a samotného Aragónska, aby mesto pozdvihli, podobne ako na zaostalé agrárne Slovensko poslali najprv Nemcov a po roku 1918 Čechov.

Malo to rovnaký dôvod a podľa mňa toto je ten veľký rozdiel, prečo je Alghero kultivovanejšie. Sardínia bola zaostalým a pardon, zadubeným ostrovom, no práve tu do Alghero vietor na plachetniciach zavial aj vzdelanosť a „svetovosť.“ Tá prišla aj doslova keď mesto prestaval aragonský kráľ Ferdinand Aragonský, sponzor výpravy Krištofa Kolumba do Nového sveta. Ferdinand bol iba o pol roka starší než Krištof, na trón sa dostal ako Ferdinand II v roku 1479 a vládol až do roku 1516.

Aragonci tu na Sardínii celkovo vládli 400 rokov a doteraz v Alghero stretnete ľudí (24 %) rozprávajúcich katalánskym dialektom. Títo ľudia hovoria o Alghero ako o „Barceloneta“ teda malej Barcelone, ale Alghero mi pripadá omnoho romantickejšie a to som bol v Barcelone asi 10 razy a mesto teda poznám. Samozrejme po spojení Ferdinanda Aragonského a Izabely Kastílskej už hovoríme oficiálne o španielskej nadvláde, ale my ostaneme u katalánskej, lebo takto to cítia aj tu v Alghero.

Potom v roku 1720 prišlo Alpské kniežactvo Savojovcov a tí prevzali vládu nad celou Sardíniou. Neskôr to boli práve Savojovci, s kráľom Emanuelom II, ktorí zjednotili Taliansko do dnešnej podoby. Pre mňa ako pre lekára je zaujímavé, že maláriu sa podarilo v Alghero a v okolitých bažinách vyhladiť až v roku 1950.

Základnou pamiatkou mesta je katedrála, ktorá čnie nad mestom. Je až zarážajúco jednoduchá ako Dóm svätého Martina v Bratislave. Ide o typický aragonský štýl a takzvanú aragonskú gotiku.

V katalánčine sa nazýva, Catedral de l'Alguer; Catedral de Santa Maria Immaculada a bola inaugurovaná v roku 1593. Alghero sú však pre mňa uzučké uličky, kde vysoké domy vrhajú tieň, aby ste mohli v meste cez horúci deň žiť. Alghero to sú námestíčka, iné kostoly ako napríklad Sv. Francis z roku 1360, či barokový Sv. Michael z roku 1503 a mne sa páči aj La chiesa del Carmelo aj keď je „až“ z roku 1644.

A hlavne Alghero je prístav a úžasné hradby. Snažil som sa ukázať vám mesto na viacerých fotografiách v tomto blogu, fotil som na iPhone (v iných blogoch máte moje fotografie z fotoaparátu Leica), a tak je v skutočnosti Alghero krajšie =). 

Vaša prechádzka po hradbách začne z Piazza Sulis na juhu a bude smerovať do Porta a Mare na severe. Pohodlná prechádzka po hradbách trvá asi jednu hodinu (čas záleží či ste vášnivý fotograf, romantik či radi nakupujete). Promenáda je pre peších, sem tam nejaký bicykel.  Chodníky v centre mesta pokrývajú obrovské kvalitné bloky kameňa, ale veľmi často aj malé kamienky na ktorých sa v „žabkách“ chodí horšie. Tu na hradbách sa však chodí dobre. Brána Torre di Sulis je popri katedrále užitočným orientačným bodom. Je to trojpodlažná valcová veža so stenami širokými 2 metre. Za svoje meno vďačí slávnemu revolucionárovi Vincenzovi Sulisovi, ktorý bol na prelome 18. storočia uväznený vo vnútri veže 22 rokov. Dnes je interiér veže súčasťou mestského múzea.

Vydajte sa na sever pozdĺž úseku hradieb známych Bastioni Cristoforo Colombo - áno Krištof Kolumbus a o 15 minút ste pri Torre di San Giacomo. Nachádza sa v rohu medzi Bastioni Cristoforo Colombo a Bastioni Marco Polo. Smerom k Bastioni Marco Polo je nepretržitý prúd reštaurácii a barov – vyskúšajte lokálny nápoj ‘Ichnusa’. Keď odporúčam nižšie jedlo, tak práve v tejto oblasti.  Sú tu totižto fantastické výhľady na more a polostrov Capo Caccia. Promenádu ​​tu lemujú pripomienky búrlivej minulosti Alghera - katapulty a delostrelecké delá, pripravené čakať na útok francúzskej flotily, ako tomu bolo v roku 1793. 

Po hradbách sa dostanete na severný cíp bašty, označený malou kupolovitou strážnou vežou. Hovorí sa, že kedysi bol nad jej strechou zvon, ktorý upozorňoval mešťanov na prichádzajúce lode. Múry sa potom križujú a vedú ďalej k Bastioni Pigafetta a Torre della Polveriera („Prašná veža“) ktorá bola skladom munície a strelného prachu.  Bastioni Pigafetta vzdáva hold ďalšiemu veľkému talianskemu cestovateľovi, ktorý bol akýmsi kronikárom prvej výpravy okolo sveta vedenej Ferdinandom Magellanom. Keďže sa cestám veľkých cestovateľov venujem podrobnejšie prechádzka po hradbách mala pre mňa ešte ďalší rozmer. Ak z nej aj Vy chcete mať viac odporúčam prečítať si moje cestovateľské blogy, alebo si ich stiahnite objednajte si fľašku Vermentina a čítajte si ich práve tu.

Odtiaľto už viete zbehnúť dole do prístavu, alebo pokračovať k bráne Torre di Sant’Elmo so sochou Panny Márie -„Hviezdy mora“. Ďalej kráčate po poslednej časti hradieb s názvom veľkého cestovateľa, Bastioni Magellano, odkiaľ sa Vám odkrýva mesto a jeho úzke bočné ulice s domami v pastelových farbách so žalúziami a balkónmi so závesnými košmi. Dosiahnutie stredovekej brány Porta a Mare signalizuje koniec hradieb Alghera - necelých sto metrov odtiaľto sa nachádza Torre della Maddalena. Táto stredoveká veža sa stala súčasťou Forte della Maddalena čo je jediná prežívajúca pevnosť z troch, ktorá bola postavená na konci 15. storočia. 

Prechádzku po hradbách som Vám popísal podrobnejšie a takto z nej budete mať viac. Viete ich prebehnúť aj za 15 minút, ale ja som tadiaľto išiel opakovane a naozaj sa niet kam ponáhľať.

Nevynechajte Piazza Civica, ktorá je známa svojimi štýlovými obchodmi a kaviarňami a tým, že sa práve tu v roku 1541 zdržiaval španielsky cisár Karol V. Ale ako píšem vyššie základom mesta sú prekrásne hradby.

Večer sa mesto Alghero zmení a nevýrazné uličky sa premenia na stovky vysvietených a veľmi vkusných obchodíkov a zmrzlinární. Jednou z veľkých špecialít Alghera sú koraly - veď toto pobrežie prezývajú aj „Koralové pobrežie.“ Priznám sa koral som nikdy v živote nekúpil a ani tu som to neurobil, no keď som sa pýtal majiteľov obchodov prečo to predávajú nechápali mojej otázke. „Tu máš lacné koraly z Polynézie a tie najdrahšie sú od nás. Koraly sú rôznej kvality a my to tu predávame už stáročia a vieme čo robíme. Kvôli väčšiemu biznisu si nenecháme zničiť obchod, to radšej zvýšime ceny....“ no koraly nevyhubíme ostalo nedopovedané. A zrejme vedia čo robia, veď obchod s koralmi z okolia Alghera začali už starí Rimania.

Keď si vyberáte hotel je jasne popísané, že hotel leží napr. 15 minút do centra mesta a 800 m od pláže. Čo to však v skutočnosti znamená? 

Okolo hradieb starého mesta sa v Alghero vytvorilo nové Alghero a počet obyvateľov dnes dosahuje 45 000. Väčšina hotelov sa nachádza v tejto časti mimo hradieb a ďalej od pláže. Pláže v blízkom okolí Alghero sú veľmi podobné tým v Bibione či Lido di Jesolo. Modrošedá nevýrazná voda plytkého mora, následne široká pláž so zlatošedým pieskom, tisíce slnečníkov, sem- tam stánok, černošskí predavači okuliarov a “ suvenírov” za stánkami chodník, za ním pás pre bicykle, cesta pre autá a potom tá zastavaná oblasť, ktorá sa tiahne do slušnej hĺbky. No a tu sa bude nachádzať Váš cenovo výhodný hotel ak chcete byť ten „kúsok“ od Alghera.

Ak ste prišli na Sardíniu nie na víkend za dobrým jedlom a vínkom, ale za morom a chcete bývať priamo na pláži, tak sa vyberte inde. 

Najbližšia možnosť je “ zakotviť” medzi letiskom a Algherom v okolí Cappo Caccia. Tu v blízkosti (nie na) Capo Caccia sú hotely priamo na pláži a z letiska je to cca 15 minút a aj do mesta Alghero je to 20 minút (autom).

Alebo sa vyberiete na Costa Smeralda čo je cca 2 hodiny autom. Costa Smeralda je najpreslávenejšou časťou Sardínie s morom, ktoré niektorí prirovnávajú ku Karibiku. No to je marketing pre tých, čo skutočne v Karibiku neboli. More tu na Sardínii aj v júli býva studené (to je môj pohľad, ak porovnám Karibik) je nádherne čisté a skutočne na Costa Smeralda smaragdovej farby. Costa Smeralda to je nepreberné množstvo hotelov rôznych úrovní. Väčšinou však nenájdete nadnárodné siete ako Kempinski, Mandarin Oriental, Four Seasons a pod. Ide o menšie talianske hotelíky (napr. hotel Pitzizza či hotel Romazzino), kde nečakajte najnovšie výdobytky techniky a v žiadnom prípade servis juhovýchodnej Ázie. Milionári a miliardári však preferujú prespať na svojej jachte a hotely sú iba na denné skrátenie chvíle.

Časy sa menia a hotel na Costa Smeralda sa chystá otvoriť sieť Rosewood a to je vždy TOPka.

Apropo Porto Cervo na Costa Smeralda je jednou z najluxusnejších lokalít v Stredomorí, ktoré pokojne konkuruje Saint-Tropez. Vstupné na diskotéku presahuje 1000 eur, a väčšina barov a klubov vraj patrí Flavio Briatoremu. Nedávno v Porto Cervo otvoril aj Crazy Pizza, kde dostanete priemernú pizzu, ale za päťnásobnú cenu. Najznámejším klubom je Billionaire a meno hovorí za všetko. Poľahky si vygooglite a zistíte, že návštevníkmi klubu sú aj Beyoncè a JAY Z a mnoho hollywoodskych hercov. Tento klub musí navštíviť každý, kto sa chce dotknúť hviezd. Takže čo, rozbijete prasiatko a zastavíte sa?

Na Sardínii je taktiež veľmi populárne prenajať si celý dom. 

Aj s týmto máme skúsenosti - s domom vo vnútrozemí kde nie je okolo vás nikto, môžete žúrovať a nikoho nerušíte. A mám skúsenosti aj s domom priamo na pláži. Boli sme pri Porto Cervo (čítaj Porto Červo), kde musíte brať ohľad na susedov.  

Airbnb funguje dobre aj v centre Alghera, a tak viete bývať medzi hradbami. Keď zatvárate ťažké vonkajšie dvere na dome, opatrne, nebúchajte, domáci sú na to alergickí. Ak bývate v centre Alghera, tak pláže máte ďalej, nedá sa tu parkovať a vynoria sa iné problémiky.

Servis je tu celkovo v hoteloch na Sardínii pomalší a nikto si to ani neuvedomuje. No ak si trošku počkáte a nedáte sa vytočiť nájdete otvorených a príjemných Talianov a ich pohoda vstúpi aj do Vás. Je veľmi fajn, ak viete zopár slov a viet po taliansky. Často dokonca nutnosť.

Ak nebývate v meste, tak sem príďte okolo 18.00 až 19.00 a ešte za svetla sa poprechádzajte uličkami. Dajte si aperitív- tých miest je viac, ale ja odporúčam bar Cult (Bastioni Marco Polo 37). 

Ide o najmenší bar na celej Sardínii. Vlastní ho sympaťák z Alsaska ktorý žije na Sardínii už 15 rokov. Jeho Aperol Spritz je v meste preslávený a dôvod je ten, že používa kvalitné Prosecco . Druhou možnosťou je dať si biele vínko Vermentino alebo červené Canonau. 

Okolo 20.30 sa presuňte do reštaurácie. Odporúčam Kings, alebo Angedras. Teraz si viete ešte obsadiť ten najlepší stôl čo je v tomto prípade dôležité. Ak je reštaurácia o 20.00 úplne prázdna a bude sa Vám zdať že som Vám zle poradil tak o 21.00 si už nesadnete. Obidve reštaurácie sú tie lepšie, ale stále nie sú tými najdrahšími. Majú však najlepší výhľad a ten pridáva gastronomickému zážitku obrovské plusové body.

Sedíte na hradbách, na korze, na tom najkrajšom mieste kde Taliani prevádzkujú tzv. passeggiata (pasedžáta), hlavne ak je nedeľa večer. Ale to vôbec nevadí. Je tu plno, ale vy máte svoj stôl - zajednajte si ten bližšie k reštaurácii Mirador - la Fortezza del Sole a je vám krásne. Alghero je situované na západ a slnko práve schádza z oblohy. Neviem či to dobre popisujem, ale toto je naozaj TOP TIP na dovolenku v Alghero. 

Ak si dáte menu za cca 50 eur, dostanete dve predjedlá morských plodov, raju a šalát s chobotnicou. Hlavným jedlom sú sardínske „špagety“ fregola s homárom. Asi vám to nebude chutiť, no je to typické jedlo a homár je „signature dish“ Alghera a špagety, ktoré vyzerajú aj chutia ako trošku väčšia tarhoňa tiež. Potom “dolče” a kávička - tu v Taliansku o 22.00 kávička musí byť, veď noc tu býva dlhá. V cene je aj pohár vína, ale odporúčam objednať si fľašku lepšieho, toto domáce víno nie je bohviečo. Ak vám menu nevyhovuje alebo nemáte radi morské príšery, je tu aj výber prasiatka, syrov a pod. Cena bude po spočítaní však rovnaká.

Základom tohto uloveného gastronomického zážitku je však západ slnka, ktorý sa deje presne pred vašimi očami. V lete tu prší jeden deň za mesiac a tak by ste skutočne nemuseli mať tú smolu práve vy. 

Ak by pršalo, respektíve chcete reštauráciu na druhý večer, odporúčam Al Tuguri na treťom poschodí historickej budovy. Ide o michelinský zážitok. Slušnou konkurenciou tejto TOPke je Il Pavone na Piazza Sulis. Ďalší večer by som však vyrazil skôr do agriturismo na porcetto, aby ste mali čosi úplne nové.

Jedlo je v celom Taliansku, nevynímajúc Sardíniu, súčasťou cesty a jedným veľkým zážitkom. Pre Talianov je jedlo posvätné a ak nejakú taliansku rodinu poznáte, viete, ze raňajkujú vždy v rovnaký čas, obedujú vždy o 13.00 a do 15.00 majú siestu a večerajú o 21.00. Neexistuje nič vynechať, neexistuje jesť inde bez rodiny. Ostatné hriechy sú odpustené, ale jesť bez rodiny to nejde. Na jedlo sa míňa veľa, snáď viac míňajú už iba Francúzi a tým pádom sa je skutočne skvele. 

Čo je úžasné, Sardínia má svoje špeciality a tak nebude táto vaša skúsenosť zhodná s tou v Neapole, Ríme či Florencii. A krása je aj to, že tak ako v Alghero domáci rozprávajú iným jazykom než v Cagliari či na Costa Smeralda, tak aj jedlo v Alghero je iné a unikátne aj v porovnaní so zvyškom Sardínie.

Morské špeciality sú tým, po čom máte ísť, a keď hovoríme o Alghere, tak je to homár (aragosta). Homár na katalánsky spôsob s rajčinami je skvelý. Pozor, ceny sa zdajú dobré, ale vždy ide o cenu za 100 gramov. iba aby bolo jasné =) 

Ak ste v Taliansku dlho, práve v Alghero dostanete paellu, ktorá vás prenesie do Barcelony, až na to, že tu v Alghere, je to omnoho romantickejšie. Paellu si nedávajte v reštauráciách hneď pri vstupe do starého mesta od prístavu (na Plaza Civica), ale prejdite opäť až na hradby, kde nájdete reštauráciu Mirador - la Fortezza del Sole. Tu je paella najlepšej chuti a zároveň s najkrajším výhľadom a reštaurácia je aj vkusnejšie zariadená – lepšie ambiente. K paelle si môžete dať sangriu. 

Ak nie homár, tu v Alghere som ja mal trikrát krevety na rôzne spôsoby a štyrikrát sépiu. Na grile (mnohé reštaurácie gril majú) boli najlepšie a nemôžem nič vyčítať. Pridávam vám zopár fotografii servírovania, aby ste mali predstavu.

Určite ochutnajte rybu dňa, ktorá je čerstvá. Keď ide o klasiku, je to dobrý tip. Ak máte radi kaviár, vyskúšajte Bottarga, ktorá sa natiera na Pane Carasau. Sú to ikry mreny (Barbus barbus), ktorú som tu mal aj na jedálnom lístku. Mal som tu aj carpaccio z pesce spada, teda surového mečiara (mečúňa). Popri gambero (krevety) som ochutnal aj rasa (raja) a mušle. Sardínia je známa veľmi kvalitným tuniakom a tak surové „sašimi“ je vcelku bežné. Ideálna sezóna na tuniaka je jún.

Zaujímavé, že citrón či olivový olej som si vždy musel vypýtať a nie je to automatika. 

Na Sardínii žije vraj trikrát toľko ovcí než ľudí a jahňacina je bežnou záležitosťou. Ak však chcete jahňacie, odporúčam vyslovene zavítať do inej reštaurácie a to spomínané agriturismo. V blízkosti letiska je jedna skutočne skvelá Sa Mandra. Je to sardínska inštitúcia, kde si deti môžu vyskúšať, ako to na vidieckej farme chodí, a dospelí sa môžu prihlásiť do kurzu pečenia. Okrem jahniatka si dajte malú mliečnu svinku porceddu, ktorá je synonymom Sardínie. Taktiež ochutnajte miestne salámy, prošutá a jedol som tu moju najlepšiu pančetu v živote. To nebola žiadna slanina, ale mäsíčko, ktoré na špeciálnom stroji nakrájali čerstvé iba pre nás. Nebíčko v papuľke. A k tomu syry - tu nie parmezán, ale pecorino a nič mladšie než 6 mesiacov nejedzte! Rátajte, že odídete s veľmi veľmi veľkým bruchom. Okrem Fregola, ktorá až neskutočne pripomína tarhoňu zo školskej jedálne, je Sardínia preslávená ravioli. Culurzones sú veľké ravioli plnené zemiakmi, syrom a ja som mal recept s mätou a šafranom s paradajkovým ragú. 

Na Sardínii sa k jedlu zakusuje sardínsky chlieb Pane Carasau, vtipne prezývaný Carta di musica. Sú to akoby veľké čipsy. Mám tento chlieb rád, je ako droga. Poznám ho z Bratislavy, lebo môj priateľ Giulio, u ktorého každý piatok jedávam, od svojich 10 rokov na Sardínii vyrastal a tak je Pane Carasau súčasťou mojich piatkov. Ak Pane Carasau potriete olivovým olejom a upečiete, dostanete Pane Guttiau a to je trošku chutnejšie. Inak mi priveľmi sardínske klasické pečivo nechutí. Do jedál tu pridávajú šafran, do žemlí kurkumu, no ako hovorím, sardínske pečivo je priemer. Taktiež koláče sú suché a nedá sa to porovnať s tými zo Sicílie či Neapola.

Vyskúšal som sekt priamo z oblasti Alghero, ale nemôžem odporučiť. Prosecco z Veneto je lepšie, ako aj Franciacorta z Lombardie a nemalo to ani na Cavu z Katalánska a už vôbec nie na Champagne. Naopak vínko odporúčam a mne chutí viac biele. Vždy bolo lepšie, ak som si objednal celú fľašku, než to, čo rozlievajú po pohároch. Ak strávite v Alghere aj mesiac, môžete mať každý deň inú fľašku a stále budete piť vínko iba z vinohradov v oblasti Alghero.

Klasickými sortami sú Vermentino a Vernaccia. Po prvý raz som túto sortu pil v nádhernom toskánskom mestečku San Gimignano a stalo sa mi že aj na Slovensku mi v sardínskej reštaurácii ponúkli práve túto Vernacciu.

Existuje aj modrá Vernaccia a na Sardínii pri meste Oristano sa produkuje víno podobné sherry pochádzajúce z okolia andalúzskeho Jereze v Španielsku a toto víno je úplne odlišné od slávnej toskánskej odrody nesúcej názov Vernaccia di San Gimignano. No ja som pil na Sardínii Vernacciu, ktorá chutila úžasne a lepšie než tá zo San Gimignana. Biele vínko bolo suché, plné a vyvážené, s jemne horkastou dochuťou.

Vermentino je však omnoho viac sardínske. Pestuje sa tu na Sardínii a v Ligúrii na pobreží. Pil som ho aj na Korzike a vo francúzskej oblasti Languedoc-Roussillon, kde však preferujem sýte silné červené. Vermentino je úžasné biele vínko a vychladené je Váš najlepší sprievodca v teplých sardínskych dňoch. Vermentino je často nasadené na severných svahoch a profituje z toho, že sa slnečné lúče odrážajú od hladiny mora. Veľa tu fúka a ohromný rozdiel v teplote vytvára kyselinky. Vermentino je jemné, ale v žiadnom prípade nevýrazné víno s ovocno-bylinnými tónmi a krásnou kyselinou. Cítite lúku a pri starších vínach výraznejšie minerálne tóny. Víno je plnej chuti, slané a vyvážané. Samozrejme toto víno je ideálne k rybám a morským potvorkám. 

Mojim tajným tipom je odroda Torbato, ktoré je ideálnym aperitívom. Extrémne vzácna odroda je úžasným vínkom. Cítite biele kvety a morské minerály.

Canonau je najpreslávenejším vínom Sardínie. Chutí mi trošku ako Primitivo z juhu "čižmy" z regiónu Apúlia a pre mňa osobne je príliš sladké. Má veľa alkoholu a nízku aciditu. No viem si predstaviť, že sú ľudia a hlavne ženy, ktoré ho budú milovať. Taktiež je to ideálne víno na archiváciu.

Cannonau je s 8000 hektármi viníc najrozšírenejšia odroda Sardínie. Cannonau sa na ostrov dostala v 14. storočí pravdepodobne z Katalánska a je identické so španielskou odrodou Garnacha (Grenache vo Francúzsku). Víno rubínovej farby, nie je až tak tmavé a vy cítite chuť zrelého ovocia a sladkastých korenistých tónov. Určite ho treba ochutnať a k divine a syrom sa doslova hodí.

Ďalšou červenou odrodou, ktorá je v Alghero hojná je Cagnulari, tiež známa ako Graciano zo Španielska (kde sa používa ako nepatrná, ale základná zložka v Rioja Gran Reserva). Vyznačuje sa brilantnou hrdzavočervenou farbou s intenzívnymi arómami tmavých bobúľ a mäsovými príchuťami. Mne chutilo viac než nasládle Cannonau.

Najväčšie vinárstvo v regióne Alghero je Sella & Mosca, ktoré sa v toku 2013 stalo najlepším vinárstvom celého Talianska (vyhralo Gambero Rosso). Nájdete tu však množstvo malých producentov a často iba pár kilometrov od miesta kde bývate.

Po jedle sa zvykne dať si niečo na vytrávenie.  Aperitívom je biele vínko ako Torbato, Aperol Spritz, alebo Bellini. Nikdy nie tvrdé, veď tvrdý alkohol zabíja chuť. No po jedle je to naopak a po zákusku a kávičke už do seba môžete hodiť hocičo.

Sardínskou jedničkou je Mirto. Vypil som ho litre, aj keď má 40% alkoholu. Je to čosi ako Demänovka a je považované za liek. Málokto vie, ale Mirto sú dva druhy a) biele a populárnejšie b) červené. Biele je sladšie a tmavé Mirto je to čo je podľa mňa lepšie. Základ je aby bolo vychladené. Dostanete ho kúpiť aj vo fľaškách potiahnutých korkovým dubom s typickými sardínskymi výjavmi a je to darček, ktorý poteší. Aj dnes si jedno dám, vždy si fľaštičku zo Sardínie donesieme. 

Filu Ferru je sardínska grappa, teda vínovica. Kto ste nadšenec grappy, tak ako ja, tak viete, že aj tu sa máte na čo tešiť. Milujem ten názov, Filu Ferru v preklade znamená železný drôt a jednak to tak môže chutiť, ale názov vychádza z toho, že sudy s pálenkou sa zakopali do zeme (ako u nás slivovica) a vedeli ste ich nájsť iba podľa trčiaceho drôtu. Aj u nás poznáte príbehy kedy ľudia prekopali celú záhradu lebo nevedeli nájsť „slivku“ odloženú na svadbu syna.

Je zaujímavé, že na Sardínii sa vypije najviac piva zo všetkých 20 regiónov Talianska. Pivo s hrdou sardínskou vlajkou je takej „nijakej chuti“ a ak ho pijem, tak iba namiesto vody. Nie je to nič pre znalcov skutočného piva. Víno a digestíva spomenuté vyššie sú presne opačným a unikátnym zážitkom. Pivo pite iba od smädu.

Ak nie ste zážitkový fanatik ako ja tak toto zrejme nedáte, ale je dobre o tejto špecialite vedieť. Casu Marzu je jednou z tých zážitkov kde platí že neexistuje zlý zážitok iba silný zážitok. Ide o zhnitý syr prelezený červíkmi - mňam.

Často dostávam otázky čo exotické si jedol a ja už ani neviem. Šimpanza v arašidovej omáčke a opičie líčka si teda pamätám - nebolo nič iné a do civilizácie“ sme prišli po dlhých dňoch strávených v džungli Stredoafrickej republiky a Konga. Jedol som hady, škorpióny, žaby, potkany. V Severnej Kórei som si dal to čo miluje rodina Kimovcov- psa. Som psíčkar a moc mi to dole krkom nešlo. 

No aj tu v Európe sú riadne pochúťky. Zhnitá švédska ryba Surströmming je naozaj na nezabudnutie. Cítite to aj keď máte covid. Surströmming znie ako nejaký strašná búrka, katastrofa a naozaj - raz sme to otvorili v našej opere v Bratislave a zapôsobilo to ako biologická zbraň a všetci ihneď budovu divadla opustili.

Ale aj islandský polozhnitý žralok - hakarl je slušným zaberákom. „KæStur HáKarl“, po islandsky „zhnitý žralok“. V Bretónsku som bol s mojimi malými deťmi a objednal som si špecialitu Andouille. Vyzeralo to ako naša hrubšia hurka, no po prekrojení to strašne smrdelo.  Išlo o zaúdené zrolované hrubé črevá. Deti sa ničoho ani nedotkli.

Chodiaci, alebo aj najnebezpečnejší syr sveta Casu Marzu je z podobného súdka. Ide o tradičný mliečny výrobok, ktorý je špecialitou Sardínie a ktorý vzniká aj sa konzumuje so živými larvami hmyzu.

Predstavte si bežný ovčí syr – pecorino – kam nakladie vajíčka mucha phiphila casei. Tento v Európe rozšírený hmyz okrem syrárov pomáha súdnym znalcom, svojou prítomnosťou v mŕtvom tele im naznačuje, ako dlho je človek po smrti. Rovnaký druh muchy nechajú naklásť vajíčka do syra, po vyliahnutí sa bochníkom začnú prehrýzať tisíce lariev. Nejde o celoročnú pochúťku a dostanete ju až koncom leta a tak v júni nemáte šancu, ešte nie je syr „zrelý“.

Enzýmy tráviaceho traktu múch a lariev syr rozkladajú a zjemňujú textúru. Mazľavá hmota sa natiera na chlieb a zapíja sa červeným vínom Cannonau.

Strašne to smrdí, oficiálne je to zakázané predávať, vraj to môže spôsobiť anafylaktický šok či enterickú myázu, no je to afrodiziakum a to ja už v mojom veku potrebujem. Casu Marzu viete dnes získať iba cez svojich sardínskych známych. Zážitok na celý život! Zakusujem sa do pochúťky, cítim tie larvy, hýbu sa mi v ústach, žijú. Som rád, lebo keby boli červíky mŕtve tak aj syr je pokazený.

Costa Smeralda je nádherná aj v tom, že medzi cestou a chodníkom máte desiatky kilometrov kvetov v kvetináčoch. Tu v okolí Alghera sa pešia prechádzka rovná prechodom mínovým polom v severnom Čade. Cesty sú tu úzke, treba byť skúsený šofér lebo vaše koleso pôjde často po čiare oddeľujúcej krajnicu cesty. Okolo Capo Caccia je za krajnicou tak 5 až 10 cm a naozaj toto sa za prechádzku nedá považovať. Ja som po týchto cestách nachodil desiatky kilometrov peši, na bicykli a tak to nakoniec ide. Lepšie je však prenajať si auto.

Kdekoľvek prídete nájdete “ parkoviská” vo vysekaných ostnatých kríkoch. Alebo sa stojí iba tak popri ceste, napríklad na Capo Cacchia a zvyšok si po tej úzkej ceste musíte došliapať. Parkoviská na známejších plážach ako napríklad Playa Lazzaro sú platené cca 1. -2 €/ hodinu. 

Ďalšou možnosťou je presúvať sa miestnou dopravou - autobusmi. Je tu viac spoločností no vy budete väčšinou využívať tzv. Beach Bus. Kedy autobus chodí Vám povedia na recepcii hotela. 

Keď sme bývali v zátoke Porto Conte, tak autobus do Alghera odchádzal o 14.02 a ďalší 18.02 a späť išiel o 23.30. Nešiel ani 22.30 a ani 21.30. Chcem tým poukázať na to, že ak chcete používať lokálnu dopravu musia sa z Vás stať Taliani. Žiaden Talian by sa totižto domov o 21.30 ani 22.30 nevracal. Nikdy. 

Ak ste nikdy o tomto myse nepočuli nezúfajte. No ak priletíte do Alghero všetko sa točí iba okolo neho. „Keď ste doleteli videli ste Capo Caccia?“ „Aaa tak vy ste sedeli v reštaurácii v Alghero s výhľadom na Capo Caccia. Dobre, dobre. Nádhera však..“ a podobne.  Mys Capo Caccia (vyslov Kapo káča) ako keby chránil Alghero, je to prírodná hradba, ktorá mesto chráni pred morom. Ten mys je v Taliansku tak známy, že mnohí Taliani Vám povedia, že Alghero nemá pláže a iba strmé útesy. No pritom strmé útesy sú iba na úzkom páse mysu a keď ich chcete vidieť tak sa sem musíte zo svojej pláže vypraviť. Pešo ani na bicykli ísť neodporúčam aj keď tu cyklistov stretnete. No viac ako cyklistov tu stretnete motorkárov. Keďže je Capo Caccia úplne na konci tak sa sem dá vcelku ľahko dostať aj autobusom, lebo na predku autobusu je tento názov vypísaný -nastúpite zaplatíte jednotnú cenu a je jedno či idete zastávku alebo až úplne na koniec a vystúpite na konečnej. Autom musíte zastať kde sa dá, niekde popri ceste, na konci parkovisko neexistuje. Capo Caccia sa nachádza v ochrannom území, je tu množstvo prírodných cestičiek, ktoré môžete prechádzať. Na túre hľadajte biele somáre a jelenčekov. 

Capo Caccia je 186 m vysoké bralo ,ktoré dostalo svoje meno tak, že aristokracia sem chodila loviť holuby (“caccia“) hniezdiace v skalách. Dnes, keďže ide o chránené územie, tu nájdete hniezdiť mnoho vtákov a ich škrekot dodáva strminám a úžasným výhľadom ešte ďalší rozmer.

K majáku na konci mysu sa však nedostanete, ten sa nachádza vo vojenskom objekte a tak ja „lovec majákov“ som mal smolu. Keď vystúpite na konečnej, je tu reštaurácia a stánok kde si môžete kúpiť lístky do Neptúnovej jaskyne. Capo Caccia je súčasťou morského parku Porto Conte a tak k mysu neustále smerujú aj lodičky potápačov a výletníkov. Prenajať si katamaran vôbec nie je zlý nápad. Moji známi čo parkovali na Sardínii svoju loď mi hovorili, že ceny tu boli násobné od tých v Chorvátsku či Grécku. Ak idete na Capo Caccia loďou zaplávajte si v okolí ostrova Foradada, alebo dovnútra pírsingového ostrova preplávajte.

Ja som tu bol pred mojim tréningom na výstup na Ararat a tak som sa schodom potešil. Väčšina ostatných turistov bola však schvátená. Je to teda silný zážitok. Z konečnej na Capo Caccia klesáte po schodoch, ktoré volajú Escala del Cabiròl (to je v katalánčine a znamená to niečo ako kamzičie schody), dole až k hladine mora no a potom po prehliadke jaskyne musíte po 654 schodoch vyšliapať aj späť. Do Grotta di Nettuno sa môžete dostať aj  kyvadlovou dopravou, ktorá premáva z móla Cala Dragunara a plaví sa pozdĺž Capo Galera. Vystúpiť môžete iba keď je pokojná hladina. A nečakajte že budete sami, ja som tu bol spoločne s asi 100 návštevníkmi a býva ich tu v jeden čas aj dvojnásobok.

Vnútro jaskyne ponúka sugestívne scenérie so stalaktitmi a stalagmitmi a jazierkom. Podmorská jaskyňa Nereo je najväčšia v Európe vhodná pre skúsených potápačov. Vstup je pod vodou 32 metrov a východ je 15 metrov nižšie, pláva sa cez tunely a podmorské miestnosti. Okrem dvoch vyššie spomenutých najslávnejších jaskýň sú tu aj jaskyne Giglio, Pozzo, Falco a tunel azzurro (modrý tunel). Môžete v nich preskúmať tajomný a fascinujúci svet a spoznávať formy života, ako napríklad červený koral, ktorý je symbolom pobrežia Alghera známeho ako Koralová riviéra.

Je pre mňa až zarážajúce aké promile slovenských turistov navštevuje nuraghe. Pritom ak je čímsi Sardínia výnimočná, tak je to práve touto unikátnou kultúrou nuraghov a vežami, či doslova archeologickými lokalitami, ktoré tu po sebe táto unikátna civilizácia zanechala. Na Sardínii bolo kedysi až 10 000 nuraghov (rozprával som sa s talianskym historikom a ten mi tvrdil že vyše 30 000) a dnes je ich stále dosť až 7 000. V okolí Alghera je najlepšou Nuraghe Palmavera. V tomto prípade nejde o jednu vežu, ale o komplex veží, ktoré boli postavené v dobe bronzovej a železnej. Pred pamiatkou je malé parkovisko, za ktoré sa neplatí, čo je už samo o sebe výnimka. Lokalita je malá a prejdete ju aj za 15 minút, no odporúčam nechať si pol hodinky. Čo sa mi páčilo, bolo, že sa dalo do hlavnej kónickej veže vojsť, prechádzať sa jej jednotlivými časťami a dokonca vyjsť hore na hlavnú vežu. Kamene sú naukladané jeden na druhý bez akéhokoľvek cementu, takzvanou suchou metódou. Je to podobne ako v Sacsayhuamán v blízkosti Cuzca v Peru, ale nuraghi sú o 3 500 rokov staršie. Ok tu na Sardínii sú kamene omnoho menšie než stavby Inkov, ale aj tak je to fascinujúce.

Nevieme presne na čo veže slúžili. Bývali tu ľudia? Alebo sa sem sťahovali v dobe napadnutia, teda mali obranný charakter? Išlo o chrámy? Boli nuraghi centrom náboženstva? Možno z každého trošku. Vek Nuraghe Palmavera sa datuje do troch fáz kde najstaršia je až 4000 rokov stará. Pred kultúrou Nuraghi bola na Sardínii kultúra Ozieri (San Michele), ktorá sa datuje do roku 3200 pnl a ešte staršie. Severne od Alghero viete túto kultúru vidieť v Monte d’Accoddi. No Nuraghi Palmavera je typickejšia a toto je srdce Sardínie.

Ak má Cheopsova pyramída vyše 4600 rokov, potom éra protonuraghi je o 600 rokov staršia a aj v histórii nuraghov nie je až taký rozdiel.  Podobné stavby ako nuraghi som videl na juhu Korziky (torri) a na Menorke (talaiots). Nuraghe Palmavera je o cca 2800 rokov staršie než pyramídy v Chitzen Itza.

Ak som ich v okolí Alghera nevidel tucet tak ani jednu. Sú značne fotogenické a preto som si dovolil ich spomenúť. Pri mnohých týchto vežiach som bol úplne sám. Spomínam ich v textoch o jednotlivých plážach, ale aj smerom na Capo Caccio som videl dve takéto veže, jedna je na konci zálivu Porto Corvo a krásna je v Torre del Porticciolo. Vežu postavili robotníci, ktorí tu zbierali korale. Z výšky 48 metrov mali z veže nádherný výhľad až do vzdialenosti 25 km a boli takto v kontakte s vežami Porto Conté a Porto Ferro.

Bosa dedinka 52 km južne od mesta Alghero. Ak je Alghero najkrajším mestom Sardínie, Bosa je najkrajšou dedinkou ostrova. Toto sú však už výlety ktoré sú ďalej a ktoré zrejme nezvládnete počas predĺženého víkendu.  

Ktoré sú najkrajšie pláže v okolí Alghera?

Pláž Bombarde

Pláž Bombarde sa nachádza desať kilometrov severne od Alghera na Koralovej riviére. Spiaggia delle Bombarde je piesočná pláž, ktorá sa pri vstupe do mora pomerne rýchlo zvažuje a tak je už pár metrov od brehu hlboká. Pláž je od mora ohraničená červenkastými útesmi a od pevniny je lemovaná sviežou stredomorskou zeleňou s borovicami a eukalyptami.

Pláž Pelosa

Pláž Pelosa sa nachádza na severozápadnom výbežku Sardínie 57 km severne od Alghero. Okolité ostrovy spolu s pohoriami tvoria prirodzenú bariéru proti nepriazňam počasia a vody sú tu preto pokojné a priezračné. Toto miesto je vhodné na šnorchlovanie. Z pláže je krásny výhľad na okolitú scenériu, ktorej dominuje neďaleká obranná veža Torre della Pelosa. Spiaggia della Pelosa je ľahko dostupná autom a voda je tu pokojná a plytká. Ak to niekde vyzerá na Sardínii ako v Karibiku, tak to je tu.

Pláž Maria Pia

Spiaggiu Maria Pia nájdete neďaleko Alghera po ceste na pláž Bombarde. Je taktiež piesočná s neďalekým borovicovým lesom.  

Pláž Lazzaro

Je najlepším a stále tajným tipom. Je zaujímavé, že o nej vie málo ľudí, lebo je trošku ďalej a je trošku zašitá. Jej návštevu viete spojiť s návštevou Nuraghe Palmavera. Po návšteve Nuraghi vyrazíte ako keby späť k letisku - do Alghera, ale po 300 metroch odbočíte prvou odbočkou vpravo do poľa a medzi sadmi olivovníkov a viníc smerujete dole asi 2 kilometre. Tu vľavo sa nachádza parkovisko a vaša vysnívaná pláž. Je tu aj reštaurácia a teda civilizácia. Obchodík je 3 km maličkými neuveriteľnými cestičkami v Maristella Porto Conte. Na konci pláže Lazzaro je taktiež pekná obranná veža zo 16. storočia.

Verím, že mnohé informácie boli prekvapivé a pomôžu Vám vo vašej ďalšej dovolenke. Ak sa Vám moja práca a práca všetkých sprievodcov BUBO, ktorí pre Vás pripravujú kvalitné a originálne prehliadky miest páči, dajte vedieť svojim známym. A užite si Sardíniu v štýle Dolce far niente. Nerobiť chvíľu nič a užívať si to. Žiadny stres, žiadne tlaky, žite v okamihu, tu (na Sardínii) a teraz.